Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, November 22, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/74/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1620010308
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Veselovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1620010308.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov

senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Denisy Mészárosovej, v trestnej veci obžalovaného Z. N. pre
prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, o odvolaní
prokurátora Okresnej prokuratúry Malacky proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp.zn. 0T/62/2020
zo dňa 01.02.2021, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23.11.2021 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému

Z. N., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C. nad C., t.č. M. 4, C.,

u k l a d á

podľa § 348 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. m) Trestného

zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti viesť
akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 3 (tri) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky sp.zn. 0T/62/2020 zo dňa 01.02.2021 bol obžalovaný Z. N.

uznaný vinným zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm.
d) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 12.06.2020 v čase okolo 15.50 h. viedol po Kalinčiakovej ulici v meste Stupava osobné motorové
vozidlo zn. VW Golf, ev. č.: Z.-W., kde bol zastavený a kontrolovaný hliadkou ODI Malacky, pričom
vykonanou lustráciou bolo zistené, že vozidlo viedol i napriek tomu, že mu bol trestným rozkazom OS
Bratislava IV sp. zn. 0T/99/2019 zo dňa 04.08.2019, právoplatným dňa 04.08.2019, uložený trest zákazu

činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 2 rokov, o ktorom vedel.

Za to mu bol podľa § 348 ods. 1, § 38 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. m) Trestného zákona uložený
trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, ktorého výkon bol podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods.1 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky. Podľa § 61 ods. 1, ods.
2 Trestného zákona súd prvého stupňa uložil obžalovanému tiež trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 3 roky.

Proti tomuto rozsudku podal prokurátor v zákonnej lehote dňa 12.02.2021 odvolanie v neprospech
obžalovaného smerujúce proti výroku o treste, ktoré odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa
dňa 24.03.2021. Prokurátor uvádza, že uložený trest považuje s ohľadom na osobu páchateľa za
neprimeraný.Súdpriukladanísankcievychádzalzozávažnostiprečinuakoajztoho,ženepodmienečný

trest odňatia slobody je trest ultima ratio, a v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal okrem iného aj na
zásadu humanity trestu, z ktorej vyplýva zákaz neprimeranej sankcie vo vzťahu k okolnostiam prípadu
a pomerom páchateľa. Nepodmienečný trest odňatia slobody je síce nepochybne najprísnejším druhom
trestu, avšak zákon predpokladá, že bude ukladaný práve v prípadoch, keď miernejšími druhmi trestov
nebude možné dosiahnuť splnenie účelu trestu. Obžalovaný Z. N. bol pred týmto rozhodnutím súdu v
minulosti už 11 krát súdne trestaný, pričom naposledy bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu

Bratislava IV, sp.zn. 0T/99/2019 zo dňa 04.08.2019 pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody v trvaní 2 mesiacov so zaradením do Ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia
a súčasne mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá na dobu 2 rokov. Z uvedeného
vplýva, že od prepustenia obžalovaného z výkonu trestu odňatia slobody prešlo relatívne krátke obdobie

a obžalovaný sa opäť dopustil ďalšej trestnej činnosti spočívajúcej v spáchaní totožného trestného činu.
Z uvedeného je zrejmé, že nielenže miernejšia forma trestu odňatia slobody, ale ani nepodmienečný
trest odňatia slobody celkom zjavne neviedol k náprave obžalovaného. Možno uviesť, že obžalovaný v
tejto trestnej veci ako aj pri predchádzajúcom poslednom odsúdení vedel, že má uložený trest zákazu
činnosti a tento zákaz vedome porušil aj s tým rizikom, že takéto jeho konanie môže viesť k opätovnému

trestnému stíhaniu jeho osoby, a ani táto skutočnosť ho neodradila od spáchania tohto trestného
činu. Prokurátor preto nesúhlasí s názorom súdu, že obžalovaný svojím zastabilizovaným životom po
spáchaní skutku preukázal nápravu. Má zato, že „zastabilizovaný život“ je potrebné vzhľadom na vyššie
uvedené posudzovať komplexne a nemožno správanie obžalovaného, ktoré len za posledných 5 rokov
pred spáchaním tohto trestného činu viedlo k 5 odsúdeniam obžalovaného, považovať za preukazujúce

