Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/217/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109206251
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5109206251.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: D. J., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom
Y. G. B. XX, XXX XX G., Talianska republika, právne zastúpeného Čarnogurský ULC s.r.o., so sídlom
Tvarožkova 5, 814 99 Bratislava, IČO: 35 975 016, proti žalovanému: KINEX BEARINGS, a.s., so sídlom
1. mája 71/36, 014 83 Bytča, IČO: 35 962 623, právne zastúpenému HMG & PARTNERS, s.r.o., so
sídlom Štefanovičova 12, 811 04 Bratislava, IČO: 35 885 459, v konaní o zaplatenie 12.841,50 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 181/2009-540
zo dňa 16.05.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 181/2009-540 zo dňa 16.05.2012 z r u š u j e a
v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd výrokom I. návrh žalovaného na potvrdenie právomoci Okresného
súdu Žilina na rozhodovanie v konaní iniciovanom žalobcom proti žalovanému na základe návrhu
podaného na talianskom súde vo Vincenze dňa 28.06.2010 o plnenia vyplývajúce zo zmluvného vzťahu
sprostredkovania a návrh na spojenie tejto veci s vecou prejednávanou pred Okresným súdom Žilina pod
sp.zn. 11Cb/181/2009 zamietol. Výrokom II. návrh žalovaného na potvrdenie právomoci Okresného súdu
Žilina na rozhodovanie v konaní iniciovanom žalobcom proti spoločnosti HTC holding, a.s., na základe
návrhu podaného na talianskom súde vo Vincenze dňa 28.06.2010 o plnenia vyplývajúce zo zmluvného
vzťahu založeného tzv. Agency Agreement a návrh na spojenie tejto veci s vecou prejednávanou pred
Okresným súdom Žilina pod sp.zn. 11Cb/181/2009 zamietol.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu čl. 27 bodu 1, 2 Nariadenia rady (ES) č. 44/2001
z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných
veciach (ďalej len „Nariadenie"), čl. 28 bodu 1, 2, 3 Nariadenia, dospel okresný súd k záveru, že procesné
návrhy žalovaného sú nedôvodné.

Žalobou doručenou okresnému dňa 18.03.2009, sa žalobca domáhal, aby okresný súd uložil povinnosť
žalovanému zaplatiť mu sumu 12.841,50 Eur s príslušenstvom. Dôvodil tým, že niekedy v roku 2006
uzavrel so žalovaným ústnu zmluvu o sprostredkovaní, na základe ktorej vyvíjal činnosť v Taliansku
spočívajúcu vo vytváraní príležitostí pre žalovaného dodávať jeho výrobky - ložiská pre vodné pumpy,
talianskym klientom. Predmetom žaloby boli dve nezaplatené faktúry za túto sprostredkovateľskú
činnosť. Okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a rozhodol platobným rozkazom, proti ktorému
bol včas podaný odpor. Podaním zo dňa 26.01.2011 uplatnil žalovaný proti žalobcovi vzájomným
návrhom nárok na zaplatenie sumy 14.756,60 Eur, a to titulom náhrady škody, ktorá mala žalovanému
vzniknúť z dôvodu porušenia povinností žalobcom zo záväzkového vzťahu sprostredkovania (žalobca
mal porušiť svoju povinnosť výhradného sprostredkovateľa zabezpečiť žalovanému uzatvorenie zmluvy
so spoločnosťou Bugatti).

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že podaním doručeným okresnému súdu
dňa 21.03.2011 žalovaný navrhol, aby okresný súd Žilina: „1/ potvrdil svoju právomoc na rozhodovanie
v konaní iniciovaným navrhovateľom proti odporcovi na základe návrhu podaného na talianskom súde
vo Vincenze dňa 28.06.2010 o plnenia vyplývajúce zo zmluvného vzťahu sprostredkovania (spolu o
zaplatenie 1.255.378,32 €) a túto vec spojil do konania s vecou prejednávanou na Okresnom súde
Žilina, 2/ potvrdil svoju právomoc na rozhodovanie v konaní iniciovanom navrhovateľom proti spoločnosti
HTC holding, a.s. na základe návrhu podaného na talianskom súde vo Vincenze dňa 28.6.2010 o
plnenia vyplývajúce zo zmluvného vzťahu založeného tzv. Agency Agreement a aby túto vec spojil
do spoločného konania s vecou prejednávanou na Okresnom súde Žilina". Žalovaný návrh odôvodnil
skutočnosťou, že v konaní vedenom na talianskom súde voči žalovanému (bod 1/) je daná prekážka
litispendencie podľa čl. 27 bodu 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a
výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie") a súčasne konanie
iniciované žalobcom voči spoločnosti HTC holding, a.s. (bod 2/) predstavuje tzv. súvisiaci nárok, pričom
právomoc Okresného súdu Žilina je daná v súlade s čl. 28 Nariadenia vzhľadom na potrebu zabránenia
fragmentácie právomoci a hospodárnosti konania.

V „Ad 1/" okresný súd konštatoval, že žalovaný v podaní uviedol, že v konaní pred okresným
súdom si žalobca uplatnil nárok titulom neuhradenej provízie podľa zmluvy o sprostredkovaní za
sprostredkovanie predaja ložísk do vodných púmp talianskym zákazníkom Pierburg a Metelli. Základom
tohto nároku bol zmluvný vzťah sprostredkovania predaja ložísk do vodných púmp na území Talianska
medzi žalobcom a žalovaným. Konkrétnym predmetom tohto sporu bol nárok žalobcu na plnenie zo
sprostredkovateľského vzťahu. Na talianskom súde sa žalobca domáha voči žalovanému nárokov
vyplývajúcich zo sprostredkovateľského zmluvného vzťahu, vrátane údajného nároku na provízie
za sprostredkovanie predaja ložísk do vodných púmp spoločnostiam Pierburg a Metelli. Základom
uplatneného nároku je zmluvný vzťah sprostredkovania predaja ložísk do vodných púmp na území
Talianska medzi žalobcom a žalovaným. Predmetom sporu je nárok na zaplatenie sumy 1.255.378,30
Eur, a to vo výške 31.863,35 Eur titulom neuhradenej provízie za sprostredkovanie pre spoločnosť
CEDA, S.R.L., vo výške 679.053,24 Eur titulom neuhradenej provízie spoločnosti Pierburg a Metelli, vo
výške 444.461,73 Eur titulom odškodného, patriaceho obchodnému zástupcovi zo zmluvného vzťahu
sprostredkovania a vo výške 100.000,- Eur titulom údajného poškodenia dobrého mena žalobcu v
dôsledku ukončenia sprostredkovania. Žalovaný uviedol, že v tomto prípade, vzhľadom na skôr začaté
konanie na okresnom súde, existuje prekážka litispendencie a je daná právomoc Okresného súdu
Žilina rozhodnúť nielen spor iniciovaný na Slovensku, ale aj nároky uplatnené zo sprostredkovateľského
vzťahu v Taliansku, a to z dôvodu, že ide o konanie medzi rovnakými účastníkmi (žalobcom a žalovaným)
a ide o identický základ sporu. Čo sa týkalo podmienky identického základu sporu, žalovaný poukázal
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev zo dňa 08.12.1987 Gubisch Maschinenfabrik
KG v D. J., podľa ktorého pre naplnenie podmienok litispendencie sú potrebné dve súdne konania
medzi rovnakými stranami v rôznych zmluvných štátoch, ktoré predstavujú rovnakú žalovanú vec, resp.
vzťah medzi stranami a rovnaký predmet sporu. Otázka rovnakého predmetu sporu pritom nesmie byť
zužovaná len na formálnu totožnosť dvoch návrhov. Žalobca sa preto domnieval, že v prípade návrhu
podaného na Slovensku a návrhu podaného v Taliansku ide o rovnaký základ a rovnaký predmet sporu.

