Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 30, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obo/13/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013202227
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1013202227.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej

a členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu
CORPORA, a.s., Záhradnícka 68, Bratislava, IČO: 35 804 432, zastúpeného advokátskou kanceláriou
PATENT IURIST s.r.o., Dostojevského rad 5, Bratislava,
IČO: 36 724 467, proti žalovanému Mgr. Ing. Pavol Korytár, so sídlom kancelárie správcu Sladovnícka
13, Trnava, správca konkurznej podstaty úpadcu TRANSGALANTA, a.s., v konkurze, Matúškovská 606,
Galanta, IČO: 34 102 264, zastúpenému advokátskou kanceláriou Zvara advokáti s. r. o., Nám. SNP 1,
Bratislava, IČO: 46 547 878, o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 29. septembra 2020, č. k. 1Cbi/10/2013-264, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. septembra 2020, č. k. 1Cbi/10/2013-264,
p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á n á r o k proti žalobcovi na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 1. júna 2016,
č. k. 1Cbi/10/2013-190 (v poradí prvým), rozhodol o zamietnutí žaloby a žalovanému priznal nárok na

náhradu trov konania v sume 346,78 eur.

2. Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“)
uznesením z 25. mája 2017, sp. zn. 5Obo/28/2016, v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Konštatoval nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a uviedol,
že napadnuté rozhodnutie neobsahovalo vyhodnotenie vykonaných dôkazov, vysvetlenie nevykonania
niektorých navrhnutých dôkazov,

ani ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s právnymi názormi uvedenými vo viacerých, stranami
uvádzaných rozhodnutiach najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný
súd“), so zdôvodnením prípadného odklonu od rozhodovacej praxe v obdobnej alebo identickej veci,
resp., prečo sa uvedená rozhodovacia prax na daný prípad nevzťahuje. Súd prvej inštancie sa
tiež nevysporiadal s argumentáciou žalobcu k testu proporcionality dvoch princípov - ochrany práva
pôvodnéhovlastníkaaochranyprávadobrejvierynovéhonadobúdateľa.Rovnakosasúdprvejinštancie
nevysporiadal s argumentáciou žalobcu vyslovenou k záverom v konaní vedenom pred Okresným

súdom v Galante sp. zn. 12Cb/40/2000 a k námietke res iudicata. V odôvodnení absentuje aj vysvetlenie
k argumentácii žalovaného uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu (dôvodnosť neopakovania dokazovania,
neposkytnutia vyššej ochrany žalobcovi na úkor ochrany skutočnému vlastníkovi a jeho veriteľom,
neprihliadnutie na ojedinelý právny názor ústavného súdu v nálezesp. zn. I. ÚS 549/2015). Najvyšší súd uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní postupovať v
dokazovaní podľa úpravy (platnej a účinnej od 1. júla 2016) v zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej aj „CSP“), za rešpektovania ust. § 470 ods. 1 a 2 CSP.

3. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. septembra 2020, č. k. 1Cbi/10/2013-264
(v poradí druhým), rozhodol o zamietnutí žaloby a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

4. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobou, doručenou súdu dňa
19. decembra 2013, sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť vylúčiť z konkurznej
podstaty úpadcu TRANSGALANTA, a.s., v konkurze, Matúškovská 606, Galanta, IČO: 34 102 264 (ďalej
aj „úpadca“ alebo „TRANSGALANTA, a.s.“ ), v prospech žalobcu nehnuteľnosti nachádzajúce sa v
katastrálnom území T., evidované Okresným úradom Galanta na LV č. XXXX,. bližšie špecifikované v
žalobnom petite. Žalobu podal

na základe výzvy Krajského súdu v Bratislave z 18. novembra 2013, č. k. 4K/367/1999-963, ktorou mu
bolo oznámené zaradenie predmetných nehnuteľností žalovaným správcom
do konkurznej podstaty úpadcu. Žalovaný to odôvodnil tým, že Zmluvou o predaji podniku
č. 1143/1995 z 29. septembra 1995 Fond národného majetku Slovenskej republiky
(ďalej aj „FNM“) predal úpadcovi podnik Nákladná automobilová doprava Galanta š.p.

Úpadca pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok v rozpore s ust. § 19a zákona č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (ďalej aj „zák. č. 92/1991 Zb.“) previedol časť
nehnuteľného majetku bez súhlasu FNM na tretiu osobu, spoločnosť E. T. Trans, a.s., Matúškovská
885/12, Galanta, IČO: 35 763 167 (ďalej aj „E. T. Trans, a.s.“).

5. Súd prvej inštancie v intenciách záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v predchádzajúcom
kasačnom rozhodnutí po opätovne vykonanom dokazovaní a jeho skutkovom a právnom vyhodnotení,
zaaplikácieust.§19ods.1a2zák.č.328/1991Zb.okonkurzeavyrovnaní(ďalejaj„ZKV“),§4ods.1,§
41 ods. 1, § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) [ďalej aj „zák. č. 162/1995 Z. z.“ alebo „katastrálny zákon“], § 19a

ods. 1, 2 a 4 zák. č. 92/1991 Zb., § 39 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OZ“), dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby a zamietol ju.

6. Za nesporné považoval zistenia, že predmetné nehnuteľnosti žalovaný zaradil do súpisu konkurznej
podstaty úpadcu, k momentu rozhodovania sú súčasťou konkurzu a jeho účinky naďalej trvajú.

