Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 18, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoCsp/45/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117208372
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2117208372.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: Remedium Legal,
s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53255739, proti žalovanému: E.
Y., nar. X. I. XXXX, trvalo bytom P., prechodne bytom ul. G. XXXX/XX, J. T., o zaplatenie 2.279,77 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 17. apríla 2019 č.
k. 16Csp/85/2017-100, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. žalovanému nepriznal nárok na
náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 116, § 151, § 295 CSP (zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov); § 497 až § 507 Obch.z.
(zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov); § 39, § 52 ods. 1 a
2, § 53 ods. 1, ods. 3 písm. b/ a ods. 4, § 54 ods. 1 a 2; § 524 ods. 1 a 2 O.z. (zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy stranami); § 2 písm. a/, § 3

ods. 1 a 2, § 4 ods. 5 ZoSÚ (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov); § 92 ods. 8 ZoB (zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy o postúpení pohľadávok), § 23a ods. 1 a 2 ZoOS (zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa,
účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy) a poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29.6.2010 sp. zn. 2Cdo 205/2009. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou domáhala

voči žalovanému zaplatenia sumy 2.279,77 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne
zo sumy 1.835,23 eur od 14.12.2012 do zaplatenia a trov konania. V žalobe uviedla, že na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok z 13.12.2013 (poznámka odvolacieho súdu - správne 13.12.2012)
uzavretej medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., a žalobkyňou ako postupníkom, nadobudla
pohľadávku voči žalovanému, právny predchodca žalobkyne Slovenská sporiteľňa, a.s. - postupca a
žalovaný uzatvorili dňa 3.5.2005 zmluvu č. 45315743/0900, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné
podmienky postupcu (ďalej len „VOP“), na základe ktorej zmluvy postupca poskytol žalovanému

peňažné prostriedky, podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných
prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti boli upravené v zmluve
a vo VOP, zmluva obsahovala všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa §
497 až 507 Obch.z. a ZoSÚ. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky, čímporušil svoje povinnosti podľa zmluvy, postupca od zmluvy odstúpil a vyzval ho na úhradu dlžnej sumy.
Ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala sumu 2.279,77 eur, ktorá pozostávala z istiny 1.835,23
eur, riadneho úroku 2,17 eur, úroku z omeškania 240,47 eur a poplatkov 201,90 eur v súlade so zmluvou

o postúpení, kde postupca deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky je generovaná bankovým
systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Žalovaný ku dňu podania
žaloby nevykonal žiadne úhrady. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Žalobkyňa na pojednávaní 17.4.2019
(ktorého sa žalovaný nezúčastnil) uviedla, že právny predchodca žalobkyne - SLSP, a.s., uzavrel so
žalovaným dňa 3.5.2005 zmluvu o úvere, na podklade ktorej bol žalovanému poskytnutý úver, ktorý

sa žalovaný zaviazal vrátiť dohodnutým spôsobom, keďže žalovaný tieto svoje povinnosti opakovane
porušoval, bol postupca nútený pristúpiť k ukončeniu záväzkovo právneho vzťahu a viacerými výzvami,
okrem iného aj výzvou z 21.12.2009, ktorá je súčasťou spisu, vyzval žalovaného na úhradu dlžnej
sumy, keďže napriek týmto výzvam k úhrade nedošlo, postupca zmluvou o postúpení pohľadávok z
13.12.2012postúpilpohľadávkunažalobkyňuatátosijunásledneuplatnilavsúdnomkonaní.Žalobkyňa
je názoru, že jej nárok je v celom rozsahu dôvodný a preukázaný, poukázala aj na to, že v zmysle

príslušných ustanovení CSP, konkrétne § 151 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne
nepoprie sa považujú za nesporné. Keďže žalovaný nesporuje pohľadávku, žalobkyňa nemá dôvod
na dopĺňanie skutkových tvrdených, resp. inú zmenu dôkaznej situácie. Poukázala na argumentáciu
odvolacieho súdu, Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/124/2018, ktorý uviedol, že otázka doručenia
písomnej výzvy banky pred postúpením pohľadávky je otázkou skutkovou a pokiaľ žalobkyňa doručenie

tejto výzvy tvrdí a protistrana - teda žalovaný toto tvrdenie nerozporuje, v zmysle § 151 CSP treba
považovať toto tvrdenie za nesporné, teda ide o tvrdenie, ktoré nie je potrebné v konaní preukazovať
ďalšímidôkazmi.Súdprvejinštancievychádzalzozistenéhoskutkovéhostavu,podľaktoréhoSlovenská
sporiteľňa, a.s. ako veriteľ, banka a žalovaný ako dlžník uzavreli 3.5.2005 zmluvu o kontokorentnom
úvere č. 0045315743/1/1 podľa § 497 až 507 Obch.z. Podľa čl. I. predmetom zmluvy bolo poskytnutie

