Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 12, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2To/96/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1521010241
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamko
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1521010241.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šamka a sudcov JUDr. Magdalény
Blažovej a JUDr. Márie Šimkovej v trestnej veci obžalovaného J. D. stíhaného pre prečin zanedbania
povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 3T/36/2021 zo dňa 30.09.2021, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 12.januára 2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného J. D., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 3T/36/2021 zo dňa 30.09.2021 bol
obžalovaný J. D. uznaný vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1,
ods. 3 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

hoci mu z ustanovenia § 62 a nasl. Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. vyplýva povinnosť prispievať na
výživu svojich maloletých synov S. J., nar. XX.XX.XXXX a T. J., nar. XX.XX.XXXX, obaja trvale bytom T.,
Q. XXXX/XX v mieste bydliska a ani na inom mieste opakovane, riadne a včas neplnil svoju povinnosť
vyživovať od mesiaca január 2020 doposiaľ, a hoci mu výška tejto povinnosti bola stanovená rozsudkom
Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 18P/12/2017-91 zo dňa 13.09.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 16.10.2017, kde súd zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matky, ktorá ich bude zastupovať a

spravovať ich majetok a zaviazal ho platiť na výživu maloletého S. J. sumu 160,- Eur a na maloletého T.
J. platiť na výživu sumu 140,- Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky poškodenej
P. D., nar. 23.11.1976, trvale bytom Q. XX, T., v dôsledku čoho mu vznikol dlh na výživnom za obdobie od
mesiaca január 2020 vrátane doposiaľ v celkovej výške 6300,- Eur, pritom v uvedenom období bol riadne
zamestnaný a uvedeného konania sa J. D. dopustil hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch
mesiacochzatakýčinodsúdenýatotrestnýmrozkazomOkresnéhosúduBratislavaVsp.zn.3T80/2018

zo dňa 16.11.2018, právoplatným dňa 09.01.2020, za prečin zanedbanie povinnej výživy podľa § 207
ods. 1 Trestného zákona.

Za to mu bol podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. m) Tr. zák.
uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol obžalovaný

pre výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný J. D., ktoré odôvodnil osobitným písomným podaním
tak, že na plnenie vyživovacej povinnosti nemal prostriedky a to z objektívnych dôvodov ako sú
opakované útoky na jeho osobu zo strany exmanželky a dopad pandémie koronavírusu, kedy mal
značené problémy s pracovnými podmienkami a uplatnením sa v zamestnaní a hľadaním si ďalšej práce

naviac, aby si povinnosť mohol splniť. Žiada odvolací súd, aby po posúdení dôkaznej situácie zrušil
pôvodný odsudzujúci rozsudok a zbavil ho obžaloby v celom rozsahu.Krajský súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného podľa § 293 ods. 5 Tr. por.,
nakoľko upovedomenie o konaní verejného zasadnutia bolo obžalovanému doručené riadne a včas,

pričom obžalovaný bol aj poučený v upovedomení o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho
prítomnosti. Obžalovaný J. D. prevzal upovedomenie o konaní verejného zasadnutia dňa 03.01.2022
(dňa 04.01.2022 bola už doručenka vrátená na krajský súd), teda bola zachovaná pre obžalovaného
lehota na prípravu, pričom v upovedomení bol aj výslovne poučený o možnosti konania verejného
zasadnutia v jeho neprítomnosti ako aj o § 120 ods. 2 Tr. por., t. j. o tom, aké náležitosti musí spĺňať

ospravedlnenieobžalovanéhozozdravotnýchdôvodov.Dňa03.01.2022bolajtelefonickyupovedomený
krajským súdom o termíne konania verejného zasadnutia. Dňa 11.01.2022 bol doručený na krajský
súd mail, ktorý nebol podpísaný zaručeným elektronickým podpisom, v ktorom sa uvádza, že ho
píše obžalovaný J. D., pričom žiada o odročenie verejného zasadnutia, nakoľko jeho spolubývajúci
boli pozitívne testovaní na covid-19 a on musí zostať v karanténe. Zároveň bol v obsahu mailu
uvedený aj návrh na vypočutie syna obžalovaného. Podľa názoru krajského súdu takéto ospravedlnenie

