Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, November 22, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/54/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718205177
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8718205177.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu Q. F., nar. XX.X.XXXX, bytom
Q., Y.. XX. L. XXX/XX, práv. zast. Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., Nám. sv. Egídia 93,
Poprad, IČO: 44250029, proti žalovanému V. W. M. M. C., ul. XX. L. XXX, Q., IČO: 420 356 78, práv.
zast. Mgr. Stanislav Fekete, advokát, Nám. sv. Egídia 29/69, Poprad, IČO: 37789414, v konaní o určenie
neplatnosti rozhodnutia zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu Záhorie
zo dňa 10.9.2018, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 12C/48/2018-484 zo
dňa 16.09.2020, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu
s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. vyslovil, že žalovaný má voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd I.
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podľa ust. § 7b ods. 6, § 7c ods. 3 a 6, § 14
ods. 8 v znení platnom do 31.10.2018 a § 9 ods. 8 v znení platnom od 01.11.2018 zákona č. 182/1993
Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 255 a
§ 262 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP).

3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca sa v konaní domáha, aby
súdurčil,žerozhodnutiezhromaždeniavlastníkovbytovanebytovýchpriestorovbytovéhodomuZáhorie

zo dňa 10.9.2008, ktorým došlo k schváleniu „rozsahu prác rekonštrukcie bytového domu, realizátora
výmeny výťahov „ a i., je neplatné.

4. Zákon dáva možnosť obrátiť sa na všeobecný súd vlastníkom, ktorí boli prehlasovaní. Ide o vlastníkov,
ktorí sa zúčastnili hlasovania a hlasovali proti prijatému rozhodnutiu. Na súd sa môžu obrátiť v lehote
30-tich kalendárnych dní od vyhlásenia výsledku hlasovania. Uplynutie lehoty znamená preklúziu tohto
práva a vlastník sa už po jej uplynutí nebude môcť obrátiť na súd, resp. súd takúto žalobu ex offo

zamietne. Ak sa vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome nemohol o výsledku hlasovania
dozvedieť, má právo obrátiť sa na súd v lehote troch mesiacov od vykonania hlasovania, inak jeho právo
zaniká. Tieto zákonné lehoty sú hmotnoprávnymi lehotami.5. Ak má byť určená neplatnosť hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov, musia sa konania
zúčastniť všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov. V prípade, že účastníkmi konania na základe
predmetného určujúceho návrhu nie sú všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov, rozhodnutie, ktoré

by malo byť v konaní vydané, by nemohlo byť záväzné aj pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov,
ktorí neboli účastníkmi konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 11/2015).
Obdobný názor vyslovil už Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí IV. ÚS 194/2012. Rozhodnutie
prijaté príslušnou väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov je prejavom ich väčšinovej vôle.
Následne je toto ich rozhodnutie realizované. V prípade rozhodnutia súdu o neplatnosti hlasovania

vlastníkov bytov a nebytových priestorov by došlo k anulovaniu rozhodnutia prijatého príslušnou
väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov v rámci tohto hlasovania a vo svojej podstate k
zmene rozhodnutia príslušnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Je preto samozrejmé,
že účastníkmi konania o určenie neplatnosti hlasovania, určenie neplatnosti zhromaždenia vlastníkov
bytov a určenie neplatnosti uznesenia, musia byť všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v
bytovom dome. Pasívne legitimovaní v konaní musia byť všetci, ktorí sú oprávnení hlasovať na schôdzi

vlastníkovbytovanebytovýchpriestorov,pretožesajednáonerozdielnespoločenstvoúčastníkovsporu.
Obdobný záver zaujal tiež Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí 1ÚS 297/2015. Tvorcom prejavu
vôle, ktorý sa transformuje do podoby uznesení prijatých na schôdzach vlastníkov, sú samotní vlastníci
bytov a nebytových priestorov prítomní na schôdzi alebo zhromaždení vlastníkov (viď uznesenie NS SR
6Cdo 133/2018).

6. Hoci spoločenstvo z povahy veci združuje a zastupuje všetkých vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome, ide o samostatný právny subjekt majúci nielen vlastnú právnu subjektivitu, ale
aj samostatnú procesnú spôsobilosť. Ide teda vždy o subjekt odlišný od sporných vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome. Z toho dôvodu musí byť žaloba podaná podľa ust. § 14 ods. 4

zák. č. 182/1993 Z. z. (v aktuálnom platnom znení § 14a ods.8 uvedeného zákona), smerujúca voči
spoločenstvu vlastníkov súdom nevyhnutne zamietnutá pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. (viď
uznesenie NS SR 6Cdo 133/2018).