kontokorentnéhoúverubankoudlžníkovipodľapodmienokdohodnutýchvtejtozmluve,výškaúverového
rámca predstavovala 50.000 Sk, úroková sadzba bola určená ako premenlivá 9,65% ročne, splatnosť
úrokovmesačne,končenásplatnosťúveru2.5.2006.Dobukonečnejsplatnostiúveružalobkyňavzmysle
článku III. bodu 1. Zmluvy predlžovala vždy o dobu jedného roka. Dňa 13.12.2012 postúpila SLSP, a.s.,
pohľadávkunažalobkyňu,pričomoznámenímopostúpenípohľadávokz18.12.2012upovedomilaSLSP,

a.s., žalovaného o postúpení pohľadávky. Ku dňu postúpenia pohľadávky táto bola vo výške 2.279,77
eur. Žalovaný po postúpení pohľadávky neuhradil žalobkyni žiadnu sumu. Žalobkyňa predložila súdu
prehľad splácania úveru (resp. spôsob tvorby pohľadávky od poskytnutia úveru do jeho postúpenia).
Ako to vyplýva z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1514/2012/CE z 13.12.2012 došlo k
postúpeniu pohľadávky a to zo spoločnosti Slovenská sporiteľňa a.s. na žalobkyňu.

Súd prvej inštancie uzavrel, že 3.5.2005 bola medzi právnym predchodcom žalobkyne ako veriteľom a
žalovaným ako dlžníkom uzatvorená zmluva o kontokorentnom úvere, predmetná zmluva je zmluvou
spotrebiteľskou, a to s poukazom na ust. § 23a ods. 1a 2 ZoOS, § 2 písm. a/, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods.
5 ZoSÚ a § 52 O.z..
V prvom rade sa súd zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobkyne, dôvodil, že žalobkyňa -

nebankový subjekt uzavrela dňa 13.12.2012 Zmluvu o postúpení pohľadávok s právnym predchodcom
- bankou. V zmysle § 92 ods. 8 ZoB môže banka, teda postupca, postúpiť svoju pohľadávku voči
klientovi, teda žalovanému, ak je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj napriek písomnej výzve banky.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia

byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca
žalobkyne vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy pred postúpením pohľadávky. Žalobkyňa
nepreukázala nielen doručenie výzvy, ale ani len odoslanie predmetnej výzvy na zaplatenie úveru
právnym predchodcom žalobkyne, ktorá by bola realizovaná v čase po vypovedaní zmluvy a 90 dní
pred postúpením pohľadávky. Vychádzajúc z uvedených skutočností tak dospel súd k záveru, že

neboli splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala pred
uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky doručenie výzvy žalovanému na úhradu dlhu z povoleného
prečerpania, pohľadávka nebola platne postúpená, preto žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 9Co/156/2015 z 12.4.2016 a sp. zn. 24Co/716/2015 z 8.6.2016, ktorý zaujal rovnaký právny

záver v obdobných veciach. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne, že v rámci VOP v bode 18.14 bolo
dohodnuté, že banka môže postúpiť svoju pohľadávku bez ďalšieho kedykoľvek, súd konštatoval, že
túto zmluvnú podmienku vyhodnotil ako neprijateľnú a teda neplatnú pre rozpor so zákonom, resp. jeho
obchádzanie. Spotrebiteľ nemal žiadnu možnosť ovplyvniť formulárové znenie zmluvy, a už vôbec nieVšeobecné obchodné podmienky SLSP, a.s., ktoré boli nastavené tak, že spotrebiteľ sa prakticky vopred
vzdal svojich práv v prospech SLSP, a.s., čo je podľa názoru súdu neprijateľné aj vzhľadom na § 53
ods. 3 písm. b/ O.z.

