Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, November 30, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/52/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6821200623
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6821200623.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu:
O. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v O. U., č. XXX, zastúpeného Mgr. Martinom Jankovičom,
advokátom so sídlom v Revúcej, Železničná č. 257/19, proti žalovanému: Slovenská republika, za
ktorého pred súdom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č.
2, o zaplatenie 175,24 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Revúca
č.k. 6C/10/2021-50 zo dňa 18.05.2021, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

(prvý výrok) o d m i e t a.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby (druhý výrok) m e n í tak, že žalovaný
je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 204,37 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 175,24 € od 09.04.2021 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, do troch dní od

právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol (prvý výrok),
žalobu zamietol (druhý výrok) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v
rozsahu 100 % (tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním, podľa ktorého „uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného
zboru SR Jelšava sp. zn. ČVS:ORP-19/JE-RA-2021 zo dňa 31.01.2021 bolo podľa § 199 ods. 1
Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku bolo žalobcovi
vznesené obvinenie za prečin kvalifikovaný ako nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm.
a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom
v uznesení; o podanej sťažnosti žalobcu zastúpeného jeho obhajcom proti tomuto uzneseniu rozhodla

prokurátorka Okresnej prokuratúry Revúca uznesením sp. zn. 1Pv 27/21/6608-4 zo dňa 23.02.2021
tak, že podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku uznesenie povereného príslušníka zrušila a
uložila mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol, a to z dôvodu, že skutok je potrebné kvalifikovať ako
trestný čin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) a písm. c) Trestného zákona s poukazomna § 138 písm. a) Trestného zákona, ktorý mal byť spáchaný aj z osobitného motívu podľa § 140
písm. e) Trestného zákona a preto ide aj o trestný čin extrémizmu podľa § 140a Trestného zákona
(úvaha odôvodňujúca zmenu právnej kvalifikácie skutku pritom nie je súčasťou uznesenia prokurátorky),

ktorý parí do osobitnej pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu; uznesenie o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia bolo preto vydané vecne nepríslušným policajtom, z tohto dôvodu bolo
toto uznesenie zrušené v celom rozsahu a trestnú vec bolo potrebné odstúpiť príslušnému útvaru PZ
SR (Národnej kriminálnej agentúre); trestné konanie proti žalobcovi zatiaľ právoplatne skončené nie
je, spis je v súčasnosti vedený na Okresnom riaditeľstve PZ SR v Revúcej, odbor kriminálnej polície,

ktorému bol spis odstúpený zo strany Národnej kriminálnej agentúry z dôvodu jej nepríslušnosti konať
vo veci pre absenciu osobitného motívu napĺňajúceho skutkovú podstatu trestného činu extrémizmu
podľa § 140a Trestného zákona, pričom od zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia do rozhodnutia
súdu o podanej žalobe zatiaľ vo veci nebolo vydané žiadne ďalšie rozhodnutie; žalobca splnomocnil
zastupovaním v trestnom konaní advokáta O.. O. M., ktorý vyúčtoval žalobcovi trovy obhajoby (tarifnú
odmenu a paušálnu náhradu hotových výdavkov) za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

obhajoby a sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia) spolu v sume 175,24 € faktúrou splatnou
dňa 10.03.2021, ktorú žalobca svojmu advokátovi zaplatil dňa 26.02.2021; žiadosťou zo dňa 05.03.2021
žalobca prostredníctvom svojho advokáta požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody v sume 175,24 € s príslušenstvom; žalovaný listom zo dňa 31.03.2021 tejto žiadosti
nevyhovel ani sčasti, pričom tento list žalovaného bol doručený advokátovi žalobcu dňa 09.04.2021;

faktúrou splatnou dňa 30.04.2021 žalobcovi jeho advokát vyúčtoval tarifnú odmenu za podanie žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v sume 29,13 €, ktorú žalobca svojmu advokátovi
zaplatil dňa 12.04.2021“.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie nie je žaloba žalobcu dôvodná; súd

prvej inštancie dospel k názoru, že „žalobcovi nemôže vzniknúť nárok na náhradu škody spočívajúcej
v trovách obhajoby v dôsledku zrušenia čiastkových procesných rozhodnutí v trestnom konaní (napr.
ako v tomto prípade zrušením uznesenia o vznesení obvinenia), kým trestné stíhanie nie je skončené
právoplatne (a to inak ako odsudzujúcim rozsudkom); ak sú škodou žalobcu iba trovy obhajoby, potom
pre vznik podmienok na náhradu takejto škody je rozhodujúci vždy práve a len konečný právoplatný

výsledok celého trestného konania a nie čiastkové procesné rozhodnutia vydávané v rôznych štádiách
prípravného konania; uznesenie o vznesení obvinenia nie je uznesením, ktoré by bolo vykonateľné
bez ohľadu na právoplatnosť, neprichádza preto do úvahy ani aplikácia § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z.“; súd prvej inštancie k tomuto záveru dospel v podstate na základe argumentácie, že uznesenie
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia žalobcu bolo zrušené, ale „trestné konanie proti

