Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, November 22, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/56/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720200914
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8720200914.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu J. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.
XXX, XXX XX D.Ý. Š., právne zastúpený JUDr. JCLiC. Tomáš Majerčák, PhD., advokát so sídlom Južná
trieda 28, 040 01 Košice, IČO: 52 858 774, proti žalovanej Sociálna poisťovňa, so sídlom Ul. 29. augusta
8 a 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, o náhradu nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalobcu aj
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17C/13/2020-122 zo dňa 30.09.2020, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie sumy 3.613,05 Eur /úroky z
omeškania časť výroku II./.

M e n í rozsudok vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 3000,- Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku /výrok I. a časť výroku II/.

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu 1.000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, II. v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol, III. vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne súd prvej inštancie podľa ust. § 1 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, §
17 ods. 1, 2, 3, 4 a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, podľa ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a podľa
ust. § 85, § 99, § 100 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že nároku o zaplatenie sumy 3.613,05

Eur titulom uplatnenej náhrady škody - uplatneného úroku z omeškania nemožno vyhovieť, a o
zaplatenie sumy 3.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy možno vyhovieť čiastočne do sumy 1.000,- Eur,
a v prevyšujúcej časti nárok nepriznal. Súd prvej inštancie konštatoval, že spornou skutočnosťou bola
najmä otázka priznania nároku na náhradu skutočnej škody, ktorá škoda predstavuje kapitalizovaný
úrok z omeškania v súvislosti s náhradou za bolesť 1.227,33 Eur, s úrazovým príplatkom 1.076,36
Eur, náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia 1.309,36 Eur, spolu 3.613,05 Eur. Žalobca
nárok uplatnil podľa § 517 Občianskeho zákonníka. Pri posudzovaní nároku súd prvej inštancie

dospel k záveru, že je preukázané a nesporné, že pracovný úraz žalobca utrpel 14.06.2007. Nárok
voči žalovanej titulom bolestného žalobca prvýkrát uplatnil 18.05.2009. Následne uplatnil žalobca
aj nároky na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, úrazový príplatok. Je nesporné, aké
rozhodnutia v súvislosti s uplatneným nárokom vydala žalovaná a súdy, na ktoré sa žalobca spodanými žalobami obrátil. Náhrada za bolesť bola vyplatená 12.06.2018. Nie je sporné medzi
stranami sporu, že v súvislosti s uplatnenými nárokmi rozhodnutia žalovanej týkajúce sa náhrady za
bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia, úrazový príplatok po rozhodnutiach súdov predstavujú

nezákonné rozhodnutia. Konštatovanie nezákonnosti rozhodnutí žalovanej potvrdila aj žalovaná. V
prípade priznania náhrady škody podľa zákona 514/2003 Z.z. pre priznanie nároku na náhradu škody
musia byť splnené podmienky: 1.) nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2.) vznik
škody, 3.) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. V konaní bola preukázaná existencia nezákonných rozhodnutí, nebol preukázaný

vznik škody. V tejto súvislosti súd je názoru, že daný nárok na náhradu škody (bolestné, sťaženie
spoločenského uplatnenia, úrazový príplatok) vyplýva zo zákona 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.
Ide o vzťah sociálneho poistenia medzi Sociálnou poisťovňou a fyzickou osobou. Ide o verejnoprávny,
nie súkromnoprávny vzťah. Právo na úroky z omeškania v prípade omeškania s úhradou dlhu majú
subjekty súkromného, nie verejného práva. Preto úroky z omeškania vo verejnoprávnych vzťahoch
nepredstavujú skutočnú škodu. Keďže neexistuje druhý predpoklad pre priznanie nároku na náhradu

škody „vznik škody“, neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody
za danej situácie nárok na náhradu škody podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné priznať.

4. Súd prvej inštancie poukázal i na právny názor súdnej autority, a to Najvyššieho súdu Českej republiky
vo veci sp.zn. 25Cdo/1269/2004, z ktorého citoval.

5. Dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy do výšky 1.000,- Eur odôvodnil súd prvej inštancie
tým, že žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 17 ods. 2, 3 zákona č.
514/2003 Z.z. V konaní nebola sporná existencia nezákonných rozhodnutí žalovaného a to
- rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Košice č. 1380-6/2014 z 08.01.2014

- rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Košice č. 26182-2/2014 z 10.04.2012 týka sa nároku za
bolesť)
- rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Košice č. 1380-5/2014 z 08.01.2014
- rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Košice č. 26182-3/2014 z 10.04.2012 (týka sa úrazového
príplatku)

- rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Košice č. 1380-8/2014 z 08.01.2014
- rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Košice č. 26179-2/2014 z 10.04.2014 (týka sa sťaženia
spoločenského uplatnenia).
Nezákonnosť rozhodnutí vyplývajúcu z rozhodnutí súdov nenamietala ani žalovaná.

