Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 21, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoPr/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119238544
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6119238544.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudkýň

JUDr. Janky Benkovičovej a JUDr. Janky Boroškovej, v spore žalobcu R.. Y. P., narodeného XX. XX.
XXXX, trvale bytom M. R. L. XXXX/XX, XXX XX Z., proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63/63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42
499 500, o zaplatenie 307,55 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Zvolen č. k. 17Cpr/6/2019-155 z 21. novembra 2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Zvolen č. k. 17Cpr/6/2019-169 z 21. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku I. a v závislom výroku o trovách

konania (III. výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 281,95 Eur s úrokom z
omeškania 5 % od 01. 04. 2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok).
Žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (II. výrok). Žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému

v rozsahu 84 % splatnú do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu o výške trov
konania (III. výrok).

2. Následne súd prvej inštancie opravným uznesením č. k. 17Cpr/6/2019-169 z 21. 11. 2019 opravil I.
výrok rozsudku tak, že za slovné spojenie „s 5 % úrokom z omeškania“ doplnil slovo „ročne“.

3. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy

307,55Eursúrokomzomeškania5%ročneztejtosumyod01.04.2016dozaplateniatitulomvyplatenia
náhrad súvisiacich s vykonanou služobnou cestou.

4. Prvoinštančný súd mal preukázané, že denným rozkazom zo dňa 20. 11. 2015 bol žalobca v rámci
svojhoslužobnéhopomerucolníkavyslanýnaslužobnúcestuvtrvaníod23.11.2015smiestomnástupu
SCU Malacky o 7.00 hod do 22. 01. 2016 s miestom príchodu zo služobnej cesty SCÚ Malacky o 15.00
hod a s miestom plnenia služobnej cesty Colný úrad Bratislava - PCÚ Letisko. Svoje úlohy na služobnej

ceste žalobca plnil v dňoch 23. 11. 2015, 24. 11. 2015, 25. 11. 2015, 26. 11. 2015, 30. 11. 2015, 01. 12.
2015, 02. 12. 2015, 03. 12. 2015, 09. 12. 2015, 10. 12. 2015, 15. 12. 2015, 16. 12. 2015, 17. 12. 2015,
04. 01. 2016 a 05. 01. 2016 a za tieto dni si vyúčtoval náhradu cestovného a stravného.5. Pokiaľ bolo v konaní sporným, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu cestovného z Gajár (kde bol
ubytovaný) do Bratislavy ako miesta výkonu štátnej služby v rámci služobnej cesty alebo len z Malaciek,
odkiaľ bol na služobnú cestu do Bratislavy vyslaný, prvoinštančný súd dospel k záveru, že pravidelným

miestom výkonu štátnej služby žalobcu boli Malacky, a to stanica Colného úradu Malacky, Colný úrad
Bratislava. Žalobca bol vyslaný na služobnú cestu z SCÚ Malacky na Colný úrad Bratislava - PCÚ
Letisko, začiatok a rovnako koniec služobnej cesty bolo SCÚ Malacky a už pred začiatkom služobnej
cestyžalobcabývalnaubytovnivGajaroch,odkiaľdochádzalnapravidelnémiestovýkonuštátnejslužby
v Malackách. Vzhľadom na to žalobcovi vznikol nárok na preplatenie cestovného len z Malaciek do

Bratislavy a späť, t. j. z pravidelného miesta výkonu štátnej služby a teda aj z miesta nástupu na služobnú
cestu ako to bolo uvedené v dennom rozkaze a aj v prílohe č. 2 smernice č. 11/2014. Podľa doložených
cestovných lístkov stála žalobcu cesta z Malaciek do Bratislavy čiastku 2,25 Eur, spätne takisto 2,25
Eur, žalobcovi tiež vznikol nárok na preplatenie cestovného v MHD v rámci Bratislavy, ktoré bolo buď
za 60 minút v hodnote 1,20 Eur alebo 24-hodinový lístok za 3,50 Eur. Žalobca pripojil aj cestovný lístok
za priamu cestu Gajary - Bratislava v cene 2,52 Eur, z uvedených dôvodov mu však patrila iba náhrada

vo výške 2,25 Eur.

6. Ďalej prvoinštančný súd skúmal, či žalobcovi vznikol nárok na preplatenie cestovného z Bratislavy
do Čadce, resp. z Čadce do Bratislavy, teda za cesty z miesta výkonu služobnej cesty PCÚ Bratislava
Letisko do miesta trvalého pobytu a späť v zmysle § 103 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. o

štátnej službe colníkov v znení účinnom v tom čase. Žalobca si uplatnil náhradu cestovného za cesty
Bratislava - Čadca, resp. Čadca - Bratislava v dňoch 26. 11. 2015, 30. 11. 2015, 03. 12. 2015, 09. 12.
2015, 10. 12. 2015, 15. 12. 2015, 17. 12. 2015, 04. 01. 2016 a 05. 01. 2016. Prvoinštančný súd mal
preukázané, že žalobca síce vykonával službu na Colnom úrade Bratislava, PCÚ Letisko nikdy nie viac
ako 4 po sebe nasledujúce dni, avšak ust. § 103 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. a aj interný

riadiaci akt žalovanej (znejúci totožne ako označené zákonné ustanovenie) hovorí, že zamestnancovi
vyslanému na služobnú cestu patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu
rodiny do miesta trvalého pobytu, ak služobná cesta trvá viac ako 7 po sebe nasledujúcich kalendárnych
dní, a to každý týždeň. Vzhľadom na znenie denného rozkazu zo dňa 20. 11. 2015 trvala služobná cesta
žalobcu viac ako 7 po sebe nasledujúcich kalendárnych dní - trvala 2 mesiace - a preto žalobcovi vznikol

nárok na náhradu preukázaných výdavkov za cesty na návštevu rodiny do miesta trvalého pobytu, a to
každý týždeň. Žalobca si uplatnil náhradu cestovných výdavkov za cestu na návštevu rodiny v mieste
trvalého pobytu vždy len raz za týždeň v súlade s uvedeným zákonným ustanovením.

