Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, November 8, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/71/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111218177
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2111218177.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

JUDr. Ľubice Spálovej a JUDr. Petra Dumana v právnej veci žalobkýň: 1. Mgr. Y. Y., nar. X. H. XXXX,
trvale pobytom V., F. X, 2. PhDr. C. Y., PhD., nar. XX. H. XXXX, trvale pobytom V., F. X, obe zastúpené
advokátkou: JUDr. Viera Caková, so sídlom Trnava, Rázusova 6, proti žalovaným: 1. G. Z., nar. XX.
C. XXXX, trvale pobytom V., F. X, 2. C. Z., nar. XX. H. XXXX, trvale pobytom V., F. X, zastúpení
splnomocnencom: SOPKO LEGAL s.r.o. so sídlom Trnava, Paulínska 24CSP, IČO: 47 631 741, o
vypratanie nehnuteľnosti a o vzájomnej žalobe o určenie vlastníctva a o určenie hranice, o odvolaní
žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 26. novembra 2019 č. k. 14C/118/2011-765,

takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti vypratania (výrok I.)p o t v r d z u j e .

II. V časti vzájomnej žaloby o určenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti (prvá časť výroku II.) m e n
í tak, že vzájomnú žalobu v tejto časti z a m i e t a .

III. Vo zvyšnej časti (druhá časť výroku II. a výrok III.) vzájomného návrhu o určenie hraníc a v časti

trov konania (výrok IV. a V.) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť
vypratať v prospech žalobkýň v 1. a 2. rade miestnosť označenú ako číslo 1 o výmere 2,35 m x 5,50
m v Stanovisku autorizovaného geodeta a kartografa k majetkovej hranici Ing. J. R. zo dňa 23.11.2009,
ktoré tvorí prílohu rozhodnutia, nachádzajúcu sa v rodinnom dome súp. č. XXX postavenom na pozemku
parcela č. 482 o výmere 394 m2, zastavané plochy a nádvoria, v katastrálnom území V., obec V.,
zapísanom na LV č. XXXX Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor, do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku; výrokom II. súd prvej inštancie konanie o vzájomnej žalobe o určenie vlastníctva k spornej
časti miestnosti a o vzájomnej žalobe o určenie hranice medzi pozemkami parcely č. 481/1, zapísanej
na LV č. XXXX a parcely č. 482, zapísanej na LV č. XXXX v časti spornej miestnosti zastavil; výrokom III.
vzájomnú žalobu vo zvyšnej časti zamietol; výrokom IV. žalobkyni v 1. rade a žalobkyni v 2. rade priznal
nárok na náhradu trov konania vo výške 100% a výrokom V. rozhodol, že štát má nárok voči žalovaným
v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie
odôvodnil právne ustanovením § 123, § 126 ods. 1 z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len

„OZ“) a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že Geometrickým plánom Ing.
X. č. 226/1948 zo dňa 20. apríla 1948, ktorý bol súčasťou kúpnych zmlúv z roku 1948, došlo v rámci
kúpy nehnuteľnosti pôvodne vedenej v pozemkovoknižnej vložke č. 178 nielen k rozdeleniu pozemku
na parcely č. 532 a č. 533, ale aj k rozdeleniu stavby na dve samostatné, pričom hranica prechádza ajzastavanou časťou a to takým spôsobom, že sporná časť miestnosti je súčasťou domu súp. č. XXX vo
vlastníctve žalobkýň. Ak teda túto časť užívajú žalovaní a predtým ich právni predchodcovia, užívali ju a
užívajú bez právneho dôvodu. Súd mal ďalej preukázané aj to, že právni predchodcovia žalovaných boli

s Geometrickým plánom Ing. X. z roku 1948 od samého začiatku oboznámení (a tým aj so skutočnosťou,
kadiaľ vedie hranica medzi stavbami), pretože geometrický plán bol neoddeliteľnou súčasťou ich kúpnej
zmluvy. Tento plán preukázateľne mali k dispozícii, pretože ho Z. F. starší, nar. v roku XXXX priložil k
návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktorý bol na súde vedený pod sp. zn.
12C/106/1994. Aj právny zástupca žalovaných vo svojom písomnom podaní zo 14. mája 2012 potvrdil,

že plán bol prílohou kúpnej zmluvy. Predchodcovia žalovaných boli preukázateľne vyzvaní na vydanie
časti miestnosti v roku 1987 písomnou výzvou žalobkýň či ich právnej predchodkyne, keď toto priamo
vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 14C/364/1984, z ktorého je zrejmé,
že s touto výzvou bol v priebehu konania oboznámený Z. F. starší, nar. v roku XXXX priamo súdom
na pojednávaní. V konaní ďalej nebolo sporné, že žalovaným boli v roku 2011 doručené dve výzvy
žalobkýň na vypratanie časti miestnosti. Žalobkyniam sa síce nepodarilo preukázať tvrdenie, že ich

právni predchodcovia žiadali E. F., matku Z. F. staršieho, nar. v roku XXXX, o umožnenie užívania časti
miestnosti, ktorá im patrí, ostatné písomné výzvy však preukázané už boli. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil aj § 1453, 1460, 1461, 1463, 1464 Všeobecného občianskeho zákonníka, čo je 946/1811 zo
dňa 1. júna 1811 (ďalej len VOZ), § 316, § 326 VOZ, § 115, § 116, § 145 zák. č. 141/1950 účinného od
1.1.1951 (Občiansky zákonník), § 130, § 131, § 134 zák. č. 40/1964 Občiansky zákonník (ďalej len OZ).

Dodal, že vyššie citované zákonné ustanovenia upravujú podmienky vydržania a to tak v čase uzavretia
kúpnych zmlúv v roku 1948, kedy bol účinný Všeobecný občiansky zákonník č. 946/1811 (účinný do 31.
decembra 1950), ako aj v čase účinnosti zákona č. 141/1950 (Občiansky zákonník účinný od 1. januára
1951). Podľa prvého citovaného občianskeho zákonníka, vydržacia doba bola 32 ročná a vyžadovala sa
dobromyseľnosť držiteľa pri nastúpení do držby. Podľa Občianskeho zákonníka z roku 1950, vydržacia

doba bola 10 ročná a vyžadovala sa dobromyseľnosť vydržiteľa počas celej doby plynutia vydržacej
doby. V zmysle prechodných ustanovení § 566 Občianskeho zákonníka z roku 1950, lehota ktorá začala
plynúť pred 1.1.1951 sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskôr uplynutím tejto kratšej
lehoty. Podľa § 1460 Všeobecného občianskeho zákonníka, k vydržaniu je potrebné, aby jeho držba bola
riadna, poctivá a pravá. Podľa § 326 veta druhá VOZ, potom nepoctivým držiteľom je ten, kto vie alebo

z okolností sa musí domnievať, že vec, ktorá je v jeho držbe, patrí inej osobe. V konaní bolo vykonané
dokazovanie, ktorým bolo preukázané, že právni predchodcovia žalovaných, teda priamo nadobúdatelia
nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy v roku 1948, mali z Geometrického plánu č. 226/1948 vedomosť
o priebehu hranice medzi nezastavanými, ale aj medzi zastavanými časťami nehnuteľnosti, ktorá bola
v pláne vyznačená červenou čiarou a ktorá prebiehala kolmo medzi stenou stavby od Kapitulskej ulice

ku stene stavby od Hlbokej ulice. Táto červená čiara bola v časti stavby rovná, nemenila smer tak ako
by tomu bolo v prípade, ak by ohraničovala spornú časť miestnosti pozdĺž nosného múru v tvare, ako je
miestnosť užívaná od roku 1948 až doposiaľ a tak, že by mohli nadobudnúť dojem, že časť miestnosti
je súčasťou ich domu. Geometrický plán mali k dispozícii nadobúdatelia stavby už v čase podpisovania
kúpnej zmluvy. Z týchto skutočností súd potom dospel k záveru, že už samotný Z. F. starší, nar. v roku

XXXX,včaseuzavretiakúpnejzmluvy,neboldobromyseľnývpresvedčení,žemuspornáčasťmiestnosti
patrí, i keď túto časť užíval, keď už na začiatku držby vedel o tom, že spornú časť miestnosti vlastní
niekto iný. Tu je potrebné uviesť, že samotný Z. F. nar. v roku XXXX ako navrhovateľ uviedol v návrhu
na vyporiadanie spoluvlastníctva (v konaní sp. zn. 12C/106/94), že predmetom kúpy bola iba časť zo
súvislej stavby a to vyznačená deliacou čiarou na geometrickom pláne, ktorý spracoval dňa 20.4.1948

Ing. A. X., ako podklad k uzavretiu kúpnej zmluvy. Následne potom ani ďalší vlastníci domu súp. č.
XXX, nemohli byť dobromyseľní v presvedčení, že časť miestnosti ktorú užívajú im patrí, keď už ich
predchodca Z. F. starší, nar. v roku XXXX pri nástupe do držby nesplnil podmienky vydržania. Tak pri
VOZ ako aj pri Občianskom zákonníku z roku 1950 platila zásada, že vydržaciu dobu svojho predchodcu
si mohol započítať len ten, kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa. Tomu tak nebolo

v danom prípade, keďže Z. F. nar. v roku XXXX nebol oprávneným držiteľom, a preto si jeho právni
nástupcovia nemohli započítať jeho vydržaciu dobu. Podmienky vydržania pritom musia byť splnené
kumulatívne, ak nie je splnená čo len jedna z nich, k vydržaniu nedochádza. Oprávneným držiteľom
je ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Tieto okolnosti musí v
spore preukázať držiteľ veci, čo však žalovaní nepreukázali, keď k oprávnenosti držby ich právneho

predchodcu žiaden dôkaz nepredložili ani neoznačili, a to aj napriek riadnemu poučeniu zo strany súdu.
Súd prvej inštancie sa k námietke žalovaných vo vzťahu k technicko-hospodárskemu zameraniu (THM)
vykonanému v roku 1974, kedy došlo k zmene zapísanej výmery parciel č. 532 a č. 533 tak, že parcela
č. 532 sa zmenšila o 42 m2 a parcela č. 533 sa zväčšila o 27 m2. Uviedol, že technicko-hospodárskemapovanienemákonštitutívnycharakter,nemôženazáklademeraniadôjsťkzmenevlastníctva,pretože
ním ide len o zameranie v teréne. Na výsledku merania, by nič nezmenila ani prípadná účasť pôvodných
vlastníkov a ich námietky voči priebehu hraníc obnovovaných pozemkov. K uvedenému sa vyjadril aj

svedok Ing. R., ktorý uviedol, že cieľom veľkého mapovania v roku 1974 bolo zamerať existujúci stav, čo
bolo porovnávané s pôvodným stavom pred týmto rokom. Pokiaľ bol pozemok z hľadiska hraníc a m2 v
rámci dovolenej odchýlky, automaticky sa zapísal nový stav už aj so zapísaním dovolenej odchýlky, kde
rozdiel v hraniciach alebo vo výmere prekračoval dovolenú odchýlku, zapísala sa do katastra len parcela
registra „C“ s výmerou, ale nezapísala sa na LV. Nie je pritom pravdivé ani ďalšie tvrdenie žalovaných,

že technicko-hospodárske meranie nebolo pôvodnými vlastníkmi odsúhlasené, keď v spise tunajšieho
súdu vedenom pod sp. zn. 9C/1732/80 je ako príloha založený originál Objednávky na oznámenie
podkladov pre zápis v evidencii nehnuteľností, daná Strediskom geodézie v Trnave č. 813-2-1568 zo dňa
22.9.1980 vo veci identifikácie parciel, z ktorej súd zistil, že po THM boli pôvodné parcely prečíslované
a výmera bola zmenená v dohodnutých odchýlkach, pričom s identifikáciou výmer vyjadril súhlas Dr. C.
F., ktorý predmetnú listinu aj podpísal. Dr. C. F. bol v tej dobe jedným zo spoluvlastníkov nehnuteľnosti.