žalobcovi zatiaľ právoplatne skončené nie je, spis je v súčasnosti vedený na Okresnom riaditeľstve
PZ SR v Revúcej, odbor kriminálnej polície (...); od zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia do
rozhodnutia súdu o podanej žalobe zatiaľ vo veci nebolo vydané žiadne ďalšie rozhodnutie, pričom
v trestnom konaní žalobcovi zatiaľ vznikli trovy obhajoby 175,24 € a v súvislosti s podaním žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ďalších 29,13 €“; súd prvej inštancie ďalej

argumentoval, že „právo na náhradu trov konania je vo svojej podstate nárokom na náhradu škody
spôsobenej protistrane vedením konania (...); aj nárok na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní
je v svojej podstate nárokom, ktorého základ (vznik nároku) ako aj obsah (výška) sú závislé vždy až
od konečného výsledku konania (...); neexistuje pritom žiadny rozumný hospodársky a tým skôr ani
právny (či už v rovine jednoduchého práva alebo v rovine práva ústavného) dôvod, aby žalobcovi nárok

na náhradu škody spočívajúcej vo vzniknutých trovách obhajoby bol priznávaný v rôznych štádiách
prebiehajúceho trestného procesu len v závislosti od toho, či jednotlivé čiastkové procesné rozhodnutia
budú z rôznych dôvodov zrušené, t.j. bez ohľadu na neskorší definitívne právoplatný výsledok trestného
konania, pretože rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti a zákonnosti začatia a vedenia trestného
stíhania je v zásade až neskorší výsledok tohto trestného konania“; súd prvej inštancie poukázal aj na

to, že „dôvodom vedenia trestného konania je potenciálne protiprávne konanie žalobcu, vynaloženie
nákladov obhajoby žalobcu je potom dôsledkom tohto protiprávneho konania žalobcu; inými slovami
povedané, prvotnou príčinou vynaloženia nákladov obhajoby nie je samotné vedenie trestného konania,
ale protiprávne konanie žalobcu, ktoré je podnetom k vedeniu trestného konania; v rámci trestného
procesu preto nemôže žalobcovi vzniknúť nárok na náhradu trov obhajoby spojených so zrušením

uznesenia o vznesení obvinenia, pretože by to bolo v rozpore s jednou zo základných nepísaných
právnych princípov, podľa ktorého z nepráva nikdy nemôže vzniknúť právo (ex iniuria ius non oritur, ex
turpi causa non oritur actio, napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 181/2011 zo dňa 14.09.2011)
a to ani ako akcesorický alebo subsidiárny záväzok; škoda vyžaduje k svojmu vzniku protiprávny úkon,takýto protiprávny úkon však spáchal žalobca, preto mu nárok na náhradu škody vzniknúť nemôže,
keďže náklady zastúpenia obhajcom si žalobca zapríčinil sám; nárok na náhradu škody by žalobcovi
mohol vzniknúť iba v prípade naplnenia podmienky jeho oslobodenia (alebo zastavenia trestného

konania) spravidla pretože nebolo dokázané, že stal skutok obžalovanému kladený za vinu, alebo že
skutok nie je trestným činom, alebo že skutok nespáchal obžalovaný; v takom prípade by obsahom
tohto nároku bola aj náhrada trov obhajoby za prevzatie zastúpenia žalobcu a podanie sťažnosti proti
uzneseniu o vznesení obvinenia“; súd prvej inštancie vyjadril názor, že „nemožno akceptovať argument,
že podstatný je iba výrok rozhodnutia a je úplne nerozhodujúce z akých dôvodov bolo uznesenie o

vznesení obvinenia zrušené, pretože výrok je len v koncentrovanej forme vyjadrené odôvodnenie a
práve odôvodnenie rozhodnutia má preto v rozhodujúcej miere význam pre interpretáciu významu jeho
výroku; hoci formálne bolo uznesenie o vznesení obvinenia na základe sťažnosti žalobcu zrušené,
z odôvodnenia uznesenia prokurátorky vyplýva, že v tomto prípade sa žalobca dostal po rozhodnutí
o zrušení vzneseného obvinenia dokonca do horšieho postavenia, než tomu bolo predtým, keďže
okrem zrušenia vzneseného obvinenia je dôsledkom uznesenia prokurátorky aj to, že vyšetrovaný