V „Ad 2/" okresný súd uviedol, že žalovaný v podaní uvádzal, že voči spoločnosti HTC holding,
a.s., sa žalobca v konaní v Taliansku domáhal zaplatenia sumy 235.411,41 Eur ako odškodného zo
zmluvného vzťahu existujúceho medzi žalobcom a HTC holding, a.s. vyplývajúceho z Agency Agreement
a sumy 100.000,- Eur za poškodenie dobrého mena v súvislosti s Agency Agreement. Žalovaný
uviedol, že ide o súvisiaci nárok podľa čl. 28 bodu 3 Nariadenia. Žalobca si totiž voči tejto spoločnosti
ako materskej spoločnosti žalovaného uplatnil nárok zo zmluvného vzťahu sprostredkovania, resp.
obchodného zastúpenia odvodeného od Agency Agreement, uzatvoreného medzi žalobcom a HTC
holding, a.s. Nárok žalobcu v talianskom konaní je skutkovo i právne spojený s nárokom žalobcu
uplatneným v slovenskom konaní voči žalovanému. Taliansky súd by mal v konaní rozhodovať podľa
slovenského hmotného práva o rovnakých otázkach, ktoré bude posudzovať slovenský súd v konaní
vedenom na Okresnom súde Žilina a je vhodné prerokovať a rozhodnúť uvedené veci spoločne tak,
aby sa predišlo riziku nezlučiteľnosti rozsudkov vydaných v samostatných konaniach. Spoločnosť HTC
holding, a.s., poprela právomoc talianskeho súdu konať vo veci (žalobca si podľa nej nesprávne založil
právomoc talianskeho súdu na čl. 5 bode 5 Nariadenia). Právomoc slovenského súdu na rozhodnutie
v tejto súvisiacej veci je podľa žalovaného daná a právny poriadok Slovenskej republiky spojenie vecí
umožňuje (§ 112 ods. 1 OSP). Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby Okresný súd Žilina potvrdil

svoju právomoc aj na rozhodnutie v konaní voči HTC holding, a.s., iniciované v Taliansku a aby veci
spojil do spoločného konania.

Okresný súdu návrh žalovaného preskúmal. Z obsahu tohto návrhu, z listín k nemu pripojených a z
ostatného obsahu spisu zistil v rovine skutkového základu dotknutých sporov nasledovné: Žalobca
spolupracoval so spoločnosťou HTC holding, a.s., na základe zmluvy - tzv. Agency Agreement zo dňa
01.12.2004, predmetom ktorej bolo vykonávanie funkcie zástupcu pre produkty spoločnosti HTC holding,
a.s., v rámci Talianska. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 31.12.2008. So žalovaným mal
žalobca začať spolupracovať v roku 2006 - podľa tvrdení žalobcu uvádzaných v žalobe adresovanej
talianskemu súdu sa tak stalo po usmernení zo strany HTC holding, a.s., obsahom ktorého bolo
oznámenie, že vzhľadom na významné zmeny v procese rozdeľovania ložísk vznikla spoločnosť ZKL
Kinex, a.s. (žalovaný) a ohľadne svojej činnosti má žalobca ďalej pokračovať s touto spoločnosťou (č.l.
367 spisu). Dňa 07.05.2007 spoločnosť HTC holding, a.s. zmluvu (Agency Agreement) vypovedala z
dôvodu, že žalobca pre ňu nevykonával žiadnu činnosť a v posledných 12 mesiacoch pre ňu nezískal
žiadneho zákazníka. Žalobca mal záujem uzatvoriť zmluvu s obdobným obsahom so žalovaným, s
ktorým mal fakticky už vykonávať činnosť v duchu Agency Agreement, k dohode však nedošlo. Listom
zo dňa 24.09.2007 žalovaný informoval žalobcu, že v tomto momente neexistuje žiadny zmluvný vzťah
týkajúci sa ich vzájomnej spolupráce a potvrdzuje ukončenie akejkoľvek vzájomnej spolupráce (č.l. 420
spisu).

K návrhu žalovaného na potvrdenie právomoci Okresného súdu Žilina ohľadne žaloby podanej žalobcom
na talianskom súde voči žalovanému a návrhu na spojenie týchto vecí okresný súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol, že predmetom konania vedeného na slovenskom súde je nezaplatenie
provízií zo sprostredkovateľskej činnosti vo výške 12.841,50 Eur, ktoré sú premietnuté do faktúry č. 9/
E zo dňa 31.05.2007, splatnej 28.09.2007 a do faktúry č. 12/E zo dňa 30.06.2007, splatnej 30.10.2007.
Predmetom žaloby podanej voči žalovanému na talianskom súde, v časti nezaplatenej provízie, je suma
679.053,24 Eur. Ide o nevyplatené provízie za transakcie/dodávky uskutočnené od konca augusta 2007
do konca roku 2008 medzi žalovaným a spoločnosťami Pierburg a Metelli (č.1. 377 spisu). Vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca na talianskom súde žaluje nezaplatené provízie až od mesiaca august 2007
a faktúry vystavené za sprostredkovateľskú činnosť, ktoré sú predmetom tohto konania, pochádzajú
z obdobia predtým (máj a jún 2007), je zrejmé, že nárok, ktorý sa prejednáva na talianskom súde,
nie je totožný s nárokom prejednávaným pred Okresným súdom Žilina. Toto potvrdzuje aj prehlásenie
talianskeho právneho zástupcu žalobcu, predložené do spisu žalobcom.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že tieto dve konania sú teda vedené
medzi rovnakými účastníkmi, avšak predmet sporu za rovnaký považovať nemožno. Ak žalovaný
argumentoval, že v prípade totožnosti veci má ísť, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev, o rovnaký základ sporu a rovnaký predmet sporu, okresný súd sa stotožnil s identitou
základu sporu, ktorým má byť sprostredkovateľská zmluva. Nestotožnil sa však s identitou predmetu
sporu, nakoľko ide o odlišné, nie totožné nároky. V oboch týchto konaniach je predmetom sporu nárok
na provízie, avšak na slovenskom súde za iné časové obdobie ako na talianskom súde. Rozhodnutia
súdov tak, nakoľko totožný nárok neexistuje, nemôžu byť protirečivé. Z uvedeného dôvodu okresný súd
návrh na potvrdenie právomoci ohľadne žaloby podanej voči žalovanému žalobcom na talianskom súde
zamietol, v dôsledku čoho zamietol aj návrh na spojenie týchto vecí.