Tiež je potrebné uviesť, že pokiaľ by aj mali pôvodní vlastníci nejaké výhrady voči THM, tieto mali
uplatniť už v tej dobe, keďže v súčasnej dobe je už neskoro na to, niečo namietať s očakávaním, že
súd na to v tomto konaní prihliadne. Po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov, každý zvlášť a v ich
vzájomnej súvislosti, dospel súd k záveru, že žaloba o vypratanie je dôvodná keďže bolo jednoznačne
preukázané vlastníctvo žalobkýň k spornej časti miestnosti v čase nadobudnutia nehnuteľností právnymi

predchodcami strán sporu v roku 1948 boli rozdelené Geometrickým plánom č. 226/1948 Ing. X.. Tento
geometrický plán bol súčasťou kúpnych zmlúv a kupujúci vrátane právnych predchodcov žalovaných
mali geometrický plán k dispozícii a predchodcovia žalovaných nenadobudli vlastníctvo k spornej časti
miestnosti vydržaním. Žalovaní za celé konanie súdu nepreukázali nadobudnutie vlastníctva k tejto
časti miestnosti žiadnym spôsobom, teda žiadnou zmluvou ani vydržaním, nepreukázali ani to, že by

stavba bola delená nejakým iným geometrickým plánom a nepredložili dôkaz ani o tom, že by hranica
stavieb bola iná ako hranica stanovená Geometrickým plánom Ing. X.. Žalovaní dňa 17.4.2012 doručili
súdu písomné podanie, obsahom ktorého bola aj vzájomná žaloba, ktorou sa domáhali určenia, že
sporná miestnosť číslo 1 je súčasťou rodinného domu súp. č. XXX a je v bezpodielovom spoluvlastníctve
žalovaných z dôvodu jej vydržania. Zároveň žiadali, aby súd určil, že hraničná čiara medzi pozemkami

parcela č. 481/1- zastavané plochy a nádvoria, č. 481/3- zastavané plochy a nádvoria a č. 481/4-
zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúcimi sa v katastrálnom území V., zapísanými na LV č. XXXX
a medzi pozemkami parcela č. 482- zastavané plochy a nádvoria a č. 483- záhrady, nachádzajúcimi
sa v katastrálnom území V., zapísanými na LV č. XXXX, prechádza bodmi č. 8-23, 23-24, 24-25,
25-26 a bodmi 26-27 po vonkajšom obvode spornej miestnosti, v zmysle geodetického zamerania

č. 5 obsiahnutého v Zameraní skutkového stavu pozemkov p.č. 481/1, :/2, :/3, :4 a p.č. 482, 483 v
katastrálnom území V. a porovnanie aktuálneho stavu s pôvodnou katastrálnou mapou a s GP, ktoré delili
predmetné pozemky, vyhotoveného spoločnosťou GeoMess spol. s r.o., č. 114/2012. Pokiaľ ide o prvú
časť vzájomnej žaloby, ktorou sa žalovaní domáhali určenia vlastníctva k spornej časti miestnosti, v tejto
časti súd konanie zastavil, nakoľko predmetom konania v zmysle žaloby žalobkýň bolo vypratanie časti

miestnosti a súd sa ako otázkou predbežnou pri posudzovaní dôvodnosti tejto žaloby musel zaoberať
vlastníctvom k predmetu sporu. Z toho dôvodu bolo potrebné konanie o vzájomnej žalobe na určenie
vlastníctva zastaviť, nakoľko otázkou určenia vlastníctva sa súd už zaoberal ako otázkou predbežnou v
rámci prejednania žaloby, takže riadnemu prejednaniu vzájomnej žaloby s rovnakým obsahom, bránila
prekážkazačatéhokonanianazákladepôvodnejžaloby. Druhýmvýrokomvzájomnejžalobysažalovaní

domáhali určenia hranice medzi pozemkami parcela č. 481/1- zastavané plochy a nádvoria, č. 481/3-
zastavané plochy a nádvoria a č. 481/4 - zastavané plochy a nádvoria vo vlastníctve žalovaných a
medzi pozemkami parcela č. 482 - zastavané plochy a nádvoria a č. 483- záhrady vo vlastníctve
žalobkýň, a to tak, aby hranica prechádzala bodmi č. 8-23, 23-24, 24-25, 25-26 a bodmi 26-27 po
vonkajšom obvode spornej miestnosti, ako sú zakreslené v geodetickom zameraní č. 5 obsiahnutom

v Zameraní skutkového stavu pozemkov p.č. 481/1, :/2, :/3, :4 a p.č. 482, 483 v katastrálnom území
V., vyhotovenom spoločnosťou GeoMess spol. s r.o., č. 114/2012 (pozn.: č.l. 94 spisu). Porovnaním
geodetického zamerania č. 5 s Geometrickým plánom č. 226/1948 Ing. X. a s Geometrickým plánom č.
244-211-0440-89 zo dňa 5.10.1989 znalkyne Mrvovej, dospel súd k záveru, že vzájomná žaloba v tejto
časti nie je dôvodná. Pokiaľ ide o hranicu určenú bodmi č. 8-23, 23-24, 24-25, 25-26 a kúsok hranice za

bodom 26 postupujúcou po hrubo vyznačenej čiare až po pravý uhol na čiare, v zmysle geodetického
zamerania č. 5, je potrebné skonštatovať, že to je vyznačenie hranice, ktoré je zhodné s hranicou
pozemkov vo vlastníctve žalovaných a žalobkýň určenou už Geometrickým plánom č. 244-211-0440-89
zo dňa 5.10.1989, ktorý sa stal súčasťou rozhodnutia súdu v konaní sp. zn. 12C/106/1994, ktorým bolozrušené a vyporiadané spoluvlastníctvo medzi Z. F., C. F., C. F., R. E. a K. F.. Priebeh hranice určenej
týmito bodmi, počas tohto konania nebol sporný, nenamietali správnosť určenej hranice žalobkyne
a v podstate ani žalovaní, keď dokazovanie počas celého konania bolo sústredené len na priebeh

hranice v rámci stavby, týkajúcej sa spornej časti miestnosti. Z toho dôvodu súd konštatuje, že ohľadom
priebehu hranice určenej bodmi č. 8-23, 23-24, 24-25, 25-26 a kúsok za bodom 26, spor medzi stranami
nebol, tým teda ani dôvod, aby súd o priebehu hranice určenej spomenutými bodmi rozhodoval. Z
uvedeného dôvodu bolo potrebné vzájomnú žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietnuť, ako to bolo
rozhodnuté vo výroku III. rozsudku. Pokiaľ ide o určenie hranice medzi bodmi 26-27 v časti týkajúcej sa

vonkajšieho obvodu spornej miestnosti, ako je zakreslená v geodetickom zameraní č. 5, tu bolo potrebné
konanie o vzájomnej žalobe opäť zastaviť pre prekážku začatého konania na základe pôvodnej žaloby,
nakoľko konanie o pôvodnej žalobe začalo skôr a už pri prejedaní tejto žaloby sa súd touto otázkou
zaoberal, a aj dospel k záveru ohľadom priebehu hranice medzi stavbami, a to spôsobom ako určil
už Ing. X. v Geometrickom pláne č. 226/1948 a ako bolo konštatované aj Geometrickým plánom č.
244-211-0440-89 zo dňa 5. októbra 1989. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutie súdu o vzájomnej

žalobe, súd nevykonal žalovanými navrhnutý dôkaz ustanoviť znalca na vypracovanie geometrického
plánu na určenie hranice, pretože by nešlo o hospodárne vykonaný dôkaz. O trovách konania rozhodol
tak, že v konaní úspešným žalobkyniam priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu, a taktiež priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči žalovaným, pričom trovy štátu vznikli
z dôvodu znaleckého dokazovania, keď znalcovi bola na základe uznesenia súdu vyplatená odmena za

vypracovanie znaleckého posudku.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní. Dôvodili, že
súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; že súd prvej inštancie nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniuprávanaspravodlivýproces;žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci. Konkrétne svojim odvolaním namietali svoju pasívnu legitimáciu. Tvrdili, že na
pojednávaní dňa 29. júna 2012 bol ako prvý vypočutý žalovaný 1., ktorý uviedol, že zhruba do roku

2010 predmetnú nehnuteľnosť užívali, slúžila na prenocovanie, nakoľko predný objekt sa predával. Na
výsluch žalovaného 1. nadviazala žalovaná 2., ktorá uviedla, že nehnuteľnosť zakúpili v roku 2004 a
ako uviedol žalovaný 1. predmetnú miestnosť začali využívať na prespávanie z dôvodu rekonštrukcie
predmetnej nehnuteľnosti a až následne na otázku právneho zástupcu žalobkýň, žalovaná 2. uviedla, kto
všetko býva v nehnuteľnosti, ktorú žalovaná 2. vlastní. Tvrdili, že súd prvej inštancie výpoveď žalovanej

