Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoZm/2/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109217319
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5109217319.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: S.
W.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomG.XX,XXXXXW.,zastúpenéhoprávnymzástupcomMgr.Róbertom
Kučerom, advokátom, so sídlom R. Z. XX, XXX XX W., proti žalovanému: E. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom Q. XX, XXX XX A., zastúpenému právnou zástupkyňou Mgr. Zuzanou Bdžochovou, advokátkou,
so sídlom E. X, XXX XX T., v konaní o zaplatenie zmenkovej sumy 1.228.162,76 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11CbZm/1/2009-497 zo dňa 02.12.2011,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11CbZm/1/2009-497 zo dňa 02.12.2011 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 7.794,74 Eur za trovy
právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu Mgr. Róberta Kučeru, advokáta, so sídlom R.
Z. XX, XXX XX W., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Žilina č.k. 11Zm
25/2009-13 zo dňa 24.08.2009 ponechal v platnosti. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť Slovenskej
republike na účet Okresného súdu Žilina trovy konania vo výške 11,28 Eur a nahradiť žalobcovi na účet

jeho právneho zástupcu trovy konania o námietkach vo výške 34.876,26 Eur, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že pojednávania dňa 02.12.2011 sa
žalovaný, ani jeho právna zástupkyňa nezúčastnili. Faxovým oznámením zo dňa 02.12.2011 právna
zástupkyňa žalovaného oznámila, že sa nemôže pojednávania zúčastniť z dôležitého dôvodu, ktorým
bolo podrobenie sa lekárskemu ošetreniu. Žalovaný trval na osobnej účasti jeho právnej zástupkyne, na

dodržaní ústnosti súdneho konania, žiadal o ospravedlnenie a odročenie pojednávania na iný vhodný
termín. Okresný súd k dôvodu neúčasti právnej zástupkyne žalovaného na pojednávaní uviedol, že
„lekárske ošetrenie nebolo však nijakým spôsobom bližšie špecifikované a uskutočnenie tohto ošetrenia
v deň konania pojednávania nebolo nijakým spôsobom preukázané." Žalovaným, ani jeho právnou
zástupkyňou nebolo tvrdené, že by sa jednalo o akútne, neodkladné ošetrenie, ktoré by zmarilo účasť
žalovaného a jeho právnej zástupkyne na pojednávaní. Okresný súd posudzoval dôvod pre odročenie
pojednávania v okamihu začatia pojednávania, ku ktorému však preukázaný nebol. Žiadny doklad

o uskutočnení ošetrenia však k okamihu začatia pojednávania zo strany žalovaného a jeho právnej
zástupkyne predložený nebol. Podľa § 101 ods. 2 OSP sa na odročenie pojednávania vyžaduje
kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to podanie žiadosti o odročenie pojednávania a existencia
dôležitého dôvodu. Dôležitý dôvod pritom zákon nedefinuje a tento je potrebné ustáliť samostatne vkaždej jednotlivej právnej veci. Žalovaný sa odvolával na zásadu ústnosti a svoje právo zúčastniť sa
súdnehopojednávania.Stýmtoprávomžalovanéhokolidujeprávožalobcunarozhodnutieojehonávrhu
bez zbytočných prieťahov, teda právo na rýchlu a účinnú súdnu ochranu. Súd je pritom povinný vytvárať

rovnaké podmienky a rovnaké procesné postavenie subjektov. Pod rovnakým postavením účastníkov
konania možno rozumieť také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Žalobca má
pri rovnosti so žalovaným právo, aby jeho vec bola verejne, bez zbytočných prieťahov prerokovaná v
súlade s § 6 OSP. Okresný súd dospel k záveru, že žalovaným tvrdený a nepreukázaný dôvod, nebol
dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania. Žalovaný a jeho právna zástupkyňa mali dostatočný

časový priestor a možnosť vyjadriť sa v konaní. Túto možnosť žalovaný, aj jeho právna zástupkyňa
využili prítomnosťou na predchádzajúcich pojednávaniach, na ktorých bol vypočutý žalovaný aj jeho
právna zástupkyňa. Žalovaný mal teda možnosť aj priestor na vyjadrenie k vykonaným dôkazom a tiež
k predloženému znaleckému posudku na tvrdenie skutočnosti a označovanie a predkladanie dôkazov.
Predvolanie na pojednávanie nariadené na deň 02.12.2011 prevzala právna zástupkyňa žalovaného
dňa 14.11.2011 a mala teda dostatočný časový priestor, aby svoje pracovné či iné záležitosti si zariadila

tak, aby sa pojednávania mohla zúčastniť. Lekárske ošetrenie právnej zástupkyne žalovaného by bolo
možné považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania len v tom prípade, ak by sa jednalo
o neodkladné, akútne ošetrenie v dôsledku náhlej choroby alebo úrazu, ktoré by bránilo v účasti na
pojednávaní. Takéto okolnosti tvrdené neboli a ani neboli preukazované. Okresný súd konštatoval, že
ku dňu pojednávania na strane žalovaného a jeho právnej zástupkyne nebol zistený, ani tvrdený dôležitý

dôvod pred odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 OSP.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 75 zák. č. 191/1950 Zb. zmenkového a
šekového zákona (ďalej len „zákon"), § 47 ods. 1, 2 zákona, § 38 ods. 1 zákona, § 46 ods. 1, 2
zákona, § 53 ods. 1 zákona, § 9a ods. 2 časti 3 zákona, druhej časti § 78 ods. 1 zákona, okresný súd

zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Žilina č.k. 11Zm 25/2009-13 zo dňa 24.08.2009 ponechal
v platnosti. Predmetom žaloby bolo uplatnenie práv zo zmenky, ktorú predložil žalobca. Žalovaný sa
v konaní bránil námietkami, v ktorých spochybnil samotnú zmenku, aktívnu legitimáciu žalovaného,
označenie žalovaného a ďalšie skutočnosti, vrátane podpisu žalovaného na zmenke.

K námietke žalovaného ohľadom neuvedenia dátumu narodenia účastníkov v žalobe podľa § 79 ods.
1 OSP, okresný súd uviedol, že dátum narodenia nie je obligatórnou náležitosťou označenia účastníka
konania. Rovnako zákon nevyžaduje uvedenie poštového smerovacieho čísla. Pokiaľ pod bodom A/
žalovaný namietal nedostatok pasívnej legitimácie s tým, že žaloba bola podpísaná JUDr. Ernestom
Valkom a ako žalobca bol uvedený S. W., tak takáto námietka žalovaného podľa okresného súdu

neobstála, nakoľko zo žaloby z jej prvej strany bolo nepochybne zrejmé, že žalobcom je S. W., zastúpený
advokátom JUDr. Ernestom Valkom, s tým, že na druhej strane potom žalobu ako celok podpísal právny
zástupca JUDr. Ernest Valko. O tejto skutočnosti svedčila aj predložená plná moc. Je teda zrejmé,
že účastníkom a aktívne vecne legitimovaným subjektom bol S. W., ktorý v čase začatia konania bol
zastúpený advokátom JUDr. Ernestom Valkom. Práva zo zmenky teda voči žalovanému neuplatnil

právny zástupca, ale žalobca S. W..

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že pod bodom B/ námietok žalovaný
namietal, že zmenka nie je platnou a že sa jedná o zmenku nulitnú. K bodu B1 však žalovaný
bližšie túto námietku nešpecifikoval a nebolo teda zrejmé, prečo považoval zmenku za neplatnú. V

tomto bode žalovaný uviedol len to, že zmenka neobsahuje náležitosti zmenky. Po oboznámení sa s
textom zmenky, okresný súd konštatoval, že táto vlastná zmenka obsahuje všetky zákonom požadované
náležitosti tak, ako ich uvádza čl. I. § 75 zákona. Zmenka teda obsahuje označenie, že ide o zmenku,
obsahuje bezpodmienečný sľub, zaplatiť určitú peňažnú sumu, obsahuje údaj zročnosti aj údaj miesta,
kde sa má platiť. Ďalej zmenka obsahuje meno toho, komu sa má platiť, dátum a miesto vystavenia

a podpis vystaviteľa. Zmenka teda obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti. Pod bodom B2/
žalovaný namietal neexistenciu osoby označenej na zmenke. Argumentoval tým, že meno žalovaného
je uvedené nesprávne a namiesto mena E. je uvedené meno E.. Ďalej uviedol, že takáto osoba nemá
právnu subjektivitu. Z vykonaných dôkazov skutočne vyplývalo, že celé meno žalovaného je E. H.
s krátkym „a" v mene E.. Táto skutočnosť vyplývala jednak z predloženého rodného listu a tiež z

občianskeho preukazu žalovaného. Podľa okresného súdu však takéto označenie žalovaného aj s
uvedenou chybou nemalo žiaden vplyv na identifikáciu žalovaného a na platnosť zmenky, ako takej.
Na to, aby zo zmenky vznikol platný záväzok, postačovalo, aby zmenka bola podpísaná vystaviteľom.
Zákon teda nevyžaduje, aby vystaviteľ bol okrem podpisu bližším spôsobom identifikovaný. Na platnosťzáväzku žalovaného by preto postačoval jeho púhy podpis, pričom by vôbec nemuselo byť uvedené
jeho meno, priezvisko, ani adresa jeho bydliska. V tejto súvislosti možno poukázať na ustanovenie
prvej časti zákona, a to § 47 tohto zákona, v zmysle ktorého je voči majiteľovi zaviazaný každý, kto

zmenku podpísal. Na vznik zmenkového záväzku teda postačuje samotný podpis. V tejto súvislosti
potom nemôže obstáť ani námietka žalovaného v tom smere, že bolo nesprávne uvedené poštové
smerovacie číslo adresy žalovaného. Aj ohľadom tohto poštového smerovacieho čísla platilo, že takýto
údajniejepodstatnounáležitosťouzmenky,apretochybavtomtoúdaji,resp.jehoúplnáabsencia,nemá
na platnosť, či neplatnosť zmenky žiaden vplyv. Skutočnosť, že žalovaný zmenku podpísal, vyplývala zo

záverov vykonaného znaleckého dokazovania. Samotný podpis žalovaného teda úplne postačoval na
to, aby žalovaný ako vystaviteľ zmenky bol voči žalobcovi zaviazaný na zaplatenie v zmenke uvedenej
zmenkovej sumy. Pod bodom B3/ namietal žalovaný nesprávnosť označenia dátumov na zmenke s tým,
že v zmenke absentovalo slovné označenie kalendárneho mesiaca. Ani takáto námietka žalovaného
nemohla obstáť. Údaj dátumu bol uvedený bežne používaným spôsobom. Zákon nemá žiadne ďalšie
požiadavky, akým spôsobom má byť dátum vystavenia zmenky uvedený. Dátum vystavenia zmenky

tak všeobecne, ako všetky iné údaje na zmenke, musí byť uvedený spôsobom, ktorý nevzbudzuje
pochybnosti o tom, kedy je zmenka vystavená, resp. v prípade dátumu splatnosti, kedy je zmenka
splatná. Na zmenke je uvedený dátum vystavenia 27.07.2005. Jedná sa o bežný zaužívaný spôsob
uvádzania dátumu. Skutočnosť, že podľa zmenkovej predtlače, na ktorej je zmenka vypísaná, má byť
mesiac uvedený slovom, nestelesňuje zákonnú požiadavku zákona, ale sa jedná len o požiadavku tohto

konkrétneho tlačiva zmenky. Vzhľadom k tomu nemožno hovoriť ani o vnútornej rozpornosti zmenky,
nakoľko na zmenke sa žiadny iný dátum vystavenia nenachádzal. Nenachádzal sa tam teda iný dátum
vystavenia, ktorý by mohol byť v rozpore s dátum 27.07.2005. O vnútornej rozpornosti zmenky by bolo
možné hovoriť len v prípade, ak by na zmenke bol napr. dátum uvedený číselne 27.07.2005 a v inej časti
zmenky napr. 27. augusta 2005. V takomto prípade by bolo možné hovoriť o tom, že zmenka je vnútorne

rozporná, nakoľko nie je možné jednoznačne ustáliť dátum, kedy bola vystavená. V prípade predloženej
zmenky však takýto rozpor neexistoval, nakoľko na zmenke sa nachádza len jeden nezameniteľný
a jednoznačne identifikovaný dátum vystavenia zmenky. Čo sa týkalo námietky ohľadom údaja 07 v
časti uvedenia mesiaca, údaj vyjadrený takýmto spôsobom je bežne využívaným spôsobom vyjadrenia
dátumu,pričompodľavedomostiokresnéhosúduzinejsporovejagendyazovšeobecnýchznalostí,údaj

dátumu sa takýmto spôsobom uvádzal predovšetkým z dôvodu, aby sa zamedzilo prípadnej manipulácii
s uvedeným dátumom tak, aby sa pred uvedené číslice dátumu nedala dopísať ďalšia číslica, ktorá by
mohla dátum zmeniť. V prípade uvedenia kalendárneho mesiaca 07 takáto zmena neprichádzala do
úvahy, avšak takáto zmena by bola možná napr. pri nižšie uvedenom údaji splatnosti, ktorá je uvedená
ako 02. februára 2009. V prípade, ak by dátum bol uvedený 2. februára 2009, bolo by možné pred

tento dátum dopísať číslicu 1 alebo 2, čím by sa zmenil dátum splatnosti na 12. februára 2009 alebo
22. februára 2009. Práve v úmysle predísť takýmto dodatočným manipuláciám a dopisovaniu čísel do
dátumov sa v prípade takýchto listín bežne používa číslo 0, ktoré zabráni tomu, aby sa dal dátum
vystavenia alebo splatnosti zmeniť.

