Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, November 23, 2021

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 7T/75/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110010757
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Valent
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2021:1110010757.14

Uznesenie

Okresný súd Bratislava I, samosudcom JUDr. Michalom Valentom, v trestnej veci obžalovanej U.. Ľ. M.
pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného v čase spáchania
skutku a iné, dňa 24. novembra 2021, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 290 ods. 1 Tr. por. s poukazom na 281 ods. 1 Tr. por. z dôvodu § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por. súd

z a s t a v u j e

trestné stíhanie obžalovanej U.. Ľ. M., nar. XX. XX. XXXX/XXX K. I., vedené na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 7T/75/2010 pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr.
zák. účinného v čase spáchania skutku a pre pokračovací trestný čin porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku podľa 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku a v časti v štádiu

pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku na tom skutkovom základe, že:

1. ako kvestorka Vysokej školy múzických umení v Bratislave, so sídlom v Bratislave, na Ventúrskej
ulici číslo 3 (ďalej len „VŠMU“), vytvorila falošné dohody o vykonaní práce na obdobie jednotlivých
mesiacov január až november roku 1998 a dohody o pracovnej činnosti na obdobie jednotlivých rokov

1999 až 2002 za odmenu 3.000,- Sk mesačne, medzi VŠMU a osobami A. I. W. A. L., ktorí o dohodách
nevedeli, na základe ktorých následne zabezpečovala vyplácanie finančných prostriedkov zo strany
VŠMU uvedeným osobám, pričom platby prebiehali výdajom hotovosti za mesiace január 1998, máj
1999 a november 1999, prostredníctvom bankových prevodov na účet číslo XXXXXXXX/XXXX za
obdobie jednotlivých mesiacov február až október 1998 a na účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX za mesiac
november 1998 a jednotlivé mesiace január až november 1999 a január 2000 až december 2002, čím

bola za obdobie od 10.2.1998 do 10.1.2003 spolu so zákonným odvodmi z odmien celkovo ku škode
VŠMU vyplatená suma vo výške 354.000,- Sk (11.750,62 €),

2. ako kvestorka Vysokej školy múzických umení v Bratislave, so sídlom v Bratislave, na Ventúrskej
ulici číslo 3 a splnomocnená oprávnená zástupkyňa rektora použila Dodatok číslo 3a k Zmluve
o dielo číslo 00023 medzi objednávateľom VŠMU a zhotoviteľom spoločnosťou Studial, s.r.o., so

sídlom v Bratislave, na Radlinského ulici číslo 11, na realizáciu stavby „Prístavba objektu Zochova
1, Bratislava“, z 11.10.2000, ktorý mal byť uzatvorený rektorom VŠMU tak, že k výtlačku originálu
poslednej strany Dodatku číslo 1 s podpisom rektora VŠMU doložila prvú stranu neexistujúceho Dodatku
číslo 3a s uvedením platobných podmienok „110,- Sk osoba/hodina + DPH“ za zabezpečenie ochrany
priestoru staveniska a obe strany parafovala a zabezpečovala preplácanie na základe tohto dodatku
zaevidovaných došlých 22 faktúr za jednotlivé mesiace ako aj dodatočným dopisovaním do došlej pošty

a osobným parafovaním, pričom takto bolo v období od 10.4.2002 do 4.2.2004 bankovými prevodmi
z účtu VŠMU uhradených 15 faktúr v celkovej sume 1.658.943,- Sk (55.066,82 €) a 7 faktúr po
spochybnení ich oprávnenosti v sume 755.766,- Sk (25.086,84 €) preplatených nebolo,

pretože tak ustanovuje medzinárodná zmluva.Podľa § 281 ods. 3 Tr. por. súd poškodenú Vysokú školu múzických umení v Bratislave, so sídlom
Ventúrska 3, Bratislava, IČO: 00 39 74 31, s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I podal na obžalovanú U.. Ľ. M. dňa 07. 10. 2010, pod
sp. zn. 3Pv/1259/2009, obžalobu pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr.
zák. účinného v čase spáchania skutku a pre pokračovací trestný čin porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku podľa 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku a v časti v štádiu
pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku na tom skutkovom základe na
skutkovom základe uvedenom vo výroku tohto uznesenia.

