Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 29, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/33/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715213054
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8715213054.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: 1) C. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Y. XXX, XXX XX R., 2) Y. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, XXX XX R., obaja zastúpení:
JUDr. Sylvia Leščáková, advokátka, so sídlom Hlavná 1416/28, 059 51 Poprad, proti žalovanému: 1)
Okresné stavebné bytové družstvo Poprad, so sídlom Moyzesova 3368, 058 01 Poprad, IČO: 36 168
815, zastúpený: Advokátska kancelária Hudzík & Partners s.r.o. so sídlom Mnoheľova 830/15, 058 01
Poprad, 2) Úsvit, so sídlom MPČĽ 3053/23, 058 01 Poprad, IČO: 42 038 812, zastúpený: JUDr. Tibor
Bašista, advokát so sídlom Štefánikova 8, 058 01 Poprad, o ochranu osobnosti s nárokom na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, vrátenie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného v 2. rade
proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp.zn. 7C/474/2015-294 zo dňa 09.09.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku IV. a V.

II. Žalobcom sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovanému v 2. rade,
o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Konanie v časti o podanie písomného ospravedlnenia žalobcom zo strany žalovaného v I. rade a

konanie o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 30.000,- eur zo strany žalovaného v I. rade voči
žalobcom zastavuje.
II. Konanie vo vzťahu k žalovanému v I. rade v časti o zaplatenie sumy 423,74 eur a o zaplatenie sumy
399,17 eur zastavuje.

III. Žalovaný v I. rade je povinný zaplatiť žalobcom sumu 797,49 eur titulom bezdôvodného obohatenia
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.221,23 eur od 15.1.2014 do 18.5.2018

a s úrokom z omeškania 5,00 % zo sumy 797,49 eur od 19.5.2018 do zaplatenia.
IV.ŽalovanývII.rade jepovinnýzaplatiťžalobcomsumu3.121,44eurtitulombezdôvodnéhoobohatenia
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 3.121,44 eur od 15.1.2014 do zaplatenia.
V. Žiadna zo sporových strán nemá nárok na náhradu trov konania.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že žalobcovia žalobou podanou na tunajšom súde 11.11.2015
sa domáhali, aby súd uložil žalovanému v 1. rade zaslať na adresu žalobcov písomné ospravedlnenie

za to, že si Okresné stavebné bytové družstvo Poprad vo veci bytu č. XX v bloku D. v Poprade nesplnilo
zákonnú povinnosť riadneho doručenia výpovede nájomníčke, následkom čoho boli žalobcovia viacero
rokov účastníkmi sporu, ktorý pôvodná nájomníčka začala viesť voči žalobcom a žalovanému v 1. rade
a tieto skutočnosti neoprávnene a výrazne zasiahli do osobnostných práv žalobcov a za tieto ujmy,ktoré spôsobil žalovaný v 1. rade sa žalobcom sa im má ospravedlniť. Ďalej žiadali uložiť povinnosť
žalovanému v 1. rade zaplatiť žalobcom nemajetkovú ujmu v sume 30.000,- eur. Ďalej žiadali, aby
žalovaný v 1. rade bol zaviazaný vrátiť žalobcom bezdôvodné obohatenie v sume 1.815,38 eura titulom

platieb súvisiacich s prevodom práv k bytu a aby žalovaný v II. rade bol povinný vrátiť žalobcom
bezdôvodné obohatenie v sume 2.907,57 eura titulom platieb za užívanie bytu.
Žalobcovia sa na tunajšom súde domáhajú vrátenia bezdôvodného obohatenia voči žalovanému v 1.
rade a voči žalovanému v 2. rade z titulu uhradených platieb voči obom žalovaným, pričom poukazujú
na konanie vo veci 13C/240/2008. Žalobu v písomnom vyhotovení odôvodnili tým, že žalobcovia so

žalovaným v I. rade uzavreli dňa 05.12.2007 nájomnú zmluvu na nájom družstevného bytu číslo XX
na X. poschodí bytového domu D., ulica Y. súpisné číslo XXXX, orientačné číslo XX v T. na dobu
neurčitú od 01.01.2008. V nájomnej zmluve v čl. V. bol určený aj spôsob zániku nájmu, a to okrem
iného aj skutočnosťou, kedy sa nájomcovia stanú vlastníkmi bytu. Následne dňa 05.02.2008 ako člen
družstva požiadal žalobca v 1. rade žalovaného v 1. rade o odkúpenie predmetného bytu do osobného
vlastníctva. Žalovaný v 1. rade jeho žiadosti vyhovel a dňa 11.02.2008 uzavreli sporové strany Zmluvu