K uplatnenému nároku žalobcu na talianskom súde voči spoločnosti HTC holding, a.s., okresný súd
tento ako súvisiacu vec v zmysle čl. 28 bodu 3 Nariadenia nevyhodnotil. Konštatoval, že tu existuje
istá súvislosť, spočívajúca v osobe žalobcu, vo vykonávanej sprostredkovateľskej činnosti, či vo vzťahu
medzi HTC holding, a.s., ako materskou a žalovaným ako dcérskou spoločnosťou, avšak nároky voči
HTC holding, a.s., ktoré žalobca v konaní uplatnil, vychádzali z ich vlastného zmluvného vzťahu. V
prípade súvisiaceho nároku/súvisiacej veci podľa Nariadenia musí ísť o takú úzku súvislosť, ktorá
môže predstavovať riziko nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach. Rozhodnutie
slovenského súdu ohľadne nezaplatenej provízie, či o vzájomnom návrhu žalovaného sa nijako nebude
dotýkať rozhodnutia talianskeho súdu ohľadne nárokov žalobcu voči HTC holding, a.s. S poukazom
na toto konštatovanie okresný súd zamietol aj návrh žalobcu na potvrdenie právomoci ohľadne návrhu
podanom na talianskom súde voči spoločnosti HTC holding, a.s. a v dôsledku toho aj návrh na spojenie
týchto vecí na spoločné konanie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Podľa žalovaného súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil existenciu prekážky litispendencie v konaní medzi žalobcom a
žalovaným na slovenskom súde, keď dospel k záveru, že sa jedná o konania vedené medzi rovnakými
účastníkmi sporu a súčasne majú rovnaký základ sporu, avšak podľa právneho názoru prvostupňového
súdu sa jedná o rôzny predmet sporu. Žalovaný považoval právne posúdenie prvostupňového súdu za
nesprávne, nakoľko žalobca inicioval konanie na slovenskom súde voči žalovanému na základe návrhu
na vydanie platobného rozkazu voči žalovanému dňa 18.03.2009, v ktorom žiadal zaplatenie 12.841,50
Eur s príslušenstvom, a to z titulu tvrdeného nároku na úhradu provízie podľa zmluvy o sprostredkovaní
za sprostredkovanie predaja ložísk do vodných púmp talianskym zákazníkom Pierburg a Metelli; pričom
v Taliansku podal následne o 15 mesiacov neskôr dňa 28.06.2010 žalobu na taliansky pracovný súd
vo Vicenze Tribunale di Vicenza - SEZ. LAVORO, Ricorso ex art. 409 SS. C.P.C. proti žalovanému a
spoločnosti HTC holding, č. k. 915/10 (ďalej aj ako „talianska žaloba"). Predmetom nároku v slovenskom
konaní je plnenie - odplata sprostredkovateľa za sprostredkovanie predaja tovaru zákazníkom Pierburg
a Metelli (konkrétne podľa faktúry 9/E a 12/E) spolu vo výške 12.841,50 Eur, konkrétnym predmetom
sporu je teda nárok žalobcu na plnenie zo sprostredkovateľského zmluvného vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným.

Žalovaný poukázal v odvolaní na to, že predmetom nároku žalobcu voči žalovanému v talianskom konaní
je nárok žalobcu na plnenie zo sprostredkovateľského vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, konkrétne
o nárok na odplatu - platbu „provízie" spolu vo výške 1.255.378,30 Eur, ktorý pozostával „z nároku
na: o zaplatenie sumy 31.863,35 EUR za neuhradenie provízie za sprostredkovanie spoločnosti
CEDA, S.R.L. /t. j. zo zmluvného vzťahu sprostredkovania/; o zaplatenie sumy 679.053,24 EUR za
neuhradenie provízie za sprostredkovanie spoločnosti Pierburg a Metelli /t. j. zo zmluvného vzťahu
sprostredkovania/; o nárok na „odškodné", nakoľko si žalobca v talianskom konaní úmyselne zamieňal
vzťah obchodného zastúpenia a sprostredkovania, pričom kým v slovenskom konaní jednoznačne
hovorí o vzťahu „sprostredkovania", v talianskom konaní sa usiluje o zneprehľadnenie tohto vzťahu,
pričom posúdenie otázky právneho základu vzťahu medzi žalobcom a žalovaným (sprostredkovateľská
zmluva) rieši slovenský súd v skoršom konaní, a preto je daná identita predmetu sporu i v tejto
otázke; o nárok na zaplatenie sumy 100.000,- Eur za údajné poškodenie dobrého mena v dôsledku
ukončenia sprostredkovania, pričom posúdenie otázky oprávnenia žalovaného ukončiť zmluvný vzťah
sprostredkovania opätovne predstavuje identický predmet sporu, t.j. plnenie zo sprostredkovateľskej
zmluvy v slovenskom i talianskom konaní.

V odvolaní žalovaný poukázal na to, že súd prvého stupňa považoval predmet sporu v slovenskom
konaní a talianskom konaní za odlišný iba z dôvodu, že na slovenskom súde si uplatnil žalobca nárok
za iné časové obdobie (faktúra 9/E zo dňa 31.05.2007, splatná dňa 28.09.2007 a faktúra 12/E zo dňa
30.06.2007, splatná 30.10.2007), ktoré časovo predchádzajú provízie, ktoré si žiadal žalobca zaplatiť
od žalovaného za obdobie od konca augusta 2007 do konca roka 2008. Okresný súd vo svojom
odôvodnení však pripustil, že sa jednalo iba o časovú rozdielnosť v dátumoch faktúr. Podľa žalovaného
sa však objektívne jednalo o totožný predmet konania, nakoľko žalobca si tak v slovenskom ako
aj talianskom konaní žiadal od žalovaného plnenie rovnakého druhu z identického právneho titulu -
províziu za sprostredkovanie predaja ložísk talianskym zákazníkom Pierburg a Metelli z titulu zmluvy
o sprostredkovaní. Z uvedeného jednoznačne vyplývalo, že výklad prvostupňového súdu je rýdzo
formálny a je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo svojom rozhodnutí Gubish
Maschinenfabrik v. J. určil, že v prípade, ak sa spory v jednotlivých členských štátoch týkajú rovnakého
zmluvného vzťahu, je daný rovnaký základ sporu a otázka rovnakého predmetu nesmie byť zužovaná len
na formálnu totožnosť dvoch návrhov, ktorú tvoria v uvedenom prípade rovnaké účinky zmluvy: „Súdny
dvor EÚ vyriešil predbežnú otázku, ktorá vznikla na základe sporu medzi Gubisch Maschinenfabrik KG,
s miestom registrácie Flensburg, Nemecko a medzi rezidentom Ríma - D. J., v súvislosti s otázkou
platnosti kúpnej zmluvy. Pán J. vzniesol žalobu proti spoločnosti Gubisch pred súdom v Ríme (Tribunale
di Roma) a žiadal určenie neplatnosti alebo zrušenie medzinárodnej kúpnej zmluvy, a to na základe
toho, že svoju objednávku odvolal ešte pred akceptáciou zo strany spoločnosti Gubisch. Avšak medzi
tým spoločnosť Gubisch vzniesla žalobu proti pánovi J. v Nemecku a to pred regionálnym súdom vo
Flensburgu a žiadala donútenie k plneniu podľa zmluvy a na základe toho spoločnosť namietala pred
súdom v Ríme nedostatok právomoci vzhľadom k článku 21 dohovoru. V tomto prípade bolo jasné, že
čo sa týka podmienky rovnakej žalovanej veci, resp. základu nároku, tá bola splnená. Išlo o tú istú kúpnu
zmluvu; z hľadiska predmetu sporu bolo cieľom p. J. zbaviť zmluvu akýchkoľvek účinkov konaním v
Taliansku, kým Gubisch Maschinenfabrik KG sa konaním v Nemecku usilovala o výkon zmluvy s cieľom

