Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 27, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/75/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718205323
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6718205323.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.
a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcov 1/ C. C., nar. XX. júlaXXXX,
trvalým pobytom L. R. XX, XXX XX J., prechodným pobytom O. XXX, XXX XX Z., 2/ N. L., nar. XX. B.
XXXX, trvalým pobytom O. XXX, XXX XX Z., 3/ P. C., nar. XX. Q. XXXX, trvalým pobytom O. XXX, XXX
XX Z., 4. N. C., nar. XX. M. XXXX, trvalým pobytom L. R. XX, XXX XX J., a 5/ B. C., nar. XX. G. XXXX,

trvalým pobytom O. X, XXX XX U., všetci právne zastúpení Mgr. Ľudovítom Paulovičom, advokátom, so
sídlom M. Rázusa 19, 984 01 Lučenec, IČO: 45 021 996, proti žalovaným 1/ E. O., nar. XX. Q. XXXX,
trvalým pobytom J. XXX, XXX XX V., právne zastúpenému JUDr. Ing. Norbertom Kášom, advokátom,
so sídlom Námestie republiky 283/4, 984 01 Lučenec, IČO: 42 193 796, 2/ Union poisťovňa, a.s., so
sídlom Karadžičova 10, 813 60 Bratislava, IČO: 31 322 051, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
na základe odvolania žalobcov 3/, 4/ a 5/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 7C/33/2018-212
zo dňa 2. júla 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcov 3/ až 5/ (V. výrok)
a v závislom výroku, ktorým uložil žalobcom 3/ až 5/ solidárnu povinnosť nahradiť žalovanému 1/ a
žalovanému 2/ trovy konania v rozsahu 100 % (VII. výrok) m e n í takto:
Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 5.000,- Eur do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku, pričom v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému
žalovanému povinnosť plniť.

Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 5.000,- Eur do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku, pričom v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému
žalovanému povinnosť plniť.
Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi 5/ sumu 5.000,- Eur do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku, pričom v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému
žalovanému povinnosť plniť.
II. Žalobkyňa 3/, žalobkyňa 4/ a žalobca 5/ m a j ú voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré sú žalovaný 1/ a žalovaný 2/ povinní zaplatiť spoločne
a nerozdielne v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich
výške, pričom v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému žalovanému povinnosť plniť.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“ resp. „súd prvej inštancie“ event.
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 2. júla 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“) uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 10.000,- Eur (I. výrok) a

žalobcovi 2/ taktiež sumu 10.000,- Eur (III. výrok) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom v rozsahu
plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému žalovanému povinnosť plniť a vo zvyšnej časti žalobu
žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ zamietol (II. a IV. výrok). Žalobu žalobkyne 3/, žalobkyne 4/ a žalobcu 5/zmietol v celom rozsahu (V. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť
nahradiť žalobkyni 1/ a žalobcovi 2/ trovy konania v rozsahu 100 % (VI. výrok) a taktiež i žalobkyni 3/,
žalobkyni 4/ a žalobcovi 5/ uložil povinnosť nahradiť žalovanému 1/ a žalovanému 2/ trovy konania v

rozsahu 100 % (VII. výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia 1/ až 5/ sa žalobou
doručenou dňa 28. septembra 2018 domáhali voči žalovaným 1/ a 2/ náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Žalobu odôvodnili tým, že trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen č.k.: 3T/64/2017-279
zo dňa 12. júna 2017, právoplatným dňa 22. novembra 2017, bol žalovaný 1/ uznaný za vinného z

prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 158 Trestného zákona, ktorého sa dopustil tým, že dňa 24. septembra 2016 v čase o 19.40 hod.
na ceste medzi obcami U. a I. ako vodič osobného motorového vozidla jazdil po ceste, kde na rovnom
úseku cesty nedodržal bezpečnú vzdialenosť za pred ním jazdiacim osobným motorovým vozidlom,
ktoré viedol vodič M. E., ktorý reagoval na vzniknutú situáciu spomalením vozidla v dôsledku vbehnutia
túlavého psa na vozovku, následkom čoho vozidlo žalovaného 1/ prednou časťou vozidla narazilo do

zadnej časti vozidla M. E., ktoré po zrážke odhodilo mimo cestu vľavo v ich smere jazdy, čím porušil
dôležitú povinnosť uvedenú v ustanovení § 4 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č.
8/2009 Z. z. o cestnej premávke a takto pri dopravnej nehode žalovaný 1/ z nedbanlivosti spôsobil smrť
spolujazdcovi na zadnom sedadle vo vozidle maloletému Q. L. (syn žalobcov 1/ a 2/ a vnuk žalobcov
3/, 4/ a 5/ - poznámka odvolacieho súdu), ktorý utrpel ťažké zranenia nezlučiteľné so životom - zlyhanie