skutok žalobcu bude posudzovaný podľa prísnejšej právnej kvalifikácie“; nakoniec súd prvej inštancie
argumentoval, že „vo všeobecnosti všetky uznesenia až na výnimky sú v zásade vykonateľné predbežne
bez ohľadu na právoplatnosť (§ 184 ods. 2 Trestného poriadku, § 238 ods. 3 CSP); vlastnosť
vykonateľnosti znamená možnosť núteného vymoženia uloženej povinnosti; v užšom zmysle skutočnej
vykonateľnosti sú však takto vykonateľné len tie uznesenia, ktoré ukladajú povinnosť na plnenie; ak

uznesenie žiadnu povinnosť neukladá, nemôže nadobudnúť ani vykonateľnosť, môže sa teda stať len
právoplatným, ale predmetom núteného výkonu byť nemôže; uznesenie o vznesení obvinenia má len
oznamovaciu funkciu, predstavuje procesný medzník ukončujúci úvodnú fázu prípravného konania,
od ktorého podozrivá osoba nadobúda procesné postavenie obvineného, proti ktorému tak môžu byť
použité procesné prostriedky podľa Trestného poriadku podmienené práve existenciou vzneseného

obvinenia; uznesenie o vznesení obvinenia neukladá však priamo obvinenému žiadnu povinnosť, preto
nemôže nadobudnúť ani vlastnosť vykonateľnosti a nemôže preto byť ani vykonateľné bez ohľadu na
právoplatnosť(...);nauznesenieovzneseníobvineniapreto§6ods.3zákonač.514/2003Z.z.nemožno
aplikovať; ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. sa vzťahuje iba na výnimočné prípady, kedy
dôvodom vzniku nároku na náhradu škody by mohli byť aj procesné rozhodnutia, ktorých účinky nie sú

závislé od konečného rozhodnutia vo veci, v dôsledku ktorých by obvinený nemohol realizovať svoju
osobnú slobodu alebo vlastnícke právo (...); uznesenie o vznesení obvinenia ale takýmto rozhodnutím
nie je; aj v prípade jeho zrušenia, bude vina obvineného predmetom ďalšieho rozhodovania, či už znovu
rozhodnutím o vznesení obvinenia, následnou obžalobou a rozsudkom súdu, alebo niektorým z iných
druhov procesných rozhodnutí - zastavenie konania alebo odloženie prípadne odmietnutie veci“; na

základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. b), § 5 ods.
1, § 6 ods. 1, 2 a 3, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č.

514/2003 Z. z.“); o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalovanému
priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %).

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
včas odvolanie zo dňa 17.07.2021 (č.l. 61-65 spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom
rozsahu; vyjadril názor, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); v prvom rade zdôraznil, že
nesúhlasí so všetkými výrokmi napadnutého rozsudku; súdu prvej inštancie vyčítal, že konanie na
základe jeho návrhu neprerušil podľa § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. do skončenia trestného konania
vzhľadom na predbežné právne posúdenie veci súdu prvej inštancie na pojednávaní; vyjadril názor, že v

prejednávanom spore je nutné aplikovať ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého
ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť,
možnonároknanáhraduškodyuplatniťajvtedy,aknezákonnérozhodnutiebolozrušenéalebozmenené
na základe riadneho opravného prostriedku; ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, naktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre
nezákonnosť príslušným orgánom; uznesenie o vznesení obvinenia možno vo všeobecnosti považovať
za vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, pretože sťažnosť proti nemu nemá odkladný účinok (§

184 ods. 2 Trestného poriadku); z hľadiska prejednávaného sporu bolo uznesenie o vznesení obvinenia
na základe jeho sťažnosti zrušené pre nezákonnosť, pričom v konaní mu vznikli trovy obhajoby, ktorých
výšku žalovaný nespochybnil; dohady a domnienky súdu prvej inštancie, ktorými polemizuje s aplikáciou
§ 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. nie sú na mieste, pretože súd prvej inštancie sa nevysporiadal s
ustanovením § 184 ods. 2 Trestného poriadku; výklad súdu prvej inštancie v podstate neguje objektívnu

zodpovednosť žalovaného za škodu; zdôraznil, že na základe jeho sťažnosti bolo zrušené nielen
uznesenie o vznesení obvinenia, ale aj uznesenie o začatí trestného stíhania, vec sa tak dostala do
štádia predprípravného konania, pričom aj keby mu bolo opätovne vznesené obvinenie, išlo by už
o nové trestné stíhanie; podrobne argumentoval, že boli splnené všetky predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu; poukázal na skutočnosť, že mu bolo od OR PZ Revúca, odbor kriminálnej
polície, doručené predvolanie na výsluch ako svedka, kde sa vec vedie pod sp. zn. ČVS: ORP-58/VYS-