7. Preto prvoinštančný súd po podrobnom rozpísaní relevantných ciest (48. odsek odôvodenia

napadnutého rozsudku) priznal žalobcovi na základe predložených cestovných lístkov čiastku 100,85
Eur + za cestovné v MHD čiastku 37,60 Eur, spolu teda na náhrade cestovného sumu 138,45 Eur.

8. Pokiaľ si ďalej žalobca uplatnil náhradu stravného za dni reálneho výkonu služobnej cesty (23. 11.
2015, 24. 11. 2015, 25. 11. 2015, 26. 11. 2015, 30. 11. 2015, 01. 12. 2015, 02. 12. 2015, 03. 12. 2015,

09. 12. 2015, 10. 12. 2015, 15. 12. 2015, 16. 12. 2015, 17. 12. 2015, 04. 01. 2016 a 05. 01. 2016),
prvoinštančný súd konštatoval nespornosť toho, že v tieto dni bol žalobca na pracovisku PCÚ Bratislava
Letisko. Žalovaná sa bránila, že nešlo o nepretržitú služobnú cestu, ale o jednotlivé služobné cesty s
tým, že žalobca sa mal každý deň hlásiť na SCÚ Malacky o 7.00 hod a z tadiaľ ísť do Bratislavy na PCÚ
Letisko, kde mal začať pracovať o 8.00 hod. Prvoinštančný súd poukazujúc na vymedzenie služobnej

cesty v predmetnom dennom rozkaze zo dňa 20. 11. 2015 (i cestovnom príkaze) ale dospel k záveru, že
sa jednalo o nepretržitú služobnú cestu a nie o jednotlivé služobné cesty. Argumentoval i tým, že by bolo
nelogickým, aby sa žalobca mal hlásiť každý deň na pracovisku v Malackách o 7.00 hod. a stihnúť prísť
na pracovisko v Bratislave na 8.00 hod., resp. nebolo možným, aby stihol odpracovať na pracovisku na
Letisku v Bratislave pracovný čas do 16.00 hod., ale už o 15.00 hod. sa mal vždy hlásiť v Malackách.

Tieto iracionality žalovaná nijak nevysvetlila. Keďže sa jednalo o nepretržitú služobnú cestu, za každý
deň služobnej cesty vznikol žalobcovi nárok na náhradu stravného pre časové pásmo nad 18 hodín,
teda vo výške 9,80 Eur konkrétne za dni 24 11. 2015, 25. 11. 2015, 26 11. 2015, 30. 11. 2015, 01. 12.
2015, 02. 12. 2015, 03. 12. 2015, 09. 12. 2015, 10. 12. 2015, 15. 12. 2015, 16. 12. 2015, 17. 12. 2015,
04. 01. 2016 a 05. 01. 2016, t. j. za 14 dní po 9,80 Eur, čo predstavuje sumu 137,20 Eur. Za deň 23.

11. 2015, kedy žalobca nastúpil na služobnú cestu mu patrí náhrada sumy stravného pre časové pásmo
podľa písm. b) opatrenia MPSVaR SR č. 296/2014 Z. z., teda nad 12 hodín do 18 hodín, vo výške 6,30
Eur, keďže služobná cesta začala o 7.00 hod. a nakoľko sa jednalo o nepretržitú služobnú cestu takv uvedený deň končila o 24.00 hod., čo predstavuje spolu 17 hodín. Priznaná náhrada stravného teda
tvorila sumu 143,50 Eur (137,20 Eur + 6,30 Eur).

9. Prvoinštančný súd tak žalobcovi priznal náhradu cestovného v sume 138,45 Eur plus náhradu
stravného v sume 143,50 Eur, spolu 281,95 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú.
Po právnej stránke vychádzal z § 36 ods. 1 a 2, § 102 ods. 1 a 2, § 103 ods. 1, § 104 ods. 1, § 122 ods.
1, 2, 3 a 6 písm. a) a b), § 125 ods. 1 a 2, § 242 ods. 1, § 243 ods. 1 a § 244 ods. 1 zákona č. 200/1998
Z. z. o štátnej službe colníkov, § 5 ods. 1 a 2, § 36 ods. 7 a 8 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných

náhradách a § 1 opatrenia MPSVaR SR č. 296/2014 Z. z. o sumách stravného. Prvoinštančný súd potom
s poukazom na § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
prisúdil žalobcovi z dôvodne žalovanej sumy 281,95 Eur aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne od
01. 04. 2016 do zaplatenia, nakoľko náhrady za služobnú cestu mali byť žalobcovi vyplatené v zmysle čl.
113 Interného aktu riadenia č. 11/2014 do konca kalendárneho mesiaca, nasledujúceho po kalendárnom
mesiaci, v ktorom boli doklady predložené, čo žalobca urobil vo februári 2016 a v dôsledku toho mu mali

byť náhrady vyplatené do konca marca 2016.

10.Onáhradetrovkonaniarozhodolprvoinštančnýsúdpodľa§255ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku
(ďalej len „CSP“) a vzhľadom na pomerný úspech žalobcu v rozsahu 92 % (priznaných 281,95 Eur zo
žalovanej sumy 307,55 Eur) a žalovanej v rozsahu 8 %, priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozdiele

týchto hodnôt, t. j. v rozsahu 84 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku.

11. V zákonnej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f)
a h) CSP. Navrhla rozsudok zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá „v rozsahu nárokov žalobcu, ktoré

prekračujú preplatenie cestovných náhrad za cesty vykonané z obce Malacky do Bratislavy a späť, nárok
na náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu rodiny, ako aj nárok žalobcu na
stravné presahujúci časový rozsah služobnej cesty vykonanej z obce Malacky do Bratislavy“ a bude
jej priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne navrhla rozsudok zrušiť a vrátiť vec
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Žalovaná v odvolaní označila za nesprávny záver prvoinštančného súdu, že v prípade vyslania
žalobcu na služobnú cestu sa jednalo o nepretržitú služobnú cestu. Žalobca bol podľa § 36 ods. 1 zákona
č.200/1998Z.z.vyslanýnapredmetnúslužobnúcestu,atood23.11.2015do22.01.2016stým,žečas
výkonu služobných povinností bol v pracovných dňoch, t. j. pondelok až piatok od 8.00 hod do 16.00 hod.