7. Aj keď žalobca preukázal aktívnu vecnú legitimáciu ako prehlasovaný vlastník, označený žalovaný

V. W. M. M. C. Q. v spore nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Explicitne to vyjadruje ust. § 9
ods.8 zákona č. 182/1993 Z.z v znení platnom od 1.11. 2018 , podľa ktorého spoločenstvo a správca
zastupujú v konaní pred súdom a iným orgánom verejnej moci vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v dome, proti ktorým smeruje návrh na začatie konania podaný prehlasovaným vlastníkom bytu alebo
nebytového priestoru v dome, návrh na začatie konania o zdržanie sa výkonu záložného práva alebo

zákaz výkonu záložného práva podaný iným vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru v dome. Z
uvedeného dôvodu je potrebné žalobu zamietnuť.

8. Z dôvodu, že žaloba bola zamietnutá súd prvej inštancie sa osobitne nezaoberal ostatnými dôvodmi
uvedenými žalobcom v konaní. Za nedôvodnú považoval námietku žalovaného týkajúcu sa zmeškania

uplatnenia práva žalobcom. Žalobca namietal neplatnosť výsledkov hlasovania vlastníkov bytov a
nebytových priestorov na zhromaždení dňa 10.9. 2018. Žalobu doručil podľa elektronického potvrdenia
na súd dňa 10.10. 2018, teda v posledný deň zákonnej tridsaťdňovej prekluzívnej lehoty. Svoje právo
si preto uplatnil včas.

9. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že žalovanému ako úspešnej strane priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

10. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Právne odôvodnil svoje odvolanie podľa ust.

§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil
a vrátil vec na ďalšie konanie. Konštatoval, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil výlučne
na nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Bez ohľadu na to, či je právny názor súdu
prvej inštancie v merite veci správny alebo nesprávny faktom ostáva, že v konaní vôbec neodznel.
Námietka nedostatku pasívnej legitimácie nebola predmetom obrany žalovaného, a na takéto možné

posudzovanie veci neupozorňuje strany ani súd. Žalobca sa otázkou pasívnej legitimácie zaoberá
po prvýkrát až v tomto odvolaní. Presnejšie žalovaný vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie až v záverečnom návrhu dňa 16.09.2020, čo má však z procesného hľadiska ten istý význam,
ako by ju nevzniesol vôbec. Pripustenie novej procesnej obrany v záverečnom v návrhu je hrubýmporušením zákonnej koncentrácie konania. V zmysle ustálenej európskej aj domácej judikatúry súd
bez toho, aby účastníkov upozornil nemôže rozhodnúť o takej skutkovej alebo právnej veci, ktorá
nebola predmetom konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Ak súd takto rozhodne ide o vydanie tzv.

prekvapivého rozhodnutia, ktoré je porušením práva na súdnu ochranu. Opakom tzv. prekvapivého
rozhodnutiajepredvídateľnérozhodnutie,ktoréjevsúladesprávomnasúdnuochranu.Žalobcacitovalz
rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22Cdo/3441/2006 zo dňa 28.04.2009 a z uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/42/2010 zo dňa 17.11.2011. Konštatoval, že v
prejednávanej veci došlo k vydaniu typického prekvapivého rozhodnutia tak, ako ho má na mysli domáca

aj štrasburská judikatúra. Ide o rozhodnutie, ktoré je založené na takom právnom alebo skutkovom
hodnotení, o ktorom v konaní nebola reč a ku ktorému sa strany nemohli pred súdom vyjadriť. Presne o
tento stav v prípade napadnutého rozsudku ide. Úvaha súdu na ktorej je rozsudok založený pred súdom
prvejinštancievôbecneodznela.Takátoprocesnáobrananebolažalovanýmvôbecvznesená.Vcivilnom
súdnom konaní nie je súd oprávnený nahrádzať argumentačnú aktivitu sporových strán. Aj vtedy, ak súd
na základe vlastnej úvahy posudzuje vec inak, ako obe sporové strany je povinný na možnosť odlišného

