Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 20, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/104/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116215140
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2116215140.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek

senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Bytové družstvo so
sídlom v Trnave, IČO: 00 175 480, so sídlom Trnava, Ludvika van Beethovena 26, ako správca vo
vlastnom mene zastupujúci a konajúci na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome
súpisné číslo XXXX na ulici O. XX-XX, J., zastúpený spoločnosťou: UNITED LAWYERS, advokátska
kancelária, s.r.o., IČO: 36 662 291, so sídlom Bratislava, Mliekarenská 2, proti žalovanej: Prima banka
Slovensko, a. s., IČO: 31 575 951, so sídlom Žilina, Hodžova 11, zastúpenej spoločnosťou: SEDLAČKO
& PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 853 186, so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, o vydanie bezdôvodného

obohatenia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11C/33/2017-458 zo dňa
6. augusta 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom priznal žalovanej
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil právne na základe aplikácie ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53
ods. 1 až 3, § 53 ods. 4 písm. i), ods. 5, ods. 12, § 53a ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 488 a § 489 Zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len Občiansky zákonník), § 497 a § 502 ods. 1 Zákona č.
513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj len Obchodný zákonník), § 1 ods. 2 písm. a), § 2 písm. a) a
b) Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej
aj len zákon o spotrebiteľských úveroch), § 24a Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 8b ods. 1, 3, § 9 ods. 7 Zákona č. 182/1993 Z. z.

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj len zákon o vlastníctve bytov), s poukazom aj na
procesné ustanovenia § 298 ods. 1, § 251, § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1, 2 Zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len CSP).

3. Pokiaľ ide o otázku oprávnenosti právneho zástupcu zastupovať žalobcov pri podaní predmetnej
žaloby, súd prvej inštancie uviedol (odsek 33 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku), že táto bola (po
pôvodnom zastavení konania) s kladným záverom vyriešená uznesením Krajského súdu v Trnave č.

k. 23Co/123/2018-318 zo dňa 27.5.2019. V odôvodnení uznesenia odvolací súd uviedol právny názor,
ktorým je súd prvej inštancie viazaný, a síce že „povinnosť správcu konať pri výkone správy v mene
vlastníkov bytov a nebytových priestorov a na ich účet a oprávnenie konať pri správe domu za vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom znamená aj oprávnenie vykonávať pri správe domuvšetky procesné práva v zmysle príslušného procesného predpisu (CSP) na úspešnú obranu práv a
záujmov vlastníkov v dome. Z logického výkladu § 8b ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov (účinného ku
dňu podania žaloby a vystavenia splnomocnenia) vyplýva, že správca v zásade zastupuje všetkých

vlastníkov bytov a nebytových priestorov v súdnych konaniach, ide tak o priame zákonné zastúpenie
vlastníkov správcom vyplývajúce zo Zákona. Ustanovenie § 8b ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov
vychádza z princípu priameho zastúpenia, pri ktorom zástupca vo vzťahu k tretej osobe uskutočňuje
svoje vlastné vyhlásenie vôle, a to v mene a na účet zastúpeného (vlastníkov bytov a nebytových
priestorov), v dôsledku čoho pri priamom zastúpení vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. V

zmysle § 8b ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov aj zmluva o výkone správy v čl. III. obsahuje dojednanie
o splnomocnení, podľa ktorej vlastníci bytov splnomocnili správcu konať pri správe domu za vlastníkov
bytov v dome pred súdom, správu domu vykonávať samostatne v mene vlastníkov bytov v dome pri
vymáhaní škody. Správca preto bol v prejednávanej veci ako priamy zákonný zástupca vlastníkov bytov
v zmysle § 8b ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov v znení účinnom do 31.10.2018 (vzhľadom na vyššie
uvedený právny názor a s prihliadnutím k faktu, že vymáhanie pohľadávky z úverového záväzku patrí

pod výkon správy bytového domu v zmysle čl. I zmluvy o výkone správy č. 38 zo dňa 24.6.2009, pretože
vymáhanie pohľadávky vzniknutej z úverovej zmluvy uzatvorenej so žalovaným za účelom získania
úveru na rekonštrukciu bytového domu žalobcov, čo je možné predpokladať, v širšom slova zmysle
súvisí so správou bytového domu žalobcov). Takéto splnomocnenie nevylučuje ani § 89 CSP, pričom
ide o právo dať sa v konaní zastupovať s určitou modifikáciou a správca, ako zákonný zástupca, má

toto oprávnenie podľa § 8b ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov v znení účinnom do 31.10.2018.“ Odvolací
súd uzavrel, že splnomocnenie, ktoré ako splnomocniteľ vystavil zákonný zástupca žalobcov - správca
domu, pre splnomocneného - právneho zástupcu, je z vyššie uvedených dôvodov možné považovať za
udelené v súlade s právnymi predpismi.

4. Prvoinštančný súd konštatoval (odsek 34 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku), že medzi
stranami nebolo sporné, že žalovaná - banka ako veriteľ (pod obchodným menom Dexia banka
Slovensko a.s.) a vlastníci bytov v bytovom dome súp. č. XXXX na ul. O. XX-XX v J., v zastúpení
žalobcom - správcom ako zákonným zástupcom, ako dlžníci, uzavreli dňa 7.9.2009 Dodatok č. 1 k
Zmluveotermínovanomúvereč.06/062/06zodňa21.12.2006,ktorejpredmetomboloposkytnutieúveru

vo výške 99.581,76 Eur (3.000.000,- Sk) za účelom zateplenia bytového domu. V konaní sa žalobca
ako správca bytového domu domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že
žalovaná zvýšila od 15.12.2011 úrokové rozpätie z 1,0 % p.a. na 2,50 % p.a., a to podľa žalobcu na
základe neprijateľnej zmluvnej podmienky. Suma bezdôvodného obohatenia mala predstavovať spolu
sumu 3.948,40 Eur, z toho suma 3.917,25 Eur ako rozdiel medzi sumou 4.377,37 Eur, ktorú vlastníci

bytov žalovanej zaplatili po zvýšení úrokového rozpätia od 15.12.2011 do 15.6.2016, a sumou 460,12
Eur, ktorú by zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokovej sadzby a suma 31,15 Eur ako rozdiel medzi
sumou 40,41 Eur, ktorú vlastníci bytov žalovanej zaplatili po zvýšení úrokovej sadzby od 16.6.2016 do
21.11.2016 a sumou 9,26 Eur, ktorú by zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokovej sadzby. Nebolo pritom
sporným, že úver bol splácaný v zmysle prehľadu splátok úveru na č.l. 330 spisu.

5. Vlastníci bytov uzatvorili s bytovým družstvom v zmysle § 8a Zákona o vlastníctve bytov zmluvu o
výkone správy, predmetom ktorej je obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca zabezpečuje pre
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome činnosti uvedené v Zákone o vlastníctve bytov.
V zmysle ustanovenia § 8b ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy

o úvere) je správca povinný vykonávať správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome a na ich účet. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o vlastníctve bytov právne úkony týkajúce
sa domu, spoločných častí a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú všetkých
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Uzatvorením úverovej zmluvy týkajúcej sa bytového
domupretoprávaapovinnostizprávnehoúkonuvzniklipriamovlastníkombytovanebytovýchpriestorov

v bytovom dome (odsek 35 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

6. Pokiaľ ide o charakter uzavretého dodatku k zmluve o úvere, uzavrel ho správca z titulu svojho
oprávnenia vyplývajúceho mu zo znenia § 8b ods. 1 Zákona o vlastníctve bytov (v znení účinnom v čase
uzavretia dodatku), ako aj zo znenia článku III. Zmluvy o výkone správy č. 38 pre bytový dom O. XX-

XX v J.. Je však nepochybné, že dlžníkmi z úverovej zmluvy sú jednotliví vlastníci bytov v predmetnom
bytovom dome, tak ako to vyplýva aj zo súčasného znenia § 24a Zákona o spotrebiteľských úveroch,
kým správca je ich zákonným zástupcom. Právny vzťah založený zmluvou o úvere je tak právnym
vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušnýchustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne
vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Žalovaná pri uzatváraní
dodatku k zmluve o úvere vystupovala ako podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej

činnosti a zároveň ako veriteľ, ktorý poskytol úver v rámci svojho podnikania. Daný úver pritom bol
poskytnutý v súvislosti s vykonaním zateplenia na bytovom dome, a teda za účelom zveľadenia majetku
fyzických osôb - spotrebiteľov. Na strane dlžníka tak vystupovali spotrebitelia, ktorým nebol úver
poskytnutý v rámci obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na uvedenom nič nemení skutočnosť,
že za nich na základe zákonného splnomocnenia konal správca bytového domu, pretože subjektom

základného hmotnoprávneho vzťahu s bankou nebol správca bytového domu, ale jednotliví vlastníci
bytov a nebytových priestorov. S poukazom na uvedené a vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat
legi generali, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade sú ustanovenia § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník,
súd vyhodnotil zmluvný vzťah podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Hoci v prípade zmluvy o
termínovanomúverenejdespoukazomna§1ods.2písm.a)Zákona č.258/2001Z.z.(vzneníúčinnom

ku dňu uzavretia dodatku) o zmluvu o spotrebiteľskom úvere (pozn. v súčasnosti uvedené vylučuje §
1 ods. 3 písm. r/ Zákona č. 129/2010 Z. z.), vzťah medzi vlastníkmi bytov ako dlžníkmi a bankou ako
veriteľom bolo potrebné posúdiť ako spotrebiteľský vzťah v zmysle Občianskeho zákonníka (odsek 36
odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

7. K námietke žalovanej o nedostatku právomoci súdov SR rozhodovať spor medzi stranami s poukazom
na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode 15.11. zmluvy o termínovanom úvere, okresný súd
uviedol, že je daná právomoc súdu konať v uvedenej veci, a to s prihliadnutím na to, že predmetnú
rozhodcovskú doložku považoval za neplatnú v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal
na to, že rozhodcovský súd s uvedeným názvom „Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk“ v čase

vzniku úverového vzťahu neexistoval (viď Základné informácie na č.l. 161), z ktorého dôvodu je uvedené
dojednanie nezrozumiteľné, a preto neplatné podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navyše
poukázal na ustanovenie § 3 ods. 6 Zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní,
v zmysle ktorého spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobmedzuje právo spotrebiteľa obrátiť sa na
súd, pričom dodávateľ sa môže účinne dovolávať nedostatku právomoci súdu, iba ak vo veci už skôr

začalo spotrebiteľské rozhodcovské konanie, čo preukázané nebolo. Vzhľadom na uvedené dospel
okresný súd k záveru, že tu nie je prekážka konania spočívajúca v nedostatku jeho právomoci a spor
prejednal (odsek 37 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

8. Miestna príslušnosť Okresného súdu Trnava, bolo daná ustanovením § 87 písm. f) Zákona č. 99/1963

Zb. Občiansky súdny poriadok (v znení účinnom do 30.6.2016), v zmysle ktorého popri všeobecnom
súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo
spotrebiteľskej zmluvy, pričom vlastníci bytov (ako žalobcovia v čase podania žaloby) sú spotrebiteľmi
s trvalým pobytom prevažne v obvode tunajšieho súdu. Na uvedenom nič nemení to, že v konaní sa
neuplatňuje nárok na plnenie zo zmluvy, ale uplatňuje sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,

keďže tento nárok so spotrebiteľskou zmluvou nepochybne priamo súvisí. Zároveň prvoinštančný súd
poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 8NcC/3/2017-139 zo dňa 27.2.2017, ktorým
bolo konštatované, že na prejednanie a rozhodnutie veci je mieste príslušný okresný súd, ktorým
rozhodnutím je okresný súd viazaný v zmysle § 43 ods. 2 veta posledná CSP (odsek 38 odôvodnenia
preskúmavaného rozsudku).

9. K námietke o nedostatku právomoci súdu a k námietke miestnej nepríslušnosti okresného súdu
poukázal prvoinštančný súd aj na skutočnosť, že prejednávaná vec bola po vydaní pôvodného
zastavujúceho uznesenia predmetom odvolacieho konania. Odvolací súd pritom nepochybne skúmal
procesné podmienky konania, ako aj miestnu príslušnosť okresného súdu (§ 161 ods. 1, § 5 ods. 1, § 41

CSP), avšak nekonštatoval nedostatok právomoci alebo miestnej príslušnosti, preto možno mať za to,
že aj odvolací súd dospel k záveru, že je daná právomoc súdu a miestna príslušnosť okresného súdu
(odsek 39 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

10. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že v prejednávanej veci žalobca svoj nárok uplatnený žalobou

skutkovo vymedzil tak (a takto ho urobil predmetom posúdenia súdom), že ide o bezdôvodné obohatenie
žalovanej získané na úkor vlastníkov bytov tým, že žalovaná zvýšila úrokové rozpätie na základe
neplatného ustanovenia (bod 5.5. zmluvy), ktoré je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Okrem žaloby
okresný súd poukázal na repliku zo dňa 5.4.2017 (č.l. 153), v ktorej pôvodní žalobcovia výslovneuviedli, že podstatou sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia, o ktoré sa žalovaná obohatila na
úkor pôvodných žalobcov ako spotrebiteľov v dôsledku neprijateľnej zmluvnej podmienky, resp. že
predmetom konania je neprijateľnosť zmluvnej podmienky, na základe ktorej sa žalovaná bezdôvodne

obohatila (odsek 41 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

11. Pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. dodatku, okresný súd ho považoval za určité a zrozumiteľné,
a teda v tomto smere za platne dojednané (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a contrario). Zo
znenia bodu 5.5. dodatku, za použitia interpretačných pravidiel v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

vyplýva, že žalovaná je oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k zmene miery
rizika klienta, pričom zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta
alebo so zmenou rizikovej váhy klienta. Uvedené znenie ustanovenia dodatku je tak s poukazom
na jeho formuláciu podľa názoru okresného súdu zrozumiteľné a určité. Pojem „miera rizika klienta“
sa pritom nepoužíva len v uvedenom bode 5.5., ale aj v bode 5.8. dodatku, ktorý rieši možnosť
prehodnotenia miery rizika na žiadosť klienta. Zrozumiteľnosť a určitosť ustanovenia bodu 5.5. dodatku

vyplýva aj z dokazovania výsluchom svedka Ing. L. F. (č.l. 451 a nasl.), ktorý bol prokuristom žalobcu
v čase uzatvorenia dodatku a dodatok, ako aj viaceré iné zmluvy o úvere počas vykonávania funkcie
prokuristu (v období od 5.8.1996 do 1.2.2014) podpísal. Z výpovede tohto svedka vyplýva, že v rámci
kontraktačného procesu boli žalobcovi posielané návrhy zmlúv na pripomienkovanie, pričom dostal čas,
aby sa vyjadril alebo ho podpísal s tým, že buď sa podpíše alebo sa bude upravovať a ak boli v zmluve

ustanovenia, ktoré považoval žalobca za neurčité, tieto sa upravovali. Svedok tiež uviedol, že vedel, že
v zmluve bolo písané, že banka môže jednostranne meniť maržu („v tej zmluve to tak bolo písané“).
Z uvedeného vyplýva, že ohľadom dodatku prebehol riadny kontraktačný proces, po ktorom nezostalo
žiadne ustanovenie zmluvy neurčité. Tiež okresný súd poukázal na výpoveď svedkyne Ing. P. I. (č.l.
397), ktorá uviedla, že ona nemala vedomosť o tom, aké sú podmienky úročenia úverov, ale žalobca

a tí ľudia, ktorí podpisovali úverové zmluvy v tej dobe, určite áno, alebo aspoň mali mať; človek by si
mal prečítať, čo podpisuje. Zároveň poukázal aj na vyjadrenie pôvodných žalobcov v replike zo dňa
5.4.2017 (č.l. 153), v ktorej uviedli, že predmetom konania nie je sporná neurčitosť, vážnosť alebo
zrozumiteľnosť dotknutého článku (a preto vyjadrenia žalovanej týkajúce sa výkladu právnych úkonov
považujú za nadbytočné), ale predmetom konania je neprijateľnosť zmluvnej podmienky, na základe

ktorej sa žalovaná bezdôvodne obohatila.

12. Žalobca v konaní svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaná získala bezdôvodné obohatenie plnením
na základe neplatného ustanovenia bodu 5.5. dodatku, ktoré je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
a to s poukazom na stanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa 28.4.2015 (č.l. 17) a rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/563/2015 zo dňa 10.2.2016 (č.l. 154). Pokiaľ ide o stanovisko
Národnej banky Slovenska (NBS), okresný súd poukázal na skutočnosť, že NBS sa v stanovisku (ktoré
pre súd ani nie je záväzné) žiadnym spôsobom nevyjadruje k citovanému bodu 5.5. dodatku, ale iba
k bodu 12.1.1.1. dodatku (uplatnenie sankčného zvýšenia), na základe ktorého ustanovenia však k
zvýšeniu úrokového rozpätia v tu prejednávanej veci neprišlo. Pokiaľ ide o uvedený rozsudok Krajského

súdu v Žiline, uvedené rozhodnutie je na prejednávanú vec neaplikovateľné, keďže vychádza z iných
skutkových okolnosti. Predovšetkým, v uvedenom konaní nebola posudzovaná zmluva o termínovanom
úvere uzavretá za účelom obnovy bytového fondu, v ktorej by ako dlžníci vystupovali vlastníci bytov
zastúpení správcom; v uvedenom konaní bola posudzovaná zmluva o poskytnutí úveru s odkladacou
podmienkou, do splnenia ktorej sa poskytnutý úver nepovažoval za hypotekárny, v ktorej ako dlžníci

vystupovali obyčajné fyzické osoby bez zastúpenia, a teda išlo o iný typ zmluvy ako v tu prejednávanej
veci, s iným počtom ustanovení. Naviac, znenie bodov 4.6. a 5.5. ani nie je totožné, keďže je inak
definovaná zmena miery rizika klienta. Vzhľadom na uvedenú odlišnosť skutkových okolnosti oboch
prípadov a odlišné znenie dojednaní zmlúv nie je možné automaticky prihliadať na to, že Krajským
súdom v Žiline bolo určené, že ustanovenie bodu 4.6. zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/589/05 zo dňa

29.9.2005 je neprijateľnou podmienkou a je neplatné, t.j. nie je možné aplikovať ustanovenie § 53a ods.
1 Občianskeho zákonníka (odsek 43 odôvodnenia preskúmaného rozsudku).

