Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, February 26, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/95/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118215276
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5118215276.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v spore žalobcu: JUDr.
PhDr. H. E., PhD., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, W., proti žalovanému: Slovenská republika -
GenerálnaprokuratúraSlovenskejrepubliky,sosídlomŠtúrova2,Bratislava,IČO:00166481,onáhradu
škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 32C/28/2018-91 z 03. marca
2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal
náhrady škody vo výške 300.000,- eur podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Okresný súd na daný prípad aplikoval ust. § 1, § 3,§ 4, § 5 a § 9 zák. č.
514/2003 Z.z. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu v tom, že mal byť porušený úradný postup pri
vybavovaní trestného oznámenia, ktoré žalobca podal dňa 04.12.2017 na Okresnej prokuratúre Žilina a
na základe toho malo byť vydané nezákonné rozhodnutie. Podané trestné oznámenie smerovalo voči
vyšetrovateľovi Okresného riaditeľstva PZ SR v Žiline a poukazovalo na to, že tento vyšetrovateľ sa

dopustil viacerých trestných činov v rámci vykonávania svojich právomocí. Uvedené trestné oznámenie
riešila Inšpekcia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Inšpekcia“), ktorá podľa žalobcu
nebola zákonným orgánom na prejednanie tohto oznámenia. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR vo veci sp. zn. 1To/1/2015 z 29.05.2015, ktoré sa okrem iného aj k nezákonnému konaniu
Inšpekcie v prípade preskúmavania trestných oznámení týkajúcich sa práce príslušníkov PZ zaoberalo.
Napriek tomu, že rozhodnutie Inšpekcie nemohol považovať za zákonné, podal žalobca voči nemu
sťažnosť, ktorú riešil prokurátor Okresnej prokuratúry v Žiline a ten v rámci rozhodnutia poukázal na

zjednocujúce stanovisko NS SR, podľa ktorého je Inšpekcia v takýchto veciach zákonným subjektom.
Žalobca namietal, že zjednocujúce stanovisko súdu nemožno považovať za prameň práva a pokiaľ
prokurátor takto postupoval, zakladá to plnú právnu zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup,
ktorého výsledkom je nezákonné rozhodnutie. Podľa žalobcu bolo dôležité, že nesprávnym úradným
postupom pre rozhodnutie bolo konanie a rozhodnutie nezákonnej Inšpekcie a prokurátor sa s konaním
a rozhodnutím nezákonnej Inšpekcie stotožnil, namiesto toho, aby trestné oznámenie žalobcu postúpil
kompetentnému zákonnému orgánu.

2. Okresný súd sa s touto argumentáciou žalobcu nestotožnil. Uviedol, že Inšpekcia je zákonným
subjektom vo vyšetrovaní podľa zák. č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov (Trestný poriadok).
Poukázal na to, že takýto záver bol vyjadrený aj v stanovisku trestno-právneho kolégia Najvyššiehosúdu SR sp. zn. Tpj 62/2015, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 9/15. K
argumentácii žalobcu, že takéto stanovisko nie je prameňom práva uviedol, že nie je síce záväzným
prameňom práva, avšak vzhľadom na inštitúciu, ktorá takéto stanovisko vydala, je možné a aj žiaduce,

aby súd naň prihliadal. Vydaním takéhoto stanoviska plnil najvyšší súd zákonom stanovenú povinnosť
dbať o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov v zmysle § 16 zák. č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch. Rovnaká povinnosť mu vyplýva
aj z § 8 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O
publikovaní predmetného rozhodnutia bolo rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu,

zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry (IV.ÚS 60/2010). Výklad najvyššieho súdu, ktorý bol v
stanovisku podaný, nie je právne záväzný, fakticky má ale vysokú vecnú autoritu, ipso iure normatívnu
silu, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov) ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými
senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Okresný súd uviedol, že nemožno prehliadať
podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“)
a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania

osobitným orgánom Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke (publikované rozhodnutie). Názor
vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je zároveň zovšeobecnejúcim názorom relevantnej väčšiny
členov kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré vždy tvorí viacero senátov. Pokiaľ sa názor vyjadrený v
nepublikovanom rozhodnutí odkloní či odchýli od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, ešte
bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie.

