Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 26, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/52/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118210204
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5118210204.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v spore žalobcu: JUDr. T. Y., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom R. XXX/XX, XXX XX E., zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária
JUDr. Milan Chovanec s. r. o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, proti
žalovanému: SCHNELL, s. r. o., so sídlom Fatranská 1042/4, 013 01 Teplička nad Váhom, IČO: 36 405
701, zastúpenému obchodnou spoločnosťou Hriadel & Heger, Advokátska kancelária s. r. o., so sídlom
Palisády 33, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 643 359, o zaplatenie 4.979,10 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C 52/2018-77 zo

dňa 20. júla 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 7C 52/2018-77 zo dňa 20. júla 2020 vo výroku I. mení tak,
že žalobu o zaplatenie sumy 4.979,10 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy
4.979,10 eur od 01.06.2018 do zaplatenia zamieta.

Odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C 52/2018-77
zo dňa 20. júla 2020 vo výroku II. odmieta.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100 %.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 98,8 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 4.979,10 eur spolu s 8 %-ným ročným úrokom z omeškania od 01.06.2018
do zaplatenia, a to všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) a v ďalšom žalobu vo
zvyšku zamietol (výrok II.). Napokon priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 99,10 % (výrok III.).
2. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou proti žalovanému domáhal súdneho výroku, ktorým
by bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.979,10 eur s ročným úrokom z
omeškania vo výške 8,25 % od 01.06.2018 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodnil
tým, že žalovaný uzatvoril zmluvu o nájme nebytových priestorov, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti,
a to parcela č. 2921/13 o výmere 840m2, parcela č. 2921/12 o výmere 3580m2, ako aj drevená stavba
postavená na parcele č. 2921/13

o výmere 840m2. Keďže drevená stavba postavená na parcele č. 2921/13 bola odpredaná, ostali parcely
č. 2921/12- orná pôda o výmere 845m2, parcela č. 2921/15 - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 289 m2 a parcela č. 2921/16 -zastavané plochy a nádvoria o výmere 2446 m2,
ktorá vznikla z pôvodnej parcely č. 2921/12 geometrickým plánom v roku 2003 po odpredaji motorestu.K uvedeným nehnuteľnostiam majú právny dôvod ako podieloví spoluvlastníci žalobca, JUDr. P. T. a Ing.
G. Q., rod. T., každý v podiele o veľkosti 1/3. V zmysle nájomnej zmluvy článku 2, nájom sa uzatvoril na
dobuurčitú30rokovodpodpísaniazmluvyanájomsabudeplatiťod01.01.2003do31.12.2032.Včlánku

4 tejto zmluvy sa účastníci dohodli na prenájme horeuvedených nehnuteľností - pozemkov, na ročnom
nájomnom vo výške 150.000,- Sk (4.979,08 eur), čo na jeden podiel o veľkosti 1/3 činí čiastku 1.659,70
eur za jeden rok. Nájomné nebolo ani za jeden rok nájmu doposiaľ zaplatené. Dňa 02.05.2018 zaslal
doporučeným listom na adresu konateľa žalovaného výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky za posledné 3
roky, t. j. od 01.05.2015 do 31.04.2018, čo zodpovedá zameškanému nájomnému vo výške 4.979,10 eur.

Hoci konateľ spoločnosti výzvu prevzal dňa 04.05.2018, doposiaľ sa k nemu nevyjadril, dlžné nájomné
nezaplatil. Žalovaný sa dostal do omeškania s peňažným záväzkom, a preto žalobcovi patrí aj ročný
úrok z omeškania v zmysle ust. § 369 ods. 2 a § 369a zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“) vo výške 8,25 % z dlžnej sumy až do zaplatenia.
3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že od jeho vzniku v roku 2002 bol jeho konateľom žalobca a
spoločníkmi boli žalobca, Ing. G. T. a JUDr. P. T.. Predmetom uzavretia zmluvy o nájme mali byť

žalobcom označené pozemky, ako aj drevená stavba. Žalovaný potvrdil, že spoluvlastníkmi uvedených
nehnuteľností sú žalobca, JUDr. P. T. a Ing. G. Q., rod. T., každý v podiele o veľkosti 1/3. Zmluvu
o nájme nebytových priestorov uzavretú dňa 05.06.2002 považoval žalovaný za neplatnú
z dôvodu, že Ing. G. Q., rod. T. ako podielový spoluvlastník uvedených nehnuteľností o spornej
nájomnej zmluve nemala vedomosť, zmluvu neuzatvárala a ani túto nepodpisovala. V ďalšom žalovaný

poukazoval na to, že dňa 27.08.2003 uzatvoril s obchodnou spoločnosťou Y. Y., a. s., ako veriteľom,
úverovú zmluvu
č. 335/AU/OC/2003 o poskytnutí úveru. Jeho spoločníci, teda žalobca, JUDr. P. T., Ing. G. Q., rod. T.
za poskytnutie úveru ručia svojím osobným majetkom. Dňa 27.08.2003 bola spísaná zmluva o zriadení
záložného práva

k nehnuteľnostiam, mandátna zmluva, notárska zápisnica č. N 592/2003, NZ 74655/2003, zmluva o
nadriadenosti záväzku voči banke uzatvorená podľa ust. § 269 ods. 2 ObZ. Na podklade návrhu na vklad
záložného práva na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy
bol vykonaný zápis do katastra nehnuteľnosti a na LV č. XXXX, k. ú. W. Q. T. bolo zriadené záložné
právo v prospech záložného veriteľa Y. Y. a. s. V zmysle notárskej zápisnice spísanej dňa 27.08.2003