V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. čl. 4 ods. 1 a 2, čl. 17, § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 CSP, vecne dôvodil, že o náhrade trov konania by prichádzalo do úvahy rozhodnúť podľa
vyššie uvedených zákonných ustanovení tak, že nárok na ich náhradu má žalovaný ako účastník plne
úspešný v konaní - žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu, súd by teda mal rozhodnúť tak, že žalovaný
má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej by súd

samostatným rozhodnutím mal rozhodnúť o výške trov, avšak z obsahu spisu je zrejmé, že rozhodnutie
bude znieť, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému 0 eur, nakoľko tomuto v konaní žiadne trovy
nevznikli, preto súd v súlade so zásadami uvedenými v Čl.17 CSP rozhodol podľa čl. 4 ods. 2 tak, že
náhradu trov konania žalovanému nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom

na jeho zmenu vyhovením žalobe resp. na jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Citovala § 89 ods. 1 a § 92 ods. 8 ZoB a bod 18.14 VOP (Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka
je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce

alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú,
ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku,
alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej na tretiu
osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky.). Dôvodila, že nakoľko ust. § 89 ods.
1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona,

pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 predmetného zákona
nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne
od predmetného zákona. Vo VOP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy si zmluvné strany
dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním
písomnejvýzvy.Vzhľadomnauvedenémožnokonštatovať,žedošlokplatnémupostúpeniupohľadávky.

S uvedeným záverom a stotožnil aj Krajský súd v Prešove v rozhodnutiach sp. zn. 11Co/11/2015,
z 25.8.2016, sp. zn. 9Co/145/2015 z 5.10.2016, sp. zn. 11Co/206/2015 z 5.10.2016. Poukázala na
uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/2/2016 z 2.5.2017, z ktorého citovala a na § 524
ods. 1 O. z. s tým, že na základe uvedeného je zrejmé, že ustanovenie bodu 18.14 VOP nie je v
rozpore so zákonnými ustanoveniami, keďže samotný zákon o bankách umožňuje zmluvným stranám

upraviť si vzájomné vzťahy odchylne od ustanovení zákona, pričom predmetné ustanovenie obchodných
podmienok je v súlade s ustanoveniami O.z. Žalobkyňa nevidela dôvod, pre ktorý by malo predmetné
ustanovenie spôsobovať hrubý nepomer, keď v podstate vyplýva zo zákonných ustanovení O.z.
Pokiaľ ide o preukázanie doručenia predmetnej výzvy, žalovaný v konaní nespochybnil doručenie výzvy
z 21.12.2009, v rámci ktorej bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžnej sumy, keď podľa § 151 ods. 1 CSP

skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. V sporovom
konaní súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení. Nesporné skutkové
tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádza. Vzhľadom na
vyššie uvedené je potrebné tvrdenia žalobkyne, ktoré zo strany žalovaného neboli nijakým spôsobom
spochybnené, považovať za nesporné. Žalovaný doručenie predmetnej výzvy nespochybnil, preto súd

v tomto smere nevykonáva dokazovanie a doručenie výzvy považuje za nesporné. V tejto súvislosti
poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/124/2018-97 zo 4.12.2018, z ktorého
citovala.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné

odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolaciehopojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky - žalobkyne) dôvod nesúhlasiť s
argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako
táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých
súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len
konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však

aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami
uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už
uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

5. Podľa § 92 ods. 8 veta prvá ZoB ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti

svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje vzťahy súvisiace
s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného fungovania bankového systému

(§ 1 ZoB). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickú osobu so sídlom na
území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové povolenie (je osobitnou
úverovou inštitúciou). Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona preto obsahuje osobitnú úpravu postúpenia
pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom
postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu

dlhšiuako90kalendárnychdní,pričomsatiežvyžadujeexistenciapísomnejvýzvynaúhradupeňažného
záväzku adresovaná klientovi.
Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú
bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového
bankového systému, bolo žiaduce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné

subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením
nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je
špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou).
Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky
zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby

v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú
službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením
pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného
záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba
splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť

bankovú pohľadávku, nepodporujú záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky
bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne
opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky, so súčasným stanovením výnimiek z
tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa.
Bolo by v rozpore s účelom ZoB a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali

„živý“ úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle ZoB pod dohľad Národnej banky
Slovenska.
Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, sa
takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho
úkonu. Akceptujúc odvolaciu argumentáciu žalobkyne, spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s

bankou by sa ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore
s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so
smernicou o nekalých obchodných praktikách. Banka nepochybne má právo postúpiť aj pohľadávku
z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je ale nevyhnutné, aby postupovala v súlade so
zákonom, vrátane ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

19Co/177/2014).
Ak neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky
na nebankový subjekt, ide o postúpenie v rozpore so zákonom (porov. uznesenie Najvyššieho súduSlovenskej republiky, ďalej len „NS SR“ sp. zn. 1Cdo 147/2017). Preto odvolacia námietka poukazujúca
na možnosť odlišného dojednania podmienok postúpenia pohľadávky banky nebola dôvodná.
Súd prvej inštancie sa dôvodne zaoberal aplikáciou ust. § 92 ods. 8 ZoB na daný prípad, keďže

spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka alebo
jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej bol klient
banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými
predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia
pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013). Súd prvej inštancie

preto správne konštatoval, že nepreukázanie zákonom stanovených predpokladov cesie bankovej
pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB, malo za následok nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie
žalobkyne (postupníka).
Podľa platného právneho poriadku nie je daná viazanosť už vydanými skoršími rozhodnutiami súdu prvej
a druhej inštancie, pričom výkladom predmetného ustanovenia ZoB sa už zaoberal NS SR v rozhodnutí
sp. zn. 1Cdo 147/2017 s vyššie uvedeným záverom.