Trestné stíhanie vo veci bolo začaté uznesením vyšetrovateľa PZ podľa § 160 ods. 1 Tr. por., Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, ÚJaKP, ČVS: ORP - 893/OEK - B1 - 2004 zo dňa 04. 10.
2004. Ľ. M. bolo vyšetrovateľom, PZ podľa § 206 ods. 1 Tr. por. vznesené obvinenie pre súdené trestné
činy dňa 14. 12. 2006.

Prvý úkon súdu bol v prerokúvanej trestnej veci realizovaný dňa 23. 09. 2013 (č. l. 912) a to vydaním
trestného rozkazu, ktorým bola obžalovaná uznaná za vinnú zo žalovaných trestných činov a za ktoré
jej bol uložený peňažný trest vo výške 2.000,- Eur s náhradným trestom odňatia slobody na 1 rok.
Zároveň bola obžalovanej uložená povinnosť na nahradiť poškodenej Vysokej škole múzických umení

v Bratislave spôsobenú škodu vo výške 66.817,44 Eur.

Po riadne a včasne podanom odpore obžalovanou došlo k nariadeniu hlavného pojednávania a určeniu
jeho termínu na 02. 09. 2014, ktoré bolo odročené aj z dôvodu na strane súdu, ktorý obhajobe
obžalovanej nezaslal rovnopis obžaloby tak, ako to ustanovuje § 240 ods. 1 Tr. por. Na termínom

hlavného pojednávania dňa 17. 10. 2014, 09. 12. 2014 a 12. 05. 2015, kedy bolo rozhodnuté rozsudkom
o vine obžalovanej M. zo žalovanej trestnej činnosti za ktorú jej bol uložený podmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 2 roky so skúšobnou dobou na 2 roky, peňažný trest vo výške 2.500,- Eur s
náhradným trestom odňatia slobody na 6 mesiacov za súčasného zaviazania obžalovanej na náhradu
škody vo vzťahu k poškodenému subjektu vo výške 66.817,44 Eur (č. l. 1001). Odsudzujúci rozsudok bol

teda okresným súdom vyhlásený po viac ako 17 rokoch od spáchania počiatku prvého skutku, ktorý sa
obžalovanej M. kladie za vinu. Rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 12. 05. 2015 bol uznesením Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 1To/98/2015 zo dňa 30. 09. 2015 (č. l. 1015) zrušený pre nejasnosť a neúplnosť
skutkových zistení a preto, že sa tunajší súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre
rozhodnutie, pričom vznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení na ktorých objasnenie bolo a

bude treba dôkazy opakovať a vykonať ďalšie dôkazy.

Súd vo veci vykonal hlavné pojednávanie na termínoch 12. 02. 2016 (č. l. 1030 - odročené), 24. 05.
2016 (č. l. 1044), 02. 08. 2016 (č. l. 1056), 20. 01. 2017 (č. l. 1089), 18. 04. 2017 (č. l. 1100), 12. 09.
2017 (č. l. 1150) a 21. 11. 2017 (č. l. 1160), kedy bolo rozhodnuté rozsudkom o vine obžalovanej M.j zo

žalovanej trestnej činnosti za ktorú jej bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky
so skúšobnou dobou na 2 roky, peňažný trest vo výške 2.500,- Eur s náhradným trestom odňatia slobody
na 6 mesiacov za súčasného zaviazania obžalovanej na náhradu škody vo vzťahu k poškodenému
subjektu vo výške 66.817,44 Eur (č. l. 1165). Druhý odsudzujúci rozsudok bol teda okresným súdom
vyhlásený po viac ako 19 rokoch od spáchania počiatku prvého skutku, ktorý sa obžalovanej M. kladie

za vinu. Rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 21. 11. 2017 bol uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 1To/32/2018 zo dňa 30. 05. 2018 (č. l. 1188) zrušený pre nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení
a preto, že sa tunajší súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, pričom
vznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení na ktorých objasnenie bolo a bude treba dôkazy
opakovať a vykonať ďalšie dôkazy.