Predmetná excindačná žaloba je žalobou na plnenie a nie určovacou žalobou. Žalobca je zapísaný v
príslušnom katastri nehnuteľností ako vlastník vylučovaných nehnuteľností, preto je osobou konkurzom
dotknutou a oprávnenou na podanie návrhu
na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty. Keďže údaje v katastri sú hodnoverné,
kým sa nepreukáže opak (pozn. odvolacieho súdu - v zmysle ust. § 70 ods. 1

zák. č. 162/1995 Z. z., a nie § 40 ods. 1 ako je chybne citované v rozhodnutí), súd prvej inštancie
sa zaoberal otázkou platnosti právnych úkonov, ktorými žalobca a jeho právny predchodca nadobudli
dotknuté vlastníctvo. Uviedol, že posúdenie platnosti prevodu sporných nehnuteľností z úpadcu na E.
T. Trans, a.s., bolo predmetom rozhodnutí v konaniach
na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6Cbi/32/2007 a na Okresnom súde Galanta

pod sp. zn. 12Cb/40/2000 a vyplýva z nich, že právny úkon, ktorým vložil úpadca sporné nehnuteľnosti
do základného imania E. T. Trans, a.s., je neplatný. Keďže skutkový stav v danom prípade je identický
ako v citovaných konaniach na Okresnom súde Galanta
a na Krajskom súde v Bratislave, preto pokiaľ ide o posúdenie neplatnosti právneho úkonu nadobúdateľa
a naň nadväzujúcich úkonov, nie je dôvod na iný právny záver.

7. Súd prvej inštancie reagujúc na tvrdenia žalobcu uviedol, že právoplatný rozsudok v konaní vedenom
na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 12Cb/40/2000 nepredstavuje vo vzťahu k tomuto konaniu
prekážku res iudicata. Teória procesného práva vymedzuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci (§
230 CSP) dvoma kritériami, a to totožnosťou osôb, t. j. strán sporu a totožnosťou predmetu konania.

V danom prípade predstavovala žaloba na Okresnom súde Galanta žalobu určovaciu, pričom bola
zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, teda subjektu, ktorý ako strana v danom
spore ani nevystupuje.Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam preto musel súd prvej inštancie posudzovať v tomto konaní
ako otázku predbežnú.

8. Vzhľadom na tvrdenie žalobcu, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol do vlastníctva dobromyseľne
(pozn. odvolacieho súdu - v napadnutom rozsudku je uvádzaný tiež pojem
„v dobrej viere“) sa súd prvej inštancie zaoberal aj testom proporcionality dvoch princípov - ochrany
práva pôvodného vlastníka a ochrany práva nového dobromyseľného nadobúdateľa. Pritom zdôraznil,
že slovenský právny poriadok nadobúdanie vlastníckeho práva na základe neplatného právneho úkonu

nepripúšťa. Poukázal však aj na nález ústavného súdu,
č. k. I. ÚS 549/2015-33, zo 16. marca 2016, zo záverov ktorého za určitých individuálnych okolností
výnimočne vyplýva možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka
na základe dobromyseľnosti nadobúdateľa. To však podľa súdu prvej inštancie neznamená,
že sa automaticky poskytne ochrana novému nadobúdateľovi, ktorý konal v dôvere v zápis v katastri,
oproti pôvodnému vlastníkovi, ktorého vlastnícke právo, vzhľadom na neplatný právny úkon, trvá. V tejto

súvislosti s poukazom na ust. § 130 OZ uviedol, že pri hodnotení dobromyseľnosti je vždy nevyhnutné
brať do úvahy, či držiteľ nemal, resp. nemohol mať,
pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať vzhľadom na okolnosti prípadu, dôvodné
pochybnosti, že mu vec patrí.
9. S odkazom na závery uznesenia najvyššieho súdu, sp. zn. 6Cdo/71/2011, súd prvej inštancie

pri skúmaní dobromyseľnosti na strane žalobcu uviedol, že pokiaľ sa pod pojem bežná opatrnosť
(dobromyseľného nadobúdateľa) zahŕňa aj požiadavka aktívneho prístupu k zisteniu rozhodných
skutočností, tak z tohto hľadiska žalobca pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností dobromyseľný
nebol. V tomto smere konštatoval, že žalobca nebol
pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností dobromyseľný, keďže ide o podnikateľský subjekt, od

ktorého sa vyžaduje určitý stupeň znalostí a obozretnosti, naviac, ak predseda predstavenstva žalobcu
bol v rozhodnom čase zapísaný v zozname správcov konkurznej podstaty.
Žalobca si musel byť vedomý, vzhľadom na charakter a umiestnenie predmetných nehnuteľností v
bývalom areáli SAD š. p. Galanta, že išlo o privatizovaný majetok bývalého štátneho podniku a na jeho
scudzenie bol potrebný súhlas FNM. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca mohol a mal konať aktívne,

t. j. zistiť si pôvod nadobudnutia predmetných nehnuteľností a nemal sa uspokojiť iba s výpisom z listu
vlastníctva; mal možnosť získať pôvodné listy vlastníctva a domáhať sa od predávajúceho predloženia
právne relevantných listín, za akých podmienok predávajúci sporné nehnuteľnosti nadobudol. Ak sa
žalobca obrátil na pôvodného správcu úpadcu TRANSGALANTA, a.s. s dopytom, či budú predmetné
nehnuteľnosti zahrnuté do majetku konkurznej podstaty, svedčí to o tom, že mal pochybnosti o

nadobudnutí, a preto sa nemal uspokojiť s odpoveďou, ale aktívne získať listiny, ktoré boli podkladom
nadobudnutia.

10. Podľa súdu prvej inštancie preto žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou, ak nezisťoval, v koho
vlastníctve boli pôvodne predmetné nehnuteľnosti. To, že nehnuteľnosti boli zapísané do konkurznej

podstaty ďalším správcom, nie je relevantné. Súd prvej inštancie uzavrel,
že žalobca nebol pri nadobudnutí sporných nehnuteľností dobromyseľný, a teda neboli zistené také
výnimočné okolnosti, aby bola prelomená zásada nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od
nevlastníka. V tomto smere poukázal na rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 50/2010 a na zásadu (z rímskeho práva) nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam

ipse habet, t. j., že nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá
(ďalej tiež skrátene „nemo plus iuris“). Záverom uviedol, že pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností
nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad týmto zápisom.
O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 2 CSP.

11. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca
(ďalej tiež „odvolateľ“), a to výslovne z dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, v zmysle ust. § 365
ods. 1 písm. e/ CSP, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností a tiež v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.12. Odvolateľ v odôvodnení odvolania poukázal na iné súdne konanie na Okresnom súde Galanta, sp.
zn. 12Cb/40/2000, vyvolané 22. decembra 1999 pôvodne zo strany FNM voči TRANSGALANTA, a.s. o
určenie neplatnosti právnych úkonov úpadcu pri prevode majetku

a podrobne opísal jeho priebeh. Podľa odvolateľa bolo napokon jeho predmetom rozhodovanie o návrhu
na určenie, či úpadca je vlastníkom sporných nehnuteľností a ak došlo k zamietnutiu tohto návrhu, bolo
potrebnéuvedenýzáverzohľadniťvdanomkonaní.VtomtosmerenesúhlasilsozávermiKrajskéhosúdu
v Bratislave voči námietke odvolateľa o existencii prekážky res iudicata, ani s jeho právnym posúdením
veci v konštatovaní, že vylučovacia žaloba je žalobou na plnenie, a preto nemožno uvažovať o prekážke

veci rozhodnutej vo vzťahu ku konaniu na Okresnom súde Galanta sp. zn. 12Cb/40/2000. Odvolateľ
vyjadril názor,
že žaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty a obdobne aj žaloba o vylúčenie veci z exekúcie, sú
v zmysle procesnej teórie žalobami určovacími v zmysle § 137 písm. c/ CSP, ktorých predmetom je
určenie (zistenie), či žalobcovi (ne)svedčí právo vylučujúce zápis vecí do súpisu konkurznej podstaty,
resp. vylučujúce ich exekvovanie, pričom to, že žalobca nemá povinnosť preukázať naliehavý právny

záujem na tomto určení, ktorý vyplýva z osobitného predpisu (Zákon o konkurze a reštrukturalizácii,
resp. Zákon o konkurze a vyrovnaní), nemôže byť bez ďalšieho kritériom na vyslovenie, že ide o žalobu
na plnenie; vylučovacia žaloba
má podobný charakter ako negatívna určovacia žaloba. Preto ak v konaní na Okresnom súde
Galanta pod sp. zn. 12Cb/40/2000 bola žaloba zamietnutá, predstavuje toto rozhodnutie prekážku veci

rozhodnutej a podľa odvolateľa neobstojí ani tvrdenie, že dôvodom zamietnutia bol nedostatok aktívnej
legitimácie žalujúcej strany sporu.

13. Odvolateľ zdôraznil, že sporné nehnuteľnosti nadobudol dobromyseľne (pozn. odvolacieho súdu -
v odvolaní uvádza pojem „v dobrej viere“), vychádzajúc z údajov evidovaných v katastri nehnuteľností,

uhradil spoločnosti E. T. Trans, a.s. dohodnutú kúpnu cenu a až do doručenia uznesenia Okresného
súdu Galanta z 15. júla 2009, č. k. 12Cb/40/2000 - 220, nemal objektívne o uvedenom spore,
spochybňujúcom jeho vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, vedomosť. Tieto skutočnosti neboli
ani zaznamenané v údajoch katastra nehnuteľností; k zápisu poznámky o vedení sporu o určenie
vlastníctva k nehnuteľnostiam došlo až v priebehu roka 2011 (po viac ako 12 rokoch). V tomto smere

odvolateľ vytýkal pasivitu aj FNM, avšak súd prvej inštancie sa s týmito argumentmi v rozhodnutí
pri analýze testu proporcionality žiadnym spôsobom nevysporiadal. Ak by odvolateľ mal vedomosť
o spornosti vlastníctva k nehnuteľnostiam, tieto by nekúpil, resp. v nasledujúcich rokoch by do ich
zhodnotenia rozsiahlo neinvestoval (výmena strechy, okien, oprava kúrenia, vybudovanie
resp. rekonštrukcia kanalizačnej, plynovej, vodovodnej prípojky a pod.). O tom, že E. T. Trans, a.s., je

oprávneným vlastníkom sporných nehnuteľností nepochyboval aj vzhľadom
na odvolateľom vyžiadané oznámenie vtedajšieho správcu konkurznej podstaty TRANSGALANTA, a.s.
o ich nezaradení do konkurznej podstaty úpadcu. Následné zaradenie nehnuteľností ďalším správcom
do konkurznej podstaty úpadcu v r. 2013, t.j. 14 rokov po začatí konkurzného konania, považoval
odvolateľ voči nemu za šikanózny výkon práva, ktorý

by nemal požívať právnu ochranu.

14. Odvolateľ bol toho názoru, že v konaní preukázal, že v súvislosti s nadobudnutím sporných
nehnuteľností postupoval starostlivo a obozretne, keď mu predchádzali osobné rokovania
so štatutárom E. T. Trans, a.s., s Daňovým úradom Galanta (veriteľom prevodcu), vyžiadanie úplného

výpisu z príslušného listu vlastníctva a vyššie spomínanej informácie od správcu
JUDr. Milana Zimana. Zvýraznil, že v čase nadobudnutia nehnuteľností nebola hodnovernosť údajov
v katastri nehnuteľností spochybnená. Pritom subjekty, ktoré v tomto ohľade mali zákonnú povinnosť
predchádzať vzniku možnej škody na strane žalobcu, si notifikačnú povinnosť v rozhodnom čase
nesplnili. Odvolateľ sa o sporné nehnuteľnosti staral ako riadny hospodár. Uvedené bolo významné aj

z hľadiska posudzovania dobromyseľnosti
pri nadobudnutí nehnuteľností. Odvolateľ nesúhlasil s prvostupňovým súdom, že napriek materiálnej
publicite a s ňou súvisiacou domnienkou hodnovernosti údajov v katastri nehnuteľností si mal ohľadom
nadobúdaných nehnuteľností overovať cca 10 rokov spätne
ich právny stav a dobromyseľnosť svojich právnych predchodcov.

15. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol
na základe kúpnej zmluvy z 28. februára 2003 a v spojitosti s rozhodnutím o povolení vkladu z 22. júla
2003, t.j. takmer 3 a pol roka od prevodu vlastníckeho práva z úpadcu na E. T. Trans, a.s. Úpadcom,resp. jeho správcom, nebola až do r. 2013 v súvislosti s dotknutými nehnuteľnosťami vyvíjaná aktivita
smerujúca k speňaženiu nehnuteľností v rámci konkurzu
na majetok úpadcu. Za týchto okolností je nespravodlivé, aby bola odopretá akákoľvek ochrana

žalobcovi, ktorý dané nehnuteľnosti nadobudol dobromyseľne a za ktoré zaplatil.
V tomto smere nie je možné k rozhodnutiu pristupovať formalisticky a nehľadať vyvážené a spravodlivé
riešenie celej situácie. Z týchto dôvodov odvolateľ apeloval na potrebu poskytnutia ochrany jeho žalobou
uplatnenému právu na vylúčenie sporných vecí z konkurznej podstaty úpadcu a navrhol, aby odvolací
súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie a v celom rozsahu mu voči

žalovanému prizná aj nárok na náhradu trov konania.

16. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu plnú náhradu trov odvolacieho konania. Zrekapituloval
dôvody podaného odvolania a zaujal k nim podrobnú právnu argumentáciu. Zdôraznil, že ak správca
úpadcu zapísaním sporných nehnuteľností do súpisu majetku úpadcu považuje nadobúdacie tituly

žalobcu za absolútne neplatné, t.j. spochybňuje vlastnícke právo žalobcu, je v zmysle úpravy ZKV
jediným spôsobom ochrany vlastníckeho práva predmetné konanie o vylúčenie sporných nehnuteľností,
na čo nemá vplyv ani predchádzajúce rozhodnutie zamietajúce žalobu o určenie vlastníckeho práva
(pre nedostatok aktívnej legitimácie) v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.
12Cb/40/2000. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je zjednotená v tom, že vylučovacia žaloba je

svojím charakterom žalobou
na plnenie a otázku vlastníckeho práva súd posudzuje ako otázku predbežnú.
Povinnosť správcu podať návrh na vyznačenie poznámky o existencii sporu do katastra nehnuteľností
nebola v ZKV upravená, uvedené platí až od úpravy v § 78 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z o konkurze a
reštrukturalizácii (ďalej aj „ZKR“) a od 1. decembra 2012 podľa novelizovanej úpravy v ust. § 78 ods.

10 ZKR. To, že pôvodný správca (JUDr. Milan Ziman) sporné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty
nezapísal a vykonal tak nový správca
(JUDr. Martina Mrázová), nie je možné považovať za šikanózny výkon práva. Ani žalobcom vytýkaný
postup správneho orgánu - katastra nehnuteľností, nenahrádza povinnosť žalobcu postupovať pri
uzatváraní kúpnej zmluvy s opatrnosťou a náležitou odbornou starostlivosťou; na zvýšenú opatrnosť

žalobcu nabádala už len tá skutočnosť, že kupoval nehnuteľnosti
od spoločnosti, ktorá mala nielen vysoké nedoplatky na daniach, ale aj ďalšie záväzky,
o čom svedčí konkurz, vyhlásený na E. T. Trans, a.s. krátko po uzatvorení kúpnej zmluvy
so žalobcom. Je na ťarchu žalobcu, keď si pochybnosti súvisiace s nadobúdaním sporných
nehnuteľností a informácie o legitimite ich prevodov nezabezpečil priamo od FNM,

ale sa „uspokojil“ len so stanoviskom správcu úpadcu JUDr. Milana Zimana. Žalovaný odkázal aj na
nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 60/2018-38 z 22. mája 2018, podľa ktorého (bod 32.) „...koncepcia
právnej domnienky dobromyseľnosti sa viaže a je spojená so zachovaním náležitej opatrnosti, ktorú
možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať“. Uviedol, že
napadnutý rozsudok považuje za zákonný, správny a spravodlivý a odvolanie žalobcu za nedôvodné.

17. Odvolateľ v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol len, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojej
argumentácie obsiahnutej v odvolaní.

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky po prejednaní včas podaného odvolania v rozsahu

a z dôvodov v ňom uvedených, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. §
379, § 380 ods. 1 a § 383 CSP), bez nariadenia pojednávania (ust. § 385 ods. 1 CSP
a contrario) dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

19. Najvyšší súd uvádza, že je funkčne príslušný na prejednanie odvolaní proti rozsudkom krajských

súdov, ktoré vo veci konali a rozhodovali ako súdy prvej inštancie. Uvedené platí napriek skutočnosti,
že právna úprava Civilného sporového poriadku účinného
od 1. júla 2016 výslovne neupravuje funkčnú príslušnosť najvyššieho súdu ako odvolacieho
súdu proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvej inštancie na rozdiel od právnej
úpravy účinnej do 30. júna 2016 (viď ustanovenie § 10 ods. 2 OSP), s výnimkou konania

o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (viď ustanovenie § 31 ods. 2 CSP).
V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z prechodného ustanovenia § 470 ods. 4 CSP, v zmysle
ktorého konania začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa
predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončia súdy, na ktorých sa konanie začalo.Uvedené znamená, že konanie, ktoré sa začalo do 30. júna 2016 na krajskom súde ako súde
prvej inštancie, sa na tomto súde dokončí podľa Civilného sporového poriadku. Táto istá zásada platí aj
pre štádium odvolacieho konania, že pokiaľ podľa právnej úpravy účinnej

do30.júna2016oodvolaniachprotirozhodnutiamkrajskýchsúdovakosúdovprvejinštancierozhodoval
najvyšší súd, tak je najvyšší súd odvolacím súdom vo veciach, v ktorých koná
a rozhoduje krajský súd ako súd prvej inštancie, aj podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016. Zároveň tento záver vyplýva aj z aplikácie čl. 4 Základných princípov,
na ktorých je Civilný sporový poriadok postavený, ako aj z ustanovenia § 34 CSP v spojení

s ustanovením § 31 ods. 2 CSP. V ustanovení § 31 ods. 2 CSP je výslovne upravená funkčná príslušnosť
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu proti rozhodnutiam krajských súdov vydaným v sporoch o
abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Z uvedeného vyplýva záver, že aj v ďalších veciach,
v ktorých koná a rozhoduje krajský súd ako súd prvej inštancie podľa predpisov účinných do 30. júna
2016, rozhoduje o odvolaniach najvyšší súd
(rovnako aj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2017, sp. zn. 3Obo/18/2017 a uznesenie

zo 14. mája 2020, sp. zn. 5Obo/12/2019).

20. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí,
ak je vo výroku vecne správne.

21. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

22. S poukazom na citované zákonné ustanovenia odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z
dôvodov podaného odvolania uvádza, že napadnutý rozsudok i z hľadiska odôvodnenia
je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou súdom prvej inštancie na
zistený skutkový stav tak, ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia
vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom súd prvej inštancie poskytol odpoveď na všetky kľúčové

otázky týkajúce sa prejednávanej veci, nastolené sporovými stranami v konaní, preto nebol priestor pre
prijatie iného záveru v rámci odvolacieho konania, limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu,
než ktoré vyústili do rozhodnutia o potvrdení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne
správneho rozhodnutia Keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, ktoré považuje za vecne správne, odkazuje na jeho dôvody uvedené súdom prvej inštancie

a len na zdôraznenie ich správnosti uvádza nasledovné.

23. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti napadnutého
výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol a výroku II., ktorým priznal žalovanému
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

Napadnutému rozhodnutiu odvolateľ vytýka vecnú nesprávnosť z hľadiska: (A/) namietaného
konkrétneho procesného postupu, (B/) nevykonania navrhnutých dôkazov, potrebných
na zistenie rozhodujúcich skutočností ako aj (C/) nesprávnych skutkových zistení, ku ktorým dospel súd
prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov.

24. Odvolateľ primárne namietol (A/), že súd prvej inštancie mu ako strane sporu znemožnil,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Uvedená procesná vada prvoinštančného konania
mala spočívať v prejednaní a rozhodnutí sporu napriek prekážke veci rozsúdenej
(res iudicata), ktorú malo predstavovať právoplatné rozhodnutie v spore vedenom

na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 12C/40/2000.

25. Podľa ust. § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Prekážka
rozsúdenej veci svojou podstatou patrí k procesným podmienkam konania.
Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania (totožnosť veci) a tých istých
osôb (totožnosť osôb - účastníkov/strán). Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j.
ak vyplýva z rovnakého skutku)[pozri uznesenie najvyššieho súdu z 27. septembra 2012, sp. zn. 2Cdo/71/2012]. O tú istú vec ide vtedy,
keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa
týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo naopak).
Ten istý predmet konania je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z
rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený
(t. j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní

vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej,
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej/skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak. (pozri
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/120/2009).

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci nie je daná v prípade, ak v novom konaní ide o ten istý právny
vzťah medzi tými istými účastníkmi, avšak novo uplatnený nárok sa opiera
o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného konania (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3Cdo/42/2008). Právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania
prekážku rozsúdenej veci pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie

je, vychádzajúcej z rovnakého skutkového
základu/z rovnakého skutku (R 110/2003).

26. Odvolací súd aj v nadväznosti na uvedené všeobecné postuláty považoval za správny záver súdu
prvej inštancie, že v posudzovanom prípade prekážka veci rozsúdenej daná nie je, keďže konanie

o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vedenom na Okresnom súde Galanta pod
sp. zn. 12C/40/2000 bolo síce právoplatne skončené rozhodnutím o zamietnutí žaloby aj voči k
(tam žalovanému) odvolateľovi, avšak (bez ďalšieho vecného posudzovania nároku) len z dôvodu
zisteného nedostatku aktívnej legitimácie žalujúcej strany, a to navyše subjektu, ktorý vo veci aktuálne
prejednávanej ani nevystupuje. Pre existenciu prekážky veci rozhodnutej tak nebola splnená podmienka

totožnosti osôb (strán sporu) a súčasne, zamietnutím žaloby o určenie vlastníckeho práva k dotknutým
nehnuteľnostiam z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalujúceho subjektu nedošlo ani k splneniu
podmienky totožnosti veci
vo vzťahu k tu posudzovanému excindačnému sporu.

27. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom/námietkou odvolateľa, že civilné sporové konanie o
vylúčenie veci z konkurznej podstaty (tu podľa úpravy ZKV) má charakter konania o určovacej žalobe.
Najvyšší súd sa už v minulosti vyjadril (ako súd dovolací - pozri
napr. rozsudok zo 16. februára 2021, sp. zn. 5Obdo/24/2020), že vylučovaciu žalobu je treba odlišovať
od žaloby na určenie vlastníckeho práva. Pritom odkázal aj na zhodné závery ústavného súdu (pozri

uznesenie Ústavného súdu SR z 3. júla 2019,
sp. zn. II. ÚS 193/2019), podľa ktorého vylučovaciu žalobu je treba odlišovať od žaloby
na určenie vlastníckeho práva. Zapísanie určitého majetku do súpisu konkurznej podstaty umožňuje
správcovi nakladať s takýmto majetkom podliehajúcim konkurzu a následne
ho speňažovať. Právnym prostriedkom ochrany inej osoby (spravidla vlastníka) proti neoprávnenému

zahrnutiu takéhoto majetku do súpisu konkurznej podstaty je práve vylučovacia (excindačná) žaloba.
Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva žalobcu nie je takou právnou skutočnosťou, ktorá by
mala sama osebe za následok vylúčenie tejto veci zo súpisu majetku patriacej do konkurznej podstaty.

