Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 4, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/10/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5106211576
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5106211576.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej,

sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Františka Potockého, v právnej veci navrhovateľa: Ľudové bytové
družstvo v Žiline, so sídlom Žilina, 1. mája č. 20/895, IČO: 00 176 958, zastúpený advokátkou JUDr.
Jankou Chorvátovou, so sídlom N., Y. H. č. XX, proti odporcovi: H. O., nar. XX.X.XXXX, bytom N.,
Q. č. XXXX/XX, zastúpený advokátkou JUDr. Kvetoslavou Kolínovou, so sídlom N., X. P. č. XX, o
určenie vlastníckeho práva, v konaní o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
18C/44/2006-566 zo dňa 19. júla 2012, v spojení s opravným uznesením č. k. 18C/44/2006-632 zo dňa
23.novembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením potvrdzuje.

Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 493,92 Eur na účet
právnej zástupkyne navrhovateľa v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností v k.
ú. N., zapísaných Správou katastra Žilina na liste vlastníctva č. XXXX ako nebytový priestor č. 12 na
prízemí vo vchode č. 1, v obytnom dome so súp. č. XXX a vlastníkom prislúchajúceho spoluvlastníckeho
podielu 72/1533 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu

k pozemku parc. č. 2670/6, nebytový priestor č. 1 v obytnom dome so súp. č. XXX na prvom poschodí
vo vchode č. 1 a prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 127/1533 na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku a priestor č. 8 v suteréne
obytného domu so súp. č. XXX vo vchode č. 14 a k tomu prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a k pozemku v podiele 68/1533. Žalobný návrh
v časti prevyšujúceho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a podielu k
pozemku na parcele č. 2670/6 nad 72/1533 zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.

1 O.s.p. tak, že odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 11.031,81
Eur, a to titulom zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 545,70 Eur a titulom trov právneho
zastúpenia vo výške 10.486,11 Eur, a to všetko na účet právnej zástupkyne navrhovateľa v lehote do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na návrh na začatie konania, ktorým sa
navrhovateľ domáhal proti odporcovi určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, pričom
preukazoval, že odporca z pozície predsedu predstavenstva za navrhovateľa teda ako predávajúci a

zároveň ako kupujúci uzatvoril prevodné zmluvy k nehnuteľnostiam napriek tomu, že mu nebol vopred
udelený súhlas nadpolovičnej väčšiny vlastníkov alebo nájomcov v dome č. XXX, k. ú. N.. Súd prvého
stupňa v súlade s podaným návrhom ustálil, že k uzatvoreniu predmetných prevodných zmlúv došlo
bez súhlasu nadpolovičnej väčšiny vlastníkov a nájomcov v dome č. XXX postavenom na parcele č. KN2670/6 v k. ú. N., a preto sú tieto prevodné zmluvy absolútne neplatné (16 ods. 3 a 4 zákona č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov), pričom navyše nebolo
ani umožnené realizovať prednostné právo prevodu; toto však ani nebolo potrebné, nakoľko nedošlo k

žiadnemu schváleniu návrhu na prevod týchto nehnuteľností. Z predložených zápisníc nemal okresný
súd preukázané, že k uzavretiu predmetných kúpnych zmlúv došlo so súhlasom nadpolovičnej väčšiny
vlastníkov a nájomcov v dome č. XXX s poukazom na § 16 zákona č. 182/1993 Zb. Taktiež nebolo z
týchto zápisníc preukázané, aké konkrétne nebytové priestory mali byť predmetom predaja. Zápisnicu, v
ktorej bol prevod schválený, súd neposúdil za hodnovernú a daný rozpor posúdil tak, že za hodnovernú