o prevode vlastníctva družstevného bytu za kúpnu cenu 399,17 eura (12.025,50 Sk). Kúpnu cenu
žalobcovia žalovanému v 1. rade zaplatili dňa 11.02.2008. Vklad tejto zmluvy bol Správou katastra
v Poprade povolený dňa 13.02.2008. V čase, keď žalobcovia so žalovaným v 1. rade ako výlučným
vlastníkom bytu uzavreli nájomnú zmluvu a následne zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu,
bolo žalobcom známe,že bytje voľný, nakoľko nájomcovi, ktorý ho dovtedy užíval zanikol nájomný vzťah

pre neplatičstvo, a to daním výpovede zo strany žalovaného v 1. rade. Zmluva o prevode vlastníctva
družstevného bytu bola zavkladovaná na Katastri nehnuteľnosti v Poprade, avšak po tomto úkone
žalobcoviapodalidňa02.04.2008natunajšísúdžalobuovyprataniebytuzdôvodu,žežalovanýv1.rade
byt neodovzdal žalobcom, ale tento bol užívaný predchádzajúcim nájomcom. V nadväznosti na to podala
nájomníčka, ktorá uvedený byt nepretržite užívala, t. j. A. Y., žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy

na tunajší súd. V žalobe poukázali na konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 13C/240/2008.
Upresnili, že rozsudok Okresného súdu Poprad č.k. 13C/240/2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
14.01.2014 určil, že nájomná zmluva uzavretá medzi Okresným stavebný bytovým družstvom Poprad
(ďalej len „OSBD Poprad“) ako prenajímateľom a pánom E. Y. ako nájomcom zo dňa 06.11.2017 je
neplatná, ako aj to, že neplatnou je dohoda o prevode práva povinností spojených s členstvom s OSBD,

ktorú následne uzavrel pán Y. ako prevádzajúci a žalobcovia ako nadobúdatelia. Obidva tieto právne
úkony sú absolútne neplatné. Ide tu o plnenia z neplatnej zmluvy, a preto akékoľvek plnenie poskytnuté
na základe absolútne neplatného právneho úkonu je od tohto okamihu plnením z neplatného právneho
úkonu,t.j.bezdôvodnýmobohatením.Bezohľadunato,ktozakohoplnil.Obohatenýmjevtomtoprípade
žalovaný v 1. rade a je povinný bezdôvodné obohatenie vydať tomu, na úkor koho sa obohatil, t. j. na

úkon žalobcov. Žalovaný v 1. rade teda nemal nárok na prijatie plnenia z neplatného právneho úkonu
od žalobcov. Z uvedeného dôvodu žalobcovia trvajú na tom, aby bol žalovaný v 1. rade zaviazaný
žalobcom vrátiť sumu 797,49 eura titulom bezdôvodného obohatenia. Táto suma pozostáva z platieb:
zo sumy 2.975,- Sk - platba zo dňa 05.12.2007, zo sumy 5.636,- Sk - platba zo dňa 05.12.2007, zo sumy
3.268,- Sk - platba zo dňa 07.01.2008, zo sumy 3.268,- Sk - platba zo dňa 07.01.2008, zo sumy 8.000,-

Sk - poplatok za vklad na kataster, spolu 797,40 eura (24.047,- Sk). Čo sa týka žalovaného v 2. rade
žalobcovia zotrvali na vydaní bezdôvodného obohatenia v sume 3.121,44 eura a táto suma pozostáva
z platieb, ktoré žalobcovia žalovanému v 2. rade plnili. Právne žalobu odôvodnili tým, že v prípade
plnenia z neplatného právneho úkonu, právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti
na poskytnuté plnenia, v prípade vzniku bezdôvodného obohatenia z neplatných zmlúv Občiansky

zákonník v citovanom ust. § 457 upravuje jeho dôsledky tak, že ustanovuje povinnosť účastníkov
zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenia (poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15.12.2005, sp. zn.
4CdO 237/2005). Žalobcovia tiež požadovali priznať úrok z omeškania, kde prvým dňom omeškania
je deň nasledujúci po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku OS Poprad č.k. 13C/240/2008, t.j. deň
15.01.2014. Súdu doložili prehľad platieb žalovanému v 2. rade spolu s výpisom z bankového účtu o

všetkých platbách, ktoré žalobcovia žalovanému v 2. rade zaplatili a doklad o zaplatení sumy 5.874,-
Sk dňa 12.03.2008 žalovanému v 2. rade, t.j. v sume 194,98 eura. Na základe uvedeného žiadali,
aby súd rozsudkom zaviazal žalovaného v 1. rade vrátiť žalobcom sumu 797,49 eura titulom vrátenia
bezdôvodného obohatenia s úrokom 5,25 % ročne zo sumy 1.221,23 eura od 15.01.2014 do 18.05.2018
a s úrokom 5,00 % ročne zo sumy 797,49 eura od 19.05.2018 do zaplatenia. Žalovaný v 2. rade je

povinný žalobcom vrátiť sumu 3.121,44 eura titulom vrátenia bezdôvodného obohatenia s úrokom 5,25
% ročne zo sumy 3.121,44 eura od 15.01.2014 do zaplatenia. Žiadali, aby súd zaviazal žalovaných
nahradiť žalobcom trovy konania.S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia mal súd preukázané, že
žaloba je dôvodná. Je nesporné, že rozsudkom tunajšieho súdu vo veci 13C/240/2008 bolo určené,
že nájomná zmluva medzi pôvodnou nájomníčkou bytu č. XX na X. poschodí bytového domu D. č.