13. Žalobca v žalobe označil ustanovenia bodu 5.5. a bodu 12.1.1.1. dodatku za neprijateľné zmluvné
podmienky, a preto neplatné. K bodu 12.1.1.1. dodatku okresný súd uviedol, že na základe uvedeného

ustanovenia nedošlo v tu prejednávanej veci k zvýšeniu úrokového rozpätia, a preto je posudzovanie
jeho prijateľnosti alebo neprijateľnosti ako zmluvnej podmienky nadbytočné, keďže aplikácia sankčnej
úrokovej sadzby nie je predmetom tohto konania. Okrem toho, žalobca vo svojich ďalších podaniach(zo dňa 30.8.2019 a 29.11.2019) poukazoval na ustanovenie § 298 ods. 1 CSP (a teda, aby súd aj bez
návrhu vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky) práve a len vo vzťahu k bodu 5.5. dodatku.

14.Neprijateľnázmluvnápodmienkajetakéustanoveniespotrebiteľskejzmluvy,ktoréspôsobujeznačnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a jej použitie
zákonsankcionujeabsolútnouneplatnosťou.Neprijateľnépodmienkyniesútaxatívnevypočítané,keďže
ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje len ich demonštratívny výpočet. Zákon
upravuje výnimku z uvedeného pravidla neprijateľnosti zmluvných podmienok, a síce, že o neprijateľnú

zmluvnú podmienku nejde vtedy, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak bola neprijateľná
podmienka individuálne dojednaná (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu
uzavretia dodatku). Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah; pričom
individuálne dojednanie preukazuje dodávateľ. Poukázal na § 53 ods. 12 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého sa neprijateľnosť zmluvnej podmienky hodnotí so zreteľom na povahu služieb, na ktoré

bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia
zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy.

15. Ak by teda aj bola v spotrebiteľskej zmluve obsiahnutá taká podmienka, ktorá by svojim
charakterom spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa, ale bola individuálne dojednaná, nepôjde o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Dôkazné bremeno ohľadom preukázania toho, že zmluvná podmienka bola individuálne dojednaná,
nesie dodávateľ, v tomto prípade žalovaná. Z vykonaného dokazovania výsluchom svedka Ing. L. F.
(č.l. 451 a nasl.) mal okresný súd za preukázané, že uzatváranie zmlúv so žalovanou prebiehalo takým
spôsobom, že žalobcovi ako správcovi bol zaslaný návrh na pripomienkovanie, pričom dostal čas,

aby sa vyjadril alebo ho podpísal s tým, že buď sa podpíše alebo sa bude upravovať. Z uvedeného
vyplýva, že nešlo o formulárovú zmluvu, do ktorej dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale správca (ktorý
je odborne spôsobilou osobou) mal možnosť ovplyvniť obsah dodatku. Nie je pritom podstatné, že
si boli znenia viacerých zmlúv podobné, čo je akceptovateľné, keďže išlo o uzatváranie obdobných
zmlúv za obdobným účelom (obnova bytového fondu toho-ktorého bytového domu). Rozhodujúce je,

že kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou ako bankou a žalobcom ako správcom, ktorý bol
odborne spôsobilou osobou, a ktorý mal možnosť do znenia zmluvy resp. dodatku zasiahnuť. Vzhľadom
na to dospel okresný súd k záveru, že spotrebitelia mali prostredníctvom žalobcu ako správcu možnosť
zmluvné podmienky si dohodnúť, zmluvné podmienky tak boli individuálne dojednané, a preto žiadnu
z nich (a teda ani bod 5.5. dodatku) nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Okrem toho poukázal na skutočnosť, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde ani vtedy, ak ide o
cenu plnenia, pričom v prípade úroku možno hovoriť o cene plnenia. Dodal, že za istých podmienok aj
ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a) Občianskeho zákonníka (účinné od 1.6.2010) umožňuje jednostranné
zvýšenie úrokovej sadzby zo strany dodávateľa a nepovažuje ho za neprijateľnú zmluvnú podmienku
podľa § 53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka. Odhliadnuc od uvedeného, ustanovenie bodu 5.5.

dodatku umožňuje zmenu úrokovej sadzby aj v prospech spotrebiteľa (keďže banka má možnosť meniť,
a teda aj znížiť, nielen zvýšiť, úrokovú sadzbu), a preto tu chýba značná nerovnováha v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

16. Žalobca skutkovo vymedzil predmet konania tak, že namietal aplikáciu bodu 5.5. dodatku s

odôvodnením, že ide o neplatné ustanovenie pre neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobca tiež tvrdil (v
replike na č.l. 152), že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel až zo stanoviska NBS zo dňa 28.4.2016.
Z uvedeného tvrdenia žalobcu potom nevyhnutne vyplýva, že do uvedeného dňa žalobca nepovažoval
plnenie žalovanej vo forme zvýšeného úroku za neoprávnené.

17. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v konaní bolo z výsluchu svedka Ing. L. F. (č.l. 451), ktorý bol
prokuristom žalobcu v období od 5.8.1996 do 1.2.2014 a oprávneným konať vo veciach týkajúcich sa
úverových zmlúv preukázané, že žalobca vedel o zvýšení úrokového rozpätia už v čase jeho zvýšenia,
toto zvýšenie bolo predmetom rokovaní so žalovanou, pričom nakoniec žalobca zvýšenie úrokového
rozpätia akceptoval (z výpovede svedka: tým, že sa úroky zvýšili, boli tam naťahovačky so žalovanou;

bolo to konzultované s členom predstavenstva JUDr. A.; žalovaná argumenty žalobcu neakceptovala,
museli to nechať tak; zvýšenie úrokov považovali za nesprávne; boli také názory, že aby keď nesúhlasia
s úrokmi, aby nesplácali úvery, ale s tým svedok nesúhlasil; v tej zmluve to tak bolo písané, že môže
prísť k úprave, na základe toho neuspeli, keď to rozporovali). Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca,hoci najprv so zvýšením úrokového rozpätia nesúhlasil, nakoniec s prihliadnutím na ustanovenie zmluvy,
ktoré takýto postup umožňovalo, zvýšenie úrokového rozpätia akceptoval a úvery boli ďalej splácané aj
prizvýšenomúroku.Bolotakpreukázané,žežalobcavedeloaplikáciibodu5.5.dodatkuodzačiatkujeho

použitia a voči tomuto postupu po rokovaniach so žalovanou už nenamietal, hoci mal viacero možností
riešiť situáciu inak (nesplácanie úveru alebo jeho splácanie len do výšky pôvodného úroku; predčasné
splatenie úveru; prechod do inej banky; uplatnenie bodu 5.8. dodatku).

18. Tiež okresný súd dodal, že čo sa týka oznámenia zvýšenia úrokového rozpätia, s poukazom na

znenie bodu 5.5. dodatku, ani prípadné neoznámenie zvýšenia by nebolo dôvodom neúčinnosti alebo
neplatnosti zvýšenia. Zvýšenie úrokového rozpätia však bolo žalobcovi oznámené, a to Oznámením
o zmene úrokového rozpätia zo dňa 1.12.2011 (č.l. 38), ktoré žalobca priložil k žalobe so skutkovým
tvrdením v žalobe, že žalovaná toto oznámenie zaslala žalobcovi, ktoré skutkové tvrdenie žalovaná
nepoprela. Žalovaná predložila tiež kópiu Podacieho hárku, z ktorého vyplýva, že dňa 1.12.2011 bola
podaná na poštovú prepravu zásielka pre žalobcu. Podací hárok samozrejme nie je dokladom o

doručení, ale preukazuje odoslanie zásielky žalobcovi. Hoci podacia pečiatka nie je úplne čitateľná,
je zrejmé, že sa na listine nachádza a nič z listiny nevzbudzuje pochybnosti o jej autenticite. Zároveň
okresný súd poukázal na výpoveď svedka Ing. D. (rub č.l. 398), ktorý uviedol, že keď išlo o 10 prípadov,
oznámenia išli v jednej obálke so sprievodným listom, čo vysvetľuje, prečo žalovaná preukazuje
odoslanie viacerých oznámení jedným podacím hárkom (voči čomu namietal žalobca v podaní zo dňa

29.11.2019). Okresnému súdu sa pritom nejaví ako ťažko uveriteľné, že by zásielka s niekoľkými listami
- oznámeniami bola v hodnote 1,- Euro. Je bez významu, že žalobca nedisponuje údajom v knihe
došlej pošty, že by čokoľvek bolo doručené od žalovanej v decembri 2011, ale rozhodujúce je, že spolu
so žalobou uvedené oznámenie predložil, čo preukazuje, že mu bolo doručené. V spojení s Podacím
hárkom a výpoveďou svedka Ing. D. podľa okresného súdu možno mať za preukázané, že list bol s

prihliadnutím na všeobecne známu dobu prepravy doručený správcovi najneskôr do jedného týždňa
po jeho spísaní a odoslaní, t.j. v prvom týždni mesiaca december 2011. Predovšetkým poukázal na
skutočnosť, že uvedený list bol priložený k žalobe, t.j. správcovi bol preukázateľne doručený, pričom v
žalobe ani neskôr nebolo uvádzané žiadne skutkové tvrdenie o dátume jeho doručenia, preto možno
vychádzaťzovšeobecneznámejdobyprepravypoštovýchzásielok.Tiežpoukázalnavýpoveďsvedkyne

Ing. P. I. (rub č.l. 396), ktorá potvrdila, že našli v kancelárii k niektorým bytovým domom oznámenia o
zvýšení úrokového rozpätia. Ak žalobca neskôr v konaní začal spochybňovať doručenie mu oznámenia,
okresný súd považoval takýto postup za účelový, a to z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo
strany žalovanej. Svedok Ing. D. zároveň potvrdil, že podpisy na oznámení o zmene úrokového rozpätia
sú pravé. Pokiaľ ide o námietku neurčitosti uvedeného oznámenia vznesenú žalobcom, nie je zrejmé,

od absencie akých zákonných náležitostí žalobca neurčitosť oznámenia odvodzoval. Okrem toho, zo
svedeckej výpovede Ing. Kuliffaya (č.l. 398) vyplýva, že žalobca bol pred doručením listu o zmene
úrokového rozpätia informovaný na osobnom rokovaní, ktoré sa konali maximálne mesiac pred zaslaním
listu a až následne mu bol zaslaný list, a teda k oznámeniu zvýšenia úrokového rozpätia došlo aj ústne.

19. K dôvodnosti použitia bodu 5.5. okresný súd odkázal na výpoveď svedka Ing. D., ktorý uviedol (č.l.
398), že každý rok sa bytové domy prehodnocovali a mohla sa zmeniť marža, spracovávali to na základe
analýz ako podnikateľskú klientelu, posudzovali finančné výkazy, výdavky bytového domu, tvorba fondu
opráv, vek majiteľov, stúpajúcim vekom je riziko splácania väčšie, pokiaľ sa ekonomika nemení, roky sa
to držalo, problém nastal finančnou krízou, čo znamenalo zvýšené riziko splácania úverov. Uvedené je v

súlade so skutočnosťou, že je všeobecne známe, že v druhej polovici roka 2011 sa prehĺbila tzv. dlhová
kríza v eurozóne a došlo k spomaleniu resp. k poklesu ekonomického rastu (viď. napr. Výročná správa
Európskej centrálnej banky za rok 2011 zverejnená na stránke G.) a nešlo o obdobie hospodárskeho
rastu ako sa mylne domnieva žalobca. V uvedenom období sa pritom miera rizika dlžníkov zhoršila
vo všeobecnosti a zvýšilo sa riziko nesplácania úverov. Dodal, že skutočnosť, že dodatok umožnil

žalovanej zmenu úrokového rozpätia, nesúvisí so zmenou majiteľa spoločnosti žalovanej v roku 2011,
ale s dojednaním bodu 5.5. v čase uzatvorenia dodatku v roku 2009. Čo sa týka spochybňovania
výpovede svedka Ing. D. žalobcom, predovšetkým okresný súd poukázal na to, že ide o svedka, ktorého
výsluch navrhol práve žalobca. Z predloženej zápisnice z pojednávania dňa 30.1.2019 vo veci sp.
zn. 22Csp/86/2017 (č.l. 427) pritom nevyplýva, že by svedok vypovedal v úplnom rozpore s tým, čo

vypovedal v tomto konaní, keďže podľa zápisnice (str. 4) uviedol ako dôvod zvýšenia okrem porušenia
klienta aj zníženie bonity, tak ako v prejednávanej veci. Pokiaľ ide o tabuľku predloženú žalobcom (č.l.
426), okresný súd uviedol, že je na rozhodnutí banky, pri ktorej zmluve uplatní článok umožňujúci jej
zmenu úrokového rozpätia z dôvodu zmeny miery rizika klienta. Zároveň sú evidentné rozdiely medzimaržami pri jednotlivých zmluvách, pričom pri neskôr uzavretých zmluvách boli dohodnuté vyššie marže,
z ktorého dôvodu zrejme nedošlo k ich prehodnoteniu; v prípade bytového domu X. A. nešlo podľa čísiel
o totožný bytový dom. V prejednávanej veci teda došlo k zmene ratingu klienta, čím sa naplnil jeden

z dôvodov, ktorý si strany ako dôvod jednostrannej zmeny úrokového rozpätia dojednali v bode 5.5.
dodatku. Zároveň je možné zvýšenie úrokového rozpätia považovať za adekvátne, a to vzhľadom na to,
že ustanovenie bodu 12.1.1.1. (ktoré žalovaná neaplikovala) umožňuje za určitých podmienok zvýšenie
úrokového rozpätia až do 10,41% p.a.. Bod 5.5. dodatku pritom ani nemá hornú hranicu zvýšenia,
napriek tomu žalovaná úrokové rozpätie zvýšila iba na hodnotu 2,50 % p.a., čo ani zďaleka nedosahuje

úroveň možného zvýšenia dojedaného podľa bodu 12.1.1.1. dodatku. Tiež dodal, že nebolo preukázané,
že by v čase zvýšenia úrokového rozpätia žalobca namietal neadekvátnosť zvýšenia.

20. Okresný súd zdôraznil, že žalobca žalobu skutkovo vymedzil tak, že tvrdil bezdôvodné obohatenie
žalovanej z dôvodu, že jej bolo plnené na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v bode 5.5. dodatku
s tým, že do doručenia stanoviska NBS nevedel, že žalovaná nemá na zvýšené úrokové rozpätie nárok.

Znamená to teda, že podľa tvrdenia žalobcu voči použitiu ustanovenia bodu 5.5. dodatku namietal až
o niekoľko rokov po tom, čo došlo k postupu žalovanej podľa dodatku. Avšak už v čase použitia tohto
ustanovenia žalobca (ako je vyššie uvedené) o použití bodu 5.5. dodatku vedel a zmieril sa s jeho
použitím, hoci mal aj iné možnosti riešenia. Ak potom žalobca voči jeho použitiu namietal až o niekoľko
rokov neskôr, možno to považovať za účelové a odôvodnené zrejme iba zmenou v osobe prokuristu.

21. Za potrebné považoval okresný súd poukázať na povinnosť žalobcu ako správcu v zmysle § 8b ods.
3 Zákona o vlastníctve bytov, a síce pri obstarávaní služieb dojednať čo najvýhodnejšie podmienky, aké
sa dali dojednať v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Žalobca ako správca je
tou istou právnickou osobou, ktorá zastupovala vlastníkov bytov pri uzavretí predmetného dodatku v

roku 2009, pričom žalobou podanou o cca 7 rokov neskôr namieta znenie dodatku, s ktorým v roku 2009
súhlasil a použitie bodu 5.5., ktoré v roku 2011 nakoniec akceptoval. Ak žalobca spochybňuje výhodnosť
dojednania dodatku pre vlastníkov bytov, spochybňuje tým paradoxne splnenie si svojej povinnosti
uloženej mu citovaným ustanovením. V súvislosti zo zmluvou o úvere boli vlastníci bytov zastúpený
žalobcom ako správcom, za ktorého pri uzatváraní zmluvy o úvere, dodatku, ako aj pri rokovaniach o

zmene úrokového rozpätia konal prokurista. Skutočnosť, že následne došlo k zmene v osobe prokuristu,
ničnemenínatom,žeišlostáleotohoistéhosprávcu,ktorýbolpovinnýdodržiavaťustanovenie§8bods.
3 Zákona o vlastníctve bytov (v znení účinnom ku dňu uzavretia dodatku). Ak tak neurobil, je namieste
otázka zodpovednosti za škodu, ktorú tým prípadne vlastníkom bytov a nebytových domov spôsobil.

22. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že nebolo možné považovať bod 5.5. dodatku za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, preto nebolo možné dospieť k záveru, že by žalovaná prijala bezdôvodné
obohatenie na úkor vlastníkov bytov, pretože jej bolo plnené na základe uvedeného platného
ustanovenia. Z uvedeného dôvodu žalobu vo výroku I. rozsudku zamietol, a to v časti istiny, ako aj úroku
z omeškania, keďže žalovaná sa s plnením do omeškania nedostala. Ešte dodal, že ak sa žalobca v

podaniach zo dňa 30.8.2019 a 29.11.2019 domáhal aplikácie § 298 ods. 1 CSP, nešlo podľa názvu
podaní ani podľa ich obsahu o návrh na pripustenie zmeny petitu (ako napr. na č.l. 269), keď žalobca
poukazoval na možnosť, že súd môže aj bez návrhu vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Keďže
však dospel okresný súd k záveru, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku v bode 5.5. dodatku nejde,
nevyslovil jej neplatnosť.

23.Nazávereštedoplnil,žedôvodomprezamietnutiežalobyjeajjejnepreskúmateľnosť,keďžežalobca
sa po zmene žaloby domáhal zaplatenia sumy 3.948,40 Eur s úrokom z omeškania s tým, že žalovaná
sa mala bezdôvodne obohatiť za obdobie od 15.12.2011 do 15.6.2016 o sumu 3.917,25 Eur a za
obdobie od 16.6.2016 do 21.11.2016 o sumu 31,15 Eur, čo však nezodpovedá Výpočtu bezdôvodného

obohatenia (č.l. 330), keďže súčet žalobcom uvádzaných súm za obdobie od 15.12.2011 do 15.6.2016
je 2.030,95 Eur (rozdiel oproti žalovanej sume je 1.886,30 Eur) a súčet žalobcom uvádzaných súm za
obdobie od 16.6.2016 do 21.11.2016 je 25,54 Eur (rozdiel oproti žalovanej sume je 5,61 Eur). Napriek
tomu, že žalovaná uvedené rozpory namietala a okresný súd konštatoval spornosť výšky prípadného
bezdôvodného obohatenia, uvedené rozdiely žalobca v priebehu konania nevysvetlil. Nebolo pritom

namieste vyzývať žalovanú na prepočet jednotlivých splátok (ako to žiadal žalobca v podaní zo dňa
30.8.2019), keďže žalovaná voči výpočtu rozdielu medzi úrokom, ktorý bol uhradený a úrokom, ktorý by
bol uhradený pri pôvodnom úrokovom rozpätí, nenamietala. Nepreskúmateľnosť však je daná tým, žežalobca nevysvetlil, ako vznikli rozdiely medzi sumami, ktoré za uvedené obdobia požaduje v zmysle
zmenenej žaloby a sumami, ktoré rozpísal vo Výpočte bezdôvodného obohatenia.

24. Okresný súd ďalej konštatoval, že keďže dospel k záveru, že žalovaná sa bezdôvodne
neobohatila, bolo by nadbytočné podrobne sa zaoberať otázkou premlčania nároku a vznesenou
námietkou premlčania, keďže žalobcovi, resp. vlastníkom bytov voči žalovanej žiadny nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia nevznikol. K uvedenému uviedol len toľko, že v konaní sa uplatňuje nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia (konkrétne zaplatenie sumy, o ktorú mal byť úver preplatený na

úroku, a tak mali byť poskytnuté žalovanej finančné prostriedky, na ktoré táto nemala podľa žalobcu
nárok), ktoré sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe
podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Keďže žaloba bola podaná dňa 30.6.2016, premlčané by
boli všetky plnenia urobené viac ako 3 roky pred podaním žaloby, t.j. v trojročnej objektívnej premlčacej
dobe. V prejednávanej veci by pritom nebolo možné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu,
pretože v konaní nebol preukázaný úmysel žalovanej bezdôvodne sa obohatiť, keď zvýšenie úrokového

rozpätia malo základ priamo v zmluve. Podporne poukázal najmä na rozsudok Krajského súdu v
Trnave č. k. 11Co/58/2019-398 zo dňa 30.6.2020, ale aj na jeho rozsudky č. k. 24Co/632/2015 zo dňa
11C/33/2017, č. k. 9Co/284/2017-86 zo dňa 27.3.2018, č. k. 9Co/199/2018-114 zo dňa 26.3.2019. Pokiaľ
ide o výpoveď svedka Ing. B., tento svedok vypovedal o okolnostiach, ktoré sa týkali iného zmluvného
vzťahu, súvisiaceho s iným bytovým domom a zároveň svedok vyjadroval vlastný subjektívny názor na

zvýšenie úrokového rozpätia, a preto ani z jeho výpovede nebolo možné mať za preukázaný úmysel
žalovanejbezdôvodnesaobohatiťvkonkrétnomprávnomvzťahužalobcuažalovanejvtuprejednávanej
veci. V konaní nebolo žiadnym dôkazom preukázané tvrdenie žalobcu, že zo strany žalovanej išlo o
sústavnú činnosť, ktorá vedome smeruje k bezdôvodnému obohateniu, ale bolo preukázané, že išlo
o postup v zmysle ustanovenia úverovej zmluvy z dôvodu zvýšenia miery rizika klienta. V prípade

subjektívnej premlčacej doby by bolo potrebné prihliadnuť na skutočnosť preukázanú výpoveďami
svedkov Ing. F. a Ing. D., a síce, že žalobca o zvýšení úrokového rozpätia vedel už od počiatku. Pokiaľ
ide o poukazovanie žalobcu na uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovanej v rozpore s dobrými
mravmi, okresný súd vznesenie námietky premlčania žalovanou za zneužitie práva nepovažoval. V
zásade totiž platí, že vznesenie námietky premlčania je uplatnením práva, ktoré zákon predpokladá,

pričom neboli preukázané žiadne také individuálne okolnosti prípadu, ktoré by umožňovali na námietku
premlčania neprihliadnuť. Tieto okolnosti musia byť pritom naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby
bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku
premlčania (uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 2648/2003 zo dňa 31.8.2004).

25. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, keď žalovaná bola v konaní v celom rozsahu úspešná, čo v konečnom dôsledku
znamená nárok žalovanej voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu
100 % trov konania. Pokračoval, že ustanovenie § 257 CSP upravuje moderačné právo súdu, ktoré
umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznať úspešnej strane nárok na náhradu

trov konania celkom alebo sčasti. Uplatnenie tohto ustanovenia je možné len z výnimočných dôvodov,
ktorá výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu,
pričom ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie
a náhodu. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP však v konaní žalobcom neboli
tvrdené a okresný súd ich sám nezistil. Takýmto dôvodom pritom nemôže byť skutočnosť, že na strane

neúspešného v konaní ide o správcu zastupujúceho spotrebiteľov. Po posúdení všetkých okolností
konkrétnej veci, dospel k okresný súd záveru, že tu nie sú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa (§
257 CSP), pre ktoré by bolo potrebné žalovanej náhradu trov konania celkom alebo sčasti nepriznať
(ods. 62 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku).

26. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že prizná žalobcovi žalobou vznesený nárok, alternatívne rozsudok
zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), g), f), h) CSP.
Argumentoval nesprávnym právnym posúdením v bode 42. rozsudku s tým, že zároveň okresný
súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okresný súd namiesto posudzovania neprijateľnosti

zmluvnej podmienky, postupoval svojvoľne hodnotením určitosti a zrozumiteľnosti ustanovenia čl. 5.5
Zmluvy, aj napriek tomu, že žalobca sa jej nedomáhal a ani protistrana zrozumiteľnosť a určitosť čl.
5.5 Zmluvy nespochybňovala (nebola medzi stranami sporná), a to i napriek tomu, že okresný súd
konštatuje, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, cituje: „vzťah medzi vlastníkmi bytov ako dlžníkmia bankou ako veriteľom bolo potrebné posúdiť ako spotrebiteľský vzťah v zmysle Občianskeho
zákonníka“ (čl. 36 odôvodnenia rozsudku). Okresný súd sa nezaoberal listinnými dôkazmi: rozsudkom
NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019, spolu s uznesením ÚS SR sp. zn. III. ÚS 124/2020-21

zo dňa 15.4.2020. V tomto prípade súdy posudzovali čl. 4.6 zmluvy o úvere , ktorý je doslovný s čl.
5.5 zmluvy o úvere v tomto súdnom konaní a vyhlásili ho za neprijateľnú zmluvnú podmienku už v
roku 2015. S odkazom na konštatovanie okresného súdu v odseku 41. odôvodnenia rozsudku považuje
postup okresného súdu za zmätočný, nakoľko okresný súd svojvoľne nedodržal predmet konania určený
žalobou a písomnými podaniami žalobcu, ktorý sa opakovane domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej

podmienky, hoci tak súd mal učiniť „ex offo“ aj bez návrhu. V konečnom dôsledku sa ani znením čl.
5.5 z hľadiska jeho určitosti a zrozumiteľnosti nevenoval, ale podrobne skúmal kontraktačný proces,
pričom stačilo zodpovedať právnu otázku, či je vôbec možné zvýšiť úrokové rozpätie alebo len úrokovú
sadzbu. Nakoľko súdy už niekoľkokrát vo vyššie spomínaných súdnych konaniach definitívne a s
konečnou právoplatnosťou skonštatovali, že čl. 5.5 Zmluvy je neplatný z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej
podmienky,ustanoveniečl.5.5jeneplatnéajvovšetkýchostatnýchspotrebiteľskýchzmluvách„exlege“.

27.Dokazovanievykonanýmivýsluchmitrpízásadnýmivadami.Ing.F.napojednávanídňa9.7.2020(str.
3 zápisnice) skonštatoval: „my sme podpísali zmluvu, podmienky sme si preštudovali v začiatkoch (pozn.
rok 2006), potom to bola štandardná zmluva, nevstupovali sme do toho. Dexia si povedala podmienky,
na dome to odsúhlasili, my sme podpísali zmluvu.“. Zároveň svedok uviedol, že: „aspoň tie prvé zmluvy

(pozn. rok 2006) sme čítali celé, potom už možno tie ďalšie zmluvy sme tak detailne nečítali.“. Na
otázku svedkovi F., či vedel, že tá zmluva sa dá jednostranne meniť zo strany banky, svedok uviedol,
že : „NIE.“ (str. 5 zápisnice). Až pri rokovaniach v roku 2012 svedok uviedol, že „to tak nejako bolo v
zmluve písané, že môže prísť k úprave, na základe toho sme neuspeli, keď sme to rozporovali.“ (str.
6 zápisnice). Teda z výsluchov vyplýva, že vedomosť svedka o možnosti zvýšenia úrokového rozpätia

bola až následná, po neúspešných rokovania so žalovanou, teda v roku 2012, kedy boli žalovaným
upozornení na existenciu čl. 5.5.

28. Aj z výpovedí Ing. D., ktorý sa úporne snaží presvedčiť okresný súd o oprávnenosti žalovaného na
zvýšenie úrokového rozpätia je jasné, že ani netuší resp. tuší ale nechce priznať, z akého dôvodu došlo

v skutočnosti k zvýšeniu úrokového rozpätia. Najjednoduchšie vysvetlenie, ktoré vyznieva dôveryhodne,
jevysvetlenienavýšeniaúrokovéhorozpätiaprezentovanénapojednávanídňa9.7.2020Ing.F.vpriamej
súvislosti s výpoveďou Ing. D., že banka sa pokúšala zvýšiť maržu aj predtým, pričom bol potrebný
podpis dodatku, ktoré žalobca odmietol realizovať, preto sa žalovaný pokúšal využiť prepad EURIBORU
spolu s jednostrannou zmenou úrokového rozpätia, čo bo pokyn od úverovej komisie z centrály banky,

ktorá už v tom čase vedela, že sadzba EURIBOR bude aj záporná. Tvrdenie svedka Ing. D. (str. 3,
zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/51/2017 zo dňa 4.2.2020) že dôvodom prehodnotenia úrokového
rozpätia bolo zvýšenie nezamestnanosti z 2 % na 14 % neobstojí, nakoľko v histórií SR nikdy nebola
nezamestnanosť vo výške 2 % v roku 2008 bola miera nezamestnanosti na úrovni 8,5 % a k zvýšeniu
nezamestnanosti došlo v roku 2009 na úroveň 12,5 %, teda k rastu nezamestnanosti došlo 3 roky

skôr, v rokoch 2011 bola nezamestnanosť konštantná, pričom v roku 2012 začala nezamestnanosť
kontinuálne rapídne klesať. Teda riziko splácania úverov proklamované centrálou banky resp. Úverovou
komisiou neexistovalo. Svedok Ing. D. (str. 3, zápisnica z pojednávania sp. zn. 22Csp/86/2019 zo dňa
30.1.2019) tvrdí, že „dôvodom zvýšenia úrokovej sadzby-rizikovej prirážky (pozn. úrokového rozpätia)
bolo porušenie podmienok zmluvy a bonita klienta.“ Zo samotných výsluchov je zrejmé, že prvé zmluvy

sa uzatvárali v roku 2006, pričom táto zmluva sa dojednávala hlavne čo sa týka podmienok poskytnutia
a formálnych náležitostí, nakoľko sa jednalo vôbec o nový bankový produkt, pripomienky žalobcu
boli akceptované v minimálnom rozsahu a dotýkali sa maličkostí nie podstatných častí zmluvy. Podľa
výpovede pána F. (str. 2, zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/21/2017 zo dňa 28.7.2020) prvé zmluvy
boli poskytnuté na kontrolu, kde právnik (Dr. A.) vykonal len minimálne úpravy, ktoré banka akceptovala,

pričomsvedokopisuječasovo,žesajednalooobdobieroka2006„Dexiabolaprvábanka,ktorádokázala
poskytnúť úvery bytovým domom. Potom neskôr prišli ďalšie banky, ktoré poskytovali tento úver.“.
Následne sa zmluvy kvôli veľkému počtu čítali sporadicky a ak bolo podpisovaných viac zmlúv v krátkom
čase, tak sa im nevenovala žiadna pozornosť a automaticky sa podpisovali, pri podpise sa skontrolovali
len základné parametre úveru. Z výsluchu pána D. vyplýva, že zmluvy sa sprísňovali a najjednoduchšie

boli v roku 2006, tie ani neobsahovali možnosť zvýšenia úrokového rozpätia, pretože neobsahovali
článok 5.5 Zmluvy: „Prvé zmluvy z roku 2006 nemali určité body, kde sa dalo v zmysle zmluvy
postupovaťanovšiezmluvymali.Priktorýchtobolomožnésatorealizovalo(pozn.navýšenieúrokového
rozpätia).“ (str. 4, Zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/21/2017 zo dňa 12.12.2019) a „Presne sapostupovalo podľa toho, aký typ zmluvy, boli zmluvy, ktoré neumožňovali zvýšiť podľa bodu, ktorý bol
definovaný (pozn. bodu 5.5), zvyšovalo sa to len tam, kde to zmluva umožňovala.“ (str. 5, zápisnica z
pojednávania sp. zn. 11C/25/2017 zo dňa 21.1.2020) a opakovane: „Tie, ktoré to neobsahovali, tak sa to

nedalo podľa toho postupovať.“ (str. 3, zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/51/2017 zo dňa 4.2.2020).

29. Pán F. síce tvrdí, že zmluvy „zbežne čítali“, ale je zásadné, že si túto zmenu nevšimol a nevedel o
tom, že sa dá jednostranne navýšiť úrokové rozpätie žalovaným. (str. 5, zápisnica z pojednávania sp.
zn. 11C/21/2017 zo dňa 28.7.2020 „Nevedeli sme to, ani sme nepočítali, že by sa to tak jednostranne

zvýšilo.“). To sa dozvedel až následne v roku 2012 po aplikácii daných ustanovení bankou a po faktickom
zistení, „že sa niečo na účtoch domov deje“ ekonomickou námestníčkou. Svedok Ing. D. potvrdil, že
boli minimálne tri varianty zmluvy, pričom svedok F. tvrdil, že zmluvy boli rovnaké (str. 3, zápisnica z
pojednávania sp. zn. 11C/21/2017 zo dňa 28.7.2020). Svedok Ing. D. následne na pojednávaní dňa
28.7.2020 tvrdil, že: „Vždy, keď sa vypracoval nejakým spôsobom nový text úverovej zmluvy, bol klientovi
zaslaný na prečítanie, následne sme mali rokovanie, kde sme si vysvetlili všetky náležitosti, zmluva

bola detailne prebratá.“. Následne však tieto tvrdenia popiera, keď sám svedok hovorí: „V roku 2008
sa poskytovali ročne desiatky úverov, rokovanie bolo ku každej zmluve, hlavne pri podpise, ak bolo
skonštatované, že táto zmluva je taká istá ako včera, predvčerom, minulý týždeň, boli prebraté základné
ustanovenia: na čo je úver použitý, účel úveru, výška úveru, úroková sadzba, aký typ úrokovej sadzby,
podmienky splácania..., zmluva sa prešla v hlavných bodoch pred každým podpisom.“ (str. 6, zápisnica

z pojednávania sp. zn. 11C/21/2017 zo dňa 28.7.2020). Ak by mal žalovaný dôkazy o pravidelnom
zasielaní návrhov zmlúv emailovými správami, nebol by problém ich určite predložiť a žalovaný by ich
v rámci procesnej obrany určite predložil. Vzhľadom k tomu, že táto komunikácia neprebiehala, nie je
možné o tom predložiť listinné dôkazy.