č. N592/2003, NZ 74655/2003 žalovaný ako dlžník, zastúpený žalobcom ako konateľom, žalobca ako
pristupujúci dlžník, JUDr. P. T. ako pristupujúci dlžník a JUDr. G. T. ako pristupujúci dlžník pristúpili k
záväzku žalovaného na základe dohody o pristúpení k záväzku, v ktorej vyhlásili, že sú povinní zaplatiť
oprávnenej osobe Y. Y. a. s. poskytnutý úver s príslušenstvom. Plnením jednej z osôb povinných zaniká
v rozsahu vykonaného platenia povinnosť druhých osôb. Medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným

ako dlžníkom a bankou Y. Y., a. s. bola uzavretá dňa 27.08.2003 zmluva o nadriadenosti záväzku voči
banke podľa ust. § 269 ods. 2 ObZ, kde
v článku 2 bod 1.2.3 dlžník sa týmto zaviazal neposkytnúť veriteľovi žiadne plnenie existujúceho
záväzku alebo akéhokoľvek budúceho záväzku voči veriteľovi do momentu splnenia nadriadeného
záväzku. Veriteľ a banka sa dohodli na tom, že veriteľ neprijme žiadne plnenie existujúceho záväzku

alebo akúkoľvek inú platobnú povinnosť dlžníka alebo plnenie akejkoľvek sankcie, neuplatní si žiadnu
pohľadávku voči dlžníkovi v súdnom exekučnom alebo konkurznom konaní proti dlžníkovi alebo v
procese výkonu rozhodnutia proti dlžníkovi, a to až do momentu splnenia nadriadeného záväzku
(záväzok veriteľa). Na základe uvedeného žiadal žalovaný žalobu zamietnuť v celom rozsahu.
4. Žalobca v replike namietal ako nepravdivé a zavádzajúce vyjadrenie žalovaného, že Ing. G. Q., rod.

T. nemala vedomosť o uzavretí spornej nájomnej zmluvy a túto zmluvu nepodpísala. Toto tvrdenie je
v rozpore s nájomnou zmluvou, ktorú Ing. G. Q., rod. T. vlastnoručne podpísala. Žalobca ďalej potvrdil
tvrdenie žalovaného, že žalovaný uzavrel s obchodnou spoločnosťou Y. Y., a. s. úverovú zmluvu č.
335/AU/OC/2003, ako aj to, že sa zaviazal, že do vyplatenia úveru sa nebudú vyplácať záväzky voči
nemualeboakákoľvekináplatobnápovinnosťžalovanéhoakodlžníkaaleboplnenieakejkoľveksankcie,

že si neuplatní žiadnu pohľadávku voči žalovanému ako dlžníkovi v súdnom alebo exekučnom konaní
atď., až do momentu plnenia nadriadeného záväzku (záväzok veriteľa). Za celé obdobie, kým nebola
uspokojená pohľadávka (úver banky) voči veriteľovi a splatenie celého záväzku, si voči žalovanému
neuplatňoval žiadne pohľadávky vyplývajúce zo spornej nájomnej zmluvy. V roku 2007 bola v plnom
rozsahu vyplatená úverová zmluva voči banke Y. Y., a. s., takže predložené notárske zápisnice sú len

zahmlievajúce a nemajú žiadnu právnu silu. Záverom žalovaný uviedol, že toho času je nehnuteľnosť -
čerpacia stanica PHM W. Q. T., ktorá patrí žalovanému nájomnou zmluvou daná do nájmu tretej osobe,
ktorá mesačne platí nájomné vo výške 1.800,- eur, čiže spoločnosť má dostatok finančných prostriedkov,
aby si povinnosti voči žalobcovi plnila.5. Žalovaný v duplike zotrval na pôvodnom stanovisku. Poukázal na to, že ku dňu 31.12.2003
bola ukončená činnosť žalobcu ako jeho konateľa. Ďalej poukazoval na to, že po ukončení tejto
činnosti žalovaný evidoval záväzky v niekoľko miliónoch Sk. V roku 2005, i v roku 2003 spoločnosť

napriek prijatým racionalizačným opatreniam nedosiahla zisk, aký očakávala a zápasila s nedostatkom
finančných prostriedkov na splácanie úveru a úrokov pre obchodnú spoločnosť Y. Y., a. s., úhradu faktúr
za elektrickú energiu, vodné, stočné
a pod. Bolo prijaté opatrenie, že všetci členovia spoločnosti budú vyvíjať aktívnu snahu na získanie
veriteľa na splatenie úveru s tým, že sa s ním uzavrie obdobná zmluva o pôžičke, ktorá bude v súlade so

zmluvami uzatvorenými predchádzajúcim konateľom spoločnosti a za podmienky, že tento veriteľ bude
v prvom rade uspokojený z odpredaja čerpacej stanice rozdeľovaného zisku alebo iných finančných
prostriedkov, získaných z predaja pozemkov. Valné zhromaždenie schválilo prijaté opatrenie, uzavretie
zmluvy o pôžičke s treťou osobou na splátku úveru a so súhlasom na zriadenie záložného práva.
Spoločníci súhlasili s tým, že časť úveru bude splácať G. T. a ďalšiu časť splátok úveru zabezpečí
žalobca. Posledná splátka úveru na základe zmluvy o pôžičke bola dňa 31.05.2008 po tom, čo žalobca

odmietol splácať ďalšiu časť úveru banke, úver sa nesplácal. Y. Y., a. s. pristúpila k okamžitému
zosplatneniuúveruaúverodkúpilaG.T.nazákladezmluvyopostúpenípohľadávokč.0407/1511/2008/1
SE, uzavretej medzi postupcom Y. Y., a. s. a ňou ako postupníkom dňa 28.10.2008. Postupca vyhlásil, že
ku dňu 27.10.2008 je pohľadávka vo výške 2.696.865,38 Sk. Postupca na základe tejto zmluvy previedol
na postupníka aj všetky práva a pohľadávku, ktorá súvisí a/alebo vyplýva zo zmluvy o vyplňovacom

práve. Žalobca listom zo dňa 19.08.2008 oznámil banke udelenie súhlasu na postúpenie zostatku úveru
z úverovej zmluvy č. 335/AU/OC/2003 zo dňa 27.08.2003 postupníkovi G. T..
6. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 139 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2,
§ 563, § 663, § 671 ods. 1, § 676 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení
(ďalej len „OZ“), ust. § 269 ods. 2 ObZ, ust. § 153 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 a § 215 zákona č. 160/2015 Z.