dôležitých centier mozgu v dôsledku drvivého poranenia lebečnej klenby a spodiny s krvácaním pod
tvrdú a mäkkú blanu mozgu s rozvojom poúrazového opuchu mozgu, ktorým dňa 1. októbra 2016 vo
Y. G. K. K. podľahol. Úmrtím maloletého Q. L. došlo k závažnému zásahu do práva žalobcov 1/ až 5/
na ochranu osobnosti a teda do emocionálnej sféry pozostalých žalobcov, pričom ujma, ktorá im bola
týmto zásahom spôsobená je nenapraviteľná, neodstrániteľná a trvalá a bude ich sprevádzať celý život.

V dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ stratili žalobkyňa 1/ a žalobca 2/ svojho maloletého
syna, ktorý bol ich prvorodeným dieťaťom a žalobkyňa 3/, žalobkyňa 4/ a žalobca 5/ svojho vnuka a teda
navždy stratili možnosť rozvíjať citové a rodinné väzby so svojou najbližšou rodinou, čím žalobcovia
utrpeli bez akýchkoľvek pochybností veľkú citovú ujmu. Neočakávaným, šokujúcim a náhlym úmrtím
maloletého Q. L. nepochybne došlo k tak závažnému zásahu do práv na ochranu osobnosti pozostalých

žalobcov spočívajúcom v zásadnom, nezvratnom a trvalom obmedzení ich súkromného a rodinného
života, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže
byť namieste. Keďže v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú vymenované zásahy do osobnosti
zakladajúce právo na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch len demonštratívne, a teda
môže ním byť aj iný ako tam uvedený zásah, majú žalobcovia za to, že tragická smrť maloletého Q. L.

v dôsledku dopravnej nehody zapríčinenej žalovaným 1/ nepochybne je takýmto závažným zásahom
do práva na ochranu osobnosti odôvodňujúcim priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Motorové vozidlo, ktoré v čase dopravnej nehody viedol žalovaný 1/ bolo v čase vzniku nemajetkovej
ujmy pozostalých žalobcov povinne zmluvne poistené u žalovaného 2/, a to poistnou zmluvou č.
XXXXXXXXXX. Povinnosť nahradiť spôsobenú škodu a nemajetkovú ujmu má teda nielen žalovaný 1/,

ale aj žalovaný 2/ ako poisťovateľ. Pozostalí žalobcovia majú pritom podľa § 15 zákona č. 381/2001 Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobené prevádzkou motorového vozidla
právo domáhať sa náhrady priamo aj proti žalovanému 2/ ako poisťovateľovi. Žalovaný nárok a to
nemajetková ujma spočívajúca v neoprávnenom zásahu do osobnostných práv blízkej osoby pozostalej
po obeti dopravnej nehody je predmetom povinného zmluvného poistenia, ako jeho rozsah ustanovuje

§ 4 ods. 2 Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Uvedený zákon pritom ustanovuje, že poistený
má právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodeným škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Z
uvedených dôvodov si uplatnili voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy a to
žalobkyňa 1/ a žalobca 2/ každý vo výške 30.000,- Eur, a žalobkyňa 3/, žalobkyňa 4/ a žalobca 5/ každý
vo výške 15.000,- Eur.

1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutie poukázal súd prvej inštancie na vyjadrenia žalovaných 1/
a 2/, na vykonané dokazovanie a na zákonné znenia ustanovení § 11 a § 13 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení zmien a doplnkov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 1, 2, 4, § 15
ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 381/2001

Z. z.“), § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
§ 2, § 4 ods. 1 a 5 Nariadenia vlády SR č. 554/2006 Z. z. povinnom používaní bezpečnostných pásov a
detských zadržiavacích zariadení vo vozidlách určitých kategórií, ktoré na rozhodnutie aplikoval.
1. 4. Následne prvoinštančný súd priamo vo vzťahu k prejednávanej veci uviedol:„Smrť dieťaťa za okolností, že dieťa zomrelo zavinením z nedbanlivosti žalovaného 1/, ktorú skutočnosť
mal súd preukázanú právoplatným odsúdením žalovaného 1/ v trestnom konaní, je vždy mimoriadnym
zásahom do osobnostných práv oboch rodičov (žalobkyne 1/ a žalobcu 2/), preto má súd za to, že