RA-2021, z ktorej skutočnosti vyplýva, že predmetná trestná vec je v súčasnosti vedená pred úplne
iným orgánom činným v trestnom konaní ako pôvodne a pod úplne novou spisovou značkou, kde sa
opätovne muselo začať trestné stíhanie vo veci, aby bolo možné v konaní pokračovať vo vykonávaní
procesných úkonov; ide tak už o nové trestné stíhanie, pretože podľa § 10 ods. 14 Trestného poriadku,
trestné konanie je konanie podľa tohto zákona, trestné stíhanie úsek od začatia trestného stíhania

až do právoplatnosti rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo
súdu vo veci samej a prípravným konaním sa rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania
obžaloby, návrhu na schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu alebo právoplatnosti rozhodnutia
orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej; súd prvej inštancie preto nesprávne uviedol, že
trestné stíhanie voči nemu nie je skončené, pretože v zmysle § 10 ods. 14 Trestného poriadku sa už

jedná o nové trestné stínanie; osobitne nesúhlasil so súdom prvej inštancie, že si škodu spočívajúcu
v trovách obhajoby zavinil sám, pretože súd prvej inštancie tým ignoroval zásadu prezumpcie neviny,
nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, že zrušením uznesenia o vznesení obvinenia sa mal
dostať do horšej pozície, pretože mu doposiaľ nebolo vznesené žiadne ďalšie obvinenie a ani s názorom
súdu prvej inštancie, že uznesenie o vznesení obvinenia má len oznamovaciu funkciu; na základe

uvedeného žalovaný navrhol zmenu napadnutého rozsudku v zmysle vyhovenia žaloby v plnom rozsahu
alebo zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

2.2 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 04.08.2021 (č.l. 76-77 spisu) prostredníctvom svojho zástupcu k

odvolaniu žalobcu uviedol, že zrušenie neprávoplatného uznesenia prokurátorom nezakladá povinnosť
náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.; poukázal na to, že na vznesenie obvinenia postačuje
nižšia miera dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu ako podozrenie, ktoré odôvodňuje
postavenie obvineného pred súd, pričom vznesenie obvinenia konkrétnej osobe nie je rozhodnutím
o spáchaní trestného činu, ale vyjadruje len vyšší stupeň pravdepodobnosti, že táto osoba trestný

čin spáchala; zdôraznil, že neprávoplatné rozhodnutie o vznesení obvinenia nemožno považovať za
nezákonné rozhodnutie podľa zákona č. 514/2003 Z. z.; poukázal na to, že v demokratickom štáte je
vytvorený dostatočný systém kontroly a opravných prostriedkov, aby nebolo možné viesť trestné konanie
nezákonne alebo svojvoľne; skutočnosť, že žalobcovi nebolo vznesené nové obvinenie považoval len za
prejav vyšetrovacej taktiky; na záver vyjadril názor, že trovy obhajoby žalobcu nie sú v príčinnej súvislosti

s uznesením o vznesení obvinenia, pretože nebolo preukázané, že by prokurátor nezrušil uznesenie
o vznesení obvinenia aj bez podanej sťažnosti žalobcu; na základe uvedeného navrhol potvrdenie
napadnutého rozsudku.

2.3 Žalobca v odvolacej replike zo dňa 17.08.2021 (č.l. 81-82 spisu) prostredníctvom svojho právneho

zástupcu uviedol, že obdobnú právnu vec riešil Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn.
30Cdo/1771/2014zodňa27.01.2015,vktoromdospelkzáveru,žeuznesenieozačatítrestnéhostíhania
je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť; vzhľadom na význam uznesenia o začatí trestného stíhania
má obvinený zvýšenú ústavnú ochranu, ktorá požaduje, aby nikto nebol stíhaný inak, než z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon; samotná skutočnosť, že policajnému orgánu bolo uložené, aby vo

veci ďalej konal a rozhodol vedie k záveru, že trestné stíhanie nebolo zahájené zo zákonných dôvodov
alebo zákonným spôsobom; na závere o existencii zodpovednostného titulu nezákonného rozhodnutia
nemá žiadny vplyv, ako bolo následne rozhodnuté vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu; sargumentáciou žalovaného v jeho vyjadrení k odvolaniu preto nesúhlasil a zotrval na svojej odvolacej
argumentácii.