6. Podľa názoru súdu prvej inštancie v prípade žalobcu samotné konštatovanie porušenia práva nebolo
dostatočným zadosťučinením. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že pracovný úraz
utrpel dňa 14.06.2007 a reálne mu bola vyplatená náhrada za bolesť dňa 12.06.2018, úrazový príplatok
dňa31.08.2018,sťaženiespoločenskéhouplatneniadňa12.06.2018.Nemožnosícenaťarchužalovanej
pripočítať celé obdobie od 14.06.2007 do r. 2018, ale iba obdobie od kedy žalobca nárok u žalovanej

uplatnil prvý krát v roku 2009 do času vyplatenia nárokov v roku 2018. Možno však konštatovať, že
v dôsledku spôsobeného pracovného úrazu dňa 14.06.2007 došlo u žalobcu k podstatnému zníženiu
príjmu, čo za situácie, kedy v tom období žalobca mal pôžičky a splácal úver, keď v tom období dokončil
rodinný dom. Išlo o neľahkú situáciu žalobcu nielen vzhľadom na zdravotný stav a komplikácie spojené
s pracovným úrazom, ale aj vzhľadom na problém vo financovaní záväzkov žalobcu a zabezpečenie

výdavkov rodiny s dvoma maloletými deťmi. Možno prisvedčiť tomu, že žalobcovi by určite reálne
pomohlo priznanie vyplatenia nárokov v období roku 2009, kedy prvýkrát žalobca uplatnil nárok na
náhradu za bolesť, najneskôr v roku 2014, keď o uplatnených nárokoch na náhradu za bolesť, sťaženie
spoločenského uplatnenia a úrazový príplatok rozhodovala žalovaná. Súd prvej inštancie za primeranú
nemajetkovú ujmu považoval 1.000,- Eur. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na osobu

žalobcu, ktorý bol do 14.06.2007 riadne zamestnaný, mal stabilný príjem. Úraz bol spôsobený v
období, keď žalobca najviac potreboval pracovať a mať riadny príjem, keď pre rodinu dokončil rodinný
dom, splácal pôžičky rodine a hypotekárny úver. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu,
že skutočne, ak dlhodobo zamestnanec uhrádza riadne štátu odvody na nemocenské, dôchodkové,
zdravotné poistenie, má legitímne očakávania od štátu, že v prípade ak bude odkázaný na dávky

vyplývajúce zo zákona o sociálnom poistení, bude mu príslušná poisťovňa plniť v reálnom čase.
Zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti, čo do nemajetkovej umy nad sumu 1.000,- Eur odôvodnil súd
prvej inštancie tým, že priznaná nemajetková ujma predstavuje adekvátnu satisfakciu pre žalobcu.7. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 2 CSP a konštatoval, že
každá strana mala úspech v jednej časti žalobného petitu. Vo vzťahu k priznanej náhrade ujmy by mal v
zásade žalobca právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď výška plnenia závisela výlučne od

úvahy súdu. Vzhľadom na pomerný úspech strán sporu je spravodlivé, aby každá strana sporu znášala
jej vzniknuté trovy konania.

8. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca, a to voči II. a III. výroku rozsudku. Právne
odôvodnil svoje odvolanie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Navrhol, aby v napadnutej

časti odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo rozsudok
zmenil a vyslovil, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,-
Eur, a zaplatiť úroky z omeškania v celkovej výške 3.613,05 Eur, a to do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. Zároveň, aby žalovaná bola povinná uhradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%.
Žalobca namietal, že súd prvej inštancie v bode 22 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že v konaní
bola preukázaná existencia nezákonných rozhodnutí, ale nebol preukázaný vznik škody. Podľa názoru

súdu prvej inštancie ide o vzťah sociálneho poistenia medzi sociálnou poisťovňou a fyzickou osobou,
teda ide o verejnoprávny vzťah nie o súkromnoprávny vzťah. Žalobca má za to, že tieto tvrdenia súd
prvej inštancie dostatočne neodôvodnil. Neuviedol podľa akých ustanovení a akých právnych predpisov
vychádzal, že právo na úroky z omeškania v prípade omeškania s úhradou dlhu majú výlučne subjekty
súkromného práva. Žalobca namietal, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky v danom

prípade vôbec nerieši problematiku priznávania, respektíve nepriznávania úrokov z omeškania, ktoré
predstavujú vznik škody. Zároveň poukázal na ust. § 99 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení,
podľa ktorého poškodený, ktorý je podľa § 83 zákona zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 a
fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2 zákona, ak utrpeli pracovný úraz alebo sa u nich zistila choroba z
povolania, má nárok za náhradu za bolesť určenú podľa zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť

a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobca si riadne uplatnil nárok u žalovanej a
žalovaná bola povinná plniť. Podmienky na plnenie splnené boli. Žalovaná neplnila s odvolávaním sa na
skutočnosť, že úraz nebol pracovným úrazom. Uvedené žalovaná nebola oprávnená hodnotiť, nakoľko
ak zamestnávateľ nahlási pracovný úraz sociálnej poisťovni, teda žalovanej, sociálna poisťovňa má plniť
nároky zamestnanca, ktorý utrpel úraz z titulu poistenia a nie je oprávnená stanovisko zamestnávateľa

prehodnocovať. Žalobca má za to, že úrok z omeškania nahrádza škodu, ktorú žalobca utrpel tým, že
nemohol včas disponovať s dlžnou čiastkou. Poukázal na ust. § 25 zákona č. 514/2013 Z.z., podľa
ktorého platí, že ak § 26 neustanovuje inak právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku
podľa tohto zákona upravuje Občiansky zákonník. V danom prípade si žalobca riadne uplatnil úroky
z omeškania ako náhradu škody, ktorú trpel tým, že nemohol včas disponovať dlžnou sumou voči