30. Aj vzhľadom na osobu pána F., ktorý pôsobil vo funkcií viac ako 25 rokov, nemožno predpokladať,
že by zmluvy podrobne čítal, nakoľko si variantnosť zmlúv ani nevšimol. Zmluvy chodili podpisovať na
pobočku banky alebo na Bytové družstvo so sídlom v Trnave, pričom vzťah s bankou bol priateľský.
Zmluva preto nebola individuálne dojednaná vôbec, ak boli nejaké jednania ohľadom zmluvy, tak len
ohľadom prvej zmluvy v roku 2006 bez právneho odborného posúdenia, pretože „iná možnosť nebola“

a podľa vyjadrenia pána F. „bytové domy chceli zatepľovať“. Podľa vyjadrenia pána F. sa procesu
pripomienkovania zmluvy zúčastnil aj pán Dr. A., ktorého podľa vyjadrenia pána D. „v živote nevidel“,
iba vedel, že pôsobí vo vrcholovom manažmente, teda nie zjavne ako právnik, ktorý viedol kontraktačný
proces. Ak teda Dr. A. mal vstupovať do procesu, tak je zrejmé, že do týchto procesov nikdy nevstupoval,
nakoľko so žalovaným sa osobných stretnutí nezúčastnil. Zároveň uvádza, že Dr. A. nebol ani advokát a

ani neposkytoval právne poradenstvo pre žalovaného, pôsobil v predstavenstve žalovaného a vzhľadom
na svoj dôchodkový vek ťažký zdravotný stav a mozgovú mŕtvicu prekonanú v roku 2006 vykonával
len čestnú funkciu, teda jedenkrát mesačne sa zúčastnil na zasadnutí predstavenstva. Od 1.8.2006 do
30.6.2009 zastával funkciu predsedu Slovenského zväzu Bytových družstiev, kde mal aj trvalý pracovný
pomer,tedasaaninemoholzúčastňovaťkontraktačnéhoprocesu,akosasnažínaznačiťIng.F..Nakoľko

Dr. A. zomrel v roku XXXX, nikto nepotvrdí tieto skutočnosti, preto Ing. F. uviedol osobu Dr. A. ako osobu
zodpovednú za kontraktačný proces.

31. Z výsluchu Ing. D. (str. 6 Zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/21/2017 zo dňa 12.12.2019) vyplýva,
že žalobca nenamietal zvýšenie marže (pozn. úrokového rozpätia) „a nie je o tom ani písomný záznam“

a zároveň že sa „ani neviedli rokovania o potencionálnom zvýšení úrokového rozpätia“. Z výsluchu Ing.
D. (str. 3, Zápisnica z pojednávania sp. zn. 11Csp/134/2016 zo dňa 27.6.2019) vyplýva, že žalobca
nenamietal zvýšenie úrokového rozpätia: „Celkove si pamätám, že tam došlo k zhoršeniu rizika a bolo
treba prispôsobiť maržu. Nebol som pri tom rozhodnutí, pri rokovaní. Ja som to dostal, že treba zavolať
pána riaditeľa a oznámiť mu. Bytové družstvo neprotestoval o neprotestoval z toho dôvodu že úroková

sadzba nebola vyššia ako predchádzajúcich šesť mesiacov.“.

32. Dôvodom zvýšenia úrokového rozpätia neboli dôvody na strane žalobcu, ale na strane žalovanej.
Neboli splnené zmluvné podmienky podľa čl. 5.5 zmluvy na zvýšenie úrokového rozpätia (ak by
dojednanie bolo platné), pretože skutočné dôvody zvýšenia úrokového rozpätia a úmysel žalovanej

podrobne vysvetlil Ing. D. na výsluchu dňa 4.4.2020 (str. 3 Zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/51/2017
zo dňa 4.2.2020): „V roku 2008 došlo k finančnej kríze, ročný EURIBOR mal hodnotu 4,8 až 5%, finančná
kríza spôsobila, že sa dalo predpokladať, že EURIBOR bude rýchlym tempom klesať, dokonca, že
dosiahne mínusové hodnoty, preto Výbor (pozn. centrála banky), aby predišiel problémom s poklesomEURIBOR, nás poveril, aby sme so všetkými klientami, ktorí majú úrokovú zložku variabilnú začali
rokovať. Tak isto bolo realizované rokovanie s predstaviteľmi BD, kde sme danú problematiku predstavili,
ale k dohode neprišlo, pretože dohoda bola nutná, aby sa mohla zmeniť úroková sadzba, musel byť

uzavretý dodatok, nedalo sa to spraviť jednostranne zo strany banky. Jednomesačný EURIBOR bol
najlacnejší, ročný najdrahší. Prokurista (pozn. pán F.) nesúhlasil podpísať niečo, čo mu o 3 % zvýši
úrokovú sadzbu. Klient nesúhlasil. Išlo sa ďalej. Po 2-3 rokoch došlo k tomu, o som povedal na začiatku
(pozn. k zvýšeniu úrokového rozpätia)“.

33. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že napriek jeho pochybnosti, okresný súd sa priklonil v celom
rozsahu ku skutkovým tvrdeniam bývalého zamestnanca banky Ing. Z. D. a napriek zásadným rozporom
v skutkových tvrdeniach svedkov a listinných dôkazov (stanovisko NBS), vyhodnotil dokazovanie v
neprospech spotrebiteľov, hoci žalovaný mal postupovať so zvýšenou odbornou starostlivosťou a
uskutočniť dokazovanie k procesnej obrane žalovaného sám.

34. Aby mohol súd rozhodnúť o neprijateľnosti zmluvnej podmienky musí v prípade pasivity spotrebiteľa
obstarať, zabezpečiť a vykonať dôkazy z vlastnej iniciatívy, a teda takéto dôkazy sú nevyhnutné pre
rozhodnutie veci. V zmysle ust. § 295 CSP v spojení s § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa a povinnosťou
„ex offo“ kontroly neprijateľných zmluvných podmienok možno teda uvažovať nie len o možnosti vykonať
nenavrhnuté dôkazy, ale dokonca o povinnosti súdu vykonať aj dôkazy, ktoré sú v prospech spotrebiteľa

a ktoré spotrebiteľ nenavrhol.

35. V zmysle § 366 ods. 1 písm. c) a d) CSP žalobca predložil zápisnice z výsluchov pána F., ktoré sa
uskutočnili28.7.2020a4.8.2020azápisnicezvýsluchovIng.D.,ktorýmimábyťpreukázané,ževkonaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (Zápisnica z pojednávania

sp. zn. 11C/51/2017 zo dňa 4.8.2020, Zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/51/2017 zo dňa 4.2.2020,
Zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/21/2017 zo dňa 28.7.2020, Zápisnica z pojednávania sp. zn.
11C/21/2017 zo dňa 12.12.2019, Zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/25/2017 zo dňa 21.1.2020,
Zápisnica z pojednávania sp. zn: 22Csp/86/2019 zo dňa 30.1.2019, Zápisnica z pojednávania sp. zn.
11Csp/134/2016 zo dňa 27.6.2019).

36. Tvrdenia okresného súdu v odseku 42. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolateľ označil
v celom rozsahu za nepravdivé. Argumentoval tým, že Okresný súd Žilina v rozsudku sp. zn.
14C/295/2014 druhým výrokom určil, že bod 4.6 zmluvy o poskytnutí úveru .... v znení „Banka má právo
adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4 zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene miery

rizika klienta a zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy klienta
podľapravidielustanovenýchNBS.Preposúdeniezmenymieryrizikaklientasúrozhodujúceskutočnosti
platné v čase podpisu úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami platnými v čase vykonávanej
zmeny.“ V prejednávanom prípade podobné dojednanie obsahuje zmluva v čl. 5.5 s tým rozdielom, že v
danom prípade je možné dokonca alternatívne meniť úrokovú sadzbu aj z dôvodu zmeny ratingu klienta

stanoveného bankou, pričom ustanovenie obsahuje ešte neurčitejšie a nezrozumiteľnejšie pojmy („v
čase ich ostatného posúdenia“ alebo „s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami“). Zmluva neobsahuje
definíciu pojmov „miera rizika klienta“ a ani „zmena ratingu klienta“. V tejto súvislosti odvolateľ odkázal
na nález I. ÚS 243/07, podľa ktorého sa má nejasný pojem vykladať v neprospech strany, ktorá ho
použila. Odvolateľ má za to, že čl. 5.5 je ešte viac neurčitý ako čl. 4.6. Podľa čl. 5.5 zmluvy nie je možné

ani úrokové rozpätie meniť, len úrokovú sadzbu. Právna kvalifikácia obidvoch zmlúv je totožná, obe boli
uzatvorené podľa § 497 Obchodného zákonníka, obe medzi spotrebiteľmi a obe sa týkali aj financovania
bývania, v jednom prípade na nákup a v druhom na obnovu bývania. Preto odvolateľovi nie jasné aký
podstatný rozdiel v skutkových okolnostiach má okresný súd na mysli.

37. Nadväzujúc na bod 44. odôvodnenia rozsudku odvolateľ uviedol, že aj napriek tomu, že opakovane
navrhoval, aby súd vyslovil neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čl. 5.5 zmluvy, okresný súd sa touto
skutočnosťou nezaoberal, hoci bola podstatná. Namiesto toho hľadal riešenie ako sa vyhnúť posúdeniu
neprijateľnosti a sám z vlastnej iniciatívy navrhol preskúmanie jej určitosti a zrozumiteľnosti. Podľa
názoru odvolateľa je právny úkon tak neurčitý a nezrozumiteľný, že sa nedá logicky zdôvodniť a

argumentácia súdu o zrozumiteľnosti a určitosti čl. 5.5 zmluvy je svojvoľná a nesprávna. Z výpovede
svedka Ing. F. je zrejmé, že nevedel, že úrokové rozpätie sa dá meniť, ani za akých podmienok, prvé
zmluvy, ktoré možno boli posudzované, ani zmluvné dojednanie čl. 5.5 neobsahovali, svedok si dokonca
nevšimol, že existovali rôzne varianty zmlúv.38. V nadväznosti na odsek 46. odôvodnenia preskúmavaného prvoinštančného rozsudku odvolateľ
uviedol, že žalovaná ako banka nič nedokazovala, hoci v otázke individuálneho dojednania ustanovení

zmluvy mala v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka dôkazné bremeno. Žalovaná nepreukázala
individuálne dojednanie zmlúv a nepreložila žiaden dôkaz, že by správcovi bol zaslaný návrh
na pripomienkovanie, nepredložila jednu e-mailovú správu alebo záznam z rokovania, že vôbec
kontraktačný proces prebiehal, dokonca sa ani nevyjadrila, že by navrhla dôkaz a tvrdila, že zmluva
bola individuálne dojednaná. Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal s vykonaným

dokazovaním a v napadnutom rozsudku neuviedol vôbec nič k uvedeným skutočnostiam. Okresný súd
vychádzal len z účelových a rozporuplných tvrdení Ing. D. a Ing. F. a skonštatoval, že sa nejedná o
formulárovú zmluvu, pričom mal vedomosť o minimálne 50 prípadoch, v ktorých bolo znenie zmluvy
totožné. To, že sa jednalo o formulárovú zmluvu vyplýva aj zo skutočnosti, že zmluva sa aplikovala aj na
iné úverové prípady, ktoré boli podrobené súdnemu prieskumu. Okresný súd zjavne nesprávne používa
v odôvodnení termín úroková sadzba, namiesto úrokové rozpätie, ktoré je vlastne cenou peňazí - ziskom

žalovanej,ktorásazvýšilao100%.Pokiaľodkazujenaust.§53ods.15písm.a)Občianskehozákonníka
účinné od 1.6.2010, toto tvrdenie odvolateľ označil za účelové a zjavne nesprávne, nakoľko zmluva
o termínovanom úvere by musela súčasne obsahovať záväzok dodávateľa o možnosti spotrebiteľa
vypovedať spotrebiteľskú zmluvu a zároveň ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou
vypovedať zmluvu, čo zmluva neobsahuje.

39. V nadväznosti na odseky 47. a 48. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolateľ uviedol, že
v prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného
spotrebiteľa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila.
Žalobca dňa 26.5.2014 zaslal žalovanému žiadosť o doloženie, ktorá sa týkala zmeny úrokovej sadzby

v dôsledku zmeny rizika klienta, v ktorom bolo uvedené, že klient nesúhlasí s ročným vyúčtovaním
nákladov na údržbu a opravu bytového domu družstvom, do ktorého sa premieta zvýšený úrok vo
vzťahu k postupu banky. Žalobca na základe uvedeného listu nemohol mať vedomosť a už rozhodne nie
skutočnú vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia o skutočnej výške bezdôvodného obohatenia.
Žalobca v zmysle predmetnej žiadosti žiadal žalovaného o doloženie hodnotenia miery rizika klienta.

Z odpovede žalovaného listom zo dňa 24.6.2014 nie je zrejmá výška bezdôvodného obohatenia a
ani tá skutočnosť, ktorá by oprávňovala žalovaného k takémuto kroku, resp. postupu. Okresný súd
sa nezaoberal právnym posúdením čl. 5.5 zmluvy v rozpore s čl. 6 CSP a radšej postupoval v
zmysle procesných námietok žalovanej, ktoré žalobca označil v zmysle čl. 5 CSP za zneužitie práva.
Dokazovanie v tomto smere je plné rozporov a vychádza z protichodných tvrdení svedkov. Žalobca s

tvrdením okresného súdu nesúhlasí a poukazuje na stanovisko NBS zo dňa 28.4.2016. Podľa neho sa
okresnýsúdnezaoberalanivykonávanímdôkazov,neoboznámilsasichobsahomadokoncastanovisko
ani nečítal.

40. Nadväzujúc na odsek 49 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku odvolateľ uviedol, že právna

teória vylučuje posúdenie ako platného právneho úkonu neuskutočnenie jednostranného právneho
úkonu (vo vzťahu k spotrebiteľom) resp. jeho nedoručenie alebo preukázateľne oneskorené doručenie.
Svedok Ing. D. v tejto časti podal rôzne výpovede, kde tvrdil, že sa vždy doručovali oznámenie poštou,
ak išlo o zásadné zmeny zmluvy, dokonca doporučene poštou, následne tvrdil, že sa doručovali osobne,
potom sa doručovali obyčajnou poštou, dokonca aj kuriérom. Ing. D. dvakrát vo svojich výpovediach

konštatoval, že sa robili oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia ešte v roku 2014. Ako teda súd mohol
skonštatovať, že úkon bol zrealizovaný riadne a včas, ak existuje zásadné podozrenie, že so zásielkami
bolo manipulované, boli dorábané a poštové hárky boli pozmeňované. Okresný súd kladie nekonanie
žalovanej na zodpovednosť spotrebiteľov a prikláňa sa pri nepreukázaní podstatných skutočností zo
strany žalovanej v neprospech spotrebiteľov k tvrdeniam žalovanej. Ako vyplýva z výsluchov, Ing. F.

sa dozvedel až v roku 2012 o zvýšení úrokového rozpätia. Tvrdenia Ing. D. sú účelové a tendenčné,
nakoľko sa týkajú priamo plnenia jeho pracovných povinností, ktoré si zjavne neplnil a časť oznámení
nezaslal vôbec, časť v roku 2014 a časť po začatí osobných rokovaní, teda v období rokov 2012 do roku
2014, kedy Ing. F. skončil výkon svojej funkcie prokuristu.

41. K odkazu okresného súdu na výpoveď svedka v odseku 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku
súd prvej inštancie k dôvodnosti použitia bodu 5.5 odvolateľ uviedol, že tvrdenia súdu prvej inštancie
sú nesprávne. Hlavný faktor, ktorým je rast nezamestnanosti nastal už v roku 2009, teda nie je možné
reflektovať na tvrdený rast nezamestnanosti v roku 2011 a 2012, kedy bola miera nezamestnanostistabilná, dokonca klesala. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na oficiálne štatistiky ÚPSVaR. Podľa
neho teda reálne dôvody na prehodnotenie miery rizika a zmenu ratingu neexistovali, nakoľko v
čase poskytnutia úveru v roku 2009 bola hospodárska situácia a nezamestnanosť horšia ako v čase

prehodnotenia v rokoch 2011 a 2012. Okresný súd ani žalovaná nevysvetlili, čo sa pod zmenou ratingu
klienta rozumie a termín zmena ratingu nie je nikde v zmluve vysvetlený. Poukázal na výpovede Ing. D.,
ktorý poukázal na rôzne dôvody, resp. príčiny zmeny úrokového rozpätia.