K námietke žalovaného, že mesiac nie je uvedený slovom, možno uviesť tiež ďalší záver a síce,
že pri posudzovaní platnosti zmenky bolo rozhodujúce posudzovanie, či zmenka obsahuje zákonom
stanovené náležitosti. V danom prípade zmenka v časti dátumu vystavenia takýto zákonom požadovaný
údaj obsahuje. Pre posúdenie jej platnosti preto nemôže byť rozhodné, či spĺňa náležitosti predtlače
zmenky, ale rozhodné je len to, či spĺňa zákonom požadované náležitosti.

V časti B4 žalovaný namietal neurčitosť meny, nakoľko na zmenke sa nenachádza slovné označenie
menovej jednotky. Zo zmenky pritom vyplývalo, že označenie meny je uvedené skratkou Skk. V tejto
súvislosti sa okresný súd v celom rozsahu stotožnil s vyjadrením právneho zástupcu žalobcu, teda,
že skratka Skk je bežne používanou skratkou, ktorá sa používa predovšetkým v bankovom sektore.

Predstavuje teda trojpísmenkové označenie meny v súlade s medzinárodnými štandardami. V tejto
súvislosti možno opätovne poukázať na zákon, ktorý medzi náležitosťami zmenky vyžaduje len to,
aby zmenka bola vystavená s bezpodmienečným sľubom zaplatiť určitú peňažnú sumu. Zákon teda v
časti peňažnej sumy vyžaduje len jej určitosť. Nevyžaduje, aby sa pri určení sumy menovaná jednotka
vyjadrila slovným označením. Úplne postačuje, že sa jedná v čase vystavenia zmenky o existujúcu

menu, ktorá je označená spôsobom, ktorý nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, v akej mene je
zmenková suma vyjadrená. Takéto náležitosti predložená zmenka spĺňala, keďže v čase jej vystavenia
bola na území Slovenskej republiky platnou menou Slovenská koruna, pre ktorú sa podľa zákona
používalo označenie Sk a podľa medzinárodných štandardov označenie Skk.Pokiaľ v bode B4 žalovaný namietal, že návrh na začatie konania a zmenkový platobný rozkaz znie
na menu „€" s tým, že takéto označenie menovej jednotky nie je správne, tak v tejto súvislosti možno

poukázať na § 9a zákona, v zmysle ktorého v súvislosti s prechodom Slovenskej republiky zo Slovenskej
koruny na menu Euro došlo k prepočtu súm pôvodne uvedených v Slovenských korunách na menu Euro
konverzným kurzom. Čo sa týka použitia znaku €, tento je všeobecne používaným znakom menovej
jednotky Euro, ktorý nevzbudzuje žiadne pochybnosti o identifikácii menovej jednotky, na ktorú znie
návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu, resp. samotný zmenkový platobný rozkaz. Čo sa

týkalo tvrdenia, že zo zmenkového platobného rozkazu, ani zo žaloby nie je zrejmé, akým spôsobom
bola zmenková suma prepočítaná na sumu uvedenú v platobnom rozkaze, tento spôsob vyplýva priamo
z citovaného zákonného ustanovenia. K prepočtu zmenkovej sumy uvedenej v Slovenských korunách
došlo konverzným kurzom v pomere 1,- Eur ku 30,126 Sk.

V bode B5 namietal žalovaný neurčitosť a zmätočnosť miesta platenia a domicilu. V tejto súvislosti

okresný súd poukázal na znenie zmenky, z ktorého je zrejmé, že sa nejedná o domicil zmenky,
ale len o určenie miesta, kde sa zmenka má platiť. Na to, aby sa jednalo o domicil, by zmenka
musela obsahovať doložku „splatné u" alebo „splatné v". V tomto prípade však zmenka obsahuje len
text splatné Veľká Okružná 39, Žilina, Advokátska kancelária Kučera a Kučera. Na platné určenie
miesta, kde sa zmenka má platiť, pritom podľa ustálenej judikatúry úplne postačuje, aby toto miesto

bolo identifikované uvedením obce alebo mesta, kde sa má platiť. Bližšie určenie miesta uvedením
adresy, prípadne bližšou špecifikáciou tejto adresy nie je potrebné. Z textu zmenky je tak jednoznačne
identifikované miesto platenia zmenky, ktorá má byť platená v Žiline na adrese: Veľká Okružná 39.
Námietky žalovaného ohľadom skutočnosti, že takáto adresa neexistuje, resp. že je neurčitá, neobstáli.
Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uvádzala, že na danej budove sa takéto označenie

budovy číslom 39 nenachádzalo, a preto takáto adresa neexistuje. Ak by sme prijali takúto argumentáciu
právnej zástupkyne žalovaného, tak rozhodujúcim kritériom pre určenie, či určitá adresa existuje alebo
neexistuje, by bolo to, či sa na danej adrese alebo nehnuteľnosti nachádza popisné číslo. V prípade,
ak by takéto popisné číslo na budove nebolo, resp. by z nej bolo odstránené, tak by podľa tohto názoru
uvedená adresa zanikla. Vyjadrenia žalovaného ohľadom skutočnosti, či advokátska kancelária, resp.

Mesto Žilina je právnickou osobou alebo nie, sú v danom kontexte irelevantné, nakoľko sa nejedná o
domicil zmenky, ale len o určenie miesta, kde sa zmenka má platiť. Čo sa týka námietky, že by sa malo
jednať o duplicitu alebo alternatívnosť platobných miest, takáto námietka neobstála. Platobné miesto
na zmenke možno vyjadriť len adresou, pričom zmenka obsahuje len jednu adresu Veľká Okružná 39,
Žilina.Žiadnaďalšiaadresaplatobnéhomiestanazmenkeobsiahnutánieje,apretoniejemožnéhovoriť

o nejakej duplicite alebo alternatívnosti platobných miest. Označenie Advokátskej kancelárie Kučera a
Kučera len bližšie spresňuje platobné miesto na adrese Veľká Okružná 39, kde má dôjsť k zaplateniu
zmenky. V tejto súvislosti možno poukázať na to, že takéto presné vymedzenie platobného miesta je
v podstate v prospech žalovaného, ktorý tak jednoznačne vie, na akom mieste má zmenku zaplatiť. V
prípade, ak by platobné miesto bolo označené napr. len označením Žilina, zmenka by bola platná a

žalovaný by mal situáciu sťaženú v tom, že k predloženiu zmenky na platenie zo strany žalobcu by
mohlo dôjsť kdekoľvek na území mesta Žilina. Skutočnosť, že sa jedná o platobné miesto, nepriamo
vyplývala aj zo zmluvy o pôžičke, podľa ktorej bude požičaná suma splatná v mieste Veľká Okružná
39, v priestoroch Advokátskej kancelárie Kučera a Kučera. Toto miesto vrátenia pôžičky teda účastníci
zmenkovo-právneho vzťahu len preniesli do samotného textu zmenky. Možno preto konštatovať, že

zmenka neobsahuje domicil, ale obsahuje jednoznačné, presne špecifikované miesto, kde má byť
zmenková suma zaplatená.

Ak pod bodom C námietok žalovaný namietal, že nedošlo k splneniu povinnosti včasného predloženia
zmenky na platenie a v súvislosti s tým došlo k zmeškaniu lehôt a strate práva voči vystaviteľovi

zmenky, tak podľa okresného súdu táto argumentácia žalovaného je výslovne v rozpore so zákonom.
Ustanovenie § 53 zákona, na ktoré sa žalovaný odvolával, nie je v danom prípade a v tejto súvislosti
vôbec použiteľné. Je pravdou, že § 53 zákona zmeškanie lehoty na predloženie zmenky na platenie
spája so stratou práva majiteľa voči vystaviteľovi. V tomto prípade sa však jedná o zmenku vlastnú, a
nie o zmenku cudziu, na ktorú sa výslovne vzťahuje § 53 zákona. V tejto súvislosti treba poukázať na

ustanovenie druhej časti § 78 ods. 1 zákona v zmysle ktorého vystaviteľ vlastnej zmenky je zaviazaný
rovnako ako prijímateľ cudzej zmenky. § 53 prvého článku zákona pritom uvádza, že zmeškaním tam
uvedených lehôt, majiteľ zmenky stráca práva ku osobám zmenečne zaviazaným okrem prijímateľa.
Ak by teda aj žalobca skutočne zmeškal lehotu na predloženie zmenky na platenie, tak by v dôsledkuzmeškania tejto lehoty jeho právo voči žalovanému ako vystaviteľovi vlastnej zmenky (v postavení
prijímateľa cudzej zmenky) nebolo vôbec dotknuté. Okrem toho možno súhlasiť aj s argumentáciou
žalobcu v tom smere, že dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že zmenka nebola na platenie

predložená v stanovenej lehote, nesie ten, kto sa tohto tvrdenia voči majiteľovi zmenky domáha (§
46 ods. 2 zákona). Dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že žalobca nesplnil svoju prezentačnú
povinnosť a nepredložil zmenku na platenie tak v celom rozsahu, postihovalo žalovaného. Žalovaný
však žiadne dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia nepredložil a ani nenavrhol.

Okresný súd k námietke žalovaného ohľadom nemožnosti uplatňovať právo postihu podľa § 48 ods.
1 zákona uviedol, že tento argument je rovnako ako predchádzajúce tvrdenie úplne v rozpore so
zákonom. Podľa čl. 1 § 43 ods. 1 zákona je právo postihu právom, ktoré sa uplatňuje voči indosantom,
vystaviteľovi a iným osobám zmenečne zaviazaným v prípade, ak zmenka nebola zaplatená osobou,
ktorá je povinná zmenku zaplatiť. Právo postihu teda smeruje voči ďalším osobám, v tomto prípade
odlišným od vystaviteľa vlastnej zmenky, ktoré by mali toto plnenie poskytnúť majiteľovi zmenky v

prípade, ak ho neposkytne osoba zmenečne zaviazaná. Žiadne takéto osoby však v tomto konaní
neprichádzali do úvahy, nakoľko účastníkom zmenkovo-právneho vzťahu je výlučne osoba oprávnená
zo zmenky a osoba zo zmenky zaviazaná.

Rovnako podľa okresného súdu neobstála námietka žalovaného, že by nároky zo zmenky mali byť

premlčané. Žalovaný túto svoju námietku ani bližšie neodôvodnil, a teda nie je zrejmé, z čoho vyvodzoval
záver, že by nárok uplatnený žalobcom voči žalovanému mal byť premlčaný. Vystavená zmenka bola
zročná dňa 02.02.2009, pričom podľa § 70 čl. 1 zákona sa zmenečné nároky voči prijímateľovi (rovná
sa vystaviteľovi vlastnej zmenky) premlčujú v troch rokoch odo dňa zročnosti zmenky. Nárok uplatnený
žalobcom by tak bol premlčaný až po uplynutí 3 rokov od 02.02.2009, teda až v roku 2012.

Pod písmenom D žalovaný namietal absenciu kauzálnej príčiny. Ohľadom tejto námietky sa okresný
súd v celom rozsahu stotožnil s vyjadrením právneho zástupcu žalobcu v tom smere, že zmenka
je abstraktným právnym úkonom a žalovaný ako oprávnený zo zmenky vôbec nie je povinný kauzu
v zmenkovom konaní uvádzať, ani ju preukazovať. Napriek tomu v priebehu súdneho konania bola

predložená zmluva o pôžičke, z ktorej vyplývalo, že žalovaný poskytol peňažnú pôžičku vo výške
37.000.000,- Sk. Podľa textu tejto zmluvy bol záväzok vrátiť túto peňažnú sumu zabezpečený práve
predloženou zmenkou. Tým žalobca preukázal, a to aj nad rámec svojich povinností, kauzu danej
zmenky. Skutočnosť, že žalovaný zmluvu o pôžičke podpísal, jednoznačne vyplývala z vykonaného
znaleckého dokazovania. Námietky žalovaného ohľadom neprípustnej kauzy a neposkytnutej hodnoty

nie sú nijakým spôsobom odôvodnené a vzhľadom na preukázanú kauzu zmenkovo-právneho vzťahu
je možné považovať ich za účelové a nedôvodné.

V časti III. námietok žalovaný uvádzal, že neboli splnené základné podmienky pre vydanie zmenkového
platobného rozkazu. Okresný súd dospel k záveru, že zmenka spĺňala všetky zákonom požadované

náležitosti, a preto nebol žiaden dôvod pochybovať o jej pravosti. Okresný súd preto nepochybil, ak vo
veci na návrh žalobcu zmenkový platobný rozkaz vydal. V námietkach proti zmenkovému platobnému
rozkazu žalovaný namietal aj skutočnosť, že zmenku nepodpísal. Na preukázanie tejto skutočnosti bolo
na návrh žalobcu v konaní nariadené znalecké dokazovanie. Ako už bolo uvádzané, zo znaleckého
dokazovania vyplynul jednoznačný záver, že žalovaný podpísal tak samotnú zmenku, ako aj zmluvu

o pôžičke. Tento záver vyplýval nielen zo znaleckého posudku vypracovaného v konaní na základe
rozhodnutia okresného súdu, ale tiež z ďalšieho znaleckého posudku, ktorý si dal vypracovať žalobca. Aj
námietku žalovaného ohľadom nedostatku jeho podpisu na zmenke a na zmluve o pôžičke, tak možno
vyhodnotiť ako účelovú a ničím nepreukázanú. Okrem toho túto námietku spochybňovali aj rozporné
vyjadrenia žalovaného predovšetkým v zápisnici o podaní trestného oznámenia, kde žalovaný pripustil,

že zmenku podpísal, resp. že na zmenke sa nachádza jeho podpis. Tvrdenie žalovaného o tom, že by
ním mala byť podpísaná nejaká bližšie neidentifikovaná listina, na ktorú bol dodatočne dotvorený text
zmenky, nebolo nijakým spôsobom preukázané.

