Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 27, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/94/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117205212
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5117205212.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 2, IČO: 00 151 866, proti
žalovanému: F. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., O. č. XXX, o zrušenie vyplácania pozostalostnej renty a
o zaplatenie sumy 1.460,80 eur, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina

č. k. 8C/13/2017-87 zo dňa 21. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., III. p o t v r d z u j e .
Vo výrokoch II. a IV. zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .
Vo výroku V. rozsudok okresného súdu m e n í tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 72,73 %.
Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 8C/13/2017-87 zo dňa 21.10.2019 zrušil povinnosť žalobcu

vyplácať žalovanému mesačnú rentu vo výške 33,20 eur určenú rozsudkom Okresného súdu Žilina
sp. zn. 2C/661/2000-57 zo dňa 12.09.2003, s účinnosťou od 01.09.2016 (výrok I.). V časti o zrušenie
mesačnej renty za obdobie od 01.02.2016 do 31.08.2016 súd žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi vyplatenú rentu za obdobie od 01.09.2016 do 30.10.2019 vo výške
1.261,60 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol
(výrok IV.). Zároveň rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania (výrok V.).

Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou podanou dňa 14.02.2017 analogicky podľa § 157
zák. č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku, ďalej len „C. m. p.“ domáhal, aby súd
ku dňu 31.01.2016 zrušil jeho povinnosť vyplácať v prospech žalovaného mesačnú rentu vo výške
33,20 eur a uloženia žalovanému povinnosť vrátiť vyplatenú rentu za obdobie od februára 2016 do
februára 2017, na tom skutkovom základe, že na základe rozsudku Okresného súdu v Žiline sp. zn.
2C/661/2000 zo dňa 12.09.2003 bola Generálnemu riaditeľstvu Železničnej polície uložená povinnosť
vyplácať žalovanému mesačnú rentu vo výške 1.000,- Sk s účinnosťou od 07.08.2000 vždy do 20.

dňa v mesiaci k rukám matky žalovaného. Uvedenú povinnosť plnil ako osoba povinná platiť mesačnú
rentu. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredie č. 766*51284980 zo dňa 01.03.2016 bolo zistené, že
žalovaný dňom 31.01.2016 ukončil štúdium na Strednej odbornej škole poľnohospodárstva a služieb na
vidieku v Žiline, čím prestal byť nezaopatreným dieťaťom. Podľa žalobcu tak došlo k podstatnej zmene
okolnosti a neexistuje ďalší dôvod na vyplácanie nákladov na výživu v podobe mesačnej renty. Aktívnu
legitimáciu v spore žalobca odôvodnil tým, že po začlenení Železničnej polície do Policajného zboru

zák. č. 547/2010 Z. z. o začlenení Železničnej polície do Policajného zboru prešla povinnosť uložená
rozsudkom súdu na neho. Žalovaný v konaní uviedol, že od 01.09.2016 začal navštevovať 1. ročník
štvorročného štúdia na Súkromnej strednej odbornej škole v Bytči v externej forme na základe čohospĺňa status nezaopatreného dieťaťa podľa zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Ďalej tvrdil, že
v posudzovanom prípade vo veci sp. zn. 2C/661/2000 nešlo o určenie dávky s charakterom výživy, ale
náhrady škody. Žalobca v rozpore so zákonom nevalorizoval uvedenú dávku v zmysle zákona i keď

ide o dávku celoživotného charakteru. Má na ňu nárok až do času, kedy by jeho otec dovŕšil 65 rokov
života. Žalobca v ďalšom tvrdil, že ani súčasne platný zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nepozná pojem „renta“, upravuje „náhradu
nákladov na výživu pozostalých“, ktorá je obsahovo totožná s pozostalostnou úrazovou rentou podľa
zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Rovnako zdôraznil, že v zmysle § 92 ods. 1 až 3 zák.

č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení sa pozostalostná úrazová renta vypláca iba v období, počas
ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť. Žalobca žiadal o pripustenie zmeny žaloby s ohľadom na jej
rozšírenie po dlhšiu dobu, ktorá uplynula od podania žaloby, a to vo vzťahu k druhému navrhovanému
výroku rozsudku.
Súd posúdil vec podľa § 448 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“),
§ 98, § 99 ods. 2 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej

republiky (ďalej len „o služobnom pomere príslušníkov PZ SR“) účinného do 31.03.1998, § 25 ods. 1,
6, 7 zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov účinného do 31.12.2003, § 92
ods. 1 až 4, § 93 ods. 1 až 3 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, § 3 ods. 1 až 4, § 4 ods. 1
(správne aj ods. 4 písm. a/ - poznámka odvolacieho súdu) zák. č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa.
Podľasúdupredmetomsporubolovzmysležalobyapripusteniazmenyžalobyvprvomraderozhodnutie

o tom, či je daný nárok žalobcu na zrušenie mesačnej renty vyplácanej žalobcom žalovanému vo
výške 33,20 eur uloženej rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. 2C/661/2000 zo dňa 12.09.2003.
Až po posúdení dôvodnosti tohto nároku sa zaoberal druhým navrhovaným výrokom rozsudku, a to
povinnosťou žalovaného vrátiť žalobcovi vyplatenú rentu za obdobie od februára 2016 do októbra 2019
spolu vo výške 1.460,80 eur.

V prvom rade konštatoval, že konanie o návrhu na zrušenie mesačnej renty nie je nárokom vyplývajúcim
z Civilného mimosporového poriadku, t.j. podľa § 157 C. s. p., ale ide o nárok sporový. Uvedená renta
bola priznaná v civilnom sporovom konaní. Bol preto názoru, že prípadný návrh na jej zrušenie je tak
isto predmetom sporového konania. Nemožno však s ohľadom na charakter mesačnej renty, ktorým
je náhrada vyživovacej povinnosti zosnulého poškodeného voči osobám odkázaným na jeho výživu,

namietať,žeurčitéspoločnéprvkynaposúdeniedôvodnostižalobyexistujúvovzťahukvyhodnocovaniu
nároku.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.
2C/661/2000 zo dňa 12.09.2003, právoplatným dňa 14.02.2004 bola právnemu predchodcovi žalobcu,
t.j. Generálnemu riaditeľstvu Železničnej polície uložená povinnosť platiť žalovanému mesačnú rentu

v sume 1.000,- Sk (v súčasnosti 33,20 eur). Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že uvedená renta
bola priznaná v zmysle zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR, účinného do
31.03.1998. Ďalej mal za preukázané, že povinnosť Generálneho riaditeľstva Železničnej polície prešla
na žalobcu - Ministerstvo vnútra SR na základe zákona č. 547/2010 Z. z. o začlenení Železničnej
polície do Policajného zboru dňom 01.01.2011. Aktívna legitimácia žalobcu bola tak nepochybne daná.

Podľa súdu z rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 2C/661/2000 zo dňa 12.09.2003 vyplývalo, že
žalobcovi bola priznaná mesačná renta z dôvodu, že jeho otec utrpel dňa 08.08.1997 smrteľný úraz
pri vykonávaní pracovných povinností. Právny predchodca žalobcu plnil voči žalovanému a jeho matke
náklady spojené s pohrebom zosnulého, cestovným, pohostením, jednorazovým odškodnením. Okrem
toho bol žalovanému priznaný sirotský dôchodok a mesačná renta pozostalým v sume 634,- Sk.

Žalovaný v procesnom postavení žalobcu 2/ v konaní sp. zn. 2C/661/2000 žiadal priznanie mesačnej
renety v sume 3.000,- Sk nakoľko rodina nie je úplná a strata otca je stratou po každej stránke.
Rozsudkom súd rozhodol o priznaní mesačnej renty žalovanému v sume 1.000,- Sk (t.j. 33,20 eur).
Súd konštatoval, že z rozsudku Okresného súdu v Žiline sp. zn. 2C/661/2000 zo dňa 12.09.2003
jednoznačne nevyplývalo, na základe akého ustanovenia zákona súd mesačnú rentu priznal, vyplýva

iba použitie zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR, ktorý bol však zrušený
zák. č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície od
01.04.1998. Opätovne preto preskúmaval, aký nárok titulom mesačnej renty bol žalovanému priznaný.
S poukazom na ust. § 448 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že v posudzovanom prípade bola

žalovanému priznaná pozostalostná úrazová renta, ktorá síce nemá charakter výživného, ale ide o
dávku, ktorá výživné po smrti povinnej osoby nahrádza. Ak bolo teda dôsledkom poškodenia zdravia
poškodeného jeho smrť, jeho pozostalí mali zákonné právo na náhradu nákladov na výživu. Občiansky
zákonník nedefinuje pojem výživa. Vyživovacia povinnosť je podľa zák. č. 36/2005 Z. z. o rodine vznení neskorších predpisov (ďalej len „Zákona o rodine“). Ak za života poškodeného nedošlo k určeniu
vyživovacej povinnosti rozhodnutím súdu, súd v konaní o náhradu škody musí preskúmať existenciu
a následne výšku vyživovacej povinnosti ako predbežnú otázku. Nárok na výživu pozostalých ako

forma peňažného odškodnenia sa po nadobudnutí účinnosti zák. č. 404/2004 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa Občiansky zákonník nazýva ako pozostalostná úrazová renta a patrí len tým pozostalým po
poškodenom, voči ktorým mal v čase svojho úmrtia poškodený vyživovaciu povinnosť podľa § 448
Občianskeho zákonníka. V prejednávanom prípade súd vychádzal zo skutočnosti, že nárok uplatnený v
zmysle§448Občianskehozákonníkapredstavujenárokpodľapredpisovosociálnompoistení. Nakoľko