žalovanému v zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

9. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v bode 26 uvádza, že v prípade žalobcu konštatovanie
práva nie je dostatočným zadosťučinením. Nemožno síce na ťarchu žalovanej pripočítať celé obdobie
od 14.06.2007 do roku 2018, ale iba obdobie od kedy žalobca nárok u žalovanej uplatnil prvýkrát v

roku 2009 do času vyplatenia nárokov v roku 2018. Samotný súd prvej inštancie uvádza, že pri určení
výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na osobu žalobcu, ktorý bol do 14.06.2007 riadne zamestnaný. Mal
stabilný príjem a úraz bol spôsobený v období, keď žalobca najviac potreboval pracovať a mať riadny
príjem, keď pre rodinu dokončil rodinný dom, splácal pôžičky rodine a hypotekárny úver. Následne
poukázal na zvyšok odôvodnenia, z ktorého citoval, a konštatoval, že napriek uvádzaným skutočnostiam

v zmysle ktorých možno jednoznačne konštatovať, že súd prvej inštancie sa stotožnil s vyjadreniami
a skutočnosťami tvrdenými zo strany žalobcu je pomerne dosť prekvapivé, že súd prvej inštancie
vyhovel žalobcovi pri priznaní nemajetkovej ujmy len do výšky 1.000,- Eur s odôvodnením, že takáto
výška nemajetkovej ujmy je primeraná. Vychádzajúc z koncepcie priznávania nemajetkovej ujmy je
nepochybné, že výška nemajetkovej ujmy je v konečnom dôsledku na posúdení súdu, avšak súd prvej

inštancie bol toho názoru, že súd prvej inštancie sa na jednej strane stotožnil so závermi tvrdenými
žalobcom v súvislosti s požadovanou nemajetkovou ujmou, avšak na druhej strane nepochopiteľne
nepriznal žalobcovi sumu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu. Priznaná nemajetková ujma podľa
názoru žalobcu predstavuje neadekvátnu satisfakciu pre žalobcu vzhľadom na všetky skutočnosti, ktoré
konštatoval aj samotný súd, pričom ako súd prvej inštancie uvádzal žalobca trpel takýmto stavom bez

akejkoľvek satisfakcie počas obdobia 9 rokov. Súd prvej inštancie pri určovaní konkrétnej výšky náhrady
za spôsobenú ujmu mal povinnosť zohľadňovať nie len primeranosť k iným finančným kompenzáciám,
ale naďalej prihliadať napríklad na osobu poškodeného, závažnosť vzniknutej ujmy, a na okolnosti za
ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskomuplatnení.Zadosťučinenievpeniazochmápritom
byť prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. Preto
má žalobca za to, že priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- Eur je plne adekvátnou sumou pre

aspoň čiastočné zmiernenie následkov, ktoré vytrpel žalobca.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie aj žalovaná, a to proti výrokom I. a III. rozsudku.
Právne odôvodnila svoje odvolanie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Vo vzťahu k výroku I.
žalovaná považuje za splnené podmienky pre uplatnenie odvolacích dôvodov, lebo súd prvej inštancie

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to že náhrada za bolesť,
úrazový príplatok, a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia mali byť žalobcovi vyplatené už
v roku 2009. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná rozhodnutím zo dňa 08.06.2009,
ktoré bolo potvrdené druhostupňovým rozhodnutím žalovanej zo dňa 10.08.2009 rozhodla o nepriznaní
náhrady za bolesť. Rozhodnutia zo dňa 08.06.2009 a zo dňa 10.08.2009 nadobudli právoplatnosť a
neboli zrušené príslušným súdom. Teda ich nie je možné považovať za nezákonné. O ostatných dávkach

úrazového poistenia sa v roku 2009 vôbec nerozhodovalo z dôvodu absencie podania žiadosti o tieto
dávky. Nie je preto pravdou, že žalobca v roku 2009 reálne očakával aj vyplatenie úrazového príplatku
a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, keď vtom čase sa rozhodovalo iba o nároku na
náhradu za bolesť, ktorý bol právoplatným rozhodnutím zo dňa 08.06.2009 zamietnutý. Žalobca sa
následne od roku 2010 domáhal výplaty náhrady za pracovný úraz pred súdom od zamestnávateľa,

ktorý vec z dôvodu vecnej príslušnosti postúpil žalovanej až v roku 2013, a táto rozhodla o nárokoch
žalobcu na úrazový príplatok, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a opätovne aj o nároku
náhrady za bolesť v januári 2014. Súd prvej inštancie preto na základe vykonaného dokazovania
dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že náhradu za bolesť, úrazový príplatok a náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia mala žalovaná pri riadnom chode veci žalobcovi vyplatiť už v roku

2009, pričom táto skutočnosť mala rozhodujúci vplyv na určenie výšky nemajetkovej ujmy súdom
prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku I. vec tiež nesprávne právne posúdil, keď
dostatočne neodôvodnil existenciu príčinnej súvislosti medzi vyššie uvedenými rozhodnutiami žalovanej
z januára 2014 a žalobcom požadovanou nemajetkovou ujmou. Kauzálny nexus je pritom jednou
zo základných podmienok vyžadovaných pre vznik nároku na náhradu škody. Žalobca vznik nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil výškou jeho úverového zaťaženia v čase utrpenia úrazu,
stratou zamestnania, a stratou stabilného príjmu, či problémami pri hľadaní nového zamestnania.
Všetky tieto skutočnosti pritom nastali hneď pri utrpení úrazu v roku 2007, pričom od apríla 2010
žalobca začal pravidelne vykonávať pracovnú činnosť ako živnostník. Žalovaná počas konania pred
súdom prvej inštancie upozorňovala na skutočnosť, že všetky následky tvrdené žalobcom nastali už