Žalovaná ďalej poukázala na § 5 ods. 11 zákona č. 283/2002 Z. z. a na to, že zo strany žalobcu došlo v
období vyslania na služobnú cestu viackrát k jej prerušeniu z dôvodu prekážok na jeho strane (návšteva
lekára, dovolenka, dočasná PN), ako aj z dôvodu návštevy rodiny a tieto prekážky trvali dokonca viac
ako samotný výkon služobných činností žalobcom počas vyslania na služobnú cestu, konkrétne samotný
výkon služobných činností žalobcom na PCÚ Letisko trval 15 dní a čas prekážok z dôvodov na jeho

strane až 26 dní. Nakoľko k prerušeniu služobnej cesty žalobcom došlo počas jej trvania niekoľkokrát,
nie je správnym záver o existencii jedinej nepretržitej služobnej cesty. Prvoinštančný súd v odseku 47
odôvodnenia rozsudku sám uznal, že v jednotlivých dňoch dochádzalo k začiatku a koncu služobnej
cesty a preto bolo nedôvodným priznať žalobcovi stravné aj za čas kedy služobná cesta netrvala, t. j.
po príchode z PCÚ Letisko do Malaciek.

13. Ďalej žalovaná poukázala na § 103 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. argumentujúc, že
predpokladom vzniku nároku na náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu
rodiny je skutočnosť, že služobná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych
dní. Počas sporu upozorňovala na to, že služobná cesta bola viackrát prerušená z dôvodov na strane

žalobcu, ktorý ani raz reálne nevykonával služobné povinnosti v zákonom určenom rozsahu minimálne
sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní. Žalobca uplatnil náhradu za cestovné výdavky vždy po
2až4dňochreálnehovýkonuslužobnýchpovinností.Žalobcareálnevykonávalštátnuslužbu15dníaza
ten čas si uplatnil 5-krát nárok na náhradu cestovného na návštevu rodiny. Pre vznik nároku na náhradu
cestovného za cesty na návštevu rodiny žalobcom z Bratislavy do Čadce a späť tak neboli splnené

zákonné podmienky. Medzi návratom žalobcu z miesta trvalého pobytu dňa 30. 11. 2015, opätovnou
návštevou rodiny dňa 03. 12. 2015, medzi návratom dňa 15. 12. 2015 a opätovnou návštevou rodiny
dňa 17. 12. 2015 a medzi návratom dňa 04. 01. 2016 a opätovnou návštevou rodiny dňa 05. 01. 2016
neprešlo ani 7 dní.14. Podľa žalovanej bol neopodstatneným aj nárok žalobcu na stravné v uvedené dni uplatnený v
rozsahu časového pásma nad 18 hodín. V uvedené dni je možné poskytnúť žalobcovi iba náhradu

cestovnýchvýdavkovzacestuzMalaciekdoBratislavyaspäťdoMalaciekakoajstravnézodpovedajúce
časovémurozsahucesty.ŽalobcamalvymedzenýpracovnýčasslužbynaPCÚLetiskoibavpracovných
dňoch od 8.00 hod od 16.00 hod, mimo tento čas žiadne služobné úlohy nevykonával ani to od neho
nikto nepožadoval. Nakoľko sa nejedná o jednu nepretržitú služobnú cestu, nie je možné prijať záver,
že žalobca bol na služobnej ceste v rozsahu 24 hodín denne. Žalovaná s odkazom na § 36 ods.

5 zákona č. 200/1998 Z. z. ďalej tvrdila, že v zmysle uvedeného žalobcovi za jednotlivé dni služby
nemohol vzniknúť nárok na stravné v časovom rozsahu nad 18 hodín, ale len v zákonom vymedzenom
časovom rozsahu skutočného odchodu a skutočného príchodu dopravného prostriedku, pretože podľa
predložených cestovných lístkov čas odchodu žalobcu z Malaciek bol približne 6.30 hod a opätovný
príchod do Malaciek cca 19.30 hod a z toho vyplýva nárok žalobcu na stravné maximálne v rozsahu
časového pásma nad 12 hodín.

15. Žalovaná napokon uzavrela, že záver o existencii jednej nepretržitej služobnej cesty a priznanie s
tým súvisiacich náhrad by bolo v rozpore s pravidlami účelnosti, hospodárnosti a efektívnosti vysielania
zamestnancov na služobné cesty v rámci finančnej správy a nakladania s prostriedkami štátneho
rozpočtu. Išlo o jednotlivé služobné cesty a preto ohľadne nárokov uplatnených žalobcom za dni 23. 11.

2015, 24. 11. 2015, 25. 11. 2015, 26. 11. 2015, 30. 11. 2015 a 01. 12. 2015 zotrváva s odkazom na §
242 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. na vznesenej námietke premlčania.

16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť. Poukázal na § 61 ods. 1 zákona č.
200/1998 Z. z., z ktorého vyplýva, že colník vyslaný na služobnú cestu nemôže vykonávať štátnu službu

sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní. Na služobnú cestu bol vyslaný od 23. 11. 2015 do 22.
01. 2016 nepretržite a nadriadený mu určil povinnosť vykonávať štátnu službu od 8.00 hod do 16.00
hod. v pracovných dňoch od pondelka do piatku. Mal teda vykonávať štátnu službu päť po sebe idúcich
kalendárnych dní, po ktorých nasledovali dva dni odpočinku a preto podľa žalovanou podaného výkladu
§ 103 ods. 1 písm. e) cit. zákona by vlastne nikdy nemal nárok na preplatenie cestovného na návštevu

rodiny. Z ust. § 36 ods. 6 písm. b) zákona č. 200/1998 Z. z. vyplýva, že ak nevykonával štátnu službu
z dôvodu, že bol na ošetrení alebo vyšetrení u lekára, takýto čas sa považuje za výkon štátnej služby
na služobnej ceste.