nápravu. Neprimeraným trestom v zmysle § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku sa rozumie taký
trest, ktorý je z pohľadu zásad ukladania trestov uvedených v § 34 a nasl. Trestného zákona čo do
jeho druhu alebo výmery príliš prísny alebo príliš mierny (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 To 17/2015 zo dňa 08.11.2016). Uloženie hoci aj prísnejšieho podmienečného
trestu odňatia slobody obžalovaného dostatočným spôsobom neodradí a nezabráni mu v páchaní

ďalšej trestnej činnosti. Rovnako takýto trest nevytvorí podmienky pre výchovu páchateľa, aby viedol
v budúcnosti riadny život, a takisto nepovedie k náprave obžalovaného, keďže ani predchádzajúce
viacnásobné podmienečné tresty ako ani viacnásobné vykonanie kratších opakovaných trestov odňatia
slobody tento účel zjavne nesplnili a nemali na obžalovaného dostatočný prevýchovný vplyv. Práve
naopak, obžalovaný opakovane prejavil značnú ľahostajnosť k hodnotovému spoločenskému systému

a svojím správaním tak signalizuje vysokú mieru rizika ďalšej recidívy a potreba preventívnej ochrany
spoločnosti v podobe uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody sa javí za takýchto okolností
ako nevyhnutná. Možno teda zhrnúť, že uložený podmienečný trest odňatia slobody za neprimeraný,
a to najmä s ohľadom na osobu obžalovaného, kedy jeho predchádzajúce odsúdenia nepostačovali
na jeho nápravu, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že trestné právo predpokladá prirodzenú gradáciu

ukladaných trestov pri opakovanom porušovaní záujmov chránených Trestným zákonom. S poukazom
na uvedené skutočnosti prokurátor navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o
treste a obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody so zaradením do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia.

Obžalovaný prostredníctvom obhajcu využil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu prokurátora, ktoré mu
bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručované, a to podaním zo dňa 11.10.2021. Obhajoba
nesúhlasí s dôvodmi odvolania podaného prokurátorom a v mene obžalovaného konštatuje, že:
„Ak by sme sa mali pridržiavať logiky odvolania prokurátora, mohli by sme zároveň tvrdiť, že ani
výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody nemá na mňa a moje správanie žiadny vplyv (keďže

som už nepodmienečný trest za rovnaký trestný čin dostal a vykonal v minulosti ) a teda by malo
byť zjavne na mieste nájsť iný spôsob trestu, resp. riešenia mojej prevýchovy. Na moju obranu
uvádzam skutočnosť, ktorú som tvrdil tak v prípravnom ako aj súdnom konaní, že vediac porušenia
zákazu činnosti som tento súdny zákaz porušil vo výnimočnej situácii, tak ako to uvádzam vo svojichvýpovediach. Ďalej nesúhlasím s názorom prokurátora, že jediný spôsob ako dosiahnuť moju nápravu je
uloženie nepodmienečného trestu, pričom uvedené riešenie je aj najlepším možným z hľadiska ochrany
spoločnosti. K uvedenému by som rád uviedol, že sa plne stotožňujem s názorom prvostupňového súdu,

ktorý správne uvádza, že svojím životom po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody som dostatočne
preukázal vôľu a snahu po náprave a zastabilizovaní môjho života s mojou rodinou. Zároveň mám
jednoznačne za to, že prvostupňový súd sa, v rámci presadzovania a zachovania princípov „restoratívnej
justície“, správne priklonil na stranu uloženia miernejšieho trestu v podobe prísnejšieho podmienečného
trestu.“ Ďalej obhajoba vo vyjadrení rozoberá podstatu restoratívnej a retributívnej justície, a tiež cituje