niekoľko rokov pred vydaním rozhodnutí žalovanej v januári 2014, ktoré boli v období od utrpenia
pracovného úrazu žalobcom v roku 2007 do vyplatenia úrazových dávok v roku 2018, ako jediné zrušené
príslušnýmsúdom.Zozistenéhoskutkovéhostavutakjednoznačnevyplýva,ževšetkyžalobcomtvrdené
následky nastali pred vydaním zamietavých rozhodnutí žalovanej z januára 2014, čo vylučuje existenciu
príčinnej súvislosti, nakoľko následok nemôže predchádzať príčine. Súd prvej inštancie sa však touto

skutočnosťou v odôvodnení napádaného rozsudku nevyporiadal, a bez bližšieho odôvodnenia, splnenia
podmienok existencie kauzálneho nexusu žalobcovi priznal nárok na nemajetkovú ujmu. Podľa názoru
žalovanej medzi vydaním rozhodnutí žalovanej z roku 2014 a vznikom žalobcom tvrdených následkov
po utrpení pracovného úrazu v roku 2007, ktorými podmienil svoj nárok na nemajetkovú ujmu, neexistuje
žiadna príčinná súvislosť. Nesprávne právne posúdil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie aj vo výroku

III., ktorým rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Poukázal na ust. § 255
ods. 1 CSP. Žalobca žalobou zo dňa 23.03.2020 požadoval priznanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 3.000,- Eur, a úroky z omeškania vo výške 3.613,05 Eur, teda spolu 6.613,05 Eur.
Žalobcovibolapriznanánemajetkováujmavovýške1.000,-Eur.Úspechžalobcuvsporetakpredstavuje
iba 15,12% a naproti tomu úspech žalovanej je na úrovni 84,88%. Napriek tak výraznému rozdielu v

úspešnosti sporových strán súd prvej inštancie náhradu trov konania nerozdelil pomerne, ale vyslovil,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalovaná preto vzhľadom na uvedené trvá
na tom, že pri rozhodnutí súdu prvej inštancie o náhrade trov konania došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci. Preto žiadala rozsudok v rozsahu výrokov I. a III. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

11. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Vychádzajúc z koncepcie priznávania nemajetkovej ujmy
je nepochybné, že výška nemajetkovej ujmy je v konečnom dôsledku na posúdení súdu. Žalobca
trpel takýmto stavom bez akejkoľvek satisfakcie počas obdobia 9 rokov. Súd pri určovaní konkrétnejvýšky náhrady za spôsobenú ujmu mal povinnosť zohľadňovať nie len primeranosť k iným finančným
kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napríklad na osobu poškodeného, závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti za ktorých k nej došlo závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom

živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Zadosťučinenie v
peniazochmápritombyťprostriedkomspravodlivejnápravyanemápredstavovaťprostriedokslúžiacina
obohatenie. Žalovaný nesúhlasí s rozhodnutím o trovách konania. Žalobca má za to, že v predmetnom
ustanovení § 255 ods. 2 CSP, je uvedený čiastočný úspech vo veci, pričom súd mohol vysloviť, že žiadna
zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko je to na voľnom uvážení súdu. Preto v rozsahu

výrokov I. a III. navrhol rozsudok potvrdiť.

12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Právny názor žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne
posúdil otázku existencie jeho práva na úroky z omeškania považuje za nesprávny. Zákon č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
upravuje nárok žalobcu na úrok z omeškania iba v ust. § 16 ods. 4. Žalobca si však úrok z omeškania

podľa tohto ustanovenia neuplatnil. Ide totiž o úroky z omeškania, ktoré môže súd priznať poškodenému
rozhodnutím o náhrade škody, pričom lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najneskôr
dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na
predbežné prerokovanie návrhu, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Žalobca však nepožaduje
úrok z omeškania podľa § 16 ods. 4 zákona č. 513/2003 Z.z., ale úrok z omeškania z oneskorene

vyplatených dávok úrazového poistenia, ktorý nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z.z. Inštitút úroku z
omeškania je tiež koncipovaný ako sankcia, ktorú je dlžník povinný uhradiť z dôvodu jeho omeškania
s úhradou záväzku, pričom pri úroku z omeškania sa vôbec neprihliada na to, čo veriteľovi reálne
ušlo z dôvodu omeškania sa dlžníka s výplatou záväzku. Zo zmyslu a účelu zákona č. 514/2003
Z.z. však vyplýva, že žalobcovi popri skutočnej škode prináležia aj hodnoty, ktoré mu ušli z dôvodu

pochybenia žalovanej. Avšak tieto ušlé hodnoty nevyjadruje súkromnoprávny inštitút úroku z omeškania,
ale inštitút ušlého zisku. Žalobca tak v spore nemohol byť ani nebol úspešný, nakoľko požadoval
zákonom neupravený nárok na úroky z omeškania, ktoré bez právneho dôvodu považoval za skutočnú
škodu. Dávky úrazového poistenia sú dávkami sociálneho poistenia, na ktoré vzniká nárok za splnenia
zákonom ustanovených podmienok. Preto pri omeškaní s ich plnením nemožno požadovať úrok z

omeškania tak, ako to je vo vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom pri omeškaní s plnením peňažného
dlhu. Predmetom priznania dávok sociálneho poistenia sú také práva, ktoré sú inej povahy, než sú práva
z občianskoprávnych, pracovnoprávnych alebo iných obdobných vzťahov ohľadom ktorých zákonná
úprava v prípade omeškania s plnením pripúšťa možnosť požadovať aj zákonom stanovené úroky.
Žalovaná poukázala na totožný záver Krajského súdu v Bratislave v rozsudku č.k. 9Co/195/2016 -