otecžalovanéhobolzamestnancomželeznícapreukázateľneprivýkonepráceutrpelsmrteľnézranenie,
mali jeho pozostalí, v danom prípade žalovaný, nároky vyplývajúce z § 98 zák. č. 410/1991 Zb. o
služobnom pomere príslušníkov PZ SR účinného do 31.03.1998. V prípade žalovaného sa na jeho nárok
vzťahuje zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov účinný do 31.12.2003,
t.j. v čase vyhlásenia rozsudku. Uvedený zákon je teda základným právnym predpisom, z ktorého
vyplýva nárok žalovaného a uvedené nároky upravuje zhodne ako zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom

pomere príslušníkov PZ SR. V zmysle § 25 písm. c/ zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov mal žalovaný nárok na náhradu nákladov
na výživu pozostalých. V prípade žalovaného a jeho matky z rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn.
2C/661/2000 vyplynulo, že právny predchodca žalobcu plnil v zmysle § 25 zák. č. 328/2000 Z. z. o
sociálnomzabezpečenípolicajtovavojakovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovatopodľapísm.b/

náhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom, písm. d/ jednorazové odškodnenie pozostalých,
písm. e/ náhradu vecnej škody. Okrem toho podľa písm. c/ mali pozostalí nárok na náhradu nákladov na
výživu pozostalých, čo predstavuje mesačnú rentu priznanú vyššie uvedeným rozsudkom súdu. Podľa
§ 25 ods. 6 zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov účinného 31.12.2003
náhrada nákladov na výživu pozostalých patrí pozostalým, voči ktorým mal zomretý v čase úmrtia

vyživovaciu povinnosť určenú súdom. Náhrada nákladov na výživu pozostalých sa vypláca v období,
počas ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré
bol zomretý povinný platiť ku dňu svojej smrti, pričom úhrn takto vyplatených súm nesmie presiahnuť
sumu výsluhového dôchodku alebo invalidného výsluhového dôchodku, na ktorú by mal zomretý nárok
v čase úmrtia. Náhrada nákladov na výživu pozostalých patrí, ak nie je uhradená dávkami výsluhového

zabezpečenia poskytovanými z toho istého dôvodu.
Podľa názoru súdu mala tak mesačná renta priznaná rozsudkom súdu sp. zn. 2C/661/2000 zo dňa
12.09.2003 charakter pozostalostnej úrazovej renty podľa § 92 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
postení, pričom v zmysle zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov ide o dávku označenú ako náhrada nákladov na výživu pozostalých.

Výška, ako aj doba, po ktorú oprávneným pozostalým patrí pozostalostná úrazová renta (rovnako
aj náhrada nákladov na výživu pozostalých), je zákonom limitovaná a vypláca sa len za obdobie,
počas ktorého mala vyživovacia povinnosť poškodeného voči oprávnenému trvať, a to v mesačných
splátkach vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol poškodený povinný poskytovať ku
dňu smrti. V prejednávanej veci bolo tak nutné konštatovať, že úlohou súdu pri preskúmaní nároku

žalobcu na zrušenie mesačnej renty bolo teda ako aj v prípade výživného, skúmať, či by mal žalovaný
nárok na vyživovaciu povinnosť od svojho otca, ak išlo o vyživovaciu povinnosť za trvania jeho života.
Analogicky tak súd vychádzal zo skutočnosti ako pri zrušení vyživovacej povinnosti, že je nutné skúmať,
či je žalovaný posudzovaný ako nezaopatrené dieťa a či je schopný samostatne sa živiť. Z hľadiska
posúdenia zániku vyživovacej povinnosti jednoznačnejšia je situácia, keď dieťa získa pravidelný príjem,

či už zo závislej činnosti, podnikateľskej činnosti a pod. Ako okolnosť, keď trvá vyživovacia povinnosť
rodičov sa tradične akceptuje štúdium. Aplikačná prax v súvislosti s touto otázkou vyvodila záver, že
pre nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť sú dané podmienky ukončením jedného štúdia toho
istého stupňa. Vychádza sa z definitívnosti získania predpokladov na výkon povolania. Schopnosťou
dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať

všetky relevantné životné náklady. Vyžaduje sa, aby táto schopnosť napĺňala požiadavku trvalosti tohto
stavu, príjem náhodného charakteru nemožno považovať za nadobudnutie schopnosti samostatne
sa živiť. Dosiahnutím plnoletosti (ani inou časovou hranicou) vyživovacia povinnosť rodičov nezaniká
automaticky.
Súd pri posudzovaní žalovaného samostatne sa živiť vzal do úvahy viaceré skutočnosti. V prvom

rade mal za preukázané, že v dennej forme študoval žalovaný na strednej škole do 31.01.2016. Od
01.02.2016 sa nepripravoval na štúdium sústavne tak, ako to vyžaduje zákon. Sústavnou prípravou
dieťaťa na povolanie je štúdium, ktoré sa organizuje na strednej škole dennou formou alebo sa
uskutočňuje na vysokej škole dennou formou. Žalovaný v zmysle § 3 a 4 zák. č. 600/2003 Z. z. oprídavku na dieťa, ktorý upravuje pojem nezaopatrené dieťa a sústavnú prípravu na štúdium, tak mal
status nezaopatreného dieťaťa do konca školských prázdnin, t.j. do 31.08.2016. Od 01.09.2016 status
nezaopatreného dieťaťa žalovaný nemal, nakoľko študuje na súkromnej strednej škole, avšak v externej

forme štúdia, ktorá mu nebráni samostatne sa živiť. Okrem toho samotný žalovaný na pojednávaní
potvrdil, že aktuálne pracuje a má trvalý príjem. Rovnaké skutočnosti vyplynuli aj zo správy Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Žiline (č.l. 78 spisu), z ktorej vyplýva, že žalovaný nie je a ani nebol
od 01.09.2016 do súčasnosti evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a tiež nepoberal žiadne štátne
sociálne dávky. Z lustrácie v Sociálnej poisťovni vyplýva, že žalovaný má od 01.09.2016 pravidelný

príjem, čo pretrvávalo až do času rozhodovania súdu o žalobe. Z vykonaného dokazovania mal súd
jednoznačne za preukázané, že žalovaný je od 01.09.2016 schopný samostatne sa živiť, má vlastný
príjem, a tak v zmysle § 25 ods. 6 zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov nemá nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých, nakoľko
tá sa vypláca iba v období, počas ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť vo výške výživného alebo
príspevku na výživu, ktoré bol zomretý povinný platiť ku dňu svojej smrti. Navyše mal za to, že v zmysle

citovaného ustanovenia zákona, náhrada nákladov na výživu pozostalých patrí, ak nie je uhradená
dávkami výsluhového zabezpečenia poskytovanými z toho istého dôvodu, t.j. v posudzovanom prípade
sirotským dôchodkom. Na základe uvedeného súd konštatoval, že žalovaný nadobudol schopnosť
samostatne sa živiť od 01.09.2016, a tak zrušil povinnosť žalobcu vyplácať žalovanému mesačnú rentu
vo výške 33,20 eur, určenú rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 2C/661/2000-57 zo dňa 12.09.2003,

s účinnosťou od 01.09.2016. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, t.j. v časti nároku na zrušenie povinnosti
vyplácať rentu od 01.02.2016 do 31.08.2016.
Následne sa súd zaoberal nárokom žalobcu na vrátenie vyplatenej mesačnej renty za obdobie od
01.02.2016 do 31.10.2019, v celkovej výške 1.460,80 eur. Uvedený nárok žalobcu priamo vyplýval z
prvej časti žaloby, t.j. nároku na zrušenie vyplácania renty. Nakoľko konštatoval, že žalovaný mal nárok

na vyplácanie mesačnej renty do 31.08.2016, pretože od 01.09.2016 je schopný samostatne sa živiť a
nároknajejvyplácanieoduvedenéhodňazrušilatakmalžalobcanároknavrátenievyplateniemesačnej
rentyzaobdobieod01.09.2016do31.10.2019spoluvsume1.261,60eur(4+12+12+10,t.j.38mesiacov
x 33,20 eur). Vo zvyšnej nároku na vrátenie mesačnej renty, t.j. za obdobie od 01.02.2016 do 31.08.2016
žalobu zamietol.

Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ust. § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a 2 zák. č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“. O nároku na náhradu trov konania rozhodol na
základe zásady úspechu strán v spore v zmysle § 255 ods. 2 C. s. p. a nakoľko každá strana mala vo
veci iba čiastočný úspech (v časti súd žalobe vyhovel a v časti žalobu zamietol), súd žiadnej zo strán
sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie obidve strany sporu.

3. Žalovaný v odvolaní zo dňa 07.12.2019 navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu
a návrh žalobcu zamietol, prípadne aby rozsudok zrušil a vec vrátil príslušnému súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie. V odvolaní sa odvolával na dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. c/, f/ a h/ C. s. p.
V prvom rade mal za to, že súd porušil v konaní a pri rozhodovaní bol zákon tým, že rozhodoval
nesprávne obsadený súd. Podľa žalovaného na konanie sa jednoznačne vzťahuje Civilný mimosporový
poriadok. Súd nepostupoval podľa základných princípov C. m. p. a konal v rozpore s § 2 ods. 1 a § 6 ods.
1 C. m. p. Konkrétne po prijatí návrhu žaloby nepostupoval v súlade s ust. § 154 C. m. p., kde je uvedená

miestna príslušnosť súdu vo veciach výživného plnoletých osôb tak, že na konanie vo veciach výživného
plnoletých osôb a iných obdobných nárokov je miestne príslušný všeobecný súd navrhovateľa. Keďže
ide o mimosporové konanie súd bol povinný skúmať miestnu príslušnosť počas celého konania z úradnej
povinnosti. Vzhľadom na to, že žalobca má sídlo v Bratislave, ul. Pribinova č. 2 miestne príslušným
súdom v tejto veci je Okresný súd Bratislava I a nie Okresný súd Žilina. (obdobná vec uznesenie NS