17. Žalobca nesúhlasil s tým, že nastupoval na predmetnú služobnú cestu denne, jej nástup bol určený

dňa 23. 11. 2015 a ukončenie 22. 01. 2016 v Malackách a za dni, za ktoré si uplatnil stravné nad 18
hodínbolnaslužobnejceste.Gajary,kdebolubytovanýnebolimiestomnástupuaniukončeniaslužobnej
cesty, odtiaľ sa musel prepraviť do miesta výkonu štátnej služby na letisko do Bratislavy. Preprava z
miesta ubytovania do miesta výkonu štátnej služby nebola nástupom na služobnú cestu. Pokiaľ mu
potom prvoinštančný súd nepriznal nárok na preplatenie ciest z Gajár do Malaciek a späť z čoho

žalovaná usudzuje, že bola prijatá jej argumentácia o neexistencii jednej nepretržitej služobnej cesty,
nie je rozhodnutie prvoinštančného súdu v tejto časti správne. Žalobca poukázal na § 102 ods. 1 a 2 a §
103 ods. 1 písm. a) zákona č. 200/1998 Z. z. a na to, že aj podľa prvoinštančného súdu služobná cesta
trvala nepretržite. V zmysle uvedených ustanovení mu potom patrí náhrada preukázaných cestovných
výdavkov, ktoré mu vznikli pri plnení služobných úloh počas služobnej cesty a týmito výdavkami sú aj

náklady na cestovné z miesta jeho ubytovania v Gajaroch v ubytovni finančnej správy do miesta výkonu
štátnej služby a späť. Za dni, za ktoré si uplatňoval náhradu cestovného z ubytovne v Gajaroch a späť
bol na služobnej ceste a teda Gajary neboli miestom nástupu ani ukončenia služobnej cesty, iba miestom
jeho ubytovania počas služobnej cesty.

18. Žalobca za neopodstatnenú označil aj námietku premlčania, nakoľko služobná cesta trvala do 22.
01. 2016, po jej skončení predložil dňa 01. 02. 2016 doklady potrebné na jej vyúčtovanie, čím postupoval
v súlade s internými predpismi. Doklady teda predložil vo februári 2016, náhrady mu mali byť vyplatené
do konca marca 2016 a nakoľko podal žalobu na súde dňa 28. 02. 2019, trojročná premlčacia doba
ešte neuplynula.

19. Žalovaná v následnom vyjadrení označila za účelové tvrdenia žalobcu, že až po niekoľkých
mesiacoch od služobnej cesty začala tvrdiť, že nebol vyslaný na jednu služobnú cestu. Hneď po
predložení vyúčtovania bol totiž žalobca upozornený účtovným oddelením, že vyúčtovanie je v rozporeso zákonom a nie je možné mu uplatnené nároky preplatiť. Žalobca vykonanie opravy vyúčtovania
odmietol vykonať. Pokiaľ žalobca poukázal na § 61 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z., tento sa aplikuje len
na prípady výkonu štátnej služby, ktorá sa vykonáva v mieste pravidelného výkonu štátnej služby, nie na

prípady, kedy je colník vyslaný na služobnú cestu do iného miesta. Z ust. § 36 ods. 6 cit. zákona vyplýva,
že ak na služobnej ceste colník plní úlohy vyplývajúce z jeho funkcie nepretržite počas jeho vyslania
na služobnú cestu, nie je vylúčené, aby jeho služobná cesta trvala viac ako 7 po sebe nasledujúcich
kalendárnych dní. Trvanie služobnej cesty v takomto rozsahu nie je v pomeroch finančnej správy
výnimočné, najmä pri vysielaní na zahraničné služobné cesty. Navyše podľa interného riadiaceho aktu

v danom čase platilo, že na účely cestovných náhrad pri služobnej ceste platí pre colníkov základný čas
služby od 8.00 hod do 16.00 hod. Po uplynutí vymedzeného časového rozvrhu už nejde o výkon štátnej
služby colníka a preto je ust. § 61 ods. 1 cit. zákona neaplikovateľné. Žalobca mal počas služobnej cesty
vymedzenýčasvýkonuslužobnýchpovinnostíod8.00hoddo16.00hod,mimouvedenýčasužslužobné
úlohy nevykonával, počas dní pracovného pokoja nebol povinný vykonávať služobné povinnosti, t. j.
nebol na služobnej ceste a nie je preto možné súhlasiť so záverom o jednej nepretržitej služobnej ceste.

V dni pracovného pokoja nebol povinný plniť úlohy vyplývajúce z jeho funkcie, neexistovala prekážka,
aby v tieto dni nemohol navštíviť svoju rodinu, avšak bez nároku na náhradu cestovného a stravného.
Rovnako aj žalobcom označené ust. § 36 ods. 6 písm. b) cit. zákona sa vzťahuje na prípady výkonu
štátnej služby vykonávanej v mieste jej pravidelného výkonu a pre prípady jednotlivých prekážok v
práci počas služobnej cesty sa aplikuje zákon č. 283/2020 Z. z. o cestovných náhradách. Z ust. § 5

ods. 11 cit. zákona vyplýva, že v dôsledku prekážok na strane zamestnanca alebo z dôvodu návštevy
rodiny dochádza k prerušeniu služobnej cesty a zo žalobcom doložených dokladov je zrejmé, že počas
žalobcovej služobnej cesty došlo viackrát k jej prerušeniu, a to z dôvodov na jeho strane a z dôvodu
návštevy rodiny. Žalovaná zopakovala, že prvoinštančný súd uznal, že v jednotlivých dňoch dochádzalo
k začiatku a koncu služobnej cesty. Pravidelným miestom výkonu štátnej služby boli Malacky, Gajary

boli len miestom jeho ubytovania a to nielen počas služobnej cesty ale aj mimo nej a teda Gajary neboli
v žiadnom prípade miestom nástupu a ukončenia služobnej cesty žalobcu. Preto žalobcovi nevznikol
nárok na náhrady za cestu Malacky - Gajary a v opačnom smere.

