Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 22, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7To/8/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118010301
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tobiaš
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8118010301.2

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.PetraTobiašaasudcovJUDr.Moniky
Halkociovej a JUDr. Mariána Sninského na neverejnom zasadnutí konanom dňa 23.09.2021, v trestnej
veci proti obžalovanému P.Š. Č. a spol., pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona
a iné, o sťažnosti okresného prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/14/2018
zo dňa 06.05.2021, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku z a m i e t a sťažnosť okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku trestnú vec obžalovaných
P. Č., rod. M., nar. XX.XX.XXXX K. Z., trvale bytom S., G. XXX/X, F.. Z. a K. I., nar. XX.XX.XXXX v
Z., trvale bytom S., G. XXX/XX, F.. Z., pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin výtržníctva podľa §
364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona na tom

skutkom základe, že

- v Prešove v chirurgickom monobloku FNsP J.A.Reimana na ul. Hollého 14, dňa 28.04.2017, v čase
okolo 16.30 hod., vo vestibule urgentného príjmu, fyzicky napadli A. D., po tom, čo ho do priestoru
nemocnice doviezla sanitka RZP po predchádzajúcej bitke v obci S., pričom P. M. ho udrel päsťou do
tvárepodľavéoko,následkomčohospadolnazemaK.I.hokopolnohoudotváreoblastinosa,čímtakto

poškodenému A. D. spôsobili pomliaždenie očnej oblasti vľavo a krvácanie z nosa, postúpil Okresnému
úradu Prešov, Odbor všeobecnej vnútornej správy, nakoľko skutok možno posúdiť ako priestupok proti
občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
platnom znení.

Proti tomuto uzneseniu podal, v zákonom stanovenej lehote, sťažnosť okresný prokurátor, ktorú

následne písomne odôvodnil. V dôvodoch sťažnosti, poukazujúc na odôvodnenie uznesenia súdu
prvého stupňa, odkazoval na obsah výpovedí oboch obžalovaných, ako aj svedkov Z. P., X. D.,
poškodeného A. D., ktorých obsah je aj súčasťou odôvodnenia napadnutého uznesenia, pričom s
poukazom na tieto výpovede a ďalšie vykonané dôkazy uviedol k osobám obžalovaných, že obžalovaný
P. Č. má štyri záznamy v registri trestov, naposledy bol rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.
5T/113/2012 zo dňa 22.03.2013 uznaný vinným zo zločinu sexuálneho zneužívania, kde mu bol uložený

trest odňatia slobody na 2 roky a 1 mesiac, podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 rokov, ktorá
skončila dňa 21.05.2016. Má tiež evidovaný jeden priestupok proti občianskemu spolunažívaniu proti
svojej družke W. Č.D.. Obžalovaný K. I. bol tiež štyrikrát súdne trestaný, v troch prípadoch sa na neho
hľadí, akoby nebol odsúdený, avšak rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/35/2014 zo dňa
17.07.2014 bol uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr.
zákona, zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona a z prečinu výtržníctva podľa §

364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, podmienečne
odloženýnaskúšobnúdobu4rokov.Opakovanesatieždopúšťapriestupkovnaúsekucestnejpremávkya má evidované aj priestupky proti občianskemu spolunažívaniu. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti,
teda vykonané dokazovanie a charakteristiku osôb oboch obžalovaných mal za to, že dňa 28.04.2017
došlo vo vestibule urgentného príjmu FNsP Prešov ku konfliktu, ktorý spočíval vo fyzickom napadnutí

poškodeného A. D. obžalovanými, kde obžalovaný Č. ho udrel rukou do ruky a do tváre a obžalovaný
I. mu dal facku a kopol ho do oblasti nosa, čím obžalovaní napadli na mieste verejne prístupnom
poškodeného a útok nepopreli ani oni sami.