nebolo potrebné zvlášť preukazovať mimoriadnosť zásahu s prihliadnutím na príbuzenský vzťah, keď
išlo o najbližších rodinných príslušníkov. Pri rozhodovaní vo veci súd prihliadol aj na vek maloletého
dieťaťa (3 mesiace), keď sa rodičom v čase útleho veku dieťaťa v dôsledku tragickej udalosti úplne
zabránilo plnohodnotne viesť, rozvíjať a prežívať rodinný život spojený so statusom matky a otca,
prišli o svoje prvorodené a v tom čase jediné dieťa. Z uvedeného vyplýva, že nárok žalobkyne 1/ a

žalobcu 2/ bol v konaní daný.“ Ďalej prvoinštančný súd konštatoval, že „z judikatúry súdov SR možno
vygenerovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou blízkej osoby v prvom príbuzenskom
stupni od 8.000 do 25.000 Eur, pričom súdy hodnotili vzniknuté následky neoprávneného zásahu
ako do určitej miery štandardné (smútok, žiaľ, apatia, dočasná strata životného elánu a radosti a
podobne) a potom následky, ktoré majú vážnejší dopad na zdravie a život osoby (napr. vážne psychické
traumy, iné zdravotné následky, dlhodobý vplyv na stratu pracovnej, či spoločenskej uplatniteľnosti).“

V súvislosti s uvedenými všeobecne vymedzenými nepriaznivými následkami neoprávneného zásahu
následne pristúpil k vymedzeniu a vyhodnoteniu konkrétnych nepriaznivých následkov v prejednávanom
prípade. V tejto súvislosti uviedol: „Žalobkyňa 1/ v konaní predložila listinný dôkaz lekársku správu
ošetrujúceho psychiatra (č. l. 191 súdneho spisu) zo dňa 27.01.2017 (t. j. 4 mesiace po autonehode)
so stanovením diagnózy postraumatická stresová porucha. Na pojednávaní vypovedala, že bola na

2-3 sedeniach u pani psychiatričky a užívala predpísané lieky 2-3 mesiace. Žalobca 2/ na pojednávaní
uviedol, že po autonehode nevyhľadal lekársku pomoc, nebral žiadne lieky, dočasne sa zhoršila kvalita
jeho partnerského života so žalobkyňou 1/. Snažil sa partnerku podporovať. Na základe skutkových
tvrdení žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ a vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žalobcovia v
konaní preukázali vzniknuté následky neoprávneného zásahu do ich súkromného a rodinného života,

ktoré možno hodnotiť ako štandardné (smútok, žiaľ, apatia, dočasná strata životného elánu, dočasné
psychicképroblémyužalobkyni1/).Žalobkyňa1/anižalobca2/vkonanínetvrdilianepreukázalivýraznú
zmenu svojho spôsobu života po tragickej autonehode, dlhodobé zhoršenie psychického, či fyzického
stavu, prípadne inú podstatnú zmenu kvality ich života.“ Následne konštatoval, že „pri rozhodnutí
zohľadnil ďalej okolnosti, za ktorých k porušeniu práva žalobcov 1/ a 2/ došlo. V konaní nebola sporná

skutočnosť,žežalobkyňa1/detskézadržiavaciezariadenie,vktoromboloumiestnenédieťapočasjazdy
riadne nepripútala bezpečnostným pásom v motorovom vozidle. Z výsledku znaleckého dokazovania
a výsluchu znalca realizovaného v trestnom konaní je zrejmé, že k tragickým následkom autonehody
by nebolo došlo, ak by bolo dieťa riadne v detskom zadržiavacom zariadení pripútané a detské
zadržiavaciezariadeniebybolofixovanébezpečnostnýmpásomvmotorovomvozidle.Znalecvtrestnom

konaní spochybnil skutočnosť, či dieťa bolo vôbec riadne pripútané bezpečnostnými pásmi v detskom
zadržiavacom zariadení. Preto za podstatnú okolnosť, za ktorej došlo k zásahu do osobnostných
práv žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ možno okrem preukázaného zavinenia žalovaného 1/ považovať aj
porušenie povinnosti žalobkyne 1/ upravenej právnymi predpismi pri preprave osôb s telesnou výškou
menšou ako 150 cm. Takýmto konaním matka maloleté dieťa pri preprave v motorovom vozidle