považoval zápisnicu predloženú navrhovateľom s poukazom na viaceré svedecké výpovede, v rámci
ktorých svedkovia popreli schválenie takého prevodu. Okresný súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia
tiež podrobne zaoberal skutočnosťou, či predmetom prevodu boli nebytové priestory, ktorú skutočnosť
spochybňoval odporca. Súd ustálil, že nehnuteľnosti mali takýto charakter, a preto je tu v plnej miere
aplikovateľný zákon č. 182/1993 Z. z.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnuté
rozhodnutie zmeniť tak, že návrh na začatie konania bude zamietnutý. Podľa názoru odvolateľa nebol
v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnený záver, že tu bol prítomný naliehavý právny záujem
navrhovateľa na určení vlastníckeho práva tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p.. Odkaz
len na predmet konania nemožno považovať za dostačujúci, keďže odporca v rámci svojej obrany na

prvostupňovom súde namietal naliehavý právny záujem navrhovateľa. Pri aplikácii ustanovenia § 39
Občianskeho zákonníka mal súd postupovať v záujme ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv.
Okresný súd svojím formalistickým chápaním rozporu kúpnej zmluvy so zákonom zásadným spôsobom
porušil práva a oprávnené záujmy odporcu ako dobromyseľného nadobúdateľa a terajšieho vlastníka
nehnuteľnosti. Pochybil tiež nezohľadnením toho, že výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi;

v danom prípade sa ochrany práva domáha ten, kto uzatváral samotnú zmluvu, teda ten, kto tiež mal
konať v rozpore s dobrými mravmi. Odporca riadne uhradil navrhovateľovi trhovú kúpnu cenu za prevod
nehnuteľností, preto je otázne, či tu existuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva. Mal za to,
že súhlas s prevodom bol daný, a to aj navzdory skutočnosti, že pri predmetnom prevode sa jednalo
aj o iné nehnuteľnosti ako nebytové priestory. Keďže odporca vyplatil navrhovateľovi kúpnu cenu, v

prípade určenia neplatnosti zmluvy by vzniklo na strane odporcu bezdôvodné obohatenie. Mal za to, že
navrhovateľ nie je poškodenou stranou, nemá naliehavý právny záujem na určení práva a daný stav nie
je možné zosúladiť, keďže prevod vlastníckeho práva bol v tomto prípade platný a vykonaný v súlade
s platnou legislatívou. Je otázne, aký presne naliehavý právny záujem má navrhovateľ a či sa z jeho
strany nejedná jedine o šikanózny výkon práva voči odporcovi. Prevodom nehnuteľnosti nikdy nedošlo

k akémukoľvek poškodeniu práv navrhovateľa, ktorý taktiež nie je subjektom s prednostným prevodom
práva na predmetnú nehnuteľnosť v zmysle platnej právnej úpravy. Odvolateľ spochybňoval naliehavý
právny záujem na určení vlastníctva aj s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.
z., ktoré určuje poradie osôb, ktorým svedčí predkupné právo v prípade prevodu nebytového priestoru.
Na základe tohto ustanovenia sa mohol domáhať určenia vlastníckeho práva nájomca nebytového

priestoru, nie navrhovateľ. Zákon č. 182/1993 Z. z. ustanovuje pre daný prevod súhlas spoločenstva, ak
spoločenstvo nevznikne, vyžaduje sa predchádzajúci súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých vlastníkov
bytov a nebytových priestorov a nájomcov bytov v dome. Čo sa týka navrhovateľom tvrdenej absencie
udelenia predchádzajúceho súhlasu vlastníkov a nájomcov bytov a nebytových priestorov v dome,
zdôraznil, že vlastníci bytov sú predsa aj členmi družstva. Ich oprávnené záujmy ochraňuje družstvo

ako kolektívny orgán, pričom za družstvo koná predstavenstvo ako štatutárny orgán. Medzi účastníkmi
bola spornou skutočnosť, či predmet zmlúv mal charakter nebytového priestoru. Odporca tvrdil, že v
danom prípade nejde o nebytové priestory, a preto nemožno použiť ustanovenia zákona č. 182/1993
Z. z. Bolo na navrhovateľovi, aby preukázal takýto charakter nehnuteľností, ten si však svoju dôkaznú
povinnosť nesplnil. Skutočnosť označenia predmetu zmluvy ako „nebytového priestoru“ nemôže založiť

takýto charakter predmetu prevodu. Za nebytový priestor nemohli byť považované tiež miestnosti,
ktoré majú povahu príslušenstva (pivnica, príručný sklad a pod.). Na účely posúdenia, či tu možno
aplikovať spomínaný zákon, nebol použiteľný ani znalecký posudok č. 1/2011. Prvostupňový súd sa
tiež nedostatočne vysporiadal s existenciou dvoch zápisníc z tej istej členskej schôdze navrhovateľa zo
dňa 30.4.1997, obsah ktorých sa nezhodoval, u oboch sa však jednalo o úradne osvedčené fotokópie.