Ďalej poukázal na skutočnosť, že obžalovaný I. spáchal tento skutok v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia iného trestného činu, v súvislosti s už spomínaným odsúdením vo veci Okresného súdu
Prešov sp. zn. 5T/35/2014. Vzhľadom na jeho osobu, kriminálnu minulosť, doterajšiu neúčinnosť
podmienečného trestu vo vzťahu k jeho náprave a na zabezpečenie ochrany spoločnosti je toho názoru,
že napadnuté uznesenie odporuje zásadám Trestného zákona. Poukázal aj na miesto spáchania skutku,
na mieste verejne prístupnom v priestoroch FNsP Prešov, ktoré používa výsadu osobitnej verejnej
inštitúcie,kdesaliečiachorípacienti,kdesúlekáriainýzdravotníckypersonálabolspáchanýverejne,za

účasti týchto osôb a značne brutálnym spôsobom. Závažnosť skutku je zvýšená aj tým, že poškodenému
boli spôsobené zranenia špecifikované v skutkovej vete a teda nepochybne došlo k naplneniu znakov
skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona v spolupáchateľstve a vo
forme priameho úmyslu. Nie je podstatné, že sa v tomto prípade nejedná o súbeh s prečinom ublíženia
na zdraví. Uvedené konanie teda nie je možné posudzovať ako priestupok, ale ako vyššie uvedený

trestný čin. Zároveň zdôraznil aj to, že obžalovaní už boli uznaní za vinných zo žalovanej trestnej činnosti
zrušeným rozsudkom zo dňa 14.05.2019, ktorý bol síce zrušený odvolacím súdom, ale z iných dôvodov.
Záverom navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Prešov, aby
vo veci znovu konal a rozhodol.

Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd, ako súd sťažnostný, v zmysle ustanovenia § 192
ods. 1 Tr. poriadku správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, ako aj konanie týmto výrokom napadnutého uznesenia predchádzajúce a dospel k záveru, že
sťažnosť okresného prokurátora nie je dôvodná.

Úvodom krajský súd uvádza, že v prejednávanej veci boli obžalovaní uznaní za vinných rozsudkom
Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/14/2018 zo dňa 14.05.2019, za čo obžalovanému P. Č. bol uložený
podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona, § 36 písm. j) Tr. zákona a § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona trest odňatia
slobody vo výmere 10 mesiacov, výkon ktorého mu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne
odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 18 mesiacov

a obžalovanému K. I. podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona, § 37 písm. m) Tr. zákona, § 38 ods. 2, 4 Tr. zákona
a § 49 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods.
2 písm. a) Tr. zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Uznesením krajského súdu zo dňa 09.09.2020 bol uvedený rozsudok zrušený v celom rozsahu a vrátený

súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Krajský súd v zrušujúcom uznesení okrem
pochybení týkajúcich sa ukladania trestu konštatoval určité pochybnosti ohľadom samotného priebehu
skutku a považoval vykonané dokazovanie vo vzťahu k správnemu a úplnému zisteniu skutkového
stavu za neúplné, pričom poukázal na celkové okolnosti spáchaného skutku, aj udalosti, ktoré mu
predchádzali. V tomto smere krajský súd najmä konštatoval, že úlohou súdu prvého stupňa po vrátení

veci má byť doplnenie dokazovania v tom smere, že bude potrebné opätovne predvolať obžalovaných,
týchto vypočuť a tieto ich výpovede pred súdom na hlavnom pojednávaní, v spojení s prípadným
odstraňovaním rozporov s ich predošlou výpoveďou z prípravného konania, porovnať a konfrontovať
predovšetkým s výpoveďou poškodeného A. D., ako aj ďalšími dôkazmi a aj výpoveď poškodeného
vyhodnotiť z hľadiska jej vierohodnosti vzhľadom na to, že aj podľa vlastných slov mal byť pod vplyvom

alkoholu a tiež vzhľadom na záver vyšetrovania v súvisiacej veci OR PZ Prešov ČVS: ORP-437/1-VYS-
PO-2017. Ďalej sa mal súd prvého stupňa, na základe takto doplneného dokazovania, po vyhodnotení
všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, zaoberať tým, či ku skutku došlo a ako
presne prebiehal skutkový dej, teda či popis skutku tak, ako bol uvedený v obžalobe, zodpovedá
vykonanému dokazovaniu, prípadne skutkovú vetu upraviť, a následne, pokiaľ dôjde k záveru, že