súp. XXXX/XX na ulici Y. v T. trvá a že nájomná zmluva uzavretá medzi žalovaným v 1. rade ako
prenajímateľom vyššie uvedeného bytu a žalobcami 1) a 2) ako nájomcami zo dňa 05.12.2007 je
neplatná. Ďalej určil, že neplatnou je taktiež dohoda o prevode práv a povinností spojených s členstvom
v Okresnom stavebnom bytovom družstve Poprad, ktorú dňa 05.12.2007 uzavrel E. Y. ako prevádzajúci
a žalobcovia ako nadobúdatelia a taktiež vyslovil, že zmluva o prevode vlastníctva družstevného

bytu uzavretá medzi žalovaným v 1. rade (v tomto konaní) a žalobcami 1) a 2) ako nadobúdateľmi
vyššie uvedeného bytu, ktorej predmetom je prevod tohto bytu spolu so spoluvlastníckym podielom
na spoločných častiach a zariadeniach bytu je neplatná. Súd v rozsudku zo dňa 06.11.2012, ktorý
je právoplatný, konštatoval, že výpoveď z nájmu bytu nebola žalobkyni riadne doručená a k zániku
nájomného vzťahu nedošlo. S poukazom na to, súd vyslovil, že nájomný vzťah pôvodnej nájomníčky k
predmetnému bytu stále trvá a konštatoval, že ďalšie úkony, ktoré urobil žalovaný v 1. rade (v konaní

13C/240/2008 označený ako žalovaný v 3. rade) vo vzťahu k predmetnému bytu sú neplatné. Z toho
dôvodu nájomná zmluva uzavretá so žalobcami 1) a 2) je v zmysle § 39 OZ absolútne neplatná ako aj
dohoda o prevode členských práv a povinností k bytu, a tiež dohoda o prevode vlastníctva bytu.
V uvedenom konaní bolo určené, že všetky právne úkony uzavreté so žalobcami 1) a 2) sú absolútne
neplatné. V tomto konaní žalobcovia žalobou požadujú plnenia z neplatnej zmluvy v zmysle § 457

Občianskeho zákonníka. Podmienkou vzniku práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je aj to, že sa
niekto obohatil na úkor oprávnenej osoby. Ustanovenia § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka považujú
zabezdôvodnéobohatenieajplneniezneplatnejalebozrušenejzmluvy.Vtýchtoprípadochidespravidla
o synalagmatický záväzok, z ktorého sú účastníci zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa
neplatnej alebo zrušenej zmluvy dostali. S tým úzko súvisí aj otázka premlčania požadovaných nárokov.

V prípade neplatnej alebo zrušenej zmluvy, sa aplikačná prax súdov ustálila na závere, že ust. § 107 ods.
3 Občianskeho zákonníka dopadá na všetky prípady, kde synalagmatický vzťah vznikol zo zákona. Ak
tomu tak je, možnosť účinne vzniesť námietku premlčania je podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka
obmedzená. Súd totiž môže na takúto námietku prihliadnuť len vtedy, ak môže námietku premlčania
vzniesťajdruhýúčastníkzmluvy.Ustanovenie§457Občianskehozákonníkaupravujeokremspôsobuaj

rozsah povinnosti účastníkov neplatnej alebo zrušenej zmluvy na vrátenie vzájomného plnenia a uplatní
sa v prípade, ak na základe obojstranne zaväzujúcej zmluvy si obe strany plnili. Typicky obojstranne
zaväzujúcou zmluvou je kúpna zmluva. Tu je potrebné uviesť, že akékoľvek plnenia poskytnuté na
základe absolútne neplatného právneho úkonu sú od tohto okamihu plnením z neplatného právneho
úkonu, teda bezdôvodným obohatením, a to bez ohľadu na to, kto za koho plnil. Obohateným je v danom

prípade žalovaný v 1. rade (možno poukázať na nález Ústavného súdu ČR z 11.05.2000, sp.zn. III. ÚS
158/99). V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právna skutočnosť, ktorou je v tomto prípade
právny úkon, síce nastala, ale právny úkon je postihnutý neplatnosťou a z toho dôvodu je vadný. To
potom znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie.
V prípade vzniku bezdôvodného obohatenia z neplatných zmlúv Občiansky zákonník v citovanom ust. §