314 zo dňa 26.10.2017, ktorý žalovaná pripojila k vyjadreniu k žalobe zo dňa 23.07.2020. Nepriznanie
nároku na úrok z omeškania súdom prvej inštancie preto žalovaná považuje za správne a postup súdu
pri posúdení tejto otázky bol súčasne dostatočne odôvodnený v bode 25 odôvodnenia napádaného
rozsudku. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalovaná uviedla, že nesúhlasí s právnym názorom žalobcu,
že boli splnené podmienky potrebné na priznanie nemajetkovej ujmy v ním požadovanej výške 3.000,-

Eur. Žalobca nepreukázal existenciu kauzálneho nexusu medzi rozhodnutiami žalovanej o nárokoch
žalobcu na úrazový príplatok, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a o nároku na náhradu
za bolesť vydanými v januári 2014, ktoré boli v období od utrpenia pracovného úrazu žalobcom v roku
2007 do vyplatenia úrazových dávok v roku 2018, ako jediné zrušené príslušným súdom a následkami
vydania týchto rozhodnutí tvorenými výškou úverového zaťaženia žalobcu v čase utrpenia úrazu stratou

zamestnania a stratou stabilného príjmu, či problémami pri hľadaní nového zamestnania, nakoľko všetky
tieto žalobcom tvrdené následky v skutočnosti nastali ihneď po utrpení úrazu v roku 2007. Z toho dôvodu
pri žalobcom požadovanej nemajetkovej ujme absentuje splnenie podmienky kauzálneho nexu. Žalobca
podal odvolanie aj proti výroku III. napádaného rozsudku, avšak osobitne sa k tomuto výroku o náhrade
trov konania nevyjadril. Žalovaná preto nevie zaujať relevantné stanovisko k odvolaniu žalobcu v tejto

časti. Žalovaná namieta odôvodnenosť tvrdení žalobcu v jeho odvolaní a naďalej navrhuje, aby odvolací
súd napádaný rozsudok v rozsahu výrokov I. a III. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie tak, ako žalovaná
požaduje vo svojom odvolaní.

13. K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca. Trval v plnom rozsahu na svojom

podanom odvolaní. Uviedol, že si riadne uplatnil úroky z omeškania ako náhradu škody, ktorú utrpel tým,
že nemohol včas disponovať dlžnou sumou voči žalovanému v zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. Poukázal na ust. § 99 zákona č. 461/2003 Z.z., s tým, že si riadne uplatnil nárok u žalovanej
a žalovaná bola povinná plniť. Podmienky na plnenie splnené boli. Žalovaná neplnila s odvolávanímsa na skutočnosť, že úraz nebol pracovným úrazom. Uvedené žalovaná nebola oprávnená hodnotiť,
nakoľko ak zamestnávateľ nahlási pracovný úraz sociálnej poisťovni, sociálna poisťovňa má plniť
nároky zamestnanca, ktorý utrpel úraz z titulu poistenia a nie je oprávnená stanovisko zamestnávateľa

prehodnocovať. Žalobca má za to, že úroky z omeškania nahrádzajú škodu, ktorú žalobca utrpel tým,
že nemohol včas disponovať dlžnou čiastkou. V nadväznosti na tvrdenie žalovanej ohľadom toho, že
žalobca nepreukázal existenciu kauzálneho nexusu, žalobca poukázal na to, že samotný súd prvej
inštancie uvádza, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadal na osobu žalobcu, ktorý bol do
14.06.2007 riadne zamestnaný a mal stabilný príjem. Úraz bol spôsobený v období, keď žalobca

najviac potreboval pracovať a mať riadny príjem, keď pre rodinu dokončil rodinný dom, splácal pôžičky
rodine, a hypotekárny úver. Súd prvej inštancie sa dokonca stotožnil aj s tvrdením žalobcu, že skutočne
ak dlhodobo zamestnanec uhrádza riadne štátu odvody na nemocenské, dôchodkové, zdravotné
poistenie, má legitímne očakávanie od štátu, že v prípade, ak bude odkázaný na dávky vyplývajúce zo
zákona o sociálnom poistení, bude mu príslušná poisťovňa plniť v reálnom čase. Napriek uvádzaným
skutočnostiam v zmysle ktorých možno jednoznačne konštatovať, že súd prvej inštancie sa stotožnil

s vyjadreniami a skutočnosťami tvrdenými zo strany žalobcu je pomerne dosť prekvapivé, že vyhovel
pri priznaní nemajetkovej ujmy žalobe len čo do výšky 1.000,- eur. Priznaná nemajetková ujma podľa
názoru žalobcu predstavuje neadekvátnu satisfakciu pre žalobcu vzhľadom na všetky skutočnosti, ktoré
konštatoval aj samotný súd, pričom ako aj súd prvej inštancie uviedol žalobca trpel takým stavom bez
akejkoľvek satisfakcie počas trvania 9 rokov.