právneho posúdenia strany upozorniť. Na to je určený inštitút vyslovenia predbežného právneho názoru
súdu.Ažzodôvodneniasamotnéhorozsudkusažalobcadozvedel,žesúdzapodstatnúpovažovalpráve
a jedine otázku pasívnej legitimácie. Paradoxom pritom je, že pokiaľ súd dospel k záveru, že žalovaná
nie je pasívne vecne legitimovaná, nemusel ani nemal pripustiť žiadne iné dokazovanie a žalobu na
prvom pojednávaní zamietnuť. Navyše námietka pasívnej legitimácie je v tejto veci výlučne právna a

nie je na ňu potrebné vykonanie vôbec žiadnych dôkazov. Je to úplne to isté ako by žalovaný vzniesol
v záverečnom návrhu námietku premlčania alebo nedostatku naliehavého právneho záujmu a súd by
bez toho, aby dal žalovanému možnosť sa k tomu vyjadriť vo veci na základe tejto námietky rozhodol.
Žalobca má za to, že v danom druhu sporu je pasívne legitimované spoločenstvo a nie vlastníci. Zákon
č. 182/1993 Z.z. v žiadnom ustanovení neuvádza konkrétnu osobu voči ktorej je možné podať žalobu o

neplatnosť rozhodnutia zhromaždenia vlastníkov. K názoru v tejto veci je teda možné dôjsť len výkladom.
Zmluva,ktorejuzavretievlastníciodhlasovalimábyťuzavretámedzispoločenstvomadodávateľomanie
medzi dodávateľom a jednotlivými vlastníkmi. Ak by mali byť pasívne legitimovaní vlastníci, potom by v
takýchto sporoch bolo potrebné žalovať aj takých vlastníkov, ktorí hlasovali rovnako ako žalobca. Vznikol
by tak spor medzi stranami, medzi ktorými spor nie je. Väčšie SVB by sa stali fakticky nežalovateľnými,

nakoľko počet členov SVB, môže dosahovať až 130 ľudí. Neexistuje žiadny rozumný dôvod pre ktorý
by v prípade žalôb voči rozhodnutiam zhromaždení vlastníkov bytov mal platiť odlišný právny režim ako
pri žalobách voči rozhodnutiam prijatým na valných zhromaždeniach obchodných spoločností. V tejto
súvislosti poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ObdoV6/2000 zo
dňa 14.02.2002, 4Obo71/97 zo dňa 27.05.1997. Jediný argument súdu teda, že na zhromaždení hlasujú

vlastníci, a teda majú byť oni žalovanými by mal byť týmito rozhodnutiami v plnom rozsahu vyvrátený.
Žalobca namietal aj výrok o trovách konania. V prípade, ak by odvolací súd rozhodnutie potvrdil hoci
sú dané procesné dôvody na jeho zrušenie, pre ten prípad žalobca žiadal trovy žalovanému nepriznať.
Žalovanému nič nebránilo vzniesť námietku pasívnej vecnej legitimácie na začiatku konania, pričom ak
by si tento jeho názor súd osvojil a vo veci rozhodol nebolo by potrebné vykonať jediné pojednávanie.

K vzniku trov konania na strane žalovaného teda došlo výlučne v dôsledku jeho správania. Uplatnenie
nároku na náhradu trov je za tejto situácie šikanóznym zneužitím tohto procesného inštitútu, rovnako
ako je v prípade neskoro vznesenej námietky premlčania. V prípade potvrdenia rozsudku je teda celkom
určte dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP, a nepriznanie práva na náhradu trov úspešnému účastníkovi
konania.

11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Aj keď je pravdou, že žalovaný námietku nedostatku
pasívnej legitimácie uviedol explicitne až vo svojom záverečnom návrhu, tvrdenie žalobcu, že nemohol
na túto námietku reagovať, respektíve, že až v rozsudku sa dozvedel, že súd prvej inštancie považoval
otázku nedostatku pasívnej legitimácie za podstatnú, možno považovať za účelové. Žalovaný dňa

07.06.2019 podal v tomto konaní písomný návrh na doplnenie dokazovania, v ktorom okrem iného
poukázal na viacero súdnych konaní, ktoré v minulosti inicioval žalobca, respektíve jeho právna
predchodkyňa, ktorými sa snažil sťažiť ostatným vlastníkom bytov v predmetnom bytovom dome proces
obnovy.Predmetnékonaniaskončiliprocesnýmneúspechomžalobcov,žalovanýnapreukázaniesvojich
tvrdení doložil aj listinné dôkazy, medzi inými aj rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2Co/201/2013 -