k napadnutiu poškodeného zo strany obžalovaných došlo, bude musieť posúdiť skutok z hľadiska
závažnosti v súlade s ustanovením § 10 ods. 2 Tr. zákona. Na podklade vykonaného dokazovania mal
postupovať v zmysle § 2 ods. 10 Tr. poriadku, vyhodnotiť dôkazy v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr.
poriadku, pričom po opätovnom rozhodnutí bude nevyhnutné, aby súd prvého stupňa svoje rozhodnutieaj náležite odôvodnil tak, ako to má na zreteli ustanovenie § 168 ods. 1 Tr. poriadku. Súčasne bolo
povinnosťou prvostupňového súdu sa aj náležite vysporiadať aj s okolnosťami týkajúcimi sa ukladania
trestu načrtnutými krajským súdom, a to po oboznámení spisu vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn.

5T/35/2014, za predpokladu, že obžalovaných opätovne uzná vinnými.

V nadväznosti na uvedené je potrebné konštatovať, že po zrušení a vrátení veci sa prvostupňový
súd riadil pokynmi odvolacieho súdu, keď na hlavné pojednávanie predvolal za účelom ich vypočutia
oboch obžalovaných, pričom títo využili svoje právo a vypovedať odmietli. Vzhľadom na túto

skutočnosť tak súdu prvého stupňa neostávalo nič iné, len vychádzať z ďalších vykonaných dôkazov,
vrátane prečítaných výpovedí obžalovaných z prípravného konania ešte na hlavnom pojednávaní dňa
22.11.2018.

Za tejto situácie odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti považuje za potrebné zdôrazniť, že
súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy na objasnenie skutkového

stavu tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie v súlade s § 2 ods. 10 Tr. por iadku a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich
súhrne tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. poriadku.

Proti rozsahu vykonaného dokazovania v zásade nič nenamieta ani krajský prokurátor vo svojej
sťažnosti, nesúhlasí však s tým, ako prvostupňový súd vykonané dôkazy hodnotil a ako konanie
obžalovaných následne právne posúdil, predovšetkým čo sa týka splnenia podmienok pre aplikáciu
ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zákona.

Ďalej krajský súd konštatuje, že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade
s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por iadku
podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel,
existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania za pochybné
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si vzájomne odporovali.

Úvodom krajský súd uvádza, že súd prvého stupňa správne ustálil skutkový priebeh konania
obžalovaných, o ktorom vzhľadom na vykonané a dostupné dôkazy neboli dôvodné pochybnosti a bolo
preukázané, že samotný skutok, ktorý sa kladie obžalovaným za vinu, sa stal, má formálne znaky
trestného činu a spáchali ho obžalovaní. Aj podľa názoru krajského súdu, vykonaným dokazovaním

bolo spoľahlivo preukázané, že obžalovaní sa spoločne dopustili konania, ktoré formálne spĺňa znaky
žalovaného trestného činu. Obžalovaní po formálnej stránke naplnili všetky znaky skutkovej podstaty
prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zákona,
keďže sa dopustili spoločným konaním fyzicky na mieste verejne prístupnom výtržnosti tým, že napadli
iného. Napriek uvedenému však súd prvého stupňa neuznal obžalovaných vinnými zo spáchania

uvedeného skutku, ale rozhodol o postúpení veci orgánu príslušnému na prejednanie priestupku.

Toto svoje rozhodnutie oprel predovšetkým o záver, že v tomto konkrétnom prípade nejde o prečin
z hľadiska nenaplnenia materiálnej stránky trestného činu, pričom aplikoval ustanovenie § 10 ods.
2 Tr. zákona, tzv. materiálny korektív, keď konštatoval, že závažnosť činu, ktorého sa mali dopustiť

obžalovaní, je nepatrná a z uvedeného dôvodu z materiálneho hľadiska nejde o prečin, ale len o konanie,
ktoré môže vykazovať znaky priestupku. S týmto záverom sa po preskúmaní napadnutého uznesenia,
obsahu spisu, ako aj sťažnostných námietok okresného prokurátora, stotožnil aj krajský súd.

Podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona, nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,

okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť
nepatrná.

Podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku, súd postúpi vec inému orgánu, ak zistí, že nejde o trestný čin, ale
žalovaný skutok by mal iný orgán prejednať ako priestupok, služobné previnenie alebo disciplinárne

previnenie, o ktorých je tento orgán príslušný rozhodovať.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o priestupkoch (zákon č. 372/1990 Zb.), priestupok nemožno prejednať, ak od
jeho spáchania uplynuli dva roky; nemožno ho tiež prejednať, prípadne uloženú sankciu alebo jej zvyšokvykonať, ak sa na priestupok vzťahuje amnestia. Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia sa do plynutia
lehoty podľa odseku 1 nezapočítava doba, počas ktorej sa pre ten istý skutok viedlo trestné stíhanie.

Čo sa týka preukázania samotného spáchania žalovaného skutku na základe vykonaného dokazovania,
obžalovaných z jeho spáchania usvedčuje predovšetkým výpoveď svedka - poškodeného A. D., ktorý
v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní popísal priebeh skutku, keď uvádzal, že bol
dovezený sanitkou na ošetrenie a obžalovaní sedeli na lavičke a on sa postavil z vozíčka a prišli k nemu,
kde najprv M. ho udrel do ľavého oka a keď bol na zemi I. ho kopol do tváre a začal krvácať z nosa a keď

ho udreli, povedali, že to má za to, že si začína s veľkou rodinou. Tomuto incidentu predchádzala bitka na
ich pozemku a nachádzali sa tam aj SBS-kár a lekári a po incidente sa posadil na lavičku a bol ošetrený.
Obžalovaných pozná dobre a najprv dostal útok od M. a potom ho kopol I.. Pri páde sa o nič neudrel a
poprel, aby on napadol M. ako prvý. V čase skutku, keď bol privezený do nemocnice, mal vypité, lebo
vypil dve fľaše vína a on žiadnym spôsobom nezaútočil fyzicky a ani slovne na niekoho z obžalovaných.
Okrajovo jeho výpoveď, resp. incident potvrdzujú vo svojich výpovediach aj ďalší svedkovia, keď svedok

X.D.vpodstatepotvrdil,žeobžalovanýI.udreldotvárepoškodeného,ktorýspadol,včomsaalezhoduje
s výpoveďou samotného I., ktorý tento úder sám uznal. Svedkovia D. a D. videli konflikt až v čase, keď už
boli zainteresované strany v sebe, pričom k detailom sa nevedeli vyjadriť, pričom sa vyjadrili, že konflikt
nebrali ako nejaký vážny a že takéto konflikty sa vyskytujú pravidelne.

Ako už krajský súd konštatoval v zrušujúcom uznesení, pre náležité zistenie skutkového stavu bez
akýchkoľvek nezrovnalostí a pochybností by bol kamerový záznam, ktorý však orgány činné v trestnom
konaní ako dôkaz nezabezpečili včas a keďže nemocnica archivuje záznamy iba 7 dní, napriek snahe
súdu prvého stupňa sa už kamerový záznam nepodarilo zabezpečiť, a to aj napriek tomu, že určitý čas
bezprostredne po incidente záznam existoval, keďže vestibul je kamerovým záznamom snímaný, čo

potvrdil svedok Zajac. Súd však musí za tejto situácie vychádzať z dôkazov, ktoré reálne k dispozícii má,
na ich základe utvoriť nepochybný záver, či sa stal skutok, ktorý sa obžalovaným kladie za vinu, či sa stal
tak, ako je uvedený v skutkovej vete napadnutého rozsudku, či tento skutok má znaky trestného činu a
či ho spáchali obžalovaní. Tento dôkaz tak už reálne nemohol byť vykonaný, preto súdu prvého stupňa
neostávaloničiné,lenvychádzaťzdostupnýchdôkazovatietovyhodnotiťjednotlivo,akoajvovzájomnej

súvislosti. Krajský súd tiež v zrušujúcom uznesení, vzhľadom na tieto okolnosti, uložil prvostupňovému
súdu aj priamo na hlavnom pojednávaní vypočuť oboch obžalovaných (keďže v konaní pred zrušením
rozsudku vypočutí pred súdom neboli), ktorých výpovede v konfrontácii s výpoveďou poškodeného
mohli za istých okolností prispieť k ustáleniu skutkového deja, prípadne aj k intenzite útokov, spôsobu
spáchania(prokurátoruvádzavsťažnosti„spáchanieskutkuznačnebrutálnymspôsobom“),aniktomuto

však, z dôvodu využitia ich zákonného práva odoprieť výpoveď, nemohlo dôjsť.