Dodatkom č. 2 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2019 došlo dňa 21. 03. 2019 k
zmene v zložení senátu v osobe zákonnej sudkyne.

Dňa 21. 08. 2019 bolo nariadené hlavné pojednávanie, ktorého termín bol určený na 29. 10. 2019, ktorý

termín bol následne zrušený z dôvodu účasti zákonnej sudkyni na školení a bol určený nový termínhlavného pojednávania na 03. 12. 2019 na ktorom obžalovaná súhlasila so zmenou v zložení senátu a
súd vykonal dokazovanie výsluchmi svedkov M., M., K., L. W. Š.. Hlavné pojednávanie bolo následne
odročené na termín 19. 02. 2020, ktorý bol dňa 17. 02. 2020 zrušený pre PN zákonnej sudkyne.

Dodatkom č. 3 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2020 došlo dňa 13. 03. 2020 k
zmene v zložení senátu v osobe zákonného sudcu.

Podľa § 290 ods. 1 Tr. por. ak vyjde najavo mimo hlavného pojednávania niektorá z okolností

odôvodňujúcich zastavenie trestného stíhania podľa § 281 ods. 1 alebo 2 alebo prerušenie trestného
stíhania podľa § 283 ods. 1 alebo 2, súd trestné stíhanie zastaví alebo preruší.

Podľa § 281 ods. 1 Tr. por. súd zastaví trestné stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá
z okolností uvedených v § 9 ods. 1.

Podľa § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por. trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom
pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné
záväzky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach každý má právo na to, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom
čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo
národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana
súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by
vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Primárne je nevyhnutné uviesť, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným
prerokovaním veci na súde, alebo inom štátnom orgáne, sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza spravidla až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zakladá povinnosť súdu aj sudcov
na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 251/11, I. ÚS 251/05, II.
ÚS 21/01).

Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi dostáva konečné rozhodnutie vo veci, je neoddeliteľnou
súčasťou merania celkovej spravodlivosti konania. Čím je tento časový horizont dlhší, tým viac sa
rozostrujú kontúry spravodlivosti ako v očiach priamych účastníkov konania, tak aj vo všeobecnom
ponímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa tak oslabuje kredibilita štátnej moci a špecificky moci
súdnej.Neprimeranádĺžkakonaniasapotompriamoodrážavdôvereobčanavštát,jehosúdneinštitúcie

a právo, čo je základnou podmienkou na fungovanie legitímneho, demokratického a právneho štátu (I.
ÚS 361/11, § 10). V tomto kontexte konajúci súd pripomína, že požiadavka prejednania veci v primeranej
lehote vyplýva zo všeobecného pravidla justice delayed, justice denied (spravodlivosť oneskorená,
spravodlivosť odopretá). Európsky súd pre ľudské práva poznamenal, že v zásade nemožno vylúčiť, že
vo výnimočných prípadoch môže byť prehnané odďaľovanie rozhodnutia súdu považované za zásah do

práva na prístup k súdu, pretože by vlastne bolo odopieraním spravodlivosti (rozsudok vo veci K. W. a
ďalší proti Grécku, z 21.12.2010, § 52).Trestné konanie vedené proti obžalovanej Ľ. M. v štádiu konania pred súdom predstavuje ku dňu tohto
rozhodnutia 11 rokov a 11 mesiacov. Keďže ESĽP posudzuje konanie zásadne ako jeden celok a
pre účely „primeranej lehoty“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru hodnotí jeho celkovú dĺžku (napr. rozsudky

vo veciach W., už citovaný, § 140; A., už citovaný, § 125) je nevyhnutné poukázať, že od vznesenia
obvinenia obžalovanej ku dňu tohto rozhodnutia uplynulo vyše 15 rokov. Začiatok plynutia „primeranej
lehoty“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa v trestných veciach totiž odvíja od oficiálneho oznámenia
príslušných orgánov, že sa dotknutá osoba dopustila trestného činu.
Pokiaľ sa týka samotných úkonov realizovaných zo strany tunajšieho súdu, konajúci senát poukazuje na