nebolo možné akceptovať, nakoľko nespĺňa náležitosti vyžadované ustanovením § 120 ods. 2 Tr.
por. Obžalovaný nijakým hodnoverným spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia, napríklad dokladom
o tzv. karanténnej práceneschopnosti, respektíve iným dokladom od lekára, z ktorého by vyplývalo,
že skutočne nastala situácia, ktorá bola opísaná v uvedenom mailovom podaní. Vzhľadom k tomu,
že ospravedlnenie obžalovaného nespĺňalo zákonné náležitosti, nebolo možné na neho prihliadnuť

a bolo preto povinnosťou krajského súdu vykonať verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného.
Odvolací súd neakceptoval ani návrh obžalovaného na vypočutie jeho syna, nakoľko obžalovaný vôbec
nešpecifikoval prečo by mal byť výsluch tohto svedka dôležitý pre vedenie trestného stíhania ohľadne
trestného činu zanedbania povinnej výživy, pričom nič nebránilo obžalovanému v tom, aby takéto
okolnosti uviedol, respektíve, aby žiadal tohto svedka vypočuť už v konaní pred okresným súdom,

respektívepripodaníodvolaniavočinapadnutémurozsudku.Krajskýsúdpovažujeskutkovýstavzistený
okresným súdom za riadne ustálený a nevidí žiadny dôvod, kvôli ktorému by bolo nutné vypočuť syna
obžalovaného.

Poškodená P. D. na verejnom zasadnutí uviedla, že obžalovaný odo dňa rozhodnutia okresného súdu

neuhradil žiadnu sumu na výživnom, o deti naďalej nejaví žiadny záujem, pričom deti naďalej navštevujú
povinnú školskú dochádzku. Pokiaľ sa obžalovaný v odvolaní odvoláva na covid, tak jej je to divné,
nakoľko výživné neplatí od roku 2017.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedol, že navrhuje odvolanie obžalovaného

zamietnuť ako nedôvodné.

Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym
takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom

pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie
súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por.

V danej trestnej veci nebolo medzi stranami sporné a vyplýva to nepochybne aj zo zabezpečených

listinných dôkazov a to súdnych rozhodnutí, či rodných listov detí, že obžalovaný má vyživovaciu
povinnosť voči svojim dvom maloletým synom a to vo výške 160 euro na syna S.J. a vo výške
140 euro na syna T.J., pričom týmito sumami musí prispievať do 15. dňa mesiaca vopred k rukám
matky. Táto jeho vyživovacia povinnosť mu bola stanovená rozsudkom Okresného súdu Bratislava V
sp. zn. 18P/12/2017 zo dňa 13.09.2017, právoplatným dňa 16.10.2017. Rovnako tak nebolo medzi

stranami sporné, že obžalovaný si túto svoju vyživovaciu povinnosť riadne neplní a do dňa vyhlásenia
napadnutého rozsudku okresného súdu (t. j. do 30.09.2021) dlžní na výživnom sumu v celkovej výške
6.300 euro. Zo zabezpečených správ zo škôl, ktoré navštevujú deti obžalovaného možno vyvodiť, že
maloletí synovia obžalovaného nie sú schopní sami sa živiť, nakoľko navštevujú školskú dochádzku.Napokon, obžalovaný tieto nepochybne zistené skutkové okolnosti ani nenamietal a to ani v konaní pred
okresným súdom a ani v podanom odvolaní.

Pokiaľ obžalovaný v priebehu súdneho konania uvádzal, že nemal dostatočné príjmy na úhradu
vyživovacej povinnosti (obžalovaný uvádzal čistý mesačný príjem vo výške 900 euro) a že musel
uhrádzať aj iné výdavky, tak odvolací súd pripomína znenie ustanovenia § 62 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z.
o rodine (ďalej len zákon o rodine), ktoré stanovuje, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom
je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť, pričom podľa § 62

ods. 5 zákona o rodine má výživné prednosť pred inými výdavkami rodičov.