20. Na základe odvolania žalovanej krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal

v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným
uznesením v napadnutom rozsahu (v I. výroku a v závislom III. výroku o trovách konania) potvrdil podľa
§ 387 ods. 1 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti.

21. Odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalovanej ako nedôvodné, pretože rozhodnutie prvoinštančného
súdu v napadnutej časti netrpí tým, že by prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. že by rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom
posúdení veci.

22. V prejednávanom spore bolo kľúčovým posúdenie toho, či bol žalobca počas svojho služobného
pomeru colníka (§ 2 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov v znení účinnom do 30. 06. 2016)
vyslaný denným rozkazom riaditeľa Colného úradu Bratislava č. 1686239/2015 zo dňa 20. 11. 2015 na
jednu nepretržitú služobnú cestu ako to tvrdil žalobca a ako to vyhodnotil aj prvoinštančný súd alebo
podľa tvrdenia žalovanej bol žalobca vyslaný na jednotlivé služobné cesty. Nebolo pritom sporným, že

miestom výkonu štátnej služby žalobcu boli Malacky, kde bol zaradený na výkon štátnej služby v rámci
SCÚ Malacky (§ 1 ods. 3 cit. zákona).

23. Vyslanie colníka na služobnú cestu v danom čase upravoval § 36 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.
z., podľa ktorého colník môže byť vyslaný na služobnú cestu do iného miesta, ako je miesto jeho

pravidelného výkonu štátnej služby na plnenie úlohy vyplývajúcich zo zastávanej funkcie alebo na
plnenie úloh spoločného pracovného tímu na nevyhnutne potrebný čas. Podľa § 36 ods. 2 cit. zákona,
nadriadený, ktorý vysiela colníka na služobnú cestu, určí miesto nástupu a miesto plnenia služobných
úloh, čas jej trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia služobnej cesty, môže tiež určiť ďalšie
podmienky služobnej cesty. Pritom je povinný prihliadať na oprávnené záujmy colníka.

24. V súdenom prípade bolo v dennom rozkaze riaditeľa Colného úradu Bratislava zo dňa 20. 11. 2015
uvedené, že za účelom zabezpečenia služobných úloh v oblasti zvýšenia colného dohľadu pri kontrole
tovarových zásielok bol žalobca vyslaný „na služobnú cestu v rámci Colného úradu Bratislava od 23.11. 2015 zo SCÚ Malacky 5286 na PCÚ Letisko 5242“ a ďalej boli podmienky služobnej cesty žalobcu
vymedzené nasledovne: „Miesto, dátum a čas nástupu na SC: SCÚ Malacky, 23. 11. 2015, 07:00 hod.,
Miesto plnenia SC: Colný úrad Bratislava - PCÚ Letisko 5242, Čas trvania služobnej cesty: do 22. 01.

2016 - čas a miesto príchodu zo SC 15:00 hod., SCÚ Malacky Spôsob dopravy: individuálne Úloha:
Menovaný colník sa bude dňa 23. 11. 2015 po príchode na miesto plnenia SC hlásiť do 10:00 hod. u
V PCÚ Letisko 5242.“

25. Z uvedeného vymedzenia služobnej cesty v predmetnom rozkaze (majúceho povahu právneho

úkonu podľa § 237 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z.) podľa odvolacieho súdu vyplýva, že žalobca bol
vyslaný na jednu nepretržitú služobnú cestu. Na túto totiž mal nastúpiť dňa 23. 11. 2015 o 7.00 hod na
SCÚ Malacky, t. j. v mieste výkonu štátnej služby a vrátiť sa mal dňa 22. 01. 2016 o 15.00 hod takisto do
miesta výkonu štátnej služby na SCÚ Malacky. Takýmto spôsobom bol v rozkaze vymedzený čas trvania
služobnej cesty podľa § 36 ods. 2 zákona č. 200/1998 Z. z. a preto nemožno súhlasiť so žalovanou,
že žalobca bol vyslaný na jednotlivé služobné cesty pripadajúce na ten-ktorý (pracovný) deň spadajúci

do predmetného časového obdobia. Povedané aj opačne, z rozkazu nemožno vyvodiť, že žalobca bol
povinný počas stanoveného obdobia nastupovať každý pracovný deň služobnú cestu v mieste výkonu
štátnej služby v Malackách o 7.00 hod a túto na tom istom mieste ukončiť v rovnaký deň o 15.00
hod. Takéto chápanie vymedzenia služobnej cesty žalobcu vylučuje nielen jazykové znenie rozkazu,
ale aj logická nemožnosť plnenia takejto úlohy. Odvolací súd totiž súhlasí s tým, že po prípadnom

nástupe na služobnú cestu v Malackách o 7.00 hod žalobca nemohol mať pri individuálnom spôsobe
prepravy dostatočný časový priestor, aby už o 8.00 hod bol pripravený plniť úlohy na vymedzenom
mieste služobnej cesty PCÚ Letisko, ale hlavne je vylúčené, aby tam plnil úlohy až do 16.00 hod, ako to
potvrdila aj žalovaná, ak sa v zmysle rozkazu mal žalobca už o 15.00 hod vrátiť do Malaciek. Súčasne
z konania nevyplynulo, že by bolo žalobcovi počas konania služobnej cesty zo strany nadriadeného

vytýkané, resp. že by bol nejakým spôsobom sankcionovaný za to, že sa v konkrétnych dňoch výkonu
služobných úloh v mieste plnenia služobnej cesty nedostavil v daný deň o 7.00 hod do miesta nástupu
služobnej cesty (do Malaciek) a následne ten istý deň o 15.00 hod sa nevrátil do vymedzeného miesta
príchodu zo služobnej cesty (zasa do Malaciek). Počas služobnej cesty žalobcu pritom nedošlo zo
strany nadriadeného ani k zmenám vo vymedzení jej podmienok. Preto záver, že išlo o jednu nepretržitú

služobnú cestu nie je spôsobilý vyvrátiť ani argument žalovanej o tom, že následné priznanie cestovných
náhrad by odporovalo účelnosti a hospodárnosti vyslania na služobnú cestu, keďže nie efektivita, ale
konkrétne podmienky vyslania colníka na služobnú cestu a ich vymedzenie sú určujúce, aké zákonné
nároky mu v súvislosti s tým patria.

26. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca bol podľa § 36 ods. 1 a 2
zákona č. 200/1998 Z. z. vyslaný na nepretržitú služobnú cestu v trvaní od 23. 11. 2015 do 22. 01. 2016 a
nie na jednotlivé služobné cesty každý (pracovný) deň uvedeného obdobia. Odvolací súd poznamenáva,
že nepretržitosť služobnej cesty znamená len toľko, že z hľadiska vymedzenia času jej trvania išlo o
jeden súvislý časový úsek od 23. 11. 2015 do 22. 01. 2016, to ale z hľadiska skutočného absolvovania

služobnej cesty nevylučuje možnosť jej prerušenia.

27. V konaní potom nebolo sporným, že žalobca síce nastúpil na služobnú cestu dňa 23. 11. 2015 o 7.00
hod, avšak štátnu službu na služobnej ceste vykonával len v dňoch 23. 11. 2015, 24. 11. 2015, 25. 11.
2015, 26. 11. 2015, 30. 11. 2015, 01. 12. 2015, 02. 12. 2015, 03. 12. 2015, 09. 12. 2015, 10. 12. 2015,

15. 12. 2015, 16. 12. 2015, 17. 12. 2015, 04. 01. 2016 a 05. 01. 2016, v ktorých plnil úlohy vyplývajúce
zo svojej funkcie (§ 2a ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z.). V ostatných pracovných dňoch času trvania
služobnej cesty štátnu službu nevykonával z dôvodu dočasnej PN, čerpania dovolenky alebo návštevy
lekára. Tieto skutočnosti potvrdzujú aj prehľady prítomnosti, resp. neprítomnosti žalobcu na pracovisku
(č. l. 115 a 116 spisu).

28. Takisto nebolo sporným, že žalobca v druhej polovici februára 2016 požiadal príslušné pracovisko
žalovanej v Banskej Bystrici o preplatenie cestovných náhrad v súvislosti so svojou služobnou cestou o
čom svedčí aj e-mail zo dňa 03. 03. 2016, ktorým mu bolo oznámené vrátenie predloženého vyúčtovania
služobnej cesty a potreba jeho prepracovania (č. l. 6 a nasl. spisu). K oprave vyúčtovania zo strany

žalobcu nedošlo a tento si následne žalobou podanou dňa 28. 02. 2019 na Okresnom súde Banská
Bystrica (ako upomínacom súde podľa § 2 zákona č. 307/2016 Z. z.) uplatnil v tomto spore nárok
na zaplatenie cestovných náhrad v celkovej sume 307,55 Eur s príslušenstvom. Žalobca požadovalpreplatenie cestovných náhrad len za dni, kedy na služobnej ceste plnil úlohy vyplývajúce zo svojej
funkcie (viď 27. odsek odôvodnenia tohto rozhodnutia).

29. Ust. § 102 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. určuje, že colníkovi patrí náhrada výdavkov, ktoré mu
vzniknú pri plnení služobných úloh. Podľa § 102 ods. 2 cit. zákona sa náhradou výdavkov podľa ods. 1
rozumie (aj) náhrada výdavkov pri služobných cestách.

30. Podľa § 103 ods. 1 písm. a) zákona č. 200/1998 Z. z., colníkovi vyslanému na služobnú cestu

patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov. Podľa § 103 ods. 1 písm. e) cit. zákona, colníkovi
vyslanému na služobnú cestu patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu
rodiny do miesta trvalého pobytu alebo medzi nadriadeným a colníkom vopred dohodnutého pobytu
rodiny, ak služobná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý
týždeň, ak tomu nebráni výkon štátnej služby, najmenej však raz za 30 dní.

31.Zcitovanýchustanovenívyplýva,žecolníkvyslanýnaslužobnúcestumáprávonanáhraduvýdavkov
pri služobnej ceste, a to preukázaných cestovných výdavkov a tiež preukázaných cestovných výdavkov
za cesty na návštevu rodiny.

32. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobcovi v súvislosti s dochádzkou do miesta plnenia

služobnej cesty nepatrí náhrada cestovných výdavkov za cesty Gajary - Malacky, resp. Malacky - Gajary
a patrí mu len náhrada cestovných výdavkov za cesty Malacky - Bratislava a späť. Vychádzal z toho,
že žalobca mal pravidelné miesto výkonu štátnej služby v Malackách, začiatok i koniec služobnej cesty
bol v Malackách a už pred začatím služobnej cesty dochádzal do Malaciek z ubytovne v Gajaroch, v
ktorej býval.