Pokiaľ na pojednávaní právna zástupkyňa žalovaného namietala tiež skutočnosť, že podľa zmenky by

malavdôsledkurozpornostiúdajovozmenkovejsumeplatiťnižšiasuma,ktorábyvdanomprípademala
byť nulová, tak okresný súd uviedol, že táto námietka bola vznesená až na súdnom pojednávaní, teda
po uplynutí lehoty na podanie námietok, z ktorého dôvodu na túto námietku okresný súd neprihliadal.
Ak by však aj táto námietka bola uplatnená včas, bola by v celom rozsahu nedôvodná, nakoľko zozmenky je jednoznačne určiteľné, na akú sumu je táto zmenka vystavená, pričom táto suma je tam
uvedená tak slovom, ako aj číselným vyjadrením. Okrem toho podľa § 6 ods. 1 zákona platí, že v
prípade, ak je zmenková suma uvedená aj číslami aj slovom, platí suma vyjadrená slovami. Preto ani

skutočnosť, že pred označením Skk nie je uvedená žiadaná suma, nemala na platnosť zmenky žiaden
vplyv, nakoľko v danom prípade je zmenková suma uvedená aj slovami. Okrem toho o rozpornosti
údaja zmenkovej sumy by bolo možné hovoriť len v prípade, ak by sa na zmenke nachádzali takéto
rozdielne údaje. Pred označením Skk sa však žiadny číselný údaj nenachádza, a preto nemožno hovoriť
o rozpornosti údajov. Nebolo zrejmé, na základe čoho právna zástupkyňa žalovaného dospela k záveru,

že absencia číselného údaja pred označením Skk znamenal, že sa jedná o údaj nulovej zmenkovej
sumy. Okresný súd konštatoval, že nezistil dôvodnosť žiadnej z námietok uplatnených žalovaným
proti vydanému zmenkovému platobnému rozkazu. Všetky námietky žalovaného boli vyhodnotené ako
účelové a neodôvodnené. O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods.
1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne. Uviedol, že v konaní boli porušené princípy občianskeho súdneho konania, pretože
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietol, že v rozpore so zákonom, sudca po doručení
dovolania zo dňa 10. októbra 2011 nepredložil vec na rozhodnutie dovolaciemu sudu a ďalej konal a
rozhodoval vo veci, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.

Ďalej v odvolaní žalovaný namietal, že napriek riadnemu ospravedlneniu neprítomnosti jeho právnej
zástupkyne z dôvodu absolvovania lekárskeho ošetrenia, okresný súd bez opodstatnenia vec
prejednával na pojednávaní v jej neprítomnosti. Pokiaľ okresný súd konštatoval, že: „k okamihu
pojednávania takéto okolnosti a ani samotné uskutočnenie lekárskeho ošetrenia preukázané neboli",

poukazoval na to, že je všeobecne známe, že doklad o lekárskom ošetrení sa vydáva až po jeho
absolvovaní, a teda bolo zrejmé, že pred pojednávaním nebolo možné takýto doklad okresnému súdu
predložiť. Ak okresný súd konal a rozhodol vo veci v neprítomnosti žalovaného aj napriek existencii
riadneho ospravedlnenia z dôležitého dôvodu, odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. V celom
rozsahu zotrval na argumentácii obsiahnutej v námietkach proti napadnutému zmenkovému platobnému

rozkazu.

Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd sa nedostatočne a nesprávne vyporiadal s námietkou
k neplatnosti zmenky. Z obsahu spisu jednoznačne vyplývalo, že v konaní bolo namietané, že listina
zmenky je neplatná pre neexistenciu miesta platenia, neprípustnú alternatívnosť miesta platenia,

neurčitosť a rozpor zápisov v nej obsiahnutých, najmä v časti týkajúcej sa platobných miest a osoby,
ktorej mala byť zmenka predložená na platenie, existenciu rozporu v údajoch o platobnom mieste
a o domicile. Obsah domicilačnej doložky odporuje obsahu ostatných zápisov na zmenke. A pre
neexistenciu osoby uvedenej ako zmenkový dlžník, neurčitosti meny, nesprávnosti dátumov na zmenke,
nesprávnosti uvedenia meny. Namietol, že okresný súd nesprávne právne posúdil, že listina, na základe

ktorej si žalobca uplatňuje voči žalovanému pohľadávku, je platnou zmenkou, pretože sa nesprávne
vysporiadal s námietkou neexistencie osoby označenej ako zmenkový dlžník je „E. H.", keďže označenie
zmenkového dlžníka sa nevzťahuje na osobu žalovaného.

Žalovaný v odvolaní namietal, závery okresného súdu o zápisoch na zmenke, ktoré by mali označovať

dátum vystavenia zmenky alebo splatnosti zmenky, ktoré podľa žalovaného sú v rozpore s prísnymi
formálnymi zmenkovými podmienkami s tým, že zmenka je vnútorne rozporná pre absenciu dátumu,
keďže dátum, ktorý je na zmenke, je zmätočný, nepresný, nesprávny, a teda neplatný.

Podľa žalovaného okresný súd nesprávne právne a vecne posúdil námietku, že predmetná zmenka

neobsahuje slovné označenie menovej jednotky, ktorá by bola menou, na ktorú má znieť zmenková
suma, z ktorého dôvodu je predmetná zmenka neplatná aj pre neurčitosť zmenkovej sumy.

Ak okresný súd konštatoval, že „zmenka neobsahuje domicil ale obsahuje jednoznačné presne
špecifikované miesto, kde má byť zmenková suma zaplatená", tak podľa žalovaného z objektívneho

hľadiska sa však zo zmenky nedá zistiť jediné výhradné miesto platenia, napokon aj z obsahu
odôvodnenia rozsudku vyplývalo, že okresný súd sa zaoberá rôznymi existujúcimi aj neexistujúcimi
adresami, a teda prípadnými miestami platenia, ktoré v danom prípade prichádzajú do úvahy, pričom
nie je jednoznačné, či sa má jednať o miesto platenia alebo domicilačnú doložku. Údajný zmenkovýzáväzok zaplatiť akúkoľvek zmenkovú sumu v označenom neexistujúcom, alebo alternatívnom mieste
platenia je nesplniteľný. Zmenka je neplatná pre neurčitosť platobného miesta aj z dôvodu alternatívnych
platobných miest. Okresný súd mal podľa žalovaného na základe obsahu zmenky dospieť k záveru, že

v danom prípade ani nemohla byť splnená prezentačná povinnosť zmenkového veriteľa, ktorá v prípade
domicilovanej zmenky musí byť vykonaná voči domicilátovi.

Okresný súd podľa žalovaného opomenul prihliadať na jeho argumentáciu, podľa ktorej z dôvodu
rozpornosti a neurčitosti miesta platenia a domicila, zo strany zmenkového veriteľa objektívne ani

nemohla byť riadne splnená prezentačná povinnosť zmenkového veriteľa, ktorý nevykonal riadnu a
včasnú prezentáciu originálu listiny zmenky k plateniu, ktorú by vykonal voči osobe na to určenej (§ 38
ods. 1 zákona), žalobca stratil práva voči vystaviteľovi zmenky, a teda žalobca si nemôže uplatňovať
práva postihu pre neplatenie (§ 48 ods. 1 zákona).

Žalovaný namietal závery okresného súdu v zmysle ktorých nesprávane konštatoval: „Odporca pripustil,

že zmenku podpísal, resp. že na zmenke sa nachádza jeho podpis". Takéto konštatovanie okresného
súdu je v rozpore s vykonaným dokazovaním aj s výpoveďou žalovaného. Preto namietal, že závery
okresného súdu nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. Zotrval na vyhlásení, že nepodpísal žiadnu
zmenkovú listinu ani zmenku v prospech akejkoľvek fyzickej osoby a už vôbec nie zmenku v prospech
žalobcu ako zmenkového veriteľa. Nečitateľný podpis sa na zmenke nachádzal bez jeho vedomia a

bez jeho súhlasu a bez akéhokoľvek dôvodu. Predmetnú zmenku považoval za neplatnú a podvodne
vyhotovenú, ide o ničotnú zmenku, fingovanú, ktorá nemá žiadne opodstatnenie, pričom veriteľ konal
vedome na jeho škodu.

V súvislosti s konštatovaniami okresného súdu, že tvrdenia žalovaného alebo námietky neboli

preukázané, namietal, že práve postupom okresného súdu, ktorý nevykonal navrhnuté dôkazy, sa mu
odňala možnosť preukázať pravdivosť jeho tvrdení, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na správanie sa sudcu v konaní namietol, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Jedným
zo základných princípov práva na spravodlivý súdny proces je dodržanie zásady rovnosti účastníkov,

nestrannosti a nezaujatosti sudcu. V dôsledku správania sudcu v tomto konaní bolo žalovanému
odopreté právo na rovnosť účastníkov v konaní, sudca mu nezabezpečil rovnaké možnosti na uplatnenie
práv, čo bolo v rozpore s § 18 OSP. Napriek riadnym žiadostiam neboli žalovanému doručované
zápisnice z pojednávaní, pričom tieto zápisnice z pojednávaní boli právnej zástupkyni žalovaného
zaslané v súhrne, až po vyhlásení rozsudku. Z obsahu súdneho rozhodnutia vyplývalo, že sudca

vykonával dôkazy v prospech žalobcu. Sudca nezabezpečil ani jeden z navrhnutých dôkazov, ktoré
opakovane žiadal, aby okresný súd vykonal.
Predmetný postup sudcu bol v rozpore s právom na súdnu ochranu, spravodlivý súdny proces, zásadu
„rovnosti zbraní", keďže sudca svojím správaním uprednostňoval žalobcu a vytváral mu priaznivejšie
podmienky na prezentovanie žaloby.

V zmysle platnej právnej úpravy §14 ods. 1 OSP pre naplnenie zákonnej podmienky vylúčenia sudcu z
prejednávania a rozhodovania veci, postačí ak možno mať pochybnosti o nezaujatosti sudcu, „...nestačí,
že sudca nepociťuje k veci ani k účastníkom alebo k zástupcom taký vzťah, ktorý by sa mohol prejaviť
na jeho rozhodovaní, ak v konaní súčasne nepostupuje tak objektívne, aby o nedostatku tohto vzťahu

nevzbudzoval žiadne pochybnosti. V takom prípade to znamená, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je samotný postup v konaní, ale jeho správanie vzbudzujúce pochybnosti o jeho zaujatosti" (vyd.
EUROUNION, spol. s.r.o., III. aktualizované vydanie, rok 2004).) K prípadným úvahám o aplikovaní § 14
ods. 3 OSP namietal, že opísané správanie sudcu týmto ustanovením nie je chránené, keďže predmetné
ustanovenie zákona chráni len taký postup sudcu, ktorý je v súlade so zákonom a so základnými

princípmi práva na súdnu ochranu. Konštatoval, že bola naplnená zákonná podmienka vylúčenia sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci, t.j. objektívna existencia závažných pochybností o nezaujatosti
sudcu.

K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu. Uviedol, že

právna zástupkyňa žalovaného nepreukázala na svojej strane žiaden závažný dôvod neprítomnosti na
pojednávaní dňa 02.12.2011 podľa § 101 ods. 2 OSP. Absolvovanie lekárskeho ošetrenia neznamená
zároveň aj závažný dôvod neprítomnosti na strane právnej zástupkyne žalovaného, a to aj s ohľadomna priebeh celého súdneho konania, jeho dĺžku a spôsob vykonávania dôkazov pred prvostupňovým
súdom.

Na pojednávaní dňa 02.12.2011 okresný súd nevykonával žiadne dôkazy, preto žalovanému nemohla
byť odňatá možnosť konať pred súdom. Na predmetnom pojednávaní išlo len o právne vyhodnotenie
vopred zhrnutého skutkového stavu. V rámci dokazovania bola vykonaná sumarizácia všetkých
doteraz označených a predložených dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ktoré dôkazy však
už jednotlivo boli vykonávané na predchádzajúcich pojednávaniach, uskutočnených pred okresným

súdom, tzn. ešte pred dátumom pojednávania dňa 02.12.2011. Okresný súd spolu s predvolaním
na pojednávanie doručoval aj podrobné procesné poučenie, ktoré bolo súčasťou aj predvolania na
termín pojednávania dňa 02.12.2011. Z poučenia vyplývalo, že pojednávanie okresný súd môže odročiť
len z dôležitého dôvodu, ktorý sa musí oznámiť a preukázať pred začatím pojednávania. Bolo preto
povinnosťou žalovaného a jeho právnej zástupkyne nielen oznámiť závažný dôvod, ale ho aj preukázať.
Zo strany žalovaného a jeho právnej zástupkyne nebolo tvrdené, že sa jedná o neodkladné alebo akútne

lekárske ošetrenie v dôsledku náhlej choroby alebo úrazu, ktoré by bránilo v účasti na pojednávaní.
Žalovaný ani jeho právna zástupkyňa tak nepreukázali dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania, preto
prvostupňový súd správne ustálil, že nebol preukázaný závažný dôvod neprítomnosti na pojednávaní
dňa 02.12.2011 podľa § 101 ods. 2 OSP.

