Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 29, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoCsp/19/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119358411
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:6119358411.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Erika Vargu a JUDr. Amálie Paulerovej, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou Remedium
Legal, s.r.o., so sídlom tamtiež, proti žalovanému X. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom G. - B., W. XXX/XX, o
zaplatenie 3.000 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č. k. 42Csp/26/2020-200 zo dňa 5. februára 2021 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Strany n e m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol v celom rozsahu. Vychádzal zo záveru, že
žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Z dôkazov predložených žalobcom malo vyplývať,
že banka - právny predchodca žalobcu - vyhlásila mimoriadnu splatnosť celého úveru listom z 24.1.2017.
Tento jednostranný právny úkon okresný súd vyhodnotil ako neplatný podľa § 39 Obč. zák. pre rozpor so
zákonom, konkrétne s § 53 ods. 9 Obč. zák., lebo banka žalovaného vopred v lehote nie kratšej ako 15
dní neupozornila na uplatnenie dotknutého práva. Neplatný právny úkon nadväzne nemôže vyvolávať
žiadne právne účinky. Okresný súd konštatoval, že žalobca síce predložil výzvu zo dňa 25.11.2016,

ktorou oznámoval žalovanému, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky ku dňu 24.11.2016 vo výške
855,38 eur, avšak nepredložil žiadny dôkaz o jej doručení žalovanému; dokonca ani len o jej odoslaní.
2. Bez ohľadu na predmetný záver okresný súd zároveň uviedol, že v zmysle § 92 ods. 8 zákona o
bankách môže byť banková pohľadávka postúpená, ak je splatná, a to až po predchádzajúcej písomnej
výzve, pričom súčasne musí byť dlžník v omeškaní so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní. V danej spojitosti dával do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 7 Cdo 26/2017 zo dňa 28.3.3018, podľa ktorého "Podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona

o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci
podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto
úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39
O. z.)". Okresný súd zdôraznil, že v prejednávanej veci nebolo preukázané doručenie výzvy žalovanému
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a tým ani splnenie podmienok prípustnosti postúpenia bankovej
pohľadávky podľa tohto zákonného ustanovenia.
3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v spore úspešnému žalovanému proti

žalobcovi nárok na ich náhradu nepriznal, lebo že žalovaný si tento procesný nárok neuplatnil a ani z
obsahu spisu nevyplýva vznik trov na jeho strane.4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa alternatívne
domáhaljehozmenytak,žežalobebudevyhovené,alebojehozrušeniaavráteniavecinaďalšiekonanie
a nové rozhodnutie. Tvrdil, že postupca v danom prípade vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky

riadne a včas, t.j. v súlade s § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Obč. zák. Žalovaný teda bol pred vyhlásením
mimoriadnej splatnosti vyzývaný k úhrade omeškaných splátok úveru, a to okrem výzvy z 25.11.2016
aj podaním zo dňa 24.1.2017 označeným ako Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Týmto
oznámením bol - podľa odvolateľa - žalovaný vyzvaný na zaplatenie pohľadávky a zároveň upozornený
na možnosť uplatnenia práva podľa § 565 Obč. zák. v lehote nie kratšej ako 15 dní. Doplnil, že podľa

odbornejliteratúrybynaplatnévyhláseniemimoriadnejsplatnostipostačovalo,abyžalovanýbolovyužití
tohto práva veriteľa upovedomený v samotnom oznámení vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru; k
zosplatneniu úveru by v takom prípade došlo márnym uplynutím lehoty 15 dní.
5. Odvolateľ poukazoval tiež na to, že žalovaný skutočnosti tvrdené žalobcom ohľadne uplatňovaného
nároku, vrátane doručenia výzvy zo dňa 25.11.2016 či iných písomností nepoprel, preto mali byť
považované za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). Súd síce môže v spotrebiteľských sporoch vykonať

aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, „avšak v žiadnom prípade sa nemožno stotožniť so závermi
okresného súdu, v zmysle ktorých je faktické popretie skutkových tvrdení žalobcu (na ktoré je oprávnená
len druhá strana sporu) vykonaním dôkazov, ktoré spotrebiteľ nenavrhol“. Podľa žalobcu v tomto smere
okresný súd prekročil svoje právomoci a porušil zásadu nezávislosti a nestrannosti súdu. Poznamenal,
že ochrana spotrebiteľa, „ktorú sa napadnutým rozhodnutím zrejme snažil súd dosiahnuť, v konečnom

dôsledku spotrebiteľa poškodzuje“. Spotrebiteľ sa totiž dostáva do stavu právnej neistoty ohľadne toho,
kto je jeho veriteľom a nemôže dosiahnuť napríklad výmaz z úverového registra. Zároveň žalobca
uviedol, že pokiaľ aj postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nebol preukázaný, neznamená to, že
nebol postupcom dodržaný.
6. V danej súvislosti mal však za to, že podmienky postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona

o bankách boli splnené. Žalovaný bol totiž v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve v
omeškaní s plnením viac ako 90 dní. Odvolateľ dodal, že mu nie je zrejmé, z akého dôvodu okresný súd
výzvu z 22.3.2017 a podanie z 24.1.2017 (oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, obsahujúce
aj výzvu dlžníkovi na úhradu dlžnej sumy) nepovažoval za kvalifikovanú výzvu banky v zmysle § 92 ods.
8 zákona o bankách. Zo znenia označenej právnej normy pritom nevyplýva, že by dlžníkovi mala byť

pred postúpením pohľadávky zaslaná ďalšia osobitná výzva a poskytnutá ďalšia lehota 90 dní.