SR sp. zn. 8Ndc 11/2017 z 25.09.2017). Žalovaný tiež podotkol, že nebol nijakou formou ako účastník
konania informovaný o tom, že došlo k zmene zákonného sudcu.
Ďalej podľa žalovaného rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď sa
opiera o ustanovenia zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov účinného
do 31.12.2003. Podľa neho je nesporné, že jeho otec zomrel ako príslušník Železničnej polície

dňa 08.08.1997 v dôsledku služobného úrazu, za ktorý v plnej miere zodpovedal služobný úrad. V
čase vzniku okolností, t.j. smrti jeho otca, na základe čoho mu vznikol nárok na dávku sociálneho
zabezpečenia - sirotský dôchodok, náhrada nákladov na výživu pozostalých bol účinný zák. č. 410/1991
Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR. Podľa ust. § 104 ods. 1 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnompomere príslušníkov PZ SR boli jemu a jeho matke vyplatené nároky v rámci rozhodnutia Železničnej
polície SR - Oblastná správa Žilina pod č. OŽP-56-5/97-ZA zo dňa 10.10.1997, ktoré pripojil ako
dôkaz ním získaný až po vynesení napadnutého rozsudku. Ďalej uviedol, že zák. č. 410/1991 Zb. o

služobnom pomerov príslušníkov PZ SR bol účinný do 31.03.1998, kedy bol zrušený zák. č. 73/1998
Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a
justičnejstrážeSlovenskejrepublikyaŽelezničnejpolície,účinnýmod01.04.1998aždoposiaľ.Poukázal
na ust. § 273 zák. č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe policajtov účinného od 01.04.1998 (po smrti jeho
otca), podľa ktorého sa podľa doterajších predpisov posudzujú nároky vzniknuté zo služobného pomeru

do dňa účinnosti tohto zákona a právne úkony týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia služobného
pomeru urobené pred jeho účinnosťou a ich právne účinky, aj keď nastanú po tomto dni; to platí aj o
lehotách, ktoré začali plynúť pred týmto dňom. Vzhľadom na uvedené sa služobný pomer policajtov
Železničnej polície riadil v čase smrti jeho otca podľa zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere
príslušníkov PZ SR v znení neskorších predpisov a v prípadných budúcich konaniach o nárokoch
vyplývajúcich z titulu smrteľného úrazu taktiež postupuje podľa tohto zákona. Pokiaľ sa podaný návrh

žalobcu berie ako nové konanie, musel súd s poukazom na ust. § 273 zák. č. 73/1998 Z. z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície posudzovať oprávnenosť nároku na náhradu nákladov na
výživu pozostalých a jej výplatu podľa ust. zák. č. 410/1991 Zn. o služobnom pomere príslušníkov PZ
SR a nie podľa zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov. Okrem toho zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a
vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov pamätal aj na možnosť, že v čase jeho účinnosti môžu
prebiehať konania, a preto v § 121 zakotvil, že o dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré vznikol
nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo, rozhodne
podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR.

Ďalej žalovaný uviedol, že ak berieme ako nové konanie žalobu o zvýšenie výšky náhrady nákladov
na výživu pozostalých, ktorú podala jeho matka v r. 2000 a na základe ktorej vydal Okresný súd Žilina
dňa 12.09.2003 rozsudok č. k. 2C/661/00-57 nemôže sa na toto konanie podľa uvedeného ustanovenia
§ 121 vzťahovať zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov o zmene a
doplnení niektorých zákonov. Súd tak nesprávne založil jeho nároky na základe zák. č. 328/2002 Z. z.

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ustálil si tak
nesprávne právne tvrdenia žalobcu. S poukazom na ust. § 25 ods. 6 zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom
zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov potom vyplýva, že jeho
otec by musel mať voči nemu v čase svojej smrti vyživovaciu povinnosť určenú súdom. Avšak podľa
§ 99 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR, ktorý sa jednoznačne vzťahuje

na jeho nároky vyplývajúce zo smrteľného služobného úrazu jeho otca, náhrada nákladov na výživu
pozostalých patrí pozostalým, ktorým zomretý výživu poskytoval alebo bol povinný poskytovať. Teda
túto povinnosť nemusel mať uloženú súdom, postačovalo, že tvorili rodinu, kde bol jej živiteľom, čo je
aj jeho prípad. Podľa žalovaného súd teda protiprávne uvádza, že zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom
zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov je základným právnym

predpisom, z ktorého vyplýva jeho nárok a uvedené nároky upravuje zhodne ako zák. č. 410/1991
Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR. Ustanovenia zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere
príslušníkov PZ SR ohľadom pojmu náhrada nákladov na výživu pozostalých nie sú v žiadnom prípade
zhodné s ustanoveniami podľa zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov tak ako sa to snaží prezentovať súd. Keďže v čase smrti jeho otca

neexistoval osobitný systém sociálneho postavenia policajtov (vznikol až účinnosťou zák. č. 328/2002
Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) spravoval
sa podľa zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, pričom ich dôchodkový systém sa spravoval
podľa V. časti tohto zákona. Na základe zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení mu bol a naďalej
je v súčasnej dobe vyplácaný sirotský dôchodok, o čom mal súd vedomosť. Podľa žalovaného súd

v rozsudku napadnutú mesačnú rentu považoval za pozostalostnú úrazovú rentu, na ktorú sa mala
transformovať náhrada nákladov na výživu pozostalých, ktorá sa priznávala podľa § 99 písm. c/ zák. č.
410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR. Nahliadnutím v archíve Okresného súdu Žilina
po vynesení rozsudku do spisu sp. zn. 2C/661/2000 našiel rozhodnutie riaditeľa Oblastnej správy ŽP
SR č. p. OŽP-56-1/98-ZA vydané dňa 10.03.1998, právoplatné dňa 03.04.1998, na základe ktorého

bola jemu a jeho matke priznaná podľa § 98 a § 99 ods. 2 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere
príslušníkov PZ SR náhrada nákladov na výživu pozostalých. Keďže o rozhodnutí nemal vedomosť,
predložil ho ako dôkaz k odvolaniu. Z obsahu rozhodnutia je zrejmé, že sa jedná o náhradu nákladov
na výživu pozostalých (v zmysle zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení pozostalostná úrazovárenta) priznanú podľa zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR, a preto nemožno
vo veci aplikovať ustanovenie zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov a s poukazom na ust. § 259 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o

sociálnom poistení aplikovať na konanie, nie výplatu dávky ani tento zákon. Ďalej žalovaný odvolávajúc
sa na stanovisko Sociálnej poisťovne priložené ako dôkaz uviedol, že pozostalostná úrazová renta
prekvalifikovaná z náhrady nákladov na výživu pozostalých podľa § 272 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení je oprávnenej fyzickej osobe vyplácaná do dňa úmrtia, t.j. doživotne, aj po dovŕšení
dôchodkového veku zosnulého poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby

z povolania. Táto suma pozostalostnej úrazovej renty sa každý rok zvyšuje (valorizuje) v zmysle zák. č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Podľa žalovaného súd v napadnutom rozsudku nesprávne aplikuje
ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne § 448, pretože toto je všeobecný predpis. Osobitným
predpisom, podľa ktorého sa v čase smrti jeho otca konalo pri náhrade škody, vzhľadom k tomu, že
bol príslušníkom Železničnej polície a teda bol v služobnom pomere a v pracovnoprávnom pomere je
zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR, podľa ktorého sa musí vec správne

posudzovať. Súd preto nesprávne uvádzal, že jeho otec bol zamestnancom železníc. Železničná polícia
pod Železnice SR nepatrila, bola samostatným právnym subjektom s vlastným generálnym riaditeľstvom
priamo spadajúcim pod Ministerstvo dopravy SR.
Ďalej žalovaný uviedol, že súd nesprávne a účelovo aplikoval v napadnutom rozsudku ustanovenia
zák. č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pretože náhrada

nákladov na výživu pozostalých, ktorá sa transformovala na pozostalostnú úrazovú rentu je dávka
vyplácaná zo sociálneho poistenia a nároky na ňu a jej vyplácanie sa podľa týchto predpisov aj
posudzujú. Nemožno preto v sociálnych veciach aplikovať rodinné právo - zák. č. 600/2003 Z. z. o
prídavku na dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov pre výklad pojmu nezaopatrené dieťa. Tento
pojem je možné v danom prípade posudzovať iba podľa zákona o sociálnom poistení, teda zák. č.

100/1988 Zb., resp. zák. č. 461/2003 Z. z. Podľa žalovaného aj v súčasnosti platný zákon o sociálnom
poistení č. 461/2003 Z. z. nevyžaduje povinnosť, že sa musí jednať o dennú formu štúdia. Od 01.09.2016
začal navštevovať prvý ročník 4-ročného externého štúdia na Súkromnej strednej odbornej škole v
Bytči, ul. Sidónie Sakalovej č. 182. Toto štúdium svojim rozsahom a úrovňou spĺňa podľa rozhodnutia
Ministerstva školstva SR podmienky štúdia na stredných školách a má vydanú akreditáciu Ministerstvom

školstva SR. Na základe toho mu Sociálna poisťovňa obnovila vyplácanie sirotského dôchodku, pretože
začal študovať, nemá dosiahnutý vek 26 rokov a spĺňa podmienku nezaopatreného dieťaťa podľa
uvedených predpisov o sociálnom poistení. Mal za to, že spĺňa podmienky statusu nezaopatreného
dieťaťa, ktoré sa sústavne pripravuje na povolanie štúdiom ako ustanovené v ust. § 49 ods. 2 písm. a/
zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, resp. § 9 ods. 1 písm. b/ a § 10 ods. 1, 2, 3 písm. a/,

ods. 5 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktoré sú mimochodom obsahovo totožné s ust. § 119
zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. V žiadnom z týchto zákonov, ktoré sa vzťahujú na sociálne dávky, medzi ktoré patrí náhrada
nákladov na výživu pozostalých transformovaná na pozostalostnú úrazovú rentu nie je podmienka iba
denného štúdia. Môže sa jednať aj o externé štúdium tak ako je to v jeho prípade.

