Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/90/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117011398
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117011398.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.

Kataríny Stanislavskej a JUDr. Jozefa Piknu, v trestnej veci obžalovaného G. O., nar. XX.XX.XXXX, pre
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona s
poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Trnava, č.k. 6T/18/2017-99 zo dňa 24.10.2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.02.2019
v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný G. O., nar. XX.XX.XXXX v G., t.č. ul. N. č. XX, Y.,

podľa § 285 písm. f) Trestného poriadku spod obžaloby Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 20.07.2017
sp. zn. 2Pv/461/16 pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm.
c) Trestného zákona s použitím § 138 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom

skutkovom základe, že

v období od marca 2013 vrátane až doposiaľ, v mieste svojho bydliska a ani na iných miestach, riadne
neplní vyživovaciu povinnosť na svojho syna T. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom u matky v Y., Y.
č. XX, ktorá mu vyplýva zo zákona o rodine a rozsah ktorej mu bol naposledy určený rozsudkom
Okresného súdu Piešťany č.k. 10C/73/2009-173 zo dňa 31.05.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 07.07.2012 a na základe ktorého má prispievať na výživu syna T. sumou 100.- eur mesačne, vždy
do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky S. O., čím mu za uvedené obdobie, s výnimkou obdobia

od 15.03.2017 do 23.06.2017, kedy sa obžalovaný nachádzal vo výkone trestu a mal platiť výživné v
rozsahuživotnéhominimaasvýnimkouobdobiajúlažseptember(vrátane)2017vznikoldlhnavýživnom
vo výške najmenej 5.058,39- eur,

pričom obžalovaný sa tohto skutku dopustil napriek tomu, že bol trestným rozkazom Okresného súdu
Piešťany, sp. zn. 1T/139/2012 zo dňa 19.09.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.03.2013,
odsúdený pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného

zákona k trestu povinnej práce vo výmere 200 hodín.

Obžalovaný, hoci vedel o existencii svojej vyživovacej povinnosti, túto si vôbec neplnil, pričom
obžalovaný nevyužil všetky svoje možnosti a schopnosti k nájdeniu si stáleho pracovného pomeru s
príjmom umožňujúcim mu plniť si vyživovaciu povinnosť, do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa
nezaevidoval a preukázateľne neprejavoval snahu riadne sa zamestnať,

o s l o b o d z u j e ,pretože trestnosť činu zanikla.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. 6T/18/2017-99 zo dňa 25.10.2017 bol obžalovaný
G. O., nar. XX.XX.XXXX v G., uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods.
1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, na tom
skutkovom základe,

že

v období od marca 2013 vrátane až doposiaľ, v mieste svojho bydliska a ani na iných miestach, riadne
neplní vyživovaciu povinnosť na svojho syna T. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom u matky v Y., Y.
č. XX, ktorá mu vyplýva zo zákona o rodine a rozsah ktorej mu bol naposledy určený rozsudkom
Okresného súdu Piešťany č.k. 10C/73/2009-173 zo dňa 31.05.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 07.07.2012 a na základe ktorého má prispievať na výživu syna T. sumou 100,- eur mesačne, vždy
do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky S. O. čím mu za uvedené obdobie, s výnimkou obdobia
od 15.03.2017 do 23.06.2017, kedy sa obžalovaný nachádzal vo výkone trestu a mal platiť výživné v
rozsahuživotnéhominimaasvýnimkouobdobiajúlažseptember(vrátane)2017vznikoldlhnavýživnom
vo výške najmenej 5.058,39- eur,

pričom obžalovaný sa tohto skutku dopustil napriek tomu, že bol trestným rozkazom Okresného súdu
Piešťany, sp.zn. 1T/139/2012 zo dňa 19.09.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.03.2013,
odsúdený pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného
zákona k trestu povinnej práce vo výmere 200 hodín.

Obžalovaný, hoci vedel o existencii svojej vyživovacej povinnosti, túto si vôbec neplnil, pričom
obžalovaný nevyužil všetky svoje možnosti a schopnosti k nájdeniu si stáleho pracovného pomeru s
príjmom umožňujúcim mu plniť si vyživovaciu povinnosť, do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa
nezaevidoval a preukázateľne neprejavoval snahu riadne sa zamestnať,

teda v období najmenej tri mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať
iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas a tohto činu sa dopustil, hoci bol v
predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený,

čím spáchal prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného
zákona s použitím § 138 písm. b) Trestného zákona.