457 upravuje jeho dôsledky tak, že ustanovuje povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenia
(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15.12.2005, sp.zn. 4Cdo 237/2005). Súd má za to, že žalobcovia
oprávnene poukázali na to, že ide o zodpovednosť žalovaného v 1. rade za vznik bezdôvodného
obohatenia, keď z rozhodnutia súdu v danej veci bola zrejmá skutočnosť, že konaním žalovaného v
1. rade tým, že v roku 2003 nájomníčke A. Y. nedoručil výpoveď z nájmu bytu a túto ponechal až do

konca roka 2007 byt užívať, kedy podpísal nájomnú zmluvu so žalobcami, pričom žalovaný v 1. rade
vedel, že byt je užívaný treťou osobou a napriek tomu podpísal nájomnú zmluvu a následne zmluvu o
prevode vlastníctva k družstevnému bytu. Tým, že úkony, ktoré urobil žalovaný v 1. rade vo vzťahu k
žalobcom a k predmetnému bytu boli súdom prehlásené ako neplatné od začiatku, ako aj určenie, že
nájomný vzťah s dovtedajšou nájomníčkou a žalovaným v 1. rade trvá, žalovaný v 1. rade vo vzťahu k

sumám uplatneným žalobou sa bezdôvodne obohatil a tieto je povinný vydať, nakoľko nedošlo platne k
uzavretiu nájomnej zmluvy ani k prevodu členských práv a povinností k bytu.
Žalovaný v 1. rade vo svojej obrane poukazoval na aj na to, že z predložených listín žalobcami
vyplýva, že títo hradili náklady spojené s užívaním bytu, ktoré vznikli predchádzajúcemu nájomcovi, a
to E. Y., preto ak niekto, ak niekto plnil za niekoho iného v zmysle Občianskeho zákonníka, došlo k

bezdôvodnému obohateniu na strane pána E. Y., preto v tejto časti žalovaný v prvom rade nie je pasívne
legitimovanýateda,žebezdôvodnéobohateniesižalobcoviamaližiadaťodinéhosubjektu,atedapodať
žalobu voči osobe, za ktorú plnili plnenia spojené s nájomnou zmluvou. K tomu súd poukazuje na ust.
§ 454 Občianskeho zákonníka, kde v prípade uvedenej skutkovej podstaty bezdôvodného obohateniamá právo požadovať vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia ten, kto plnil za iného, od toho, za
koho plnil, a nie od toho, komu plnil. Táto skutková podstata bezdôvodného obohatenia je odlišná
oproti ostatným skutkovým podstatám zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2

Občianskeho zákonníka. Konkurencia so zodpovednosťou podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka
u skutkovej podstaty podľa § 454 Občianskeho zákonníka. by prichádzala do úvahy len tam, kde ten,
kto plnil, sa domnieval, že plnil svoj vlastný dlh. V takom prípade by mal nárok aj proti tomu, komu plnil,
aj proti tomu, za koho plnil, pričom plnenie by mohol obdržať len raz (pozri R 1/1979).
Žalovaný v 1. rade na pojednávaní nepoprel sumu 423,74 eura ako poplatky súvisiace s prevodom

bytu do osobného vlastníctva žalobcov a túto sumu v priebehu konania uhradil žalobcom. K ostatným
poplatkom a platbe uhradenej žalobcami dňa 05.12.2007 namietal, že tieto žalobcovia uhradili za p.
Y. a medzi nimi bola tiež uzavretá dohoda o prevode členských práv a povinností dňa 05.12.2007
a táto nepodlieha schvaľovaciemu procesu orgánov družstva a teda družstvo do tejto dohody nijako
nevstupuje. Má za to, že družstvo sa neobohatilo. Aj tomu je potrebné súdom upresniť, že ak družstvo,
teda žalovaný 1) prijal platby platené za inú osobu, hoci vedel, že tieto platby boli po rozhodnutí o

neplatností právnych úkonov súdom platby z neplatných právnych úkonov, dochádza tu podľa názoru
súdu k ponechaniu si plnenia u žalovaného, na ktoré od uvedených osôb nemá právny nárok spolu s
vedomosťou o tom, že tieto platby žiadajú žalobcovia vrátiť ako aj o vedomostí o právnej povinnosti
osoby, ktorá nich platiť pôvodne mala a ponechaním si takéhoto plnenia rovnako nastáva obohatenie
u uvedeného subjektu, pričom právny titul na prijatie tohto plnenia tu neexistuje, nemôže sa žalovaný