Súd prvého stupňa teda správne vychádzal v tomto smere len z výpovedí obžalovaných prečítaných
na hlavnom pojednávaní dňa 22.11.2018, keď v prípravnom konaní obžalovaný Č. k samotnému skutku
uviedol, poškodený najprv napadol jeho a až následne on udrel poškodeného a rovnako obžalovaný I.

uviedol, že prišiel do nemocnice, kde bol konflikt medzi A. D. a P. M., kde on odtiahol D. k dverám a
dal mu facku a určite poprel, aby obžalovaného kopol. Z uvedeného je zrejmé, že samotní obžalovaní
nepopierajú vzájomný konflikt, avšak ho popisujú odlišne oproti poškodenému, pričom napriek snahe
súdu prvého stupňa (a krajského súdu v zrušujúcom uznesení), nedošlo v tomto smere k odstráneniu
uvedených odlišných popisov incidentu.

Spôsobenie zranení poškodeného (nie ich príčinu a mechanizmus, čo uvádzal len poškodený)
preukazuje lekárska správa z jeho ošetrenia s konštatovaním tržnej rany v záhlaví vľavo, pomliaždenia
pravého oka a taktiež pomliaždenia ľavého bedrového kĺbu a bedrovej oblasti. Z lekárskej správy je tiež
zrejmé, že poškodený bol pod vplyvom alkoholu.

Na strane druhej, keďže sa jedná o prečin, krajský súd zdôrazňuje, že pri skúmaní, či obžalovaný
v konkrétnom prípade svojím konaním naplnil všetky znaky stíhaného prečinu, je konajúci súd,
vychádzajúc z ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zákona, povinný vždy skúmať nielen formálne hľadisko,
teda či obžalovaný po formálnej stránke naplnil všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného

činu tak, ako sú definované v Trestnom zákone, ale aj stránku materiálnu, teda či ide o tak závažné
konanie, ktoré presahuje mieru nepatrnosti, a teda či svojou závažnosťou dosahuje intenzitu trestného
činu, teda či závažnosť takéhoto konania je vyššia ako nepatrná. K takémuto posúdeniu pristúpil aj súd
prvého stupňa, pričom dospel k záveru, že v danom prípade je namieste aplikovať uvedené ustanoveniea konanie obžalovaného, formálne vykazujúce znaky prečinu, z materiálneho hľadiska posúdiť ako
konanie s nepatrnou závažnosťou. S takýmto posúdením sa stotožnil aj krajský súd, ktorý v plnej miere
poukazuje na dôvody napadnutého uznesenia, pričom uvádza nasledovné.

V absolútnej väčšine prečinov aj po takomto skúmaní nie je možné použitie materiálneho korektívu,
jeho aplikácia by mala byť skôr ojedinelá a mala by závisieť od okolností konkrétneho prípadu, po
zvážení zákonom požadovaných aspektov, ktoré definuje predmetné ustanovenie § 10 ods. 2 Tr.
zákona. Závažnosť prečinu určujú zákonom vymedzené kritériá, a to spôsob vykonania činu a jeho

následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný (pôjde najmä o poľahčujúce a priťažujúce okolnosti),
miera zavinenia a pohnútka páchateľa. Ide o taxatívny výpočet skutočností ovplyvňujúcich závažnosť
prečinu, ktoré vymenúva Trestný zákon. Na rozdiel od kritérií, ktoré boli určujúce pre vymedzenie stupňa
spoločenskej nebezpečnosti podľa predchádzajúceho Trestného zákona, kritériá, pomocou ktorých sa
určuje závažnosť prečinov, sa netýkajú všetkých štyroch znakov skutkovej podstaty trestného činu.
Tieto kritériá sa netýkajú subjektu trestného činu (páchateľa), čím sa zvýrazňuje rovnosť všetkých pred