z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané,
že medzi stranami došlo dňa 05.06.2002
k uzatvoreniu platného záväzkovo-právneho vzťahu - nájomnej zmluvy, na základe ktorej žalobca a ďalší
podieloví spoluvlastníci ako prenajímatelia prenajali žalovanému ako nájomcovi v zmluve označené
nehnuteľnosti, za účelom vybudovania čerpacej stanice pohonných hmôt a motorestu. V zmluve si

zmluvné strany určili rozsah vzájomných práv
a povinností. Zmluva bola uzatvorená ohľadom spôsobilého predmetu, došlo k dohode o dobe nájmu
na dobu určitú 30 rokov odo dňa podpísania zmluvy, bolo dohodnuté ročné nájomné osobitne za
pozemkové nehnuteľnosti vo výške 150.000,- Sk (4.979,08 eur), čo pre každého prenajímateľa činí
čiastku 50.000,- Sk, (1.659,70 eur) a za v zmluve vymedzenú stavbu vo výške 150.000,- Sk. Podľa

dohody úplata za nájom začala plynúť 01.01.2003 a končí 31.12.2032. Medzi stranami konania nebolo
sporné, že dohodnuté ročné nájomné zo strany žalovaného nebolo ani za jeden rok nájmu uhradené.
Konkrétna lehota splatnosti jednotlivého ročného nájomného v zmluve nebola určená, preto podľa ust.
§ 563 OZ bol žalovaný ako dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie žalobca ako
veriteľ požiadal. Žalobca listom zo dňa 02.05.2018, ktorý žalovaný prevzal dňa 04.05.2018, preukázal,

že vyzval žalovaného na zaplatenie nájmu za pozemkové nehnuteľnosti za obdobie od 01.05.2015
do 30.04.2018, čo na jeho podiel o veľkosti 1/3 z dohodnutého nájmu činí čiastku 4.979,10 eur. Súd
prvej inštancie nepovažoval za sporné, že predmetné pozemkové nehnuteľnosti žalovaný užíva za
dohodnutým účelom, že nedošlo k predčasnému ukončeniu zmluvy výpoveďou ani jednou zo zmluvných
strán. S poukazom na ust. § 139 ods.1 OZ vyhodnotil ako neopodstatnenú námietku žalovaného, že

jedna z podielových spoluvlastníkov Ing. G. Q. zmluvu nepodpísala a z tohto dôvodu je zmluva neplatná,
a to jednak z dôvodu, že túto námietku vzniesol žalovaný, ktorý bol zmluvnou stranou ako nájomca,
nie samotná dotknutá podielová spoluvlastníčka, zároveň žalovaný toto tvrdenie nijakým spôsobom
nepreukázal a na jeho preukázanie ani nenavrhoval vykonať žiadne dokazovanie
a jednak z dôvodu, že ani prípadná okolnosť, že jeden z podielových spoluvlastníkov predmetných

nehnuteľností zmluvu nepodpísal nespôsobuje jej neplatnosť. OZ pojem právnych úkonov týkajúcich sa
spoločnej veci bližšie nevymedzuje. Možno ho kvalitatívne považovať za širší pojem ako hospodárenie
so spoločnou vecou (§ 139 ods.2 a 3 OZ). Jedná sa prakticky o všetky právne úkony vzťahujúce sa ku
spoločnej veci, či už sa vyznačujú pravidelnosťou či výnimočnosťou, okrajovým významom, či výrazným
dopadom do právneho postavenia spoluvlastníkov. Právne úkony, týkajúce sa spoločnej veci, ktorá sa

nachádza v podielovom spoluvlastníctve, môže vykonávať ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov. Z právnych
úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú voči tretím osobám všetci spoluvlastníci oprávnení a povinní
spoločne a nerozdielne. V posudzovanom prípade k platnosti zmluvy ako právneho úkonu týkajúceho
sa spoločnej veci bol dostačujúci prejav vôle jedného spoluvlastníka. Rovnako tiež nebolo dôvodomneplatnosti danej zmluvy, ak by ju nepodpísala menšinová spoluvlastníčka nehnuteľnosti, ktorá je v
zmluve uvedená ako „konajúca osoba“, lebo v takomto prípade i s ohľadom na znenie ust. § 139 OZ
bolo nutné vychádzať z toho, že zmluva bola uzatvorená z rozhodnutia väčšinových spoluvlastníkov,

ktorí sú taktiež zmluvnou stranou za prenajímateľa.
7. Pokiaľ žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní vzniesol ďalšie námietky
ohľadom neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy ako aj ďalšie skutkové tvrdenia týkajúce sa
nadradenosti záväzku voči banke, ktorý podľa jeho tvrdenia naďalej existuje, tieto prostriedky procesnej
obrany neuplatnil včas, hoci ich mohol uplatniť už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a

hospodárnosť konania. V konaní postupoval súd prvej inštancie podľa ust. § 167 CSP a strany konania
boli poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe len poukazoval
na uzatvorenú zmluvu
o nadradenosti záväzku voči banke zo dňa 27.08.2003, netvrdil a ani nepreukazoval, že tento záväzok
naďalej existuje a ani následne vo svojej duplike k replike žalobcu, v ktorej žalobca nespochybňoval
uzatvorenie zmluvy o nadriadenosti záväzku voči banke - úveru, poskytnutého bankou žalovanému ako