42. K odseku 53. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolateľ poukázal na stanovisko žalovanej zo

dňa 17.3.2016, kde uviedla, že prehodnotila riziko klienta z dôvodu porušenia záväzku zo zmluvy o
termínovanom úvere na základe nedodania správy o činnosti správcu bytového domu, vyúčtovanie
použitia fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu a špecifikácie objemu pohľadávok a záväzkov
vzniknutých v súvislosti s vlastníctvom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome alebo vzniknutých
v súvislosti so správou bytového domu, žalovaný ako banka posúdila mieru rizika ako zvýšenú. Postup
bol podľa názoru banky oprávnený. Predložením uvedených dokumentov sa zvýšilo riziko banky a preto

banka bola nútená použiť postup podľa bodu 5.5 jednotlivých zmlúv. Na základe tejto skutočnosti banka
považuje svoj postup za správny a nevidí dôvod na jeho prehodnocovanie. Z uvedeného odvolateľ
vyvodil, že buď klame žalovaná vo vzťahu k NBS, alebo klame svedok Ing. D. vo všetkých súdnych
konaniach.

43. V nadväznosti na odsek 54. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolateľ skonštatoval, že okresný
súd sa nezaoberal predmetom konania, porušoval princíp rovnosti zbraní, nevykonal právne posúdenie
veci vôbec a namiesto toho sa zaoberal výsluchmi, ktoré boli nadbytočné, nezaoberal sa rozsudkami
najvyšších súdnych autorít, odklonil sa od názoru NS SR aj ÚS SR a riešil určitosť a zrozumiteľnosť
ustanovenia zmluvy len z toho dôvodu, aby následne mohla žalovaná vykonať dokazovanie Ing. F. a

následne skonštatovať, že zmluva bola individuálne dojednaná. Sám sudca viedol procesnú obranu
žalovanej a svojím procesným postupom spôsobil aj inú vadu, ktorá je odvolacím dôvodom podľa § 365
ods. 1 písm. d) CSP. Okresný súd sa nevysvetliteľne ponáhľal aj v prípade výsluchov Ing. F..

44. Žalobca napáda rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti namietal porušenie
princípu rovnosti zbraní tým, že súd neprípustným spôsobom nahrádzal dôkaznú povinnosť žalovanej
tým, že vlastnými úvahami a nad rámec navrhnutých a vykonaných dôkazov kompenzoval neunesenie
dôkazného bremena žalovanej. Okresný súd sa nevysvetliteľne ponáhľal aj v prípade výsluchov Ing. F..

45. Žalobca sa nestotožňuje s argumentáciou a odôvodnením súdu prvej inštancie uvedenými v
odsekoch50.až56.týkajúcichsaplynutiapremlčacejdobyaztohovyplývajúcirozporsdobrýmimravmi.
Uvedený právny záver súdu prvej inštancie považuje za nesprávny, nakoľko vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, v spojení s vykonaným dokazovaním tiež okresný súd dospel k nesprávnym

skutkovým tvrdeniam.

46. V ďalšej časti odvolania žalobca napadol rozhodnutie aj v II. výroku o náhrade trov konania. Je v
rozpore s princípom spravodlivosti, ak súd prvej inštancie zaviazal žalobcu k povinnosti uhradiť trovy
konaniavovýške100%žalovanejnajmäzdôvodu,žekonávovlastnommeneanaúčetvlastníkovbytov

a nebytových priestorov - spotrebiteľov. Z pozície zákonného zástupcu slabšej strany spotrebiteľov je
rozhodnutie súdu o nároku žalovanej na náhradu trov konania v plnom rozsahu nespravodlivé. Poukázal
na znenie ust. § 257 CSP. Okresný súd skonštatoval, že právo žalobcov je premlčané a preto nie sú
úspešní (k čomu v danom prípade nedošlo - pozn. odvolacieho súdu), avšak súd nebral do úvahy
reálne poškodenie spotrebiteľov, ktorí žalovanej banke platili viac ako mali a naturálne právo na vydanie

bezdôvodnéhoobohateniazostalo,hocinievžalovateľnejforme.Vtomtoprípadebyspotrebiteliaznášali
okrembezdôvodnéhoobohateniaajtrovykonania,čobybolozjavnenespravodlivéajvzhľadomnadĺžku
súdneho konania a prieťahov spôsobených súdom a žalovaným, ktorý vznášal množstvo procesných
námietok, na ktoré súd prihliadal a ktoré sa ukázali ako neopodstatnené. Zdôraznil, že v prípade,
ak sa vychádza z účelnosti vynaložených právnych prostriedkov na právnu ochranu žalovaný, ktorý

disponuje celým právnym oddelením s desiatkami interných právnikov zamestnancov, požíva aj externú
advokátsku kanceláriu, pričom nič mu nebránilo na uvedené spory využiť vlastné kapacity, preto žalobca
považuje doteraz vzniknuté náklady na právnu obranu žalovaného na zbytočné, ak tieto majú znášaťspotrebitelia. Vzhľadom na uvedené má za to, že i v časti o náhrade trov konania rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

47. K odvolaniu žalobca pripojil rozhodnutie Zápisnicu z pojednávania sp. zn. 11C/51/2017 zo dňa
4.8.2020, Zápisnicu z pojednávania sp. zn. 11C/51/2017 zo dňa 4.2.2020, Zápisnicu z pojednávania sp.
zn. 11C/21/2017 zo dňa 28.7.2020, Zápisnicu z pojednávania sp. zn. 11C/21/2017 zo dňa 12.12.2019,
Zápisnicu z pojednávania sp. zn. 11C/25/2017 zo dňa 21.1.2020, Zápisnicu z pojednávania sp. zn:
22Csp/86/2019 zo dňa 30.1.2019, Zápisnicu z pojednávania sp. zn. 11Csp/134/2016 zo dňa 27.6.2019.

48. Žalovaná odvolanie nepodala. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadrila prostredníctvom svojho
právneho zástupcu a uviedla, že napadnutý rozsudok navrhuje ako vecne správny potvrdiť a priznať
jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP uviedla, že žalobca nezrozumiteľne namieta porušenie princípu rovnosti
zbraní tým, že súd prvej inštancie neprípustným spôsobom nahrádzal dôkaznú povinnosť žalovanej a

kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalovanej. Podľa žalovanej prvoinštančný súd neporušil
rovnosť zbraní a spor rozhodol na základe riadne vykonaných dôkazov. Obom stranám dal rovnaký
priestor na navrhovanie dôkazov, dôkazy zákonným spôsobom vykonal a vec rozhodol až po vykonaní
všetkých navrhnutých dôkazov, na ktoré mohli žalobcovi adekvátne reagovať. Preto je táto výhrada
nedôvodná. Rozhodnutie súdu bolo prijaté výlučne na základe dôkazov navrhnutých stranami sporu. To,

že z vykonaného dokazovania okresný súd abstrahoval skutkový dej inak ako ho prezentoval žalobca
nemožno považovať za procesnú vadu, ani porušenie rovnosti zbraní.

49. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ktorý mal
spočívať v tom, že okresný súd viedol procesnú obranu žalovanej a nezaoberal sa názormi NS SR

a ÚS SR a v nedostatočnom odôvodnení rozsudku, žalovaná uviedla, že odôvodnenie považuje za
adekvátne, okresný súd konzistentne a detailne posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti, jednoznačne
zdôvodnil prečo sa nezaoberal názormi NS SR a ÚS SR. Je dôvodné, aby hodnotenie dôkazov
rozsahom prevažovalo nad právnym posúdením, ktorého predmetom bolo len to, či je ustanovenie
určité a zrozumiteľné, alebo je daný iný dôvod absolútnej neplatnosti tohto ustanovenia v zmysle § 37

ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorú súd skúma ex offo a či je ustanovenie neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. S poukazom na judikatúru, pri riadnom odôvodnení nie je nutné, aby dal súd podrobnú
odpoveď na každú námietku, ale len na takú, ktorá je pre rozhodnutie rozhodujúca. Ak súd dospel k
záveru, že ustanovenie zmluvy nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože bolo individuálne
dojednané, nie je daný základ nároku. Následne súd nemusí posudzovať ďalšie námietky strán, vrátane

námietky premlčania, ani to, či malo byť bezdôvodné obohatenie úmyselné a či by sa mala použiť 10-
ročná premlčacia lehota. Nedôvodná je námietka žalobcu, že okresný súd porušil zásadu rovnosti tým,
že najprv rozhodol o výsluchu svedka písomne a následne vykonal výsluch na pojednávaní. Žalovaný
navrhol výsluch svedka vzhľadom na jeho vyšší vek postupom podľa § 196 ods. 3 CSP, ktorému
okresný súd nevyhovel a za účelom výsluchu svedka nariadil pojednávanie na termín 31.3.2020, ktoré

bolo odročené rozhodnutím predsedu Okresného súdu Trnava zo dňa 23.3.2020, ktorý v súvislosti so
vznikom a šírením prenosného ochorenia COVID - 19 rozhodol o zrušení všetkých pojednávaní na
občianskoprávnom úseku v termíne od 30.3.2020 do 17.4.2020. Okresný súd dňa 2.4.2020 pôvodné
rozhodnutie zmenil a vyzval strany na doručenie otázok písomne podľa § 196 ods. 3 CSP. Žalovaná
reagovala obratom (podaním zo dňa 14.4.2020) a žalobca namiesto otázok zaslal podanie zo dňa

25.4.2020, v ktorom s týmto postupom nesúhlasil. Okresný súd svoj postoj prehodnotil a v súlade s
požiadavkoužalobcuzodňa25.4.2020vykonalvýsluchústne,pričomtakýtopostupnemožnopovažovať
za porušenie princípu rovnosti v neprospech žalobcu.

50. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP uviedol, že potreba skúmania určitosti a

zrozumiteľnosti čl. 5.5 zmluvy vyplynula z podaní a prednesov žalobcu, ktorý tvrdil, že ustanovenie
je neurčité. Z tohto dôvodu navrhla žalovaná na svoju obranu výsluch svedkov Ing. F. a Ing. D.,
ktorí konali za strany pri podpise zmluvy. Obaja svedkovia potvrdili, že správca mal možnosť zmluvu
pripomienkovať, pýtať sa na obsah a to, že ustanovenia v čase podpisu za určité nepovažoval.
Určitosť a zrozumiteľnosť ustanovení zmluvy v čase jej podpisu bola potvrdená samotnými zmluvnými

stranami. K otázke individuálneho dojednania zmluvy o termínovanom úvere žalovaná uviedla, že
skutočnosť, že správca mal zmluvu o úvere k dispozícii pred podpisom za účelom pripomienkovania,
bola preukázaná svedeckými výpoveďami. Bývalý zamestnanec žalobcu potvrdil, že mal možnosť
zmluvu pripomienkovať, pripomienkoval ju jeho právnik a na obsahu zmluvy sa dohodli. Či došlo počaskontraktácie k vzneseniu závažných alebo menej závažných pripomienok a či boli akceptované, nebolo
predmetom dokazovania, preto sú tieto tvrdenia špekulatívne a nepreukázané. Pre individuálnu dohodu
stačí potvrdenie skutočnosti, že žalobca reálne zasiahol do zmluvných rokovaní a mohol ovplyvniť obsah

zmluvy, čo bolo jednoznačne potvrdené svedeckými výpoveďami. Preto súd správne považoval zmluvu
za individuálne dojednanú.

51. K tvrdeniu odvolateľa, že čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere je totožný s čl. 4.6 zmluvy o
úvere, ktorý bol určený za neprijateľnú podmienku v iných rozsudkoch, poukázal na to, že žalobcovia

nerozlišujú, že v čl. 4.6 zmluvy o úvere išlo o zmluvu o úvere na bývanie uzavretú medzi fyzickými
osobami spotrebiteľmi, ktorí neboli pri uzavretí zmluvy zastúpení správcom, ani iným kvalifikovaným
subjektom, čo vytvára podstatné rozdiely. Okresný súd v tomto prípade nemohol skúmať, ako by
obsah zmluvy interpretoval neskúsený spotrebiteľ, ale ako by ho interpretoval skúsený a odborne
spôsobilý správca, teda profesionál. Pri rokovaniach tak reálne absentovala slabšia strana. Absurdne
vyznieva argument žalobcu, že vlastníkov bytov treba ako spotrebiteľov chrániť viac, pretože ich je

viac ako dlžníkov v individuálnych zmluvných vzťahoch. Zákon o spotrebiteľských úveroch pritom túto
kategóriu dlžníkov chráni v menšom rozsahu, keďže ochranu spotrebiteľov v kontraktačnom procese
má zabezpečiť odborne spôsobilý správca. V údajne totožných zneniach čl. 4.6 a čl. 5.5 úverových
zmlúv žalobca sám vyznačil rozdiely, z ktorých vyplýva, že nejde o rovnaké ustanovenia. Je medzi nimi
rozdiel napríklad aj v dôvode zmeny úrokovej sadzby. Väčšina ďalších tvrdení žalobcu o nesprávnych

skutkových zisteniach nevyplýva z vykonaného dokazovania, ale z ich interpretácie posudzovanej
udalosti. Účelová verzia žalobcu pritom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Nie je potvrdená
žiadnym vykonaným, ani navrhnutým dôkazom. Naopak dokazovanie vykonané okresným súdom
vrátane svedeckých výpovedí zamestnancov, resp. bývalých zamestnancov žalobcu potvrdilo stav,
ktorý prezentoval okresný súd v rozsudku. Žalobca sa pritom domáha aj predloženia takých dôkazov,

ktoré neexistujú, napríklad údajnú e-mailovú komunikáciu (ktorú žalovaná nebola povinná archivovať)
a ktorej predloženia sa žalobca začal domáhať v roku 2020. Skúmanie e-mailovej komunikácie
je pritom nadbytočné, ak jej existencia bola potvrdená výpoveďou Ing. F., bývalého zamestnanca
žalobcu. Výpovede svedkov Ing. D. a Ing. F. sú v rôznych sporoch totožné a drobné rozdiely svedčia
o autentickosti ich výpovedí. Okresný súd riadne preskúmal všetky predložené listiny a skutkové

tvrdenia a to, že čiastočne našiel ďalšie dôvody, pre ktoré považoval nárok žalobcu za nedôvodný,
nemožno považovať za vadu rozhodnutia, svojvôľu súdu alebo porušenie rovnosti zbraní. Aj keď sa v
spore vyskytuje spotrebiteľský prvok, neznamená to, že by okresný súd mal interpretovať predložené
dôkazy len v prospech spotrebiteľa. Nemožno súhlasiť so záverom, že skutočnosti v neprospech
žalobcu nemožno abstrahovať nimi navrhnutých a predložených dôkazov. Súd prvej inštancie konal pri

dokazovaní aj hodnotením dôkazov správne.

52. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP žalovaná uviedla, že jej nie sú zrejmé
aké ďalšie prostriedky procesného útoku neboli uplatnené, pričom nové prostriedky možno uplatňovať
výlučnevsúlades§366CSP.Tosaalenetýkasvedeckýchvýpovedívykonanýchvinýchsporoch,keďže

v danom prípade súd vykonal výsluch svedkov a sám zistil rozhodujúce skutočnosti v spore. Žalobcami
navrhovaný postup, aby sa odvolací súd oboznámil so svedeckými výpoveďami v iných sporoch, ak sám
vykonal výsluch svedkov je neakceptovateľný a nemá oporu v CSP. Výpoveď svedka L. F. v tomto spore
bola jeho úplne prvou výpoveďou, v čase začatia výsluchu nemal vôbec vedomosť o predmete sporu
a išlo o skutočnosti, ku ktorým došlo pred takmer 10 rokmi. Je preto pochopiteľné, že si na niektoré

skutočnosti spomenul až počas tejto svedeckej výpovede, alebo dokonca neskôr.

53. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP v časti, že čl. 5.5 zmluvy o termínovanom
úvere už bol opakovane určený za neprijateľnú zmluvnú podmienku v rozsudku sp. zn. 6Cdo/127/2017
spolu s uznesením ÚS SR sp. zn. III.ÚS 124/2020 žalovaná uviedla, že sporné ustanovenie nie je

rovnaké ako zmluvná podmienka posudzovaná uvedenými súdmi. Čl. 5.5 zmluvy o termínovanom
úvere doposiaľ nebol právoplatne vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V spore sa pritom
jednoznačne preukázalo, že predmetný článok nie je neprijateľnou podmienkou, keď bolo preukázané,
že je individuálne dojednaný a aj to, že k zvýšeniu úrokovej sadzby došlo z dôvodu zmeny ratingu klienta,
ako bolo medzi stranami dohodnuté. Na margo rozporu so zisteniami NBS žalovaná dodala, že okresný

súd správne deklaroval, že ide o irelevantné skutočnosti, keďže záver NBS sa týka aplikácie čl. 12.1.1
zmluva o termínovanom úvere, na základe ktorého žalobca bezdôvodné obohatenie nežiada, okrem
toho záver NBS nie je pre súd záväzný. V tejto súvislosti odkázala na rozsudok Krajského súdu v Trnavesp. zn. 11Co/58/2019, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 33Csp/168/2017,
ktorým žalobu žalobcu v obdobnej veci zamietol (rozsudok krajského súdu pripojil k vyjadreniu).