33. Odvolací súd však poukazuje na to, že v prípade žalobcu išlo o jednu nepretržitú služobnú cestu,
ktorej čas trvania bol vymedzený obdobím od 23. 11. 2015 do 22. 01. 2016. Nie je preto rozhodujúce, že
žalobca už predtým býval v ubytovni v Gajaroch, ktorú mu poskytla finančná správa a že mal pravidelné
miesto výkonu štátnej služby v Malackách. Gajary boli len miestom jeho ubytovania počas služobnej

cesty (ako na to správne poukázal žalobca). Žalobca bol vyslaný na služobnú cestu v čase, kedy
býval vo finančnou správou pridelenej ubytovni v Gajaroch, odkiaľ mal dochádzať do miesta plnenia
služobnej cesty do Bratislavy na PCÚ Letisko (a späť) a preto ním vynaložené výdavky na celú cestu
medzi Gajarami a Bratislavou časovo aj vecne priamo súvisia s plnením služobných úloh. Žalobca
totiž neabsolvoval cesty medzi Gajarami a Malackami za účelom výkonu štátnej služby v mieste jej

pravidelného výkonu, ale cestoval kvôli potrebe prepravy do miesta plnenia služobnej cesty. Žalobca
bol povinný dopraviť sa z miesta ubytovania na služobnej ceste (z Gajár) do miesta plnenia služobnej
cesty (do Bratislavy), išlo teda o cesty realizované v rámci vyslania na služobnú cestu a preto mu podľa
§ 103 ods. 1 písm. a) zákona č. 200/1998 Z. z. vznikol nárok na preplatenie cestovných výdavkov aj za
cestovanie na trase Gajary - Malacky. Súd prvej inštancie žalobu zamietol ohľadne náhrady výdavkov za

tieto cesty, žalobca proti tomu odvolanie nepodal, čím rozsudok nadobudol v tejto časti právoplatnosť a
pretoodvolacísúdužnemoholrozhodnutieprvoinštančnéhosúduvtomtosmereprehodnocovať.Okrem
uvedeného však prvoinštančný súd správne v zmysle § 103 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z.
prisúdil žalobcovi nárok na preplatenie cestovných výdavkov za realizované cesty Malacky - Bratislava
a späť a tiež za cesty absolvované v rámci MHD. Žalobca cestovnými lístkami preukázal, že cesta z

Malaciek do Bratislavy stála 2,25 Eur (v rovnakej sume aj späť) a lístok na MHD v Bratislave stál 1,20 Eur
(60-minútový) alebo 3,50 Eur (24-hodinový lístok). Žalobca vynaložil na cestovné čiastku 38,25 Eur (2,25
Eur x 17 ciest na trase Malacky - Bratislava, resp. opačne) plus čiastku 37,60 Eur (MHD v Bratislave),
čo je spolu 75,85 Eur.

34. Žalobca ďalej požadoval náhradu cestovných výdavkov za cesty Bratislava - Čadca a späť
realizované počas služobnej cesty za účelom návštevy rodiny v mieste svojho trvalého pobytu v Čadci.
Takýto nárok colníka vyslaného na služobnú cestu upravuje vyššie citované ust. § 103 ods. 1 písm. e)
zákona č. 200/1998 Z. z., podľa ktorého je podmienkou vyplatenia náhrady cestovných výdavkov len to,
že služobná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní. V takom prípade má

colník právo na náhradu cestovných výdavkov za cestu každý týždeň. Ako už bolo uvedené, služobná
cesta žalobcu trvala od 23. 11. 2015 do 22. 01. 2016, t. j. viac ako sedem po sebe nasledujúcich
kalendárnych dní a preto žalobcovi vzniklo právo na náhradu cestovných výdavkov za cesty za rodinou
z Bratislavy do Čadce a späť. Tieto žalobca absolvoval v dňoch 26. 11. 2015, 30. 11. 2015, 03. 12. 2015,09. 12. 2015, 10. 12. 2015, 15. 12. 2015, 17. 12. 2015, 04. 01. 2016 a 05. 01. 2016. Vždy išlo o cesty
realizované raz za týždeň a nie je rozhodujúce, že ani raz žalobca neplnil úlohy vyplývajúce zo svojej
funkcie v mieste služobnej cesty viac než 4 dni po sebe. Ako správne poukázal súd prvej inštancie,

zákon neurčuje konkrétnu dobu plnenia úloh v mieste služobnej cesty ako podmienku preplatenia
cestovných výdavkov tohto druhu. Smerodajným je aj podľa odvolacieho súdu len to, či určenie času
trvania služobnej cesty presahovalo sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní a toto v prípade
služobnej cesty žalobcu splnené bolo. Takisto nie je rozhodujúce, že medzi návratom žalobcu z miesta
trvalého pobytu a opätovnou návštevou rodiny neprešlo 7 dní, resp. že prípadne z určitého dôvodu došlo

k prerušeniu služobnej cesty. Ak zákon nekladie na náhradu cestovných výdavkov inú podmienku než
trvanie služobnej cesty viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, znamená to, že bez
ďalšieho má colník právo na preplatenie cesty za rodinou raz za týždeň (ak tomu nebráni výkon štátnej
služby) a niet právneho základu na rozširovanie podmienok poskytovania takýchto náhrad.

35. Prvoinštančný súd tak opodstatnene podľa § 103 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. prisúdil

žalobcovi aj čiastku 62,60 Eur, nakoľko žalobca cestovnými lístkami preukázal, že celkovo túto sumu
precestoval za rodinou do miesta trvalého pobytu. Odvolací súd len poznamenáva, že prvoinštančný súd
omylom v 48. odseku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca cestoval za rodinou
v dňoch 09. 12. 2015, 15. 12. 2015 a 04. 01. 2016, keď správne išlo o cesty v dňoch 10. 12. 2015, 17.
12. 2015 a 05. 01. 2016. Nič to ale nemení na vecnej správnosti napadnutého rozsudku aj v tejto časti,

pretože prvoinštančný súd v ďalšom texte podrobne vysvetlil, za ktoré cesty na podklade doložených
cestovných lístkov náhradu cestovných výdavkov žalobcovi priznal a za ktoré nie.