vyššie rozpísaný podrobný rozbor jednotlivých úkonov súdu a zdôrazňuje, že k hlavnému pojednávaniu,
ktoré svojim obsahom začalo napĺňať obsah predmetu zákona vyjadreného v § 1 Tr. por. došlo až dňa
17. 10. 2014, teda po viac ako 4 rokoch od podania obžaloby. Dňa 12. 05. 2015 a následne i dňa 21.
11. 2017 došlo síce k meritórnemu rozhodnutiu súdu o vine obžalovanej, avšak obe rozhodnutia boli
krajským odvolacím súdom zrušené z dôvodov zhora uvedených.

V svetle prerokúvaného prípadu teda konajúci súd konštatuje, že v trestnej veci obžalovanej Ľ.Q. M. bol
spôsobený prieťah v konaní nezavineným obžalovanou a ani spôsobom výkonu jej obhajoby. Na tomto
mieste sa žiada pripomenúť právnu notorietu, že právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov,
resp. v primeranej lehote, je formulované ako bezpodmienečné, resp. bezvýnimočné, a nie je z jeho
dodržiavania umožnená žiadna výnimka (porov. II. ÚS 74/97). Článok 13 Dohovoru v spojení s právom

na prejednanie veci v primeranej lehote musí vo vnútroštátnom práve poskytnúť prostriedok nápravy
spôsobilý buď zamedziť vzniku alebo pokračovaniu tvrdeného porušenia, či poskytnúť danej osobe
za každé už vzniknuté porušenie vhodnú nápravu. Vo veci D. proti Poľsku ESĽP formuloval niekoľko
základných princípov interpretácie čl. 13 Dohovoru v spojení s právom na prejednanie veci v primeranej
lehote, z ktorých najdôležitejší je ten, podľa ktorého prostriedky, ktoré majú byť vo vnútroštátnom

práve k dispozícii, musia byť spôsobilé buď zamedziť vzniku, alebo pokračovania tvrdeného porušenia,
alebo poskytnúť danej osobe za každé už vzniknuté porušenie vhodnú nápravu (rozsudok Veľkého
senátu, z 26.10.2000, § 157 - 159). V situáciách, v ktorých už prieťahy v konaní vznikli, tak ako je
tomu v svetle prerokúvaného prípadu, a ani pri urýchlenom postupe súdu v ďalších fázach nemožno
dĺžku predmetného konania považovať za primeranú, môže byť účinným len prostriedok nápravy

kompenzačnej povahy (rozsudky ESĽP vo veciach L. proti Bulharsku, z 10.5.2011, § 87 - 88; Kupriny
proti Rusku, z 25.2.2010, § 51). K forme kompenzačnej povahy sa súd vyjadrí nižšie.

V situácii, keď trestné stíhanie trvá neprimerane dlhú dobu (podľa judikatúry ESĽP spravidla viac ako 6
rokov) existuje len zdanlivo trvajúci stret (kolízia) jednak medzi verejným záujmom na trestnom stíhaní

obvinenéhoajehoÚstavouaDohovoromgarantovanýmizákladnýmiprávami,doktorýchnaďalejtrestné
stíhanie (už neoprávnene) zasahuje, ale aj medzi zákonom prezentovanými verejnými záujmami - už
spomínaný predmet Trestného poriadku, zahŕňajúci aj jeho účel, totiž vyjadruje aj verejný záujem na
dodržiavaní základných práv. Existuje teda zjavná disproporcia týchto záujmov v prospech ochrany pred
pokračovaním v porušovaní základných práv obvinenej osoby. V tejto súvislosti nie je bez významu, že

právny štát vychádza z priority občana pred štátom (PL. ÚS 19/09).