v 1. rade, ako právnická osoba hospodáriaca s finančnými prostriedkami vlastníkov či nájomcov bytov
uspokojiť,žejejniektouhrádzalplatby,naktoréoddanejosobynemalanárok.Toistéplatíoprijatíplatieb
žalovaným v 2. rade, ak by si tieto ponechal a argumentoval by tým, že je nepodstatné, že niekto, kto síce
bol spočiatku vlastníkom bytu a za byt platil celé roky, ak následne bolo určené súdom, že vlastníkom
bytu sa nikdy nestal, má platby ponechať v prospech spoločenstva vlastníkov bytov, pretože mu boli

poskytnuté služby súvisiace s bytom. V konaní bolo preukázané, že žalobcovia sa nikdy vlastníkmi
bytu nestali a taktiež bolo preukázané, že byt fakticky nikdy neužívali. Pri ponechaní si takýchto plnení
prichádza do úvahy rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka za prijatie odplaty za
plnenie, ktoré vo vzťahu k týmto osobám nebolo vôbec poskytnuté.
Vo vzťahu k IV. výroku rozsudku, ktorým súd zaviazal žalovaného v 2. rade na plnenie sumy 3.121,44

eura titulom platieb za užívanie bytu za roky 2008 až 2013, žalovaný v 2. rade nepoprel, že od žalobcov
prijal platby, ich výška bola v konaní nesporná. Vo vyjadrení k žalobe a ostatnej procesnej obrane sa
ohradil tým, že tak urobil rovnako ako u iných vlastníkov bytov, keď aj žalobcovia boli v katastri vedený
akovlastníciažkýmimvlastníctvonebolozrušené.Tujevšakpodstatnouskutočnosťouto,žežalobcovia
savlastníkmipredmetnéhobytunikdynestali.Zároveňvyšlovkonanínajavo,atoajvýsluchomžalobcov,

čo nebolo popreté ani žalovaným, že uvedený byt ani fakticky neužívali. Žalovaný si tak podľa názoru
súdu nemôže ponechať platby zinkasované od nevlastníka bytu a zároveň od toho, kto ani byt neužíval,
ak sa o tom, a to aj časovo neskôr (po rozhodnutí súdu o otázke vlastníctva) po ich zaplatení dozvie.
Akékoľvek plnenia takto získané sú už bezdôvodným obohatením žalovaného v 2. rade pri prijatí plnenia
z neplatného právneho úkonu v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Aj u tohto žalovaného platí ako

dôsledok povinnosť účastníkov právneho vzťahu postihnutého neplatnosťou vrátiť si poskytnuté plnenia.
V priebehu konania žalovaný v 1. rade vzniesol námietku premlčania nároku žalobcov a poukázal na
stanovenie začiatku lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu, pričom
má za to, že ak je konštatovaná absolútna neplatnosť právneho úkonu, je potrebné vychádzať z toho, že
právny úkon je neplatný od samotného začiatku. Ak platby žalobcov boli dané 05.12.2007 a 07.01.2008,

od tohto momentu začala plynúť trojročná objektívna premlčacia lehota, a teda nie až od právoplatnosti
rozsudkuvoveci13C/240/2008,apretomázato,žeobjektívnalehotauplynulauplatieb dňa05.12.2010
a u ďalších vykonaných platieb dňom 07.01.2011.
V súvislosti s takto vznesenou námietkou premlčania žalobcovia žiadali, aby jej účinky súd posúdil so
zreteľom na § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že účastník zmluvy sa môže úspešne

domáhať vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, že je ochotný vrátiť to, čo sám prijal ako plnenie
zo zmluvy. Zároveň, ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko,
čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol
premlčanie namietať. Poukázali, že v danom prípade sa účastníci zmluvy môžu úspešne domáhať
vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, že sú ochotný vrátiť to, čo každý z nich prijal. V danom

prípade predmetom zmluvy bol byt, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy a tento zostal vo vlastníctve
žalovaného v 1. rade. Súd v danom prípade mal za to, že ide o synalagmatický záväzok, kde na
jednej strane vystupuje právo žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia týkajúce sa peňažného
plnenia, ktoré premlčaniu podlieha. Na strane druhej tu vystupuje právo na prevod vlastníctva bytu, ktorépre nepremlčateľnosť vlastníckeho práva premlčaniu nepodlieha. V prípade neplatnej alebo zrušenej
zmluvy, sa aplikačná prax súdov ustálila na závere, že ust. § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka dopadá
na všetky prípady, kde synalagmatický vzťah vznikol zo zákona. Ak tomu tak je, možnosť účinne vzniesť