urobiť ju účinnou, t.j. jadrom sporu bola preto záväznosť zmluvy, resp. jej účinky, a preto je daná totožnosť
sporu v oboch konaniach."

Podľa žalovaného konanie, ktoré prebiehajú paralelne musia mať rovnakú podstatu v tom zmysle,
že musia zdieľať rovnaké právne aj skutkové pozadie a musia smerovať k rovnakému právnemu
cieľu a riešiť teda rovnaký predmet sporu. Ďalej je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o tú istú vec,
nespája sa to s tým istým nárokom uplatneným pred súdom, ale ide o podstatu tohto nároku. Ta
znamená, že návrh, ktorý smeruje k súdu, nemusí mať totožné znenie, ale základ tohto nároku musí byť
spoločný. Judikatúra aj právna doktrína sa zhodujú na závere, že totožnosť predmetu sporu nemožno
posudzovať iba čisto formálne (vo vzťahu k porovnaniu rozličných dátumov na faktúrach uplatnených v
jednotlivých konaniach), keďže v rozhodnutí J. dospel súd k záveru, že za rovnaký predmet sporu sa
považuje konanie o určenie neplatnosti alebo zrušenie medzinárodnej kúpnej zmluvy, ako aj konanie o
uloženie povinnosti plniť podľa tejto istej kúpnej zmluvy. Z uvedeného podľa žalovaného vyplývalo, že v
slovenskom ako aj talianskom konaní je daný rovnaký predmet sporu - plnenie zo sprostredkovateľského
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, a preto je daná prekážka litispendencie podľa čl. 27 ods. 1
Nariadenia Brusel I.

K popretiu právomoci talianskeho súdu žalovaný v odvolaní poukázal na to, že odmieta interpretáciu
žalobcu obsiahnutú v talianskej žalobe (kapitola III, strana 12 talianskej verzie talianskej žaloby), že
právomoc talianskeho súdu by mala byť založená na článku 5 odsek 5 Nariadenia Brusel I, kedže
možnosť súdiť osobu s bydliskom v členskom štáte, v inom členskom štáte je daná len v prípade sporu
vznikajúceho z konania pobočky alebo inej organizačnej zložky. „To znamená, že pán J. ako fyzická
osoba nemôže byť považovaný za organizačnú zložku, keďže konal iba ako sprostredkovateľ a nebol
oprávnený konať v mene žalovaného ani HTC holding. Takáto interpretácia je potvrdená judikatúrou
interpretujúcou čl. 5 ods. 5 Nariadenia Brusel I. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, pán J.
nemôže byť považovaný za pobočku („branch") alebo organizačnú zložku („establishment"), pretože
bolo evidentné pre každú tretiu stranu, že pán J. koná ako nezávislá fyzická osoba a nie je možné založiť
právomoc talianskeho súdu na dôvodoch uvedených v článku 5 odsek 5 Nariadenia Brusel I."

Podľa žalovaného súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil nárok žalobcu voči spoločnosti HTC
holding na talianskom súde ako nesúvisiacu vec v zmysle čl. 28 bodu 3 Nariadenia Brusel I, keď dospel
k záveru, že existuje istá súvislosť spočívajúca v osobe žalobcu vo vykonávanej sprostredkovateľskej
činnosti, avšak nároky vyplývajúce voči spoločnosti HTC holding, a.s. pochádzajú z jej vlastného
zmluvného vzťahu so žalobcom. Žalovaný považoval právne posúdenie prvostupňového súdu za
nesprávne, nakoľko nárok žalobcu voči HTC holding nárok v talianskom konaní je skutkovo i právne
bezprostredne spojený s nárokom uplatneným v slovenskom konaní voči žalovanému, údajný nárok
žalobca v talianskej žalobe spája s Agency Agreement, a to jednak vo vzťahu k žalovanému ako aj
k HTC holding, ktorá sa riadi podľa slovenského hmotného práva, pričom práve táto zmluva „Agency
Agreement" je uvedená v odkaze na faktúre č. 9/E a 12/E, ktoré sú predmetom slovenského konania. Z
uvedených dôvodov predstavuje nárok žalobcu uplatnený voči HTC holding za súvisiaci nárok podľa čl.
28 ods. 3 Nariadenia Brusel I, nakoľko: konanie na slovenskom súde medzi žalobcom a žalovaným má s
týmto konaním identický skutkový a právny základ, taliansky súd by v uvedenom konaní mal rozhodovať
podľa slovenského hmotného práva o rovnakých otázkach, ktoré bude posudzovať slovenský súd v
konaní vedenom na Okresnom súde Žilina, je vhodné prerokovať a rozhodnúť uvedené veci spoločne
tak, aby sa predišlo riziku nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach, v súlade s
čl. 28 ods. 2 Nariadenia Brusel I je daná právomoc Okresného súdu Žilina na rozhodovanie sporu v
súlade s § 7 ods. 1 OSP, pričom slovenský právny poriadok umožňuje v § 112 ods. 1 OSP spojenie
vecí a žalovaný a HTC holding požiadali taliansky súd „o odmietnutie vykonávania právomoci vo svojom
vyjadrení v časti A.IV o predmetnom súvisiacom nároku", taliansky súd vo svojom procesnom rozhodnutí
aktuálne odročil pojednávanie v talianskom konaní na 28.02.2013, pričom písomné vyhotovenie tohto
rozhodnutia nemal ku dňu podania odvolania k dispozícii, a preto z hľadiska hospodárnosti konania sa
javí ako efektívne riešenie rozhodovanie o nárokoch žalobcu voči HTC holding v slovenskom konaní
vedenom na Okresnom súde Žilina.