dlžníkovi vo výške 7.500.000,- Sk a v ktorej žalobca uvádzal, že v roku 2007 bola vyplatená úverová
zmluva voči banke Y. Y., a. s., netvrdil a ani nepreukazoval, že jeho záväzok vyplývajúci s predmetnej
úverovej zmluvy naďalej existuje, poukazoval len na to, že predmetný uver z dôvodu jeho nesplácania
banka zosplatnila a predmetný úver so stavom ku dňu 27.10.2008 vo výške 2.696.875,38 Sk odkúpila na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.10.2008 od banky ako postupcu G. T. ako postupník,

pričom z ďalších listinných dôkazných prostriedkov predložených žalovaným vyplynulo, že konečná
splatnosť úveru bola dňa 15.07.2009.
8. Súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesnej obrany uplatnené
žalovaným na pojednávaní dňa 20.07.2020 neprihliadal. Ďalšie skutkové tvrdenia žalovaného ohľadom
uzatvorenia záložnej zmluvy, dohôd o pristúpení k záväzku boli pre právne posúdenie predmetnej veci

irelevantné.
9. Preto súd prvej inštancie žalobe v časti o zaplatenie sumy 4979,10 eur ako skutkovo a právne
dôvodnej vyhovel, titulom zaplatenia dohodnutého nájomného za pozemkové nehnuteľnosti
v zmysle uzatvorenej nájomnej zmluvy za podiel žalobcu za žalované obdobie od 01.05.2015 do
31.04.2018.

10. K uplatnenému nároku na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo žalovanej sumy
od 01.06.2018 do zaplatenia, súd prvej inštancie uviedol, že povinnosťou žalovaného bolo zaplatiť
dohodnuté nájomné prvého dňa po tom, čo bol o plnenie požiadaný. Žalobca listom zo dňa 02.05.2018,
ktorý žalovaný prevzal dňa 04.05.2018, preukázal, že vyzval žalovaného na zaplatenie nájmu za
pozemkové nehnuteľnosti za obdobie od 01.05.2015 do 30.04.2018. Povinnosťou žalovaného bolo preto

zaplatiť nájomné za rozhodné obdobie najneskôr dňa 05.05.2018, žalovaný však nevykonal žiadne
peňažné plnenie a dňom 06.05.2018 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. Ak žalobca
žiadal priznať úrok z omeškania od 01.06.2018, k tomuto dňu už bol žalovaný v omeškaní s plnením
peňažného dlhu a od tohto dňa bol povinný zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania v zmysle ust. § 517
ods. 2 OZ. Zmluva o nájme bola uzatvorená medzi podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktorí sú

fyzické osoby a žalovaným, ktorý je právnickou osobou, nevyplýva
z nej že by si zmluvné strany medzi sebou dohodli, že by sa ich právne vzťahy mali riadiť ustanoveniami
ObZ. Úroky z omeškania tak súd prvej inštancie priznal podľa ust. § 3 vyhlášky MS SR č. 87/1995 Z. z.,
ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.01.2013 [k
tomu prechodné ust. § 10 c), keďže k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami sporu došlo

pred 01.02.2013). Súd prvej inštancie mal zo svojej činnosti vedomosť (§ 186 ods. 1 CSP), že základná
úroková sadzba ECB bola ku dňu 06.05.2018 vo výške 8 %, a preto v tejto výške priznal žalobcovi úroky
zomeškaniazpriznanejsumyod01.06.2018dozaplatenia,viazanýnávrhomžalobcu,akobolouvedené
vo výroku rozsudku a vo zvyšku uplatnených úrokov z omeškania žalobu zamietol.
11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods.

1 CSP. Žalobca si podanou žalobou uplatňoval nárok vo výške istiny 4.979,10 eur
a špecifikovaného úroku z omeškania, ktorý vo finančnom vyjadrení ku dňu rozhodovania súdu prvej
inštancie predstavoval sumu 878,94 eur, teda celkovo 5.858,04 eur. Žalobcovi bola priznaná suma
4979,10 eur a úroky z omeškania, ktoré vo finančnom vyjadrení ku dňu rozhodovania súdu predstavovali
sumu 852,31 eur, teda celkovo 5.831,41 eur. Pri percentuálnom vyjadrení úspechu žalobca mal tento

úspech 99,55 %, jeho neúspech predstavoval 0,45 % čo je úspech žalovaného, čistý úspech žalobcu
predstavoval 99,10 %,
v ktorej výške mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu
99,10 %.12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom určenej lehote odvolanie žalovaný, pričom
žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13. Žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok bol vydaný na základe nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci a zároveň boli porušené aj procesné ustanovenia CSP, čím došlo k porušeniu
jeho práva na spravodlivý proces. Žalovaný konkrétne namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval
na pojednávaní dňa 20.07.2020 v súlade s ust. § 181 ods. 2 až 5 CSP. Na pojednávaní poukazoval
na závažné skutočnosti a predkladal aj písomné doklady, ktoré však súd prvej inštancie odmietol
s odôvodnením, že tieto doklady a skutočnosti neboli uvedené v replike. V písomnom vyjadrení

podloženom dokladmi však uvádzal skutočnosti následne prednesené na pojednávaní, a to ohľadne
nepodpísania spornej zmluvy o nájme treťou spoluvlastníčkou, ohľadne záväzkov o podriadenosti a
poukazoval na to, že tieto záväzky neboli splnené. V tejto súvislosti žalovaný namietal nevykonanie
dokazovania dôkaznými prostriedkami, ako to má na mysli ust. § 187 CSP. Súd nemôže zamietnuť
vykonanie dôkazov na pojednávaní, pretože dokazovanie je základom celého konania. Takéto konanie
súdu je v rozpore s ust. čl. 9 CSP. V súlade s ust. čl. 13 CSP má strana právo prednášať svoje