námietku premlčania je podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka obmedzená. Súd totiž môže na
takúto námietku prihliadnuť len vtedy, ak môže námietku premlčania vzniesť aj druhý účastník zmluvy (k
tomu pozri napr. uznesenie KS v Trenčíne sp. zn. 27Co/203/2017 z 28.08.2018). Z uvedeného vyplýva,
že žalovaný v 1. rade má možnosť premlčanie voči žalobcom namietať, na druhej strane však žalobcovia
vočižalovanémuv1.radetakútomožnosťnemajú.Zuvedenýchdôvodovsúdmalzato,žebolopotrebné

vdanomprípadeposúdiťvznesenienámietkynielensprihliadnutímnaust.§107ods.1a2Občianskeho
zákonníka,aleajaplikáciou§107ods.3Občianskehozákonníka,ktorýstanovujevýnimkunauplatnenie
týchto ustanovení a bolo potrebné na námietku premlčania vznesenú žalovaným v 1. rade neprihliadať.
Námietku premlčania s ohľadom na okolnosti daného prípadu možno považovať za námietku vznesenú
aj v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 OZ). Tu je potrebné zdôrazniť, že žalovaný spôsobil neplatnosť
prevodu vlastníctva bytu, predmetný byt zostal v jeho vlastníctve a napokon využil možnosť uplatniť

námietku premlčania vo vzťahu k platbám žalobcov, čo je podľa názoru súdu v rozpore s dobrými
mravmi. Neprehliadnuteľný je aj fakt, že žalobcovia sa s definitívnou platnosťou mohli dozvedieť o vzniku
bezdôvodného obohatenia až právoplatnosťou rozsudku zo dňa 06.11.2012 vo veci 13C/240/2008, teda
14.01.2014, čo by malo vplyv na plynutie subjektívnej premlčacej doby v danom prípade. Aj z uvedených
dôvodov súd na námietku premlčania neprihliadal.

Súd priznal žalobcovi uplatnené úroky z omeškania v súlade s citovanou právnou úpravou, a to vo výške
5,25 % ročne zo sumy 1.221,23 eura od 15.01.2014 do 18.05.2018 ( zo sumy 1221,23 eura žalovaný v 1.
rade plnil dňa 18.05.2018 sumu 423,74 eura), teda odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku
súduvoveci13C/240/2008atedadeňnasledujúcipotom,čosasporovéstranysdefinitívnouplatnosťou
dozvedeli o tom, že uzavreté zmluvy sú neplatné a vzniklo bezdôvodné obohatenie a s tým súvisiace

právonajehovrátenie,akoajpovinnosťzodpovednéhosubjektuplniť aďalejsúrokomzomeškania5,00
% ročne zo sumy 797,49 eura od 19.05.2018 do zaplatenia. Vo vzťahu k uloženej povinnosti žalovanému
v 2. rade, priznal rovnako úroky z omeškania taktiež deň nasledujúci po právoplatnosti uvedeného
rozsudku, a to v zákonnej výške 5,25 % ročne zo sumy 3.121,44 eura od 15.01.2014 do zaplatenia.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný v 2. rade, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa
jeho názoru súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím došlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že žalovaný v 2. rade odmietol neoprávnene prijaté platby od
žalobcov vrátiť, tým sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcov.
Žalobcovia po tom, čo sa stali vlastníkmi bytu a pristúpili k zmluve o spoločenstve boli vyzvaní na úhradu
mesačných zálohových platieb a bol im vystavený mesačný zálohový predpis za poskytované služby
súvisiace s vlastníctvom a užívaním bytu a tieto boli žalobcovia povinný uhrádzať v zmysle § 10 ods.

1, ods. 6 zák. č. 182/1993 Z.z. V čase poskytovania daných služieb žalobcovia tieto služby ani platby
za ne nenamietali.
Počas celého nasledujúceho obdobia boli na katastri žalobcovia evidovaný ako vlastníci bytu, a to až do
rozhodnutia súdu o zrušení vlastníctva a boli im poskytované služby každoročne vyúčtované najneskôr
do 31.05. nasledujúceho roka podľa § 7b ods. 3 cit. Zákona. Žalovaný v 2. rade pri určení vlastníka

vychádzal zo zákona ako aj z uvedenia vlastníka na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností kde boli
uvedení žalobcovia.
Nebolo vecou správcu bytov skúmať vlastnícke pomery k bytom. Správca zodpovedá za poskytované
služby, na ktoré sa vlastníkom bytov zaviazal. V prípade, že dôjde k zrušeniu vlastníctva bytu so spätnou
platnosťou,zadanéobdobieniejemožnéžiadaťspoločenstvovlastníkovbytovvrátiťvlastníkovipeniaze

späť, pretože daný vlastník v tom období platil za služby spojené s reálnym využívaním bytu, pretože
ak by mu boli peniaze vrátené, došlo by k neoprávnenému obohateniu pôvodného vlastníka, pretože by
mu boli služby za obdobie niekoľkých rokov poskytnuté bezplatne a na úradu služieb, ktorému boli jemu
poskytnuté by sa museli zložiť ostatní vlastníci bytov.
Nie je podmienkou aby predmetný byt bol aj vlastníkmi bytov využívaný, pretože to žalovaný v 2.