2. nesprávne vyhodnotil a pre úplnosť dodali, že i samotná žalobkyňa uviedla, že táto miestnosť
bola stále užívaná právnymi predchodcami žalovaných. K vlastníckemu sporu spornej časti miestnosti,
ako predbežnej otázky uviedli, že elementárnym predpokladom úspešnosti žaloby, okrem preukázania
pasívnej legitimácie žalovaných je aj riadne vysporiadanie sa s predbežnou otázkou a to, či sú žalobkyne
vlastníčkami spornej časti miestnosti. Žalovaní od počiatku rozporujú toto tvrdenie žalobkýň. Napriek

tomu, že žalobkyne znášajú dôkazné bremeno preukázania vlastníctva, z opatrnosti namietli vydržanie
spornej časti miestnosti pre prípad, ak by sa v konaní preukázalo, že v roku 1948 spornú časť miestnosti
nadobudliprávnipredchodcoviažalobkýň.Napodporuvznesenejnámietkyvydržaniažalovanízdôraznili
absurditu celého sporu, keď spornú časť miestnosti právni predchodcovia žalovaných nerušene užívali
od kúpy v roku 1948, pričom v konaní nebolo sporné, že do tejto časti miestnosti neviedol ani nevedie

žiaden vstup zo strany nehnuteľnosti patriacej žalobkyniam. Žalobkyne sa vypratania domáhajú po
60 rokoch od kúpy nehnuteľností. Základ právnej argumentácie súdu prvej inštancie spočívajúci v
tom, že právni predchodcovia sporových strán nadobudli vlastníctvo na základe kúpnych zmlúv, ku
ktorým bol vypracovaný geometrický plán č. 226/1948 Ing. C. X. zo dňa 20. apríla 1948, v ktorom je
hranica pozemkov zakreslená rovnou červenou čiarou, ktorá kolmo prechádza aj stavbou a považujú za

nesprávne, keď poukazujú na elementárny fakt, že vlastníctvo stavby v slovenskom právnom poriadku
nie je späté s vlastníctvom pozemku. Z textového označenia geometrického plánu Ing. X. jednoznačne
vyplýva,žejehopredmetomjerozdeleniepozemkovanieajrozdeleniestaviebanemožnovyvodiťzáver,
že ako inak sa v tej dobe mali stavby deliť. Žalovaní od počiatku namietali, že v roku 1948 sa stavba
pri kúpe rozdeľovala tak ako bola po rozdelení užívateľná a fyzicky prístupná, čo sa napokon preklopilo

aj do užívacích vzťahov, kedy spodnú časť miestnosti, ktorá neprístupná z oddelenej stavby žalobkýň
užívali právni predchodcovia žalovaných, ktorí mali ako jediní do nej zabezpečení prístup cez jediný
vchod v ich oddelenej časti domu. Vo svojom odvolaní namietali výpoveď geodeta Ing. R., ktorá je bez
právneho významu, keďže tento geodet vyslovil právny názor, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal,že účelom geometrického plánu bolo delenie pozemkov a zároveň sa ním delila aj stavba, keď v čase
kúpy sa geometrické plány takýmto spôsobom robili, pretože geometrické plány riešili pozemok pod
stavbou aj stavbu, keď samostatne sa stavby v pozemkovej knihe ani nedali evidovať. Taktiež tvrdil,

že stavby sa v minulosti delili aj cez múry, ktoré nie sú nosné. Tieto skutočnosti žalovaní rozporujú. K
hranici stavieb a jej deliteľnosti uviedli, že v čase rozdelenia pôvodného zadného objektu a následnej
kúpy jeho dvoch častí geometrické plány sa vyhotovovali len predelenie pozemkov, spôsob delenia
stavby a delenia pozemkov geometrickým plánom nebol závislý a bol spravidla neformálny. Dodali, že
stavba sa v čase kúpi delila tak, ako ju následne jednotlivé rodiny právnych predchodcov strán užívali.

Zároveň poukázali, že súd prvej inštancie vyvodzuje závery celkovej deľby pôvodnej stavby v roku 1948
zo skutkového užívacieho stavu plynúce v čase súdneho konania. Nemožno si nevšimnúť, že aktuálne
užívacievzťahysútaké,žeanijednazužívacíchvertikálnychlíniívjednotlivýchpodlažiachniejevjednej
rovine. Dodali, že nebol vyhotovený žiaden znalecký posudok v tomto konaní, ktorý by zo statického
hľadiska konštatoval deliteľnosť stavby vo vertikálnej línii tvoriacej hranicu v spornej časti miestnosti,
pričom súd odbornou spôsobilosťou na deklarovanie týchto záverov nepochybne nedisponuje. Taktiež

poukázal na to, že spôsob delenia nehnuteľností poukazuje i farba omietok, ktorá bola zistená aj na
obhliadke zákonnou sudkyňou, z ktorej je zrejmé, že hranica medzi nimi prechádzala tak, že sporná
časť miestnosti je zahrnutá v časti stavby patriacej žalovaným a nie žalobkyniam. Hranicou týchto
farebne odlíšených omietok predchádzal aj zvod dažďovej vody, ktorá skutočnosť bola zistená pri
obhliadke a ktorá vyplýva z ukotvení, ktoré na fasáde po starom zvode vody zostali. K technicko-

hospodárskemu meraniu a k hranici pozemkov uviedol, že súd prvej inštancie argumentoval zmätočne
a nepredvídateľne, keď na jednej strane technicko-hospodárskemu meraniu z roku 1974, pri ktorom
došlo k významnému evidovanému zmenšeniu výmery parcely č. 532 patriacej v tom čase právnym
predchodcom žalovaných o 42 m2 a súčasne významnému evidovanému zväčšeniu parcely č. 533
patriacej v tom čase právnym predchodcom žalobcov o 27 m2, neprikladá význam s odôvodnením,

že toto mapovanie nemá konštitutívny charakter, na strane druhej však ako základ pre posudzovanie
hraníc pozemkov v katastri nehnuteľností berie práve aktuálnu evidenciu v katastri. Ak teda súd pri
vyslovení skutkových zistení a právnych záverov v tomto konaní berie za základ evidenciu v katastri je
rozhodne dôvodné vziať na zreteľ zmenu vykonanú v evidencii v roku 1974. Vyjadruje sa i k odsúhlasení
technicko-hospodárskeho merania, keď nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie. Pričom tento dôkaz

nebol oboznámený a zdôrazňujeme, že C. F. nie je právnym predchodcom Z. F., ktorý nemohol teda vo
vzťahu k nehnuteľnosti ako celku robiť platné právne úkony samostatne a akékoľvek jeho podpisy, či
vyhlásenia nie sú vo vzťahu k Z. F. a nadväzne vo vzťahu k žalovaným (žalovanej) záväzné. Súd prvej
inštancie v žiadnej časti rozsudku neuviedol, že by bol v konaní vykonaný dôkaz listom Úradu geodézie,
kartografie a katastra zo dňa 13.februára 2012, z ktorého je jednoznačné, že medzi údajmi evidovanými

v pozemkovej knihe a pozemkovo-knižnej mape a následne v mape vtedajšej evidencie nehnuteľností,
ktorá bola obnovená tzv. technicko-hospodárskym mapovaním vznikol nesúlad. S tým, že tento nesúlad
vznikol absenciou vykonania zákresu zmeny hraníc pozemkov v zmysle geometrického plánu č. 226 v
pozemkovej knihe č. 27, a tým, že pri preberaní obnoveného operátu bol nesprávne vyhodnotený súlad
tvaru a výmery obnovovaných parciel EN č. 532 s poukazom na nesúlad konfigurácie hranice podľa GP

č. 226 a parc. EN č. 533. S týmto dôkazom sa súd nevysporiadal, nevyhodnotil ho. Je pritom zarážajúce,
že napriek dôkazu založenému v spisu, o ktorom sa rozsudok nezmieňuje a z ktorého je zrejmý
nesúlad v Evidencii nehnuteľností súd označuje spochybnenie hraníc pozemkov žalovanými akýmisi
nepodloženými teóriami žalovaných a je tiež zarážajúce, že súd z nesúladnej Evidencie nehnuteľností
vychádza ako zo základu pre určenie hraníc stavby. Vo vzájomnej žalobe uviedol, že žalovaní žiadali,

aby súd určil, že hraničná čiara medzi pozemkami parc. č. 480/1 - zastavané plochy a nádvoria, č. 481/3 -
zastavané plochy a nádvoria a č. 481/4 - zastavané plochy a nádvoria nachádzajúcimi sa v katastrálnom
území V., zapísanými na LV č. XXXX a medzi pozemkami parc. č. 482 - zastavané plochy a nádvoria
a č. 483 - záhrady nachádzajúcimi sa v k. ú. V., zapísanými na LV č. XXXX prechádza bodmi č. 8/23,
23/24, 24-25, 25-26 a bodmi 26-27 po vonkajšom obvode spornej miestnosti, v zmysle geodetického

zamerania č. 5 obsiahnutého v zameraní skutkového stavu pozemku p. č. 481/1, 481/2, 481/3, 481/4 a
p. č. 482, 483 v katastrálnom území V. a porovnaní aktuálneho stavu s pôvodnou katastrálnou mapou a s
GP, ktoré delili predmetné pozemky vyhotoveného spoločnosťou GeoMess spol. s r. o. č. 114/2012. Súd
prvej inštancie bez relevantného dôvodu návrh žalovaných zamietol s tým, že porovnaním geodetického
zameraniač.5sgeometrickýmplánomč.226/1948Ing.X.asgeometrickýmplánomč.244-211-0440-89

z 5. októbra 1989 znalkyne Vrbovej nezistil spornosť hranice určenej bodmi č. 8-23, 23/24, 24-25, 25-26
a kúsok za bodom 26 s tým, že dokazovanie bolo sústredené na priebeh hranice medzi stavbami.
Pokiaľ ide o určenie hranice medzi bodmi 26 a 27 v časti týkajúcej sa vonkajšieho obvodu spornej
miestnosti ako je zakreslená v geodetickom zameraní č. 5, súd prvej inštancie konštatoval prekážkuzačatého konania na základe pôvodnej žaloby. Tento postup vníma ako absolútne nepochopiteľný,
nepreskúmateľný a svojvoľný. Je logické, že keďže žalovaní podali návrh na určenie hraníc, tieto hranice
považujú za sporné. Návrh smeroval výlučne k určeniu hraníc pozemkov a nie je na mieste preto