Okresný súd vychádzajúc z publikovaného stanoviska Najvyššieho súdu SR ustálil, že Inšpekčná služba
PZ bola zákonným orgánom pre prejednanie a rozhodnutie o trestnom oznámení žalobcu. Neboli tak
zistené okolnosti nesprávneho úradného postupu na strane žalovaného, čím nebola splnená prvá a
základná podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody v žalobcom uplatnenej výške. Tým, že
nebol zistený nesprávny úradný postup, na jeho základe nemohlo dôjsť ani k vydaniu nezákonného

rozhodnutia. Nad rámec tohto záveru okresný súd konštatoval, že rovnako výška náhrady škody
uplatnená žalobcom nebola z jeho strany nijakým spôsobom preukázaná, najmä v čom mala spočívať
tvrdenáujma,akýbolrozsahzásahudojehoprávaoprávnenýchzáujmov.Žalobcazároveňnepreukázal
ani existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným konaním a následkom - ujmou, a to napriek tomu, že
príčinná súvislosť je skutkovou skutočnosťou, ktorej preukázanie zaťažuje žalobcu.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP, a to podľa pomeru úspechu strán
sporu v konaní. Keďže žalovaný bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal „o zrušenie

napadnutého rozsudku zo dňa 03.03.2020 v celom rozsahu a o konanie a rozhodnutie celej veci na
základe skutkového stavu a platného práva a v jeho hraniciach“. Poukázal na to, že nárok v predmetnej
žalobeodôvodnildvomarozhodnutiamiNajvyššiehosúduSR,ktoréInšpekciuakosekciuMinisterstvaza
orgán činný v trestnom konaní nepovažovali. Okresný súd ako súd najnižšej inštancie bol a aj je právnym
názorom Najvyššieho súdu SR v rozhodnutiach o postavení nezákonnej Inšpekcie, ktorá v danej dobe

policajným orgánom nebola, viazaný. No okresný súd konal ako by tieto rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR neexistovali. Išlo síce o individuálne rozhodnutia, ktoré neboli vydané v prejednávanej veci,
avšak jasne definovali postavenie Inšpekcie v trestnom konaní ako orgánu nezákonného, o čom bol
súd dokázateľne informovaný. V prípade, že by tieto rozhodnutia okresný súd nezaväzovali tak aj
z Trestného poriadku, ktorý je všeobecne záväzný vyplýva, že úradníka akéhokoľvek ministerstva

nepovažuje za orgán činný v trestnom konaní. Stanovisko kolégia Najvyššieho súdu SR pokiaľ nie je v
súlade s rozhodnutím tohto Najvyššieho súdu SR nesmie súd prvej inštancie brať do úvahy a nemôže
ho ako občana týmto zaväzovať, pretože stanovisko nielenže nemá podporu zákona, ale je výslovne
protizákonné. Žalobca uviedol, že stanovisko kolégia NS SR podľa Ústavy nie je prameňom práva a
ani súdnym rozhodnutím, ktoré by mohlo ním označené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR hovoriace

o nezákonnosti vtedajšej Inšpekcie zrušiť. Prameňom práva je ale Trestný poriadok, ktorý za orgány
činné v trestnom konaní považuje len prokurátora a policajta a nie úradníka ministerstva. Okresný súd
nad rámec tohto právneho názoru, s ktorým nesúhlasí vyslovil záver, že nepreukázal dôvodnosť výšky
požadovanej sumy odškodnenia nemateriálnej ujmy. S týmto záverom žalobca nesúhlasil a namietal,
že dôkazné bremeno o nemajetkovej psychickej a morálnej ujme v žalobe a v jej doplneniach uniesol

dostatočne. Keď štátne orgány konajú a vydávajú rozhodnutia bez zákonného podkladu a legitimizujú
nezákonné konania nezákonných orgánov, občan, ktorý sa cíti už beztak poškodený policajtom , stráca
zvyšok právnej istoty, lebo trestné oznámenia na tohto policajta rieši nezákonná Inšpekcia. Generálna
prokuratúra SR, ktorá má chrániť poškodené a ohrozené práva a právom chránené záujmy fyzickýcha právnických osôb schvaľuje výstupy nezákonnej Inšpekcie. K výške požadovaného finančného
zadosťučinenia poukázal na to, že rozhodne necíti, že by jeho ujma bola nižšia ako ujma emeritného
sudcu JUDr. R. U., ktorý za nesprávny postup Generálnej prokuratúry vysúdil tiež 300.000,- eur. Žalobca