vyjadrenia ústne na pojednávaní a predkladať aj dôkazy, ktoré ich preukazujú. Súd prvej inštancie
takto nepostupoval, pričom rozhodol prísne formálne, porušujúc ust. § 157, § 181 a § 185 CSP.
Súd prvej inštancie nezákonne uplatnil sudcovskú koncentráciu konania. V odôvodnení napadnutého
rozsudku síce uviedol ust. § 167 CSP, avšak nezdôvodnil v potrebnom rozsahu nepripustenie dôkazov,
aj vzhľadom na písomné vyjadrenia žalovaného. Žalovaný sa vždy písomne vyjadril a poukazoval na

všetky skutočnosti. Na pojednávaní len rozvinul svoje predchádzajúce písomné stanoviská a uvádzal
na základe toho, ako aj na základe tvrdení žalobcu na pojednávaní, ďalšie skutkové tvrdenia, a to
všetko ešte pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania. V konaní nebol nikdy pasívny a ani
nezapríčinil prieťahy v konaní.
14. V ďalšom mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie nielenže nezistil riadne skutočný stav, ale aj z

predložených dôkazov vyvodil nesprávne právne závery. Žalovaný namietal, že konanie spoluvlastníkov
podľa ust. § 139 OZ nemôže nahradiť nedostatok podpisu jedného zo spoluvlastníkov na spornej
zmluve o nájme, a tým dôvod jej neplatnosti podľa ust. § 40 ods. 3 OZ. Na pojednávaní predkladal aj
listinné dôkazy a dôkaz výsluchom svedka na preukázanie nedostatku tohto podpisu. Súd prvej inštancie
sa touto skutočnosťou nezaoberal a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani nevyporiadal. Túto

skutočnosť odmietol z dôvodu sudcovskej koncentrácie konania.
15. Žalovaný ďalej poukazoval na svoje tvrdenia, že sporná zmluva o nájme bola vyhotovená žalobcom,
ako v tom čase konateľom žalovaného, len ako formálny právny úkon, ktorý mal slúžiť na to, aby sa
v prípade budúcich ziskov žalovaného mohol znížiť jeho daňový základ. Poukazoval na to, že sporná
zmluva nebola nikdy zaúčtovaná v jeho účtovných dokladoch, aj keď preberal nájomné od ďalšieho

podnájomníka za predmetné nehnuteľnosti. Nikdy nevyúčtoval a neplatil toto nájomné vlastníkom týchto
nehnuteľností. Sporná zmluva sa tak prakticky 16 rokov vôbec nerealizovala. Ani zo strany žalobcu toto
tvrdenie nebolo rozporované, pričom súd prvej inštancie sa ním nezaoberal. Preto je sporná nájomná
zmluva neplatná aj podľa ust. § 137 OZ.
16. Žalovaný súčasne uviedol, že žaloba mala byť zamietnutá aj vzhľadom na uzavretie zmlúv o

nadriadenosti záväzku voči banke, ktoré uzatvárali všetci spoluvlastníci. K tomuto predložil, či už v
písomných podaniach, ako aj na pojednávaní, listinné dôkazy, avšak súd tieto skutočnosti vôbec nevzal
do úvahy, ani sa nimi nezaoberal. Bolo bezpochybne preukázané, že všetci spoluvlastníci, vrátane
žalobcu, uzavreli individuálne zmluvy o nadriadenosti záväzku voči banke, v ktorých v ust. čl. II.
ods. 2 bolo uvedené, že dlžník sa týmto zaväzuje neposkytnúť veriteľovi žiadne plnenie existujúceho

záväzku alebo akéhokoľvek budúceho záväzku voči veriteľovi do momentu splnenia nadriadeného
záväzku. Uvedeného záväzku si bol vedomý aj žalobca, keďže tvrdil, že do roku 2007 si z tohto dôvodu
neuplatňoval voči žalovanému nájomné. V roku 2007 však malo dôjsť podľa tvrdenia žalobcu k splneniu
záväzku. V konaní však jednoznačne preukázal, že jeho záväzok voči banke nebol doposiaľ splnený.
Aj zo samotného odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že preukazoval dokladmi, že všetky

práva z úverovej zmluvy boli postúpené bankou na G. T., ktorá tak prebrala všetky práva z úverovej
zmluvy, ako aj zo zmlúv o nadriadenosti záväzku voči banke. Postúpenie týchto práv nerozporoval ani
žalobca. Súd prvej inštancie však nebral tieto skutočnosti do úvahy s odôvodnením, že sú irelevantné.
V tomto kontexte žalovaný poukazoval na znenie ust. § 408a ods. 8 ObZ, v zmysle ktorého záväzok
podriadenosti

v celom rozsahu prechádza na postupníka pri postúpení pohľadávky, s ktorou je spojený záväzok
podriadenosti. Preto žalovaný nemôže v zmysle ust. čl. II ods. 2 a 3 zmluvy o nadriadenosti záväzku
voči banke platiť žalobcovi žiadne jeho pohľadávky.17. Napokon žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku splatnosti
nájomného, keďže podľa jeho názoru bolo povinnosťou žalobcu podať žalobu o určenie splatnosti, a
preto sa žalovaný doposiaľ nemohol dostať do omeškania s plnením žalovaného záväzku.