konštatácia súdu, že dokazovanie bolo sústredené na priebeh hranice medzi stavbami. Žaloba žalobkýň
sa totiž netýka pozemkov, ale časti stavby. Naopak vzájomná žaloba žalovaných sa týkala výlučne
dotknutých pozemkov. Oboma žalobami bol súd povinný sa riadne zaoberať. Ak súd prvej inštancie
vzájomnú žalobu bezdôvodne zamietol, resp. konanie v časti bezdôvodne zastavil, vzájomnou žalobou
sa nezaoberal, hoci sa z hľadiska výroku vec netýkala určenia hraníc pozemkov a nie vypratania časti

stavbyaakneustanovilnaprieknávrhužalovanýchznalcazaúčelomvypracovaniageometrickéhoplánu
na určenie hraníc pozemkov, odňal tým žalovaným právo konať pred súdom. K tvrdenej vedomosti Z. F. o
spôsobe rozdelenia stavby uviedli, že vlastníctvo stavieb a pozemkov je oddelené, samotná skutočnosť,
že v snímke z roku 1979 sú zakreslené v tom čase evidované hranice pozemkov a obrysy stavieb ako
takých je bez právneho významu. predmetom evidencie v grafickej časti katastra nehnuteľností totiž nie
je vlastnícke delenie stavieb, ale len zakreslenie pozemkov a obrysov stavieb. Táto snímka nie je ani

právotvornou skutočnosťou, pretože touto bola kúpna zmluva z roku 1948. Taktiež namietali i zistenia z
konania vedeného na Okresnom súde Trnava o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
medzi právnymi predchodcami žalovaných pod sp. zn. 14C/364/1984, kde na č.l. 82 má byť založené
podanie matky žalobkyne a samotnej žalobkyne zo dňa 1. mája 1987, ktorým poukázali na to, že Z.
F. obýva časť bytu, ktorá je v ich vlastníctve a žiadajú o navrátenie im patriacej časti. V tejto súvislosti

uviedli,ženiesúsivedomíuvedenéhodôkazuaoboznámeniasasním,keďtakýtodôkaznikdyzákonom
predpokladaným spôsobom vykonaný nebol; žalovaní nemali možnosť sa s týmto dôkazom oboznámiť
a overiť si, či vôbec existuje a napokon sa k nemu ani nemohli vyjadriť, čo samo osebe zakladá dôvod
pre zrušenie rozsudku, nakoľko postupom súdu bolo zasiahnuté do práva žalovaných na spravodlivý
proces. Podotkli, že súd prvej inštancie tieto listiny neoboznamoval a ak by i táto skutočnosť bola

relevantná, tak len z hľadiska posudzovania dobromyseľnosti Z. F. staršieho, narodeného v roku XXXX,
nie mladšieho, narodeného v roku XXXX. Dobromyseľnosť je u oboch osôb nevyhnutné posudzovať
samostatne. Taktiež namietali i oboznámenie obsahu spisu 12C/106/94 s tým, že nie sú si vedomí, že
by bol uvedený dôkaz založený v spise, že by bol vykonaný zákonom ustanoveným spôsobom a že
by mali možnosť sa s ním oboznámiť a vyjadriť sa k nemu. Dodali, že súd prvej inštancie na viacerých

miestach konštatuje obsah spisov 14C/364/1984 a 12C/106/1994 v rozsahu s spôsobom, ktoré v konaní
neboli riadne vykonané ako dôkaz, no súd prvej inštancie sa o ne argumentačne a skutkovo opiera.
Taktiež namietali i posúdenie hranice v znaleckom posudku znalkyne Duranovej č. 5/1994, keď súd
prvej inštancie v tejto súvislosti opomína skutočnosť, že k posudku znalkyne Duranovej č. 5/1994 bol
na základe vznesených námietok vyhotovený nový posudok č. 287/1997, z ktorého bol vypustený údaj

o tom, že miestnosť X je súčasťou stavby vo vlastníctve právnych predchodcov žalobkýň. Namietali,
že odôvodnenie rozsudku je nesprávne, nepreskúmateľné, keď súd prvej inštancie sa nedostatočne
vysporiadalstvrdenímžalovanýchspočívajúcimvtom,žepôvodnázadnástavbabolarozdelenátak,ako
bola po celé ďalšie desaťročia jednotlivými rodinami užívaná a bez ďalšieho vlastnícke právo žalobkýň
odvodil od geometrického plánu na rozdelenie pozemkov. K vydržaniu uviedli, že súd sa nedostatočne

vyporiadal s otázkou vydržania spornej časti miestnosti žalovanými. Žalovaní stavbu so súpisným číslom
XXX, v ktorej sa sporná miestnosť nachádza, nadobudli do vlastníctva dňa 20. februára 2004, túto užívali
nerušene až do roku 2010. O spornosti vlastníctva k spornej časti miestnosti sa dozvedeli až 12. apríla
2011 na základe výzvy žalobkýň na vypratanie. Poukázali na znenie ustanovenia § 134 ods. 1 OZ a mali
za to, že predpokladom vydržania je dobromyseľná držba, ktorú žalovaní preukázali, keďže nadobudli

stavbu so súpisným číslom XXX dňa 20. februára 2004 a ich právni predchodcovia Z. F. a C. F. ju
nadobudlinazákladekúpnejzmluvyspísanejdňa24.apríla1998.Súdprvejinštancievzásaderozporuje
len dobromyseľnosť Z. F. staršieho, nar. v roku XXXX, pričom dobromyseľnosť Z. F., nar. X. H. XXXX, C.
F., nar. XX. H. XXXX a žalovaných vôbec nebola predmetom skúmania. Ak žalovaní dôvodne tvrdili, že
spornú časť miestnosti užívali dobromyseľne, prevzali spolu s kúpou v dobrej viere užívacie status quo

ako vlastníci, bolo na žalobkyniach, aby ich dobromyseľnosť vyvrátili spôsobom, že ich dobromyseľnosť
netrvala súvisle minimálne 10 rokov. Za zjavne nesprávny a neobhájiteľný považujú i právny názor súdu
prvej inštancie, podľa ktorého ak Z. F., nar. v roku XXXX nebol v držbe dobromyseľný, následne potom
ani ďalší vlastníci domu súp. č. XXX nemohli byť dobromyseľní v presvedčení, že časť miestnosti, ktorú
užívajú im patrí, keď už ich predchodca Z. F., nar. v roku XXXX pri nástupe do držby nesplnil podmienky

vydržania. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výroku I. a
žalobu zamietol a vo výroku II. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie
a súčasne aby zrušil aj súvisiaci IV. a V. výrok a vec v tejto časti vrátil na nové rozhodnutie.3. K odvolaniu žalovaných sa vyjadrili žalobkyne, ktoré navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť vo všetkých bodoch a žalobkyniam priznať i náhradu trov odvolacieho
konania. Dôvodili, že s odvolacím návrhom žalovaných v článku 1. odvolania sa nestotožňujú, nakoľko

sa jednalo o spravodlivý proces, všetky potrebné dôkazy boli vykonané a aj správne posúdené.
Rozsudok nemá ani inú vadu, obsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu
prvej inštancie. Uvádza skutkový stav, ktorý považoval súd prvej inštancie za rozhodujúci, stanoviská
strán v prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania i právne predpisy, z ktorých súd vyvodil
svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. K pasívnej vecnej legitimácii namietaj v odvolaní

uviedli, že subjektom majetkových práv sú žalovaní, pričom práva a povinnosti týkajúce sa predmetnej
nehnuteľnosti vznikli a vznikajú priamo im. Žalovaní ako vlastníci sú nositeľmi právnej povinnosti, preto
pasívna vecná legitimácia je správna. Osobu nájomcu/užívateľa je možné meniť. Vlastníctvo k spornej
miestnosti a súčasne k vydržaniu uviedli, že názor žalobkýň a názor súdu prvej inštancie k vlastníctvu a
k vydržaniu je zhodný. Vlastníctvo nie je sporné, pričom vlastníctvo súd skúmal ako predbežnú otázku,
pričom bolo preukázané, že sporná miestnosť sa nachádza v dome súpisné č. XXX, postavenom na

pozemku parc. č. 482 v podielovom spoluvlastníctve žalobkýň. Žalobkyne preukázali nadobudnutie
vlastníctva spornej miestnosti právnym predchodcom Y. L. s manželkou - rodičmi žalobkyne v 1. rade,
kúpno-predajnou zmluvou zo dňa 20. apríla 1948, ktorej súčasťou je geometrický plán a výkaz plôch
na rozdelenie parciel č. 532/533 z 20. apríla 1948, vyhotovený Ing. C. X.. Geometrický plán vyznačil
majetkovú, reálnu aj právnu hranicu nehnuteľností, domu aj pozemku. Hranica je nezmenená. V čase

vyhotovenia tohto geometrického plánu v roku 1948 platil princíp akcesority, t.j. všetko, čo vzíde na
pozemku, včítane stavieb a čo je s pozemkom pevne spojené, sleduje právny osud pozemku. Preto
neobstála námietka žalovaných, že geometrický plán bol iba na oddelenie pozemkov a nie stavieb.
Vlastník pozemku bol aj vlastníkom stavby a geometrický plán určoval aj hranicu stavby. V roku 1948
platila zásada, ktorá vychádza z princípu akcesority, teda zásada, že súčasťou pozemku je všetko,

čo je s pozemkom prirodzeným alebo umelým spôsobom spojené. Až po roku 1948 došlo v dôsledku
prijatia Občianskeho zákonníka z roku 1950 k podstatnému zúženiu princípu superficies solo cedit,
keď boli z neho vyňaté všetky stavby. Poukázali na nadobúdanie vlastníctva od pôvodných vlastníkov
P. H. s manželkou, po ktorých ich zdedila C. K., rodená H., ktorá predala časť a to parcelu č. 532
o výmere 903 m2 kúpno-predajnou zmluvou z 20. apríla 1948 Z. F., C. F. a U. D., rod. F. a parc.