28. „V konaní o vylučovacej žalobe môže byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka predbežná, a

to len za predpokladu, že má pre rozhodnutie sporu právny význam, pričom súd sa s touto otázkou
vysporadúva iba v odôvodnení rozhodnutia, nie v samotnom enunciáte. Jej účelom je dosiahnuť
vylúčenie určitého majetku zo súpisu a predísť jeho speňaženiu; takýto výsledok nemožno dosiahnuť
prostredníctvomurčovacejžalobyvzhľadomnadikciu§78ods.8ZKR.Zahrnutímmajetkudokonkurznej
podstaty sa nemení skutočný vlastník tohto majetku, nech ním bol úpadca alebo iná osoba. Zápisom

majetku
do súpisu konkurznej podstaty, rovnako ako právoplatným rozhodnutím o jeho vylúčení
zo súpisu konkurznej podstaty, nedochádza k určeniu vlastníckeho práva k majetku.Zápis majetku do súpisu konkurznej podstaty iba deklaruje navonok skutočnosť, že správca konkurznej
podstaty považuje takýto majetok za majetok podstaty a nakladá
s ním ako s majetkom podliehajúcim konkurzu. Zapísanie určitého majetku do súpisu konkurznej

podstaty tak umožňuje správcovi i jeho následné speňažovanie.
V prípade žaloby o určenie vlastníctva súd môže skúmať, či žalobca je alebo
nie je vlastníkom veci, no otázkou, či vec bola zahrnutá do súpisu podstaty oprávnene
sa nezaoberá, pretože to nie je predmetom konania vyvolaného určovacou žalobou.
Aj keď k vylúčeniu veci zo súpisu podstaty môže dôjsť len na základe rozhodnutia súdu

o vylúčení veci zo súpisu podstaty, nebráni to úspešnému uplatneniu žaloby o určenie vlastníckeho
práva k tejto veci následne. Prípadné rozhodnutie súdu o vylúčení veci
zo súpisu podstaty nie je podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností“ (pozri
rozsudok najvyššieho súdu zo 16. februára 2021, sp. zn. 5Obdo/24/2020, ods. 37). Odvolací súd
poznamenáva, že hoci citované rozhodnutie najvyššieho súdu vychádza z právnej úpravy ZKR, vyššie
uvedené úvahy k právnemu charakteru excindačného konania vo vzťahu ku konaniu (žalobe) o určenie

vlastníckeho práva k veci, obdobne platia i pre úpravu podľa ZKV.

29. Z uvedeného je zrejmé, že bol správny záver súdu prvej inštancie, keď v existencii rozhodnutia
o určovacej žalobe o vlastníckom práve k sporným nehnuteľnostiam, podanej aj voči spoločnosti
CORPORA, a.s., zamietnutej z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na podanie takej žaloby subjektu

žalujúceho v konaní na Okresnom súde Galanta
sp. zn. 12C/40/2000, nevidel prekážku veci rozhodnutej vo vzťahu k tu prebiehajúcemu sporovému
incidenčnému konaniu o excindačnej žalobe.

30. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že pokiaľ odvolateľ namietal existenciu prekážky

res iudicata ako vadu prvoinštančného konania a tento odvolací dôvod vymedzil s výslovným odkazom
na ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, tak z hľadiska úpravy odvolacích dôvodov obsiahnutej v CSP, mal
správne podradiť svoju tvrdenú námietku
pod ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým,
že neboli splnené procesné podmienky. Neexistencia prekážky veci rozsúdenej patrí medzi procesné

podmienky, ktorých splnenie skúma súd ex offo kedykoľvek počas konania
(§ 161 ods. 1 CSP). Uvedené však v danej odvolacej veci nemalo na postup a závery odvolacieho súdu
vplyv, keďže vychádzal z obsahu podanej žaloby (§ 124 ods. 1 vo väzbe na § 378 ods. 1 CSP) a tiež
vzhľadom na znenie ust. § 380 ods. 2 CSP, podľa ktorého
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok prihliada odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích

dôvodoch uplatnené.

31. Odvolací súd z uvedených dôvodov uzatvára, že nezistil v dovolateľom namietanom postupe súdu
prvej inštancie procesnú vadu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a/ resp. b/ CSP.

32. K námietke odvolateľa (B/), že zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k vykonaniu navrhnutých
dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), uvádza odvolací súd, že tento odvolací dôvod, výslovne vyjadrený
v časti I. (v poradí štvrtý odsek) odvolania, odvolateľ v ďalšom obsahu odvolania nijako nekonkretizoval
a odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, ani konania pred súdom prvej inštancie, ktoré
mu predchádzalo, existenciu tohto tvrdeného odvolacieho dôvodu neidentifikoval. K tomu odvolací súd

poukazuje na celý priebeh dokazovania, tak ako bol zachytený do zápisnice o pojednávaní
zo dňa 29. septembra 2020, č. k. 1Cbi/10/2013-258, z ktorej vyplýva, že v intenciách záverov
predchádzajúceho kasačného uznesenia odvolacieho súdu z 25. mája 2017, sp. zn. 5Obo/28/2016, bol
pripojený spis Okresného súdu Galanta sp. zn. 12Cb/40/2000, ktorý
bol zahrnutý do dokazovania, rovnako ako aj „všetky listinné dôkazy, ktoré sú obsahom tohto spisu“,

pričom sporové strany prostredníctvom svojich zástupcov zhodne ku spisu Okresného súdu Galanta sp.
zn. 12Cb/40/2000 uviedli, že „obsah spisu im je známy“,
ako aj všetky v spise obsiahnuté listinné dôkazy, ktoré boli stranám buď doručené alebo
ich obsah im je známy. Z ďalšej protokolácie vyplýva, že strana žalobcu nemala „iné návrhy na doplnenie
dokazovania“ a ani v záverečnej reči nevyjadrila žiadne výhrady k predmetu, či spôsobu dokazovania

pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu nezistil.