Obžalovaný nemal žiadny objektívny dôvod (napríklad dlhodobá zdravotná nespôsobilosť vykonávať
prácu a podobne), ktorý by mu bránil v pracovnej činnosti, bol v rozhodnom čase zamestnaný, poberal
mzdu, pričom sám uvádzal čistý mesačný príjem vo výške, z ktorej bolo možné uhrádzať výživné,
respektíve nič obžalovanému nebránilo v tom, aby sa pokúsil nájsť si prípadne aj lepšie platené

zamestnanie alebo aj viac súbežných pracovných pomerov (napríklad v kombinácii s brigádou a
podobne), aby tak mohol dostáť svojej zákonnej povinnosti uhrádzať výživné na svoje maloleté deti
(prípadne aspoň požiadať súd o zníženie svojej vyživovacej povinnosti). Z vykonaného dokazovania
pritom vyplynulo nielen to, že obžalovaný vôbec (teda ani čiastočne) neuhrádzal výživné na svoje
maloleté deti, ale ani o svoje deti neprejavoval žiadny záujem.

Pokiaľ teda obžalovaný namietal v podanom odvolaní, že výživné nehradil z objektívnych dôvodov, tak
mu nie je možné dať za pravdu. Krajský súd opakuje, že obžalovaný nemá žiadne zdravotné problémy
a ani iné obmedzenia, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že nie je objektívne schopný vykonávať pracovnú
činnosť tak, aby mohol hradiť dlžné výživné, pričom obžalovaný nepredložil žiadne doklady (napríklad

listinné), z ktorých by vyplývalo, že sa dlhodobo a neúspešne pokúšal nájsť si iné zamestnanie,
respektíve z ktorých by vyplývalo, že vyvíja konkrétne aktivity, aby si našiel aj ďalšie zamestnanie a
aby dokázal svojim deťom ako ich rodič zabezpečiť finančné prostriedky na krytie ich životných potrieb.
Poukaz obžalovaného na pandémiu koronavírusu sa preto javí ako účelová obhajoba, nakoľko z ničoho
nevyplýva, že by práve pandémia zabránila obžalovanému, aby mohol uhrádzať svoju vyživovaciu

povinnosť. To platí o to viac, keď obžalovaný nehradí vyživovaciu povinnosť dlhodobo (fakticky už
niekoľko rokov). Pokiaľ obžalovaný v podanom odvolaní poukazoval aj na útoky jeho bývalej manželky
na neho, čo mu má brániť v hradení vyživovacej povinnosti, tak ide o irelevantnú námietku, nakoľko
žiadne prípadné útoky poškodenej na obžalovaného sa nedajú zo spisu vyvodiť a už vôbec, že by to
mala byť práve poškodená, ktorá by mala brániť obžalovanému v hradení výživného. Práve naopak, je

to poškodená, ktorá sa dožaduje, aby si obžalovaný hradil túto svoju zákonnú povinnosť a preto by bolo
nelogickým, aby zároveň konala tak, aby si ju obžalovaný hradiť nemohol.

V tomto smere krajský súd poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 4Tdo
250/2012, ktorý celkom správne uviedol, že trestná zodpovednosť za prečin zanedbania povinnej výživy

nemôže byť spochybnená len preto, že páchateľ má viaceré vyživovacie povinnosti (viac detí). Plodenie
detí nie je šport ani zábava, hoci sa to niektorým jedincom môže na začiatku zdať. V skutočnosti tým
ale budúci rodič berie na seba povinnosť a zodpovednosť, ktorá ho sprevádza celý život. Preto je
nevyhnutné, aby sa správal tak, aby svojím záväzkom a povinnostiam dokázal vždy a za všetkých
okolností dostáť.

Krajský súd uzatvára, že obžalovaný nehradil dlžné výživné nie preto, že ho hradiť nemohol, ale preto, že
ho hradiť nechcel. Obžalovaný teda nehradil výživné úmyselne, tak ako to vyplýva aj z tzv. právnej vety
napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa preto správne vyvodil úmyselné zavinenie obžalovaného vo
vzťahu k základnej skutkovej podstate prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák.

Okresnýsúdpostupovalsprávneajvtom,keďobžalovanéhouznalvinnýmajzospáchaniakvalifikovanej
skutkovej podstaty predmetného prečinu (§ 207 ods. 3 písm. c) Tr. zák.), pretože z trestného rozkazu
Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 3T/80/2018 zo dňa 16.11.2018, právoplatného dňa 09.01.2020
vyplýva, že bol odsúdený za spáchanie prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák.