rade nevie ani reálne skúmať, a k reálnemu odberu za poskytnuté služby slúži vyúčtovanie, ktoré bolo
vyššie uvedené, ktoré predstavuje reálne spotrebované energie za poskytnuté služby, ktoré využívali
žalobcovia.Spoločenstvo neprijalo od žalobcov žiadne platby, ktoré by mohlo evidovať ako zisk resp. bezdôvodné
obohatenie a ktoré by mohlo vrátiť, peniaze, ktoré žalobcovia zaplatili boli platby za reálne využívanie
bytu žalobcami.

V konaní bola vznesená námietka premlčania, keďže k daným platbám dochádzalo od roku 2008 do
2013. Podľa nášho názoru platby, ktoré nie sú premlčané boli platené až odo dňa 11.11.2012.

3. K odvolaniu žalovaného v 2. rade sa vyjadrila žalobkyňa v 2. rade, ktorá navrhla odvolaciemu súdu,
aby napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Vo svojom vyjadrení okrem iného poukázala na to,

že žalovaný v 2. rade nepopiera, že od žalobcu prijímal platby a žalobca byt neobývali.
Podľa rozhodnutia súdov, Zmluva o prevode vlastníctva k predmetnému bytu odporovala ust. § 16 ods.
1 zákona č. 182/1993 Zb. v znení neskorších predpisov, pretože túto mohol vlastník bytu, t.j. žalovaný
v 1. rade, uzavrieť iba s nájomcom, ktorým podľa rozhodnutia súdov bola pôvodná nájomníčka, nie
žalobcovia. To znamená, že žalobcovia nikdy neboli vlastníkmi bytu.
Žalovaný v 2. rade odmieta neoprávnene prijaté platby od žalobcov vrátiť, tým sa bezdôvodne na úkor

žalobcov obohatil.
Žalovaný v 2. rade nepoprel, že od žalobcov platby prijal - vznik majetkového prospechu a jeho výška je
nepopretá a dôvodná. Vo svojom vyjadrení sa ohradzuje iba tým, že tak robil ako u ostatných vlastníkov
bytov. Avšak súdy rozhodli, že žalobcovia sa vlastníkmi bytu nikdy nestali.
Ak má žalovaný v 2. rade za to, že vrátením bezdôvodného obohatenia žalobcom by mu vznikla škoda,

tú nech si uplatňuje u zodpovednostného subjektu, ktorý daný stav zavinil. Žalobcovia na tomto nenesú
žiadnu vinu, tiež sú iba stranou poškodenou. Žalobcovia podali dôvodnú a preukázanú žalobu, pričom
od žalovaných žiadajú vrátiť iba to, čo im bezdôvodne plnili a žalovaný v 2. rade tieto platby bezdôvodne
prijal.
Žalovaný v 2. rade v priebehu celého konania na súde prvej inštancie, t.j. od roku 2015 námietku

premlčania nevzniesol. Vzniesol ju žalovaný v 1. rade, avšak súd prvej inštancie posúdil jej účinky so
zreteľom na ust. § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný v 2. rade v odvolaní neuviedol nijaký relevantný odvolací dôvod a námietku premlčania nikdy
nevzniesol a žalobcovia podanie odvolania považujú za účelové s cieľom oddialiť plnenie z rozsudku
súdu prvej inštancie.

4. Žalovaný v 2. rade a žalobkyňa v 2. rade reagovali na svoje vyjadrenia s tým, že zotrvali na svojich
dôvodoch odvolania (žalovaný v 2. rade a žalobkyňa v 2. rade na dôvodoch svojho vyjadrenia k
odvolaniu).

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 2. rade
nie je dôvodné.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

7. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany

použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

8. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu
má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporunesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom

dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli
preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu
nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

9. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

10. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (Uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo 14.9.2011, sp.zn. 3Cdo204/2009).

11. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov

nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

12. Podľa § 153 CSP ods. 1, 2, 3, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a

hospodárnosť konania.
Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov súdu.
Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v

odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

13. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

14. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho
a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa
zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie
podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela
ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a
predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu
pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte
sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam

pre moment viazanosti súdu.

15. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyznelo v neprospech žalovaného v 2. rade, nemá
automaticky za následok, že je nesprávne.15.1 Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

15.2 Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno
v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom
procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného

odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované.

15.3 Pokiaľ žalovaný v 2. rade zastúpený advokátom až v odvolaní vzniesol námietku premlčania,

odvolací súd tieto novoty v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP a contrario nemohol pripustiť ako
prípustný prostriedok procesnej obrany.