zákonom, pričom niektoré okolnosti týkajúce sa osoby sú vyjadrené v priťažujúcich a poľahčujúcich
okolnostiach, ktoré pri materiálnom korektíve posudzované sú v rámci skúmania okolností spáchania
činu. Uvedené kritériá pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale v ich súhrne, bez toho, aby niektoré boli
preceňované na úkor iných. Je preto potrebné tieto hľadiská posúdiť aj vo vzťahu k závažnosti prečinu
v prejednávanej veci.

Z hľadiska spôsobu vykonania činu a jeho následkov, v rámci ktorého sa hodnotia okrem iného aj
podmienky, ktoré boli na mieste činu a celková situácia, je potrebné uviesť, že konanie obžalovaných,
ktoré samozrejme nie je možné zľahčovať, bolo zjavne súvisiace, resp. malo svoj pôvod v celkovom
konflikte medzi nimi a rodinou poškodeného, bolo akousi reakciou na ich predošlé konanie a

pokračovaním predchádzajúceho (pravdepodobne rozsiahlejšieho a závažnejšieho) incidentu, nebolo
vopred plánované, následok, ktorý mal byť poškodenému spôsobený v podobe ľahkej ujmy na zdraví
tiež nemožno s úplnou istotou špecifikovať vo vzťahu ku všetkým zraneniam, aká bola príčina toho-
ktorého zranenia, ktoré konkrétne bolo spôsobené už pôvodným konfliktom, keďže poškodený sa
dostavildonemocnicenavyšetrenieužsurčitýmrozsahomporanení(ajkeďjenepochybné,akécelkové

zranenia mal v čase po skutku), pričom nie je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, ktoré zranenie
bolo spôsobené výhradne útokom vo vestibule a ktoré úderom od konkrétne ktorého obžalovaného. K
útoku došlo vo vestibule urgentného príjmu v napätej atmosfére, umocnenej vzájomnou bitkou ešte v
obci S., vzhľadom na celkové okolnosti prípadu opäť pravdepodobne po vzájomných provokáciách aj
vo vestibule urgentného príjmu, čo nepriamo sa dá vyčítať aj z výpovedí ďalších vypočutých svedkov.

Naviac, aj samotný poškodený A. D. vo svojej výpovedi z prípravného konania uviedol, že na vyšetrení v
nemocnici bol so zraneniami, ktoré mu boli spôsobené ešte pri bitke v obci Svinia a že aj celkovo väčšina
zranení mu bola spôsobená ešte pri tejto prvotnej bitke. Rovnako poškodený priznal, že bol pod vplyvom
alkoholu, keď vypil dve fľaše vína. Nemožno teda opomenúť, že výraznú úlohu v celom konflikte, ako
aj v udalosti tomuto predchádzajúcej, zohral alkohol.

Čo sa týka okolností, za ktorých bol čin spáchaný, tu treba v zmysle ustálenej judikatúry hodnotiť
predovšetkým poľahčujúce a priťažujúce okolnosti podľa § 36 a § 37 Tr. zákona, kde sú čiastočne
obsiahnuté aj určité aspekty týkajúce sa subjektu trestného činu, ktorý sa sám osebe pri tomto
skúmaní neposudzuje, ale aj ďalšie konkrétne a špecifické okolnosti toho-ktorého prípadu. Je potrebné

konštatovať, že na strane obžalovaných neboli zistené žiadne poľahčujúce okolnosti, ako ich definuje
ustanovenie § 36 Tr. zákona, avšak ani okolnosti priťažujúce a ich predošlé odsúdenia sú staršieho
dáta. Z hľadiska celkového kontextu okolností prípadu je však potrebné opätovne poukázať na celý
sled udalostí predmetného dňa, čo správne konštatoval aj prvostupňový súd, keď uviedol, že šarvátka
medzi obžalovanými a poškodeným v obci S., ktorá žalovanému skutku predchádzala, bola riešená