Z koncepcie týchto zdanlivo kolidujúcich verejných záujmov však neplynie len nesporná prevaha
ústavného verejného záujmu na ochrane pred pokračovaním v porušovaní základných práv, ale - čo
je rozhodujúce - najmä strata legitimity verejného záujmu na pokračovaní trestného stíhania. Pokiaľ

existuje verejný záujem na trestnom stíhaní a zároveň verejný ústavný záujem na ochrane základných
práv, ktoré trestné stíhanie porušuje, verejný záujem na pokračovaní trestného stíhania porušujúceho
ďalej základné práva obvinenej osoby nielen stráca legitimitu, ale ani nemá oporu v práve - právny
poriadok nedovoľuje pokračovať v porušovaní základných práv, pokiaľ je možné takýto protiprávny stav
ukončiť.

Z ústavného poriadku je teda zrejmé, že v skutočnosti neexistuje trvajúci stret (kolízia) verejných
záujmov, keďže trvanie záujmu na trestnom stíhaní obvinenej osoby je ohraničené právom na
prejednanie veci v primeranej lehote a záujmom na ochrane tohto základného práva - inak povedané,
neprávom nemožno dosahovať právo a v skratke možno konštatovať, že záujem štátu na trestnom
stíhaní obvinenej osoby končí tam, kde začína porušenie jej základných práv a ústavný záujem na ich

ochrane.

Pre úplnosť treba dodať, že aj v prípade reálnej kolízie verejného záujmu a základných práv a slobôd
sa v pochybnostiach uplatňuje zásada uprednostnenia základných práv a slobôd.K zastaveniu trestného stíhania a v kontexte vyššie formulovaného, konajúci súd je presvedčený,
že ak sa dostane záujem štátu na trestnom stíhaní do rozporu s právom obvinenej osoby na

prejednanie jej veci v primeranej lehote, zbavuje sa tým štát svojou nečinnosťou oprávnenia v trestnom
stíhaní pokračovať. Trestné stíhanie je ďalej v takomto prípade neprípustné (aplikovateľné uznesenie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 7 Tz 316/2001 z 10.4.2002).

Súd si je vedomí tej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej len samotná

neprimeranosť dĺžky konania nie je automaticky dôvodom na zastavenie trestného stíhania podľa § 9
ods.1písm.g/Tr.por.atentozáverniejemožnépriamovyvodiťanizúpravyčl.6ods.1Dohovoru.Avšak
v tomto smere sa v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyskytli výnimky, pri
ktorých boli z jeho strany zohľadnené osobitosti konkrétnej prejednávanej veci. Na ich základe Najvyšší
súdSlovenskejrepublikyakceptovalzáverysúdunižšiehostupňa,prektorédošlokzastaveniutrestného
stíhania z dôvodu neprimeranej dĺžky trestného konania postupom podľa § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 03. 2003 sp. zn. 3Tz 2/2003, ďalej zo
dňa 29.10.2008 uverejnené aj v Zbierke súdnych rozhodnutí pod Tpj 5/2004, sp. zn. 3Tost 13/2008 a v
neposlednom rade zo dňa 16.05.2012 sp. zn. 1Tost 12/2012). V naposledy uvedenom uznesení Najvyšší
súd Slovenskej republiky okrem iného konštatoval, že príslušný výklad právnej normy aplikovanej súdom
prvého stupňa (smerujúci k zastaveniu konania z dôvodu uvedeného v § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por. pre

neprimeranú dĺžku konania s ohľadom na záruky obsiahnuté v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru) v konkrétnych okolnostiach prípadu je zákonne akceptovateľný a nie je popretím jej účelu,
podstaty a zmyslu. Nemožno ponechať bez povšimnutia ani rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v
Bratislave (uznesenie sp. zn. 1T/20/1998 zo dňa 05. 02. 2007, sp. zn. 1T/23/2002 zo dňa 03. 03. 2010,
sp. zn. 2To/255/2002, sp. zn. 21T/1/2016 zo dňa 23. 01. 2020) a Špecializovaného trestného súdu sp.

zn. 3T/29/2015 zo dňa 10. 11. 2015.)

Z hľadiska maxim materiálneho právneho štátu je teda neprípustné dospieť k záveru o porušení
základných práv (v tomto prípade skonštatovaný jednoznačný prieťah) a nevyvodiť z neho dôsledok
smerujúci k ich efektívnej a účinnej ochrane v podobe ukončenia takéhoto zásahu. Napokon ústavná

koncepcia základných práv nepripúšťa pokračovanie v ich porušovaní, ak existujú prostriedky spôsobilé
takéto porušovanie ukončiť.