Obžalovaný o tomto odsúdení mal vedomosť a preto jeho úmyselným zavinením bol pokrytý aj znak
kvalifikovanej skutkovej podstaty stíhaného prečinu.Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa, že z hľadiska druhu trestu bolo nutné uložiť
obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody, nakoľko obžalovaný je recidivistom, ktorý sa
opakovane dopustil zhodného trestného činu a v jeho prípade už ide o sústavné ignorovanie vyživovacej

povinnosti voči svojim deťom fakticky od začiatku jej stanovenia v civilnom procese. Obžalovaný sa
pritom stíhanej trestnej činnosti dopustil v priebehu plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia
za spáchanie totožného trestného činu (v zmysle § 49 ods. 2 Tr. zák. je pritom vylúčené opätovné
ukladanie podmienečného trestu obžalovanému) a preto je zjavné, že len uloženie podmienečného
trestu neviedlo k jeho náprave, k jeho náprave by neviedlo ani ukladanie alternatívnych trestov a je nutné

pristúpiť k uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Pokiaľ ide o konkrétnu výmeru ukladaného nepodmienečného trestu odňatia slobody tak súd prvého
stupňa pri ukladaní trestu správne vychádzal primárne zo závažnosti prečinu, zo spáchania ktorého bol
obžalovaný uznaný za vinného (§ 207 ods. 3 Tr. zák.) a ktorú určuje už zákonodarca stanovením rozpätia
trestnej sadzby, pričom v danom prípade je výška trestnej sadzby stanovená zákonom vo výmere 1

rok až 5 rokov. Súd prvého stupňa zistil poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný sa k
spáchaniu trestnej činnosti priznal (§ 36 písm. l) Tr. zák.) ako aj priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm.
m) Tr. zák. spočívajúcu v tom, že obžalovaný už bol v minulosti súdne trestaný (t. j., že bol súdne
trestaný aj za iný trestný čin, než zanedbanie povinnej výživy, ktoré nie je možné brať do úvahy ako
priťažujúcu okolnosť, nakoľko je súčasťou kvalifikovanej skutkovej podstaty stíhaného trestného činu;

obžalovaný bol v minulosti uznaný za vinného aj zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa
§ 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9T/15/2018 zo
dňa 12.11.2020, pričom tohto skutku sa dopustil voči svojej bývalej manželke). Ustálenie poľahčujúcej
okolnosti v zmysle § 36 písm. l) Tr. zák. nepovažuje odvolací súd za správne, nakoľko obžalovaný síce
pripustil, že svoju zákonom stanovenú povinnosť vyživovať svoje deti nehradil vôbec, avšak namietal,

že to bolo z objektívnych dôvodov, čo napokon potvrdzuje aj obsah jeho odvolania. Z uvedeného preto
vyplýva, že celkom určite sa obžalovaný k žalovanému trestnému činu nepriznal tak, ako to vyžaduje
ustanovenie § 36 písm. l) Tr. zák. Krajský súd však toto pochybenie nemohol napraviť, nakoľko by
išlo o zmenu v neprospech obžalovaného na podklade odvolania obžalovaného, čo Trestný poriadok
nepripúšťa (§ 322 ods. 3 Tr. por.).

Vzhľadom k uvedenému, okresným súdom ukladaný trest odňatia slobody obžalovanému vo výmere
18 mesiacov, t. j. pri dolnej hranici trestnej sadzby je zákonný, spravodlivý a zodpovedá osobe
obžalovaného,ktorýjerecidivistaakoajokolnostiamprípadu,zktorýchvyplýva,žeobžalovanýdlhodobo
finančne zanedbáva svoje maloleté deti a nesnaží sa ani aspoň čiastočne plniť si svoju vyživovaciu

povinnosť. Rovnako tak je uloženie tohto trestu adekvátnym z hľadiska generálnej prevencie, nakoľko
trest musí byť aj taký, aby odradil iné osoby od páchania trestnej činnosti, t. j. súd musí dať najavo, že
sústavné (dlhodobé) a bezdôvodné nehradenie vyživovacej povinnosti rodiča voči svojim deťom nie je
možné tolerovať. To platí o to viac, keď ide o osobu, ktorá sa úmyselnej trestnej činnosti dopustila v
skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia za spáchanie iného jeho trestného činu.

V súlade so zákonom je aj výrok okresného súdu o zaradení obžalovaného pre výkon trestu do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný nebol doposiaľ vo výkone trestu
odňatia slobody za spáchanie úmyselnej trestnej činnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.