rozhodnutie ústavného súdu ohľadom asperačnej zásady v spojení s primeranosťou trestu. Poukazuje
na výsledky „zahraničných kriminologických a penologických výskumov v zmysle, že neprimerané
trestanie je obvykle pod vplyvom médií a vysokej miery punitivity obyvateľstva predstavuje „produkt
emocionálnej a populistickej trestnej politiky“ a neprispieva k dosiahnutiu žiadneho pozitívneho výsledku
v podobe zníženia kriminality, ale jeho jediným preukázateľným efektom sú preplnené väznice a rastúci
index väzenskej populácie. Skutok spáchaný obžalovaným nejaví znaky závažnej nebezpečnosti, ktorý

by závažne ohrozoval spoločnosť a bol navyše spáchaný vo výnimočnej situácii. Z týchto dôvodov
obhajoba navrhla odvolanie zamietnuť ako nedôvodné.

Odvolací súd nezistil žiadne také vady napadnutého rozsudku alebo predchádzajúceho konania, ktoré
by odôvodňovali zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí, a preto nariadil verejné zasadnutie.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa zástupkyňa krajskej prokuratúry plne pridržiavala
písomných dôvodov odvolania a navrhla uložiť obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody
spolu s trestom zákazu činnosti viesť motorové vozidlá.

Obhajca považoval napadnutý rozsudok za spravodlivý z dôvodu nižšej závažnosti konania
obžalovaného, ktorý sa po výkone trestu za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia snažil viesť
riadny život, a preto súd správne uložil prísny podmienečný trest a prísny trest zákazu činnosti. Navrhol,
aby súd odvolanie zamietol.

Obžalovaný v konečnom návrhu nič neuviedol.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré

mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, ak je uložený
trest neprimeraný.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, veta prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,
ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku
správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne uvádza, že odvolanie podané prokurátorom je
prípustné, bolo podané v zákonnej lehote a spĺňa všetky zákonné náležitosti, preto odvolací súd
konštatuje absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku.
Podľa§317ods.1Trestnéhoporiadkuodvolacísúdpreskúmalzákonnosťaodôvodnenosťnapadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru,
že odvolanie prokurátora je dôvodné.

Odvolací súd z pripojeného spisového materiálu zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky podal

dňa 14.06.2020 obžalobu na Z. N. pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods.
1 písm. d) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v úvodnej časti tohto rozsudku.Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 01.02.2021 obžalovaný učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku, že je vinný, a následne kladne odpovedal na otázky uvedené v § 333 ods.
3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g), písm. h) Trestného poriadku. Súd prvého stupňa podľa § 257

ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie obžalovaného prijal s tým, že dokazovanie v rozsahu priznania
nevykonal. Vykonal len dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste.

Súd prvého stupňa na základe vyhlásenia o vine uznal obžalovaného vinným zo spáchania žalovaného
trestného činu na skutkovom základe uvedenom v obžalobe. K uznaniu viny na skutkovom a právnom

základe podľa obžaloby došlo po vyhlásení a postupe podľa § 257 Trestného poriadku, preto výrok o
vine nemohol byť predmetom revízie odvolacím súdom, a táto časť rozsudku nemohla byť, a ani nebola
odvolaním napadnutá.

Z listinných dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní vyplýva, že obžalovaný mal v čase hlavného
pojednávania 11 záznamov v registri trestov, nie 10 ako uvádza súd prvého stupňa v napadnutom

rozsudku. V čase verejného zasadnutia odvolacieho súdu mal obžalovaný v registri trestov už 12
záznamov. Z hľadiska posúdenia súbehu a recidívy u obžalovaného je relevantné, že obžalovaný bol
trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV sp.zn. 0T/99/2019 zo dňa 04.08.2019 uznaný vinným
zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného
zákona, ktorý spáchal dňa 03.08.2019. Za uvedené mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere

2 mesiace, ktorý vykonal dňa 02.10.2019 a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere
2 roky. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp.zn. 6T/11/2020 zo dňa 23.06.2020 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4To/41/2021 zo dňa 19.08.2021 bol obžalovaný uznaný
vinným zo spáchania drogového prečinu podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona, pričom za oba uvedené
trestné činy mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov nepodmienečne za

súčasného zrušenia výroku o treste trestného rozkazu sp.zn. 0T/99/2019. Z uvedeného vyplýva, že
prejednávaný trestný čin nie je v súbehu s trestnými činmi, za ktoré bol obžalovaný už právoplatne
odsúdený, ale je recidívou, pretože sa ho obžalovaný dopustil po doručení trestného rozkazu sp.zn.
0T/99/2019. Z hľadiska hodnotenia osoby obžalovaného a jeho možností nápravy je podstatné, že
začal páchať majetkovú trestnú činnosť ako mladistvý, následne spáchal násilný trestný čin, a to pod

vplyvom návykových látok, pretože mu bolo uložené ochranné protitoxikomanické liečenie. Po vykonaní
nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 3 roky za lúpež obžalovaný vykonal v roku 2008
trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov v III. nápravnovýchovnej skupine za majetkovú, drogovú a
nedbanlivostnú trestnú činnosť, pri ktorej došlo k závažnému následku. V roku 2012 obžalovaný vykonal
nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok za krádež. V roku 2015 mu bol tiež za trestný

čin krádeže uložený podmienečný trest odňatia slobody, ktorý bol v rámci ukladania súhrnného trestu
zrušený a uložený prísnejší podmienečný trest odňatia slobody, došlo však nariadeniu výkonu trestu v
roku 2020, predtým obžalovaný spáchal trestný čin v zahraničí, a potom mu bol v roku 2018 uložený
nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov za prečin neoprávneného používania
cudzieho motorového vozidla. Trest vykonal dňa 30.11.2018. Následne došlo k vyššie spomínaným

dvom rozhodnutiam.

Už len týchto údajov vyplývajúcich z registra trestov obžalovaného odvolací súd vyvodzuje, že súd
prvého stupňa obsahu registra trestov nevenoval takmer žiadnu pozornosť, resp. sa s týmto dôkazom
vysporiadal len formálne, bez skutočnej analýzy jeho obsahu, inak by mu bolo zrejmé, že jeho obsiahle

teoretické úvahy o filozofii trestania nie sú v prípade obžalovaného Z. N. na mieste, ale treba ich
aplikovať u páchateľov, u ktorých sú možnosti nápravy priaznivé. Obžalovaný začal páchať úmyselnú
trestnú činnosť v mladom veku, závažnosť trestnej činnosti uňho gradovala, následne sa stabilizoval
v zmysle opakovaného páchania majetkovej trestnej činnosti, za ktorú bol po výkone dlhodobého
trestu sankcionovaný nepodmienečnými trestami. Z neznámych dôvodov mu bol po uvedenom uložený

podmienečnýtrestodňatiaslobody,kedyobžalovanýpreukázal,žeanitakýtotrestnaňhonemápozitívny
vplyv, pretože sa v skúšobnej dobe neosvedčil. Po uvedenom sa dopustil špeciálnej recidívy marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, a to hoci vykonal za takýto
trestný čin krátkodobý nepodmienečný trest odňatia slobody.

V tomto kontexte nie je odvolaciemu súdu zrejmé, v čom súd prvého stupňa vzhliadol „stabilizáciu“ života
obžalovaného. Jeho postoj vyjadrený na hlavnom pojednávaní, že spáchanie skutku úprimne a hlboko
ľutuje, žiada súd o zhovievavosť pri ukladaní trestu s poukazom na skutočnosť, že je na ňom finančne
závislá jeho rodina, a to partnerka a jej maloleté dieťa, o ktoré sa spolu starajú, že bývajú v prenajatomdome a spoločne znášajú náklady na bývanie, nemôže vyvážiť riziko, ktoré z osoby obžalovaného pre
spoločnosť pramení. Ak obžalovaný tvrdí, že sadol za volant len z naliehavého dôvodu, pretože sa
potreboval dostať do práce, odvolací súd jeho konanie hodnotí ako hrubú nezodpovednosť nielen vo