ďalej uviedol, že so sudkyňou, ktorá o napadnutom rozsudku rozhodovala, má z minulosti skúsenosti
ako s objektívnym človekom, ktorý sa práva striktne drží . Preto vníma celú vec ako výslovne politickú,
čiže ako dôsledok prehry strany Vlasť JUDr. R. U. a ako výsledok pnutia medzi názorovými skupinami
sudcov, ktoré pravdepodobne končilo nátlakom na túto sudkyňu (zo súdu ma pochádzať aj sudca,
ktorý mal pre prísľub kariérneho rastu za politické stanovisko kolégia NS SR hlasovať tiež), ale aj ako

výsledok možného nátlaku Generálnej prokuratúry SR, kde sa pravdepodobne mohla proti jeho osobe
angažovať do neho zamilovaná prokurátorka Mgr. T. E. ako manželka jeho bratranca, vyšetrovateľa Ing.
H. E. - kolegu vyšetrovateľa JUDr. H. E., ktorého trestným oznámením napadol, o čom rozhodovala
práve nezákonná Inšpekcia. O spolitizovaní celej veci svedčí aj fakt, že hoci konanie prebehlo dňa
14.11.2019 a hoci ide zároveň o otázku, ktorú je povinný vyriešiť v priebehu niekoľkých minút už adept
na štúdium práva, sudkyňa si vyhradila čas na takmer 3 mesiace, čím došlo aj k porušeniu jeho práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré na základe
Trestného poriadku bývalú Inšpekciu dôvodne označuje ako nezákonný orgán činný v trestnom konaní
mohlo byť prelomené iba nálezom Ústavného súdu SR, avšak žiaden takýto nález, ktorý by konštatoval
zákonnosť nezákonnej Inšpekcie neexistuje.

4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu prostredníctvom Okresnej prokuratúry Žilina v podaní zo
14.05.2020 uviedla, že odkazuje na svoje predchádzajúce vyjadrenia prezentované pred súdom prvej
inštancie, ktorého rozsudok považuje za zákonný a vecne správny.

5. Žalobca v odvolacej replike k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu poukázal na to, že predmetné

vyjadrenie je ukážkou toho ako Generálna prokuratúra SR v istote v jej dominantnom postavení a v istote
o náklonnosti všeobecných a trestných súdov fakticky vôbec nepracuje, len sa v uzneseniach bezhlavo
stotožňuje s policajtom a v analýzach zas v plnom rozsahu odkazuje na iné právne dokumenty. Následne
sa žalobca tak ako v podanom odvolaní vyjadril k nezákonnosti Inšpekcie a k nemožnosti nahradzovať
znenie zákona stanoviskom Najvyššieho súdu SR, ktoré nie je prameňom práva.

6. Pri dodržaní procesného postupu okresným súdom podľa § 374 ods. 2 CSP žalovaný odvolaciu
dupliku vo veci nepodal.

7. Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov podaného

odvolania (§ 379 CSP a § 380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP)
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd (§ 387 ods. 2 CSP).
Takýto postup je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutí
prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a

odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (viď napr. III.ÚS 78/05, II.ÚS 264/08,
IV.ÚS 372/08).

9. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalobcu uvedené v jeho opravnom prostriedku a po ich
preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

10. S ohľadom na obsah podaného odvolania je zrejmé, že odvolateľ sa nestotožnil s právnym
posúdením veci okresným súdom a jeho právnymi závermi tak ako boli prezentované v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia.