V ďalšej časti odvolania žalovaný uviedol, že žalobca má mesačnú rentu - pozostalostnú úrazovú rentu
v plnej výške refundovanú spoločnosťou Železnice SR, pretože jej zamestnanec bol trestným súdom
uznaný za vinníka nehody vlaku, pri ktorej zahynul jeho otec, ktorý v tom čase vykonával sprievod
vlaku ako príslušník Železničnej polície SR. Z listinných dôkazov predložených žalobcom je zrejmá táto
refundácia z platobných príkazov od r. 2011 až do r. 2017. Ako dôkaz predložil oznámenia o refundácii

v r. 2011 až 2015. Vytýkal preto súdu, že sa v napadnutom rozsudku touto skutočnosťou nezaoberal.
Žiadalpreto,abysiodvolacísúdtentodôkazodžalobcuvyžiadal.Ajpretozdôvodurefundáciemesačnej
renty Železnicami SR nie je žalobca v žiadnom prípade vecne príslušný žiadať o vrátenie vyplatenej
renty, pretože by sa tým neoprávnene obohatil (vyplatenú rentu má už refundovanú). Fakticky je žalobca
iba správcom výplaty renty, pretože ju má v plnej výške každoročne refundovanú, pričom túto povinnosť

má uloženú súdom. Predchodca žalobcu a neskôr ani žalobca sám rentu nikdy nevalorizovali, pričom
valorizovanámábyťkaždýropodľazák.č.100/1988Zb.osociálnomzabezpečení.Neprávomvyplatenú
dávku by hypoteticky mohol požadovať vrátiť iba príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Železníc SR,
na ktorého zastupovanie a podanie návrhu na súd nemá žalobca oprávnenie, resp. ho súdu nepredložil.
PodľajehonázorumalsúdpribraťakovedľajšiehoúčastníkaspoločnosťŽelezniceSR,čoalenevykonal.

Niet preto zákonného dôvodu na vrátenie vyplatenej renty.
Okrajovo žalovaný podotkol, že súd v napadnutom rozsudku, v ktorom ho zaviazal vrátiť vyplatenú rentu
vôbec nebral do úvahy, že rozhodoval so zbytočnými prieťahmi dlhých 32 mesiacov, počas ktorých mu
rentu žalobca vyplácal.Ďalej namietal dôkaz vykonaný súdom týkajúci sa dopytu zo Sociálnej poisťovne a Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny v Žiline, ohľadom jeho evidovania ako nezamestnaného, resp. poberajúceho
sociálne dávky, z ktorého vyplynulo, že takéto dávky nepoberá. Tvrdenie súdu, resp. príslušných

dotazovanýchinštitúciíjenepravdivé,nakoľkood01.09.2016aždoterazjepoberateľomštátnejsociálnej
dávky - sirotského dôchodku a od 29.06.2019 je v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Na pojednávaní
dňa 21.10.2019 informoval súd, že pracuje na dohodu, teda, že môže popri nároku na podporu v
nezamestnanosti odpracovať počas roka 40 hodín.
Žalovaný tak navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a žalobcu zamietol, prípadne,

aby rozsudok zrušil a vec vrátil príslušnému súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Okresný súd uznesením č. k. 8C/13/2017-144 zo dňa 02.01.2020 vyzval žalovaného, aby v lehote 10 dní
od doručenia tohto uznesenia pod následkom odmietnutia odvolania odstránil vady odvolania podaného
dňa 09.12.2019 s tým, že uvedie, v akom rozsahu napáda odvolaním predmetné rozhodnutie v súlade
s § 363 C. s. p. Podaním došlým súdu dňa 13.01.2020 žalovaný doplnil k podanému odvolaniu dôkazy
- platobné poukazy o refundácii mesačnej renty za roky 2017, 2018, 2019. Na výzvu súdu podaním

došlým dňa 11.02.2020 žalovaný v rámci odvolacieho návrhu navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok
okresného súdu tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne, alternatívne, aby výrok v bode
I. a III. napadnutého rozsudku zrušil a vec vrátil príslušnému súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Žalobca odvolaním zo dňa 13.11.2019 napadol rozsudok okresného súdu ohľadom výroku V.

týkajúceho sa rozhodnutia o trovách konania. Považoval túto časť napadnutého rozsudku za absolútne
nepreskúmateľnú a celkom zjavne arbitrárnu. Z odôvodnenia nie je zrejmé, prečo súd nezohľadnil pomer
úspechu strán v spore pri rozhodovaní o náhrade trov konania v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p., nakoľko
žalobe,ktorousadomáhal(popripustenírozšíreniažaloby)vráteniasumy1.460,80eur včastiovrátenie
vyplatenej renty vo výške 1.261,60 eur vyhovel a zamietol len časť žaloby o vrátenie vyplatenej renty vo

výške 199,20 eur. Jeho úspech tak predstavoval 86,36 % k neúspechu 13,63 % a úspech žalovaného
predstavoval 13,63 % k neúspechu 86,36 %. Čistý procesný úspech žalobcu v spore predstavoval
72,73 % (86,36 % po odpočítaní 13,63 %). Mal mu byť preto v zmysle § 255 ods. 2 C. s. p. priznaný
nárok na náhradu trov konania v uvedenom rozsahu. Vzhľadom na skutočnosť, že súd neuviedol žiadne
bližšie odôvodnenie považoval napadnutý rozsudok v tejto časti za nepreskúmateľný a vychádzajúci z

nesprávneho skutkového stavu, keď nesprávne posúdil pomer úspechu strán v konaní. Žalobca navrhol,
aby odvolací súd po zohľadnení pomeru úspechu strán v spore podľa § 255 ods. 2 C. s. p. postupom
podľa § 388 C. s. p. rozsudok okresného súdu zmenil vo výroku V. tak, že žalobca má nárok na náhradu
trov konania proti žalovanému v rozsahu 72,73 %.

5. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 23.03.2020 k odvolaniu žalovaného mal za to, že prvostupňový súd v
predmetnom konaní náležite zistil skutkový a právny stav a na základe zistených skutočností vo veci
správne rozhodol. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové okolnosti, ktoré by neboli prezentované
počas súdneho konania alebo ktoré by boli spôsobilé zmeniť závery prezentované súdom prvej inštancie
v napadnutom rozsudku. V prvom rade pripomenul, že právne posúdenie rovnako ako aplikácia

konkrétnych právnych predpisov je vecou súdu vzhľadom na argumentáciu sporových strán. Ak teda súd
uplatnený nárok subsumoval pod ustanovenia Civilného sporového poriadku, vzhľadom na existenciu
sporu v otázke trvania uloženej povinnosti vyplácania mesačnej renty v prospech žalovaného, bol tento
postup nielen správny a zákonný, ale celkom v súlade s princípmi spravodlivého súdneho procesu.
Považovalzapotrebnévziaťnazreteľ,žežalobasatýkaopakujúcehosaplnenia,ktorépriamovžiadnom

procesnom predpise upravené nie je. Zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a
vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov pojem „renta“ nepozná, upravuje však „náhradu
nákladov na výživu pozostalých“, ktorá je obsahovo totožná s pojmom pozostalostná úrazová renta
v zmysle zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení s účinnosťou od 01.01.2004. Aj preto súd v
napadnutom rozsudku skonštatoval, že pri rozhodovaní o žalobnom nároku vychádzal (aj) z ustanovení,

ktoré sa týkajú trvania a zrušenia vyživovacej povinnosti, aj keď na viacerých miestach napadnutého
rozsudku pripomenul, že v prípade žalovaného nejde priamo o vyživovaciu povinnosť v zmysle Zákona o
rodine. Celkom správne aplikoval právne predpisy, ktoré limitujú trvanie tejto dávky obdobne ako je tomu
pri pozostalostnej úrazovej rente, resp. náhrade nákladov na výživu pozostalých. Od tejto skutočnosti
potom právne predpisy odvodzujú nielen výšku ale najmä trvanie vyplácania tejto dávky, ktorá je viazaná

na obdobie, počas ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť poškodeného voči oprávnenému. Opätovne
zdôraznil, že v tomto prípade nejde o výživné v zmysle Zákona o rodine, keď súd použil len obdobné
kritéria na posúdenie rozhodných skutočností, akými sú najmä schopnosť dieťaťa sám sa živiť, čo je
rozhodujúcim kritériom pre trvanie vyživovacej povinnosti. Vzhľadom na uvedené bola podľa žalobcuprávna argumentácia žalovaného v odvolaní irelevantná, nakoľko súd v napadnutom rozsudku jasne
a zrozumiteľne vysvetlil, akými právnymi predpismi a úvahami sa riadil pri subsumovaní skutkových
okolností ním tvrdených pod konkrétne právne normy, ktoré napokon zohľadnil aj v jednotlivých výrokoch

napadnutého rozsudku. Postup súdu v konaní alebo na pojednávaní dňa 21.10.2019 nevykazuje znaky
porušenia akýchkoľvek procesných postupov. Čo sa týka aplikácie procesných ustanovení Civilného
sporového poriadku tak v zmysle § 470 C. s. p. tento zákon platí aj na konania začaté pred dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Obdobne sa miestna príslušnosť súdu skúma v zmysle § 41 C. s. p. len na
námietku žalovaného vznesenú pri prvom úkone, ktorý mu patrí, neskôr platí zásada založenia miestnej

príslušnosti, aj keď sa počas konania zmenia okolnosti pre založenie miestnej príslušnosti (§ 36 ods. 2
C. s. p.). Čo sa týka jeho aktívnej legitimácie na podanie tohto návrhu, tak rozsudkom Okresného súdu
Žilina č. k. 2C 661/2000-57 zo dňa 12.09.2003, právoplatným dňa 14.02.2004 súd na povinnosť vyplácať
mesačnú rentu žalovanému zaviazal odporcu: Generálne riaditeľstvo Železničnej polície, Šancová 1,
Bratislava. Po začlenení Železničnej polície do Policajného zboru zák. č. 547/2010 Z. z. o začlenení
Železničnej polície do Policajného zboru však povinnosť prešla na neho dňom 01.01.2011. Napokon je