č. 533 o výmere 864 m2 - dom s dvorom kúpno-predajnou zmluvou zo dňa 20. apríla 1948 Y. L.
s manželkou. Súčasťou oboch zmlúv bol geometrický plán a výkaz plôch na rozdelenie parciel č.
532, 533 vyhotovený Ing. C. X.. Opakovane poukázali na technicko-hospodárske mapovanie z roku
1974, rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 9C/1732/80, konanie vedené pred Okresným súdom
Trnava pod sp. zn. 14C/364/84 o zrušenie podielového spoluvlastníctva, konanie stotožnil predmetom

vedené pod sp. zn. 12C/106/94, súčasťou ktorého bol geometrický plán č. 244 - 211 - 0440 - 89 na
oddelenie pozemkov z 5. októbra 1989, pričom v konaní bol vyhotovený H. G. znalecký posudok č.
5/1994 na ocenenie nehnuteľnosti, kde sa jasne uvádza, že miestnosť s označením X - izba nie je
súčasťou zastavanej plochy druhého nadzemného podlažia pravého traktu domu, nakoľko je situovaná
v inom stavebnom celku a stavby sa navzájom dotýkajú. Taktiež poukázali i na kúpno-predajné zmluvy

zo 6. apríla 1998 a 30. januára 2004 ohľadne prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti vo vlastníctve
žalovaných. Dodali, že je nesporné, že predchodcovia žalovaných užívali spornú miestnosť, ale s
vedomosťou, že ju nevlastnia. Bolo im len povolené ako mnohopočetnej rodine otcom žalobkyne 1.
miestnosť užívať, pokiaľ sa vlastník nerozhodne inak. Namietali i otázku nadobudnutia vlastníckeho
práva vydržaním majúc za to, že vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, kto už na

začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne vedel, že nehnuteľnosť
patrí inému. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke
právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu titulu vzniku vlastníctva. Dobrá viera zaniká v okamžiku,
kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že
mu vec právom patrí. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva

pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho
požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, alebo právo,
ktoré vykonáva, patria. Tieto okolnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva,
to znamená nadobúdací titul, i keď neplatný, takže musí okrem iného preukazovať okolnosti, z ktorých
možno usudzovať na jeho dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu

nadobudnutia vlastníctva. Dodali, že v danej veci je preukázané, že k vydržaniu zo strany právnych
predchodcov žalovaných neprišlo a nemohla sa ani započítať vydržacia doba predchodcu, nakoľko
každá bola pretrhnutá. Námietka vydržania je neopodstatnená a vydržaním vlastníctvo žalovaných k
spornej miestnosti nenadobudli. Ďalej dodali, že dom žalobkýň i žalovaných má tri podlažia. Spornámiestnosť je na druhom podlaží alebo na prvom nadzemnom podlaží. Hranica nehnuteľnosti na prvom
a treťom podlaží je totožná a nie je sporná medzi stranami konania. Žalovaní sporujú len hranicu
na druhom podlaží, resp. na prvom nadzemnom podlaží. Ona však je a musí byť v zmysle všetkých

predpisovtotožnáshranicounaprvomatreťompodlaží,inakbysajednaloostavbunacudzompozemku
a navyše nebola by reálne deliteľná. Reálnym rozdelením stavby, ktorej časť je predmetom sporu, by
mali vzniknúť samostatné stavby. Tieto novovzniknuté stavby by mali byť z hľadiska klasifikácie a
kategorizácie stavieb samostatnými rodinnými domami, ktoré budú spĺňať charakter radovej zástavby.
Prvoradým kritériom pri reálnom delení stavby je, že konštrukcia musí vyhovovať aj po rozdelení objektu

kritériu spoľahlivosti. Pod spoľahlivosťou rozumieme schopnosť konštrukcie zachovať požadované
úžitkové vlastnosti počas celej doby životnosti a spĺňať kritériá definované v Stavebnom zákone z.č.
50/1975. Základné požiadavky na stavby sú že stavba musí po celý čas ekonomicky odôvodnenej
životnosti vyhovovať základným požiadavkám na stavby. Reálnym rozdelením vzniknuté časti musia byť
samostatnými vecami. To znamená, že reálne rozdelenie stavby je možné len vo vertikálnom smere, v
žiadnom prípade nie v horizontálnom smere, ktorého sa dožadujú žalovaní. Pre názornosť vo svojom

vyjadrení vykreslili i deliace línie v súlade so zákonom a deliace línie v rozpore so zákonom a tvrdené
žalovanými. Zdôraznili, že nad spornou miestnosťou je povala žalobkýň s jediným možným prístupom
na ňu a pod spornou miestnosťou je pivnica žalobkýň s jediným možným vstupom do nej. Podotkli, že
nakoľko u žalovaných, resp. ich právnych predchodcov bol častejší prevod v prevode vlastníckych práv,
nikdy nebol záujem vysporiadať spornú miestnosť, všetci brali na vedomie, že nepatrí do ich vlastníctva

a preto nebola zohľadnená ani výmerou, ani hodnotou. Sporná miestnosť bola v pôvodnom stave iba
ako holá miestnosť až do septembra 2011, kedy po zaslaní výzvy na vypratanie začali žalovaní so
stavebnými prácami bez stavebného povolenia. Stavebné práce začali žalovaní protiprávne, účelovo s
vedomím, že im sporná miestnosť nepatrí, čím preukázali svoj amorálny postoj k riešeniu veci.

4. K vyjadreniu žalobkýň k odvolaniu žalovaných sa vyjadrili žalovaní, ktorí opakovane uviedli, že
pasívna legitimácia musí byť odrazom hmotného práva a preto ak je predmetom konania vypratanie
nehnuteľnosti, môžu byť pasívne vecne legitimovanou v konaní len osoby, ktoré nehnuteľnosť
protiprávne užívajú. Zdôraznili, že žalovaní neužívajú časť nehnuteľnosti, ale túto užívajú tretie osoby.
Pasívna vecná legitimácia žalovaných v konaní o vypratanie nehnuteľnosti nemôže byť založená na tom,

že tretie osoby spornú časť nehnuteľnosti užívajú s ich súhlasom . Rozsudok o vypratanie nehnuteľnosti
smerujúci voči žalovaným, ktorú časť nehnuteľnosti vôbec neužívajú, by bol nevykonateľný. Podotkli,
že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, pričom žalovaní užívali časť nehnuteľnosti
len do roku 2010. K vlastníckemu právu k spornej časti miestnosti ako predbežnej otázke uviedli, že
elementárnym predpokladom úspešnosti žaloby o vypratanie nehnuteľnosti je aj riadne vysporiadanie sa

s predbežnou otázkou a to, či sú žalobkyne vlastníčkami spornej časti miestnosti. Opakovane zdôraznili,
že súd prvej inštancie nesprávne odvodzoval vlastníctvo od geometrického plánu č. 226/1948 Ing. C.
X., ktorý má podľa súdu zohľadňovať hranicu parciel aj hranicu stavieb, čo však spochybňujú. Dodali,
že žalovaní sa vzájomnou žalobou domáhali určenia priebehu hranice medzi oboma pozemkami, keďže
zo stanoviska Úradu geodézie, kartografie a katastra, ktorý žalované v konaní predložili vyplynulo,

že tu existuje nesúlad. Súd prvej inštancie však bez logického dôvodu a bez náležitého odôvodnenia
takto nepostupoval, keď pred vydaním rozsudku posudzoval ako predbežnú otázku hranicu stavieb
stotožňujúcu s hranicou pozemkov za situácie, keď disponoval stanoviskom úradu Geodézie, kartografie
a katastra o nesúlade údajov v katastri nehnuteľností a za situácie, keď mal v tejto súvislosti do spisu
doručenú vzájomnú žalobu žalovaných o určenie hranice pozemkov, s ktorou sa mal vysporiadať ako s

prvou. Zdôraznili, že už od počiatku namietali, že v roku 1948 sa pôvodná stavba pri kúpe rozdeľovala
tak, ako bola po rozdelení užívateľná a fyzicky prístupná, čo sa preklopilo aj do užívacích vzťahov, kedy
spornú časť miestnosti, ktorá je neprístupná z oddelenej stavby žalobkýň, užívali právni predchodcovia
žalovaných, ktorí mali ako jediní do nej zabezpečený prístup cez jediný vchod v ich oddelenej časti
domu. K otázke vydržania uviedli, že tvrdenie žalobkýň obsiahnuté vo vyjadrení, podľa ktoré geometrický

plán č. 226/1948 Ing. C. X. vyznačuje majetkovú, reálnu aj právnu hranicu domu aj pozemku je v
priamom rozpore s textom obsiahnutým v tomto geometrickom pláne, z ktorého je celkom jednoznačne
zrejmé, že sa týka len pozemkov. Zdôraznili, že súd prvej inštancie bez ohľadu na to, či v roku 1948
na podklade geometrického plánu č. 226/1948 Ing. C. X. spornú časť nehnuteľnosti nadobudli do
svojho vlastníctva právni predchodcovia žalobkýň, alebo právni predchodcovia žalovaných, bol súd prvej

inštancie povinný riadne sa vyporiadať s námietkou vydržania spornej časti nehnuteľnosti vznesenou
žalovanými, čo súd prvej inštancie neurobil, keď mechanicky preklápal tvrdenú nedobromyseľnosť držby
Z.F.staršiehonaneskoršiudržbuZ.F.mladšiehoanáslednenadržbužalovaných,pričomtentoprechod
nedobromyseľnosti odvodzoval od rodinného vzťahu Z. F. mladšieho k Z. F. staršiemu a od rodinnéhovzťahu k žalovaných k Z. F. mladšiemu a to bez toho, aby osobne skúmal dobromyseľnosť držby
Z. F. mladším a dobromyseľnosť držby žalovanými. Opakovane zdôraznili, že z vykonaných dôkazov
nemožno dospieť k záveru o nedobromyseľnosti držby Z. F. staršieho a rovnako o nedôvodnosti záveru,

že by dobromyseľným nebol Z. F. mladší a to od roku 1998, kedy nehnuteľnosť obsahujúcu spornú časť
miestnosti nadobudol a nadväzne, že by dobromyseľní neboli žalovaní od roku 2004, kedy nehnuteľnosť
nadobudli. Nakoľko do vydržacej doby sa v zmysle § 143 ods. 3 OZ započítava aj oprávnená držba
predchodcu, vydržacia doba by žalovaným začala plynúť najneskôr oprávnenou držbou Z. F. mladšieho
v roku 1998 a uplynula v roku 2008, teda ešte pred podaním žaloby žalobkýň. I vo vyjadrení opakovane

spochybnili vykonanie listinných dôkazov a to oboznámením súdnych spisov sp. zn. 9C/1732/80,
14C/364/84, 12C/106/94. Záverom sa vyjadrili i k jednotlivým podlažiam pôvodnej stavby, keď dôrazne
popierajú a rozporujú tvrdenie žalobkýň, že by hranica domov žalobkýň a žalovaných v časti prvého a
tretieho podlažia mala byť totožná a že nie je sporná, keď pre úplnosť uviedli, že pre účel konania o
vypratanie časti miestnosti na druhom podlaží nevnímajú ako relevantné to, či sú hranice v podlažiach
1 a 3 sporné alebo nie, nakoľko sa však k nim žalobkyne vyjadrujú, sú žalovaní nútení reagovať.