18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu považoval toto za nedôvodné, napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie za vecne správne, pričom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal
mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade
s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k správnym skutkovým zisteniam a právnym záverom. Napadnuté

rozhodnutie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. V ďalšom
žalobca poukazoval na a stotožňoval sa s jednotlivými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie, ako boli tieto uvedené v napadnutom rozsudku, týkajúcimi sa posúdenia platnosti spornej
zmluvy o nájme a peňažných záväzkov žalovaného z nej vyplývajúcich, ako aj ich splatnosti. Rovnako
sa žalobca stotožňoval s aplikovanou sudcovskou koncentráciou konania zo strany súdu prvej inštancie.
V ďalšom žalobca uviedol, že síce nespochybňoval uzavretie zmluvy o nadriadenosti záväzku voči

banke, avšak poukazoval na to, že v roku 2007 bola úverová zmluva vyplatená voči banke. Žiadna zo
strán netvrdila a ani nepreukazovala, že záväzok žalovaného vyplývajúci z predmetnej úverovej zmluvy
naďalej existuje. Žalovaný poukazoval len na to, že banka z dôvodu nesplácania zosplatnila predmetný
úver a tento so stavom ku dňu 27.10.2008 odkúpila na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
28.10.2008 od banky ako postupcu G. T. ako postupník. Z listinných dôkazov pritom vyplýva, že konečná

splatnosť úveru nastala dňa 15.07.2009.
19. Žalovaný nepodal odvolaciu repliku a ani neboli odvolaciemu súdu predložené žiadne iné podania
strán.
20. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), konštatujúc, že odvolanie proti rozsudku súdu
prvejinštancie,čodojehovýrokovI.aIII.,bolopodanéoprávnenýmsubjektom(§359CSP)-žalovaným,

v neprospech ktorého bolo týmito výrokmi napadnutého rozsudku rozhodnuté, včas (§ 362 ods. 1 CSP)
a proti rozhodnutiu, proti ktorému je takýto opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný
odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385
ods. 1 CSP

a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. podľa ust. §
388 CSP zmenil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Odvolanie žalovaného v
ostatnej časti, t. j. proti rozsudku v jeho výroku, ktorým bola vo zvyšnej časti žaloba zamietnutá (výrok
II.), z dôvodu podľa ust. § 386 písm. b) CSP, t. j. z dôvodu odvolania podaného neoprávnenou osobou,
odmietol.

21. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že opravný prostriedok
žalovaného proti výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom vyhovení žalobe
je dôvodný.
22. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie pri rozhodnutí sporu
vychádzal z toho, že medzi žalobcom ako jedným z prenajímateľov a žalovaným ako nájomcom vznikol

na podklade zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 05.06.2002 platný záväzkovo-právny vzťah.
Z tohto záväzkovo-právneho vzťahu vyplynula žalovanému povinnosť plniť každému z prenajímateľov,
teda aj žalobcovi ročné nájomné v sume 1.659,70 eur. Konkrétne mal tak žalovaný povinnosť zaplatiť
žalobcovi za žalované obdobie od 01.05.2015 do 30.04.2018 z uvedeného právneho dôvodu celkovo
sumu 4.979,10 eur (3 x 1.659,70 eur).

23. S obranou žalovaného v spore založenou na existencii zmluvy o nadriadenosti záväzku voči banke,
uzavretej dňa 27.08.2003 medzi žalobcom ako veriteľom, žalovaným ako dlžníkom a bankou Y. Y.,
a. s. sa súd prvej inštancie, aj napriek skutkovým zisteniam o obsahu tejto zmluvy (viď odsek č. 14
napadnutého rozsudku), vyporiadal tak, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe len poukazoval na uzatvorenú
zmluvu o nadriadenosti záväzku voči banke, avšak netvrdil a ani nepreukazoval, že tento záväzok

naďalej existuje. Ani následne v duplike k replike žalobcu, v ktorej žalobca nespochybňoval uzavretie
tejto zmluvy a v ktorej žalobca zároveň uviedol, že v roku 2007 bola vyplatená úverová zmluva voči
banke Y. Y., a. s., žalovaný netvrdil a nepreukazoval, že jeho záväzok z predmetnej úverovej zmluvy
naďalej existuje, poukazoval len na to, že predmetný úver z dôvodu jeho nesplácania banka zosplatnila
a predmetný úver so stavom ku dňu 27.10.2008 od banky ako postupcu odkúpila ako postupník G. T.,

pričom však z ďalších listinných dôkazov predložených žalovaným vyplýva, že konečná splatnosť úveru
bola dňa 15.07.2009. Ak žalovaný na pojednávaní dňa 20.07.2020 uviedol, že nie je pravdou, že v roku
2007 mal byť záväzok žalovaného voči banke Y. Y., a .s. z predmetnej úverovej zmluvy splatený, pričom
splatený doposiaľ nie je (už vo vzťahu k novému veriteľovi postupníkovi G. T.) a potom vzhľadom nato na podklade zmluvy o nadriadenosti záväzku voči banke zo dňa 27.08.2003 nie je žalobca na jednej
strane oprávnený (nemá aktívnu vecnú legitimáciu) domáhať sa zaplatenia nájmu a žalovaný nemá na
druhej strane povinnosť plniť toto nájomné (viď str. 3 zápisnice o pojednávaní na č. l. 70 spisu), súd

prvej inštancie na toto jeho vyjadrenie s odkazom na sudcovskú koncentráciu konania ust. § 153 ods.
2 CSP neprihliadal. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tak možno vyvodiť, že súd prvej inštancie,
vychádzajúc z toho, že existencia nadriadeného záväzku, uvedeného v zmluve o nadriadenosti záväzku
voči banke, nebola už v žalovanom období (od 01.05.2015 do 30.04.2018) preukázaná, na túto zmluvu
neprihliadal a žalovaný nárok na zaplatenie nájomného v sume 4.979,10 eur za predmetné obdobie

považoval za skutkovo a právne dôvodný. Z tohto záveru potom vyplynulo rozhodnutie, ktorým súd prvej
inštancie žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na zaplatenie sumy 4.979,10 eur s príslušenstvom.
24. Z ust. § 151 CSP vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení
protistrany, na ktoré sa kladú určité kvalitatívne nároky. Za podmienok podľa ust.
§ 151 ods. 2 CSP musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia. Ak strana sporu neunesie
bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie

domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí
byťvýslovné,nepostačujevšeobecnévyhlásenie,zktoréhonemožnovyvodiťibakonkludentnýnesúhlas
strany so skutkovým stavom tvrdeným protistranou. Uvedené ustanovenie však nemožno vykladať a
aplikovať izolovane a absolútne, keďže podľa ust. § 186 ods. 2 CSP, súd vychádza zo zhodných tvrdení
strán za podmienky, že neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti a keďže súčasne podľa ust.