33. K námietke odvolateľa (C/), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), odvolací súd uvádza,že nezistil opodstatnenosť ani tohto odvolacieho dôvodu. Výhrady odvolateľa v podstate smerovali k
tomu, že podľa jeho názoru mal súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov dospieť k opačnému, než
prijatému záveru, a to, že odvolateľ bol pri nadobudnutí sporných nehnuteľností od prevodcu E. T. Trans,

a.s., dobromyseľný. Po preskúmaní veci sa však odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, ktorý
dospel k záveru, že „žalobca nebol pri nadobudnutí sporných nehnuteľností dobromyseľným a teda
súd nezistil také výnimočné okolnosti, aby bola prelomená zásada nadobudnutia vlastníckeho práva od
nevlastníka“ (ods. 34 napadnutého rozsudku). Správne súd prvej inštancie vo veci považoval
zarelevantnéokolnostivčaseuzatváraniazmluvy,ktoroumalžalobcaspornénehnuteľnostinadobudnúť

do vlastníctva. Pokiaľ žalobca zisťoval u pôvodného správcu TRANSGALANTA, a.s., JUDr. Milana
Zimana, či sporné nehnuteľnosti (ne)zapíše
do konkurznej podstaty, tak odvolací súd síce súhlasí s odvolateľom, že išlo o prejav jeho obozretnosti
pred nadobudnutím nehnuteľností, ktorý nie je možné vykladať v jeho neprospech, avšak súd prvej
inštancie pri posudzovaní sporu tak ani neučinil.
V odseku 33 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie, aj s odkazom na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. 6Cdo/71/2011, zrozumiteľne vysvetlil, čo možno zahrnúť
pod pojem bežná opatrnosť, ktorú možno od dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľností do
vlastníctva vyžadovať a prečo z tohto hľadiska nastolená požiadavka aktívneho prístupu k zisteniu
rozhodných skutočností v žalobcovom prípade splnená nebola.
Z rozhodnutia je možné zreteľne vyrozumieť správne zistenie a posúdenie, že v prípade žalobcu ako

podnikateľského subjektu sa vyžadoval určitý stupeň znalostí a obozretnosti a vzhľadom aj na charakter
nadobúdaných nehnuteľností ako pôvodne privatizovaného majetku bývalého štátneho podniku, bolo
dôvodné, okrem dopytu u správcu konkurznej podstaty úpadcu TRANSGALANTA, a.s., od ktorého
nehnuteľnosti nadobudol v poradí ďalší prevodca E. T. Trans, a.s., požadovať v rámci náležitého a
skutočneobozretnéhoprístupužalobcu,jehodôslednosťpriaktívnomzískanílistín,ktorébolipodkladom

nadobudnutia, aj od FNM. Súd prvej inštancie v tomto smere nevykladal („neotáčal“) postup žalobcu v
jeho neprospech, ale vhodne a logicky vysvetlil, že v danom prípade
pre konštatovanie skutočne aktívneho prístupu žalobcu ako nadobúdateľa, aby mohol
byťzobjektívnehohľadiskapovažovanýzadobromyseľnéhonadobúdateľa,nepostačovalalenparciálna
informácia od pôvodného správcu úpadcu TRANSGALANTA, a.s.,

ale v okolnostiach danej veci bolo dôvodné po ňom požadovať úplné a spoľahlivé preverenie právne
bezvadného nadobudnutia sporných nehnuteľností spätne až od počiatku reťazenia prevodov, t.j. od
privatizácie tohto pôvodne štátneho majetku.

34. Odvolací súd považuje za akceptovateľnú úvahu súdu prvoinštančného súdu, že nemožno

konštatovať dobromyseľnosť na strane žalobcu ako nadobúdateľa sporných nehnuteľností v prípade,
ak išlo o podnikateľa (obchodnú spoločnosť), na čele štatutárneho orgánu ktorej v rozhodnom čase
stála osoba (predseda predstavenstva), súbežne zapísaná v zozname správcov konkurzných podstát,
a teda na strane ktorej bola dôvodne predpokladaná a vyžadovaná náležitá obozretnosť - odborná
starostlivosť vo vzťahu k právne perfektnému nadobúdaniu nehnuteľného majetku, o ktorom bolo aj

všeobecne známe, že tvoril súčasť pôvodne privatizovaného majetku štátu (Nákladná automobilová
doprav Galanta, š. p.).
Na tomto závere nič nemení odpoveď pôvodného správcu TRANSGALANTA, a.s., pričom súd prvej
inštancie správne a opodstatnene uviedol, že u žalobcu už pri tomto dopyte museli existovať určité
pochybnosti o vlastníctve E. T. Trans, a.s. k sporným nehnuteľnostiam.

To,žesažalobcabezďalšiehospoľaholnainformáciupôvodnéhosprávcuTRANSGALANTA,a.s.(JUDr.
Ziman) potvrdzuje, že v rámci potrebnej odbornej starostlivosti vo vzťahu k nadobudnutiu sporných
nehnuteľnosti neurobil všetko, čo by bolo možné od neho v danom čase požadovať. V tomto smere
použil súd prvej inštancie správnu a logickú úvahu, že žalobca mal a mohol preskúmať celú genézu
nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, počnúc privatizačnou zmluvou a jej

dodržaním. Rovnako poukaz na zápis vlastníckeho práva E. T. Trans, a.s. v katastri nehnuteľností
pred uzavretím nadobúdacej zmluvy bez zápisov tiarch a poznámok o obmedzení
či spochybnení (prevodu) vlastníctva, nestačil pre prelomenie princípu nemo
plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, keďže v zmysle ust. § 70 ods. 1 katastrálneho
zákona, hodnovernosť zápisov v katastri nehnuteľností tvorí vyvrátiteľnú právnu domnienku. V

posudzovanom prípade teda ani podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k preukázaniu takých
výnimočných okolností, ktoré by odôvodnili vychýlenie
z právnej istoty nastolenej princípom nemo plus iuris v prospech dobromyseľného nadobúdateľa.35. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu nepochybil pri prejednaní a rozhodnutí sporu z
hľadiska skutkových zistení a záverov, ani pri ich právnom posúdení.
Správne v dôvodoch rozhodnutia, v intenciách záverov predchádzajúceho kasačného uznesenia

odvolacieho súdu, poukázal aj na príslušnú judikatúru najvyššieho súdu a ústavného súdu. Odvolací
súd k týmto dôvodom a na ich doplnenie z recentnej judikatúry poukazuje tiež na závery rozhodnutia
prijatého veľkým senátom obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, v uznesení z 27. apríla
2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020, podľa ktorého: „I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie
je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad

vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností. II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na
iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže
platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten,
kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností
ako vlastník nehnuteľností. III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda

od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených
prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne
upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995
Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon),

ktoréupravujehodnovernosťúdajovkatastra,nezodpovedávýklad,podľaktoréhoužlensamaevidencia
vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je
vlastník“. Uvedené závery sú vzhľadom na obdobnosť sporu
(o vylúčenie pôvodne privatizovaného majetku štátu - nehnuteľných vecí z konkurznej podstaty úpadcu
s prejudiciálne riešenou otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere od nevlastníka) plne

aplikovateľné aj na tu posudzovaný prípad.