vystavila zvýšenému riziku poranenia (v tomto prípade s fatálnymi následkami) pri zrážke alebo náhlom
spomalenímotorovéhovozidla.“Vychádzajúczuvedenéhosprihliadnutímnazávažnosťvzniknutejujmy
u žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ a zohľadňujúc okolnosti, za ktorých k porušeniu ich osobnostných práv
došlo, dospel prvoinštančný súd k záveru, že primeraná náhrada nemajetkovej ujmy u každého z nich
je 10.000,- Eur a preto im priznal voči žalovaným 1/ a 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v uvedenej výške

a vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ zamietol.
1. 5. V súvislosti s rozhodnutím o zamietnutí žaloby žalobcov 3/ až 5/ (starých rodičov poškodeného
maloletého Q. L.) súd prvej inštancie konštatoval, že „zákon nevymedzuje okruh osôb, ktoré majú nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, ani kritériá určenia konkrétnej výšky náhrady, nie sú naformulované
žiadne objektívne kritériá a podmienky, na základe ktorých by sa mali vzniknuté zásahy odškodňovať a

ktorými by mala byť určená výška nemajetkovej ujmy. Z judikatúry súdov v skutkovo obdobných veciach
vyplýva,žepokiaľsivsúdnomkonaníuplatnífyzickáosobanároknanáhradunemajetkovejujmy,pričom
je fyzická osoba v ďalšom stupni príbuzenstva vo vzťahu k nebohej osobe, nárok je daný iba v prípade
preukázania blízkeho a výnimočného vzťahu (napr. spolunažívanie v spoločnej domácnosti, výnimočné
citové väzby, mimoriadne blízky citový vzťah a podobne) a preukázanej závažnosti vzniknutej ujmy.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že v civilnom súdnom konaní je procesnou povinnosťou žalobcu riadne
opísať rozhodujúce skutkové okolnosti pravdivo a úplne označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
pričom opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Z obsahu
žaloby je zrejmé, že žalobkyňa 3/, žalobkyňa 4/ a žalobca 5/ si svoju základnú povinnosť skutkovozdôvodniť nárok uplatnený v konaní, ako aj výšku žiadanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
riadne nesplnili a dôvodnosť ich nároku nevyplynula ani z ich výpovedí na pojednávaní. Obsahom
výpovede žalobkyne 3/ žalobkyne 4/ a žalobcu 5/ bol opis ich rodinného života s konštatovaním

smútku nad stratou vnuka. Ako už bolo konštatované, vychádzajúc z judikatúry súdov SR pokiaľ ide o
ďalšie stupne príbuzenského vzťahu, nárok je daný iba v prípade preukázania mimoriadneho vzťahu s
výnimočnými citovými väzbami. Zohľadňujúc skutkové tvrdenia žalobkyne 3/, 4/ a žalobcu 5/ a vykonané
dokazovanie, súd ich žalobu zamietol, pretože nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v konaní títo
žalobcovia - starí rodičia riadne nepreukázali.“

1. 6. Na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd aplikoval zásadu úspešnosti
v spore vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
aj „C.s.p.“).

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia 3/ až 5/ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým
napadli výrok, ktorým bola ich žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy zamietnutá (V. výrok) a závislý výrok,

ktorým im bola uložená solidárna povinnosť nahradiť žalovanému 1/ a žalovanému 2/ trovy konania
v rozsahu 100 % (VII. výrok). Žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v uvedených
výrokoch zmenil tak, že žalovaným 1/ a 2/ uloží povinnosť zaplatiť každému z nich sumu 15.000,- Eur
s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému žalovanému povinnosť plniť, a
zároveň im bude voči žalovaným 1/ a 2/ priznaný nárok na náhradu trov (celého) konania, eventuálne,

aby rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2. 2. V odôvodnení odvolania konštatovali, že prvoinštančný súd zamietnutie ich žaloby o náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že nepreukázali dôvodnosť uplatňovaného nároku. S týmto názorom
prvoinštančného súdu nesúhlasia a považujú ho za nesprávny a nespravodlivý. Podľa ich názoru ostala

opomenutou veľmi dôležitá skutočnosť a to ojedinelosť a špecifickosť prípadu v tom, že ich vnuk nebohý
maloletý Q. L. (ďalej aj „nebohý maloletý“ event. „poškodený maloletý“) tragicky zahynul vo veľmi nízkom
veku a to vo veku nedožitých štyroch mesiacov. Z tohto dôvodu majú za to, že rozsiahle preukázanie
existencie intenzívneho vzťahu medzi nimi a ním a preukázanie vzájomných silných väzieb je v takto
nízkom veku nebohého maloletého významne obtiažné, ak nie priam nemožné, čo však neznamená,