Dĺžka konania presahujúca 8 rokov (v prejednávanom prípade 15 rokov) sa považuje za extrémny prípad
odôvodňujúci zastavenie trestného stíhania (uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Tost 1/2017 z

29.12.2017,asp.zn.3Tz2/03z13.3.2003).Štát,ktorýjegarantomzákladnýchprávaslobôd,jepovinný
odstrániť, resp. kompenzovať porušenie práva obvineného na prerokovanie veci v primeranej lehote, a
je neprípustné, aby bol pokračujúcim porušovateľom tohto práva (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4 Tost 1/2017 z 29.12.2017). Pre úplnosť konajúci súd dopĺňa, že doba 23 rokov a 11 mesiacov od
spáchania obžalobného skutku v bode 1/ a doba 21 rokov od spáchania obžalobného skutku v bode

2/ môže nadobudnúť až charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae) (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1 Tost 12/2012 zo 16.5.2012). Ústavný súd v uznesení sp. zn. I. ÚS 236/2011 zo dňa
16. 06. 2011 výslovne uviedol, že súd disponuje celým radom prostriedkov, ktoré mu ponúkajú trestné
či ústavnoprávne predpisy (napr. zastavenie trestného stíhania, mimoriadne zníženie trestu odňatia
slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby) na uplatnenie možnosti kompenzácie porušenia práva na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, a že relevantná judikatúra ESĽP takúto formu kompenzácie
považuje za dostatočnú nápravu porušenia práva, ak ju národný súd použije s výslovným uvedením
toho, že k tomuto opatreniu pristupuje preto, že bolo porušené právo sťažovateľa na prejednanie veci v
primeranej lehote a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie v akej miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený
(porov. § 8 a 9 uznesenia).

Zastavenie trestného stíhania však poskytuje ochranu pred pokračovaním v porušovaní základných práv
pro futuro, pričom ESĽP nenaznačil, že by sa s poskytnutím efektívnej a účinnej ochrany trvajúceho
porušovaniaprávanaprejednanievecivprimeranejlehotemohlovyčkávaťdojejmeritórnehoskončenia.
Napokon ESĽP sťažnosti podané počas trvajúceho porušenia práva na prejednanie trestného konania

v primeranej lehote neodmieta pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy s odôvodnením,
že v budúcnosti môže byť príslušnými orgánmi rozhodnuté v merite veci a vtedy môže byť ako
kompenzácia napr. znížený trest. ESĽP o týchto sťažnostiach rozhoduje a členské štáty sankcionuje,
z čoho je pri správnom chápaní postavenia ESĽP a jeho oprávnení zrejmé, že pri zistení porušeniazákladných práv by sa nemalo pokračovať v ich porušovaní a toto odškodňovať až formou kompenzácie
niekedy v (bližšej či vzdialenej) budúcnosti. Je nevyhnutné si uvedomiť, že ESĽP priznáva v takýchto
prípadoch spravodlivé finančné zadosťučinenie, pretože nie je oprávnený nariadiť zastavenie trestného

stíhania a poskytnúť tak preventívnu ochranu pred ďalším porušovaním základných práv, čo je vecou
vnútroštátnych orgánov.

Z ústavnoprávneho hľadiska je neopomenuteľným tiež fakt, že práva obvinenej osoby na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote nie sú pri ich

porušení už ďalej ani ústavným poriadkom imanentne obmedziteľné. Je tomu tak preto, pretože na
realizáciu verejného záujmu na trestnom stíhaní obžalovanej M. mali príslušné orgány (vyšetrovateľ PZ,
prokuratúra, súd) legitímny priestor, ktorý nevyužili, porušili tak právo obžalovanej na spravodlivý proces,
a na ďalšie pokračovanie v predmetnom konaní - a teda na pokračujúce porušovanie jej základných
práv - im právny poriadok priestor už neposkytuje. Na tomto mieste súd len pripomenie už zmieňovanú
skutočnosť, že dva krát bol rozsudok vo veci samej zrušený odvolacím súdom a bolo súdu prikázané