14. Žalovaná zaslala súdu repliku k vyjadreniu žalobcu. Uviedla, že podala dňa 09.10.2020 odvolanie
proti rozsudku, proti výrokom I. a III. Presne uviedla, že vo vzťahu k výroku I. považuje za splnené
podmienky pre uplatnenie odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Keď
súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a to

že úrazové dávky mali byť žalobcovi vyplatené už v roku 2009, čo však z vykonaného dokazovania
nevyplynulo, a vec tiež nesprávne právne posúdil, nakoľko sa vôbec nevysporiadal s námietkami
žalovanej o neexistencii kauzálneho nexusu medzi výdajným rozhodnutím žalovanej z januára 2014,
ktoré boli v období od utrpenia pracovného úrazu žalobcom v roku 2007 do vyplatenia úrazových
dávok v roku 2018, ako jediné zrušené príslušným súdom a vznikom žalobcom uvedených následkov,

ktoré bez výnimky všetky vznikli pred vydaním rozhodnutia žalovanej z januára 2014. Táto skutočnosť
pritom jednoznačne vylučuje existencie príčinnej súvislosti, nakoľko následok nemôže predchádzať
príčine. Žalovaná v odvolaní tiež podrobne opísala, ako podľa jej názoru v napádanom rozsudku došlo k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci vo vzťahu k trovám konania, nakoľko pri úspechu žalovanej vo
výške 85% neboli súdom priznané trovy žiadnej zo strán. Žalobca sa vo svojom vyjadrení k odvolacím

dôvodom a námietkam žalovanej k výroku I. bližšie nevyjadril, iba trval na tom, že napádaný rozsudok je
správny a dostatočne odôvodnený. Preto žalovaná aj naďalej navrhuje, aby súd prvej inštancie rozsudok
v napadnutej časti výrokoch I. a III. zrušil, a vec vrátil na ďalšie konanie.

15. K replike žalovanej sa znova vyjadril žalobca. Trval v plnom rozsahu na svojich podaniach. Čo do

tvrdení žalovanej o jej úspechu vo výške 85% žalobca uviedol, že právna úprava podľa CSP nevylučuje
osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípade, keď výška plnenia
závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu a to z hľadiska výsledku. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania v prípadoch, kedy výška plnenia závisela od úvahy alebo znaleckého posudku je podstatný
úspech, čo do samotného nároku. Samotná priznaná výška náhrady je pri posudzovaní úspechu vo

veci druhoradá, čo predstavuje túto prejednávanú vec. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozsudok
Krajského sudu v Prešove sp.zn. 9Co/13/2019 zo dňa 20.06.2019.

16.Kvyjadreniužalobcusavyjadrilažalovaná.Zotrvalanasvojomvyjadreníkžalobezodňa21.10.2020,
v ktorom podrobne uviedla svoje nesúhlasné právne stanovisko s nárokmi žalobcu, ktoré vzniesol v jeho

odvolaní zo dňa 07.10.2020. Žalovaná zotrváva na svojom právnom názore, že nepriznanie úrokov z
omeškania je správne a dostatočne odôvodnené, a znovu poukázala na rozsudok Krajského súdu v
Bratislave v bode 18.3 č.k. 9Co/195/2016 - 314 zo dňa 26.10.2017. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme
žalobca v replike neuviedol žiadne nové skutočnosti, pričom sa nevyjadril ani k žalovanou namietanej
neexistencii kauzálneho nexusu medzi jej rozhodnutiami o úrazových dávkach v januári 2014, ktoré boli

v období od utrpenia pracovného úrazu žalobcom v roku 2007 do vyplatenia úrazových dávok v roku
2018, ako jediné zrušené príslušným súdom a následkami vydania týchto rozhodnutí. Teda úverové
zaťaženie žalobcu v čase utrpenia úrazu, strata zamestnania a stabilného príjmu, problémy pri hľadaní
nového zamestnania, ktoré nastali ihneď po utrpení úrazu žalobcom v roku 2007 a nie až v roku 2014.Žalovaná namieta odôvodnenosť tvrdení žalobcu a navrhuje odvolaciemu súdu rozsudok vo výroku I. a
III. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 16.11.2021 a zistil,
že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné a čiastočne dôvodne nie je a odvolanie žalovaného nie je

dôvodné.

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
k namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

20. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k

zamietavému výroku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraných spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery, ktoré
primerane vysvetlil.

21. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nárok na náhradu škody vyplýva
zo zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Ide o vzťah sociálneho poistenia medzi sociálnou
poisťovňou a fyzickou osobou. Jedná sa o verejnoprávny nie súkromnoprávny vzťah. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu právo na úroky z omeškania v prípade omeškania s úhradou dlhu majú subjekty
súkromného a nie verejného práva. Úroky z omeškania vo verejnoprávnych vzťahoch nepredstavujú

skutočnú škodu. Neexistuje teda druhý predpoklad pre priznanie nároku na náhradu škody a to vznik
škody. Neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Za danej
situácie teda nárok na náhradu škody i podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu
prvej inštancie nebolo možné priznať. Jedná sa o zaplatenie sumy 3613,05 Eur uplatnených úrokov z
omeškania. Nemožno akceptovať námietky žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne

neodôvodnil. Tak ako odvolací súd konštatoval vyššie, nepriznanie nároku súd prvej inštancie riadne
odôvodnil v bode 25 odôvodnenia rozsudku a na uvedené v plnom rozsahu poukazuje i odvolací
súd. Skutočne zákon č. 514/2004 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
upravuje nárok na úrok z omeškania iba v ustanovení § 16 ods. 4. Žalobca tak ako to vyplýva z
výsledkov vykonaného dokazovania si úrok z omeškania podľa tohto ustanovenia neuplatnil. Ide o

úroky z omeškania, ktoré môže súd priznať poškodenému rozhodnutím o náhrade škody, pričom lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najneskôr dňom oznámenia,, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie návrhu ak súd neurčí
začiatok plynutia lehoty neskôr. Žalobca skutočne nepožadoval úrok z omeškania podľa § 16 ods. 4
zákona č. 513/2003 Z.z. ale úrok z omeškania z oneskorene vyplatených dávok úrazového poistenia.