Dodávajú, že jednotlivé tri podlažia nie sú v jednej línii s údajnou hranicou spornej časti miestnosti, kde
sa nenachádzajú ani len dve nosné priečky, ktoré by stavbu mohli robiť deliteľnou, teda vo vertikálnej
línii sa pod sebou nenachádza nosná priečka v prvom a druhom podlaží, v prvom a treťom podlaží
ani v druhom a treťom podlaží. Vo vertikálnej línii pod hranicou údajnej spornej časti miestnosti sa
v prvom podlaží nenachádza žiadna nosná priečka a nenachádza sa ani nad hranicou spornej časti

miestnostivtreťompodlažíatedaničnenaznačujedôvodnosťtvrdeniažalobkýň,žehranicaspornejčasti
miestnosti by mala tvoriť vertikálnu líniu hranice stavby žalobkýň a stavby žalovaných. Jediným miestom,
kde v jednej vertikálnej línii cez prvé a druhé podlažie prechádzajú nosné priečky, je línia vymedzená
súčasnou užívacou hranicou druhého podlažia stavieb žalobkýň a žalovaných. Pre úplnosť uvádzajú, že
hranica spornej časti miestnosti, neobsahujúca žiadnu priečku, neumožňuje reálnu technickú ani právnu

deliteľnosť stavieb žalobkýň a žalovaných. Záverom dodal, že súd rozhodol voči žalovaným o vyprataní
nehnuteľnosti, hoci bolo preukázané, že oni sami nehnuteľnosť neužívajú a teda v konaní nie sú
pasívne vecne legitimovaní, založil vyriešenie predbežnej otázky o vlastníctve spornej časti miestnosti,
ktorej vypratania sa žalobkyne domáhajú na geometrickom pláne Ing. X. č. 226/1948 a nadväzne na
aktuálnom stave v katastrálne mape, hoci Úrad geodézie, kartografie a katastra SR v liste z 13. februára

2012 konštatoval nesúlad údajov v katastri; hoci žalovaní sa žalobou domáhali určenia hranice medzi
pozemkami žalobkýň a žalovaných a toho, aby súd rozhodol o predbežnej otázke vlastníckeho práva
k spornej časti miestnosti až po určení priebehu hranice pozemkov; ani na základe vzájomnej žaloby
súd prvej inštancie nepristúpil ku skúmaniu priebehu hraníc pozemkov; súd svojvoľne odvodil údajnú
nedobromyseľnosť držby len na základe rodinného vzťahu medzi právnymi predchodcami; súd prvej

inštancie rozhodol o predbežnej otázke o vlastníctve spornej časti miestnosti bez zistenia správnosti
priebehu hranice pozemkov a súd oprel svoj rozsudok o súdne spisy, z ktorých v odôvodnení vychádzal,
pričom dôkazy príslušnými listinami nevykonal.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím

ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom na nariadenom odvolacom
pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP), doplnil dokazovanie výsluchom strán sporu, oboznámením sa s
listinnými dôkazmi (§ 384 ods. 1, 2 a 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v časti vypratania nehnuteľnosti treba navzdory námietkam žalovaných považovať za vecne

správny a potvrdiť ho (387 ods. 1 CSP); v časti vzájomnej žaloby o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti
majúcej sa vypratať (prvá časť výroku II.) zmeniť a žalobu zamietnuť (§ 388 CSP); a vo zvyšnej časti
(druhá časť výroku II. a výrok III.) vzájomného návrhu o určenie hraníc ako i v časti trov konania zrušiť
(§ 389 ods. 1 písm. c/ CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP)
a vo zvyšnej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Odvolací súd na nariadenom odvolacom pojednávaní dňa 21. septembra 2021 doplnil dokazovanie
výsluchom strán, oboznámením listinných dôkazov (čítaním ich obsahu) a to: a) časti spisu Okresného
súdu Trnava sp. zn. 9C11732/80, snímky z mapy evidencie nehnuteľností, k.ú. V., list mapy 4-9/24 z 30.januára 1979, na ktorej je zakreslený pôdorys celej nehnuteľnosti, kde hranica medzi nehnuteľnosťou
spolu s domom vo vlastníctve právnych predchodcov žalobkýň a nehnuteľnosťou, ktorá bola v
podielovom spoluvlastníctve súrodencov F., je zakreslená ako rovná čiara, ktorá je svojim smerom

a tvarom zhodná so zakreslením hranice na Geometrickom pláne Ing. X., teda bez" odskoku", ktorý
by predstavoval hranicu stavieb v tvare, ako tvrdia žalovaní, kopírujúcu nosný múr v mieste spornej
časti nehnuteľnosti. V spise sa nachádza aj Objednávka na oznámenie podkladov pre zápis v evidencii
nehnuteľností č. 813-2-1568 zo dňa 22. septembra 1980, daná Strediskom geodézie v Trnave vo veci
identifikácie parciel, z ktorej súd zistil zapísaný stav podľa pozemkovej knihy vo vložke č. 178, podľa

ktorého parcela č. 532 - dom a dvor mala výmeru 903 m2, pričom podľa evidencie nehnuteľností mala
parcela č. 481 - dom a dvor výmeru 861 m2 s tým, že po THM boli pôvodné parcely prečíslované
a výmera bola zmenená v dohodnutých odchýlkach. S identifikáciou výmer vyjadril súhlas Dr. C. F.,
ktorý predmetnú listinu podpísal; b) časti obsahu spisu sp. zn. 14C/3641l984, č.l. 82, kde je založené
písomné podanie U. L. (matky žalobkyne v 1. rade) a žalobkyne v 1. rade zo dňa 1. mája 1987, ktorým
v tomto konaní poukázali na to, že Z. F. obýva časť bytu ktorá je z parcely Č. 482 v ich vlastníctve, a

žiadajú o navrátenie im patriacej časti bytu, za čo sú ochotné vrátiť Z. F. časť pivnice, ktorá je pod jeho
domom. Písomné podanie bolo doručené súdu do spisu dňa 5. mája 1987. Zápisnicu z pojednávania
dňa 10. júna 1987, z ktorej je zrejmé, že na tomto pojednávaní bol osobne prítomný navrhovateľ - Z.
F. nar. v roku XXXX a že na začiatku pojednávania súd oboznámil účastníkov konania s výzvou U. L.
a Y. Y. zo dňa 1. mája 1987; časť spisu sp. zn. 12CI106/94, sám navrhovateľ Z. F. nar. v roku XXXX,

na 2. strane návrhu zo dňa 14. apríla 1994 píše: "V zadnej časti parcele sa nachádza asi 150 rokov
stará stavba slúžiaca na bývanie. Predmetom kúpy bola iba časť z tejto súvislej stavby a to deliacou
čiarou ako je vyznačená na geometrickom pláne, ktorý spracoval dňa 20. apríla 1948 Ing. A. X., ako
podklad k uzavretiu kúpnej zmluvy. Dôkaz: geometrický plán zo dňa 20. apríla 1948." Ďalej na tej istej
strane uvádza: "Podrobný technický popis celej nehnuteľnosti ako aj spôsob jej rozdelenia a užívania

je popísaný v pripojenom znaleckom posudku. Dôkaz: znalecký posudok p. G. č. 5/1994 zo dňa 24.
januára 1994." Ako prílohu k návrhu pripojil Geometrický plán Č. 244-211-0440-89 znalkyne Mrvovej o
ktorom v návrhu uvádza, že bol vypracovaný na jeho náklady, rovnako tak priložil aj Geometrický plán č.
226/1948 Ing. X. a Znalecký posudok znalkyne Duranovej č. 5/1994 zo dňa 24. januára 1994. V spise sa
nachádza aj vyjadrenie navrhovateľa Z. F. nar. v roku XXXX doručené súdu dňa 5. decembra 1997, ktoré

je zviazané v červenom obale, kde je okrem jeho vyjadrenia a fotodokumentácie stavu stavieb, založená
ako posledná strana, označená ako príloha číslo 9, kópia Geometrického plánu č.22611948 Ing. X.. Na
tomto pláne je okrem iných častí nehnuteľnosti, perom vyznačená hranica tzv. zadného traktu, z ktorého
vyznačenia je dôležité zistenie, že sám navrhovateľ, Z. F. nar. v roku XXXX, vyznačil hranicu medzi
tzv. zadným traktom v užívaní rodiny F. a stavbou žalobkýň v mieste spornej miestnosti, rovnou čiarou,

zhodujúcou sa s hranicou, ktorú na geometrickom pláne vyznačil Ing. X..

7. Odvolací súd na pojednávaní dňa 21. septembra 2021 vyhlásil uznesenie, že pojednávanie odročuje
na 19. októbra 2021 za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Následne oznámil právnym zástupcom strán
sporu zrušenie termínu vytýčeného za účelom vyhlásenia rozhodnutia na deň 19. októbra 2021 o 9,00

hod. a oznámil nový termín pojednávania 9. novembra 2021 o 9,00 hod. a súčasne vyzval oboch
právnych zástupcov, aby sa vyjadrili k možnému použitiu § 118 ods. 1 a 2 a § 119 z.č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v súvislosti s možnosťou vydržania miestnosti, ktorej vypratania sa žalobcovia
domáhajú a to i v zmysle, či ide o samostatnú hmotnú vec. Na nariadenom termíne pojednávania 9.
novembra 2021 boli oboznámené vyjadrenia oboch strán sporu k právnemu posúdeniu veci, na ktoré

boli strany vyzvané výzvou odvolacieho súdu.