54. K odvolaniu žalobcu v časti náhrady trov konania žalovaná uviedla, že aj keď je právnickou osobou,
ktorá disponuje určitým počtom právnikov, má právo nechať sa zastúpiť advokátom (čl. 47 ods. 2
Ústavy SR). V konkrétnom prípade navyše žalobca podal voči nej spolu 50 žalôb. Na riešenie takéhoto
počtu sporov je potrebné vyčleniť samostatného zamestnanca, ktorým žalovaná nedisponuje. Povinnosť
zamestnať ďalšieho zamestnanca len preto, aby súd nemusel uložiť žalobcovi povinnosť nahradiť trovy

konania, nemožno od žalovanej spravodlivo požadovať. V tejto súvislosti odkázala na rozhodnutie IV.ÚS
84/2014. Záverom uviedla, že návrh žalobcu na výnimočné uplatnenie § 257 CSP je vzhľadom na
hromadné podanie veľkého počtu žalôb jedným subjektom nedôvodný. O tom, že na aplikáciu § 257
CSP nie je v tomto prípade dôvod rozhodol aj Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 11Co/58/2019.

55. K doručenému vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho

právneho zastúpenia a v II. časti svojho vyjadrenia zosumarizoval chyby okresného súdu v konaní,
ktoré videl v tom, že dňa 30.8.2016 prvoinštančný súd vyzval uznesením sp. zn. 11C/203/2016-78
žalobcu, aby odstránil nezrozumiteľnosť v označení toho, na koho strane vystupuje a predložil originál
plnomocenstva na zastupovanie všetkých subjektov na strane žalobcu, na ktorú výzvu žalobca reagoval
(podaním dňa 9.9.2016). Dňa 29.1.2018 opätovne okresný súd vyzval uznesením č.l. 196 žalobcu, aby

predložilsúduoriginálsplnomocneniapreukazujúceoprávnenieadvokátskejkancelárienazastupovanie
žalobcov alebo aby inak preukázal súdu oprávnenie Bytového družstva so sídlom v Trnave na udelenie
splnomocnenia advokátskej kancelárii na zastupovanie žalobcov. Napriek vysvetleniu zo strany žalobcu
v podaní zo dňa 9.2.2018 okresný súd uznesením č.l. 220 konanie zastavil. Krajský súd Trnava
uznesením 23Co/123/2018-318 rozhodnutie prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Následne žalobca poukázal na postup súdu prvej inštancie na pojednávaní
dňa 19.11.2019, kde označil sporné a nesporné skutočnosti a vyslovil predbežné právne posúdenie.
Na pojednávaní dňa 28.1.2020 boli uskutočnené výsluchy svedkov Ing. I., Ing. A. B. a Ing. Z. D. a
okresný súd predbežné právne posúdenie doplnil. Právny zástupca žalobcu namietal výsluch svedka
Ing. F. vzhľadom na to, že uzatvorenie samotnej zmluvy o úvere nie je medzi stranami sporné, obsah je

súdu známy. Okresný súd napriek tomu odročil pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania, hoci
neexistovali dôvody podľa § 183 CSP v spojení s § 196 ods. 3 CSP. Postup pri výsluchu svedka bol
v rozpore s § 202 CSP. Aj napriek druhému predbežnému posúdeniu súdom, v ktorom skonštatoval,
že sa bude zaoberať neplatnosťou zmluvy z dôvodu jej neurčitosti, nariadil doplnenie dokazovania,
odročil termín pojednávania, pričom sa jednalo len o posúdenie ne/platnosti zmluvy z dôvodu neurčitosti.

Absolútna neplatnosť je pritom objektívna a nemá nič spoločné s vnímaním strán, teda súd ju mal
posúdiť priamo z textu predloženej zmluvy o úvere. Postup súdu označil žalobca za svojvoľný. Poukázal
na opakované zasielanie z dôvodu miestnej nepríslušnosti súdnych konaní na Okresný súd Žilina v
skutkovo totožných veciach o ktorých bolo rozhodnuté Krajským súdom v Žiline, pričom s poukazom
na ďalšie veci tento súd rozhodoval konzistentne, že na rozhodnutie sporov je príslušný v zmysle § 470

ods. 4 CSP Okresný súd v Trnave. Postup súdu bol tak opätovne svojvoľný, viedol k prieťahom a k
produkovaniu zbytočných trov. Je neprípustné, aby o bežnom spotrebiteľskom spore rozhodoval dvakrát
krajský súd ešte pred meritórnym rozhodnutím. Podľa žalobcu súd nekriticky prijímal každé skutkové
tvrdenie žalovanej bez toho, aby mal oporu v legislatíve, postupoval v súlade s navrhovanou procesnou
obranou žalovanej, hoci bola nezmyselná a celé konanie viedol v rozpore s čl. 5 a čl. 17 CSP. Podľa

žalobcu z celého procesu je zrejmé, že súd stál na strane žalovanej, bol súčinný pri uskutočňovaní
procesnej obrany žalovanej a svojimi obštrukciami a prihliadaním na procesné námietky žalovanej
vychádzal v ústrety žalovanej. Žalobca má zo sporu pocit, že okresný súd čakal na vydanie nálezu
sp. zn. II. ÚS 302/2019 zo dňa 20.2.2020, ktorý je v rozpore (alebo súlade?) s uznesením Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 428/2019-12 a uznesenia Najvyššieho súdu SR (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.7.2018 sp. zn. 3Cdo 80/2017. Podobne prekvapivé
súdne rozhodnutie je aj rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/58/2019-398 zo dňa 30.6.2020.
Súdposielaluzneseniesp.zn.11C/203/2016-78,pričomžalobcanevie,ktorýzosudcovOkresnéhosúdu
Trnava ho produkoval, nakoľko totožné doslovné znenie sa objavilo vo väčšine zo 49 súdnych konaní,
možno nebolo produkované ani zákonným sudcom, ale mimo súdu. Zmätočné konanie súdu malo

za následok aj zmätočný procesný útok žalobcu, nakoľko žalobca nevedel reagovať na nekonformný
a nekonzistentný spôsob vedenia súdneho konania v rozpore s CSP. Súd sa vôbec nevyjadroval k
meritu veci, ale riešil všetko, prečo by sa ním nemusel zaoberať. Snaha zhodiť spor na formálnych
náležitostiach bola enormná, aby sa náhodou nemusela v súdnom konaní posudzovať neprijateľnosťzmluvných podmienok. K bodu II. vyjadrenia - odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP
- žalobca uviedol, že je nepravdivé tvrdenie právneho zástupcu žalovanej, že navrhla výsluch svedka
vzhľadom na jeho vyšší vek, možné zdravotné problémy a hospodárnosť konania písomne, postupom

podľa § 196 ods. 3 CSP, keď zo zápisnice vyplýva, že právna zástupkyňa na pojednávaní žiadala
predvolať svedka Ing. F.. Okresný súd následnými zmätočnými úkonmi pri predvolávaní svedka Ing. F.
konal spôsobom, ktorý nemá oporu v CSP a na ktorý sme boli nútení poukázať vo svojich písomných
vyjadreniach. Až pod tlakom argumentov upustil od svojho zámeru položiť svedkovi otázky písomne. K
bodu III. vyjadrenia žalovanej žalobca uviedol, že okresný súd sám doplnením predbežného právneho

posúdeniadalpodnetnaskúmanieurčitostiazrozumiteľnostičl.5.5zmluvy.Ochranapredneprijateľnými
podmienkami sa vzťahuje iba na tie spotrebiteľskej zmluvy pri uzatváraní ktorých spotrebiteľ nemôže
ovplyvniť ich obsah, teda, ktoré sú vopred pripravené naformulované. Poukázal na Smernicu RADY
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách „Keď predajca
alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom
podať dôkaz.“ Ak teda žalovaná, spoločnosť poskytujúca úvery so špecifickou odbornou starostlivosťou

nevie predložiť ani jeden relevantný dôkaz, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá,
je pravdepodobné, že neuniesla dôkazné bremeno a preto je jednoznačné, že podmienka nebola
dohodnutá individuálne. Jedná sa o formulárovú zmluvu, ktorej znenie je totožné s inými zmluvami, bez
zrejmej zmeny alebo zásahu, pričom len na okresnom súde je v 49 súdnych konaniach totožná zmluva.
K bodu IV. vyjadrenia žalobca uviedol, že svedkovia v konaniach uvádzali zhodné skutkové tvrdenia,

súd ich však ignoroval. Najmä nevyhodnotil vierohodnosť výpovedí, nakoľko výpovede resp. ich časti
si logicky odporujú, preto podrobne citoval tie časti, ktoré súd neposudzoval, alebo zámerne opomenul
vyhodnotiť, alebo ich prehliadol. Vety svedkov sú citované celé, bez toho, aby boli vytrhnuté z kontextu,
práveže výpovede v rozsudku sú vytrhnuté z kontextu a použité bez logického súvisu len s odkazom
na číslo listu, pričom v odvolaní poukázal na nesprávnosť ich citácie. K bodu V. vyjadrenia uviedol,

že rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/58/2019-398 zo dňa 30.6.2020 nestojí za to vôbec
komentovať, nakoľko argumentácia Krajského súdu v Trnave je v príkrom rozpore s rozsudkom NS SR
sp. zn. 6Cdo/127/2017 a uznesením ÚS SR sp. zn. III. ÚS 124/2020.

56. K vyjadreniu žalobcu k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná

prostredníctvom svojho právneho zastúpenia a uviedla, že žalobca nad rámec podaného odvolania
sumarizuje ďalšie vady spôsobené v konaní pred prvoinštančným súdom, na ktoré odvolací súd
nemôže prihliadať podľa § 365 ods. 3 CSP. Žalobcom opísaný postup súdu prvej inštancie navyše
nevykazuje namietané vady a nemožno ho považovať za svojvoľný. Dôvodom odročenia pojednávania
dňa 19.11.2019 bolo to, že žalobca nezabezpečil prítomnosť navrhnutých svedkov, ani nepožiadal

súd o ich predvolanie (§ 197 CSP). Napriek tomu okresný súd vyhovel jeho procesnému návrhu a
pojednávanie odročil. Po tomto pojednávaní navyše žalobca zaslal súdu rozsiahle podanie zo dňa
29.11.2019, obsahujúce námietku neurčitosti čl. 5.5 zmluvy o úvere. V nadväznosti na toto vyjadrenie
žalobcu doplnil okresný súd na pojednávaní dňa 28.1.2020 pôvodné predbežné právne posúdenie a
stranám oznámil, že bude posudzovať aj určitosť sporného ustanovenia. Žalovaná preto identifikovala

potrebu výsluchu svedka Ing. L. F. až na tomto pojednávaní a zamerala sa na preukázanie vôle
konajúcich osôb v momente jej prejavu (s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo
16/2002, nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014, sp. zn. 3Cdo 81/2011, 2Cdo 281/2005,
1MObdo V 16/2006). Ak žalovaná smerovala svoju procesnú obranu k skutočnostiam, ktoré považoval
za sporné okresný súd v predbežnom právnom posúdení, výsluchom svedkov následne preukázala, že

ustanovenie bolo určité a individuálne dohodnuté, nemožno to považovať za vadu konania.

57. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP,

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní
zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, žeodvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch I. a II. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle
§ 387 CSP.

58. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol žalobou uplatnený nárok žalobcu (pôvodne
označených vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome v J. na ulici O. XX-XX č. XXXX)
na vydanie od žalovanej bezdôvodného obohatenia, ktoré mala získať zo vzťahu Dodatku č. 1 Zmluvy o
terminovanom úvere č. 06/062/06 uzavretej stranami dňa 7.9.2009, v dôsledku nedôvodného zvýšenia

úrokovej sadzby v sume 3.948,40 Eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 3.917,25 Eur od
24.6.2016 do zaplatenia, zo sumy 31,15 Eur od 28.6.2018 do zaplatenia.

59. Predmetom prieskumu odvolacieho konania, vymedzeným použitými odvolacími dôvodmi žalobcu
bolo posúdiť, či boli naplnené odvolacie dôvody uplatnené žalobcom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d),
f), g) a h) CSP tak, ako boli konkretizované v podanom odvolaní.

60. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k

správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto
nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

61. Žalobca namietal, že okresný súd z vlastnej iniciatívy navrhol po predbežnom právnom posúdení
skúmanie určitosti a zrozumiteľnosti zmluvnej podmienky v bode 5.5, s čím sa odvolací súd nestotožnil. Z
obsahu spisu vyplýva, že podaním zo dňa 29.11.2019 (na čl. 358 a nasl.) žalobca (okrem neprijateľnosti)
vo vzťahu k predmetného zmluvnému bodu 5.5 namietal jeho neurčitosť a netransparentnosť, a

preto aj podľa odvolacieho súdu bol namieste postup okresného súdu (podľa § 181 ods. 2 CSP),
ktorý na pojednávaní dňa 28.1.2019 (zápisnica o pojednávaní dňa 28.1.2020 na čl. 396) doplnil
predbežné právne posúdenie veci, že pri rozhodovaní zváži otázku platnosti alebo neplatnosti sporného
ustanovenia zmluvy s ohľadom na určitosť alebo neurčitosť jeho znenia.

62. Taktiež žalobca namietal závery súdu prvej inštancie o zrozumiteľnosti a určitosti bodu 5.5 zmluvy
v odseku 42. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

63. V zmysle § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka (obdobne aj § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka),
v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv (resp. právnych vzťahov medzi dodávateľom a

spotrebiteľom, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom) sa použije - platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

64. Podľa bodu 5.5. predmetnej zmluvy o termínovanom úvere banka má právo adekvátnym spôsobom
meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta. Zmena miery rizika klienta

môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta stanoveného bankou alebo so zmenou
rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených NBS. Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú
rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi
skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť automaticky bez
dodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi klientovi.

65. Súd prvej inštancie zmluvné dojednanie v bode 5.5 považoval za určité a zrozumiteľné, keď pojem
miera rizika klienta sa nepoužíva len v predmetom bode ale aj v bode 5.8 dodatku, ktorý rieši možnosť
prehodnotenia miery rizika na žiadosť klienta. Zároveň poukázal na to, že ohľadom dodatku prebehol
riadny kontraktačný proces, po ktorom nezostalo žiadne ustanovenie zmluvy neurčité s poukazom na

výpoveď svedka Ing. L. F., ktorý bol prokuristom žalobcu v čase uzavretia predmetného dodatku, ktorý
uviedol,žežalobcoviboliposielanénávrhyzmlúvnapripomienkovanie,pričomdostalčas,abysavyjadril
alebo ho podpísal s tým, že sa podpíše alebo sa bude upravovať a ak boli v zmluve ustanovenia,
ktoré považoval žalobca za neurčité, tieto sa upravovali. Svedok tiež uviedol, že vedel, že v zmluvebolo písané, že banka môže jednostranne meniť maržu (v tej zmluve to tak bolo písané). Okresný
súd poukázal aj výpoveď svedkyne Ing. P. I., ktorá uviedla, že žalobca a tí ľudia, ktorí podpisovali
úverové zmluvy v tej dobe určite mali vedomosť o tom aké sú podmienky úročenia úverov, alebo aspoň

mali mať. Zároveň okresný súd poukázal aj na repliku žalobcu zo dňa 5.4.2017 (čl. 153), v ktorej
uviedol, že predmetom konania nie je sporná neurčitosť, vážnosť alebo zrozumiteľnosť dotknutého
článku ale predmetom je neprijateľnosť zmluvnej podmienky (a preto vyjadrenia žalovanej týkajúce
sa výkladu právnych úkonov sú nadbytočné). Ku kontraktačnému procesu odvolací súd dopĺňa, že je
nutné zohľadniť aj skutočnosť, že kontraktácia prebehla medzi dvoma právnickými osobami, pričom

žalobca ako profesionál v danej oblasti mal mať dostatok vedomostí na porozumenie obsahu zmluvných
dojednaní. Aj podľa odvolacieho súdu z bodu 5.5 je zrejmé, že žalobca si bol vedomý toho, že banka
môže jednostranne meniť úrokovú sadzbu v prípadoch uvedených v ustanovení, čomu zodpovedalo
jazykovévyjadrenieustanovenia,predchádzajúcerokovaniabankyažalobcu,akoajnáslednésprávanie
sa,keďžalobcaaplikáciuuvedenéhoustanoveniaakceptoval.MožnopoukázaťnanálezÚSSRsp.zn.I.
ÚS640/2014,podľaktoréhojepotrebnépreferovaťvýkladvprospechplatnostizmluvy.Tvrdeniežalobcu

v odvolaní, že okresný súd sa nezaoberal zrozumiteľnosťou a určitosťou čl. 5.5 zmluvy je, vzhľadom
na uvedené, nedôvodné.

66. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu v odvolaní, že okresný súd sa vôbec nezaoberal otázkou
neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v čl. 5.5 zmluvy. Naopak okresný súd sa touto otázkou

zaoberal a svoj záver, že bod 5.5 dodatku nebolo možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku
konštatoval v odseku 53. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku. Skutočnosti, ktoré viedli k tomuto
záveru súd prvej inštancie riadne odôvodnil v odsekoch 46. až 52. odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Podľa názoru odvolacieho súdu na základe výsledkov vykonaného dokazovania, najmä výsluchov
svedka Ing. L. F. (bývalého zamestnanca BD Trnava - prokuristu správcu v rokoch 1994 až 2014) a

svedka Ing. Z. D. (bývalého zamestnanca žalovanej), ktorých výpovede súd prvej inštancie podrobne
analyzoval v odsekoch 48. a 50. odôvodnenia rozsudku, okresný súd dospel k správnemu záveru, že
žalobca ako správca podľa § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytom mal povinnosť pri obstarávaní služieb
(teda aj pri dojednávaní predmetného dodatku pozn. odvolacieho súdu) dojednať čo najvýhodnejšie
podmienky. Vzhľadom na obsah výpovedí uvedených svedkov, ktorých súd prvej inštancie správne

vyhodnotil ako vierohodných, je potom nerozhodné, že žalovaný nepredložil žiadnu e-mailovú správu
alebo záznam z rokovania, ako to namieta žalobca v odvolaní. V kontraktačnom procese boli vlastníci
zastúpení žalobcom (Bytovým družstvom so sídlom v Trnave) a preto je aj nerozhodné, či jednotliví
vlastníci bytov a nebytových priestorov boli priamo oboznámení so znením predmetnej zmluvy a či ne/
ovplyvňovali jej obsah.