2.4 Žalovaný v odvolacej duplike zo dňa 24.08.2021 (č.l. 86 spisu) prostredníctvom svojho zástupcu
uviedol, že žalobca sa vo svojich tvrdeniach iba opakuje, preto trvá na svojom vyjadrení k odvolaniu a
navrhuje potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

2.5 Odvolaciu dupliku žalovaného doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu dňa

30.08.2021 prostredníctvom elektronickej pošty (č.l. 88 spisu) na vedomie.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec

bezpotrebynariadeniaodvolaciehopojednávaniapodľa§385ods.1C.s.p.lenvrozsahuodvolanípodľa
§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a napadnutý rozsudok vo
výroku o zamietnutí žaloby (druhý výrok) podľa § 388 C.s.p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky
na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

4.2 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

4.3.1 Odvolanie žalobcu je dôvodné.

4.3.2 Pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní bol postačujúci skutkový stav veci, ako ho
zistil súd prvej inštancie (bod 1.2 odôvodnenia), z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj odvolací súd
(§ 383 C.s.p.); pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní tak nebolo potrebné opakovať
ani dopĺňať dokazovanie (§ 384 C.s.p.); nakoľko aj odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z totožných
ustanovení, ako súd prvej inštancie nebol potrebný ani postup podľa § 382 C.s.p.; zo skutkového

hľadiska je v prejednávanom spore rozhodujúce, že proti žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie a
vznesené obvinenie, ktoré však neskončilo jeho právoplatným odsúdením, pretože uznesenie o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia bolo na základe sťažnosti žalobcu zrušené pre nezákonnosť,
pričom v trestnom konaní zaplatil svojmu obhajcovi za svoju obhajobu trovy právnych služieb v sume
175,24 € a za trovy predbežného prejednania nároku na náhradu škody zaplatil svojmu právnemu

zástupcovi sumu 29,13 €.

4.3.3 Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie ťažiskovo vyplynul záver, že uznesením zo dňa
31.01.2021 bolo začaté trestné stíhanie a súčasne žalobcovi vznesené obvinenie, ktoré bolo na základe
jeho sťažnosti uznesením prokurátorky zo dňa 23.02.2021 zrušené pre nezákonnosť, pričom vec bola

vrátená policajtovi, aby vo veci znovu konal a rozhodol; súd prvej inštancie dospel v podstate k záveru,
že uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 31.01.2021, ktoré bolo na základe sťažnosti žalobcu zrušené
pre nezákonnosť, nepredstavuje nezákonné rozhodnutie (§ 6 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z.)
ako jeden z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu; preskúmaním veci dospel odvolací
súd k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie nie je správne; súd prvej

inštancie nevzal dostatočne do úvahy skutočnosť, že na základe sťažnosti žalobcu bolo prokurátorkou
pre nezákonnosť zrušené nielen uznesenie o vznesení obvinenia, ale aj samotné uznesenie o začatí
trestného stíhania (hoci proti uzneseniu o začatí trestného stíhania nie je podľa § 185 ods. 2 prvá veta
Trestného poriadku sťažnosť prípustná); zrušením uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia bolo trestné stíhanie proti žalobcovi skončené, a to inak ako jeho právoplatným odsúdením

(§ 10 ods. 14 Trestného poriadku); konštatovaním nezákonnosti uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia zo strany prokurátorky je súd rozhodujúci o náhrade škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. viazaný (§ 6 ods. 1 druhá veta zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 6 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z.); súd prvej inštancie ďalej nesprávne argumentoval, že uznesenie o vzneseníobvinenia nie je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť; ani s týmto právnym posúdením veci sa
odvolací súd nestotožňuje; nakoľko zákon nepriznáva sťažnosti podanej proti uzneseniu o vznesení
obvinenia odkladný účinok, je uznesenie o vznesení obvinenia (ako aj samotné uznesenie o začatí

trestného stíhania) vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť (§ 184 ods. 2 Trestného poriadku); tento
záver nie je v rozpore ani so súdnou praxou, podľa ktorej „z ustanovenia § 185 ods. 1 a 2 Trestného
poriadku vyplýva, že opravným prostriedkom proti uzneseniu o vznesení obvinenia je sťažnosť, ktorá
ale v súlade s § 185 ods. 6 Trestného poriadku nemá odkladný účinok, t.j. uznesenie o vznesení
obvinenia je účinné od jeho vydania, resp. je okamžite vykonateľné; táto vlastnosť uznesenia znamená