§ 191 ods. 1 CSP (na ktoré poukazoval v napadnutom rozhodnutí aj súd prvej inštancie) pri hodnotení
dôkazov má súd povinnosť prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
25. Už len tvrdenie žalovaného v podanej duplike, že v roku 2008 došlo k postúpeniu pohľadávky banky
z predmetnej úverovej zmluvy č. 335/AU/OC/2003, čomu nasvedčuje aj listinný dôkaz (udelenie súhlasu
žalobcu zo dňa 19.08.2008 na postúpenie zostatku úveru z úverovej zmluvy č. 335/AU/OC/2003 zo dňa

27.08.2003, č. l. 46 spisu) vykonaný súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 20.07.2020 (viď str. 4
zápisnice o pojednávaní na č. l. 71 spisu), nespochybnený žalobcom, možno považovať za uvedenie
skutočností, ktoré bez ďalšieho samé o sebe spochybnili pravdivosť tvrdenia žalobcu o zániku tohto
záväzku v roku 2007. Súd prvej inštancie tak nepostupoval správne, ak vychádzal z tvrdenia žalobcu
o ďalšej neexistencii záväzku žalovaného, vyplývajúceho z predmetnej úverovej zmluvy (v podanej

replike: že v roku 2007 bola v plnom rozsahu vyplatená úverová zmluva, na pojednávaní: že úver,
na ktorý bol tento jeho záväzok viazaný bol splatený v roku 2007) a v podstate preniesol dôkazné
bremeno o ďalšej existencii tohto záväzku v žalovanom období na žalovaného. V spore sa totiž ukázala
nespornou skutočnosť, že záväzok žalovaného voči banke z predmetnej úverovej zmluvy (označený v
zmluve o nadriadenosti záväzku voči banke zo dňa 27.08.2003 ako nadriadený záväzok) vznikol. Potom

bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu o skutočnosti spôsobujúcej zánik tohto záväzku (napr. zaplatenie
peňažnej sumy veriteľovi, zodpovedajúcej hodnote tohto záväzku) zaťažovalo v spore stranu, ktorá
z tohto tvrdenia vyvodzovala pre seba priaznivé právne dôsledky, v danom prípade žalobcu (k tomu
uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 Obo 52/2010 zo dňa 24.06.2010).
26. Ani skutočnosť, že ku konečnej splatnosti predmetného úveru (teda záväzku žalovaného z

predmetnej úverovej zmluvy) malo dôjsť dňa 15.07.2009, nemá žiaden vplyv na existenciu tohto
záväzku, keďže splatnosť záväzku nespôsobuje jeho zániku.
27. Rovnako zánik záväzku žalovaného nemohlo spôsobiť ani žalovaným tvrdené postúpenie
pohľadávky, na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie z dôvodu koncentrácie konania podľa ust. § 153
ods. 2 CSP zrejme neprihliadal. Postúpením pohľadávky totiž podľa ust. § 524 OZ nedochádza k zániku

zodpovedajúceho peňažného záväzku dlžníka, ale dochádza len k zmene v osobe veriteľa, pričom s
postúpenou pohľadávkou na veriteľa prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené (§ 524
ods. 2 OZ), teda vrátane práv vyplývajúcich zo zabezpečenia pohľadávky (záväzku). Pokiaľ aj postupník
G. T. za postúpenie zaplatila banke peňažnú sumu zodpovedajúcu aktuálnemu zostatku pohľadávky s
príslušenstvom ku dňu zaplatenia odplaty (ako to tvrdil žalovaný v duplike), nešlo o splnenie záväzku

dlžníka (žalovaného), ale o plnenie záväzku postupníka zaplatiť za postúpenie pohľadávky odplatu. Z
obsahu zmluvy o nadriadenosti záväzku voči banke zo dňa 27.08.2003 vyplýva, že účelom uzavretia
tejto zmluvy bolo zabezpečenie nadriadeného záväzku (čl. I. ods. 3 zmluvy). Nadriadený záväzok bol
definovaný v ust. čl. I. ods. 2 zmluvy ako záväzok dlžníka (žalovaného) z úverovej zmluvy č. 335/AU/
OC/2003 zo dňa 27.08.2003, uzavretej medzi bankou Y. Y. a. s. a žalovaným ako dlžníkom, t. j. záväzok

vrátiť banke peňažné prostriedky v sume 7.500.000,- Sk s príslušenstvom. V ust. čl. II. ods. 2 zmluvy sa
zaviazaldlžníkneposkytnúťžalobcovižiadneplneniemedziinýmajakéhokoľvekbudúcehozáväzkuvoči
žalobcovi do momentu splnenia nadriadeného záväzku. Súčasne v ust. čl. II. ods. 3 zmluvy sa žalobca
a banka dohodli na tom, že žalobca neprijme medzi iným aj akúkoľvek platobnú povinnosť dlžníka,alebo plnenie akejkoľvek sankcie, neuplatní si žiadnu pohľadávku proti dlžníkovi v súdnom, exekučnom
alebo konkurznom konaní proti dlžníkovi alebo v procese výkonu rozhodnutia proti dlžníkovi, a to až
do momentu splnenia nadriadeného záväzku. K skutkovým záverom zodpovedajúcim týmto zisteniam