V tomto smere je potrebné poukázať aj na ústavnú zásadu denegatio iustitiae, zásadu, podľa ktorej
nemožno účastníkovi odmietnuť ochranu práva. Pokiaľ by žalovaný resp. jeho právna zástupkyňa
účelovo postupovali tak, že by pri každom vytýčení termínu pojednávania žiadali jeho zmenu, resp.
jeho odročenie na iný vhodný termín z dôvodu absolvovania lekárskeho ošetrenia, alebo by realizovali
iné procesné obštrukcie, vo faktickej rovine by došlo k odňatiu tohto ústavného práva žalobcovi. Nie

je možné však ústavné právo žalovaného vykladať na úkor ústavných práv žalobcu. Podľa žalobcu
boli splnené podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti právnej zástupkyne žalovaného, a to aj
s ohľadom na dôslednú aplikáciu zásady rovnosti strán v súdnom konaní, ktorá je vyjadrená v § 18
OSP, ale aj v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky. Zásada rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje
vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje

súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také
procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe
obsahujezásaduzaručujúcuprekaždústranuvprocesemaťrovnakúmožnosťobhajovaťsvojezáujmya
zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody proti protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného
zurčujúcichústavnoprávnychprincípovspočívavtom,ževšetciúčastníciobčianskehosúdnehokonania

(osobitnesporovéhokonania),akoajinéhocivilnéhoprocesumajúrovnaképrocesnéprávaapovinnosti,
ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie
niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie
je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).
Súdy sú povinné zásadu, ktorá je upravená aj v § 18 OSP aplikovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom

súdneho konania, tzn. bez ohľadu na to, aké majú procesné postavenie, a to nielen proti sporovej strane,
v danom prípade žalovanému, ktorý podal odvolanie, ale aj vo vzťahu k žalobcovi.

Žalobca ako strana v spore pri rovnosti so žalovaným má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a je to práve súd, ktorý aj podľa § 6 OSP postupuje v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. V záujme zabezpečenia výkonu týchto
práv a rovnosti strán v spore je preto potrebné dôvod pre odročenie pojednávania posudzovať so
zreteľom k naplneniu týchto zásad a práv a vážnosť takéhoto dôvodu kvalifikovať tak s ohľadom k
tejto zásade rovnosti, k samotnému účastníkovi súdneho konania a celkového priebehu sporu. Termín
pojednávania konaného dňa 02.12.2011 mal žalovaný a právny zástupca žalovaného doručený v

dostatočnom časovom predstihu, z ktorého dôvodu bolo dodržané § 115 ods. 2 OSP, a preto ani z
tohto hľadiska nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. Okresný súd poskytol
žalovanému ako účastníkovi konania priestor uplatňovať svoje práva, z ktorého dôvodu nebolo možné
dospieť k záveru, že došlo k porušeniu práva žalovaného na súdnu ochranu a na rovnosť v konaní.
V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 153/07,

podľa ktorého: ...„zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 až čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečiť,
aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného
orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konaniavyužitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície
vporovnanísdruhýmúčastníkomkonania.Akprocesnýpostuporgánuverejnejmociobjektívneposkytol
účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného

zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu
jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho
prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie".

K začatiu súdneho konania v predmetnej veci došlo doručením návrhu na vydanie zmenkového

platobného rozkazu na Okresný súd Žilina dňa 29.06.2009 a k rozhodnutiu sporovej veci napadnutým
rozsudkom okresného súdu dňa 02.12.2011. Po celú túto dĺžku súdneho konania tak žalobca, ako
aj žalovaný mali vytvorený dostatočný časový priestor k realizovaniu svojich nielen procesných, ale
aj Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv a bolo už len na účastníkoch súdneho konania,
akým spôsobom ich budú uplatňovať. Vzhľadom k dĺžke súdneho konania, ako aj postupu konania pred
okresným súdom poukázal na to, že na nariadenom pojednávaní dňa 19.03.2010 bola prítomná právna

zástupkyňa žalovaného, na pojednávaní dňa 07.05.2010 a dňa 30.07.2010 bol prítomný žalovaný aj
jeho právna zástupkyňa. Na týchto pojednávaniach tak mali žalovaný aj jeho právna zástupkyňa danú
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré boli vykonávané pred okresným súdom (§ 123 OSP). Dokazovanie
okresným súdom podľa ust. § 122 a nasl. OSP bolo vykonávané v priebehu celého trvania sporu. Toto
dokazovanie nie je možné zúžiť len na jeden úkon nariadeného pojednávania dňa 02.12.2011, ktorého

sa nezúčastnila právna zástupkyňa žalovaného, s tvrdením odvolacieho dôvodu, že žalovaný nemal
možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom. Tento odvolací dôvod podľa žalobcu nebol relevantný,
pretože dokazovanie bolo vykonávané v priebehu celého súdneho konania v zmysle obsahu zápisníc
o pojednávaní pred okresným súdom.

K tvrdeniu žalovaného, že prvostupňový súd nevykonal ani jeden zo žalovaným navrhnutých dôkazov,
považoval žalobca za účelové. Poukázal na to, že súd rozhodoval, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná. Zásadne nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samu. Dokazovanie navrhované
žalovanýmspočívajúcevovýsluchuMgr.R.T.,ktorýmmalobyťúdajnepreukázané,žežalovanýzmenku
nepodpísal, by bolo nadbytočné, nehospodárne a zavádzajúce. Prvostupňový súd správne ustálil, že

svedeckou výpoveďou možno preukazovať len skutočnosti, ktoré svedok vnímal svojimi zmyslami.
Tvrdenie, že k určitej skutočnosti nedošlo, preto nie je možné svedeckou výpoveďou preukazovať.
Rovnako tak žalovaným navrhovaný výsluch znalca by bol nadbytočný a nehospodárny, nakoľko
žalovaný vôbec neuviedol a ani nepreukázal žiadne vady, ktorými by mal vypracovaný znalecký posudok
trpieť.

K podanému dovolaniu žalobca uviedol, že ho podával žalovaný proti uzneseniu Krajského súdu v
Žiline zo dňa 24.08.2011, sp.zn. 14CoZm/3/2011 a uzneseniu Okresného súdu Žilina zo dňa 22.06.2011,
č.k. 11CbZm/1/2009-460. Toto dovolanie žalovaného považoval za účelové, pretože predmetnými
uzneseniami bolo rozhodnuté o priznaní znalečného znalkyni PhDr. PaedDr. L. J. za vypracovanie

znaleckého posudku. Rozhodnutie o priznaní znalečného nemalo žiadny vplyv na výrok, ktorý bol
vyslovený vo veci samej.

K námietke žalovaného, že mu bolo odopreté okresným súdom právo na rovnosť účastníkov v konaní
tým, že: a) napriek žiadostiam mu neboli doručované zápisnice z pojednávaní, ale boli zaslané jeho

právnej zástupkyni až v súhrne po vyhlásení rozsudku, b) uprednostňoval žalobcu a vytváral mu
priaznivejšie podmienky na prezentovanie jeho návrhu, v dôsledku čoho je podľa žalovaného naplnená
zákonná podmienka vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. K údajnému nedoručeniu
zápisníczpojednávaníuviedolžalobca,ženapojednávaníkonanomdňa30.07.2010naOkresnomsúde
Žilina právna zástupkyňa žalovaného informovala sudcu, že vzhľadom k tomu, že jej emailová adresa

v súčasnosti nie je aktuálna, zápisnicu z tohto pojednávania si vyzdvihne osobne (str. 5 zápisnice). V
prípade, ak právnej zástupkyni žalovaného nebola doručená niektorá zápisnica z pojednávania, mohlo
to byť spôsobené práve zrušením jej pôvodnej emailovej adresy a včasným neoznámením novej. K
údajnému uprednostňovaniu žalobcu a vytváraniu priaznivejších podmienok na prezentovanie jeho
návrhu, v dôsledku čoho je podľa názoru žalovaného naplnená zákonná podmienka vylúčenia sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci žalobca. Predmetné tvrdenie žalovaného je vykonštruované a
nepreukázané. Výrazne namietol, že by prvostupňový súd v predmetnej veci akýmkoľvek spôsobom
uprednostňoval žalobcu, alebo mu vytváral priaznivejšie podmienky na prezentovanie jeho návrhu.V predmetnej veci podľa žalobcu nevyplývala zo spisu žiadna skutočnosť nasvedčujúca tomu, že by
konajúci sudca mal akýkoľvek pomer k prejednávanej veci, k účastníkom konania, či k ich zástupcom.
Také námietky nakoniec nevzniesol v priebehu celého súdneho konania na prvostupňovom súde

žalovaný a ani jeho právny zástupca. V predmetnom prípade žalovaný nepreukázal žiadne relevantné
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že sú splnené podmienky pre vylúčenie sudcu z prejednávania
a rozhodovania vo veci uvedené v ust. § 14 ods. 1 OSP. Rozhodnutie sudcu v neprospech žalovaného
nemôže byť vykladané ako naplnenie zákonnej podmienky pre vylúčenie sudcu z prejednávania a
rozhodovania veci. Konajúci sudca v predmetnej veci rozhodol nezávisle a nestranne v súlade s platným

právnym stavom a zásadami v ňom vyjadrenými. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 OSP). Z uvedeného ustanovenia
vyplývalo, že v námietke zaujatosti účastník nemôže ako dôvod použiť okolnosti, ktoré spočívajú v
postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Žiadal, aby krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1

OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním
v senáte v pomere hlasov 3:0.

Primárne v procesnej rovine odvolací súd uvádza, že žalovaný v podaní právnej zástupkyne zo dňa 28.
mája 2012 (č.l. 579 spisu) požiadal o nariadenie pojednávania v odvolacej veci s tým, že má záujem
osobne sa na pojednávaní zúčastniť, aby v súlade so zásadou ústnosti konania pred súdom, mohol
riadne uplatniť všetky základné práva účastníka konania, a to najmä právo konať pred súdom, byť
prítomný na pojednávaní, vyjadrovať sa k vyjadreniam a návrhom žalobcu, klásť otázky prítomným,

vyjadrovať sa k písomným podaniam žalobcu, k dôkazom a predkladať dôkazy. Iné dôvody, pre ktoré
mal krajský súd nariadiť pojednávanie, však neuviedol. Odvolací súd napriek žiadosti žalovaného ústne
pojednávanie vo veci nenariadil. Mal za to, že boli naplnené zákonné podmienky pre prejednanie veci
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozsudku v zmysle
§ 156 ods. 1, 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211

ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoZm/2/2012-616 zo dňa
14.03.2013 v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského
súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej
stránke krajského súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa na č.l. 617 spisu, doručenky na č.l.
615 spisu. V súvislosti s týmto procesným postupom krajský súd primerane a contrario poukazuje na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2009, sp.zn. 1Cdo 120/2009, v zmysle
ktorého".... verejné vyhlásenie rozsudku je úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho
a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Ak súd účastníka neupovedomil
zákonu zodpovedajúcim spôsobom o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, odňal mu možnosť
pred súdom konať [§ 237 písm. f) O. s. p.]; táto procesná vada konania je odstrániteľná len zrušením

rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom k nej došlo...". Zákonná úprava v § 214 ods. 2 OSP umožňuje
odvolaciemu súdu o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Nariadenie pojednávania v
odvolacej veci nebolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné za situácie, že v danom prípade neboli
naplnené podmienky pre obligatórne nariadenie a vykonanie pojednávania podľa § 214 ods. 1 OSP, ak
a) nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a

bez nariadenia pojednávania a c) nebol daný ani dôležitý verejný záujem na prejednaní veci na ústnom
pojednávaní na odvolacom súde. Súčasne odvolací súd uvádza, že za situácie uzavretého skutkového
stavu v prvostupňovom konaní (§ 213 ods. 1 OSP) i vzhľadom na dôvody odvolania, v posudzovanej
odvolacej veci išlo výslovne o otázku právnu, o otázku výkladu okresným súdom aplikovanej právnej
úpravy na daný skutkový stav veci, teda ani z tohto hľadiska odvolaciemu súdu nič nebránilo rozhodnúť

v odvolacej veci bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku za dodržania podmienok
v § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP. V tomto smere by ani prípadné pojednávanie s
účasťou účastníkov a ich právnych zástupcov nemohlo zvrátiť rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci
samej. Odvolacie dôvody boli vymedzené v odvolaní a ich rozšírenie po uplynutí odvolacej lehoty by
nebolo prípustné (§ 205 ods. 3 OSP).

Ústava zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto požiadavku verejného
vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má verejnosť možnosť získať informácie
o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek,kto má o to záujem, pričom vo vzťahu k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto
záujmu (porovnaj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 5/02).

„Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu. Princíp
verejnosti nie je absolútnym (verejnosť možno výnimočne vylúčiť v prípadoch ustanovených zákonom
- porovnaj čl. 48 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky); výnimky z tohto princípu sa ale
vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie), nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného
vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len "ústava"), ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s ústavou upravujú podmienky a
podrobnosti o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Verejné vyhlásenie rozsudku
súvisí s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania (v danom prípade
dodržaním postupu podľa § 156 ods. 3 O. s. p.). Účastník konania má právo byť prítomný na vyhlásení
rozsudku súdu a len on sám môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní. Jeho
rozhodnutie nemôže ovplyvniť postup súdu pri realizácii konania v intenciách článku 142 ods. 3 ústavy.