aj okamžitú záväznosť uvedeného rozhodnutia, ktoré je automaticky spôsobilé byť ďalej použité ako
základ pre realizáciu ďalších procesných prostriedkov podľa Trestného poriadku vrátane rozhodovania o
väzbe; inak povedané, vykonateľnosť je samostatný inštitút, ktorý umožňuje rozhodnutie ihneď vykonať,
a v danom prípade znamená, že proti osobe obvineného možno ihneď vykonať, resp. použiť ďalšie
procesné prostriedky upravené v Trestnom poriadku; vykonateľnosť uznesenia o vznesení obvinenia
je ustanovená priamo Trestným poriadkom, z ktorého ustanovení sa následne v spojení s teóriou

práva dajú vyvodiť aj jej dôsledky“ (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 42/2014 zo dňa 29.01.2014); súd prvej inštancie na výklad pojmu vykonateľnosť rozhodnutia
nesprávne aplikoval ustanovenia Civilného sporového poriadku, ktorý za vykonateľné považuje výlučne
rozhodnutia, ktoré ukladajú povinnosť na plnenie (§ 232 ods. 1 C.s.p.); predmetné uznesenie o
vznesení obvinenia však bolo vydané podľa Trestného poriadku, preto na jeho vykonateľnosť bolo

nevyhnutné aplikovať výlučne ustanovenia Trestného poriadku (§ 184 ods. 2 Trestného poriadku);
na uznesenie o vznesení obvinenia je preto plne aplikovateľné ustanovenie § 6 ods. 3 prvá veta
zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého, ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré
je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku;

súd prvej inštancie preto nesprávne zrušené uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 31.01.2021 pre
nezákonnosť nepovažoval za nezákonné rozhodnutie, t.j. spochybnil titul uplatneného nároku žalobcu
na náhradu škody, t.j. samotnú existenciu nezákonného rozhodnutia; v tomto smere však odvolací súd
udáva, že vo všeobecnosti štát (žalovaný) zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri
výkone verejnej moci (§ 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.), pričom pod výkonom verejnej moci sa

rozumie rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (§ 2 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a
za orgán verejnej moci sa považuje aj štátny orgán (§ 2 písm. b/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.);
štát (žalovaný) za podmienok stanovených zákonom zodpovedá za škodu spôsobenú okrem iného aj
nezákonným rozhodnutím (§ 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.) a svojej zodpovednosti sa

nemôže zbaviť (§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.); na základe uvedeného zodpovedá štát (žalovaný)
aj za škodu spôsobenú orgánmi činnými v trestnom konaní vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením obvineného; na vznik zodpovednosti štátu (žalovaného) za škodu z titulu
nezákonného rozhodnutia je nevyhnutné súčasné splnenie zákonných predpokladov, ktorými sú: (1)
nezákonné rozhodnutie, (2) vznik škody a (3) príčinná súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a

vznikom škody; (1) nezákonným rozhodnutím treba v tejto súvislosti rozumieť predovšetkým rozhodnutie
orgánu verejnej moci vydané v medziach jeho právomoci, ktoré bolo na základe opravného prostriedku
poškodeného príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť (§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1 až 4 zákona
č. 514/2003 Z. z.); (2) škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného
vyjadriteľná v peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia a nakoniec (3) príčinnou

súvislosťou je skutková otázka objektívnej nevyhnutnosti pôsobenia príčiny (nezákonné rozhodnutie)
na následok (škoda), resp. vyplývania následku (škoda) z príčiny (nezákonné rozhodnutie), t.j. o vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou priamy a bezprostredný vzťah
príčiny a následku; na základe zisteného skutkového stavu veci dospel odvolací súd k záveru, že
žalobca v spore preukázal všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu (§ 3

ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), t.j. súčasné (kumulatívne) splnenie troch podmienok: 1/ existencia
nezákonného rozhodnutia (predmetné uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zo
dňa 31.01.2021), 2/ vznik škody (vynaložené trovy obhajoby v sume 175,24 €) a 3/ príčinnú súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nutnosť úhrady trov obhajoby v súvislosti s trestným
stíhaním žalobcu); žalobca predložením vyúčtovania vynaložených trov obhajoby zo strany jeho

právneho zástupcu preukázal vykonanie a zaplatenie vyúčtovaných úkonov právnych služieb v trestnom
konaní v sume 175,24 €; proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 31.01.2021 podal žalobca riadne
sťažnosť (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.); odvolací súd súčasne poukazuje na ustálenú súdnu
prax, podľa ktorej rozhodujúcim meradlom nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia je samotnývýsledok trestného konania (t.j. v prejednávanom spore zrušenie o uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia s následkom skončenia trestného stíhania voči žalobcovi), od ktorej nevidí dôvod
sa odvolací súd odkloniť; v tomto smere možno poukázať na skutočnosť, že rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 08.08.2010 týkajúce sa náhrady škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. bolo po jeho prerokovaní občianskoprávnym kolégiom publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 37/2014, ktorého
právna veta znie: „Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia

tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí
trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané
z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným“; z uvedeného vyplýva,
že na vznik zodpovednosti žalovaného za škodu úplne postačuje samotné zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť; v čase po vydaní uvedeného rozhodnutia
(sp. zn. 4MCdo/15/2009) najvyšší súd nevydal rozhodnutie, ktoré by v porovnaní s týmto rozhodnutím

bolo založené na odlišných právnych záveroch; predmetná právna otázka bola najvyšším súdom
posudzovaná v súlade so závermi vyjadrenými v uvedenom rozhodnutí (sp. zn. 4MCdo/15/2009)
napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011, sp. zn. 4Cdo/54/2011 zo dňa
30.01.2011, sp. zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012, sp. zn. 7Cdo/87/2012 zo dňa 19.06.2013, sp. zn.
7MCdo/27/2012 zo dňa 19.02.2014 alebo sp. zn. 8Cdo/177/2017 zo dňa 29.01.2019; od publikovania

judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila (nie je rozdielna) v tom, že vtedy,
keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti
nemu nemalo byť začaté; nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto
posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím; rozhodujúcim meradlom

zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (citované podľa
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/249/2018 zo dňa 31.10.2019); pre vznik
nároku žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nie je preto rozhodujúce, či jeho
konanie bolo alebo nebolo protiprávne (túto otázku nemožno v konaní o náhradu škody skúmať), ale
len to, či jeho konanie po vznesení obvinenia naplnilo skutkovú podstatu konkrétneho trestného činu

(čo sa v prípade zrušenia uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia nepotvrdilo);
na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolaciu argumentáciu žalobcu vo vzťahu k existencii
nezákonného rozhodnutia v prejednávanom spore a preukázaniu splnenia predpokladov zodpovednosti
žalovaného za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za dôvodnú; podľa odvolacieho súdu preto
vznikol žalobcovi nárok na náhradu škody v sume 175,24 € za vynaložené trovy obhajoby v trestnom

konaní vedenom na podklade uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zo dňa
31.01.2021, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené na základe podanej sťažnosti žalobcu; odvolací súd
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby (druhý výrok) zmenil
tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 204,37 € spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 175,24 € od 09.04.2021 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti

tohto rozsudku; vzhľadom na omeškanie žalovaného s plnením peňažného dlhu vznikol žalobcovi popri
istine aj nárok na úroky z omeškania (§ 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka) z dlžnej sumy 175,24 €, pričom do omeškania sa žalovaný dostal doručením
oznámenia žalovaného, že neuspokojí nárok žalobcu v rámci predbežného prerokovania nároku, keď k
prvému dňu omeškania žalovaného výška úrokov z omeškania predstavovala 5 % ročne (§ 3 nariadenia

vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov); za dôvodnú považoval odvolací súd žalobu žalobcu aj pokiaľ
ide uplatnené príslušenstvo v podobe trov predbežného prerokovania nároku v sume 29,13 €; priznanie
uvedeného nároku nie je podľa odvolacieho súdu ani v rozpore s ustanovením § 18 ods. 3 druhá
veta zákona č. 514/2003 Z. z.; je zrejmé, že žalobca náhradu trov predbežného prerokovania nároku

uplatnil ako príslušenstvo pohľadávky v podobe nákladov spojených s jej uplatnením (§ 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka); aj podľa súdnej praxe „náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. sú príslušenstvom tohto nároku“ (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/7/1999 zo dňa 30.03.1999 publikovaný v zbierke
ako R 26/2000) a „povinnosť nahradiť trovy občianskeho súdneho konania sa nevzťahuje na náklady

spojené s podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku“ (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu v
Hradci Králové sp. zn. 8Co/73/1992 zo dňa 28.02.1992 publikované v zbierke ako R 33/1993); samotné
predbežnéprerokovanienárokužalobcunebolomedzistranamisporné;žalobcovitakpodľaodvolacieho
súdu vznikol nárok na náhradu uplatnených trov predbežného prerokovania nároku ako príslušenstvapohľadávky v sume 29,13 € za jeden úkon právnych služieb podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to
podanie návrhu na predbežné prerokovanie nároku v sume 18,26 € spolu s režijným paušálom v sume

10,87 €, keď pri výpočte tarifnej odmeny bolo potrebné vychádzať zo sumy náhrady škody (175,24 €); na
základe uvedeného dospel odvolací súd na podklade podaného odvolania žalobcu k záveru o splnení
podmienok na zmenu napadnutého rozsudku a na vyhovenie žalobe žalobu v plnom rozsahu.