67. Po oboznámení sa s výpoveďou svedka Ing. D. (v spore 22CSp/86/2017 č.l. 427), aj odvolací
súd sa zhodol so záverom súdu prvej inštancie v odseku 50. odôvodnenia rozsudku, že nevyplýva,
že by vypovedal v úplnom rozpore s tým, čo vypovedal v predmetnom konaní a jeho výpoveď možno
považovať za vierohodnú, keď si neodporuje v podstatných okolnostiach a nie je v rozpore s ostatnými

dôkazmi. Určité nepresnosti vo výpovedi svedka o udalostiach spred mnohých (cca 11) rokov, sú
vzhľadom na časový odstup prirodzené. V popise podstatných okolností si ale výpovede svedka
neodporujú.

68. V bode 46. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku prvoinštančný súd prijal záver, že v prípade

úroku možno hovoriť o cene plnenia, preto nemôže ísť o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolateľ sa
k tomuto záveru súdu v podanom odvolaní osobitne nevyjadril.

69. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetného
dodatku k zmluve o úvere (k 7.9.2009) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak
boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané (ods. 1). Za individuálne dojednané zmluvné
ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom
zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (ods. 2). Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia

dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (ods. 3).
Podľa ods. 4 písm. i) tohto ustanovenia za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia, ktorí umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky
bez dôvodu dohodnutého v zmluve.70. V zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka o zmluve o úvere, najmä § 502, úrok z úveru
predstavuje cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi peniaze, je to zmluvne dojednaná cena úveru,

odplata za poskytnutý úver. Aj podľa rozsudku NS SR sp. zn. 5Cdo/42/2020 úrok je cena peňazí.

71. S poukazom na uvedené odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že úrok z
úveru predstavuje cenu plnenia, v dôsledku čoho, v zmysle cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
vo všeobecnej rovine najmä vo vzťahu k jeho výške, neprichádza do úvahy jeho posudzovanie ako

prípadnej neprijateľnej zmluvnej podmienky.

72. Špeciálne ust. § 53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka (použité aj súdom prvej inštancie)
ale za neprijateľnú zmluvnú podmienku označuje ustanovenie zmluvy, ktoré umožňuje dodávateľovi
jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, pod čo spadá aj zmena
úrokovej sadzby. Z tohto hľadiska potom bolo možné preskúmať ne/prijateľnosť zmluvnej podmienky v

bode 5.5 zmluvy. V danom prípade ale dôvody jednostrannej zmeny úrokovej sadzby boli v zmluve v
bode 5.5 dohodnuté a podľa záverov okresného súdu (viď nižšie) zrozumiteľne a určito, nebolo preto
možné prijať záver, že predmetná zmluvná podmienka, dojednanie o potenciálnej zmene úrokovej
sadzby v bode 5.5 je neprijateľná. Podstatným v danom prípade je aj to, že ustanovenie bodu 5.5
zmluvy umožňuje zmenu úrokovej sadzby nielen v neprospech spotrebiteľa (teda sadzbu zvýšiť), ale aj

v prospech spotrebiteľa (teda sadzbu znížiť), ako na to správne poukázal okresný súd, a teda nemôže
spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán iba v neprospech spotrebiteľa
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čím by už len z tohto dôvodu uvedené dojednanie nemohlo mať
atribút neprijateľnej zmluvnej podmienky.

73. Až po uzavretí predmetnej zmluvy sa súčasťou piatej hlavy Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách stalo ust. § 53 ods. 15, podľa ktorého, za neprijateľnú podmienku podľa ods.
4 písm. i) sa nepovažuje podmienka podľa ktorej si a) dodávateľ finančných služieb podľa osobitného
predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu bez oznámenia meniť úrokovú sadzbu...,
ak súčasne sa dodávateľ zaviaže bez zbytočného odkladu o tom, a o možnosti spotrebiteľa vypovedať

spotrebiteľskú zmluvu, písomne informovať spotrebiteľa a ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s
okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu. Zákaz retroaktivity ale bráni uplatneniu tohto ust. na daný
prípad. Aj Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách podľa
prílohy pod bodom 2 písm. b) v spojení s bodom 1 písm. j) uvádza, že pododsek j/ (umožniť predajcovi
alebo dodávateľovi jednostranne meniť zmluvné podmienky bez právneho dôvodu, ktorý je uvedený v

zmluve) nebráni uplatneniu podmienok, podľa ktorých si dodávateľ finančných služieb, vyhradí právo
zmeniť úrokovú sadzbu platenú spotrebiteľom alebo finančnú službu spotrebiteľovi, úrokovú sadzbu
platenúspotrebiteľom...bezoznámenia,aknatomáprávnydôvod,zapredpokladu,žesaoddodávateľa
vyžaduje ihneď o tom informovať druhú stranu alebo strany pri najbližšej príležitosti a že druhá strana má
možnosť ihneď odstúpiť od zmluvy. Ostatne citované ustanovenia Občianskeho zákonníka (aj Smernice)

v znení v čase uzavretia predmetnej zmluvy, teda umožňujú jednostrannú zmenu úrokovej sadzby
dodávateľomzasplneniazákonnýchpodmienok.Žalobcaspredmetnýmdojednanímvdodatkukzmluve
súhlasil a následnú zmenu úrokovej sadzby na základe tohto ustanovenia prvé roky aj akceptoval.
Odvolací súd má za to, že zákonné podmienky dojednania jednostrannej zmeny úrokovej sadzby v
danom prípade boli splnené, keď dôvod jednostranného zvýšenia úrokovej sadzby bol v predmetnej

zmluve dohodnutý a zároveň jej zmena bola oznámená žalobcovi, preto dojednanie v bode 5.5 zmluvy
nemôže byť z uvedeného hľadiska neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

74. Odvolací súd prisvedčil námietke žalobcu, že prvoinštančný súd sa nezaoberal rozsudkom NS SR
sp. zn. 6Cdo/127/2017, uznesením ÚS SR III. ÚS 124/2020, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku

nevyplýva opak. Podľa § 387 ods. 3 CSP k uvedenému odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie NS
SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 bolo napadnuté sťažnosťou a prejednávané pred Ústavným súdom SR
pod sp. zn. III. ÚS/124/2020. Pričom Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/127/2017, ani Ústavný
súd vo veci pod sp. zn. III. ÚS/124/2020, priamo neriešili otázku neprijateľnosti uvedenej zmluvnej
podmienky, keď nastolenými otázkami bola aktívna vecná legitimácia, naliehavý právny záujem a

možnosť vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmluve uzavretej pred účinnosťou zákona č.
568/2007 Z. z. a priznania primeraného finančného zadosťučinenia. Odvolací súd poukazuje na to, že
rozhodnutie Okresného súdu Žilina pod sp. zn. 14C/295/2014, ktorým (okrem iného) bolo určené, že
ustanovenie bodu 4.6 Zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/128/05 zo dňa 10.5.2005 je neprijateľná zmluvnápodmienka a absolútne neplatná (rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11C/471/2015 potvrdené,
ktorý bol napadnutý dovolaním, o ktorom rozhodol NS SR pod sp. zn. 6Cdo/127/2017), vychádza z
iných skutkových okolností, keďže v danom konaní nebola posudzovaná zmluva o termínovanom úvere

uzavretá za účelom obnovy bytového domu, v ktorej by ako dlžníci vystupovali vlastníci bytov zastúpení
správcom, do splnenia ktorej sa poskytnutý úver nepovažoval za hypotekárny a v ktorej ako dlžníci
vystupovali obyčajné fyzické osoby bez zastúpenia. Z porovnania textu čl. 4.6 zmluvy o poskytnutí úveru
posudzovanej Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 14C/295/2014 a bodom 5.5. posudzovanej zmluvy
je zrejmé, že tieto texty na viacerých miestach nie sú totožné (napr. inak je definovaná zmena miery

rizika klienta). Pričom je nutné dodať, že rozhodnutie súdu vo veci aj keď v obdobnej, pritom nezaväzuje
ďalšie súdy rozhodujúce neskôr v inej veci. Súd prvej inštancie svoj názor o určitosti a zrozumiteľnosti
čl. 5.5 textu dotknutej zmluvy riadne odôvodnil, pričom s jeho závermi v tomto smere sa odvolací súd
stotožnil a v podrobnostiach na ne odkazuje.

75. Žalobca sa v podanom odvolaní sa dotkol tiež otázky premlčania uplatneného nároku. Ako to

správne uviedol súd prvej inštancie v ods. 56. odôvodnenia, keďže dospel k záveru, že žalovaná
sa bezdôvodne neobohatila, bolo by nadbytočné zaoberať sa otázkou premlčania nároku, ktorého
existenciu súd nemal za preukázanú.

76. Súd prvej inštancie správne v odseku 49. odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, že čo sa týka

oznámenia zvýšenia úrokového rozpätia, s poukazom na bod 5.5 dodatku, ani prípadné neoznámenie
zvýšenia by nebolo dôvodom neúčinnosti alebo neplatnosti zvýšenia, pričom ale zvýšenie bolo žalobcovi
oznámené listom zo dňa 1.12.2011 (č.l. 38), ktoré žalobca priložil k žalobe. Naviac žalovaná predložila
kópiu podacieho hárku, z ktorého vyplýva, že dňa 1.12.2011 bola podaná na poštovú prepravu zásielka
pre žalobcu, pričom okresný súd uzavrel, že nič z tejto listiny nevzbudzuje pochybnosti o jej autenticite.

Podporne o doručení oznámenia svedčí aj výpoveď svedka Ing. D. (č.l. 398), podľa ktorého, keď išlo o
10 prípadov, oznámenia išli v jednej obálke. Prvoinštančný súd ale správne zdôraznil, že rozhodujúcim
je, že žalobca spolu so žalobou predmetné oznámenie doložil do spisu, čo preukazuje, že mu doručené
bolo. Tvrdenie žalobcu, že so zásielkami bolo manipulované, boli dorábané a poštové hárky boli
pozmeňované,vkonaníničímpreukázanénebolo.Nauvedenýchzáverochprvoinštančnéhosúdu,preto

nemôžu nič zmeniť ani v tomto smere ani prípadné rozdielne výpovede svedka D. ohľadne všeobecne
spôsobu doručovania zásielok, na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní. Je nutné však poukázať na to,
že v danej veci bol realizovaný výsluch svedka Ing. D. na pojednávaní dňa 28.1.2020, ktorého výpoveď
aj súd prvej inštancie vyhodnotil v spojení s obsahom výpovede tohto svedka na pojednávaní dňa
30.1.2019 vo veci sp. zn. 22Csp/86/2017, ktorej obsah bol tiež predmetom dokazovania súdu prvej

inštancie v posudzovanej veci.

77. V ďalšej časti odvolania žalobca namieta závery súdu prvej inštancie o oprávnenosti zvýšenia
úrokového rozpätia, teda aplikácie čl. 5.5 zmluvy v odseku 50. preskúmavaného rozsudku, ktoré
označujú za zjavne nesprávne. V tejto súvislosti odvolateľ namieta, že hlavný faktor, ktorým je rast

nezamestnanosti nastal už v roku 2009 a preto nie je možné reflektovať na tvrdený rast nezamestnanosti
v roku 2011 a 2012, kedy bola miera nezamestnanosti stabilná, dokonca klesala, teda reálne dôvody
na prehodnotenie miery rizika a zmenu ratingu neexistovali, nakoľko v čase poskytnutia úveru v roku
2009 bola hospodárska situácia a nezamestnanosť SR horšia ako v čase prehodnotenia v rokoch 2011
a 2012. Namietal tiež, že súd, ani žalovaný nevysvetlil čo sa pod zmenou ratingu klienta rozumie a tento

pojem nie je vysvetlený ani v zmluve. Svedok Ing. D. pritom uvádzal rôzne dôvody zmeny úrokového
rozpätia (zmena ratingu, zmena rizika klienta, pokles EURIBOR, sankcia za nesplnenie povinností),
teda sám tápa v dôvodoch, pre ktoré banka pristúpila k zvýšeniu úrokového rozpätia. Odvolací súd
poukazuje na to, že z výpovede svedka Ing. D. v danej veci dňa 28.1.2020 vyplýva tvrdenie svedka,
ktoré uviedol súd prvej inštancie v odseku 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku (každý rok sa bytové

domy prehodnocovali a mohla sa zmeniť marža, spracovávali to na základe analýz ako podnikateľskú
klientelu, posudzovali finančné výkazy, výdavky bytového domu, tvorba fondu opráv, vek majiteľov,
stúpajúcim vekom je riziko splácania väčšie, pokiaľ sa ekonomika nemení, roky sa to držalo, problém
nastal finančnou krízou, čo znamenalo zvýšené riziko splácania úverov), preto neobstojí námietka,
že svedok uvádzal rôzne dôvody zmeny úrokového rozpätia. Svedok tiež logicky uviedol, že keď bol

BRIBOR okolo 5 %, blízko vstupu do EÚ, klesol na 2,5 %, úrokové sadzby sa znižovali, mohli znížiť
marže, lebo úroková sadzba klesla o 3 %.78. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na list NBS zo dňa 28.4.2015 (č.l. 17 a nasl.), súd prvej inštancie
sa s týmto listinným dôkazom vyporiadal v ods. 43. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku s tým, že
takéto stanovisko nie je pre súd záväzné, ale najmä sa nevyjadruje k citovanému bodu 5.5 zmluvy,

ale iba k bodu 12.1.1.1 zmluvy o uplatnení sankčného navýšenia, na základe ktorého ale k zvýšeniu
úrokového rozpätia v prejednávanej veci neprišlo. Daný list NBS je aj podľa odvolacieho súdu preto vo
vzťahu k prejednávanej veci bez právnej relevancie.

79. Súd prvej inštancie opodstatnene v odseku 52. odôvodnenia skonštatoval, že žalobca ako správca

je tou istou právnickou osobou, ktorá zastupovala vlastníkov bytov pri uzavretí predmetného dodatku v
roku 2009, pričom žalobou podanou o cca 7 rokov neskôr namieta znenie dodatku, s ktorým v roku 2009
súhlasil a použitie bodu 5.5, ktoré nakoniec v roku 2011 akceptoval. Okresný súd tiež správne poukázal
vo vzťahu k žalobcovi na povinnosť dodržiavať ustanovenie § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov, a
v prípade, ak tak neurobil je namieste otázka zodpovednosti za škodu vo vzťahu k vlastníkom bytov a
nebytových priestorov.

80. Žalobca v podanom odvolaní tiež namieta, že súd prvej inštancie porušil princíp rovnosti zbraní tým,
že neprípustným spôsobom nahrádzal dôkaznú povinnosť žalovanej, vlastnými úvahami a nad rámec
navrhnutých a vykonaných dôkazov kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalovanej.

81. Princíp rovnosti zbraní je zakotvený v čl. 6 CSP ako princíp rovnosti sporových strán, podľa
ktorého strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti
uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, okrem prípadu, ak si
povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážne postavenie strán sporu. V procesnoprávnej rovine strany sporu majú navzájom

rovnocenné postavenie, rovnosť zbraní sa prejavuje ako rovnaká miera možností uplatňovania
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v medziach stanovených CSP. Súd pri svojom
procesnom postupe musí každej zo sporových strán umožniť v rovnakej miere realizovať jej procesné
oprávnenia.

82. Z obsahu spisu vyplýva, že na pojednávaní dňa 28.1.2020 (zápisnica o pojednávaní čl. 396 právna
zástupkyňa žalovanej navrhla vypočuť v konaní svedka Ing. L. F., ktorý mal byť predvolaný na termín
31.3.2021. Výzvou zo dňa 2.4.2020 (čl. 407, 408) okresný súd vyzval právnych zástupcov strán, aby
v lehote 10 dní doručili otázky, ktoré navrhujú svedkovi položiť, z dôvodu zníženia rizika šírenia, keď
akceptoval návrh žalovanej, aby sa dokazovanie výsluchom svedka v súlade s § 196 ods. 3 CSP

bolo nahradené uložením povinnosti svedkovi zodpovedať položené otázky písomne. Podaním zo
dňa 25.4.2020 (čl. 414) žalobca žiadal okresný súd o prehodnotenie rozhodnutia vykonať namiesto
svedeckej výpovede uložením povinnosti odpovedať vopred pripravené otázky, preto nezasiela žiadne
otázky. Listom zo dňa 30.4.2020 (čl. 418) okresný súd oznámil žalobcovi, že použitie § 196 ods. 3
CSP je v prejednávanej veci dôvodné, keď súčasná situácia neumožňuje uskutočniť pojednávanie za

účelom výsluchu svedka (§ 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 62/2020 Z. z.). Dňa 14.5.2020 okresný súd
úpravou vytýčil termín pojednávania dňa 9.7.2020, na ktorom bol vypočutý svedok Ing. L. F. (zápisnica
o pojednávaní čl. 450).