samostatne na OR PZ, Odbor kriminálnej polície Prešov pod ČVS: ORP-437/2-VYS-PO-2017, kde
konanie bolo ukončené návrhom vyšetrovateľa na postúpenie veci Okresnému úradu Prešov, odbor
všeobecnejvnútornejsprávy,nakoľkokonaniebymohlobyťposúdenéakopriestupokprotiobčianskemu
spolunažívaniu. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že išlo o obdobné konanie
a medzi totožnými osobami a išlo o primárnu príčinu konfliktu, ktorý sa odohral skôr ako posudzovaný

skutok a tento bol iba následok prvotnej šarvátky. Pri samotnom skutku nedošlo k ťažkému následku
a poškodený mal utrpieť drobné poranenia, teda nešlo o trestný čin proti zdraviu a iba o prečin
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona. Podľa názoru krajského súdu, nebol preukázaný ani
prokurátorom konštatovaný značne brutálny spôsob spáchania skutku.Nakoniec je nevyhnutné posúdiť aj mieru zavinenia páchateľov a ich pohnútky, keď síce je
prítomné úmyselné zavinenie obžalovaných (konanie bolo nepochybne zavinené, keďže fyzicky napadli

poškodeného z vlastnej vôle, ktorej prejav našiel vyjadrenie vo vonkajšom svete), avšak miera
úmyselného zavinenia, ako súčasť subjektívnej stránky, bola určitým spôsobom znížená z dôvodu,
že sa jedná o dlhšiu dobu konfliktné a narušené vzťahy medzi dvomi skupinami, kde je evidentné
vzájomné, nie iba jednostranné nepriateľstvo a ako už bolo vyššie uvedené, predmetný incident sa
dal chápať ako dohra predchádzajúceho, ktorý bol samostatne posudzovaný a vyhodnotený rovnako

„len“ ako priestupok. Aj z výpovede svedkov P., D.W., D. W. D. viac-menej zhodne vyplynulo, že k
incidentu, vrátane fyzickej potýčky medzi oboma stranami konfliktu došlo, pričom ani jeden zo svedkov si
nepamätal presne, kto koho prvý napadol, akým spôsobom presne prebiehal konflikt a kto koho udieral.
Brali to ako vzájomný konflikt, ku ktorým dochádza aj v priestoroch nemocnice relatívne často. Nemožno
tiež opomenúť ani tú skutočnosť, že hoci sa jednalo o spolupáchateľstvo, keď síce sú obaja obžalovaní
spoluzodpovední za spoločné konanie, ak sa hodnotí čiastočný útok toho-ktorého obžalovaného, tak

zo strany obžalovaného I. sa malo jednať o kopnutie do oblasti nosa, zo strany obžalovaného Č. úder
päsťou pod ľavé oko, pričom je potrebné zdôrazniť, že sa jednalo o tieto jednorazové údery a v bitke
obžalovaní nepokračovali.

Vo vzťahu k sťažnostným námietkam okresného prokurátora týkajúcich sa osobných pomerov

obžalovaných, predovšetkým vo vzťahu k ich trestnej minulosti s tým, že obžalovaný I. sa mal
predmetného konania dopustiť počas plynutia skúšobnej doby. Je potrebné, ako už bolo načrtnuté
vyššie, uviesť, že hodnotenie okolností týkajúcich sa samotného subjektu, teda páchateľa, pri
posudzovaníprečinupodľa 10ods.2Tr.zákonaneprichádzadoúvahy,keďžebysatýmnarušilazásada
rovnosti subjektov. Inak povedané, súd pri hodnotení materiálnej závažnosti nemá posudzovať, kto ho

spáchal,aleto,akájejehozávažnosť.Lennamargotoho,žeobžalovanýI.samaldopustiťpredmetného
konania v rámci skúšobnej doby krajský súd poukazuje na svoje závery v zrušujúcom uznesení, že
z pripojeného spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/35/2014 nevyplýva, aby bolo rozhodnuté o
tom, že sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil. Nakoľko od uplynutia skúšobnej
doby uplynuli už 2 roky a nedošlo k rozhodnutiu o neosvedčení sa v skúšobnej dobe bez toho, aby mal

obžalovaný na tom vinu, v súlade s ustanovením § 52 ods. 3 Tr. zákona má za to, že sa v skúšobnej
dobe osvedčil, a to aj napriek tomu, ak sa proti odsúdenému vedie v tejto lehote trestné stíhanie pre
iný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe. Vzhľadom na fikciu osvedčenia, ktorá má za následok, že
sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, krajský súd pripomína, že v neprospech obžalovaného
nemožno túto okolnosť už v súčasnej dobe pričítať.