Za tento skutok uložil okresný súd obžalovanému podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s poukazom
na § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona trest

odňatia slobody v trvaní 20 (dvadsať) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný
súd zaradil obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 99-102 spisu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní po zákonnom
poučení podľa § 257 Trestného poriadku urobil vyhlásenie podľa § 257 písm. b) Trestného poriadku o
tom, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe pričom zároveň na otázky súdu v zmysle
§ 333 písm. c), d), f) g), h) Trestného poriadku odpovedal kladne. Napriek tomu, že okresný prokurátor
navrhol vyhlásenie obžalovaného prijať, okresný súd rozhodol podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku

tak, že vyhlásenie obžalovaného o vine neprijal vzhľadom na to, že trestný čin zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 Trestného poriadku má charakter pokračovacieho trváceho trestného činu s prvkami
hromadného trestného činu, pričom protiprávne konanie obžalovaného pokračuje v zmysle § 122 ods.
13 Trestného zákona až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa alebo pokiaľ sa súd
druhého stupňa neodobral na záverečnú poradu.Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, svedkyne S. O.,
a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to rodným listom T. O., rozsudkom Okresného súdu Piešťany
č.k. 10C/73/2009 zo dňa 31.05.2012, trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany č.k. 1T/139/2012 zo

dňa 19.09.2012, uznesením Okresného súdu Piešťany č.k. 1T/139/20122 zo dňa 14.12.2016, prípisom
Sociálnej poisťovne zo dňa 14.03.2017, potvrdením ÚPSVaR zo dňa 07.03.2017, odpisom Registra
trestov na obžalovaného.

Nazákladevykonanéhodokazovaniaokresnýsúddospelkzáveru,žeskutoksastaltak,akomutokládla

obžaloba za vinu a dopustil sa ho obžalovaný G. O., ktorý sa ku spáchaniu tohto skutku na hlavnom
pojednávaní priznal a jeho vina bola preukázaná aj svedeckou výpoveďou S. O. v spojení s vykonanými
dôkazmi. Okresný súd mal za to, že obžalovaný konal v nepriamom úmysle, nakoľko vedomí si svojej
povinnosti nevyužil všetky možnosti a schopnosti k nájdeniu si práce s príjmom umožňujúcim mu plniť
si vyživovaciu povinnosť voči svojmu synovi, a súčasne obžalovaný vedel, že svojim konaním môže
ohroziť záujem chránený Trestným zákonom a pre prípad, že ho spôsobí bol s tým uzrozumený. V

prípade obžalovaného ide o tzv. špeciálnu recidívu, pretože aj napriek tomu, že už bol za taký trestný
čin odsúdený, dopustil sa ho opätovne.

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery okresný súd prihliadol najmä na spôsob spáchania trestného
činu a jeho následok, pohnútku, zavinenie, osobu obžalovaného a možnosť jeho nápravy. Okresný súd u

obžalovaného vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, priťažujúce
okolnosti okresný súd nezistil. Okresný súd prihliadol aj na to, že obžalovaný bol v minulosti dvakrát
súdne trestaný, pričom v jednom prípade sa naňho hľadí, akoby odsúdený nebol, v druhom prípade
mu bol uložený trest povinnej práce ktorý však zavinene nevykonal a tento trest mu bol premenený
na trest odňatia slobody. Z toho okresný súd uzavrel, že takto uložené tresty obžalovaného neviedli k

náprave a nesplnili účel, t.j. aby obžalovaný viedol riadny život. Nakoľko u obžalovaného prevažovali
poľahčujúce okolnosti, okresný súd pristúpil k zníženiu hornej hranice trestnej sadzby o 1/3, v dôsledku
čoho modifikovaná trestná sadzba predstavuje trest odňatia slobody v trvaní 1 rok až 3 roky a 8
mesiacov. Okresný súd s prihliadnutím na všetky okolnosti veci dospel k záveru, že na obžalovaného je
potrebné vplývať nepodmienečným trestom odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov. Takto uložený trest je

podľa jeho názoru spravodlivý, primeraný a zákonný. Zároveň pre výkon trestu odňatia slobody okresný
súd obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obžalovaný, ktoré
písomne odôvodnil na č.l. 103.

Obžalovaný v odvolaní poukázal na to, že dňa 07.11.2017 zaplatil celú dlžnú sumu na výživnom vo výške
5.058,39- eur, poštovou poukážkou k rukám matky svojho syna, svedkyne S. O.. Ako dôkaz o zaplatení
dlžného výživného priložil kópiu poštovej poukážky.