že tieto aspekty medzi nimi neexistovali, a ich deštrukciou nevznikla na ich strane nemajetková ujma.
V tejto súvislosti ďalej uviedli, že okrem nenahraditeľného postavenia rodiča pri výchove a starostlivosti
o maloleté dieťa, je bez akýchkoľvek pochybností nezanedbateľným aj postavenie a poslanie starých
rodičov. Nízky vek má rovnaký význam aj pri posudzovaní možnosti viesť, rozvíjať a prežívať vzťahy
medzi vnukom a starými rodičmi. Z dokazovania vyplynulo, že nebohý maloletý bol vytúženým dieťaťom

a rovnako aj ich vytúženým a milovaným vnukom, že vo vzťahu k nemu boli starostlivými starými
rodičmi, ktorí sa intenzívne podieľali na starostlivosti o neho, venovali mu čas a lásku. Je preto úplne
pochopiteľné, že v období tak nízkeho veku dieťaťa iný spôsob vytvárania intenzívnych väzieb medzi
starými rodičmi a ich vnúčaťom nie je ani možný. Mimoriadne blízky citový vzťah bol bezpochyby
naplnený už samotným jeho narodením. Výnimočné citové väzby sa vytvárajú v tak nízkom veku už

samotnou blízkosťou a starostlivosťou. Vychádzajúc z uvedeného majú za to, že v konaní svoj blízky
a výnimočný vzťah k nebohému maloletému riadne preukázali tak, ako to bolo vzhľadom na špecifické
okolnosti tohto prípadu z ich strany možné. Nepriznanie žiadnej náhrady nemajetkovej ujmy preto
považujú za veľmi necitlivé a absolútne nespravodlivé.
2. 3. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania uviedli, že samozrejme berú na vedomie skutočnosť, že

prvoinštančný súd nepriznal ani žalobcom 1/ a 2/ plnú výšku nimi požadovanej náhrady nemajetkovej
ujmy z dôvodov, ktoré sú uvedené v rozsudku, majú však za to, že pri podávaní tohto odvolania sú nútení
podať odvolanie v plnej výške nimi pôvodne uplatneného nároku (každý po 15.000.- Eur). Sú si však
plne vedomí, že priznanie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je výlučne na odvolacom súde, a
sú si vedomí aj skutočnosti, že intenzita zásahu do ich osobnostných práv tragickým úmrtím nebohého

maloletého nie je rovnaká ako intenzita takéhoto zásahu u žalobcov 1/ a 2/ ako rodičov nebohého
maloletého, no nepriznanie im (ako starým rodičom nebohého maloletého) absolútne žiadnej náhrady
nemajetkovej ujmy by v tomto prípade bolo v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním a v podstate
aj so všeobecnými princípmi spravodlivosti.
2. 4. V prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s ich odvolaním vo veci samej, t.j., ak by dospel k

záveru o správnosti odvolaním napadnutej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej, navrhli
zmeniť napadnuté rozhodnutie vo výroku o trovách konania a na rozhodnutie o trovách prvoinštančného
i odvolacieho konania aplikovať ustanovenie § 257 C.s.p.3. 1. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 3/ až 5/ uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutej časti považuje za správny a spravodlivý. Prvoinštančný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku dôsledne a detailne odôvodnil všetky skutkové a právne skutočnosti, na základe

ktorých rozhodol. On sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia plne stotožňuje.
3. 2. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcov „ako nedôvodné zamietol“ a rozsudok súdu prvej
inštancii v odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil, a aby mu voči žalobcom 3/ až
5/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. 1. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 3/ až 5/ uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
s rozsudkom súdu prvej inštancie, ako aj s jeho odôvodnením, čoho dôkazom je aj to, že voči nemu
nepodal odvolanie. V bode 42 odôvodnenia rozsudku prvoinštančný súd správne uviedol, že pokiaľ si v
súdnom konaní uplatní fyzická osoba nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom je táto fyzická osoba
v ďalšom stupni príbuzenstva vo vzťahu k nebohej osobe, nárok je daný iba v prípade preukázania
blízkeho a výnimočného vzťahu (napr. spolunažívanie v spoločnej domácnosti, výnimočné citové väzby,