Okresný súd priznal relevanciu zápisnici predloženej navrhovateľom, a to s poukazom na výpovede
svedkov. Svedok P. P. si pritom pamätal s odstupom 15 rokov všetky detaily prevodu nehnuteľností.
Svedok F. M. na prezenčnej listine podpísaný nebol, preto mal odvolateľ za to, že jeho účasť na schôdzi
nebola dostatočne preukázaná. Odporca tiež nesúhlasil s výškou priznaných trov konania, nakoľko tunebol preukázaný obsah porady navrhovateľa s advokátkou, zároveň tu chýbajú zápisnice o týchto
poradách. V priebehu konania nenastali žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu
množstva porád, za ktoré si navrhovateľ uplatňoval náhradu.

Navrhovateľ žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Prvostupňový súd v dôvodoch
napadnutého rozhodnutia dostatočne odôvodnil svoje závery, ktorých výsledkom je výrok súdu v
predmetnom rozsudku. Odporca ako bývalý predseda predstavenstva, teda štatutárneho orgánu
bytového družstva, ktoré je v tejto veci navrhovateľom, postupne v tomto súdnom konaní produkoval

nezmyselné dôkazy, svoje protizákonné úkony realizované za účelom predovšetkým svojho vlastného
prospechu nijakým spôsobom nevysvetlil. Súd správne dospel k záveru, že navrhovateľ preukázal
naliehavý právny záujem na žalobou požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), lebo bez tohto
určenia je jeho právne postavenie neisté - na dotknutom liste vlastníctva je zapísaný ako vlastník
sporných nehnuteľností odporca. Neobstojí teda odvolací argument odporcu ohľadne nedostatočného
odôvodnenia naliehavosti právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam.

V konaní bolo jasne preukázané, že zmluvy o prevode nehnuteľností sú neplatné podľa § 39
Občianskeho zákonníka, čo bolo potvrdené výpoveďami svedkov. Dokonca aj samotným odporcom
navrhnutý svedok L. potvrdil skutočnosti uvádzané navrhovateľom. Navrhovateľ zdôraznil, že absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a ani pri uplatnení princípov spravodlivosti
a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu

neplatnosť úkonu “uzná alebo neuzná“ (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní“). Na dôvod zakladajúci
absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej
povinnosti). K inštitútu dobrej viery, ktorým odporca tiež argumentoval, poukázal navrhovateľ na to,
že súčasný právny poriadok žiadne právne následky v súvislosti s dobromyseľným nadobudnutím
nehnuteľností odporcom, za okolností tohto konkrétneho prípadu, nepriznáva. Navrhovateľ nepovažoval

ním uplatnené právo za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, sú nebytovými priestormi, čo bolo aj predmetom
dokazovania v prvostupňovom konaní. K namietanej výške náhrady trov konania navrhovateľ uviedol, že
všetky porady s advokátom boli uskutočnené opodstatnene s cieľom prerokovať ďalší procesný postup
v konaní.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného

súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Krajský súd mal za to, že vykonané dôkazy, ako aj ich posúdenie okresným súdom v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, boli postačujúce pre vyvodenie záveru o dôvodnosti podaného návrhu.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý dôsledne poukázal na znenie
ustanovenia § 16 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, resp.
obdobné znenie § 16 ods. 4 tohto zákona v znení účinnom do 30.6.2004, ktoré vyžadovali súhlas
spoločenstva, resp. súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov a

nájomcov bytov v dome v prípade prevodu nebytového priestoru na iné osoby. Porušenie uvedených
ustanovení je jednoznačne sankcionované následkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu.