Dňa 26.02.2019 (pred nariadeným termínom verejného zasadnutia odvolacieho súdu) došlo
odvolaciemu súdu podanie svedkyne S. O., označené ako „Oznámenie o zaplatení dlžnej sumy na
výživnom vo výške 5.058,39- eur“. Svedkyňa ako matka maloletého syna obžalovaného oznámila súdu,
že obžalovaný uvedenú sumu dňa 07.11.2017 v celosti uhradil. Upozornila na to, že od tohto dátumu
si obžalovaný opätovne vyživovaciu povinnosť neplní. Uviedla, že za obdobie od 03/2011 do 02/2019

jej bolo poukázané ÚPSVaR G. náhradné výživné v celkovej sume 8.531,04- eur, ktorými mal na výživu
maloletého prispievať práve obžalovaný. Ku dňu 28.02.2019 má obžalovaný dlh na výživnom v sume
3.149,65- eur.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 28.02.2019 za prítomnosti zástupcu Krajskej

prokuratúry v Trnave a súčasne v neprítomnosti obžalovaného a poškodenej, na ktorom oboznámil
zúčastnených s napadnutým rozsudkom okresného súdu, odvolaním obžalovaného, vyjadrením
poškodenej o zaplatení dlžného výživného a podstatným obsahom spisu. Zástupca Krajskej prokuratúry
Trnava navrhol odvolanie zamietnuť, nakoľko ku dňu konania verejného zasadnutia nebolo zaplatené
dlžné výživné v celom rozsahu.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktorému predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak bolo
napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 322 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,
ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku

správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd zistil, že odvolanie
obžalovaného je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal

všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný
proces upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine ako aj výroku o treste obžalovaného jasne,
zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti
svoje tvrdenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri ukladaní trestu. Záverečný názor okresného
súdu na prejednávanú vec, keď obžalovaného uznal vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej

výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona je dostatočne presvedčivý,
opodstatnený z hľadiska vecnej správnosti a zároveň zákonný a spravodlivý. Odôvodnenie rozsudku
zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez
výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň.

V priebehu odvolacieho konania však nastala taká zmena skutkového stavu, ktorá odôvodňovala postup
odvolacieho súdu v súlade s § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku v spojení s § 322 ods. 3 Trestného
poriadku tak, že obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. f) Trestného poriadku oslobodil.

Podľa § 285 písm. f/ Trestného poriadku súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak trestnosť činu

zanikla. K oslobodeniu z dôvodu zániku trestnosti činu tak ako je to aj v tomto prípade dochádza v
prípade účinnej ľútosti podľa § 86 Trestného zákona.

Podľa § 86 písm. a) Trestného zákona trestnosť trestného činu zaniká aj vtedy, ak ide o trestný čin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ

svoju povinnosť dodatočne splnil skôr, než sa súd odobral na záverečnú poradu. Toto ustanovenie
vyjadruje prioritný záujem spoločnosti na úhrade výživného ako dávky patriacej dieťaťu, ako výrazu
práva dieťaťa na splnenie vyživovacej povinnosti od svojho rodiča. Za trvalé nepriaznivé následky,
ktoré vylučujú zánik trestnosti trestného činu zanedbania povinnej výživy v zmysle § 207 Trestného
zákona,pritommožnopovažovaťlentakénásledky,ktorénemožnonapraviťaleboodstrániťdodatočným

splnením vyživovacej povinnosti. Sú to napr. následky na zdraví vyživovanej osoby, nemožnosť venovať
sa príprave na budúce povolanie alebo zamestnanie, pre ktoré mala vyživovaná osoba predpoklady,
nemožnosť štúdia a pod.

Trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona patrí medzi pokračovacie trváce

trestné činy s prvkami hromadného trestného činu, preto sa u neho uplatňuje režim vyplývajúci z § 122
ods. 10 a ods. 13 Trestného zákona.

Podľa § 122 ods. 13 Trestného zákona ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po
oznámení vznesenia obvinenia, posudzuje sa také konanie od tohto procesného úkonu ako nový skutok;

to neplatí, ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 <.. V takom prípade ide o
pokračovanie konania až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa alebo pokiaľ sa súd
druhého stupňa neodobral na záverečnú poradu.

Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že zmyslom ustanovenia § 207

Trestného zákona je to, aby páchateľ uhradil dlžné výživné za celé obdobie, za ktoré je trestne stíhaný
a pre ktoré súd zisťuje jeho trestnú zodpovednosť. (porovnaj R 21/2003)Okresný súd správne na základe vykonaného dokazovania mal dostatočným spôsobom preukázané,
že sa skutok uvedený v obžalobe, zároveň so stavom ku dňu vyhlásenia rozsudku (dlh na výživnom
ustálil vo výške 5.058,39- eur) právne kvalifikovaný ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207

ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona sa stal a že tento skutok spáchal obžalovaný.
Bez akýchkoľvek pochybností bola tiež preukázaná skutočnosť, že obžalovanému bola vyživovacia
povinnosť voči svojmu maloletému synovi T. O., uložená rozsudkom Okresného súdu Piešťany č.k.
10C/73/2009-173 zo dňa 31.05.2012, právoplatným dňa 07.07.2012, a to vo výške 100,- eur mesačne,
vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletého, S. O.. Za uvedené obdobie, t.j. od 03/2013

až doposiaľ (do vyhlásenia rozsudku okresného súdu) s výnimkou obdobia 15.03.2017 do 23.06.2017,
kedy sa obžalovaný nachádzal vo výkone trestu vznikol obžalovanému dlh na výživnom ustálený vo
výške 5.058,39- eur.

Z odvolania obžalovaného ako aj oznámenia poškodenej S. O. vyplýva, že dlžné výživné obžalovaný
zaplatil poškodenej ako matke svojho dieťaťa jednorazovo v plnej sume, a to dňa 07.11.2017.

Obžalovaný priložil k odvolaniu i doklad o zaplatení tejto sumy, ktorým bola kópia poštovej poukážky
na uvedenú sumu k rukám poškodenej. Túto skutočnosť verifikovala aj samotná poškodená, ktorá v
oznámení doručenom odvolaciemu súdu túto skutočnosť výslovne uviedla.

Pokiaľ ide o tvrdenia poškodenej, ako matky maloletého syna obžalovaného o tom, že odo dňa úhrady

zameškaného výživného v rozsahu ustálenom okresným súdom v napadnutom rozsudku, t.j. odo dňa
07.11.2017 si obžalovaný opätovne neplní vyživovaciu povinnosť čím mu opätovne vzniká dlh na
výživnom, odvolací súd poukazuje na jednu zo základných zásad upravujúcich trestný proces, a to
zásadu reformatio in peius (zákaz zmeny k horšiemu). Pretože odvolanie proti rozsudku bolo podané
len obžalovaným, teda v jeho prospech, uvedené pochybenie nebolo možné napraviť odvolacím súdom.

Vyššie uvedené podporuje aj Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. 15/2011,
podľa ktorého „Ak obžalovaný pokračuje v zavinenom neplnení vyživovacej povinnosti v zmysle § 207
Trestného zákona, aj po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa a odvolacie konanie prebiehalo len
na základe odvolania podaného výlučne v jeho prospech (tak ako je to v posudzovanej trestnej veci),

nemôže odvolací súd aplikovať ustanovenie § 122 ods. 13 druhá veta Trestného zákona. Došlo by tým
k porušeniu zákazu reformatio in peius ako zásady spravodlivého procesu vyjadrenej v § 322 ods. 3
veta druhá Trestného poriadku v zmysle ktorej sa zmena k horšiemu môže prejaviť najmä v skutkových
zisteniach, napr. vo väčšom rozsahu spáchanej trestnej činnosti, v použitej právnej kvalifikácii, v druhu
a výmere trestu, v druhu a výmere ochranného opatrenia.“

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti uzatvára, že v odvolacom konaní obžalovaný
preukázal zaplatenie dlžného výživného, ktoré mal za skúmané obdobie platiť na svoje maloleté dieťa
T. O., nar. XX.XX.XXXX. Pokiaľ ide o splnenie podmienky neexistencie trvalo nepriaznivých následkov
činu, výpoveďou matky maloletého nebolo preukázané, že by maloletý počas neplnenia vyživovacej

povinnosti obžalovaným trpel núdzou, čo preukazuje aj tá skutočnosť, že matke bolo počas obdobia
neplnenia si vyživovacej povinnosti obžalovaným poskytované tzv. náhradné výživné Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Y. a to v sume, v akej bol povinný plniť si vyživovaciu povinnosť
obžalovaný. Neplatenie výživného teda nemalo následky, ktoré by bránili zániku trestnosti.

Pretože obžalovaný, do času než sa odvolací súd odobral na záverečnú poradu, zaplatil dlžné výživné,
ktoré bolo predmetom trestného konania, a to v sume, v akej ho ustálil súd prvého stupňa v napadnutom
rozsudku za súčasného splnenia zákonných podmienok pre prijatie záveru, že prišlo k účinnej ľútosti
zo strany obžalovaného, odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu
podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku a následne rozhodol o oslobodení obžalovaného spod

obžalobypodľa§285písm.f)Trestnéhoporiadku,pretožedošlokzánikutrestnostičinuúčinnouľútosťou
obžalovaného v podobe zaplatenia dlžného výživného, pričom zároveň nezistil iné dôvody na zmenu
napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré by boli v prospech obžalovaného.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.