vo veci znovu konať a rozhodnúť, pričom i v prípade, že by súd tretíkrát uznal obžalovanú vinnou, s
pravdepodobnosťou hraničiacou k istote by bol ukladaný trest nespojený s odňatím slobody. Nemožno
prehliadnuť ani dôvody, pre ktoré došlo k zrušeniu dvoch odsudzujúcich rozsudkov. Mimo iné aj pre
nepreskúmateľnosť napadnutých rozsudkov, vzhľadom na ich odôvodnenie, ktoré nebolo v súlade s §
168 ods. 1 Tr. por. Povedané inak, obžalovaná sa ani po 19 rokov od spáchania skutku v bode 1/ a

po 17 rokoch od spáchania skutku v bode 2/ nedozvedela, prečo bola odsúdená a z akého dôvodu jej
bol ukladaný ten ktorý trest...Na tomto mieste súd odkazuje na str. 9 - 11 uznesenia Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 1To/32/2018 zo dňa 30. 05. 2018 (č. l. 1192 - č. l. 1193). Za takto nastolenej situácie
štát v zmysle prirodzenej spravodlivosti musí stratiť právo na odsúdenie a potrestanie páchateľa a to aj
vzhľadom na charakter prerokúvanej trestnej činnosti.

Treba ešte pripomenúť, že trestná sadzba trestu odňatia slobody pre prípad uznania viny u obžalovanej
M. sa pohybuje v rozmedzí od 1 roka do 5 rokov. Ostatne spomenutá okolnosť podmieňujúca hodnotenie
tohto prípadu, ako prípadu extrémneho, takisto súvisí s hospodárnosťou konania. Veľmi zjednodušene
povedané, potreba akademického výroku v tejto veci, za situácie, kedy sa súd kvôli takémuto výroku

budemusieťvecouzaoberaťnaozaještedlhýčas,nevyvážinevyhnutnosťvynaloženiapredpokladaných
nákladov súvisiacich s touto vecou - tak časových, ako aj materiálnych. V neposlednom rade súd
konštatuje, že aplikácia zákonom predvídaných obmedzení základných práv (vykonanie hlavného
pojednávania spojeného s meritórnym rozhodnutím o obžalobe v podobe akéhokoľvek trestu) by v tomto
konkrétnom prípade neobstála v hore uvedenom teste proporcionality, a to z dôvodov ktoré sú uvedené

vyššie.

Konajúci súd uzatvára, že Dohovor je neoddeliteľnou súčasťou práva v Slovenskej republike a preto
dospel k záveru, že neexistuje nič, čo by bránilo súdu rozhodnúť, že v danom prípade nastala taká dĺžka
konania, ktorá je nepochybne neprimeraná, až extrémna a v zásade sa musí považovať za prekročenie

„primeranej lehoty“ v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Bolo preto povinnosťou súdu využiť v súčasnom štádiu konania prostriedky na zabezpečenie nápravy
a v danom prípade zastaviť trestné stíhanie. Tieto dôvody potom viedli súd k tomu, že po zvážení
všetkých dôležitých a rozhodných skutočností, vychádzajúc aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva, ako aj samotnej dikcie Dohovoru rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia
pretože v dôsledku konania orgánov činných v trestnom konaní a súdu po dobu 23 rokov od spáchania
obžalobného skutku v bode 1/ a 21 rokov od spáchania skutku v bode 2/ celé konanie nadobúda
charakter odopretia spravodlivosti nie len voči obžalovanej Ľ. M., ale aj voči spoločnosti (denegatio
iustitiae).

Keďže súd rozhodol podľa § 281 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodený subjekt Vysokú školu múzických
umení v Bratislave, ktorá si uplatnila nárok na náhradu škody, na civilný proces (§ 281 ods. 3 Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorú môže podať prokurátor v lehote 3 pracovných dní

odo dňa jeho oznámenia na Krajský súd v Bratislave prostredníctvom Okresného súdu Bratislava I.Sťažnosť má odkladný účinok.