V konaní bolo preukázané, že súhlas s prevodom sporných nehnuteľností nebol v zmysle uvedených
zákonných ustanovení daný. Súd prvého stupňa dôkladne a náležite vyhodnotil zápisnice, na základe

ktorých mal byť daný súhlas s prevodom nebytových priestorov, pričom na jeho argumentáciu krajský
súd odkazuje. Obdobne to platí aj pre posúdenie, či sa v danom prípade jednalo o nebytové priestory.
Súd prvého stupňa správne poukázal na charakter nehnuteľností vyplývajúci z listu vlastníctva, ako aj
obsah dotknutých kúpnych zmlúv, ktoré jednoznačne hovoria o „nebytových priestoroch“.V reakcii na argumentáciu odvolateľa sa žiada uviesť, že absolútne neplatný právny úkon v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka je taký právny úkon, ktorý nie je dovolený. Absolútna neplatnosť

znamená neplatnosť od samotného počiatku, bez ohľadu na to, či došlo k vydaniu určujúceho súdneho
rozhodnutia, že právny úkon je neplatný, pôsobí priamo zo zákona, nemožno ju konvalidovať úkonmi
účastníkov, príp. na základe úsudku súdu tak, ako sa toho domáhal odvolateľ. Porušenie ustanovení
zákona, ktoré boli striktne vyžadované pre platné uskutočnenie úkonu, nemožno posúdiť inak ako
následkom predpokladaným v uvedenom ustanovení Občianskeho zákonníka.

Aksaodvolateľdomáhalpostupu,ktorýmbysúdvyhodnocovalprincípyspravodlivosti,dobromyseľnosti,
či dobrých mravov, nebolo mu možné vyhovieť, keďže absolútnu neplatnosť nemožno nijako „zhojiť“.
Odporca tiež poukazoval na to, že v posudzovanej veci sa jedná o výkon práva odporujúci dobrým
mravom, keďže sa ochrany domáha ten, kto sám konal v rozpore s dobrými mravmi, pričom právo bolo
nadobudnuté dobromyseľne. Krajský súd v tomto smere považuje za potrebné zdôrazniť, že prevod

nehnuteľností bol vykonaný samotným odporcom konajúcim v mene navrhovateľa. Pri uskutočnení
úkonu teda boli nielenže porušené zákonné podmienky v zmysle ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z.,
ale dokonca postup odporcu, ktorý fakticky predal nehnuteľnosti sám sebe, došlo k hrubému porušeniu
elementárnychprincípovdobrýchmravov.Účastníksarovnakonemoholbrániťargumentáciou,žekúpnu
cenu zaplatil, keďže táto je predmetom osobitného konania iniciovaného odporcom, na čo tiež poukázal

prvostupňový súd.

Vzhľadom na uvedené je zjavné, že navrhovateľ mohol dosiahnuť ochranu svojich práv len určovacou
žalobou, na základe ktorej možno dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. Naliehavý právny
záujem na určení vlastníctva bol jednoznačne preukázaný, pretože len v súdnom konaní bolo možné

realizovať ochranu práv účastníka namietajúceho absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

K vytýkaným chybám pri rozhodovaní o náhrade trov konania odvolací súd považuje za potrebné dať
odvolateľovi do pozornosti skutočnosť, že porady navrhovateľa so zástupkyňou boli riadne preukázané,
jednotlivézápisniceztýchtoporádsúsúčasťouspisu.Kichopodstatnenostijenutnépoukázaťnafakt,že

boli uskutočňované v spojitosti s jednotlivými procesnými úkonmi v priebehu konania. Navyše vzhľadom
na dĺžku konania a počet pojednávaní sa odvolaciemu súdu nejavili jednotlivé porady účastníka s
advokátkou ako nadbytočné, a teda neúčelné.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p.).Vodvolacomkonaníbolúspešnýnavrhovateľ,ktorémukrajskýsúdpriznalnáhradutrovvzmysle
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
celkovej sume 493,92 Eur (odmena v sume 486,29 Eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky,
režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 7,63 Eur).

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.