Žalovaný tiež uviedol, že zmysel čl. 28 Nariadenia bol zdôraznený aj v rozhodnutí The Tatry v. The Maciej
Rataj, podľa ktorého čl. 22 (teraz v Nariadení čl. 28) v súlade so snahou dosiahnuť riadny výkon súdnictva
musí byť interpretovaný v širokom zmysle slova, tak aby pokrýval všetky prípady takýchto rozhodnutí, a
to aj tých, pri ktorých právne následky nie sú vzájomne nezlučiteľné. Ako sa zhoduje právna doktrína, na

to, aby druhý súd, t.j. taliansky súd mohol odmietnuť vykonávať právomoc, musí preskúmať, či v danom
prípade prvý súd, t.j. slovenský súd, má právomoc rozhodnúť o oboch konaniach, aby v súlade s tým
mohlo dôjsť ku spojeniu vecí, a preto je potrebné, aby slovenský súd potvrdil existenciu svojej právomoci
na konanie o návrhu voči HTC holding uplatnenom v talianskej žalobe.

Žalovaný zároveň poukázal na vadu zmätočnosti - odňatie možnosti konať účastníkovi konania a
absenciu riadneho zdôvodnenia zásadného dôkazného prostriedku. Prvostupňový súd v odôvodnení
uznesenia na strane 4 uviedol, že pri posudzovaní obsahu sporu v Taliansku vychádzal z „prehlásenia
talianskeho právneho zástupcu navrhovateľa, predloženého navrhovateľom", podľa ktorého nárok,
ktorý sa prejednáva na talianskom súde, nie je totožný s nárokom prejednávaným na talianskom
súde. Žalovaný v tejto súvislosti namietal, že predmetné „prehlásenie talianskeho právneho zástupcu
navrhovateľa" ani žiadne vyjadrenie žalobcu k otázke možného spojenia slovenského a talianskeho
konania mu nikdy nebolo zo strany Okresného súdu Žilina doručené a nemal možnosť sa k nemu vyjadriť;
predmetné „prehlásenie talianskeho právneho zástupcu navrhovateľa" predstavovalo pre prvostupňový
súd zásadný a rozhodujúci dôkaz o tom, že predmet slovenského konania a talianskeho konania nie je
totožný a napriek tomu nedal žalovanému žiadnu možnosť zaujať k nemu stanovisko. Prvostupňový súd
v odôvodnení napadnutého znesenia bližšie nezdôvodnil, v čom považoval predmet konania za odlišný,
neuviedol, akými úvahami sa pri jeho hodnotení riadil, a to aj napriek tomu, že ho výslovne označuje za
zásadný. Vzhľadom na skutočnosť, že dôkazný prostriedok „prehlásenie talianskeho právneho zástupcu
navrhovateľa" ani žiadne vyjadrenie žalobcu k otázke možného spojenia slovenského a talianskeho
konania nikdy neboli žalovanému doručené, došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania podľa
čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a § 18 ods. 1 OSP. Princíp rovného postavenia účastníkov konania znamená, že účastníci majú
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný im zabezpečiť rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv.

Z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu bol princíp rovnosti
zbraní prvýkrát definovaný v rozhodnutí Komisie Szabovicz c. Švédsko (rozhodnutie z 30.06.1959, č.
434/58, Annuaire sv. II. s. 355), kde uvádza: „Právo na spravodlivý proces zaručené článkom 6 ods.
1 Dohovoru zahŕňa právo, aby každá strana občianskeho súdneho konania (a fortiori i každá strana
trestného konania) mala primeranú možnosť obhajovať svoju záležitosť pred súdom za podmienok,
ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane". V oblasti dokazovania princíp rovnosti
vyžaduje, aby každá strana mala rovnakú možnosť predkladať alebo navrhovať dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení alebo na svoju obhajobu. Procesná teória definuje princíp rovnosti tak, že účastník
konania musí byť pred súdom v rovnom (rovnoprávnom) postavení tak, aby ani jedna zo strán nebola
procesne akokoľvek zvýhodnená. Tieto práva boli následne bližšie špecifikované vo vysvetlení pojmu
kontradiktórnosť v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva. Ako uviedol vo svojom rozhodnutí
zo dňa 21.06.2005, vo veci H. a ostatní proti Českej republike (a tiež napríklad v rozhodnutí vo veci
Niderost - Huber proti Švajčiarsku zo dňa 18.02.1997 alebo vo veci Mantovanelli proti Francouzsku
zo dňa 18.03.1997), „Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle článku 6 ods. 1 je jeho
kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty,
ktoré považuje za potrebné, aby jej požiadavkám bolo vyhovené, ale i možnosť zoznámiť sa s každým
dokladom a pripomienkou súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim." Ve veci H. a
ostatní proti Českej republike zo dňa 21.06.2005 Európsky súd pre ľudské práva v bode 65 poznamenal,
že nedoručené „predmetné vyjadrení predstavovala odúvodnéné názory na námitky uvedené stéžovateli
v ústavní stížnosti a zjevné méla ovlivnit rozhodnutí Ústavního soudu návrhem na zamítnutí stížnosti.
S ohledem na povahu otázek, kterými se mél Ústavní soud zabývat, Ize mít za to, že stéžovatelé méli
legitimní zajem na obdržení kópií písemných vyjadrení odpúrce a krajského soudu. Soud nepovažuje
za nutné zjišťovat, zda v dôsledku opomenutí predaní téchto dokumentu vznikla stéžovatelúm ujma. (...)
Je na stéžovatelích, aby posoudili, zda je nutné se k dokumentu vyjádŕit (viz vyše uvedený rozsudek
Niderôst - Huber, s. 108, § 29)." Rovnako tak Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel v uznesení zo dňa
21.10.2010, sp.zn. 4 Cdo 141/2010 k záveru, že „právo účastníkov konania na doručenie procesných
vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie
vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní
pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti
práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci vyjadrenie žalobcu nebolo doručené žalovanej, treba
konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie považovať za spravodlivé. Preto
dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva dovolateľky na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho
bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) OSP)."