Uvedené skutočne má oporu v ustanoveniach zákona 514/2003 Z.z.. V tejto časti odvolací súd súhlasí
s názorom žalovaného, že inštitút úroku z omeškania je tiež koncipovaný ako sankcia, ktorú je dlžník
povinný uhradiť z dôvodu jeho omeškania s úhradou záväzku, pričom pri úroku z omeškania sa vôbec
neprihliada na to čo veriteľovi reálne ušlo z dôvodu omeškania sa dlžníka s výplatou záväzku. Zo
zmyslu účelu zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že žalobcovi popri skutočnej škode prináležia aj hodnoty,

ktoré mu ušli z dôvodu pochybenia žalovaného. Avšak tieto hodnoty nevyjadruje právny inštitút úroku z
omeškania, ale skutočne inštitút ušlého zisku. Žalobca požadoval zákonom neupravený nárok na úroky
z omeškania, ktoré považoval za skutočnú škodu. Pri omeškaní dávok úrazového poistenia, ktoré sú
dávkami sociálneho poistenia nemožno považovať úrok z omeškania tak ako je to vo vzťahu medziveriteľom a dlžníkom pri omeškaní s plnením peňažného dlhu. Ide o práva inej povahy než sú práva z
občianskoprávnych, pracovnoprávnych, alebo iných obdobných vzťahov.

22. Preto odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie sumy 3613,05 Eur ( úroky
z omeškania časť výroku II.) ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

23. Inak je to však čo do výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Tu súd prvej inštancie dôvodnosť nároku na
túto ujmu vo výške 1000,- Eur odôvodnil tým, že žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

podľa ust. § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. V konaní podľa názoru súdu prvej inštancie nebola
sporná existencia nezákonných rozhodnutí žalovaného a to
- rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Košice č. 1380-6/2014 z 08.01.2014
- rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Košice č. 26182-2/2014 z 10.04.2012 týka sa nároku za
bolesť)
- rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Košice č. 1380-5/2014 z 08.01.2014

- rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Košice č. 26182-3/2014 z 10.04.2012 (týka sa úrazového
príplatku)
- rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Košice č. 1380-8/2014 z 08.01.2014
- rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Košice č. 26179-2/2014 z 10.04.2014 (týka sa sťaženia
spoločenského uplatnenia).

24. Súd prvej inštancie mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným
zadosťučinením. Žalobca pracovný úraz utrpel dňa 14.06.2007 a reálne mu bola vyplatená náhrada
za bolesť až dňa 12.06.2018, úrazový príplatok dňa 31.08.2018 a sťaženie spoločenského uplatnenia
dňa 12.06.2018. Súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na osobu žalobcu,

ktorý bol do 14.06.2007 riadne zamestnaný a mal stabilný príjem. Úraz bol spôsobený v období keď
žalobcanajviacpotrebovalpracovaťaonmalriadnypríjem,keďprerodinudokončilrodinnýdom,splácal
pôžičky rodine a hypotekárny úver. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že skutočne ak
dlhodobo zamestnanec uhrádza riadne štátu odvody za nemocenské, dôchodkové, zdravotné poistenie
má legitímne očakávanie od štátu, že v prípade ak bude odkázaný na dávky vyplývajúce zo zákona o

sociálnom poistení bude mu príslušná poisťovňa plniť v reálom čase. Čo do zamietnutia nemajetkovej
ujmy nad sumu 1000,- Eur súd prvej inštancie mal za to, že priznaná nemajetková ujma predstavuje
adekvátnu satisfakciu pre žalobcu. Žalovaná v odvolaní namietala, že rozhodnutia zo dňa 08.06.2009
a zo dňa 10.08.2009 nadobudli právoplatnosť a neboli zrušené príslušným súdom, teda ich nie je
možné považovať za nezákonné. O ostatných dávkach úrazového poistenia sa v roku 2009 vôbec

nerozhodovalo z dôvodu absencie podania žiadosti o tieto dávky. Nie je pravdou, že žalobca v roku 2009
reálne očakával aj vyplatenie úrazového príplatku a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. V
tom čase sa rozhodovalo iba o nároku na náhradu za bolesť, ktorý bol právoplatným rozhodnutím zo
dňa 08.06.2009 zamietnutý. Žalobca sa následne od roku 2010 domáhal výplaty náhrady za pracovný
úraz pred súdom od zamestnávateľa, ktorý vec z dôvodu vecnej príslušnosti postúpil žalovanej až v

roku 2013 a táto rozhodla o nárokoch žalobcu na úrazový príplatok, náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia a opätovne aj o nároku náhrady za bolesť v januári 2014. Žalovaná namietala aj neexistenciu
príčinnej súvislosti medzi uvedenými rozhodnutiami s tým, že kauzálny nexus je jednou zo základných
podmienok vyžadovaných pre vznik nároku na náhradu škody. Žalovaná zároveň namietala, že všetky
následky tvrdené žalobcom nastali už niekoľko rokov pred vydaním rozhodnutí žalovanej v januári 2014,

ktoré boli v období od utrpenia pracovného úrazu žalobcom v roku 2007 do vyplatenia úrazových dávok v
roku 2018 ako jediné zrušené príslušným súdom. Podľa názoru žalovanej medzi vydaným rozhodnutím
žalovanej z roku 2014 a vznikom žalobcom tvrdených následkov po utrpení pracovného úrazu v roku
2007, ktorými podmienil svoj nárok na nemajetkovú ujmu neexistuje žiadna príčinná súvislosť. S týmto
názorom žalovaného odvolací súd nesúhlasí. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca

si riadne uplatnil nárok u žalovanej a žalovaná bola povinná plniť. Žalovaná neplnila a odvolávala sa
na skutočnosť, že úraz nebol pracovným úrazom, kde odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že
uvedenú skutočnosť nebola žalovaná oprávnená hodnotiť, lebo ak zamestnávateľ nahlásil pracovný
úraz v sociálnej poisťovni, teda žalovanej, táto má plniť nároky zamestnanca, ktorý utrpel úraz titul
poistenia a nie je oprávnená stanovisko zamestnávateľa prehodnocovať. Preto odvolací súd súhlasí

s názorom žalobcu. Žalobca si riadne uplatnil nárok podľa ust. § 17 ods. 2, 3 Zákona č. 514/2003
Z.z.. Žalobca utrpel úraz 14.06.2007. Nárok voči žalovanej si titulom bolestného prvý krát uplatnil dňa
18.05.2009. O nezákonnosti rozhodnutí Sociálnej poisťovne aj keď nadobudli právoplatnosť svedčí
právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/1/2016 zo dňa 29.11.2017 ktorým bolopotvrdené rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/121/2014-58 zo dňa 14.10.2015 ktorým bolo
zrušené rozhodnutie žalovanej č.k. 26182-2/2014-BA zo dňa 10.04.2014 ako aj rozhodnutie Sociálnej
poisťovne pobočka Košice č. 1380-6/2014-KEM zo dňa 08.01.2014 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

č.k. 9Sžso/61/2016 zo dňa 28.03.2018 ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach
č.k. 6s/53/2015-74 zo dňa 16.05.2016 ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovanej č. 26182-3/2014-BA
zo dňa 10.04.2014 a aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Košice č. 1380-5/2014-KEM zo dňa
08.01.2014. Námietka žalovaného o tom, že neexistuje kauzálny nexus vo vzťahu k nemajetkovej ujme,
ktorú si uplatnil žalobca teda podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôvodná. Súd prvej inštancie správne

konštatoval dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Správne pri určení výšky nemajetkovej
ujmy prihliadol na osobu žalobcu, ktorý bol do 14.06.2007 riadne zamestnaný, mal stabilný príjem,
mal hypotekárny úver, dokončil rodinný dom a splácal pôžičky rodine. Zároveň správne konštatoval, že
žalobca mal legitímne očakávanie od štátu, že v prípade ak bude odkázaný na dávky vyplývajúce zo
zákona o sociálnom poistení bude mu príslušná poisťovňa plniť v reálnom čase. Je pravda, že prvý
nárok si žalobca uplatnil u žalovanej v roku 2009. Nároky na seba naväzovali. Po zamietnutí nároku

na vyplatenie úrazových dávok boli pozamietané aj ďalšie nároky, preto bolo nerozhodné či si niektoré
nároky žalobca uplatňoval, alebo neuplatňoval keď žalovaný spochybňoval či sa jedná o pracovný úraz
alebo sa o pracovný úraz nejedná. Uvedené by bolo rozhodné iba v tom prípade pokiaľ by niektoré
nároky boli priznané a niektoré príznaky priznané neboli vo vzťahu k nemajetkovej ujme. Podľa názoru
odvolacieho súdu ide vo vzťahu k námietke príčinnej súvislosti zo strany žalovaného o formalistický

prístup k veci. Žalobcovi malo byť plnené a plnené mu nebolo. V čase vzniku úrazu a keď mal žalovaný
plniť či už len prvý nárok tento mu bol zamietnutý. Preto mu podľa názoru odvolacieho súdu nemajetková
ujma patrí. Mýli sa žalovaný keď chce pripočítať na ťarchu žalobcu, že situácia na jeho strane bola
ťaživá v roku 2007 a nie už v roku 2018 keď mu skutočne boli nároky uhradené. Zároveň odvolací
súd súhlasí s názorom žalobcu, že tento trpel stavom, že mu nároky uhradené neboli bez akejkoľvek

satisfakcie počas trvania niekoľkých rokov či už od roku 2009 alebo od roku 2014. Súd prvej inštancie
podľa názoru odvolacieho súdu túto skutočnosť riadne nezohľadnil. Zadosťučinenie v peniazoch má byť
tak ako sa správne domnieva žalobca vo svojom odvolaní prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá
predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. V dnom prípade podľa názoru odvolacieho súdu
prostriedkom spravodlivej náhrady bude len nemajetková ujma vo výške 3000,- Eur, ktorá je adekvátnou

na zmiernenie následkov, ktoré vytrpel žalobca z dôvodu, že konanie o jeho nárokoch a skutočné
vyplatenie týchto nárokov trvalo niekoľko rokov. Preto odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku náhrade
nemajetkovej ujmy tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3000,- Eur
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I. a časť výroku II.).

25. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2
CSP. Žalobca nebol úspešný čo do nároku vo výške 3613,05 Eur. Teda úroku z omeškania časť výroku
II. bol však úspešný čo do výroku o náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 3000,- Eur. Odvolací súd má
za to, že bude spravodlivé vysloviť, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania. Aj keď suma 3613, 05 Eur je o niečo vyššia ako suma 3000,- Eur podľa názoru

odvolacieho súdu bolo spravodlivé tento rozdiel nezohľadniť. V tejto časti aplikoval odvolací súd i ust.
§ 257 CSP keď zobral do úvahy, že sociálna poisťovňa je štátna inštitúcia, ktorá mala plniť a neplnila a
žalobca je stranou, ktorá sa niekoľko rokov bola nútená domáhať svojich práv.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.