mimoriadne blízky citový vzťah a podobne) a preukázanej závažnosti vzniknutej ujmy. Je vecou úvahy
súdu, akého okruhu osôb sa nárok na náhradu nemajetkovej ujmy týka. Okruh oprávnených subjektov
nemožno obmedziť prísne iba na určitý okruh rodinných príslušníkov, ale je potrebné skúmať blízkosť
vzájomného vzťahu (úzku citovú väzbu). Zastáva názor, že by to mali byť iba osoby, ktoré boli so
zomrelým pred jeho smrťou vo veľmi úzkych rodinných, spoločenských či ekonomických väzbách, u

vzdialenejších príbuzných (akými sú aj starí rodičia) prichádza do úvahy vytvorenie blízkeho vzťahu iba
v osobitných výnimočných prípadoch (napr. ak sa starí rodičia starajú o vnúčatá v takmer porovnateľnom
rozsahu ako rodičia z dôvodu napr. pracovného vyťaženia rodičov, choroby a pod.), kedy je preukázaná
existencia obdobného vzťahu, aký je medzi rodičmi a deťmi. Podľa jeho názoru v predmetnom konaní
nebola preukázaná výnimočnosť vzťahu medzi žalobcami 3/ až 5/ a ich nebohým maloletým vnukom.

Dovolí si tvrdiť, že išlo o štandardný vzťah a starostlivosť, ktorú možno od starých rodičov vo vzťahu k
svojmu vnukovi očakávať. Tým samozrejme nespochybňuje skutočnosť, že smrť vnuka u nich spôsobila
určitý citový zásah do ich životov, avšak tento nebol preukázaný ako natoľko rozsiahly a značný, aby
mohol privodiť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
4. 2. V závere vyjadrenia k odvolaniu žalovaný 2/ uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalobcov 3/ až

5/ ohľadne dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal jemu i žalovanému 1/ priznať
náhradu trov súdneho konania. Žalobcovia 3/ až 5/ v konaní nepreukázali oprávnenosť uplatneného
nároku a už vôbec v konaní nepoukázali na skutočnosti, ktoré by mohli byť rozhodujúce pre aplikáciu
ustanovenia § 257 C.s.p. a tieto uvádzajú až v podanom odvolaní, čo je z pohľadu zásady koncentrácie
sporového konania neprípustné.

4. 3. Z uvedených dôvodov preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutej časti potvrdil.

5. Žalobcovia 3/ až 5/ sa k vyjadreniam žalovaných 1/ a 2/ k ich odvolaniu nevyjadrili.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 C.s.p., na prejednanie odvolania nariadil podľa § 385 ods. 1 C.s.p. pojednávanie a rozsudok
súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bola žaloba žalobcov 3/ až 5/ o
náhradu nemajetkovej ujmy zamietnutá (V. výrok) a v závislom výroku, ktorým im bola uložená solidárna
povinnosť nahradiť žalovanému 1/ a žalovanému 2/ trovy konania v rozsahu 100 % (VII. výrok) podľa

§ 388 C.s.p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 C.s.p.), ani na jeho
zrušenie (§ 389 C.s.p.).

7. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

8. 1. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

8. 2. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.8. 3. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

9. Z citovaného ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pod ochranu osobnosti je zahrnutá
aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť
života jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako celku,
ktorej rešpektovanie musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať, je
právo na súkromie. Právo na súkromie zahŕňa i ochranu rodinného života, teda súčasťou práva na

súkromie je i právo na rodinný život. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať,
udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak medzi
fyzickýmiosobamiexistujúsociálne,morálne,citovéakultúrnevzťahyvytvorenévrámciichsúkromného
a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva
na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie,
resp. do práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu

čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú
ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna)
ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu
vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.
Fyzická osoba, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak

došlo k zásahu do tohto jej práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú
exemplifikatívne uvedené vo vyššie citovanom ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Ktoré z týchto
právnych prostriedkov uplatní, bude závislé na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou
protiprávneho zásahu.

10. V tomto prípade si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku úmrtia blízkej osoby
spôsobeného protiprávnym konaním žalovaného 1/ uplatnili jednak rodičia nebohého maloletého
(žalobcovia 1/ a 2/), ako jeho najbližší príbuzní, ktorým bol právoplatným rozhodnutím prvoinštančného
súdu priznaný čiastočný nárok, ale i starí rodičia nebohého maloletého (žalobcovia 3/ až 5/), ako blízke
osoby. Ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je predmetom tohto odvolacieho konania.

11. Ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby
žalobcov 3/ až 5/ o náhradu uplatňovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch konštatovaním, že z judikatúry
(ktorú však bližšie nešpecifikoval) vyplýva, že u fyzickej osoby „v ďalšom stupni príbuzenstva k nebohej
osobe“vzniknenároknanáhradunemajetkovejujmy„ibavprípadepreukázaniablízkehoavýnimočného

vzťahu (napr. spolunažívanie v spoločnej domácnosti, výnimočné citové väzby, mimoriadne blízky citový
vzťah a podobne) a preukázanej závažnosti vzniknutej ujmy“ a žalobcovia 3/ až 5/ takéto „výnimočné
citové väzby“ k nebohému maloletému vnukovi nepreukázali (podrobnejšie viď bod 42 odôvodnenia
rozhodnutia prvoinštančného súdu, event. bod 1. 5. tohto odôvodnenia).

12. Právny názor prvoinštančného súdu, že v prípade, ak si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch uplatňuje fyzická osoba, ktoré je „v ďalšom stupni príbuzenstva k nebohej osobe“, teda ako
v tomto prípade (okrem rodičov) i starí rodičia nebohej osoby, na úspešnosť takejto žaloby je potrebné
preukázať blízkosť a výnimočnosť vzájomného vzťahu napr. vo forme spolunažívanie v spoločnej
domácnosti,existenciuvýnimočnejvzájomnejcitovejväzby,prípadnemimoriadneblízkyvzájomnýcitový

vzťahapod.,t.j.preukázaťvzájomnéintenzívnecitové,sociálne,prípadnehospodárskeväzbyazároveň
je potrebné preukázať závažnosť vzniknutej ujmy, je v zásade správny. Aplikácia tohto právneho názoru
je legitímna a opodstatnená vo väčšine prípadov uplatňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch v dôsledku smrti blízkej osoby. V tomto prípade však existuje veľmi špecifická okolnosť,
pre ktorú nie je možné uvedený názor uplatniť. Touto absolútne determinujúcou okolnosťou objektívne

vylučujúcou bezvýhradné (formálne) uplatnenie uvedeného názoru je veľmi nízky vek, v ktorom došlo
k zavinenému úmrtiu nebohého maloletého (3,5 mesiaca). Odvolací súd preto bezvýhradné a de facto
formálne uplatnenie uvedeného názoru zo strany súdu prvej inštancie na rozhodovanie o nároku
žalobcov 3/ až 5/ na náhradu predmetnej nemajetkovej ujmy považuje za nesprávne.

13. V prejednávanom prípade je nesporné, že nebohý maloletý v dobe, keď došlo k jeho úmrtiu v
dôsledku konania žalovaného 1/ (za ktoré bol žalovaný 1/ právoplatne odsúdený) bol vo veku 3,5
mesiaca. Z toho logicky vyplýva, že vzhľadom na extrémne nízky vek nebohého maloletého existencia
prevažnej časti vyššie uvedených vzájomných väzieb nebola objektívne možná a v dôsledku tohoani nebola objektívne preukázateľná, a teda, ak súd prvej inštancie i napriek tejto skutočnosti na
rozhodovanieonárokužalobcov3/až5/onáhradunemajetkovejujmyformálneabezvýhradneaplikoval
uvedený právny názor, ide z jeho strany o neprípustnú formálnosť, ktorej výsledkom je arbitrárnosť

odvolaním napadnutej časti rozhodnutia.

14. 1. I keď vzhľadom na extrémne nízky vek nebohého maloletého, existencia prevažnej časti
vyššie uvedených vzájomných väzieb (teda napr. existencia vzájomnej intenzívne sociálnej, prípadne
hospodárskej väzby) nie je objektívne možná a teda ani objektívne preukázateľná, neznamená to

automaticky nemožnosť žalobcov 3/ až 5/ úspešne sa domáhať nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
na základe ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Ako už bolo uvedené, z ustanovenia §
11 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pod ochranu osobnosti je zahrnutá aj ochrana súkromia, ktorá
zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť života jednotlivca v kruhu
jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako celku, ktorej rešpektovanie musí
občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať, je právo na súkromie, ktoré

zahŕňa i ochranu rodinného života, teda súčasťou práva na súkromie je i právo na rodinný život (bližšie
viď bod 9 tohto odôvodnenia).
14. 2. Z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom, ktoré v potrebnom rozsahu odvolací súd
v zmysle ustanovenia § 384 ods. 1 C.s.p. zopakoval, jednoznačne vyplýva, že do úmrtia nebohého
maloletého existovali zo strany žalobcov 3/ až 5/ (starých rodičov) k nebohému maloletému (vnukovi)