Iný postup všeobecného súdu znamená porušenie ústavnosti v konaní pred ním, ktoré spočíva v
porušení základného práva účastníka konania zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") v spojení s článkom 142 ods. 3 ústavy. Dovolací
súd v tejto spojitosti poukazuje na to, že už spomenuté ustanovenie čl. 142 ods. 3 ústavy, ktoré obsahuje
princíp verejného vyhlásenia rozsudku, má povahu ústavného príkazu pre všeobecné súdy, podľa

ktorého v prípade, že rozhodujú vo forme rozsudku, sú povinné tieto rozsudky vyhlasovať vždy verejne.
Ide tu o ústavnú záruku, že všeobecné súdy, ako štátne orgány, nemôžu obmedziť právne postavenie
účastníkov v konaní pred nimi; právne postavenie účastníkov im má poskytnúť možnosť verejne sa
oboznámiť s obsahom rozsudku a s jeho odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne konanie
štátu, ktoré má základ v ústave a jej princípoch). Je zrejmé, že sa týmto ústavným príkazom sleduje

ochrana účastníkov konania pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti. Zabezpečuje sa
tým aj transparentný výkon spravodlivosti, a tým sa prispieva k dosiahnutiu cieľa sledovaného článkom 6
ods. 1 Dohovoru. Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata má
zásadný význam a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením rozsudku konanie
nekončí a ešte aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci konania procesné práva a povinnosti. Ide

tu o úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a
nezameniteľný s iným úkonom súdu. Z hľadiska vecného ide o to, že pri verejnom vyhlásení rozsudku
má účastník, ak boli dodržané podmienky oznámenia vyhlásenia tohto rozsudku, možnosť uplatniť
procesné práva smerujúce k ochrane pred tajnou justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a tiež
práva zabezpečujúce účastníkovi možnosť kontroly súdu. Obsahom procesného oprávnenia účastníka

pri kontrole súdu vyhlasujúceho rozsudok je predovšetkým jeho oprávnenie preveriť, či bol rozsudok
v jeho veci vôbec vyhlásený (to má význam z hľadiska účastníkovej vedomosti, či je súd rozsudkom
viazaný, a ak áno, akým rozsudkom - akými konkrétnymi výrokmi - je viazaný). Nezanedbateľným je tiež
procesnéoprávnenieúčastníkapreveriť,čisúdvyhlásilrozsudoknaoznámenommiesteavoznámenom
čase (hľadisko miestne a časové)" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2009,

sp.zn. 1Cdo 120/2009).

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Na základe aplikácie citovaného zákonného ustanovenia bol rozsudok okresného súdu preskúmavaný

v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 23.
januára 2012 (č.l. 515 až 519 spisu). Rovnako v procesnej rovine krajský súd uvádza, že pri preskúmaní
veci (napadnutého rozsudku okresného súdu) v odvolacom konaní bol viazaný rozsahom a dôvodmi
podaného odvolania žalovaného zo dňa 23. januára 2012. S poukazom na § 205 ods. 3 OSP účinnej
právnejúpravy,podľaktoréhorozsah,vakomsarozhodnutienapádaadôvodyodvolaniamôžeodvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie, krajský súd sa nemohol ako relevantnými odvolacími
dôvodmi zaoberať námietkami a skutočnosťami, uvádzanými žalovaným v podaniach jeho právnej
zástupkyne po uplynutí odvolacej lehoty.

K odvolacím dôvodom žalovaného je potrebné opätovne zdôrazniť už vyššie uvedenú koncentračnú

zásadu v zmenkovom konaní, pri ktorej je možné prihliadnuť len k tým odvolacím dôvodom, ktoré
zodpovedajú námietkam žalovaného, obsiahnutých v podaní zo dňa 11.09.2009. K námietke, ktorá
nebola včas podaná proti zmenkovému platobnému rozkazu v zmysle ust. § 175 ods. 1
OSP, nemožno neskoršie, teda ani v odvolacom konaní, prihliadať. Prísnosť zmenkových záväzkov jevyjadrená v koncentračnej zásade zmenkového konania, ktorá spočíva v tom, že žalovaný v námietkach,
ktoré musia byť podané v zákonnej trojdňovej lehote od doručenia zmenkového platobného rozkazu, je
povinný uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu namieta s tým, že k žiadnym ďalším

námietkam už súd nemôže prihliadať, bez ohľadu na ich opodstatnenosť. Týka sa to ako námietok
procesných, tak námietok spochybňujúcich zmenku ako listinu, aj námietok kauzálnych. Žalovaní neskôr
už nemôžu účinne meniť alebo rozširovať okruh námietok, ani ich odôvodnenie, môžu iba navrhovať
dôkazy na preukázanie riadne a včas uplatnených námietok, keďže znášajú dôkazné bremeno na
preukázanie oprávnenosti svojich námietok (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.

1M Obdo V 6/2008). Námietky, ktoré žalovaný neuplatnil včas proti zmenkovému platobnému rozkazu,
nemožno prejednať ani v odvolacom konaní (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.
1Obdo V 34/2004), a preto odvolacie dôvody nemôžu rozširovať námietky, u ktorých sa vyžaduje ich
podanie v lehote troch dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu. Uvedené závery vyplývajú z
ust. § 175 ods. 1 veta prvá OSP, podľa ktorého ak navrhovateľ predloží v prvopise zmenku alebo šek,
o pravosti ktorých niet dôvodu pochybovať a ďalšie listiny, potrebné na uplatnenie práva, súd vydá na

jeho návrh zmenkový platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz, v ktorom odporcovi uloží, aby do
troch dní zaplatil požadovanú sumu a uhradil trovy konania, alebo aby v tej istej lehote podal námietky,
v ktorých musí uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu alebo šekovému platobnému
rozkazu namieta. Krajský súd sa z dôvodu zachovania koncentračnej zásady oboznámil s námietkami
žalovaného v podaní zo dňa 11.09.2009, vo väzbe k odvolacím dôvodom žalovaného, obsiahnutých v

podanom odvolaní zo dňa 23. januára 2012.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný
vymedzil v odvolaní a z nich len tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom obrany žalovaného

pred súdom prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci tak, ako ho zistil súd
prvého stupňa, v zmysle § 213 ods. 1 OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v
intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a
rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku
napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Žilina č.k.

11Zm 25/2009-13 zo dňa 24.08.2009 ponechal v platnosti a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými
v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje
primárne na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu krajský súd poukazuje na skutkové a

právne vymedzenie žalobou uplatneného nároku, ako žalobca produkoval v rámci podanej žaloby a v
priebehu celého prvostupňového konania, kedy nárok na zaplatenie 1.228.162,76 Eur s príslušenstvom
uplatnil titulom vlastnej zmenky vystavenej žalovaným. V rámci vymedzených tvrdení uplatňovanej
žaloby, v skutkovej i právnej rovine vo vzťahu k žalovanej sume 1.228.162,76 Eur, vyplývajúcej z
listinného dôkazu - zmenky, tak vo väzbe na tieto skutočnosti bolo vykonávané okresným súdom

dostatočné dokazovanie, z ktorého okresný súd správne zistil a vyhodnotil tak skutkový a následne i
právny stav vo veci.

Nosným odvolacím dôvodom bola námietka odňatia možnosti žalovaného konať pred okresným súdom,
a to postupom okresného súdu, ktorý vykonal pojednávanie a rozhodol vo veci dňa 02.12.2011

v neprítomnosti žalovaného a jeho právnej zástupkyne. Vzhľadom na tento odvolací dôvod, ktorý
smeroval do procesného postupu okresného súdu, bolo potrebné sa oboznámiť s priebehom celého
prvostupňovéhokonania,ktorépredchádzalovydaniunapadnutéhorozsudkuokresnéhosúdu.Zobsahu
spisu bolo zrejmé, že žalobca podal žalobu na okresnom súde dňa 29.06.2009. Žaloba bola doručená
žalovanému do vlastných rúk dňa 09.09.2009 (č.l. 33 spisu) spolu s vydaným zmenkovým platobným

rozkazom, ktorým okresný súd žalobe vyhovel v celom rozsahu. Od tejto doby, t.j. od 09.09.2009 až
do vyhlásenia uznesenia, ktorým bolo ukončené dokazovanie vo veci na pojednávaní dňa 02.12.2011,
mal žalovaný vytvorený dostatočný priestor pre svoju obranu voči uplatnenému nároku žalobcu v rovine
poskytnutia tvrdení a označenia alebo predloženia dôkazov na ich preukázanie, teda v zmysle povinnostitvrdenia a dôkaznej povinnosti, zaťažujúcej každého účastníka občianskeho súdneho konania, v danom
prípade v rámci obrany žalovaného, v zmysle právnej úpravy v § 101 ods. 1 OSP, § 120 ods. 1, 4 OSP.
Žalovaný sa primárne bránil v písomne podaných námietkach proti vydanému zmenkovému platobnému

rozkazu č.l. 15 a nasl. spisu.

Okresný súd nariadil pojednávanie na deň 19.03.2010, na ktorom sa zúčastnili právny zástupca žalobcu
a právna zástupkyňa žalovaného (č.l. 69 až 74 spisu 30.07.2010). Okresný súd nariadil pojednávanie
aj na deň 07.05.2010, ktorého sa osobne zúčastnili právny zástupca žalobcu a právna zástupkyňa

žalovaného, žalovaný (č.l. 89 až 93 spisu). Okresný súd ďalej nariadil pojednávanie na deň 30.07.2010,
ktorého sa zúčastnili právny zástupca žalobcu a žalovaný, právna zástupkyňa žalovaného (č.l. 101 až
105 spisu). Okresný súd nariadil pojednávanie na deň 26.10.2010, ktoré však bolo na žiadosť právnej
zástupkyne žalovaného z dôvodu práceneschopnosti žalovaného odročené na 02.12.2011 (č.l. 499 až
500 spisu). Dňa 14.11.2011 bolo právnej zástupkyni žalovaného doručené predvolanie na nariadené
pojednávanie dňa 02.12.2011 (č.l. 500 spisu). Dňa 02.12.2011 bola v podobe faxovej správy doručená

okresnému súdu žiadosť právnej zástupkyne žalovaného o odročenie pojednávania, pričom dôvodom
neúčasti bolo podrobenie sa lekárskemu vyšetreniu právnou zástupkyňou žalovaného. Vzhľadom na
zložitosť veci a rozsiahlosť dokazovania žalovaný v súlade s právom na právnu pomoc trval na účasti
právnej zástupkyne na pojednávaní. Predmetné pojednávanie podľa obsahu zápisnice o pojednávaní
začalo na Okresnom súde Žilina dňa 02.12.2011 o 12.45 hod. a skončilo o 13.05 hod.

Podľa § 101 ods. 2 OSP, súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Vo všeobecnej rovine odvolací súd poukazuje, že citované zákonné ustanovenie upravuje možnosť súdu
meritórne prejednať vec i bez prítomnosti účastníka, za splnenia viacerých kumulatívnych zákonných
podmienok. Ide o podmienku riadneho a včasného predvolania tak, aby mal účastník dostatočnú časovú
možnosť pripraviť sa na pojednávanie, ako vyplýva z § 115 ods. 2 OSP, spravidla najmenej 5 dní
pred začiatkom konania pojednávania, ku splneniu ktorej podmienky došlo doručením predvolania

dňa 14.11.2011 (č.l. 500 spisu) právnej zástupkyni žalovaného a žalovanému dňa 25.11.2011 (č.l. 511
spisu), ktoré skutočnosti neboli žalovaným v podanom odvolaní spochybnené. Ďalšou podmienkou
je, aby riadne predvolaný účastník nepožiadal súd o odročenie pojednávania. V danom prípade bolo
vykonané ospravedlnenie neúčasti právnej zástupkyne žalovaného, spojené so žiadosťou o odročenie
pojednávania, ktoré na okresný súd došlo pred začiatkom pojednávania vo veci, v podaní na č.l. 489

spisu, dňa 2. decembra 2011, z ktorého nebolo možné prijať záver, že obsahovalo aj ospravedlnenie
neúčasti priamo žalovaného na predmetnom pojednávaní, s uvedením konkrétneho dôvodu jeho
neúčasti, okrem uvedenia, že žalovaný trvá na osobnej účasti právnej zástupkyne žalovaného na
pojednávaní v súlade s právom na pomoc. V súlade so zásadou ústnosti súdneho konania právna
zástupkyňa žalovaného uviedla, že žalovaný trvá na prítomnosti na pojednávaní vo veci samej, aby

mohli byť uplatňované práva účastníka súdneho konania.