Nedá sa tiež stotožniť so sťažnostnou námietkou, že odvolací súd zrušil pôvodný rozsudok z úplne
iných dôvodov. Krajský súd totiž už v zrušujúcom uznesení okrem iného konštatoval, že je tiež namieste
v prejednávanej veci konanie obžalovaných skúmať a posudzovať aj z hľadiska závažnosti, či jej
intenzita naozaj dosiahla úroveň trestnej činnosti alebo sa ich konanie nedá posúdiť miernejšie, čo súd

prvého stupňa pri opätovnom prejednaní veci vykonal. Pri hodnotení dokazovania je potrebné vychádzať
zo širších súvislostí a konanie obžalovaných by malo byť posudzované práve aj v kontexte vyššie
uvedeného a v súvislosti s týmto konaním je potrebné nazerať aj na výpoveď A. D., ktorá je prakticky
jediným priamym dôkazom svedčiacim proti obžalovaným, aj keď bolo v možnostiach orgánov činných
v trestnom konaní objektivizovať konanie obžalovaných už spomínaným zabezpečením kamerového

záznamu.

Hodnotiac teda jednotlivé, vyššie uvedené hľadiská, majúce vplyv na posudzovanie závažnosti konania
obžalovaných, vykazujúceho inak formálne znaky prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)
Tr. zákona, a to spôsob vykonania činu, spôsobený následok, sčasti aj okolnosti, za ktorých bol

čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľov dospel krajský súd k záveru, že preukázaná
závažnosť ich konania v kontexte vyššie uvedených skutočností z materiálneho hľadiska je nepatrná, a
preto v prejednávanej veci nejde o trestný čin. Konanie obžalovaných v nadväznosti na vyššie uvedené
môže byť, podľa názoru krajského súdu, nepochybne posudzované ako priestupok proti občianskemu
spolunažívaniu, keďže ešte neuplynula lehota 2 rokov na prejednanie priestupku v zmysle § 20 zákona

o priestupkoch z dôvodu, že bolo proti obžalovaným vedené trestné stíhanie, ktorého doba sa do
tejto lehoty nezapočítava. Preto správne postupoval prvostupňový súd, keď rozhodol o postúpení
veci orgánu príslušnému na konanie o priestupku. Aj keď vzhľadom na už uvedené skutočnosti,
predovšetkým na neexistenciu kamerového záznamu a odmietnutie výpovedí na hlavnom pojednávanízo strany obidvoch obžalovaných, neboli úplne vyriešené všetky skutkové pochybnosti, prezentované aj
krajským súdom v zrušujúcom uznesení a na ktoré bolo poukázané aj vyššie pri hodnotení závažnosti
spáchaného prečinu, avšak aj napriek tomu je možné uzavrieť, že skutkový priebeh udalosti uvedený

vo výroku napadnutého uznesenia, definujúci konanie obžalovaných a napĺňajúci znaky priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu, je aj za tejto dôkaznej situácie udržateľný. V konečnom dôsledku sa so
všetkými uvedenými skutočnosťami bude musieť vysporiadať orgán príslušný na konanie o priestupku,
ktorému bude vec postúpená a ktorý bude toto konanie vykazujúce znaky priestupku objasňovať.

Za takéhoto stavu, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, je aj krajský súd toho názoru, že skutok,
ktorý sa obžalovaným kladie za vinu, pri komplexnom vyhodnotení všetkých aspektov v zmysle § 10 ods.
2 Tr. zákona, nie je trestným činom, rozhodnutie súdu prvého stupňa je zákonným a vecne správnym,
a preto sťažnosť okresného prokurátora postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku zamietol
ako nedôvodnú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.