silné citové a emocionálne väzby, o čom svedčí skutočnosť, že sa snažili byť s ním v takom pravidelnom
maximálnom kontakte, aký bol vzhľadom na jeho vek a ich objektívne možnosti možný. Porušením
práva na život nebohého maloletého teda jednoznačne došlo k závažnému porušeniu práva žalobcov 3/
až 5/ na rodinný život, pretože došlo k definitívnemu (nezvratnému) prerušeniu ich existujúcich silných
citových a emocionálnych väzieb k nebohému maloletému, pričom vzhľadom na ich dovtedajší prístup

možno dôvodne predpokladať, že v budúcnosti by sa tieto väzby ešte posilnili a pri vyššom veku
maloletého by vznikli i ďalšie vzájomné väzby typické pre blízky rodinný vzťah, napríklad sociálne väzby
vo forme starostlivosti, resp. občasnej starostlivosti o maloletého a pod. To, že došlo k definitívnemu
(nezvratnému) prerušeniu už existujúcich silných citových a emocionálnych väzieb žalobcov 3/ až 5/ k
nebohémumaloletémuaknemožnostivzájomnéväzbyrozvíjať,užalobcov3/až5/ objektívnespôsobilo

závažnú citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby - vnuka, a zo straty možnosti
rozvíjať vzťah s ním. To sú aspekty, ktoré jednoznačne odôvodňujú aplikáciu ustanovenia § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka a teda možnosť priznať žalobcom 3/ až 5/ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch.

15. Vychádzajúc z uvedeného názoru odvolací súd následne pristúpil k riešeniu otázky primeranosti
nároku žalobcov 3/ až 5/ na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako už bolo konštatované, v rámci
tohto sporu sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy domáhali i žalobcovia 1/ a 2/ (rodičia nebohého
maloletého), ktorým bola napadnutým rozsudkom prvoinštančného súdu priznaná časť uplatňovaného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch každému po 10.000 Eur. Voči tejto časti rozsudku

prvoinštančného súdu nebolo podané odvolanie a preto je rozsudok v tejto časti právoplatný. Ak
teda rodičom nebohého maloletého bol právoplatným súdnym rozhodnutím priznaný nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v uvedenej výške, je logické a aj spravodlivé, aby žalobcom 3/ až 5/
(starým rodičom nebohého maloletého) bol priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v nižšej sume, ktorá by zohľadňovala vyššie uvedené aspekty dôvodnosti tohto nároku a zároveň

by zohľadňovala skutočnosť, že v dôsledku rozdielneho stupňa ich príbuzenstva voči nebohému
maloletému, než aký bol u žalobcov 1/ a 2/, intenzita zásahu do ich osobnostných práv tragickým úmrtím
nebohého maloletého nie je rovnaká ako intenzita takéhoto zásahu u žalobcov 1/ a 2/ ako rodičov
nebohého maloletého.

16. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že v prípade žalobcov 3/ až 5/ možno za
primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch považovať sumu 5.000 Eur pre každého z nich a
preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu žalobcov 3/ až 5/ o náhradu nemajetkovej
ujmy zamietol (V. výrok) v rozsahu priznaného nároku zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.

17. 1. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.17. 2. Podľa § 396 ods. 2 C.s.p., ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie.
17. 3. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.
17. 4. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
17. 5. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

18. 1. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu týkajúci sa uplatneného nároku
žalobcov 3/ až 5/ voči žalovaným, podľa vyššie citovaného ustanovenia § 396 ods. 2 C.s.p. musel
rozhodnúť i o trovách celého konania týkajúcich sa týchto strán sporu. Žalobcovia 3/ až 5/ síce v spore z
hľadiskapôvodneuplatnenéhonárokuneboliplneúspešní,avšakzpovahyuplatnenéhonárokuvyplýva,

že presné stanovenie výšky plnenia je vždy závislé od úvahy súdu. Je preto spravodlivé, aby súdom
prisúdená výška plnenia (nie žalobcami v žalobe uplatnená) bola braná za plný úspech v spore (a
zároveň aj za základ pre výpočet jednotlivých trov konania vrátane tarifnej hodnoty pre určenie základnej
sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v prípade, že strana je zastúpená advokátom,
pretože až na základe rozhodnutia súdu je známa hodnota sporu).

18. 2. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd na základe vyššie citovaných ustanovení rozhodol, že
žalobcovia 3/ až 5/ majú voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, ktoré sú žalovaný 1/ a žalovaný 2/ povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne v lehote 3 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich výške, pričom v rozsahu plnenia
jedného zo žalovaných zaniká druhému žalovanému povinnosť plniť.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).