11. Významnou z hľadiska posúdenia dôvodnosti podaného odvolania je zodpovedanie otázky, čo je to
ustálená judikatúra a jej dopady na rozhodnutia súdov. Pod judikatúrou možno rozumieť rozhodovaciu
prax súdov a judikát je samotné súdne rozhodnutie, ktoré je výsledkom tejto rozhodovacej praxe.
Judikatúra nemá v strednej Európe taký význam ako v anglo-americkom právnom systéme. Vkontinentálnom právnom systéme, do ktorého Slovenská republika patrí, je primárnym, najdôležitejším
a zvrchovaným prameňom práva zákon alebo právny predpis. V tejto súvislosti sa hovorí o systéme
písaného práva. Naproti tomu v anglo-americkom type právnej kultúry má primárny význam judikatúra,

teda precedens. V tomto právnom systéme sa každý nižší súd musí riadiť rozhodnutím súdu vyššieho.
Avšak ani v kontinentálnom systéme práva (kde radíme aj SR) nemá judikatúra marginálny (okrajový)
význam. Rozhodnutia súdov právo síce netvoria, ale ho interpretujú. Je to dôležité jednak preto,
že právne normy nemôžu obsiahnuť celú problematiku a jednak sa postupom spoločnosti môže
interpretácia zákona súdmi meniť bez toho, aby bolo nutné meniť zákon. Podľa § 8 ods. 2 zák.

č. 757/2004 Z.z. je úlohou Najvyššieho súdu vykonávať prieskum rozhodovacej činnosti súdov v
právoplatne skončených veciach a podľa ods. 3 tohto zákonného ustanovenia má dbať o jednotný
výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne-záväzných právnych predpisov vlastnou
rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného
významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR. Dôležitosť prípadného

súdneho rozhodnutia posudzuje kolektívny orgán najvyššieho súdu, ktorý potom rozhoduje, či bude
judikát uverejnený v Zbierke. Takéto rozhodnutia sa pokladajú za autoritatívne. Súdy nižších inštancií
by potom vo svojich rozhodnutiach mali reflektovať na túto ustálenú rozhodovaciu prax súdov. Okrem
toho s účinnosťou nového procesného predpisu, Civilného sporového poriadku - zák. č. 160/2015
Z.z. sa v Slovenskej republike zaviedlo niekoľko noviniek súvisiacich s povinnosťou súdov pracovať

s judikatúrou ako prameňom práva. Výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne
podobných veciach, je prirodzenou súčasťou, v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený
na precedensoch ako prameňoch práva (viď nález Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 51/2014). Aj v
rozhodovacej praxi senátov Najvyššieho súdu môže byť niekedy riešenie interpretačných a aplikačných
problémov spojené s procesom postupného zjednocovania názorov, v počiatočných fázach ktorého nie

je vylúčená možnosť výskytu rozhodnutí spočívajúcich na odlišných alebo až protichodných názoroch.
Právny poriadok SR predvída možnosť existencie rozdielnych právnych názorov súdov v skutkovo
rovnakýchalebopodobnýchveciachaupravujeprocedúru,prostriedkyanástroje,ktorémajúzabezpečiť
koherentnosť judikatúry (viď § 22 zák. č. 757/2004 Z.z.). Tento mechanizmus spočíva najmä v inštitúte
zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu Najvyšším súdom a v inštitúte prijímania

stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom
Najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom Najvyššieho súdu.

12. Postup okresného súdu, ktorý pri právnom posúdení veci vychádzal zo záveru zjednocujúceho
stanoviska Najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí považuje odvolací súd za

správny a s jeho závermi sa v celom rozsahu stotožňuje.

13. Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania žalobca predniesol spochybnenie nezávislého
rozhodovania zákonnej sudkyne s tým, že poukázal na existenciu možnosti nátlaku na túto sudkyňu,
či už zo strany bližšie neoznačených kolegov alebo osôb zo strany pôsobenia Generálnej prokuratúry

SR. Tieto svoje podozrenia, ktoré sú všeobecného charakteru, žalobca nijako neupresnil a neuviedol ani
žiadne overiteľné skutočnosti, ktoré by dali reálny podklad týmto jeho hypotetickým tvrdeniam. Odvolací
súd tak uvedené námietky nepovažoval za schopné spochybniť nezaujatosť a nezávislosť sudkyne,
ktorá vec prejednávala.

14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 a § 396 ods. 1 CSP vychádzajúc zo zásady úspechu žalovanej aj v odvolacom konaní, ktorej priznal
proti žalobcovi nárok na ich náhradu v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

15. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania. (§ 76 CMP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)