36. Napokon si žalobca uplatnil aj nárok na zaplatenie stravného za dni, kedy v mieste služobnej cesty
plnil úlohy vyplývajúce zo svojej funkcie. Tento nárok upravuje § 104 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z.

takým spôsobom, že colníkovi vyslanému na služobnú cestu patrí stravné podľa osobitného predpisu.
Týmto osobitným predpisom je zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách (ďalej len „zákon
č. 283/2002 Z. z.“), na ktorý nadväzuje v tom čase účinné opatrenie MPSVaR SR č. 296/2014 Z. z.
o sumách stravného. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. platí, že zamestnancovi (v tomto
prípade žalobcovi ako colníkovi s odkazom na § 104 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z.) patrí stravné za

každý kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok stanovených týmto zákonom. Suma stravného je
ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej
cesty je rozdelený na časové pásma: a) 5 až 12 hodín, b) nad 12 hodín až 18 hodín a c) nad 18 hodín.

37. Odvolací súd konštatuje, že v prípade žalobcom uplatneného stravného súd prvej inštancie aplikoval

uvedené ustanovenia plne správne. Svoj postup podrobne a vyčerpávajúco vysvetlil v 49. odseku
odôvodnenia a nakoľko sa s ním odvolací súd plne stotožňuje, na uvedený odsek odôvodnenia
napadnutého rozsudku týmto odkazuje bez potreby opakovať správne zistenia a právne závery tam
obsiahnuté. Aj podľa odvolacieho súdu vzniklo žalobcovi právo na stravné počas služobnej cesty v sume
143,50Eur,ktorápozostávazostravnéhovsume9,80Eur(§1písm.c)opatreniač.296/2014Z.z.)za14

dní a stravného v sume 6,30 Eur (§ 1 písm. b) cit. opatrenia) za deň 23. 11. 2015. Odvolací súd preto len
na zdôraznenie správnosti rozsudku v tejto časti k námietkam žalovanej uvádza, že ňou označený § 36
ods. 5 zákona č. 200/1998 Z. z. podrobnejšie definuje dobu nástupu a dobu skončenia služobnej cesty a
nie je aplikovateľným vo vzťahu k vymedzenému času trvania služobnej cesty, pretože toto ustanovenie
len určuje, ktorý okamih je reálnym nástupom, resp. návratom zo služobnej cesty. Ako už bolo uvedené,

žalobcabolnaslužobnejcesteod23.11.2015do22.01.2016apretosvýnimkouprvéhodňamuvzniklo
právo na stravné v rozsahu nad 18 hodín za deň podľa § 5 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. a § 1 písm. c)
opatrenia č. 296/2014 Z. z. Je pravdou, že podľa § 5 ods. 11 zákona č. 283/2002 Z. z. po dobu prerušenia
pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny nárok na stravné nevzniká, avšak toto ustanovenie neurčuje,
kedy presne k prerušeniu služobnej (pracovnej) cesty dochádza. Odvolací súd je toho názoru, že ak pri

služobnej ceste, ktorej čas trvania je určený na viac než sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní,
zakladá zákon právo colníka na preplatenie návštevy rodiny raz týždenne, a súčasne nie je určené, kedy
v takom prípade k prerušeniu služobnej cesty dochádza, treba analogicky aplikovať práve žalovanou
označený § 36 ods. 5 zákona č. 200/1998 Z. z. a za čas prerušenia služobnej cesty považovať čas
príchodu dopravného prostriedku do miesta trvalého bydliska colníka a zasa za skončenie prerušenia

(pokračovanie) služobnej cesty treba považovať čas odchodu dopravného prostriedku, ktorý colníka
prepraví do miesta konania služobnej cesty. Preto i v dni, kedy žalobca cestoval z Bratislavy za rodinou
do Čadce, resp. sa odtiaľ vracal naspäť do Bratislavy, bol v daný deň na služobnej ceste viac než 18hodín a preto prvoinštančný súd správne za 14 dní priznal žalobcovi stravné v sume 9,80 Eur na deň.
Žalobca preto dôvodne uplatnil nárok na stravné v celkovej sume 143,50 Eur.

38. Prvoinštančný súd tiež podľa § 517 ods. 1 a 2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení
účinnom od 01. 02. 2013 správne priznal žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 281,95 Eur vo výške 5
% ročne od 01. 04. 2016 do zaplatenia. Náhrady žalobca riadne uplatnil u žalovanej vo februári 2016 a
podľa interného riadiaceho aktu (čl. 113 IRA č. 11/2014) mu mali byť vyplatené do konca nasledujúceho
kalendárneho mesiaca, t. j. do konca marca 2016 a preto žalobcova má od 01. 04. 2016 právo na úrok

z omeškania vo vtedy platnej výške 5 % ročne.

39. Žalovaná neopodstatnene namietala aj premlčanie (časti) uplatnených nárokov. Ako už bolo
uvedené, v súvislosti so služobnou cestou žalobcom uplatnené náhrady mu mali byť vyplatené do konca
marca 2016, t. j. po prvýkrát sa ich zaplatenia na súde mohol domáhať nasledujúci deň 01. 04. 2016.
Týmto dňom začala podľa § 243 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. plynúť trojročná premlčacia lehota podľa

§ 244 ods. 1 cit. zákona, ktorá by uplynula dňom 01. 04. 2019 (§ 250 ods. 1 cit. zákona). Nakoľko však
žalobca podal žalobu na upomínacom súde dňa 28. 02. 2019 (potvrdenie na č. l. 54 spisu), teda pred
uplynutím premlčacej doby, k premlčaniu žalobcom uplatnených nárokov nedošlo a tak nebolo možné
mu ich nepriznať s odkazom na § 242 ods. 1 cit. zákona, ako to žiadala žalovaná.

40. Odvolací súd preto v napadnutej časti rozsudok ako vecne správny potvrdil, a to vrátane závislého
výrokuotrováchkonania,kdesúdprvejinštanciesprávneaplikovalust.§255ods.2CSPakdežalovaná
v odvolaní ani neuviedla žiadnu konkrétnu odvolaciu argumentáciu.

41. Žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu odvolací súd podľa § 396 ods.

1 CSP s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré
vydá vyšší súdny úradník.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).