subjektom, ktorý žalovanému rentu vypláca, preto je aj legitimovaným subjektom na podanie návrhu na
rozhodnutie o zrušení povinnosti vyplácania tejto renty. Vyššie uvedené platí bez ohľadu na prípadnú
refundáciu vyplatených finančných prostriedkov zo strany Železníc SR. Otáznym v tomto konaní je, či
na strane žalovaného stále existuje právo na vyplácanie renty, ktoré korešponduje s jeho povinnosťou
na jej vyplácanie, preto on je jediným legitimovaným subjektom, ktorý môže takýto návrh (žalobu) podať,

a ktorý môže od žalovaného žiadať vrátenie vyplatenej renty za mesiace, kedy už žalobcovi toto právo
nepatrilo. Podľa žalobcu žalovaný v odvolaní ďalej opakuje rovnaké skutočnosti, ktoré prezentoval
počas celého súdneho konania, s ktorými sa súd prvej inštancie primerane vysporiadal, keď sa v
podstatných otázkach stotožnil s jeho názormi v žalobe zo dňa 08.02.2017 a doplňujúcom vyjadrení zo
dňa 21.06.2017, napr. v posúdení rozhodujúcej skutočnosti, či žalovaný spĺňa podmienky na priznanie

statusu nezaopatreného dieťaťa, vzhľadom na jeho pracovný pomer a externé štúdium na súkromnej
škole. Vzhľadom k vyššie uvedenému navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 387
ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil s prihliadnutím na jeho odvolanie proti výroku V. napadnutého
rozsudku.

6. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 25.03.2020 k odvolaniu žalobcu uviedol, že predmetom súdneho
konania ukončeného v r. 2003 nebolo priznanie renty (náhrady nákladov na výživu pozostalých),
pretože táto bola už priznaná pred začatím samotného konania, ale iba jej zvýšenie. Výplata náhrady
nákladov na výživu pozostalých nebola v žiadnom prípade sporová, pretože nárok na ňu vyplýval
priamo z vtedy účinného § 99 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru

SR a pri určení jej výšky sa postupovalo podľa Zbierky nariadení riaditeľa Železničnej polície SR č.
15/1997, konkrétne čl. 17. Súd preto v konaní nemal postupovať podľa C. s. p., ale podľa § 157 C.
m. p., o ktorý oprel svoj návrh sám žalobca. V tomto prípade by v zmysle § 52 C. m. p. žiaden z
účastníkov nemal nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. C. m. p. v konaní
vo veciach výživného plnoletých osôb podľa § 154 až § 157 neuvádza žiadnu náhradu trov konania,

preto tieto nemožno s poukazom na § 52 C. m. p. ani priznať žiadnemu z účastníkov takého konania.
K nároku žalobcu na náhradu trov konania, ktoré si chce uplatniť uplatňuje na základe podaného
odvolania žalovaný uviedol, že ako štátna inštitúcia je s poukazom na § 4 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov oslobodený od súdnych poplatkov a v konaní nie
je zastúpený advokátom. Žalobcov zamestnanec, ktorý ho v konaní zastupuje cestoval z Bratislavy

do Žiliny na súdne pojednávanie dňa 21.10.2019 sám a v zmysle interných predpisov pre služobné
cesty zamestnancov žalobcu musia byť náklady na služobnú cestu účelne vynaložené, takže v danom
prípade neprichádza použiť na služobné motorové vozidlo pre jednu osobu, ale použiť prostriedky
verejnej dopravy osôb. Pokiaľ nie sú v prípade konkrétneho výdavku súčasne splnené všetky uvedené
zákonné kritériá (preukázateľnosť, odôvodnenosť, účelnosť, konanie pred súdom), nemožno výdavok

kvalifikovať ako súčasť trov konania. Súd preto každý výdavok posudzuje vždy individuálne a podľa
okolností prejednávaného prípadu. Náklady na cestovné výdavky v prípade zástupcu žalobcu, ak použil
sám štátne služobné vozidlo, nie sú účelne vynaložené, pretože mohol cestovať zadarmo vlakom. Na
záver k odvolaniu žalobcu uviedol, že pokiaľ by rozhodoval správne obsadený súd, navrhoval by, aby
odvolací súd postupom podľa § 387 C. s. p. piaty výrok rozsudku ako vecne správny potvrdil.

7. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 15.04.2020 uviedol, že žalovaný vo väčšej časti svojho vyjadrenia zo
dňa 25.03.2020 opakuje rovnaké skutočnosti, ktoré boli obsiahnuté v jeho odvolaní zo dňa 07.12.2019
proti napadnutému rozsudku, ku ktorému sa on vyjadril vo vyjadrení zo dňa 23.03.2020. Dal však dopozornosti, že jeho odvolanie smerovalo proti výroku V. napadnutého rozsudku, ktorým súd žiadnej zo
strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. K tomuto výroku sa vzťahuje ods. 34 napadnutého
rozsudku, kde mal súd odôvodniť, prečo v tomto prípade použil poslednú časť vety § 255 ods. 2 C. s. p.

Súd v tomto odseku napadnutého rozsudku tiež skonštatoval, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania použil zásadu pomeru úspechu strán v spore. Nakoľko predmetom toho súdneho konania je
spor v otázke trvania uloženej povinnosti vyplácania mesačnej renty v prospech žalovaného, je aplikácia
Civilného sporového poriadku a jeho ustanovení o pomere úspechu strán v spore pri rozhodovaní
o náhrade trov konania správnym právnym posúdením. On však v odvolaní namieta predovšetkým

absolútnu nepreskúmateľnosť a celkom zjavnú arbitrárnosť rozhodnutia o trovách konania, keď z
napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo súd nezohľadnil pomer úspechu strán v spore v zmysle
§ 255 ods. 1 C. s. p., nakoľko on mal v spore úspech v pomere 86,36 % k neúspechu 13,63 %,
čo predstavuje jeho čistý procesný úspech v spore vo výške 72,73 %. Žalobca ďalej pripomenul,
že súd v piatom výroku napadnutého rozsudku rozhodoval len o nároku na náhradu trov konania v
zmysle § 262 ods. 1 C. s. p., t.j. či niektorej zo strán vznikol a patrí takýto nárok, prípadne v akom

pomere je nárok na náhradu trov konania vzhľadom na úspech niektorej strany vo veci, čo je spravidla
premietnutédopercentuálnehovyjadrenia.Súddoposiaľnerozhodovalotom,akétrovykonaniastranám
sporu vznikli, ani aká je ich výška, prípadne či vyčíslené trovy sú účelné, odôvodnené a preukázané.
Odkázal žalovaného na § 262 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého sa o výške náhrady trov konania rozhoduje
samostatným uznesením až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

Vzhľadom na uvedené sú akékoľvek polemiky žalovaného nad účelnosťou jeho potenciálnych výdavkov
v podobe súdneho poplatku alebo cestovného za použitia osobného motorového vozidla (prípadne
iného alternatívneho dopravného prostriedku) v tejto fáze súdneho konania absolútne irelevantné,
nakoľko - súd o výške trov konania doposiaľ nerozhodoval (ani nemohol rozhodovať vzhľadom na §
262 ods. 2 C. s. p., - on si doposiaľ žiadne trovy neuplatnil ani nevyčíslil, - napadnutý rozsudok ani

odvolanie sa vzniknutých trov na jeho strane v žiadnej časti netýkajú. Žalobca napriek uvedenému
zdôraznil, že teória žalovaného o bezplatnom cestovaní jeho zamestnancov nie je podložená žiadnym
odkazom na konkrétne ustanovenie právneho predpisu, ktoré by takúto výhodu jeho zamestnancom
(alebo príslušníkom Policajného zboru SR) poskytovalo. Nakoľko žiadne takéto ustanovenie neexistuje,
dávamunavedomie,žezamestnanciMinisterstvavnútraSRbezplatnúprepravuprostriedkamimestskej

hromadnej dopravy v meste Bratislava a rovnako ani bezplatnú prepravu vlakmi, či inými verejnými
dopravnými prostriedkami nemajú. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení zo dňa 25.03.2020 žiadnymi
vyššie uvedenými relevantnými skutočnosťami (t.j. arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou výroku V.
napadnutého rozsudku a nesprávnym použitím zásady pomerného úspechu strán v spore) nezaoberá,
pretožalobcanavrhol,abyodvolacísúdrozhodolvzmyslenímpodanéhoodvolaniaavyjadreniažalobcu

zo dňa 23.03.2020.

8. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 25.05.2020 uviedol, že v žalobe žalobca žiada o zrušenie vyplácania
mesačnej renty podľa § 157 C. m. p., avšak teraz tvrdí, že súd postupoval správne, keď vec prejednával
podľaCivilnéhosporovéhoporiadku.Tvrdeniežalobcu,ževrámcipodanéhoodvolanianeuviedolžiadne

nové skutočnosti je scestné. Práve v rámci odvolania súdu predložil rozhodnutie riaditeľa Oblastnej
správy ŽP SR č. p. OŽP-56-1/98-ZA vydané dňa 10.03.1998, právoplatné dňa 03.04.1998, na základe
ktorého bola jemu a jeho matke priznaná podľa § 98 a § 99 ods. 2 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom
pomere príslušníkov PZ SR náhrada nákladov na výživu pozostalých. Vzhľadom k tomu, že predmetné
rozhodnutie nemal počas konania k dispozícii ani nemal o ňom vedomosť, doložil ho až v rámci

odvolacieho konania. Z obsahu rozhodnutia je zrejmé, že sa jedná o náhradu nákladov na výživu
pozostalých (v zmysle zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení pozostalostná úrazová renta) priznanú
podľa zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR, podľa ktorého sa s poukazom
na ust. § 273 zák. č. 73/1998 Zb. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

polície jeho nároky v dôsledku smrti jeho otca a podľa ktorého sa vypláca náhrada nákladov na výživu
pozostalých doposiaľ, nemožno vo veci aplikovať ust. zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. S poukazom na § 259 ods. 1 zák. č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nemožno v konaní o nároku na dávku použiť ani tento zákon. Ďalšia
časť vyjadrenia žalovaného je obsahovo totožná s jeho odvolaním. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca

vo svojom vyjadrení uvádza, že súd pri rozhodovaní o žalobnom nároku vychádzal (aj) z ustanovení,
ktoré sa týkajú trvania a zrušenia vyživovacej povinnosti, aj keď na viacerých miestach napadnutého
rozsudku pripomenul, že v jeho prípade (rozumej žalovaného - poznámka odvolacieho súdu) nejde
priamo o vyživovaciu povinnosť v zmysle Zákona o rodine. Podľa neho súd celé svoje rozhodnutie oprelo Zákon o rodine a zákon o prídavku na dieťa, ktoré pri dávkach sociálneho zabezpečenia podľa zák. č.
410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR s poukazom na zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom
zabezpečení, podľa ktorého sa vyplácali nároky policajtov a ich pozostalých nemožno v žiadnom prípade

aplikovať (náhrada nákladov na výživu pozostalých je dávka sociálneho zabezpečenia). Na záver
žalovaný uviedol, že z odôvodenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd sa v rozpore s príslušnými
právnymi predpismi naozaj stotožnil s názormi žalobcu.

9. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 12.07.2020 uviedol, že vzhľadom k tomu, že vo veci vyplácania

náhrady nákladov na výživu pozostalých transformovanej na pozostalostnú úrazovú rentu rozhodoval s
poukazom na § 154 C. m. p. nesprávne obsadený súd, ktorý v rámci konania navyše aplikoval nesprávne
právne predpisy, nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa a ani napadnúť piaty výrok napadnutého
rozsudku. Nehovoriac o tom, že súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
Tiež uviedol, že sám žalobca v odvolaní voči piatemu výroku napadnutého rozsudku polemizuje o
percentách úspechu, pričom vychádza iba z vyplatenej sumy náhrady nákladov na výživu pozostalých,

avšak pozabudol, že v napadnutom rozsudku súd neuznal ani dĺžku „neoprávneného“ poberania tejto
dávky tak ako to žalobca žiadal. Pokiaľ sa má vyjadriť k postupu súdu k rozhodnutiu o nepriznaní nároku
na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov a odmysliac si, že rozhodoval nesprávne obsadený súd
a tento nepostupoval podľa C. m. p., samotné ust. § 255 ods. 2 C. s. p. mu takýto postup umožňuje.

10. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou
stranou sporu (§ 362, § 359 C. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379
C. s. p.) a rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch I., III. ako vecne správny potvrdil (§ 387

ods. 1 C. s. p.) a vo výroku V. zmenil (§ 388 C. s. p.).

11. V preskúmavanej veci žalobou zo dňa 14.02.2017 žiadal žalobca analogicky podľa § 157 C. m.
p. (rozsudok vo veciach výživného možno na návrh zmeniť alebo zrušiť, ak sa zmenia pomery) zrušiť
vyplácanie pozostalostnej renty k 31.01.2016 a uložiť žalovanému povinnosť vrátiť mu vyplatenú rentu

za obdobie od februára 2016, neskôr po rozšírení žaloby do októbra 2019 v sume 1.460,80 eur. Žalobu
skutkovo odôvodnil tým, že na základe rozsudku Okresného súdu v Žiline sp. zn. 2C/661/2000 zo dňa
12.09.2003 bola Generálnemu riaditeľstvu Železničnej polície uložená povinnosť vyplácať žalovanému
mesačnúrentuvovýške1.000,-Sksúčinnosťouod07.08.2000vždydo20.dňavmesiacikrukámmatky
žalovaného. Po začlenení železničnej polície do policajného zboru zák. č. 547/2020 Z. z. o začlenení

Železničnej polície do Policajného zboru prešla povinnosť na žalobcu. Žalovaný ukončil štúdium na
Strednej odbornej škole poľnohospodárstva a služieb na vidieku v Žiline dňa 31.01.2016. Došlo tak k
podstatnej zmene okolností na strane oprávnenej osoby, ktorá už v súčasnosti nevykonáva sústavnú
prípravu na povolanie a nie je nezaopatreným dieťaťom, teda je schopná sama sa živiť. Neexistuje preto
podľa žalobcu dôvod na ďalšie vyplácanie náhrady nákladov na výživu v podobe mesačnej renty.

12. Okresný súd napadnutým rozsudkom zrušil povinnosť žalobcu vyplácať žalovanému mesačnú
rentu vo výške 33,20 eur určenú rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 2C/661/2000-57 zo dňa
12.09.2003, s účinnosťou od 01.09.2016 (výrok I.). V časti o zrušenie mesačnej renty za obdobie
od 01.02.2016 do 31.08.2016 súd žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi vyplatenú rentu za obdobie od 01.09.2016 do 30.10.2019 vo výške 1.261,60 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (výrok IV.). Zároveň
rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania (výrok V.).

13. Rozsudok okresného súdu napadli odvolaním obe strany sporu, t.j. žalobca i žalovaný.

14. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného do výrokov I. a III. týkajúcich sa veci samej odvolací súd po
preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania, ktorého jeho vydaniu predchádzalo, konštatuje,
že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie, spôsobom
zodpovedajúcim kontradiktórnej povahe konania, z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový

stav veci, ktorý následne i správne právne posúdil. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku
zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C. s. p.15. Podľa § 380 ods. 1 C. s. p. je odvolací súd viazanými odvolacími dôvodmi a v zmysle odseku 2 tohto
ustanovenia prihliada ex offo len na vady, ktorý sa týkajú procesných podmienok (§ 161 ods. 1 C. s. p.).
Ide o vyjadrenie zásady rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti civilného sporového konania v štádiu

konania odvolacieho. Uvedené v praxi znamená, že odvolací súd preskúmava napadnuté rozhodnutie
len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza výslovne vo svojom odvolaní. Vzhľadom na uvedené sa zaoberal
sa pri posudzovaní veci iba podstatnými námietkami uvedenými v odvolaní žalovaného.

16. V prvom rade žalovaný namietal, že súd porušil v konaní a pri rozhodovaní zákon tým, že rozhodoval

nesprávne obsadený súd. Ak súd rentu kvalifikoval ako výživné a vychádzal z predpisov, ktoré sa
vzťahujú na výživné (Zákon rodine) a tým sa stotožnil so žalobou, ktorá sa opiera o ust. § 157 C. m.
p., tak sa na konanie vzťahuje C. m. p., a teda nejde o nárok sporový. Súd tak nepostupoval podľa
základných princípov C. m. p. a konal v rozpore s § 2 ods. 1, § 6 ods. 1, § 154 C. m. p. kde je uvedená
miestna príslušnosť súdu vo veciach výživného tak, že na konanie vo veciach výživného plnoletých osôb
ainýchobdobnýchnárokovjemiestnepríslušnývšeobecnýsúdnavrhovateľa.Keďžeideomimosporové

konanie bol povinný skúmať miestnu príslušnosť podľa celého konania z úradnej povinnosti. Žalovaný
tiež podotkol, že nebol nejakou formou ako účastník konania informovaný o tom, že došlo k zmene
zákonného sudcu.

17. Podľa ust. § 231 C. s. p., podľa ktorého rozsudok ukladajúci povinnosť plniť v budúcnosti splatné

dávky alebo splátky možno na základe žaloby zmeniť, ak sa podstatne zmenili pomery, ktoré sú
rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustné od času, keď
nastala podstatná zmena pomerov.

18. Ako pôvodne Občiansky súdny poriadok (§ 163 ods. 1) tak aj v súčasnosti účinný Civilný sporový

poriadok v ust. § 231 umožňuje súdu zmeniť rozsudok ukladajúci povinnosť plniť v budúcnosti splatné
dávky, ak sa podstatne zmenili pomery rozhodujúce pre ich výšku. Tzn. umožňuje zmeniť aj právoplatný
rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 2C/661/2000-57 zo dňa 12.09.2003, ktorým žalovaného -
Generálne riaditeľstvo Železničnej polície, Bratislava, ul. Šancova č. 1 zaviazal platiť maloletému
žalobcovi mesačne rentu 1.000,- Sk s účinnosťou od 07.08.2000 vždy do každého 20. dňa v mesiaci

vopred k rukám jeho matky ako zákonnej zástupkyne.

19. S poukazom na nárok o zmene splatných dávok priznaných súdnym rozhodnutím bolo podľa
odvolacieho súdu okresným súdom správne rozhodované o nároku podľa Civilného sporového poriadku
a to konkrétne ust. § 231 a nie teda podľa ustanovení Civilného mimosporového poriadku konkrétne §

157. Nebolo rozhodujúce, že žalobca sa v žalobe na uvedené ustanovenie analogicky odvolával.

20. Podľa § 13 C. s. p. na konanie v prvej inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, ak
nie je ustanovené inak. Podľa § 14 C. s. p. všeobecným súdom fyzickej osoby je súd, v ktorého obvode
má fyzická osoba adresu trvalého pobytu. Podľa § 36 C. s. p. konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je

na prejednanie príslušný (ods. 1). Príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania; takto
určená príslušnosť trvá až do skončenia konania (ods. 2).

21. Podľa § 41 C. s. p. súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr
pri prvom procesnom úkonu, ktorý mu patrí; výlučnú miestnu príslušnosť skúma aj bez námietky na

začiatku konania.

22. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia námietka žalovaného ohľadom miestnej
príslušnosti nebola dôvodná, keďže mohla byť ním uplatnená najneskôr pri prvom procesnom úkonu,
ktorý mu patril. Podľa odvolacieho súdu prvým procesným úkonom žalovaného, ktorý mu patrí, je totiž

akýkoľvek úkon, pri ktorom sa dáva žalovanému priestor na vyjadrenie napríklad vyjadrenie k žalobe.
Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 24.04.2017 (č.l. 24 spisu) námietku miestnej príslušnosti nevzniesol. Z
obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že žalovanému bolo dňa 12.04.2017 doručené potvrdenie o
pridelení veci ako zákonnému sudcovi Mgr. Dušanovi Chamulovi. K zmene zákonného sudcu došlo dňa
15.12.2017 ako to vyplýva z potvrdenia na č.l. 60 spisu, čo bolo v súlade s Rozvrhom práce okresného

súdu. Dôvodom bolo vzdanie sa výkonu funkcie sudcu zo strany zákonného sudcu, ktorá funkcia mu
zanikla dňa 30.11.2017 (vyplýva to z webovej stránky Ministerstva spravodlivosti SR). Vzhľadom na
uvedené rozhodoval vo veci zákonný sudca. Aj keď povinnosť informovania účastníka konania o zmenezákonného sudcu Civilný sporový poriadok súdu vyslovene neukladá, bolo vhodné o uvedenej zmene
strany sporu informovať. Pokiaľ však k uvedenému nedošlo, nemá to za následok vadu konania.

23. Ďalej žalovaný vytýkal súdu, že pri rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci,
keď sa opieral o zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov účinného do
31.12.2003. Uviedol, že jeho otec zomrel dňa 08.08.1997, a preto mu nároky na základe rozhodnutia
boli vyplatené v zmysle zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR. S poukazom na
ust. § 273 zák. č. 73/1998 Zb. mal súd posudzovať oprávnenosť nároku na náhradu nákladov na výživu

pozostalých a jej výplatu podľa ust. zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR.

24. Odvolací súd sa len pre ozrejmenie veci oboznámil so spisom Okresného súdu Žilina sp. zn.
2C/661/2000. Zo skutočností v ňom uvedenými nevychádzal. Vychádzal rovnako ako okresný súd len
z rozsudku v uvedenej veci.

25. Z obsahu spisu okresného súdu vyplývalo, že otec žalovaného zomrel dňa 08.08.1997 následkom
služobného úrazu ako príslušník železničnej polície (po vyhlásení samostatnej Slovenskej republiky bola
zák. č. 61/1993 Z. z. zriadená Železničná polícia Slovenskej republiky, ktorá vznikla pretransformovaním
časti Federálnej železničnej polície pôsobiacej v obvode železničných dráh na území Slovenskej
republiky).

Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 61/1993 Zb. o zriadení Železničnej polície SR služobný pomer policajtov
Železničnej polície Slovenskej republiky sa riadi zákonom č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere
príslušníkov PZ SR v znení neskorších predpisov. Kde sa v tomto zákone hovorí o Ministerstve vnútra
Slovenskej republiky, ministrovi vnútra Slovenskej republiky, Policajnom zbore Slovenskej republiky a
príslušníkovi Policajného zboru Slovenskej republiky, rozumie sa tým Ministerstvo dopravy, spojov a

verejných prác Slovenskej republiky, minister dopravy, spojov a verejných prác Slovenskej republiky,
Železničná polícia Slovenskej republiky a príslušník Železničnej polície Slovenskej republiky.
Podľa § 93 ods. 1 vety prvej zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR k 08.08.1997,
ak došlo pri výkone služby alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu policajta na zdraví alebo k jeho
smrti úrazom (ďalej len „služobný úraz“), zodpovedá za škodu tým vzniknutú policajný zbor.

Podľa § 98 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR k 08.08.1997 ak policajt
následkom služobného úrazu alebo choroby z povolania zomrel, je policajný zbor povinný v rozsahu, v
akom za škodu zodpovedá, poskytnúť a/ náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením,
b/ náhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom, c/ náhradu nákladov na výživu pozostalých,
d/ jednorazové odškodnenie pozostalých, e/ náhradu vecnej škody.

Podľa § § 99 ods. 2 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR k 08.08.1997 náhrada
nákladov na výživu pozostalých patrí pozostalým, ktorým zomretý výživu poskytoval alebo bol povinný
poskytovať. Pri výpočte tej náhrady sa vychádza z čistého služobného pomeru zomretého. Náhrada
nákladov patrí, pokiaľ nie je uhradená dávkami dôchodkového zabezpečenia poskytovanými z toho
istého dôvodu.

Podľa § 104 ods. 1 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR k 08.08.1997 o
náhrade škody podľa tohto oddielu rozhoduje služobný orgán.
Podľa § 125 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej
republiky k 08.08.1997 účastníkmi konania vo veciach služobného pomeru sú policajt alebo pozostalí
po policajtovi.

Podľa § 127 ods.1-7 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru
Slovenskejrepublikyrozhodnutieslužobnéhoorgánumusíbyťvsúladesprávnymipredpismi,vychádzať
zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom
vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, ktorý služobný orgán rozhodnutie vydal, dátum vydania
rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena,

priezviska a funkcie služobného orgánu a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením.
Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo
rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví pre ňu služobný orgán lehotu.
V odôvodnení rozhodnutia služobný orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých

rozhodoval. Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti
nemu odvolať, v akej lehote a u ktorého služobného orgánu. Chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé
nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia služobný orgán aj bez návrhu opraví a vyrozumie o
tom účastníka konania. Rozhodnutie služobného orgánu, proti ktorému už nie je možné podať odvolanie,je právoplatné. Rozhodnutie je vykonateľné, ak nadobudlo právoplatnosť alebo ak odvolanie nemá
odkladný účinok. Na výkon rozhodnutia sa vzťahujú osobitné predpisy.
Pozostalý syn - žalovaný si tak mohol uplatňovať a aj uplatňoval nárok na náhradu škody, ktorý vyplýval

zo zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR lebo podľa § 4 ods. 2 zák. č. 61/1993
Zb. o zriadení Železničnej polície SR sa služobný pomer policajta Železničnej polície riadil zák. č.
410/1991 Zb., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.11.1991. O uplatňovanom nároku vydal rozhodnutie
služobný orgán - Železničná polícia SR, oblastná správa Žilina dňa 10.10.1997 Č. p. OŽP-56-5/97-ZA,
ktorým boli priznané náhrady: náklady účtované pohrebným ústavom, cintorínske poplatky, cestovné

náklady, náklady na smútočné ošatenie zomrelého, náklady na smútočné ošatenie manželke a synovi
v rozsahu 1/3, náklady na pohostenie - kar, jednorazové odškodnenie pre syna a manželku, zvýšené
jednorazové odškodnenie pozostalých pre syna a manželku. Dňa 10.03.1998 bolo vydané pod Č. p.
OŽP-56/1/98/-ZA rozhodnutie o priznaní náhrady za stratu na výžive pre žalovaného v sume 643,-
Sk mesačne s tým, že táto vznikla dňom 08.08.1997 a to podľa § 98 písm. c/ zák. č. 410/1991 Zb.
o služobnom pomere príslušníkov PZ SR - náhrada nákladov na výživu pozostalých. Rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 10.03.1998.
Dňa 07.08.2000 podala matka žalovaného a žalovaný v postavení žalobcov na okresný súd návrh na
náhradu škody na zdraví podľa § 104 ods. 1 zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov
PZ SR voči žalovaným 1/ Železničná polícia SR, Oblastná správa Žilina, Hviezdoslavova 29, Žilina,
2/ Generálne riaditeľstvo Železničnej polície, ul. Šancova 1, P.O.BOX 23, Bratislava, 3/ Železničná

polícia SR, Šancova 1, Bratislava, ktorým sa žalovaný domáhal mesačnej renty po 3.000,- Sk odo dňa
08.08.1997.
Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 2C/661/00-57 zo dňa 12.09.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 14.02.2004 rozhodol tak, že žalovaný - Generálne riaditeľstvo Železničnej polície, Bratislava,
ul. Šancova č. 1 je povinný platiť žalobcovi 1/ - v preskúmavanej veci žalovanému mesačnú rentu

1.000,- Sk s účinnosťou od 07.08.2000 vždy do každého 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky
žalovaného - zákonnej zástupkyne maloletého žalovaného. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že
matka žalovaného a žalovaný sa domáhali nákladov spojených s vyhotovením pomníka pre nebohého,
nákladov na pohostenie - kar, jednorazové odškodnenie 700.000,- Sk aj určenia mesačnej renty v sume
3.000,- Sk a žalovaný jednorazového odškodnenia 300.000,- Sk a mesačnej renty s účinnosťou od

08.08.1997 v sume 3.000,- Sk. Pokiaľ sa domáhali zmeny vyplácania renty za jednotlivé mesiace tak
od posledného rozhodnutia došlo k podstatnej zmene (syn - žalovaný má 7 rokov, navštevuje základnú
školu, matka bez zamestnania a stará sa o výchovu syna),, a preto zvýšil rentu u matky žalovaného zo
sumy 1.287,- Sk na sumu 1.500,- Sk a u žalovaného zo sumy 643,- Sk na sumu 1.000,- Sk, t.j. 33,20
eur. Takto upravená renta podľa súdu mala v plnej miere odzrkadľovať odôvodnené potreby účastníkov

konania, rentu zvýšil od podania návrhu, t.j. 07.08.2000, v časti zvýšenia renty na sumu 3.000,- Sk na
každú osobu tak návrh zamietol. Takáto výška renty by nezodpovedala potrebám samotných žalobcov
a teda matky žalovaného a žalovaného, navyše by bolo v rozpore s odôvodnenými potrebami dieťaťa
aj s odôvodnenými potrebami žalovaného. Táto renta sa odvíja od veku samotných účastníkov, od
ich ekonomickej situácie, ako aj samotnej spoločenskej situácie. Zameškanú rentu súd počítal od

07.08.2000, teda od podania návrhu a je to rozdiel medzi rentou, ktorú priznal riaditeľ Železničnej polície
vo výške 1.287,- Sk a rozdiel medzi tým, čo priznal súd, vo výške 1.500,- Sk, pričom rozdiel činí 213,-
Sk mesačne. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 14.02.2004.