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 -A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV.
ÚS 115/03). Vzhľadom na skutočnosť, že žalovanému nebola daná možnosť vyjadriť sa k subjektívnym
záverom talianskeho právneho zástupcu žalobcu o údajnej rozdielnosti predmetov konania na Slovensku
a v Taliansku, Okresnú súd Žilina týmto postupom porušil princíp rovnosti a kontradiktórnosti konania,
keď žalovanému odňal možnosť oboznámiť sa s obsahom vyjadrenia žalobcu k otázke spojenia konania
a nezdôvodnil jasne a zrozumiteľne, na základe čoho slovenské a talianske konanie vo vzťahu k
žalovanému nespĺňa podmienku totožnosti predmetu sporu a ako vyhodnotil dôkazný prostriedok
„prehlásenie talianskeho právneho zástupcu žalobcu o totožnosti predmetu sporu" a z akých dôvodov
ho považuje za správny, ani nezdôvodnil jasne a zrozumiteľne, na základe čoho slovenské a talianske
konanie vo vzťahu k spoločnosti HTC holding nespĺňa podmienku súvisiacich konaní v zmysle čl. 28 bodu
3 Nariadenia Brusel I. V prípade, ak by odvolací súd vydal rozhodnutie, ktorým napadnuté uznesenie
potvrdí, žiadal odvolací súd, aby vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení v súlade s § 229 ods.
2 písm. a) OSP, že dovolanie voči nemu je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu. Zásadný význam rozhodnutia odvolacieho súdu po právnej stránke spočíva
v tom, že rieši otázku, ktorá doposiaľ nebola nastolená ani prezentovaná a súčasne vo vzťahu k
aplikácii inštitútu eurolitispendencie a aplikácie čl. 27 bodu 1 a čl. 28 bodu 3 Nariadenia Brusel I
má zásadný význam na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v Slovenskej republike, nakoľko
otázka potvrdzovania právomoci nie je rozpracovaná v judikatúre vyšších súdov. Súčasne spočíva
zásadný význam rozhodnutia odvolacieho súdu po právnej stránke v posúdení aplikácie čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko porušenie zásady rovnosti zbraní a
prekážky eurolitispendencie má esenciálny vplyv z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec (majúci
všeobecný dopad na prípady obdobnej povahy), ako aj na rozhodnutie v konkrétnej prejednávanej veci.

Žalovaný mal za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu bolo nesprávne a mal za to, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2
písm. f) OSP. Žalovaný žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie okresného súdu v plnom
rozsahu zmenil uznesením v súlade s § 220 OSP nasledovne: „Súd potvrdzuje právomoc Okresného
súdu Žilina na rozhodovanie v konaní iniciovanom žalobcom proti žalovanému na základe návrhu
podaného na talianskom súde vo Vicenze dňa 28.06.2010 o plnenie vyplývajúce zo zmluvného vzťahu
sprostredkovania a návrh na spojenie tejto veci s vecou pojednávanou pred Okresným súdom Žilina pod
sp.zn. 11Cb 181/2009. II. Súd potvrdzuje právomoc Okresného súdu Žilina na rozhodovanie v konaní
iniciovanom žalobcom proti HTC holding, a.s. na základe návrhu podaného na talianskom súde vo
Vicenze dňa 28.06.2010 o plnenie vyplývajúce zo zmluvného vzťahu založeného Agency Agreement
a návrh na spojenie tejto veci s vecou pojednávanou pred Okresným súdom Žilina pod sp.zn. 11Cb
181/2009." Alternatívne, v prípade, ak by odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa odňal
svojim postupom žalovanému ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, žiadal odvolací súd,
aby napadnuté uznesenie okresného súdu v plnom rozsahu zrušil uznesením v súlade s § 221 ods. 1
písm. f) OSP. V prípade, ak by odvolací súd vydal rozhodnutie, ktorým by napadnuté uznesenie potvrdil,
žiadal odvolací súd, aby vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení v súlade s § 229 ods. 2 písm. a)
OSP, že dovolanie voči nemu je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu.

K doručenému odvolaniu žalovaného písomne vyjadril žalobca v podaní jeho právneho zástupcu zo
dňa 11. júla 2012. Uviedol, že žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci zo
strany okresného súdu. Podľa žalovaného okresný súd pochybil, keď v predmetnom konaní nezobral
do úvahy existenciu prekážky začatej veci (litispendencia) podľa čl. 27 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č.
44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej
len „Nariadenie Brusel I"). Žalovaný v odvolaní taktiež poukázal na údajný súvisiaci nárok podľa čl. 28
Nariadenia Brusel I v právnej veci účastníkov žalobca proti žalovanému a HTC holding a.s., vedený na
talianskom pracovnom súde vo Vicenze, č.k. 915/10 (ďalej len „talianska žaloba"). Podľa žalobcu bolo
napadnuté uznesenie vydané v súlade so zákonom a žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie
ako vecne správne potvrdil. K jednotlivým argumentom žalovaného sa žalobca vyjadril v ďalších bodoch.
K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci - súvisiace konanie vo vzťahu k HTC holding podľa čl. 28
Nariadenia Brusel I., žalobca poukázal na to, že predmetom konania pred talianskym súdom je právny
nárok žalobcu vyplývajúci zo zmluvy „Agency Agreement", ktorá bola uzatvorená v písomnej forme
medzi žalobcom a HTC holding a.s., odštepný závod - Bearings, IČO: 31 342 141, so sídlom Dobrovičova
8, 811 09 Bratislava, Slovenská republika (ďalej len „HTC holding a.s."). Predmetom konania pred
konajúcim slovenským súdom sú však práva a povinnosti vyplývajúce zo záväzkového vzťahu, ktorý
vznikol na základe ústnej dohody výlučne medzi žalobcom a žalovaným. Pri skúmaní vyššie uvedených
záväzkových vzťahov a podmienok pre možné potvrdenie právomoci slovenského súdu je potrebné
mať na zreteli, že nie je možné zamieňať účastníkov jednotlivých zmluvných vzťahov a obsah týchto
záväzkov. Spoločnosť HTC holding a.s., či už prostredníctvom svojho odštepného závodu - Bearings
(ktorý podľa výpisu z OR SR vznikol 20.08.2004 a zanikol 15.05.2008), je subjektom, ktorý požíva
podľa platného práva Slovenskej republiky samostatnú právnu subjektivitu. Túto spoločnosť nie je
možné akýmkoľvek spôsobom zamieňať so žalovaným, aj napriek tomu, že táto spoločnosť je jediným
akcionárom žalovaného. Zmluva „Agency Agreement" predstavuje záväzkový vzťah, na základe ktorého
vznikli práva a povinnosti výlučne medzi žalobcom a HTC holding a.s. Spoločnosť HTC holding a.s. v
súlade so zákonnou úpravou kapitálových spoločností podľa zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ") nie je oprávnená na konanie v mene žalovaného. V
súlade s ustanoveniami OBZ spoločnosť HTC holding a.s. z pozície ovládajúcej osoby (§ 66a ods. 2
OBZ - akcionár) môže ukladať v predpísanej forme povinnosti štatutárnemu orgánu žalovaného, t.j.
predstavenstvu žalovaného, avšak tieto povinnosti, resp. úkony ktorými je ovládaná osoba viazaná,
pôsobia iba do vnútra spoločnosti, nie navonok.