36. Vzhľadom na už uvedené potom nebolo relevantné ani apelovanie odvolateľa na zásady všeobecnej
spravodlivosti a teda na poskytnutie ochrany jeho majetkovým záujmom spojeným so spornými
nehnuteľnosťami. V tomto smere odvolateľ poukazoval najmä

na vlastné investície, ktoré doteraz do sporného majetku vložil, čo tiež považoval za prejav
dobromyseľnosti s tým, že ak by mal o vlastníckom práve pochybnosti, nebol by vyplatil ich nadobúdaciu
cenu a nebol by následne do sporných nehnuteľností investoval značné finančné prostriedky. Odvolací
súd však zdôrazňuje, že pre tzv. test proporcionality,
pri skúmaní dobromyseľnosti na strane nadobúdateľa boli určujúce okolnosti v čase nadobúdania

nehnuteľných vecí. V posudzovanom prípade ide o excindačnú žalobu, pričom žalobca v tomto
incidenčnom konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno k tvrdeniu, že mu svedčí lepšie (tu vlastnícke)
právo k sporným nehnuteľnostiam správcom zahrnutým do konkurznej podstaty. Nemožno opomenúť,
že oproti majetkovým záujmom žalobcu
tu stojí ochrana práv veriteľov úpadcu prihlásených so svojimi pohľadávkami do konkurzu, na ich

(pomerné) uspokojenie zo speňaženia majetkovej podstaty. Ani z tohto hľadiska niet dôvodu na
uprednostňovanie - širšiu ochranu záujmov žalobcu z hľadiska všeobecnej (vyššej) spravodlivosti. Za
právne nepodstatné odvolací súd z už uvedených dôvodov považoval argumenty o zahrnutí sporných
nehnuteľností do konkurznej podstaty
úpadcu a) napriek predchádzajúcej informácii správcu (JUDr. Ziman), že k tomu nedôjde a b) až po

uplynutí viacerých rokov. Odvolací súd len dodáva, že z časového hľadiska takému postupu (nového)
správcu v konkurze ZKV nielenže nebráni, ale naopak v ust. § 19 ods. 1 ukladá správcovi, ak sú
pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapísať vec do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch
uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci
do súpisu.

37. Na správnosť záverov súdu prvej inštancie v danom spore, ktoré vyústili do zamietnutia žaloby,
nemal žiadny právne relevantný vplyv ani v odvolaní uvedený výpočet pochybení a pasivity viacerých
subjektov (FNM, správa katastra nehnuteľností, pôvodný správca JUDr. Ziman) s tvrdením odvolateľa,
že aj v ich dôsledku aktuálne čelí neúspešnej excindačnej žalobe.

38. Žiada sa odvolaciemu súdu k argumentácii odvolateľa napokon dodať, že v prípade vyvolaného
sporu, v ktorom sa, či už priamo alebo prejudiciálne, rieši otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
sekundárne nadobudnutého od nevlastníka (napr. následkom dodatočne zistenej absolútnej neplatnostiprimárnej prevodnej zmluvy), je úlohou súdu posúdenie v konaní zistených skutkových okolností s
citlivým a dôkladným zvážením,
čo je v tom - ktorom prípade „proporčné“ vo vzťahu k sporovým (prevodom zasiahnutým) stranám. Tak

ako je silne, na úrovni ústavne zakotveného základného práva (čl. 20
ods. 1 ústavy SR), chránené vlastnícke právo, o to ťažšie a právne náročnejšie je postavenie
nadobúdateľa majetku od nevlastníka, aby vedel v súdnom konaní preukázať výnimočné dôvody na
prelomenie práva skutočného (pravého) vlastníka, s ktorým je spojená zásada nemo plus iuris. V
posudzovanom prípade žalobca argumentačne a po vykonanom dokazovaní nedokázal preukázať

dôvody na prelomenie zásady nemo plus iuris vo svoj prospech, a teda nepreukázal, že mu svedčí
lepšie (tu vlastnícke) právo k sporným veciam zahrnutým správcom do konkurznej podstaty, ktoré by ho
oprávňovalo na ich vylúčenie z konkurznej podstaty.

39. Odvolací súd uzatvára, že z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe
na vyvodené závery tak súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, z hľadiska vymedzených

odvolacích dôvodov (§ 379, § 380 CSP) nezistil opodstatnenosť odvolania žalobcu, preto rozhodol o
potvrdení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správneho rozhodnutia tak vo výroku
I. o zamietnutí žaloby ako aj v na ňom závislom výroku II. o náhrade trov doterajšieho konania (§ 387
ods. 1 CSP), ku ktorému odvolateľ konkrétne odvolacie dôvody ani neformuloval.

40. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP, podľa
ktorého, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP.
V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, ktorý v súvislosti s týmto konaním uskutočnil návrh na
priznanie trov odvolacieho konania, preto mu bola výrokom II. priznaná plná náhrada odvolacích trov

voči žalobcovi. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

41. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná veta, CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je dovolanie prípustné (§ 420 CSP), ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Oprávneným subjektom na podanie
dovolania je strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
v spojení s § 424 CSP).
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh).
Podľa § 429 SCP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí, ak je:

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,
ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia veci (§

432 CSP).