Krajský súd v súvislosti s podaním právnej zástupkyne žalovaného, ktorým ospravedlňovala svoju
neprítomnosť na pojednávaní, považuje za podstatné zdôrazniť, že v zmysle konštantnej judikatúry
súdov nestačí však na odročenie pojednávania akékoľvek podanie účastníka, ktoré obsahuje len

ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Ospravedlnenie neprítomnosti účastníka bude akceptovateľné
ako zákonný a opodstatnený dôvod pre odročenie nariadeného súdneho pojednávania, len ak účastník
súčasne požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Právna zástupkyňa žalovaného vo
svojom podaní, ktorým ospravedlňoval svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní, dôvodila podrobením
sa lekárskemu vyšetreniu. V čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale ani k dátumu rozhodovania

krajského súdu však právna zástupkyňa žalovaného nedoložila žiadny dokaz, ktorý by skutočne
preukazoval,žeuvedenéhovyšetreniasazúčastnilaažeišlooneodkladnévyšetrenie.Zuvedenéhomal
odvolací súd za to, že vykonaním ústneho pojednávania dňa 02.12.2011 v neprítomnosti žalovaného,
nedošlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. Vzhľadom k doručeniu predvolania na
pojednávanie právnej zástupkyni žalovaného dňa 14.11.2011 bol odvolací súd toho názoru, že na

strane právnej zástupkyni žalovaného bol vytvorený dostatočný časový priestor pre zabezpečenie jej
zastúpenia splnomocneným zástupcom, resp. zvolením si náhradného tzv. substitučného právneho
zastúpenia. Pokiaľ žalovaný, resp. jeho právna zástupkyňa nezvolili takýto postup, bez bližšieho
zdôvodnenia, tak pre taký postoj chýbal racionálny a závažný dôvod na ich strane. Z charakteruprejednávanej veci nebolo možné prijať záver, že prípadné substitučné právne zastupovanie žalovaného
na pojednávaní pred okresným súdom dňa 02.12.2011, by nebolo možné od žalovaného, i vzhľadom
na dĺžku a charakter uvedeného sporového konania, opakované odročovanie nariadených pojednávaní,

spravodlivo požadovať. Krajský súd zdôrazňuje, že ak právna zástupkyňa žalovaného nepripojila
k ospravedlneniu (č.l. 489 spisu) dôkaz preukazujúci nevyhnutnosť uvádzaného ošetrenia, a to
ani pripojením k odvolaniu, tak potom sa odvolací súd stotožnil so záverom okresného súdu, že
nejde o dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 OSP. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že pre
vyhodnotenie dôležitosti dôvodu pre odročenie pojednávania - resp. úkonu, môže byť kritériom napríklad

skutočnosť, či je daná možnosť nahradiť neprítomného splnomocneného právneho zástupcu (advokáta)
substitútom (iným advokátom, advokátskym koncipientom) a či je takéto „náhradné" zastúpenie možné
vo vzťahu k zastupovanému účastníkovi konania spravodlivo požadovať (R č. 41/2002, R 10/1994).
Právna zástupkyňa žalovaného v ospravedlnení zo dňa 02.12.2011 (č.l. 489 spisu) však takéto
skutočnosti nepreukázala ani netvrdila. V danom prípade však právna zástupkyňa žalovaného v rámci
ospravedlnenia v podaní z 02.12.2011 (č.l. 489 spisu), ani v podanom odvolaní dostatočne nevysvetlila,

prečo pri dôraze na nevyhnutnosť svojej prítomnosti na pojednávaní v predmetnej veci nezabezpečila,
resp. nemohla zabezpečiť svoje substitučné právne zastúpenie na nariadenom pojednávaní. I z toho
hľadiska, za absencie konkretizácie dôležitosti lekárskeho ošetrenia bolo opodstatnené, ak okresný súd
pri skúmaní žalovaným uvádzanej nemožnosti zúčastniť sa pojednávania a s prihliadnutím i k celému
priebehu prvostupňového konania usúdil, že nešlo o dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 OSP pre

odročenie (nevykonanie) pojednávania 02.12.2011 v danej veci.

Krajský súd zdôrazňuje, že od momentu doručenia žaloby spolu s platobným rozkazom žalovanému dňa
09.09.2009 (č.l. 33 spisu), mal žalovaný, ako aj žalobca, pred súdom danú rovnakú možnosť obhajovať
svoje záujmy, napĺňať procesné práva a povinnosti a súdu predkladať a označovať dôkazy, ktoré žiadal,

aby boli vo veci vykonané tak, ako tieto dôkazy predkladal a označoval žalobca. Nie je možné, tak ako
uviedol aj žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného, v zúženom slova zmysle, pri uplatňovaní
procesných práv a napĺňaní procesných povinností toho ktorého účastníka konania, tieto viazať len
na samotné pojednávanie, pretože v priebehu celého súdneho konania, žalobca aj žalovaný, môžu do
spisového materiálu dokladať dôkazy, ktoré žiadajú, resp. navrhujú vo veci vykonať. Tak žalobca, ako aj

žalovaný v tomto smere mali rovnakú procesnú pozíciu a ak ju žalovaný nenaplnil, nezrealizoval, tento
postupnemôžebyťnaujmuprávdruhéhoúčastníkasúdnehokonania,atožalobcu,ktorýztitulurovnosti
má rovnaké právo ako žalovaný, a to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Krajský súd konštatuje, že v konaní pred okresným súdom Ústavou Slovenskej republiky vyžadovanú
rovnosťvšetkýchúčastníkovvkonaníokresnýsúddodržal,atonazákladezáverov,ktoréuviedolkrajský

súd v odôvodnení tohto rozhodnutia.

Podľa ust. § 125 OSP, výsluch žalovaného, ako účastníka konania, je len jedným z dôkazných
prostriedkov a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci boli produkované iné dôkazy, z ktorých
okresný súd ustálil dôvodnosť žalobcovho nároku, tak ani z tejto roviny nebolo možné konštatovať,

že by postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. Krajský
súd zdôrazňuje, že nedošlo k porušeniu ani ústavou garantovaných práv žalovanému, ako účastníkovi
súdneho konania, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ide o právo, v danom prípade
žalovaného ako účastníka konania, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v
jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom k realizovaniu

tohto práva žalovaným postupom okresného súdu, ktorý je vyhodnotený krajským súdom vyššie, boli
žalovanému vytvorené podmienky. Pokiaľ toto aj ústavou dané právo žalovaný nenaplnil, nevyužil ho,
tak bol správny postup okresného súdu, ktorý je povinný aplikovať aj ust. § 6 OSP, a to postupovať
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, v spojení
s ust. § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého je súd povinný pripraviť pojednávanie tak, aby bolo možné

rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní. Krajský súd k úplnosti veci poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety ...„výsluch
účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka
konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku".

Tiež bolo vychádzané z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého, pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých
dôvodov, ktoré sa musia oznámiť a z ust. § 101 ods. 1 OSP, podľa ktorého, účastníci sú povinní prispieť
k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti,označiadôkaznéprostriedkyažedbajúnapokynysúdu.Ideopremietnutieústavnéhoprávanasúdnu(a
inú právnu) ochranu (čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky); pri rozhodovaní bolo odvolacím súdom
zohľadnené, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v

jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 veta prvá
Ústavy Slovenskej republiky). Uvedené (ústavou zaručené) práva boli v prípade žalovaného v postupe
prvostupňového súdu, vo vzťahu k namietanému vykonaniu pojednávania 02.12.2011 dodržané, pričom
bolo súčasne a rovnako prihliadané i na práva žalobcu. Odvolací dôvod o odňatí možnosti žalovanému
konať pred súdom prvého stupňa bol z uvedených dôvodov vyhodnotený ako neopodstatnený.

K ďalšej námietke žalovaného, že prejednaním veci v jeho neprítomnosti bola porušená zásada rovnosti
strán v súdnom procese, sa uvádza, že táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných
podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).
Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí
spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú
stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť

podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych
princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho
konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva
a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia

účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný
(II.ÚS35/02).Tátozásada,vyjadrujúca„právonaspravodlivýproces",nutnosťrovnakých„pravidielhry",
alebotiež„princíprovnosti",sapremietapredovšetkýmvustanoveniach,upravujúcichvedeniekonaniaa
priebehdokazovania.Vpodstaterovnosťúčastníkovvsúdnomkonaní,akoprirodzenýdôsledokrovnosti
všetkých občanov, je upravená v ust. § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní

je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade
žalovaného ako odvolateľa, ale aj k právam žalobcu, ktorý rovnako má nárok, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v súdnom konaní dochádzať k výkonu
práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého účastníka súdneho konania. Pokiaľ by
v danom prípade nariadeného pojednávania 02.12.2011 okresný súd vec neprejednal v neprítomnosti

žalovaného, tak jeho postupom by došlo k zásahu do práv a oprávnených záujmov žalobcu. Ani s
ohľadom k uvedenej zásade rovnosti, vyjadrenej ust. § 18 OSP, krajský súd nezistil, že by postupom
okresného súdu došlo k vade konania, ktorá by mala za následok nesprávne (nezákonné) rozhodnutie
vo veci. Princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania,
vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za

podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri
napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na
kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami,

ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber,
citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012), čo v prejednávanej veci bolo okresným súdom
dodržané.
Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp.zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a
z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá
zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na
priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do

podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup
orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva,
no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu),
nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť
v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé

súdne konanie". Je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného odročenia nariadeného
pojednávania je vecou nezávislého súdu, vrátane možnosti dostatočne zdôvodneného neakceptovania
žiadosti účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania a uskutočnenia pojednávania aj bezprítomnosti účastníka konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III. ÚS 449/2011
z 18. októbra 2011).

Osobitne k námietke, že k odňatiu možnosti konať pred prvostupňovým súdom došlo i tým, že okresný
súd rozhodol bez toho, aby vykonal aspoň jeden z navrhnutých dôkazov žalovaným, krajský súd
poukazuje na to, že len súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, pričom pokiaľ nie je spôsob
vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Dokazovanie k uplatnenému nároku žalobcu i k obrane
žalovaného v rozsahu návrhov účastníkov, po ich poučení podľa § 120 ods. 4 OSP, bolo dostatočné a z

neho vyvodené závery spôsobilé na rozhodnutie vo veci. Súd pri rozhodovaní vychádza zo skutkového
stavu,vyplývajúcehozvykonanéhodokazovania,nieskutočnéhostavu.Niejepretovadoudokazovania,
ak v konečnom dôsledku žalovaný ako účastník konania, neuniesol svoje dôkazné bremeno, vo vzťahu
k svojim tvrdeniam, v danom prípade k použitej obrane. Odvolací súd tiež uvádza, že bolo potrebné
prihliadať na celý priebeh prvostupňového konania, nielen na priebeh pojednávania 02.12.2011 v tom
smere, že žalovanému bola riadne doručená žaloba, vedel, aký nárok je voči nemu uplatňovaný a mal

možnosť sa voči nemu účinne brániť už pri prvom úkone, ktorý mu patril, a tým bol odpor proti vydanému
zmenkovému platobnému rozkazu. To, akým spôsobom žalovaný napokon naložil so svojou obranou a
vo vzťahu k nej s dôkaznou povinnosťou, vyplývajúcou z úpravy v § 101 ods. 1 OSP vo väzbe na § 120
ods. 1, 4 OSP, je procesnou zodpovednosťou žalovaného, v rámci ktorej napokon bolo konštatované
neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k uplatňovanej obrane proti žalobe. Ani v tomto smere, pri

zhodnoteníceléhopriebehuprvostupňovéhokonaniaapostupuokresnéhosúdu,nedošlozostranysúdu
prvého stupňa k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom, čo by malo za následok porušenie
jeho práv účastníka konania.

Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000,

podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi,
resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku
nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp.zn. II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-
právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany
žalovaného účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných
konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa
na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov

navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Žalovaný v odvolaní namietal, že konaním okresného súdu mu bolo odopreté právo na rovnosť
účastníkov konania, pretože právnej zástupkyni žalovaného neboli doručované zápisnice z pojednávaní,
pričom tieto boli zaslané v súhrne až po vyhlásení rozsudku. V súvislosti s touto námietkou žalovaného

považuje krajský súd za podstatné poukázať na relevantnú právnu úpravu.

Podľa § 55 ods. 1, 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné
súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, ak účastník konania
alebo strana v konaní požiada pred začatím alebo v priebehu súdneho pojednávania o kópiu zápisnice

o súdnom pojednávaní, súd mu ju vydá bezodkladne po jej spracovaní technickými prostriedkami
bezodplatne, ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté. Ak účastník konania alebo strana v
konaní požiada o kópiu zápisnice o súdnom pojednávaní po skončení súdneho pojednávania, súd mu
ju vydá bezodkladne po uhradení vecných nákladov spojených s vyhotovením kópie zápisnice, § 195
ods. 6 sa použije primerane.

Vzhľadom na uvedený odvolací dôvod, ktorý smeroval do procesného postupu okresného súdu,
vychádzal krajský súd z obsahu spisového materiálu, s ktorým sa v rámci odvolacieho prieskumu
oboznámil. Z obsahu spisu bolo zrejmé, že žalovaný mal od 09.09.2009 (doručenie žaloby spolu so
zmenkovým platobným rozkazom) až do vyhlásenia uznesenia, ktorým bolo ukončené dokazovanie

vo veci na pojednávaní 02.12.2011, vytvorený dostatočný priestor pre uplatnenie obrany v rovine
poskytnutia tvrdení a označenia alebo predloženia dôkazov na ich preukázanie, teda v zmysle povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti zaťažujúcej každého účastníka súdneho konania, v danom prípade v
rámci uplatneného nároku žalobcu v zmysle právnej úpravy v § 101 ods. 1, § 120 ods. 1, 4 OSP. Vzmysle § 44 ods. 1 veta prvá OSP mal žalovaný právo nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy,
odpisy a fotokópie alebo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov, v zmysle
§ 123 OSP mal právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali a pre

ktoré práva a ich realizáciu mal žalovaný zo strany okresného súdu v prvostupňovom konaní vytvorený
dostatočný priestor, v dôsledku čoho krajský súd nezistil v postupe okresného súdu vo vzťahu k tejto
odvolacej námietke obmedzenie, prípadne porušenie § 2 OSP, resp. odňatie možnosti žalovanému
konať pred súdom. Pokiaľ k doručeniu žalovaným žiadaných zápisníc v namietanej dobe nedošlo, tak
tieto skutočnosti samé o sebe nespôsobili odňatie možnosti žalovanému konať pred okresným súdom, a

to vo väzbe na celý vyššie konštatovaný priebeh prvostupňového konania a na procesné práva, ktorými
žalovaný disponoval v celom jeho priebehu. Prijatý záver krajského súdu dotvrdzuje aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, judikát č. R 39/1993, v zmysle ktorého podmienka prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, ak sa účastníkovi odňala možnosť konania
pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na
výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie.