Žalobca tiež poukázal na § 13 ods. 1 OBZ, v zmysle ktorého za právnickú osobu koná štatutárny
orgán. Vychádzajúc z pôsobnosti štatutárneho orgánu v kapitálových spoločnostiach je zrejmé, že
úkony navonok zo strany žalovaného voči tretím subjektom požívajú samostatné právne účinky, ktoré
nie sú totožné s konaním spoločnosti HTC holding a.s., voči tretím subjektom. Akékoľvek úkony voči
tretím subjektom zo strany spoločnosti HTC holding a.s., sa pri podnikaní žalovaného vykonávajú v
sekundárnej podobe, keďže de iure, ale i de facto ich vykonáva vo svojom mene výlučne žalovaný.
V prípade, ak by bolo pristúpené k argumentácii, ktorá je uvádzaná žalovaným, a to popretiu princípu
právnej subjektivity jednotlivých zmluvných strán, tak v takom prípade by spoločnosť HTC holding a.s.,
bola priamo zaviazaná nielen za záväzky žalovaného, ale aj za práva a povinnosti spoločnosti Bearings
World Trade, a.s., IČO: 35 752 378, so sídlom Dobrovičova 8, 811 09 Bratislava, Slovenská republika,
v ktorej má rovnako postavenie jediného akcionára, resp. ovládajúcej osoby.

Ďalším dôvodom, prečo nemožno stotožňovať žalovaného so spoločnosťou HTC holding a.s., a tým
aj pristúpiť k aplikácii čl. 28 Nariadenia Brusel I v konaní voči spoločnosti HTC holding a.s. (ako tzv.
súvisiaci nárok), je samotný inštitút zodpovednosti za záväzkové vzťahy. Pohľadávka z ústnej zmluvy,
na základe ktorej vznikol záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorú si žalobca uplatnil voči
žalovanému, nie je predpokladom pre vznik pasívnej solidarity u dlžníka, resp. u spoločnosti HTC holding
a.s. To znamená, že spoločnosť HTC holding a.s., ale ani žalovaný nemôžu mať v konaní vedenom
pred Okresným súdom Žilina postavenie dlžníkov, ktorí by ručili za záväzky voči žalobcovi ako veriteľovi
„spoločne a nerozdielne". Na to, aby bolo možné pristúpiť k uplatneniu „súvisiaceho nároku", nie sú
splnené hmotnoprávne predpoklady, ktoré by umožnili spojenie záväzku z ústnej zmluvy so záväzkom z
písomnej zmluvy „Agency Agreement". V súvislosti s vyššie uvedeným pri interpretácii čl. 28 Nariadenia
Brusel I je nevyhnutné v prvom rade zobrať do úvahy postavenie zmluvných strán, resp. aký dopad
bude mať rozhodnutie súdu pre majetkový substrát jednotlivých účastníkov sporu, ktorým by bola v
rozpore s procesným právom priznaná aktívna alebo pasívna legitimácia. Žalobca zároveň poukázal
aj na skutočnosť, že znenie čl. 28 Nariadenia Brusel I neprikazuje určité konania, ale dáva súdu,

ktorý nezačal konať ako prvý, možnosť postupovať určitým spôsobom, resp. je v dispozícii súdu, akým
spôsobom bude vykonávať svoje právo, nie povinnosť. V konečnom dôsledku to znamená, že Okresný
súd Žilina nemal a nemá povinnosť postupovať podľa čl. 28 Nariadenia Brusel I.

Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného k otázke prekážky začatej veci (litispendencie), keďže
v súvislosti s vyššie uvedeným je zrejmé, že konanie začaté na základe talianskej žaloby nemožno
subsumovať pod čl. 27 ods. 1 Nariadenia Brusel I vo forme „konania v tej iste veci a medzi rovnakými
účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov". Ak by aj odvolací súd dospel k názoru, že na konanie
podľa talianskej žaloby (zo dňa 28.06.2010) je možné aplikovať čl. 27 ods. 1 Nariadenia Brusel I, tak
žalobca uviedol, že konanie na Okresnom súde Žilina bolo iniciované skôr (dňa 18.03.2009), ako konanie
pred talianskym súdom. V konečnom dôsledku to znamená, že námietka prekážky začatej veci (i keď
podľa názoru žalobcu nedôvodná), by mohla byť namietaná iba v prípade talianskej žaloby, keďže
Okresný súd Žilina je prvým, ktorý konal, t.j. nezačal konať ako druhý. V súlade s vyššie uvedeným
je zrejmé, že akékoľvek tvrdenia žalovaného sú neodôvodnené, nakoľko Okresný súd Žilina bol prvým
súdom, ktorý začal vo veci konať, t.j. nie sú splnené hmotnoprávne a ani procesnoprávne predpoklady
pre uplatnenie námietky prekážky začatej veci. Ak žalovaný žiadal odvolací súd o spojenie konania
pred Okresným súdom Žilina s konaním na základe talianskej žaloby, tak účastníkom v konania pred
Okresným súdom Žilina pod sp.zn. 11Cb/181/2009 je na strane žalobcu D. J. a na strane žalovaného
spoločnosť KINEX BEARINGS, a.s., pričom v konaní vedenom na talianskom pracovnom súde vo
Vicenze, číslo konania 915/10 vystupuje na strane žalobcu D. J. a na strane žalovaného HTC holding a.s.
a KINEX BEARINGS, a.s. V súvislosti s vyššie uvedeným je zrejmý rozdiel v počte účastníkov konania,
keď na strane žalovaného v konaní podľa talianskej žaloby vystupujú dva subjekty, v porovnaní s jedným
žalovaným v konaní pred Okresným súdom Žilina. Už len samotný počet účastníkov konania predstavuje
prekážku pre spojenie vecí. Spojenie vecí neprispeje ani k hospodárnosti konania, keďže jednotlivé
konania sú už v tak pokročilom štádiu a sú vedené podľa odlišného hmotnoprávneho predpisu. Žalobca
vo svojich predchádzajúcich podaniach uviedol, že kým právnym základom konania pred slovenským
súdom sú zmluvné nároky, základom konania pred talianskym súdom sú mimozmluvné nároky zo
zodpovednosti za škodu. Akúkoľvek argumentáciu žalovaného ohľadne konaní považoval žalobca za
čisto účelovú. Zhodnosti právnych titulov jednotlivých konaní považuje žalobca za čisto účelovú. Žiadal
odvolací súd, aby uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb 181/2009-540 zo dňa 16.05.2012 ako
vecne správne potvrdil.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) postupom v medziach podľa § 212 ods. 1,
3 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a napadnuté uznesenie okresného súdu
zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP a podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Žalovaný v odvolaní namietal, že postupom okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, predovšetkým z dôvodu nedoručenia vyjadrenia žalobcu k jeho návrhu a nedoručeniu vyjadrenia
talianskeho právneho zástupcu a tiež tým, že nebola mu daná možnosť vyjadriť sa k záverom talianskeho
právneho zástupcu žalobcu o údajnej rozdielnosti predmetov konania na Slovensku a v Taliansku, čím
bol podľa žalovaného porušený princíp rovnosti a kontradiktórnosti konania a tiež postupom okresného
súdu, ktorý nezdôvodnil jasne a zrozumiteľne, na základe čoho nespĺňa slovenské a talianske konanie vo
vzťahu k žalovanému podmienku totožnosti predmetu sporu a nedostatočným vyhodnotením totožnosti
predmetu sporu, keď nezdôvodnil jasne a zrozumiteľne, na základe čoho slovenské a talianske konanie
vo vzťahu k spoločnosti HTC holding nespĺňa podmienku súvisiacich konaní v zmysle čl. 28 bodu 3
Nariadenia Brusel I.