26. Okresný súd v tomto, odvolacím súdom, preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že nárok má

charakter pozostalostnej úrazovej renty podľa zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, pričom
podľa zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov ide o dávku označenú ako náhrada nákladov na výživu pozostalých účinný od
01.07.2002. Podľa odvolacieho súdu zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR
bol zrušený dňa 01.04.1998 zákonom č. 73/1998 Zb. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,

Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície. V uvedenom
čase bolo účinné ust. § 184 zák. č. 73/1998 Zb., podľa ktorého ak sa podstatne zmenia pomery
poškodeného, ktoré boli rozhodujúce pre určenie výšky náhrady škody, možno vydať nové rozhodnutie.
Toto ustanovenie však bolo účinné len do 30.06.2002, ktoré bolo zrušené zák. č. 328/2002 Z. z. o
sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Za tohto stavu

nebol služobný orgán Železničnej polície už oprávnený vydať nové rozhodnutie o zmene náhrady
nákladov na výživu pozostalých požadovanej matkou žalovaného a žalovaným. O návrhu tak bolo
rozhodnuté súdom rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 14.02.2004. V čase vydania
rozhodnutia okresného súdu č. k. 2C/661/00-57 zo dňa 12.09.2003 bola žalovanému priznaná zvýšenánáhrada nákladov na výživu pozostalých, aj keď sa táto v rozsudku označuje ako renta. Rentu zák. č.
328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene doplnení niektorých zákonov
účinný od 01.07.2002 nepozná. Upravuje náhradu nákladov na výživu pozostalých. Rentu pozná zák.

č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktorý sa však podľa ust. § 1 ods. 3 nevzťahuje na príslušníkov
Železničnej polície, ktorých sociálne zabezpečenie je upravené osobitným zákonom, ak tento zákon
neustanovuje inak. Potom s poukazom na ust. § 273 zák. č. 73/1998 Zb. o štátnej službe príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej
polície sa mali aplikovať ustanovenia zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov PZ SR,

podľa ktorého sa podľa doterajších predpisov posudzujú nároky vzniknuté zo služobného pomeru do
dňa účinnosti tohto zákona a právne úkony týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia služobného pomeru
urobené pred jeho účinnosťou a ich právne účinky, aj keď nastanú po tomto dni; to platí aj o lehotách,
ktoré začali plynúť pred týmto dňom.

27. V danej veci sa žalobca žalobou došlou súdu dňa 14.02.2017 domáhal na žalovanom zrušenia

vyplácaniapozostalostnejrentyk31.01.2016auloženiažalovanémupovinnosťvrátiťmuvyplatenúrentu
za obdobie od februára 2016 do októbra 2019 z dôvodu, že došlo k podstatnej zmene okolností na strane
oprávnenej osoby, teda žalovaného, ktorý už v súčasnosti nevykonáva sústavnú prípravu na povolanie
a nie je nezaopatreným dieťaťom, teda je schopný sám sa živiť. Neexistuje preto podľa žalobcu dôvod
na ďalšie vyplácanie náhrady nákladov na výživu v podobe mesačnej renty.

28. Aj podľa odvolacieho súdu, zhodne s okresným súdom, sa trvanie nároku oprávnenej osoby -
pozostalého na náhradu nákladov na výživu pozostalých malo riadiť príslušnými ustanoveniami Zákona
o rodine upravujúcimi vyživovaciu povinnosť zomrelého. Nárok ohľadom povinnosti poskytovať výživu
zomrelým pozostalému sa totiž odvíja od trvania vyživovacej povinnosti zomrelého voči pozostalému

synovi - žalovanému.
Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť. Relevantnou skutočnosťou z hľadiska
vzniku rodičovskej vyživovacej povinnosti je narodenie dieťaťa. Jej zánik zákon spája s nadobudnutím
schopnosti dieťaťa samostatne sa živiť. Schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť musí súd posúdiť v
každom prípade individuálne. Dieťa môže byť schopné samostatne sa živiť po ukončení strednej školy

(ak mu to podmienky na trhu práce umožňujú).
U žalovaného tak bolo trvanie nároku limitované časom, kedy tento nadobudol schopnosť samostatne
sa živiť (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine). Vykonaným dokazovaním bolo preukázané a okresným súdom
posúdené, že skončila vyživovacia povinnosť žalovaného, ktorý sa po ukončení strednej školy stal
schopným sám sa živiť. Ďalšie štúdium na súkromnej strednej škole externou formou nepovažoval za

pokračovanie v štúdiu a okrem toho bol žalovaný aj zamestnaný. Došlo tak aj podľa odvolacieho súdu
v porovnaní so stavom, keď bol žalovanému nárok na úhradu nákladov na výživu pozostalých priznaný
k podstatnej zmene okolností, ktoré sú rozhodujúce pre jej trvanie. V dôsledku tejto právnej skutočnosti
zanikolnároknasúdompriznanúrentuvsume33,20eurmesačne.Bolitaksplnenézákonnépodmienky,
za ktorých možno zmeniť právoplatný rozsudok, odsudzujúci na plnenie v budúcnosti zročných dávok

(§ 231 C. s. p.). Výhrady žalovaného v odvolaní ohľadom toho, že spĺňa status nezaopatreného dieťaťa
vzhľadom na vyššie uvedené závery nepovažoval za dôvodné.

29. Napokon odvolací súd neprihliadol ani na námietku žalovaného ohľadom toho, že renta bola
refundovaná Železnicami SR na účet žalobcu a ten mu ju vypláca. Železničná polícia, ktorej bola uložená

povinnosť súdnym rozhodnutím, a ktorá rentu žalovanému aj vyplácala, bola začlenená do policajného
zboru zák. č. 547/2010 Z. z. o začlenení Železničnej polície do Policajného zboru a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a to dňom 01.01.2011. Je tak organizačnou zložkou Ministerstva vnútra SR a teda
žalobcu. Povinnosť výplaty renty na základe rozhodnutia Okresného súdu Žilina č. k. 2C/661/2000-57
zo dňa 12.09.2003 tak prešla na žalobcu. Odvolací súd sa stotožnil sa s vyjadrením žalobcu v tom,

že uvedené platí bez ohľadu na prípadnú refundáciu vyplatených finančných prostriedkov zo strany
Železníc SR.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené, námietky uvádzané žalovaným v odvolaní v rámci uplatnených
odvolacíchdôvodov,niesúpodľaodvolaciehosúduspôsobiléspochybniťvecnúsprávnosťnapadnutého

rozhodnutiaaneumožňujúanizáverovadáchkonania,ktorébymalizanásledoknesprávnerozhodnutie
súdu prvej inštancie. Z týchto dôvodov rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. ako vecne správny
potvrdil a vo výrokoch II. a IV. zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý, lebo nebol napadnutý
odvolaním.31. Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním aj žalobca, a to do výroku V. týkajúceho sa trov
konania vytýkajúc súdu nezohľadnenie pomeru úspechu strán v spore pri rozhodovaní v zmysle § 255

ods. 2 C. s. p. a nepreskúmateľnosť rozsudku v tejto časti pre žiadne bližšie odôvodnenie.

32. Okresný súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil tým, že rozhodol na základe
zásady úspechu strán v spore v zmysle § 255 ods. 2 C. s. p. a nakoľko každá strana mala vo veci iba
čiastočný úspech (v časti súd žalobe vyhovel a v časti žalobu zamietol), žiadnej zo strán sporu nárok

na náhradu trov konania nepriznal.
Odvolací súd rozhodnutie okresného súdu nepovažoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
nestotožnil sa však s jeho právnym posúdením.
Podľa § 255 C. s. p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (ods.
1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (ods. 2).

Podľa odvolacieho súdu strana má nárok na náhradu trov konania voči protistrane v prípade jej úspechu
v konaní. Plný úspech žalobcu vo veci znamená, že nárok uplatnený žalobcom bol v plnej výške
rozsudkom žalobcovi priznaný. Plný úspech žalovaného znamená, že žalobcova žaloba bola v celom
rozsahuzamietnutá.Pokiaľnejdeoplnýúspechjednejzostránsporu,súdpriznávanáhradutrovkonania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. Pomer úspechu sa vyjadrí percentuálne.

V danej veci sa žalobca domáhal na žalovanom zrušenia renty od 01.02.2016 a uloženia vrátiť rentu za
obdobie od 2/2016 do 10/2019 v sume 1.460,80 eur pričom okresný súd zrušil rentu od 01.09.2016, v
časti o zrušenie renty za obdobie od 01.02.2016 do 31.08.2016 žalobu zamietol a uložil vrátiť rentu za
obdobie od 01.09.2016 do 30.10.2019 v sume 1.261,60 eur a vo zvyšnej časti a ohľadom sumy 199,20
eur žalobu zamietol. Priznané plnenie vychádzalo zo základu, ktorým bolo zrušenie renty. Žalobca sa z

tohto titulu domáhal zaplatenia sumy 1.460,80 eur (100 %), okresný súd mu priznal sumu 1.261,60 eur
(86,364 % zo žalovanej sumy), vo zvyšku 199,20 eur (13,363 % zo žalovanej sumy) žalobu zamietol.
Miera úspechu sa počíta ako rozdiel pomerných úspechov. Žalobca bol úspešný v 72,73 % (86,364 %
po odpočítaní 13,363 % = 72,728 % po zaokrúhlení 72,73 %). Z tohto dôvodu odvolací súd rozsudok
okresného súdu vo výroku V. zmenil tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 72,73 %.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1, § 255 ods. 1 C. s. p. Vzhľadom na výsledok sporu bol úspešnou stranou odvolacieho konania žalobca,
a to v celom rozsahu a preto mu voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).