4.4 Žalobca podal odvolanie výslovne aj proti výroku napadnutého rozsudku o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania (prvý výrok); podľa § 386 písm. c) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné; podľa § 355 ods. 2 C.s.p., proti
uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa; odvolací súd dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu proti výroku napadnutému rozsudku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania (prvý výrok) je potrebné odmietnuť pre jeho neprípustnosť; odmietnutie odvolania vyjadruje
procesnú situáciu, v ktorej sa odvolací súd vôbec nezaoberá obsahom napadnutého rozhodnutia,

pretože zistí niektorý z dôvodov, ktorý viedol k nemeritórnemu (procesnému) rozhodnutiu; k odmietnutiu
odvolania dochádza v prípade oneskorene podaného odvolania, odvolania podaného neoprávnenou
osobou, ak odvolanie voči rozhodnutiu nie je prípustné alebo ak odvolanie nemá stanovené náležitosti
a pre jeho vady nemožno v odvolacom konaní pokračovať; v odvolacom konaní sa uplatňuje dispozičná
zásada, ktorá znamená, že odvolacie konanie môže byť začaté len na návrh; podanie odvolania je

procesným úkonom strany; odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorý možno účinne podať po
splnení zákonom určených podmienok; výrok napadnutého rozsudku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania (prvý výrok) predstavuje rozhodnutie o návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods.
1 písm. a) C.s.p. a podľa § 164 C.s.p.; aj keď súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietol osobitným výrokom napadnutého rozsudku (§ 162 ods. 3 C.s.p.), výrok o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania tým nestratil charakter uznesenia (§ 234 ods. 1 C.s.p.); v zmysle § 355 ods. 2 C.s.p.
je proti uzneseniu súdu prvej inštancie odvolanie prípustné len v prípade, ak to zákon pripúšťa; Civilný
sporový poriadok (§ 357 C.s.p.) ani iný zákon prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu (uzneseniu) súdu
prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nezakotvuje (v zmysle § 357 písm. n/ C.s.p.
je odvolanie prípustné len proti uzneseniu o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ C.s.p. a §

164 C.s.p., t.j. proti uzneseniu, ktorým súd návrhu strany na prerušenie konania vyhovel); proti výroku
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania (prvý
výrok) preto odvolanie nie je prípustné; odvolací súd osobitne poukazuje na skutočnosť, že prípustnosť
odvolania proti napadnutému výroku rozsudku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (prvý výrok)
nemohlozaložiťaninesprávnepoučeniesúduprvejinštancieomožnostipodaťodvolanie,pretožezákon

odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu (uzneseniu) nepripúšťa; na základe uvedeného odvolací súd
odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
(prvý výrok) podľa § 386 písm. c) C.s.p. ako neprípustné odmietol bez jeho vecného posúdenia.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení

rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie

nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), na základe vykonaných dôkazov dospel
súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); odvolací
súd sa stotožnil s názorom žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany súdu prvej inštancie

v otázke splnenia a preukázania predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcu v trestnom
konaní, ktoré boli dôvodom na zmenu napadnutého rozsudku (body 4.3.2 a 4.3.3 odôvodnenia). Ostatné
odvolacie dôvody nepovažuje odvolací súd za uplatnené dôvodne.7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí
žaloby (druhý výrok) zmenil tak, že žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel.

8. Odvolací súd v dôsledku zmeny napadnutého rozsudku rozhodol o trovách konania podľa § 396
ods. 2 C.s.p., podľa ktorého, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie; v dôsledku zmeny napadnutého rozsudku v zmysle vyhovenia
žalobe žalobcu bol žalobca v spore v plnom rozsahu úspešný, preto podľa § 255 ods. 1 C.s.p. mu proti
žalovanému vznikol nárok na plnú náhradu trov konania (trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj

trov odvolacieho konania a dovolacieho konania); preto odvolací súd priznal žalobcovi proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %), ktorý zahŕňa trovy pred súdom prvej inštancie
ako aj trovy odvolacieho konania; nebolo potrebné osobitne rozhodovať o zrušení výroku napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, pretože tento výrok je odstránený novým rozhodnutím
o trovách konania zo strany odvolacieho súdu podľa § 396 ods. 2 C.s.p.; z dôvodu vykonateľnosti
rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov konania do

povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016
zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov
konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 C.s.p. (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C. s. p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.