83. Po oboznámení sa s vecou odvolací súd nezistil žiaden procesný postup prvoinštančného súdu,

ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu uvedeného princípu rovnosti sporových strán. Naopak prvoinštančný
súd postupoval v súlade s ustanoveniami CSP a žiadnym svojím procesným postupom princíp
rovnosti zbraní neporušil. Zo skutočnosti, že žalobca pred súdom prvej inštancie nebol úspešný,
nemožno vyvodiť, že okresný súd v rozpore s princípom rovnosti sporových strán rozhodol v prospech
žalovanej. Porušeniu uvedeného princípu nenasvedčujú ani hypotetické úvahy odvolateľa, že okresný

súdúmyselnečakal,abymalamožnosťrozhodnutiaÚstavnéhosúdužalovanápredložiťažesaponáhľal
s výsluchmi Ing. F.. Odvolací súd k výsluchu svedka Ing. F. uvádza, že okresný súd postupoval dôvodne
(s poukazom na uvedené v odseku 82.), keď v čase plánovaného výsluchu svedka na pojednávaní
došlo k zhoršeniu situácie v súvislosti s pandémiou koronavírusu a pojednávania v danom období boli
plošne zrušené a v záujme plynulosti konania okresný súd uprednostnil výpoveď svedka písomne, k

čomu začal vykonávať procesné úkony. V ďalšom období už možnosť pojednávať nebola obmedzená,
preto uprednostnil výsluch svedka na pojednávaní za prítomnosti oboch strán sporu. Odvolací súd teda
nezistil žiaden taký postup súdu prvej inštancie, ktorým by mal porušiť princíp rovnosti sporových strán
zakotvený v cit. čl. 6 CSP.84. K odvolaniu pripojil žalobca listinné dôkazy: Zápisnica z pojednávania zo dňa 4.8.2020 vo veci sp. zn.
11C/51/2017 zo dňa 4.8.2020, Zápisnica z pojednávania zo dňa 4.2. 2020 vo veci sp. zn. 11C/51/2017,

Zápisnica z pojednávania zo dňa 28.7.2020 vo veci sp. zn. 11C/21/2017, Zápisnica z pojednávania zo
dňa 12.12.2019 vo veci sp. zn. 11C/21/2017, Zápisnica z pojednávania zo dňa 21.1.2020 vo veci sp. zn.
11C/25/2017,Zápisnicazpojednávaniazodňa30.1.2019vovecisp.zn.22Csp/86/2019(založenáužna
čl. 427 spisu okresného súdu a vyhodnotená okresným súdu v odseku 50 preskúmavaného rozsudku),
Zápisnica z pojednávania zo dňa 27.6.2019 vo veci sp. zn. 11Csp/134/2016.

85. Podľa § 366 písm. a) CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

86. Podľa § 384 ods. 3 CSP, odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366.

87. Odvolací súd uvádza, že s poukazom na § 366 v spojení s § 384 ods. 3 CSP nedoplnil dokazovanie
obsahom zápisníc označených v odseku 83., keďže neboli splnené zákonné predpoklady, keď žalobca

nepreukázal, že návrh na doplnenie dokazovania nemohol použiť bez svojej viny v doterajšom
konaní. Uvedený záver sa však netýka Zápisnice z pojednávania zo dňa 30.1.2019 vo veci sp. zn.
22Csp/86/2019 (založenej na čl. 427), ktorá bola predmetom vykonaného dokazovania už súdom prvej
inštancie (odsek 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a ku ktorej sa vyjadril aj odvolací súd v odseku
76.

88. Skutočnosť tvrdená žalobcom, že tvrdenie svedka Ing. D. (str. 3, zápisnica z pojednávania sp.
zn. 11C/51/2017 zo dňa 4.2.2020), že dôvodom prehodnotenia úrokového rozpätia bolo zvýšenie
nezamestnanosti z 2 % na 14 % neobstojí, nakoľko v histórií SR nikdy nebola nezamestnanosť vo
výške 2 % v roku 2008 bola miera nezamestnanosti na úrovni 8,5 % a k zvýšeniu nezamestnanosti

došlo v roku 2009 na úroveň 12,5 %, teda k rastu nezamestnanosti došlo 3 roky skôr, v rokoch
2011 bola nezamestnanosť konštantná, pričom v roku 2012 začala nezamestnanosť kontinuálne
rapídne klesať. Teda riziko splácania úverov proklamované centrálou banky resp. Úverovou komisiou
neexistovalo, tvrdenie, že svedok Ing. D. (str. 3, zápisnica z pojednávania sp. zn. 22Csp/86/2019
zo dňa 30.1.2019) tvrdí, že „dôvodom zvýšenia úrokovej sadzby-rizikovej prirážky (pozn. úrokového

rozpätia) bolo porušenie podmienok zmluvy a bonita klienta.“ Zo samotných výsluchov je zrejmé, že
prvé zmluvy sa uzatvárali v roku 2006, pričom táto zmluva sa dojednávala hlavne čo sa týka podmienok
poskytnutia a formálnych náležitostí, nakoľko sa jednalo vôbec o nový bankový produkt, pripomienky
žalobcu boli akceptované v minimálnom rozsahu a dotýkali sa maličkostí nie podstatných častí zmluvy,
ako aj tvrdenie, že podľa výpovede pána F. (str. 2, zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/21/2017 zo

dňa 28.7.2020) prvé zmluvy boli poskytnuté na kontrolu, kde právnik (Dr. A.) vykonal len minimálne
úpravy, ktoré banka akceptovala, pričom svedok opisuje časovo, že sa jednalo o obdobie roka 2006
„Dexia bola prvá banka, ktorá dokázala poskytnúť úvery bytovým domom. Potom neskôr prišli ďalšie
banky, ktoré poskytovali tento úver.“ Následne sa zmluvy kvôli veľkému počtu čítali sporadicky a ak
bolo podpisovaných viac zmlúv v krátkom čase, tak sa im nevenovala žiadna pozornosť a automaticky

sa podpisovali, pri podpise sa skontrolovali len základné parametre úveru, tvrdenie, že z výsluchu
pána D. vyplýva, že zmluvy sa sprísňovali a najjednoduchšie boli v roku 2006, tie ani neobsahovali
možnosť zvýšenia úrokového rozpätia, pretože neobsahovali článok 5.5 Zmluvy: „Prvé zmluvy z roku
2006 nemali určité body, kde sa dalo v zmysle zmluvy postupovať a novšie zmluvy mali. Pri ktorých to
bolomožnésatorealizovalo(pozn.navýšenieúrokovéhorozpätia)“.(str.4,Zápisnicazpojednávaniasp.

zn. 11C/21/2017 zo dňa 12.12.2019) a „Presne sa postupovalo podľa toho, aký typ zmluvy, boli zmluvy,
ktoré neumožňovali zvýšiť podľa bodu, ktorý bol definovaný (pozn. bodu 5.5), zvyšovalo sa to len tam,
kde to zmluva umožňovala“ (str. 5, zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/25/2017 zo dňa 21.1.2020)
a opakovane: „Tie, ktoré to neobsahovali, tak sa to nedalo podľa toho postupovať“ (str. 3, zápisnica
z pojednávania sp. zn. 11C/51/2017 zo dňa 4.2.2020), tvrdenie (str. 5, zápisnica z pojednávania sp.

zn. 11C/21/2017 zo dňa 28.7.2020) „Nevedeli sme to, ani sme nepočítali, že by sa to tak jednostranne
zvýšilo“). To sa dozvedel až následne v roku 2012 po aplikácii daných ustanovení bankou a po faktickom
zistení, „že sa niečo na účtoch domov deje“ ekonomickou námestníčkou, tvrdenie, že svedok Ing. D.
potvrdil, že boli minimálne tri varianty zmluvy, pričom svedok F. tvrdil, že zmluvy boli rovnaké (str. 3,zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/21/2017 zo dňa 28.7.2020), tvrdenie, že svedok Ing. D. následne
na pojednávaní dňa 28.7.2020 tvrdil, že: „Vždy, keď sa vypracoval nejakým spôsobom nový text úverovej
zmluvy, bol klientovi zaslaný na prečítanie, následne sme mali rokovanie, kde sme si vysvetlili všetky

náležitosti, zmluva bola detailne prebratá.“ Následne však tieto tvrdenia popiera, keď sám svedok
hovorí: „V roku 2008 sa poskytovali ročne desiatky úverov, rokovanie bolo ku každej zmluve, hlavne
pri podpise, ak bolo skonštatované, že táto zmluva je taká istá ako včera, predvčerom, minulý týždeň,
boli prebraté základné ustanovenia: na čo je úver použitý, účel úveru, výška úveru, úroková sadzba,
aký typ úrokovej sadzby, podmienky splácania..., zmluva sa prešla v hlavných bodoch pred každým

podpisom.“ (str. 6, zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/21/2017 zo dňa 28.7.2020), tvrdenie, že z
výsluchu Ing. D. (str. 6 zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/21/2017 zo dňa 12.12.2019) vyplýva, že
žalobca nenamietal zvýšenie marže (pozn. úrokového rozpätia) „a nie je o tom ani písomný záznam“
a zároveň že sa „ani neviedli rokovania o potencionálnom zvýšení úrokového rozpätia“, tvrdenie, že z
výsluchu Ing. D. (str. 3, Zápisnica z pojednávania sp. zn. 11Csp/134/2016 zo dňa 27.6.2019) vyplýva,
že žalobca nenamietal zvýšenie úrokového rozpätia: „Celkove si pamätám že tam došlo k zhoršeniu

rizika a bolo treba prispôsobiť maržu. Nebol som pri tom rozhodnutí, pri rokovaní. Ja som to dostal, že
treba zavolať pána riaditeľa a oznámiť mu. Bytové družstvo neprotestoval o neprotestoval z toho dôvodu
že úroková sadzba nebola vyššia ako predchádzajúcich šesť mesiacov“, tvrdenie, že neboli splnené
zmluvné podmienky podľa čl. 5.5 zmluvy na zvýšenie úrokového rozpätia (ak by dojednanie bolo platné),
pretože skutočné dôvody zvýšenia úrokového rozpätia a úmysel žalovanej podrobne vysvetlil Ing. D.

na výsluchu dňa 4.4.2020 (str. 3 zápisnica z pojednávania sp. zn. 11C/51/2017 zo dňa 4.2.2020): „V
roku 2008 došlo k finančnej kríze, ročný EURIBOR mal hodnotu 4,8 až 5 %, finančná kríza spôsobila,
že sa dalo predpokladať, že EURIBOR bude rýchlym tempom klesať, dokonca, že dosiahne mínusové
hodnoty, preto Výbor (pozn. centrála banky), aby predišiel problémom s poklesom EURIBOR, nás
poveril, aby sme so všetkými klientami, ktorí majú úrokovú zložku variabilnú začali rokovať. Tak isto

bolo realizované rokovanie s predstaviteľmi BD, kde sme danú problematiku predstavili, ale k dohode
neprišlo, pretože dohoda bola nutná, aby sa mohla zmeniť úroková sadzba, musel byť uzavretý dodatok,
nedalo sa to spraviť jednostranne zo strany banky. Jednomesačný EURIBOR bol najlacnejší, ročný
najdrahší. Prokurista (pozn. pán F.) nesúhlasil podpísať niečo, čo mu o 3 % zvýši úrokovú sadzbu. Klient
nesúhlasil. Išlo sa ďalej. Po 2-3 rokoch došlo k tomu, o som povedal na začiatku (pozn. k zvýšeniu

úrokového rozpätia)“, sú novotami (nové skutkové tvrdenia žalovaným prednesené až v odvolacom
konaní). Žalobca sa však v odvolaní vôbec nezmieňuje o tom, prečo uvedené skutkové tvrdenie na svoju
neuviedol počas konania na súde prvej inštancie.

89. V zmysle ust. § 153 a § 366 CSP ak odvolateľ vymedzí odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1

písm.f)Civilnéhosporovéhoporiadku,právonauvedenieprípadnýchnovôtjepodmienenénezavinením
doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov v prvoinštančnom konaní, preto aj z tohto
dôvodu nebolo možné v odvolacom konaní na túto novotu prihliadnuť. Na základe uvedeného obrana
žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam neobstojí. Súd vykonáva dokazovanie zásadne na návrh strán sporu. Súd vykonal

v prejednávanej veci dokazovanie. Ak teda žalovaný nevyužil svoje právo a neuvádzal skutkové tvrdenia
najneskôr do vyhlásenia dokazovania za skončené (§ 182 Civilného sporového poriadku), na skutkové
tvrdenia prednesené žalovaným v odvolacom konaní už nie je možné prihliadnuť. V odvolaní potom
žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré nemohol bez svojej viny v doterajšom priebehu konania, v
odvolaníuvádzanéskutkovétvrdeniapoužiť.Odvolacísúdpretonemoholnanovotyuvádzanéžalobcom

v podanom odvolaní prihliadnuť.

90. Žalobca preskúmavaný rozsudok napadol aj vo výroku II. o náhrade trov konania, ktorým okresný
súd žalovanej voči žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca pritom
s poukazom na ust. § 257 CSP argumentoval tým, že je v rozpore s princípom spravodlivosti, keď súd

zaviazal žalobcu povinnosť uhradiť trovy konania žalovanej z dôvodu, že koná vo vlastnom mene a
na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov - spotrebiteľov a háji ich práva v súlade so zákonom
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a je zo zákona ich zákonným zástupcom. Dodal tiež, že
okresný súd skonštatoval, že právo žalobcu je premlčané a preto nie je úspešný, avšak nebral do úvahy
reálne poškodenie spotrebiteľov, ktorí žalovanej banke plnili viac ako mali a naturálne právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia zostalo, hoci v nie žalovateľnej forme.

91. Otázkou možnej aplikácie § 257 CSP na daný prípad, podľa ktorého výnimočne súd neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, sa súd prvej inštancie vodseku 62. odôvodnenia napadnutého rozsudku zaoberal, pričom skonštatoval, že dôvody hodné
osobitného zreteľa pre aplikáciu tohto ustanovenia žalobcom tvrdené neboli a sám ich nezistil, pričom
takýmto dôvodom nemôže byť skutočnosť, že strane na strane neúspešného v konaní ide o správcu

zastupujúceho spotrebiteľov. S uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd plne stotožňuje.
Skutočnosť, že žalobca ako správca zastupuje vlastníkov bytových a nebytových priestorov, ktorí
majú postavenie spotrebiteľov sama osebe nemôže byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania
úspešnej protistrane a žiadne iné dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP ani odvolací
súd nezistil.

92. Pokiaľ žalobcovia namietajú, že žalovaná disponuje celým právnym oddelením s desiatkami
interných právnikov, a nič jej nebránilo využiť vlastné odborné kapacity a nepoužívať externú advokátsku
kanceláriu, je potrebné uviesť, že žalovaná, hoci právnická osoba, má v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR
aj § 89 ods. 1 CSP právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, teda i právo dať sa zastúpiť advokátom.
Pojem „účelne“ v ust. § 251 CSP podľa ktorého trovy konania sú všetky preukázané a odôvodnené

a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva, je nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred
nadbytočnými, či nadmernými nákladmi. Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc, nie je
možné prostredníctvom uvedeného termínu vymedziť kategóriu subjektov, ktoré by z hľadiska právneho
zastúpenia mala odlišné postavenie a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať

a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Aj podľa záverov Ústavného súdu SR v náleze I.
ÚS 264/2016 (a obdobne ja v nálezoch sp. zn. IV. ÚS 84/2014 a sp. zn. III. ÚS 457/2014) zo žiadnych
ustanovení ústavy ani vtedy Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť záver, že by účastníkovi
konania, ktorý má zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov
advokátov, nemala byť priznaná náhrada trov konania. Za účelne vynaložené trovy konania podľa §

142 ods. 1 OSP možno pokladať iba také, ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené
na to, aby mohla riadne obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom
súde. Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne
považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde. Iba v celkom
výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o

trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne. Z uvedeného vyvstáva záver,
že skutočnosť, že žalovaná ako právnická osoba zamestnávajúca viacero právnikov s orientáciou na
problematiku, ktorá je predmetom konania neznamená, že trovy na zastúpenie žalovanej advokátom
boli neúčelne, v rozpore s ust. § 251 CSP, vynaložené. Ani z tohto hľadiska nie je potom daný dôvod na
odvolateľom požadovanú aplikáciu § 257 CSP na rozhodnutie o náhrade trov prvoinštančného konania.

93. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/
stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú

jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05).
Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej
veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na
princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

94. Po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalobcu, s poukazom na vyššie uvedené
zdôvodnenie, odvolací súd napokon dospel k záveru, že ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených
žalobcom nebol naplnený, resp. pokiaľ bola odvolacia argumentácia sčasti dôvodná, nemalo to dopad
na samotné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preto preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutých výrokoch I. a II. ako vecne správnych s použitím § 387 CSP potvrdil.95. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

96. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

97. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

98. V tomto odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto podľa citovaných ustanovení

žalovanej vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému
žalobcovi. Prípadnú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP
odôvodňujúcich výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné) ako
už bolo uvedené, odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

99. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).