8. Na výzvu súdu právna zástupkyňa žalobkýň uviedla, že miestnosť, ktorej vypratania sa žalobkyne
domáhajú, nie je samostatná hmotná vec, je nedeliteľnou súčasťou nehnuteľnosti - rodinného domu
súp. č. XXX v obci V., k.ú. V. a je v nespochybniteľnom podielovom spoluvlastníctve žalobcov tak,

ako je zapísaná na LV č. XXXX Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor. Predmetná miestnosť
nemôže byť samostatná hmotná vec, nakoľko sa nedá právne oddeliť od nehnuteľnosti - rodinného
domu č. XXX z dôvodu, že je postavená na pozemku parc. č. 482 vo vlastníctve žalobcov a nachádza
sa na druhom nadzemnom podlaží rodinného domu v spoluvlastníctve žalobcov. Prípadným reálnym
rozdelením vzniknuté časti musia byť samostatnými vecami. To znamená, že reálne rozdelenie stavby

súp. č. XXX je možné len vo vertikálnom smere, v žiadnom prípade nie v horizontálnom smere, ktorého
sa dožadujú žalovaní. Z uvedeného dôvodu by nebol možný v prípade zmeny vlastníka ani výkon zápisu
vlastníctva v katastri nehnuteľností.9. Žalovaní, resp. ich právny zástupca na výzvu súdu uviedli, že priestor, ktorého vypratania sa
žalobkyne domáhajú, nie je miestnosťou ale časťou miestnosti. Tento priestor nebol samostatnou
miestnosťou ani v čase nadobúdania v súčasnosti už samotnej stavby so súpisným č. XXX Z. F. starším

v roku 1948 a nie je samostatnou miestnosťou ani v súčasnosti. Konštatujú, že súdna prax pripúšťa
aj vydržanie hmotnej majetkovej podstaty (vložky), ktorá nie je samostatnou vecou (napr. časť parcely,
časť stavby), ak sa stáva súčasťou inej existujúcej veci, resp. ak ju možno pričleniť k existujúcej veci
(inej susediacej parcele alebo susediacej stavbe). Poukázali per analogiam na rozsudok Krajského
súdu v Trnave z 24. marca 2019 sp. zn. 25Co/76/2018, v zmysle ktorého je vydržanie časti parcely

(analogicky časti stavby) v zásade možné. Právnym titulom vydržania je v takom prípade nadobúdací
titul ku skutočne vlastnenému pozemku; i keď ide o tzv. putatívny titul, je postačujúci. Jedným z hľadísk
ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku (analogicky
pomer kupovanej úžitkovej plochy stavby a skutočne držanej úžitkovej plochy stavby). Poukázali i na
znalecký posudok č. 94/2003 Viliama Lanáka, ktorý bol podkladom pre získanie úveru žalovanými
na kúpu stavby so súp. č. XXX, v ktorom je zameraná plocha stavby so súp. č. XXX 79,17 m2 a v

pôdoryse tvoriacom prílohu znaleckého posudku bola zakreslená aj tzv. sporná časť miestnosti a v
takomto rozsahu sa žalovaní pri jej kúpe ujali jej dobromyseľnej držby. Rovnako i právny predchodca
žalovaných pán Z. F. mladší, ktorý nadobudol stavbu so súp. č. XXX zmluvou v roku 1998 ju nadobudol
s vedomím výmery 77,35 m2 zohľadnenej aj v nákrese pôdorysu stavby tvoriacom prílohu znaleckého
posudku. Tento nákresový počet výmery vyplynul zo znaleckého posudku Márie Duranovej č. 287/1997,

ktorý je súčasťou spisu, pričom s týmto posudkom bol Z. F. mladší v roku 1998 pri podpise zmluvy zo
strany Z. F. staršieho oboznámený. Opakovane podotkli, že nielen žalovaní, ale aj Z. F. mladší sa ujali
dobromyseľnej držby spornej časti miestnosti v súvislosti s nadobúdacími titulmi k stavbe so súpisným
č. XXX a v dobromyseľnom presvedčení, že im sporná časť miestnosti patrí.

10. Odvolací súd nemal ani po doplnení dokazovania (napriek opačnému názoru odvolateľov) dôvod
nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu
rozhodnutia v časti vypratania miestnosti o výmere 2,35 m x 5,50 m (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd však na doplnenie
dôvodov a vyporiadanie sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj pre celkovú úplnosť

nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie v časti vypratania dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine)
nasledovné:

11. Odvolací súd aj po doplnení dokazovania dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v časti vypratania miestnosti označenej ako číslo 1 o výmere 2,35m x 5,50 m v Stanovisku

autorizovaného geodeta a kartografa k majetkovej hranici Ing. J. R. z 23. novembra 2009 nachádzajúcu
sa v rodinnom dome súp. č. XXX postavenom na pozemku parc. č. 482 o výmere 394 m2, zastavané
plochy a nádvoria, v k.ú. V., obec V., zapísanom na LV č. XXXX Okresného úradu Trnava, katastrálny
odbor je dôvodné potvrdiť.

12. Žalovaní vo svojom odvolaní ako prvú odvolaciu námietku uvádzajú nedostatok pasívnej legitimácie.
Namietajú, že nehnuteľnosť, ktorej vypratania sa žalobkyne domáhajú neužívajú, bývajú v stavbe so
súpisným číslom XXXX, objekt od ulice a túto časť nehnuteľnosti užívali len do roku 2010, keď sa
predný objekt prerábal a toho času zadný objekt obývajú ostatné osoby, členovia ich rodiny.

13. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v sporovom konaní
rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má tá zo
strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná
legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná
legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje.

14. Predmetom tohto konania je žaloba o vypratanie (reivindikačná žaloba). Reivindikačnou žalobu
uplatňuje vlastník právo na vydanie veci (vypratanie nehnuteľnosti) proti tomu, kto mu ju neoprávnene
zadržuje. Žalobcom - aktívne legitimovanou osobou je vždy vlastník veci a žalovaným je ten, kto má vec
vo faktickej moci (v držbe alebo detencii) bez právneho dôvodu. Pasívnu legitimáciu v danej veci má ten,

kto má spornú vec fakticky vo svojej moci, a aj keď ju môže vydať resp. vypratať, neprávom to odopiera
urobiť. Určenie pasívne legitimovanej osoby je tradičným problémom reivindikácie. Žalovaným má byť
ten kto má vec u seba, detentor, ale aj držiteľ, teda ten, kto má možnosť vec vydať. Vychádza sa z toho,
že detentor vec užíva so súhlasom držiteľa, detentor si neuplatňuje vlastnícke právo a ako žalovaný bymohol účel konania zmariť tým, že by vec kedykoľvek vrátil (prestal užívať) držiteľovi. Preto je dôvodné
za pasívne legitimovaných považovať v danej veci žalovaných, držiteľov miestnosti majúcej sa vypratať,
keď prístup do tejto miestnosti vedie len z ich nehnuteľnosti. Je irelevantné, kto v skutočnosti miestnosť

užíva, keďže ju môže užívať len so súhlasom (vo forme umožnenie prístupu) žalovaných.

15. Žalovaní vo svojom odvolaní namietajú vlastnícke právo žalobkýň k spornej miestnosti. Súd prvej
inštancie správne ako predbežnú otázku riešil otázku vlastníctva spornej miestnosti majúcej sa vypratať
a správne uzavrel, že táto je vo vlastníctve žalobkýň.

16. Žalobkyne preukázali nadobudnutie vlastníctva spornej miestnosti ich právnymi predchodcami Y. L.
s manželkou, a to kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 20. apríla 1948, ktorej súčasťou je geometrický plán
a výkaz plôch na rozdelenie parciel 532, 533 z 20. apríla 1948 vyhotovený Ing. C. X.. Geometrický plán
vyznačil majetkovú, reálnu aj právnu hranicu nehnuteľností domu aj pozemku. V čase nadobudnutia
vlastníctva nehnuteľnosti rodinného domu súp. č. XXX postavenom na pozemku parc. č. 482 o výmere

394 m2, zastavané plochy a nádvoria, v k.ú. V., obec V. zapísanou na LV č. XXXX Okresného úradu
Trnava,katastrálnyodborprávnymipredchodcamižalobkýňplatilprincípakcesority,tedavšetkočovzíde
na pozemku, včítane stavieb a čo je s pozemkom pevne spojené, sleduje právny osud pozemku. Platila
teda zásada vychádzajúca z princípu akcesority, že súčasťou pozemku je všetko, čo je s pozemkom
prirodzeným alebo umelým spôsobom spojené. Išlo o princíp akcesorium selevit suum principale, z

ktorého sa postupne vyvodila všeobecná zásada superficies solo cedit. Od tejto zásady je odvodená
parémia, že stavba je súčasťou pozemku - aedificatio solo cedit a táto zásada platila až do prijatia
Občianskeho zákonníka z roku 1950. Nedôvodnou je preto námietka žalovaných, že oni sú vlastníkmi
miestnosti keďže vlastníctvo pozemku a stavby nemuselo a nemusí byť totožné.

17. Miestnosť o výmere 2,35m x 5,50m resp. časť miestnosti, ktorej vypratania sa žalobkyne domáhajú
je súčasťou ich rodinného domu.

18. Podľa § 118 ods. 1 a 2 OZ predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci a pokiaľ to ich povaha
pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty (1). Predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež

byty alebo nebytové predmety (2).

19. Podľa § 119 OZ nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom.

20. Právnym predmetom môže byť všetko na čo sa môžu upínať subjektívne práva a čo objektívne

právo z tejto možnosti nevylučuje, pričom nie je rozhodujúca priama, úžitková ani nepriama zámenná
majetková hodnota.

21. V prípade časti miestnosti majúcej sa vypratať sa nejedná o samostatnú vec, miestnosť nemá
vlastné základy, využíva nosné konštrukcie rodinného domu žalobkýň. Táto miestnosť ako súčasť veci

niejespôsobilýmpredmetom občianskoprávnehovzťahu.Súčasťvecizdieľatočosapoprávnejstránke
týka hlavnej veci (v tejto súvislosti viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3Cz 3/90
z 31.1.1990 a sp. zn. 22Cdo 1105/2003 z 8. októbra 2003). Súčasť veci prechádza na nadobúdateľa
veci (nehnuteľnosti) bez ohľadu na to, či bola v zmluve o prevode vlastníckeho práva výslovne uvedená.
Súčasť veci nemôže byť predmetom vydržania (viď rozsudok NS ČR sp. zn. 28Cdo 5175/2007 zo 16.

júla 2008.

22. Problematikou súčasti veci sa zaoberal už rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 29. júla
1999 sp. zn. 25Cdo 770/98 publikovaný v Právnych rozhledech č. 10/2000.

23. Podľa § 120 ods. 1 OZ súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť
oddelené aby sa s tým vec znehodnotila.