114 zo dňa 10.11.2014. Práve v tomto súdnom rozhodnutí, ktoré sa týkalo obdobnej právnej veci, takže
sa v ňom riešila otázka neplatnosti písomného hlasovania, odvolací súd vyslovil právny názor, na ktorý
poukázal neskôr žalovaný vo svojom záverečnom návrhu. V tejto súvislosti je dôvodné predpokladať, že
žalobca sa pri štúdiu súdneho spisu dôkladne oboznámil nie len s návrhom na doplnenie dokazovania,ale aj s obsahom všetkých doložených listinných dôkazov, vrátane citovaného súdneho rozhodnutia,
teda aj s právnou argumentáciou v ňom uvedenou. Pokiaľ sa žalobca oboznámil, respektíve má
objektívnu možnosť sa oboznámiť s právnou argumentáciou v súdnom rozhodnutí, ktoré do súdneho

spisudoložilžalovanývrámcisvojejobrany,atodokoncaviacakorokpredvydanímnadanéhorozsudku,
nemôže byť ani reč o porušení kontradiktórnosti konania, respektíve zásady rovnosti. Žalobca totiž
mohol predpokladať, že právnu argumentáciu uvedenú v citovanom rozhodnutí si súd prvej inštancie
môže osvojiť. Takisto nemohlo byť pre žalobcu žiadnym prekvapením, že otázka nedostatku pasívnej
legitimácie bude pre súd prvej inštancie právne významná, a to aj v prípade, že tento nedostatok nebude

zo strany žalovaného vôbec namietaný. Preto bez ohľadu na to, v ktorom štádiu konania žalovaný
explicitne namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, žalobca aj keď objektívne mal možnosť
si uplatniť svoje právo sa k predmetnej otázke vyjadriť, svoje právo nevyužil. V neposlednom rade
považoval žalovaný za dôležité poukázať na to, že aj keby žalovaný alebo súd v rámci vyslovenia
svojho predbežného právneho názoru poukázal na nedostatok pasívnej legitimácie, na procesnom
postavení žalobcu by sa v zásade nič nezmenilo, keďže tento nedostatok už nebolo možné vzhľadom

na uplynutie prekluzívnej lehoty napraviť, či už v rámci daného súdneho konania rozšírením žalovaných
subjektov alebo podaním novej žaloby. Preto podané odvolanie žalobcu už nemôže vyvolať preňho
priaznivé právne účinky, aj v prípade, že by došlo k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobca v
podanom odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci, keď mal za to, že podľa neho v danom
druhu sporu má pasívnu legitimáciu spoločenstvo a nie vlastníci. Uvedený právny názor je v zjavnom

protiklade k ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného
súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukazoval v bode 36 rozsudku aj súd prvej inštancie. Žalovaný
má za to, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade s citovanou ustálenou judikatúrou ako aj s právnym
názorom prezentovaným v obdobnej literatúre na ktorú poukazuje Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn.
6Cdo/133/2018 zo dňa 23.04.2019. žalovaný má za to, že ani žalobcom prezentované dôvody nie sú

spôsobilé zmeniť tento právny názor, ktorý aj citoval. Je síce pravdou, že zmluvy, ktorých uzavretie
vlastníci odhlasovali boli uzavreté medzi spoločenstvom a dodávateľmi ale samotné rozhodnutie prijali
vlastníci bytov. Spoločenstvo v zmysle platnej právnej úpravy v § 7b môže vykonávať len činnosti
vymedzené zákonom. Právne postavenie vlastníkov bytov a nebytových priestorov sa zásadne líši od
právneho postavenia spoločníkov spoločnosti s ručeným obmedzením akcionárov a členov občianskeho

združenia napríklad vtom, že vlastníci bytov a nebytových priestorov sú spoluvlastníkmi spoločných
častí a zariadení bytového domu, pričom príslušný spoluvlastnícky podiel je na nich aj evidovaný v
katastri nehnuteľností na príslušnom liste vlastníctva. V prípade obchodných spoločností, družstva, či
občianskeho združenia spoločníci, akcionári, či členovia nie sú vlastníkmi nehnuteľného majetku, ktorý
tvorí základné imanie právnickej osoby. Vecné právo k nehnuteľnosti v danom prípade svedčí právnickej

osobe a nie členom valného zhromaždenia. Spoločenstvo však ako právnická osoba a samostatný
právny subjekt nie je vlastníkom spoločných častí a zariadení bytového domu, a teda nemá k nim ani
žiadne vlastnícke oprávnenia a povinnosti.

12. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu bolo zaslané na vedomie právnemu zástupcovi žalobcu.

Ďalšie vyjadrenie do spisu predložené nebolo.

13. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez
nariadeniaodvolaciehopojednávania,podľaust.§385CSPacontrariostým,žemiestoačasvyhlásenia

rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 16.11.2021 a zistil,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný
ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len

do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom
konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že
odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 CSP zároveň
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o

výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods.
1 CSP viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli
byť v súlade s ustanovením § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavujepodľa ustanovenia § 380 ods. 2 CSP oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré
sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

15. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie stranami tvrdeného nároku, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné.

16. Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným
nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie

na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje
rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

17. Čo do nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného súd prvej inštancie správne
poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/133/2018, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. Teda,
že tvorcom prejavu vôle, ktorý sa transformuje do podoby uznesení prijatých na schôdzach vlastníkov
sú samotní vlastníci bytov a nebytových priestorov prítomní na schôdzi alebo zhromaždení vlastníkov.

Správny je i názor súdu prvej inštancie, že ak má byť určená neplatnosť hlasovania vlastníkov bytov
a nebytových priestorov, musia sa konania zúčastniť všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov. V
prípade, že účastníkmi konania na základe predmetného určujúceho návrhu nie sú všetci vlastníci bytov
a nebytových priestorov, rozhodnutie, ktoré by malo byť v konaní vydané, by nemohlo byť záväzné aj pre
vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorí neboli účastníkmi konania. Správne súd prvej inštancie

poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 11/2015, i na to, že obdobný právny názor vyslovil
už Ústavný súd SR vo svojom skoršom rozhodnutí IV.ÚS 194/2012 a i v rozhodnutí I. ÚS 297/2015.

18. K námietke žalobcu, čo do porušenia jeho práva na spravodlivý proces v dôsledku neuvedenia
skutočností pri predbežnom právnom posúdení, respektíve v priebehu konania, že súd prvej inštancie

sa bude zaoberať pasívnou legitimáciou žalovaného a k tomu, že žalovaný namietal svoju pasívnu
legitimáciu až v záverečnej reči, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
6Cdo/17/2017, v zmysle ktorého ku zhojeniu uvedeného nedostatku dochádza samotným rozhodnutím
súdu prvej inštancie v dôvodoch, ktorého v zmysle ust. § 220 ods. 2CSP je súd povinný okrem iného
uviesť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Náprava prípadného nesprávneho
postupu súdu prvej inštancie v tomto smere je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho
opravného prostriedku, ktorý žalobca v predmetnej veci aj využil.

19. Zároveň odvolací súd aj keď došlo k zmene civilného procesu, odkazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/205/2009 zo dňa 29.06.2010, v ktorom najvyšší súd vyslovil
názor, že preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu aj v prípade, že ju žiaden

z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácií nevyjadrí, neznamená, že
sa ňou v konaní nezaoberal. Odvolací súd má za to, že tento právny názor je použiteľný aj v súčasnosti
za účinnosti Civilného sporového poriadku.

20. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách konania. Žalovaný bol v

konaní plne úspešný, preto má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% tak, ako to
správne uviedol súd prvej inštancie. V danom prípade dôvody, ktoré uvádza žalobca vo svojom odvolaní,
podľanázoruodvolaciehosúduneumožňujúaplikáciuust.§257CSP.Vdanomprípadeexistujeustálená
judikatúra tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, pretorozhodnutie vo veci nemohlo byť pre žalobcu rozhodnutím prekvapivým, aj napriek tomu, že možno
so žalobcom súhlasiť, že súd prvej inštancie nemal dôvod vykonávať tak rozsiahle dokazovanie. Bude
však vecou súdu prvej inštancie, aby vo veci boli úspešnej strane priznané iba účelne vynaložené trovy

konania.

21.Podľakonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďna
všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu
poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III.
ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Ďalšia argumentácia žalobcu nie je spôsobilá privodiť úspech
odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

22. Preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, po vyčerpaní relevantných odvolacích
dôvodov, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému patrí náhrada trov odvolacieho konania vo vzťahu k

neúspešnému žalobcovi. Preto odvolací súd vyslovil, že priznáva žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej
inštancie samostatným rozhodnutím (§ 262 ods. 2 CSP). podľa názoru odvolacieho súdu ani v tomto
prípade neexistuje dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.