Žalovaný v odvolaní namietal doručenie zápisníc z pojednávaní až po vyhlásení rozsudku a
argumentoval tým „že sudca vykonával dôkazy v prospech navrhovateľa", „nezabezpečil ani jeden z
mnou navrhnutých dôkazov, ktoré som opakovane žiadal, aby súd vykonal", z čoho žalovaný vyvodil
porušenie rovnosti účastníkov konania, ako aj naplnenie zákonnej podmienky vylúčenia sudcu z

prejednávania a rozhodovania veci, pretože „postačí ak možno mať pochybnosti o nezaujatosti sudcu".
Odvolací súd v súvislosti s touto námietkou žalovaného uvádza, že zo sumáru tvrdení uvádzaných
žalobcom ide jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností o námietky smerujúce len k postupu sudcu
v prvostupňovom konaní, teda, že ide o námietky proti postupu sudcu v konaní o prejednávanej veci. V
súlade s § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 OSP sa však na takéto námietky neprihliada. Z uvedeného námietky

žalobcu v odvolaní, týkajúce sa postupu sudcu v konaní o prejednávanej veci, nemohli tvoriť relevantný
predmet prieskumu a rozhodovania krajského súdu v rovine posudzovania, či napadnutý rozsudok bol
vydaný nezaujatým, t.j. zákonným sudcom. Odvolací súd dodáva, že nezaujatosť sudcu sa predpokladá
a žalovaný tento zákonný stav pri prejednaní a rozhodnutí vo veci v prvostupňovom konaní v rámci
podanej nekvalifikovanej námietky až v odvolaní nespochybnil a nevyvrátil.

Žalovaný v súvislosti s námietkou zaujatosti zákonného sudcu argumentoval v odvolaní aj
skutočnosťami, že „..nestačí, že sudca nepociťuje k veci ani k účastníkom alebo zástupcom taký vzťah,
ktorý by sa mohol prejaviť na jeho rozhodovaní, ak v konaní súčasne nepostupuje tak objektívne, aby o
nedostatku tohto vzťahu nevzbudzoval žiadne pochybnosti. V takom prípade to znamená, že dôvodom

na vylúčenie sudcu nie je samotný postup v konaní, ale jeho správanie vzbudzujúce pochybnosti o
jeho zaujatosti." V súvislosti s touto argumentáciou považuje krajský súd za nevyhnutné akcentovať, že
námietka žalovaného voči konajúcemu sudcovi v prvostupňovom konaní spočívala len v okolnostiach
súvisiacich s postupom v konaní, čím teda nepochybne smeruje len do postupu súdu prvého stupňa,
teda v konečnom dôsledku, že ide o námietky proti postupu sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Pokiaľ žalovaný argumentoval vylúčením aplikácie § 14 ods. 3 OSP, s odôvodnením, že tento chráni
len taký postup sudcu, ktorý je v súlade so zákonom a so základnými princípmi práva, tak krajský súd
konštatuje, že žalovaný nepreukázal, že by postup zákonného sudcu bol v rozpore so zákonom a lebo s
platnými princípmi práva, resp. že by vznesená námietka zaujatosti spočívala v iných dôvodoch, ako bol
postup sudcu v konaní. Je preto namieste na odstránenie akýchkoľvek pochybností a len pre úplnosť

poukázať na to, že „Judikatúra ESĽP vyžaduje, aby obava z nedostatku nestrannosti sa zakladala na
objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno
chápaťtak,žečokoľvek,čomôževrhnúťčoajlentieňpochybnostinanestrannosťsudcu,hoautomaticky
vylučujeakosudcunestranného(uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz12.10.2010,sp.zn.
5Ndob/45/2010).

V tejto súvislosti poukazuje krajský súd podporne i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 7Nc 57/2011 z 27. októbra 2011, v zmysle ktorého existencia oprávnených pochybností závisí
vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či
(úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu
spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je

daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať
objektívne za oprávnenú.Subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej
nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne
niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym

pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení
teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom
zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a
nestranne (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. júla 2012, sp.zn. 7Nc 35/2012).

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé
súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť
posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi
súdmi. Ústava Slovenskej republiky prípustnosť dôkazov neupravuje, ale ponecháva jej úpravu na
príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania
sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu -

inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a
aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho
vykonanie (I. ÚS 52/03).

V súvislosti s postupom sudcu pri prejednaní veci, vzhľadom na vznesené námietky žalovaného krajský

súd akcentuje, že „Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší

súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie
určitéhodôkazumôžemaťzanásledoklenneúplnosťskutkovýchzistení(vedúcukvydaniunesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke
stanovísk s poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj v prejednávanej

veci, možno preto konštatovať, že nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania nemohlo dôjsť
k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo
vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred

súdom" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. mája 2009, sp.zn. 3Cdo 5/2009, 3Cdo
80/2009). Vzhľadom na tieto skutočnosti i táto odvolacia námietka žalovaného bola vyhodnotená ako
námietka bez vplyvu na vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu.

Žalovaný v odvolaní ďalej namietal postup okresného súdu, ktorý vyhodnotil ako rozporný so zákonom,

keď „sudca po podaní môjho dovolania zo dňa 10. októbra 2011 nepredložil vec na rozhodnutie
dovolaciemu súdu a ďalej konal vo veci, čím mi odňal možnosť konať pred súdom." Z obsahu spisového
materiálu bolo odvolacím súdom zistené, že žalovaný dňa 13.10.2011 podal dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.08.2011, č.k. 14CoZm/3/2011,
ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Žilina, ktorým okresný súd priznal znalkyni PhDr.

PeaDr. L. J., C. č. XXX/X., XXX XX A. E., znalečné vo výške 511,28 Eur. Z obsahu spisu bolo zistené,
že predmetné dovolanie nebolo predložené na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.
Vzhľadom na tento odvolací dôvod poukazuje odvolací súd na § 209 ods. 2 OSP, ktorý upravuje postup
súdu prvého stupňa, ak odvolanie smeruje voči uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa nerozhodol vo
veci samej, vec predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, len ak by bez

rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol pokračovať v konaní, ktorý vzhľadom na § 241 ods. 3
OSP sa primerane aplikuje i v konaní o dovolaní. Vzhľadom na uvedený postup okresného súdu, ktorým
nepredložil podané dovolanie žalovaného, ktoré smeruje voči uzneseniu, ktorým nebolo rozhodnuté vo
veci samej na Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o dovolaní, predtým ako rozhodne
odvolací súd o odvolaní žalovaného vo veci samej, je súladný so zákonnou úpravou.

Len pre úplnosť vzhľadom na argumentáciu žalovaného v podanom dovolaní, v zmysle ktorej „z obsahu
druhostupňového rozhodnutia sa nedajú zistiť mená členov senátu, ktorý vo veci rozhodovali", pričom
v závere je len meno predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, a teda nie je splnená podmienkamožnosti kontroly správnosti obsadenia odvolacieho súdu, t.j. či o veci rozhodovali zákonní sudcovia",
krajský súd vyzval právnu zástupkyňu žalovaného výzvou zo dňa 27.04.2012, aby sa vyjadrila k ňou
uvedenej okolnosti (nezaujatosti sudcov), ako jednej zo zákonných podmienok konania a odstránenia

akýchkoľvek pochybnosti (č.l. 570 spisu). Právna zástupkyňa žalovaného v podaní zo dňa 11. mája 2012
uviedla, že na predmetnej argumentácií trvá. Dňa 28.05.2012 bol predložená vec na rozhodnutie podľa
§ 16 ods. 1 OSP Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ako súdu nadriadenému, spolu s vyjadreniami
sudcov krajského súdu, obchodného oddelenia. Dňa 13.07.2012 bol krajskému súdu vrátený predmetný
spis s uvedením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že v odvolacom konaní vedenom Krajským

súdom v Žiline pod sp.zn. 14CoZm/2/2012 nebola zo strany žalovaného vznesená konkrétna námietka
zaujatosti voči sudcom odvolacieho súdu a výzva z 27.04.2012, na ktorú reagoval žalovaný (č.l. 571
spisu) poukázaním na svoju argumentáciu v odvolaní, sa javí ako nadbytočná.

V súvislosti s týmito námietkami žalovaného považuje krajský súd za podstatné uviesť, že odňatím
možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,

ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny
poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu
dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu
možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi
konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo
všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor"), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v

primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavy") zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 06. decembra 2011, sp.zn 5Cdo
215/2011).

Pre úplnosť považuje krajský súd na tomto mieste za podstatné poukázať na to, že pokiaľ okresný súd
nevykonal ďalšie žalovaným navrhnuté dôkazy a tieto návrhy na doplnenie dokazovania uznesením

vyhláseným na pojednávaní dňa 17.05.2011 (č.l. 171 rub spisu) zamietol, tak dôvody tohto postupu v
súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodnil v napadnutom rozsudku. Z uvedeného bol postup okresného
súdu v tomto smere posúdený ako postup súladný i s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010, v zmysle ktorého „Dokazovanie v občianskom súdnom konaní
prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné

vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov
konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania
sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového
stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu

podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu

ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako

druhá strana v konaní."

V súvislosti s dostatočne vykonaným dokazovaním a jeho následným vyhodnotením, v súlade s ust.
§ 132 OSP, podporne krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republikyzo 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je

činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a
s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov". Za podstatné krajský súd považuje poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyzodňa23.11.2010,sp.zn.5Cdo218/2010,sktorýmsastotožnilavzmyslektorého:

„Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS252/04).Právonaspravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)".

Pre úplnosť krajský súd považuje za podstatné poukázať na to, že žalovaný v podaní zo dňa 5. apríla
2012 (č.l 538 spisu), v podaní zo dňa 11. mája 2012, v podaní zo dňa 30. augusta 2012 (č.l. 589 spisu)
žiadal, aby odvolací súd konanie zastavil s poukazom na § 103 OSP, § 104 OSP. Dovodil tým, že dňa 16.

decembra 2009 R. W. ako pôvodný majiteľ zmenky, v poradí 1. majiteľ spornej zmenky, previedol spornú
zmenku na nového druhého v poradí majiteľa Mgr. S. P.. 23. decembra 2009 Mgr. S. P. previedol spornú
zmenu na nového v poradí 3. majiteľa R. W.. Žalovaný namietal, že R. W. a Mgr. S. P. postupovali v
rozpore s § 92 OSP. Odo dňa 23. decembra 2009 R. W. v konaní riadne a včas nenavrhol ani neoznámil
súdu svoj súhlas s tým, aby vstúpil do konania ako nový v poradí 3. majiteľ spornej zmenky. Vykonaním

prevodu spornej zmenky dňa 16. decembra 2009 na Mgr. S. P. zaniklo R. W. ako v poradí 1. majiteľovi
spornej zmenky právo byť účastníkom konania v postavení pôvodného žalobcu. Mgr. S. P. ako nový,
v poradí 2. majiteľ spornej zmenky, riadne a včasne vstúpil do konania, neoznámil súdu svoj súhlas so
súdnym konaním v zmysle § 92 OSP, riadne a včas neuplatnil svoje právo veriteľa zo spornej zmenky na
súde. R. W. nadobudol ako nový, v poradí 3. majiteľ zmenky, ktorú nadobudol dňa 23. decembra 2009,

riadne a včas neuplatnil na súde svoj nárok ako nový, v poradí 3. majiteľ zmenky, a teda nenadobudol
právo účastníka konania, nestal sa žalobcom. Žalovaný namietal, že v dôsledku nečinnosti 1., 2.,
3. majiteľa spornej zmenky zanikli hmotnoprávne a procenoprávne účinky podania pôvodnej žaloby,
preto sa konanie vedie bez riadneho návrhu, nie sú splnené podmienky vedenia sporového konania.
Žalovaný žiadal konanie s poukazom na § 103 OSP, § 104 OSP zastaviť. Tiež poukázal na § 70 ods. 1

zákona s uvedením, že premlčacia doba uplynula dňom 2. februára 2012. V zmysle OSP hmotnoprávne
účinky procesných úkonov nastávajú až ich riadnym doručením. Z uvedených dôvodov uplatnil námietku
premlčania všetkých nárokov vyplývajúcich zo spornej zmenky. Prevody spornej zmenky nastali až po
podaní námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu. Žalovaný bol presvedčený, že R. W. a Mgr. P.,
ktorí opakovane nahliadali do spisu, konali na škodu žalovaného. Namietaný protiprávny stav nemožno

pričítať na ťarchu žalovaného.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje len podporne a primerane i na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, s ktorou právnou argumentáciou sa krajský súd stotožnil, napr. v rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. Obdo V 68/2001 (ZSP č. 1/2003), podľa

právnej vety ktorého, rozhodnutia v bode 2, občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou.
Platí teda, že súd je viazaný žalobou; nemôže preto žalobcovi priznať viac, než požadoval v žalobnom
petite a žalovanému nemôže uložiť inú povinnosť, než žalobcom navrhovanú. Opačný postup by bol v
rozpore s ust. § 79 a nasl. OSP. Práve o § 79 ods. 1 OSP je potrebné vo všeobecnej rovine uviesť, že
v rámci procesných princípov, na ktorých stojí občianske súdne konanie, je žalobca dominus litis (pán

sporu), ktorý v procesnej právnej rovine má zodpovednosť za ochranu svojich práv, pričom na strane
žalobcu sa táto zodpovednosť, ako účastníka konania, premieta do jeho povinnosti tvrdenia a dôkaznej
povinnosti tak, ako vyplývajú z ust. § 79 ods. 1, § 120 ods. 1, 4 OSP. Realizáciou týchto povinností
zo strany žalobcu v rovine povinnosti tvrdenia je predovšetkým vyjadrenie žalobného nároku v žalobe.Rozhodujúcimi skutočnosťami (§ 79 ods. 1, 2 OSP), ktoré sú spoluurčujúcimi kritériami pre vymedzenie
predmetu konania (po skutkovej stránke), sú tiež také údaje, ktoré sú nevyhnutné pre úvahu o čom a
na akom podklade má súd rozhodnúť. Podľa § 103 OSP, kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či

sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Krajský súd akcentuje, že
postup, v rámci ktorého majú byť dôsledne skúmané podmienky konania podľa § 103 OSP, nepovažuje
za rozporný ani so závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého, prílišný formalizmus
pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých
náležitostídoprocesnýchúkonovúčastníkov,ktorénemajúoporuvzákone,idúnadrámeczákona,alebo

nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého
procesu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. IV. ÚS 1/02 z 26. septembra 2002).