Postúpenie pohľadávky bánk právna úprava výslovne viaže na záväzky, s ktorými je klient banky v
omeškaní, ktoré nastáva po splatnosti dlhu. Preto východiskovým predpokladom postúpenia je splatnosť
pohľadávky banky voči klientovi. Banka môže postúpiť iba pohľadávku zodpovedajúcu peňažnému
záväzku, s ktorou je klient v omeškaní (§ 92 ods. 8 ZoB), inak by boli postupované „živé“ úvery na
nebankové subjekty, hoci poskytovanie a správa bankového úveru podliehajú osobitnej úprave ZoB.

Spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka alebo
jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej bol klient
banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými
predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia
pohľadávky.

Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa nepreukázala prvú podmienku kogentne
stanovenú v § 92 ods. 8 ZoB, a to písomnú výzvu banky dlžníkovi, ktorá je prvoradým predpokladom pre
cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Žalobkyňa takýto dôkaz v konaní nepredložila,
keďže predložila iba Výzvu jej právnej predchodkyne (Slovenská sporiteľňa, a.s.) z 21.12.2009,
adresovanú žalovanému, bez preukázania jej odoslania a doručenia, ktorá výzva sa ani netýkala

celej žalovanej sumy. Žalobkyňa v odvolaní s poukazom na § 89 ods. 1, § 92 ods. 8 ZoB tvrdila,
že zmluvné strany si dohodli (v bode 18.14 VOP) otázku postúpenia odchylne od zákona, možnosť
postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania a zaslaním písomnej výzvy. Netvrdila a
nepreukázala odoslanie ani doručenie výzvy žalovanému, poukazovala iba na to, že žalovaný doručenie
výzvy nezospornil.

Ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným
a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky, ako ani odchylnou úpravou (od ustanovenia § 92 ods.
8 ZoB) vzájomných práv a povinností zmluvných strán (veriteľa a dlžníka). Preskúmavanie vecnej
legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia
tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (napr. rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2010 sp. zn. 2 Cdo 205/2009).
S poukazom na vyššie uvedené, už vzhľadom na tvrdenia samotnej žalobkyne, nedošlo zo strany
žalobkyne k preukázaniu existencie kvalifikovanej písomnej výzvy podľa § 92 ods. 8 ZoB a preto
nemohlo k tomu dôjsť ani na základe nesporných skutkových tvrdení (ako sa toho žalobkyňa dovolávala
v odvolaní). Ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v ust.

§ 92 ods. 8 ZoB, je postupník v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný
v zmysle § 132 ods. 1 a § 150 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie,
teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník, ktorému bola pohľadávka
postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky
banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v

omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností vedie k záveru
o neplatnosti úkonu postúpenia pohľadávky, čo má za následok nepreukázanie aktívnej legitimácie
postupníka.
Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového
tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky,

ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. (porov. uznesenie NS SR z
24.4.2018 sp. zn. 1Cdo 147/2017). Ide o neplatný právny úkon v zmysle § 39 O.z..
V spore niesla žalobkyňa dôkazné bremeno preukázania naplnenia zákonom stanovených podmienok
pre postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB, ktoré však neuniesla a v dôsledku toho bola žalobasúdom prvej inštancie dôvodne zamietnutá, pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne v
konaní.
Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto

podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Týkalo
sa to aj rozhodnutia o náhrade trov prvoinštančného konania, aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1 CSP,
v zmysle ktorého vznikol v konaní plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, súd prvej inštancie mu však náhradu trov konania správne nepriznal, nakoľko podľa obsahu
spisu mu v konaní žiadne trovy nevznikli, v konaní zostal po celú dobu nečinný, žiadnu náhradu trov

konania si neuplatnil a je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu,
rozhodnúť priamo tak, že sa mu náhrada trov konania nepriznáva (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).

6. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré
vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Z dôvodu, že žalovaný bol plne úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1, § 255
ods. 1 CSP mu síce vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom k tomu, že
mu v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli a ani si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil, náhrada trov odvolacieho konania žalovanému nebola priznaná (porov.
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).

7. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)