24. Právny inštitút súčasti veci je zákonným vyjadrením skutočnosti, že existujú veci ako hmotné
predmety, ktoré možno z hľadiska právnej teórie charakterizovať ako veci zložené, teda veci, ktoré

sú vnútorne štruktúrované a tvorené relatívne samostatnými časťami viac alebo menej vzájomne
spojenými.Zákonstavilsamostatnosťvecivovzťahukveciinejnadvochkritériách.Poprvénavzájomnej
spolunáležitostiapodruhénamiereichoddeliteľnosti.Prvékritériumpredstavujeskôrsubjektívnurovinu
lebo to čo k veci podľa povahy patrí sa určuje do značnej miery podľa ľudských zvyklostí, skúsenostía noriem vzťahujúcich sa ku konkrétnej veci. Miera spolunáležitosti sa tak posudzuje prostredníctvom
povahy tej veci ktorá je považovaná za vec podstatnejšiu, určujúcu a teda vo vzťahu viac za vec
tzv. hlavnú. Zákonný text touto všeobecnou úpravou udáva priestor k individuálnemu posúdeniu aké

vlastnosti vec hlavná vykazuje, aby odtiaľ bolo možné odvíjať úvahy, či iná relatívne samostatná vec k
nej patrí natoľko neodmysliteľne, že nemôže už byť považovaná za vec odlišnú, inú. Druhé kritérium
je viac objektívne a sleduje spojenie veci predovšetkým v zmysle fyzickom. Formulácia nemôže byť
oddelená a bez toho, aby sa tým vec znehodnotila, však nevylučuje možnosť faktickej separácie veci,
vyhovujú tie prípady, kde oddelenie ktorýmkoľvek z uvedených spôsobov znamená pre vec hlavnú

ujmu na jej hodnote. Znehodnotením nemusí byť len strata hodnoty peňažnej, ale môže ísť aj o
znehodnotenie funkčné, estetické, či iné. Inými slovami sa znehodnotením mieni stav, keď hlavná vec v
porovnaní so stavom pred oddelením jej súčastí slúži svojmu pôvodnému účelu menej kvalitne alebo mu
nemôže slúžiť vôbec. Až faktické oddelenie súčastí doprevádzané znehodnotením veci hlavnej prináša
právny dôsledok, že predchádzajúca súčasť sa stáva vecou samostatnou a na doterajšej hlavnej veci
nezávislou.

25. Odvolací súd vzhľadom k vyššie uvedenému právnemu posúdeniu, že miestnosť resp. časť
miestnosti o výmere 2,35m x 5,50m majúca sa vypratať nie je samostatnou vecou ale je súčasťou
rodinného domu žalobkýň a v čase nadobudnutia vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalobkýň
v roku 1948 bola súčasťou ich pozemku a v zmysle vtedy platnej zásady akcesority patrila právnym

predchodcom žalobkýň. Dospel k jednoznačnému záveru, že časť miestnosti, ktorej vypratania sa
žalobkyne domáhajú je súčasťou ich stavby rodinného domu, je stavebne závislá na ich rodinnom dome
a navyše táto miestnosť ani nemôže byť zapísaná v katastri nehnuteľností. Podľa skutkových zistení
súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu sporná časť miestnosti nemá vlastné základy ani spodné či
vrchné steny, využíva nosné konštrukcie rodinného domu žalobkýň, a to ako podlahu, tak i strop. Z

toho nesporne vyplýva vzájomný stavebnotechnický vzťah medzi prízemím objektu a strechou objektu,
povalou objektu.

26. Predmetná časť miestnosti jednoznačne tvorí súčasť domu žalobkýň. Súčasť veci nie je spôsobilým
predmetom občianskoprávneho vzťahu a zdieľa to, čo po právnej stránke sa týka veci hlavnej. Z

rozsudku zo 16. júla 2008 sp. zn. 28Cdo/5175/2007 uverejnenom v Súbore civilných rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu, C.H.BECK, č. C6396, vyplýva, že súčasť veci nemôže byť predmetom
vydržania vlastníckeho práva. Pokiaľ teda právny predchodca žalobkýň nadobudol pozemok, nadobudol
na tomto pozemku i dom vrátane miestnosti, ktorej vypratania sa žalobkyne domáhajú. Žalovaní ani ich
právni predchodcovia vlastnícke právo k tejto súčasti domu vydržaním nadobudnúť nemohli. Predmetná

miestnosť nie je samostatným predmetom, ale je súčasťou domu žalobkýň. Súčasť veci zdieľa právny
osud veci hlavnej a nie je možné samostatne vydržať miestnosť v rodinnom dome. Žalovaní sa nikdy
nemohli stať vlastníkmi miestnosti, nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k súčasti domu žalobkýň.

27. Žalobkyne preukázali svoje vlastnícke právo, preukázali že žalovaní neoprávnene zasahujú do

ich vlastníckeho práva, žalovaní nemohli miestnosť, ktorej vypratania sa žalobkyne domáhajú vydržať,
pretože nejde o samostatnú vec ale o súčasť veci a súčasť veci nemôže byť predmetom vydržania.

28. Námietku žalovaných, že žalobkyne podali žalobu po 60 rokoch vyhodnotil odvolací súd ako
nedôvodnú vzhľadom na to, že vlastnícke právo sa nepremlčuje (§ 100 ods. 2 OZ), vlastník veci môže

vindikačnú žalobu podať kedykoľvek, teda v neobmedzenej lehote bez toho, aby žalovaní mohli úspešne
uplatniť námietku premlčania.

29. Podľa § 123 z.č. 40/1964 Občiansky zákonník (ďalej len OZ) vlastník je v medziach zákona
oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

30. Podľa § 126 OZ vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

31. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyvodil, že súd prvej inštancie správne uložil žalovaným

povinnosť vypratať spornú miestnosť o výmere 2,35 m x 5,50 m a preto rozsudok súdu prvej inštancie
v tejto časti (výrok I.) potvrdil.32. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že vlastníkmi miestnosti o výmere
2,35 m x 5,50 m sú žalobkyne a preto vzájomnú žalobu žalovaných považoval za dôvodné zamietnuť.

33. Vo zvyšnej časti vzájomnej žaloby odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
v tejto časti je nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie len na porovnaní
geodetického zamerania č. 5 s Geometrickým plánom č. 226/1948 Ing. X. s Geometrickým plánom č.
244-211-0440-89 z 5. októbra 1989 znalkyne Mrvovej, pričom skonštatoval ich zhodnosť. Uzavrel, že
medzi stranami sporu nebol ohľadom priebehu hranice určenej bodmi 8-23, 23-24, 24-25, 25-26 a kúsok

za bodom 26 spor a teda ani dôvod, aby súd o priebehu hranice rozhodoval. Vzájomnou žalobou sa
žalovaní domáhali určenia, že hraničná čiara medzi pozemkami parcela č. 481/1- zastavané plochy a
nádvoria,č.481/3-zastavanéplochyanádvoriaač.481/4-zastavanéplochyanádvoria,nachádzajúcimi
sa v katastrálnom území V., zapísanými na LV č. XXXX a medzi pozemkami parcela č. 482- zastavané
plochy a nádvoria a č. 483- záhrady, nachádzajúcimi sa v katastrálnom území V., zapísanými na LV
č. XXXX, prechádza bodmi č. 8-23, 23-24, 24-25, 25-26 a bodmi 26-27 po vonkajšom obvode spornej

miestnosti,vzmyslegeodetickéhozameraniač.5obsiahnutéhovZameranískutkovéhostavupozemkov
p.č. 481/1, :/2, :/3, :4 a p.č. 482, 483 v katastrálnom území V. a porovnanie aktuálneho stavu s pôvodnou
katastrálnoumapouasGP,ktorédelilipredmetnépozemky,vyhotovenéhospoločnosťouGeoMessspol.
s r.o., č. 114/2012. Je síce nesporné, že rozsudok súdu o určení hraníc má len deklaratórnu povahu,
pretože len deklaruje kadiaľ vedie skutočná hranica (pozri rozsudok NS SR z 26. augusta 1997 sp.

zn. 1Cdo 11/97, R6/1999) a žalobu o určenie hranice možno pripustiť len v prípadoch, keď hranicu
možno určiť a nie je potrebné ju stanoviť (rozsudok NS SR publikovaný pod č. 6/1999 Zbierky súdnych
rozhodnutí a stanovísk). Súd prvej inštancie sa nezaoberal preukázaním naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení. V zmysle § 137 písm. c) CSP, návrhom na začatie konania resp. žalobou
možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je za podmienky, že je na tom

naliehavý právny záujem. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby
musí byť pritom naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či
podaná žaloba je vhodný účinný a správne zvolený procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou
môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom
bude musieť aj tak nasledovať iné súdne konanie. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade,

ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho
právne postavenie neistým. Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu pokiaľ neslúži potrebám
praktického života, ale vedie len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára
pevný právny základ pre právny vzťah strán sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná prípadne
i iná žaloba. Naliehavý právny záujem pritom musí byť daný v čase rozhodovania súdu. Procesná

povinnosť preukázať, že v čase rozhodnutia súdu je naliehavý právny záujem na určení práva zaťažuje
toho, kto sa tohto určenia domáha, teda žalobcu. Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny
záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu
medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve
podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši a odstraňuje neistotu vzťahu strán

alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie (obdobne rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 31/2011).

34. Podľa § 59 zákona č 162/1995 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv,
nazvanom „Oprava chýb v katastrálnom operáte“, okresný úrad aj bez návrhu podľa písm. b) v súčinnosti
s vlastníkmi a inými oprávnenými osobami opraví v katastrálnej mape chybne zakreslené hranice

pozemkov, pričom vlastníci sú povinní pri oprave chýb v katastrálnom operáte poskytovať pravdivé a
presné informácie a predkladať doklady na ich preukázanie; ak je to na opravu chýb v katastrálnom
operáte nevyhnutné, sú povinní zúčastniť sa na tomto katastrálnom konaní. Podľa ods. 3 ten, koho práv,
záujmov chránených právom alebo povinností sa údaje katastra týkajú, môže kedykoľvek požiadať o
odstránenie chýb v katastrálnom operáte, okresný úrad je povinný vykonať opravu do 30 dní, v osobitne

odôvodnených prípadoch do 90 dní od doručenia písomnej žiadosti o opravu chýb.

35. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v tejto časti vzájomnej žaloby vyzvať žalovaných na
preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Súd by samozrejme nemohol
vytýčiť hranice inak než ako sú uvedené v žalobnom petite. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie

mal poučiť, vyzvať žalovaných na odstránenie vady vzájomnej žaloby (viď napr. rozhodnutie NS ČR sp.
zn. 22Cdo 2035/2003).36. Odvolací súd zrušil i výrok o trovách konania, keď súčasťou nového rozhodnutia bude i rozhodnutie
o trovách celého konania.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.