vzťahu k spoločnosti, ale aj k vlastnej rodine, a nie ako naliehavú situáciu neumožňujúcu iné riešenie
než vedenie motorového vozidla napriek trestu zákazu činnosti.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia síce konštatuje, že obžalovaný spáchal 4
priestupky, z toho 1 priestupok na úseku dopravy je hodnotený ako závažný, avšak zároveň súd

zdôrazňuje, že pri žiadnom z priestupkov nebola spôsobená dopravná nehoda, a ani pri nich nebol
prítomný alkohol u obžalovaného. Odvolací súd naopak konštatuje, že páchanie priestupkov v doprave,
vrátane závažného priestupku, zvýrazňuje nedisciplinovanosť a nezodpovednosť obžalovaného, čo sa
premieta do skutočne nepriaznivých možností nápravy.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,

že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä

na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na
pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Odvolací súd na základe dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní dospel k záveru,
že uloženie podmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému Z. N. vôbec nezodpovedá
citovaným zákonným kritériám, a tento nedostatok nevyváži ani určenie neprimerane vysokej výmery
podmienečného trestu so zreteľom na závažnosť konania obžalovaného. Súd prvého stupňa sa mylne

domnieva, že účinky hrozby vyšším trestom môžu mať v zmysle potreby ochrany spoločnosti lepší
efekt ako uloženie primeraného nepodmienečného trestu. Takáto domnienka je hypotetická a v prípade
obžalovaného Z. Volnára neopodstatnená.

Z týchto skutočností odvolací súd vyvodil, že obžalovaný predstavuje riziko pre účastníkov cestnej

premávky aj v súčasnosti, je špeciálnym i všeobecným recidivistom, má slabšie vyvinuté vnútorné
kontrolnémechanizmy,aniejemožnépredpokladať,žeúčeltrestu,ktorýmjeprevýchovaobžalovaného,
represia a morálne odsúdenie, možno dosiahnuť i bez jeho výkonu tak, ako to predpokladá ustanovenie
§ 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Naopak, je uňho plne opodstatnené uloženie nepodmienečného
trestu odňatia slobody, ktorý lepšie zohľadňuje nepriaznivé možnosti nápravy obžalovaného so zreteľom

na potrebu ochrany spoločnosti a primerane vyjadruje aj požiadavky generálnej prevencie. Odvolací
súd sa nemohol stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku a odvolacie
argumenty prokurátora považuje za správne. Odvolací súd dospel k záveru, že práve krátkodobý
nepodmienečný trest odňatia slobody v prípade obžalovaného zodpovedá všetkým funkciám trestu
uvedeným v zákone.

Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdkonštatuje,žetrestuloženýnapadnutýmrozsudkomjeneprimerane
mierny, a preto na podklade odvolania podaného v neprospech obžalovaného podľa § 321 ods. 1 písm.
e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a
sám vo veci rozhodol v zmysle uvedeného.

Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa ustálil u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť podľa §
36 písm. l) Trestného zákona, keďže na hlavnom pojednávaní priznal svoju vinu a ľútosť spontánne
verbalizoval pri výsluchu pred povereným príslušníkom PZ. Odvolací súd zistil tiež priťažujúcu okolnosť
podľa § 37 písm. m) Trestného zákona spočívajúcu v predchádzajúcich odsúdeniach obžalovaného.

Privýmeretrestuvrámcitrestnejsadzbyuvedenejv§348ods.1Trestnéhozákona,ktorájeažna2roky,
odvolací súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov, čo je vzhľadom menšiu
závažnosť trestného činu a postoj obžalovaného primerané. Odvolací súd podľa § 48 ods. 2 písm.b) Trestného zákon zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia,
nakoľko obžalovaný bol v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia
slobody uloženého pre úmyselný trestný čin.

Odvolací súd si osvojil výrok o treste zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 3
roky z napadnutého rozsudku. Výmera trestu zákazu činnosti je v spodnej polovici sadzby trestu zákazu
činnosti 1 až 10 rokov, čo zohľadňuje poľahčujúcu okolnosť priznania a súčasne primerane reflektuje
špeciálnu recidívu.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný
prostriedok.