V súvislosti s týmito námietkami žalovaného považuje krajský súd za podstatné uviesť, že odňatím
možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup
súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny
poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu
odvolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu
možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi
konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo

všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor"), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavy") zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky (obdobne Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra 2011, sp.zn. 5
Cdo 215/2011).

Žalovaný v odvolaní primárne namietal v procesnej rovine, že postupom okresného súdu, ktorý mu
nedoručil vyjadrenie talianskeho právneho zástupcu žalobcu, ani žiadne vyjadrenia žalobcu v tomto
smere, pričom podľa žalovaného práve toto prehlásenie predstavovalo pre prvostupňový súd zásadný
a rozhodujúci dôkaz o tom, že predmet slovenského konania a talianskeho konania nie je totožný,
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu spisu vyplýva, že okresnému súdu bolo
dňa 27.05.2011 doručené vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu (č.l. 531 spisu), spolu s vyjadrením
talianskeho právneho zástupcu žalobcu zo dňa 28. marca 2011 (č.l. 535, 536 spisu). Z obsahu spisu
nevyplýva, že by tieto vyjadrenia boli doručené žalovanému, napriek tomu, že obsahovali vyjadrenie k
procesnému návrhu žalovaného, o ktorom následne okresný súd rozhodol a považoval ich za právne
relevantné, čo nepochybne vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Krajský súd poukazuje
na to, že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba
považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému
účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčastí práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis I.
ÚS 2/05, I. ÚS 100/04). Je však potrebné akcentovať, že súdy nemajú povinnosť doručovať účastníkom
všetky vyjadrenia, resp. návrhy od ostatných účastníkov konania. Správnosť týchto záverov krajského
súdu je dotvrdená len podporne i uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01.12.2010, sp.zn.
5 Cdo 231/2010, v zmysle ktorého „Súd nie je povinný každú písomnosť založenú účastníkom konania
doručovať protistrane. Takúto povinnosť mu Občiansky súdny poriadok ukladá len v prípade takých
podaní, ktoré majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu. Takýmito podaniami
účastníka, ktoré je súd povinný doručiť druhému účastníkovi, sú predovšetkým návrh na začatie konania
(§ 79 ods. 4 O.s.p.), odvolanie (§ 209a ods. 1 O.s.p.), dovolanie, prípadne podania, ktorých obsahom je
skutkový a právny rozbor prejednávanej veci. Súd nemá za povinnosť doručovať druhému účastníkovi
odpoveď na podané odvolanie, podania, ktorých obsahom sú rôzne žiadosti účastníka (napr. žiadosť o
urýchlenie vydania rozhodnutia) a pod."

Odvolací súd vyhodnotil vyjadrenie žalobcu spolu s vyjadrením talianskeho právneho zástupcu, s
poukazom a dôrazom na ich obsahovú závažnosť vo väzbe na konštatovania okresného súdu v
napadnutom rozhodnutí za také podanie, ktorých obsahom bol právny rozbor prejednávanej veci, ale
i závažné skutkové tvrdenia vo väzbe na rozhodnutie o procesných návrhov žalovaného, z ktorého
dôvodu podľa krajského súdu vznikla povinnosť okresnému súdu doručiť ich žalovanému. V tejto
rovine nazerania krajského súdu nemožno opomenúť ani argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v uznesení zo dňa 21.10.2010, sp.zn. 4 Cdo 141/2010, ktorú si odvolací súd osvojil a v
zmysle ktorej „Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba
považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému
účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci
vyjadrenie žalobcu nebolo doručené žalovanej, treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné
odvolacie konanie považovať za spravodlivé. Preto dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu
základného práva dovolateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.)."

Ak za konštatovaného stavu žalovaný namietal, že konaním okresného súdu bola porušená rovnosť
účastníkov konania, nebolo možné, aby odvolací súd túto námietku vzhľadom na vyššie uvedené -

nedoručenie vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu a talianskeho právneho zástupcu žalovanému, a
to aj napriek vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu k odvolaniu žalovaného, ktoré krajský súd vnímal,
vyhodnotil ako právne irelevantnú. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že nedoručením
vyjadrenia žalovanému bola porušená zásada rovnosti strán. Táto zásada sa prejavuje vytváraním
rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL.
ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné
postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje
zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň
vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z
určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci
občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú
rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez
zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo
procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z
účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces", nutnosť
rovnakých „pravidiel hry", alebo tiež „princíp rovnosti", sa premieta predovšetkým v ustanoveniach,
upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní,
ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov, je upravená v ust. § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto
zásady rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka
súdneho konania, v danom prípade žalovaného ako odvolateľa, ale aj žalobcu, pretože v súdnom konaní
nesmie dochádzať k výkonu práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého účastníka
súdneho konania. Princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho
konania vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť
za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane
(pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na
kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami,
ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber,
citované vyššie, ods. 24; a H., citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval za relevantné a opodstatnené odvolacie dôvody
žalovaného, ktoré sa týkali odňatia možnosti žalovaného konať pred okresným súdom, z dôvodu
nedoručenia vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu a talianskeho právneho zástupcu žalovanému.
Uvedeným postupom okresný súd odňal žalovanému právo konať pred súdom, čo naplnilo dôvod
zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa cez § 221 ods. 1 písm. f) OSP, t.j. z dôvodu odňatia možnosti
žalovaného konať pred súdom a pre zrušenie rozsudku okresného súdu a podľa § 221 ods. 2 OSP pre
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní okresný súd vec opätovne prejedná; pokiaľ nevykoná všetky dôkazy navrhnuté
účastníkmi, v písomnom vyhotovení nového rozhodnutia svoje rozhodnutie vo veci samej náležite
zdôvodní. Pri novom rozhodnutí vo veci sa okresný súd bude zaoberať relevantnou argumentáciou
oboch sporových strán s tým, že dôsledne vyhodnotí argumentáciu tak žalobcu, ako žalovaného včítane
tej, ktorá je obsiahnutá v odvolaní žalovaného a vo vyjadrení žalobcu k podanému odvolaniu žalovaného
a svoje rozhodnutie náležite odôvodní, za rešpektovania ust. § 157 ods. 2 OSP.

Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.