Podľa § 103 OSP, kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).
Z ust. § 103 OSP vyplýva povinnosť súdu skúmať ex officio danosť procesných podmienok, a

to v ktoromkoľvek štádiu konania. Nedostatok procesnej podmienky spôsobuje tzv. vadu konania.
Vada konania, spočívajúca v nedostatku procesnej podmienky, môže byť buď odstrániteľná, alebo
neodstrániteľná. Ak súd zistí, že ide o neodstrániteľnú vadu konania, musí konanie zastaviť.
Neodstrániteľnými vadami konania sú predovšetkým nedostatok súdnej právomoci a nedostatok
spôsobilosti byť účastníkom konania v prípade, ak táto vada existuje už od momentu začatia konania.

V prejednávanej veci však odvolací súd nedostatok podmienok konania, ktorý by odôvodňoval postup v
zmysle § 104 OSP nezistil. Skutočnosti, ktoré namietal žalovaný i napriek jeho argumentácii a poukazu
na § 79 ods. 1 OSP, § 80 písm. b) OSP, § 81 ods. 1 OSP, § 92 ods. 1, 2, 3, 4 OSP, § 216 ods. 1 OSP,
§ 5 ods. 1, 2 OSP, nebolo možné vyhodnotiť inak, len že ide o námietky v hmotnoprávnej rovine, ktoré
boli však uplatnené po uplynutí lehoty na podanie odvolania, preto krajský súd na ne nemohol prihliadať

a to s poukazom na § 205 ods. 3 OSP. Vzhľadom na uvedené dôvody neboli naplnené podmienky pre
postup odvolacieho súdu v zmysle § 104 OSP, a preto nedošlo k zastaveniu konania v zmysle návrhov
žalovaného.
Na dotvrdenie správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu k odvolacej námietke žalovaného,
v zmysle ktorej namietal, že zmenka neobsahuje slovné označenie menovej jednotky, ktorá by bola

menou, na ktorú ma znieť zmenková suma, z ktorého dôvodu je podľa žalovaného predmetná zmenka
neplatná, krajský súd považuje za podstatné poukázať na zodpovedajúce odôvodnenie v napadnutom
rozsudku okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil. Skratka, ktorá je uvedená na zmenke
Skk, je bežne používanou skratkou, ktorá sa používa predovšetkým v bankovom sektore, predstavuje
trojpísmenkové označenie meny v súlade s medzinárodnými štandardami. Zákon teda v časti peňažnej

sumy vyžaduje len určitosť, nevyžaduje sa, aby sa mena vyjadrila slovne. Je však nevyhnutné, aby v
čase vystavenia zmenky išlo o existujúcu menu, ktorá je označená spôsobom, ktorý nepripúšťa žiadne
pochybnosti, čo v danom prípade bolo jednoznačne dodržané. Len podporne a primerane vzhľadom
na eurokonformný prístup krajský súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súd Českej republiky R
31/1997, v zmysle ktorého, požiadavka určitosti peňažnej sumy uvedenej na zmenke, sa vzťahuje nielen

na číselné alebo slovné vyjadrenie peňažnej čiastky, ale i na menu, v ktorej má byť zaplatená, zmenka,
ktorá obsahuje údaj o peňažnej sume, ktorá v deň jej vystavenia neexistovala, nie je platnou zmenkou.
Krajský súd poukazuje na to, že slovne vyjadrená suma ako i mena, ktorá v čase vystavenia zmenky
bola existujúcou menou, pretože niet pochýb že označenie Skk prináleží slovenskej korune, viedli k
záveru, že predmetná námietka žalovaného zostala bez relevancie na konštatovanú vecnú správnosť

napadnutého rozsudku.
Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd nesprávne konštatoval, že „Odporca pripustil, že zmenku
podpísal, resp. že na zmenke sa nachádza jeho podpis". Krajský súd v súvislosti s touto námietkou
žalovaného, považuje za podstatné poukázať na č.l. 76 spisu, na ktorej je 3. strana zápisnice o podaní
trestného oznámenia E. H. zo dňa 10.09.2009, z ktorej vyplývalo, že žalovaný na otázku vyšetrovateľa

„PZ, či podpis na predmetnej fotokópii zmenky, ktorú som obdržal je podľa mňa mojím podpisom
uvádzam, že podľa mňa tento podpis je mojím podpisom, ale ja som nikdy takúto zmenku nepodpísal,
teda niekto, neviem za zlých okolností sa dostal k môjmu podpisu". Ak okresný súd konštatoval, že
„odporca pripustil, že na zmenke sa nachádza jeho podpis", tak takéto konštatovanie nie je možné
vyhodnotiť ako rozporné so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. K tomuto záveru

všakeštepristupujúikonštatovaniaznaleckéhodokazovaniaavichsúhrnepotomnámietkyžalovaného,
že predmetnú zmenku nepodpísal, nemohli ovplyvniť podľa krajského súdu správnosť skutkových
záverov okresného súdu v tejto rovine vykonaného dokazovania. Pre úplnosť krajský súd v rovine
tejto odvolacej námietky považuje vzhľadom na eurokonformný prístup za podstatné poukázať i narozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 21.12.2009, sp.zn. 29 Cdo 3478/2007, v zmysle
ktorého, ak poprie žalovaný v spore o zaplatenie vlastnej zmenky jej pravosť, leží dôkazné bremeno
ohľadom pravosti zmenky na žalobcovi (pravosti podpisu žalovaného na zmenke) na žalobcovi, ktorý

zmenku predložil a ktorý zo skutočností v nej uvedených uplatňuje žalobou uplatnený nárok. V tejto
rovine krajský súd v zhode s okresným súdom konštatuje, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, keďže
zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že tak predmetnú zmenku ako i zmluvu o pôžičke žalovaný
jednoznačne podpísal.
K námietke žalovaného ohľadom tvrdeného rozporu medzi domicilom a miestom platenia je potrebné

podľa krajského súdu poukázať predovšetkým na skutočnosť, že obsahovou náležitosťou zmenky je
aj miesto platenia, t.j. miesto, v ktorom musí dôjsť k zaplateniu zmenky. Miesto platenia musí byť len
jedno, údaj o viacerých miestach platenia je neprípustný. V danom prípade však miesto platenia bolo
okresným súdom ustálené správne, keďže základom bol text uvedený na zmenke. Ak za tohto stavu
dospel k záveru, že miesto platenia je jednoznačne identifikované ako Žilina, Veľká Okružná 39, tak s
týmto záverom sa krajský súd stotožnil. Na dotvrdenie správnosti prijatých záverov v tejto rovine, krajský

súd vzhľadom na eurokonformný prístup len podporne poukazuje i na rozsudok Vrchného súdu v Prahe
zo dňa 11.11.1997, sp.zn. 5Cmo 551/1996, v zmysle ktorého platobné miesto je uvedené na zmenke
s dostatočnou podrobnosťou, ak je uvedené označenie obce alebo mesta. Uvedené závery vyplývajú
i z rozsudkov Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré len podporne a primerane vzhľadom na
eurokonformný prístup krajský súd poukazuje zo dňa 20. januára 2011, sp.zn. 29 Cdo 3922/2008, zo

dňa 25. februára 2009, sp.zn. 29 Cdo 3964/2007 a zo dňa 20. januára 2011, sp.zn. 29 Cdo 3106/2009),
v zmysle ktorých platí k naplneniu požiadavky určitosti platobného miesta postačí miesto na zmenke
vyznačiť aspoň s presnosťou obce alebo mesta, a to bez zreteľa k tomu, či prípadne existuje viac
takýchmiestzhodnéhonázvu.VzmyslerozsudkuNajvyššiehosúduČeskejrepublikyzodňa28.02.2013
sp.zn. 29Cdo 3817/2012, s ktorého závermi sa krajský súd stotožnil vyplýva, že je podstatné, aby údaj,

kde má byť platené, bolo vyznačené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, kde má výstavca
zmenky vlastnú povinnosť plniť a kde má majiteľ zmenky právo plnenie požadovať, prípadná odchýlka
od „úradne zavedeného" označenia (platobného) miesta, nemá za následok vznik takých pochybností,
nie je významná a nemôže byť dôvodom neplatnosti zmenky.
V súvislosti s námietkou žalovaného v rovine nesprávnosti označenia dátumov na zmenke, a to

dátumu vystavenia zmenky dňa 27.07.2005, sa krajský súd stotožnil so závermi okresného súdu, v
zmysle ktorých ide o bežne zaužívaný spôsob uvádzania dátumu, a tiež, že neuvedenie mesiaca
slovom nespôsobuje vnútornú rozpornosť zmenky, prípadne neplatnosť, ktoré vyhodnotil ako súladné so
zákonom. V tejto súvislosti len primerane a podporne z hľadiska eurokonformného prístupu poukazuje
krajský súd i na závery konštatované v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 29Cdo

3106/2009 zo dňa 20.01.2011, v zmysle ktorého dátum vystavenia zmenky (t.j. údaj dňa, mesiaca a
roku, kedy bola zmenka vystavená) je možné na zmenke vyznačiť ľubovoľným spôsobom (slovami,
arabskými či rímskymi číslicami, poprípade i zažitými skratkami), vždy sa však musí jednať o údaj určitý a
pojmovo možný. V pomeroch prejednávanej veci Najvyšší súd ČR nemal akékoľvek pochybnosti o tom,
že údajom „06.2./07", t.j. číselným označením dňa a mesiaca a uvedením skratky (posledných dvoch

číslic roku 2007), bol určený celkom konkrétny údaj vystavenia zmenky (v odbornej literatúre porovnaj
obdobne komentár k Jednotnému směnečnému řádu, str. 44, alebo dielo Kovařík, Z. Směnka a šek v
České republice. 5. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2006, str. 92).
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov
okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v

danom konaní. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Z uvedeného dôkazného stavu, z neho vyvodených záverov, bolo podľa odvolacieho súdu opodstatnené
rozhodnutie okresného súdu ponechať zmenkový platobný rozkaz č.k. 11Zm 25/2009-13 zo dňa

24.08.2009 v platnosti. Nebolo preukázané, že rozhodnutím okresného súdu došlo k nesprávnemu
rozhodnutiu vo veci samej pre nesprávne právne posúdenie veci a ani z iných, odvolateľom vytýkaných
dôvodov. Z týchto dôvodov došlo k potvrdeniu napadnutého rozsudku okresného súdu ako vecne
správneho rozhodnutia podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Krajský súd považuje pre úplnosť za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval
správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od
výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený

ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade
trov prvostupňového konania nebolo žalovaným osobitne napadnuté.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142 ods.
1, § 151 ods. 1, 8 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uskutočnil návrh na náhradu

trov odvolacieho konania vo vyjadrení zo dňa 04.12.2012 (č.l. 608 spisu). Priznaná náhrada odvolacích
trov pozostávala z odmeny za dva úkony právnej služby, podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.
č. 655/2004 Zb."), 1 x 2.876,69 Eur (tarifná odmena za podanie vyjadrenia k odvolaniu žalovaného) +
1 x 7,63 Eur režijný paušál, vyjadrenie zo dňa 04.12.2012 (vyjadrenie k návrhu žalovaného zo dňa 5.
apríla 2012) 1 x 2.876,69 Eur +1 x 7,63 Eur režijný paušál + 20 % DPH Eur, 1 x 719,17 Eur účasť na

verejnom vyhlásení rozsudku dňa 21.03.2013 (tarifná odmena § 14 ods. 5 písm. b) zák. č. 655/2004
Zb.), 1 x režijný paušál 7,81 Eur + 20 % DPH Eur. Celkom priznané dôvodné trovy odvolacieho konania
predstavujú súčtom 7.794,74 Eur.

V súvislosti s priznanou odmenou právnemu zástupcovi žalobcu za úkon právnej služby vyjadrenie k

podaniu žalovaného zo dňa 5. apríla 2012, považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, tieto
trovy boli odvolacím súdom vyhodnotené ako účelne vynaložené. Krajský súd vníma, že účelnosť
vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je v zákone explicitne
vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či bránenie práv účastníka
konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp.

nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy súdu (III. ÚS 557/2011-12 Ústavný súd Slovenskej republiky
13. decembra 2011). Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania je teda povinný vždy skúmať účelnosť
vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť
procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy,
ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Trovy konania potrebné na účelné

vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo
na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.
V súvislosti s uvedenými skutočnosťami považoval krajský súd predmetný úkon právnej služby za
účelný, keďže žalobca mal právo vyjadriť sa ku skutočnostiam v ňom uvádzanom, ktoré smerovali
nielen do procesnej ale aj do hmotnoprávnej roviny prejednávanej veci. V tejto súvislosti krajský súd

podporne poukazuje i na to, že „koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na
kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami,
ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber,
citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012)."

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.