15.4 Z ustanovenia § 366 CSP vyplýva, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,

ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia
súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

15.5Pokiaľtedaodvolateľvosvojomodvolanípredložilúplnenovéprostriedkyprocesnejobrany,ktorými
chcel v konečnom dôsledku dosiahnuť zamietnutie žaloby pre premlčanie nároku, na tieto už odvolací
súd neprihliadal.
Jednalo sa totiž o prostriedky procesnej obrany, ktoré mohol žalovaný v 2. rade (v tomto konaní ale pred
súdom prvej inštancie vzniesol námietku premlčania žalovaný v 1. rade ktorá bola vyhodnotená ako v

rozporná s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ)) nepochybne vzniesť už v štádiu prvoinštančného konania.
Žalovaný v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie netvrdil, ani raz neuviedol, že uplatnený
nárok žalobou by mal byť premlčaný.
Keďže tieto prostriedky procesnej obrany využil až v rámci odvolacieho konania, odvolací súd ich už
nemohol akceptovať, nakoľko v danom prípade nebola splnená ani jedna z podmienok uvedených v §

366 CSP.

15.6 Odvolací súd v rámci edukácie pripomína, že neplatnosť právneho úkonu uvedená v ustanovení §
39 Občianskeho zákonníka má povahu absolútnej neplatnosti. Vo všeobecnej rovine možno povedať,
že neplatný je právny úkon, ktorý nemá niektorú z náležitostí, ktoré zákon pod sankciou neplatnosti

právneho úkonu vyžaduje. Pritom Občiansky zákonník pojem „absolútna neplatnosť“ nepoužíva.
Používa len termín „neplatnosť“, preto platí, že pokiaľ je nejaká vada právneho úkonu sankcionovaná
neplatnosťou (a nejde pritom o niektorý z prípadov relatívnej neplatnosti uvedenej ďalej), ide o absolútne
neplatný právny úkon. Absolútna neplatnosť (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona.
Absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa môže dovolávať ktokoľvek. Okrem účastníkov právneho

úkonu je to teda každý, kto má na tom právny záujem. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu
súd alebo iný štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, teda napríklad aj bez toho, aby ten, kto
môže byť takým úkonom dotknutý, musel namietať neplatnosť úkonu. Absolútne neplatný právny úkon
nespôsobuje právne následky ani v prípade, keď na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Absolútna neplatnosť pôsobí zásadne od začiatku (ex

tunc), teda od okamihu vzniku právneho úkonu. Účinky absolútnej neplatnosti pôsobia definitívne, aj
keby dôvod neplatnosti právneho úkonu dodatočne odpadol. Absolútne neplatný právny úkon nemožno
teda zhojiť dodatočným schválením, či ho konvalidovať dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti,
ale ani napraviť splnením povinnosti. Do úvahy prichádza iba konverzia podľa § 41a ods. 1 Občianskeho
zákonníka (keď neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorého sa účastníci

dovolajú) pozri nález Ústavného súdu SR z 22. júna 2017. sp. zn. II. ÚS 796/2016-65.

15.7 Pokiaľ odvolateľ v odvolaní namieta, že žalobcovia sa stali vlastníkmi bytu, tak zjavne sa mýli,
pretože odmieta uznať už judikovaný právny vzťah z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn.8Co/262/2014 zo dňa 28.11.2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Poprad sp.zn. 13C/240/2008
zo dňa 06.11.2012o absolútnej neplatnosti právnych úkonov, z ktorých sám žalovaný v 2. rade vyvodzuje
vznik vlastníckeho práva.

16. Súd prvej inštancie pokryl argumentačne rozsiahlo a správne všetky námietky odvolateľa a v
podstate aj námietku premlčania, i keď vznesenej iným žalovaným, a preto došlo k zachovaniu práva na
určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, čo je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.

17. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/2005). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa
musí týkať tak skutkovej ako aj právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07).

18. Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a
právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na
zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad
(princípov spravodlivého súdneho konania) za tohto stavu je vyhovenie žalobe.

19. Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnenie nárokov a
obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej
inštanciezrozumiteľnýmspôsobomuviedoldôvody,prektoréžalobevyhovel;jehorozhodnutienemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené. Navyše v konaní súdu prvej inštancie neboli zistené
také vady konania, na základe ktorých by došlo k nesprávnemu rozhodnutiu o veci.

20. Za daného stavu odvolací súd so stotožnením sa s dôvodmi napadnutého rozsudku, rozsudok vo
výroku IV. a V. ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP).

21.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách konania bola skutočnosť, že žalovaný v 2. rade v konaní nebol
úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešným žalobcom v rozsahu
100%.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostirozhodnutia,ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP).

22. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).