odvolacieho súdu dospel aj súd prvej inštancie (viď odsek č. 14 napadnutého rozsudku).
28. V konaní tak vyšlo najavo, že uplatňovaniu žalovanej pohľadávky s jej príslušenstvom bráni dohoda
žalobcu, žalovaného a veriteľa pohľadávky, vyplývajúcej z úverovej zmluvy
č. 335/AU/OC/2003 zo dňa 27.08.2003, obsiahnutá v zmluve o nadriadenosti záväzku voči banke zo
dňa 27.08.2003. Žalobu tak bolo potrebné, bez ohľadu na spornú platnosť predmetnej nájomnej zmluvy,

ako aj bez ohľadu na postúpenie pohľadávky banky Y. Y., a. s., vyplývajúcej úverovej zmluvy č. 335/AU/
OC/2003 zo dňa 27.08.2003, považovať minimálne za predčasnú. Ak by súd prvej inštancie správne
aplikovalust.§151ods.1,§186ods.2 a§191ods.1vkontexteust.§153CSP, dospelbybezpochybne
k správnemu právnemu záveru o ďalšej existencii záväzku žalovaného ako dlžníka z úverovej zmluvy
č. 335/AU/OC/2003 zo dňa 27.08.2003, resp. k záveru, že žalobca netvrdil a ani nepreukázal žiadne
také (právne) skutočnosti, na podklade ktorých by bolo možno dospieť k právnemu záveru o zániku

uvedeného záväzku žalovaného.
29. V nadväznosti na doposiaľ uvedené odvolací súd v zmysle ust. § 388 CSP napadnutý rozsudok
vo výroku I. zmenil tak, že žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 4.979,10 eur spolu s úrokmi
z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.979,10 eur od 01.06.2018 do zaplatenia zamietol. Z
tohto dôvodu už potom považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi uvedenými

žalovaným v podanom odvolaní.
30. Pokiaľ žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj čo do jeho výroku
II., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti (v rozsahu časti uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z
omeškania vo výške 0,25 % ročne zo sumy 4.979,10 eur od 01.06.2018 do zaplatenia) zamietnutá,
odvolací súd zdôrazňuje, že prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj

stránku subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje
(len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné
znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné (objektívna prípustnosť odvolania je vymedzená
ust. § 355 a nasl. CSP určujúcim podmienky, v prípade splnenia ktorých je odvolanie prípustné). Na
rozdiel od toho sa subjektívna stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa

a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje
podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom);
takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej stránke
negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery, teda rozhodnutie bolo
vydané v jeho neprospech (§ 359 CSP). Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá

zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie
subjektívnej prípustnosti odvolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti
odvolania. (k tomu napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo 240/2012 zo dňa 12.11.2012)
Odvolací súd pri posudzovaní subjektívnej prípustnosti odvolania dospel k záveru, že právo podať
odvolanie prináleží len tej strane, ktorej bola rozhodnutím spôsobená ujma, pričom v danom prípade

žalovanému zamietnutím žaloby v jej zvyšnej časti žiadna ujma na jeho právach spôsobená nebola,
a preto žalovaný nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania. Podstatným je totiž
porovnanie výsledku sporu s nárokom uplatneným v žalobe.
31. Vo zvyšnej časti, t. j. v časti napádajúcej rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., odvolanie
žalovaného odvolací súd v zmysle ust. § 386 písm. b) CSP odmietol.

32. Odvolací súd tak v ďalšom v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP rozhodol opätovne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie, a to v zmysle ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v spore v plnom rozsahu úspešný, žaloba bola voči nemu v celom
rozsahu zamietnutá, a preto mu odvolací súd priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP pri
aplikácii ust. § 262 ods. 1, ust. § 255 ods. 2 a ust. čl. 4 ods. 1 v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP. Žalovaný
bolvodvolacomkonanívrozsahukonaniaojehoodvolaníprotirozsudkusúduprvejinštancievčastijeho
výroku I. a III. úspešný. CSP neobsahuje osobitnú úpravu rozhodovania o trovách konania v prípade,
že odvolanie je odmietnuté. Preto odvolací súd považoval za nutné o trovách odvolacieho konania v

rozsahu konania od odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti jeho výroku II.,
vychádzajúc z ust. čl. 4 ods. 1 CSP, rozhodnúť analogicky podľa § 256 ods. 1 CSP, ktoré upravuje
problematiku najbližšiu odmietnutiu odvolania, lebo v tomto prípade odvolacie konanie končí bez toho,
aby odvolací súd rozhodoval o veci samej, a to v dôsledku procesného zavinenia tej strany sporu, ktoráako neoprávnená podala odvolanie - v danom prípade žalovaného. V tejto časti odvolacieho konania
bol teda naopak úspešný žalobca. Uvedené sa tak premietlo do čistého úspechu žalovaného o veľkosti
98,8 % [úspech žalovaného v časti odvolacieho konania o zaplatenie sumy 4.979,10 eur spolu s úrokmi

z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.979,10 od 01.06.2018 do zaplatenia, kapitalizovaných ku
dňu rozhodnutia odvolacieho súdu, t. j. ku dňu 26.05.2021 v sume 1.189,53 eur, teda vyčíslený úspech
žalovaného ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu celkovo v sume 6.168,63 eur; úspech žalobcu v časti
odvolacieho konania o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 0,25 % ročne zo sumy 4.979,10 od
01.06.2018dozaplatenia,kapitalizovanýchkudňurozhodnutiaodvolaciehosúdu,t.j.kudňu26.05.2021

v sume 37,17 eur, teda vyčíslený úspech žalobcu ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu celkovo v sume
37,17 eur; potom %-tuálny úspech žalobcu = 6.168,63 / (6.168,63 eur + 37,17 eur) = 0,9940 = 99,4 %;
napokon čistý úspech žalovaného = úspech žalovaného - úspech žalobcu = 99,4 % - 0,6 % = 98,8 %].
Potom odvolací súd priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 98,8 %.
34. O výške náhrady trov konania na súde prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania rozhodne po

právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
35. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).