7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

8. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379

a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3
CSP) rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

9. Bez ohľadu na to, že z citácií odvolateľa z rozhodnutí odvolacích súdov v iných veciach (tvoriacich
úplne dominantnú časť odvolania) nie vôbec zrejmé, či išlo vo vzťahu k okolnostiam súdenej veci o

právne a najmä skutkovo identické, či aspoň obdobné prípady, nie sú názory prezentované v daných
rozhodnutiach pre súdenú vec osobitnejšie významné. Konajúce súdy totiž nie sú závermi v nich
vyslovenými viazané (§ 193, eventuálne § 391 ods. 2 a § 455 CSP) a zároveň tieto rozhodnutia
nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle článku 2 ods. 2 CSP.
Navyše, viaceré citácie sa viažu k právnym otázkam, ktoré v súdenej veci neboli okresným súdom ani

riešené, resp. na ich vyriešení nezaložil napadnuté rozhodnutie.
10. V rozoberanej súvislosti je podstatné, že okresný súd (v spojení i s dôvodmi tohto - odvolacieho
- rozhodnutia, keďže konanie v I. a II. inštancii tvorí jeden celok) dostatočne zdôvodnil/vysvetlil svoj
právny názor, t.j. argumentačne sa s riešením predmetnej otázky zodpovedajúco vyrovnal, preto nekonal
v rozpore s princípom právnej istoty (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo

144/2014 z 13.5.2014).

11. Na rozdiel od dotknutých - pre konajúce súdy nezáväzných - rozhodnutí odvolací súd upriamuje
pozornosť na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 246/2019 z 24.6.2019; osobitne v spojitosti
s problematikou nepopretia skutkových tvrdení. Ide totiž o rozhodnutie, ktorým je v zmysle § 193 CSP

veta druhá viazaný. Odvolací súd sa s úvahami a závermi ústavného súdu v označenom rozhodnutí
stotožňuje a v rozhodovacej činnosti ich už aj dlhodobejšie uplatňuje. V zmysle predmetných východísk
(aj) ústavného súdu je žiaduce uviesť, že sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená,že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k
tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak nemôže byť úspešnou.

12. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca podal veľmi stručnú (až strohú a „formulárovú“) žalobu, čo platí aj
o jednotlivých skutkových tvrdeniach. Vo vzťahu k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru jeho právnym
predchodcom uviedol len to, že žalovaný si neplnil v stanovených termínoch splátky a tak postupca
podaním z 24.12.2017 úver ku dňu 29.12.2016 zosplatnil. To znamená, že žaloba neobsahuje žiadne
(jedinečné vlastné len a iba súdenému prípadu) skutkové tvrdenie o upozornení dlžníka/spotrebiteľa na

možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti a už vôbec nie o doručení, resp. aspoň zaslaní takéhoto
upozornenia žalovanému.

13. Vzhľadom na nedostatočné splnenie až zanedbanie procesnej povinnosti žalobcu tvrdiť, je „už na
prvý pohľad zjavné“ (slovami ústavného súdu z predmetného rozhodnutia), že aplikácia § 151 ods. 1 a
2 CSP, ktorej sa žalobca dovoláva i v odvolaní, bola v okolnostiach prejednávanej veci neopodstatnená.

Prejavuje sa tu totiž korelácia bremena tvrdenia a bremena popretia tvrdenia protistranou. Konajúci
súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia
žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom
kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu.
14. Krajský súd, v zhode s konštatovaniami ústavného súdu, dodáva, že za procesnej situácie, kedy

uplatňovaný nárok - osobitne vo svojich určujúcich skutkových východiskách - nebol riadne tvrdený (a
ani preukázaný), ako v posudzovanom prípade, je namieste záver, podľa ktorého pasivita protistrany
nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť súdu „priznať akýkoľvek uplatnený
nárok“. Uvedené konštatovanie platí o to viac, že v súdenej veci ide o konanie s ochranou slabšej strany
- spotrebiteľa. Okresný súd tak v danej spojitosti rozhodne neprekročil svoje procesné oprávnenia, ako

sa snaží tvrdiť odvolateľ.

15. Nad bezprostredný rámec odvolacieho konania krajský súd dopĺňa, že je neprijateľný odvolateľom
(minimálne) naznačovaný výklad § 151 ods. 1, 2 CSP, v zmysle ktorého by pri pasivite žalovanej strany
bolo nutné v zásade automaticky žalobcovi priznať akékoľvek ním požadované plnenie. Ad absurdum

by totiž žalobca z absolútne nezmyselného tvrdenia (napr. dnes je štvrtok) mohol vyvodzovať nárok na
ľubovoľné plnenie (napr. na zaplatenie 10.000 eur) a konajúci súd by mal byť len púhym štatistom, ktorý
by potvrdil tento nárok, t.j. žalovanej strane uložil žalobcom požadovanú povinnosť plnenia. Aj v tomto
prípade je „už na prvý pohľad zjavná“ nezmyselnosť daného prístupu/výkladu dotknutej zákonnej normy.

16. Na margo námietky odvolateľa o nenáležitom procesnom postupe okresného súdu krajský súd
považuje za potrebné uviesť, že okresný súd nad rámec svojich procesných povinností (ale aj oprávnení)
iniciatívne vyzýval žalobcu v predvolaní na pojednávanie na predloženie doručeniek, resp. podacích
hárkov preukazujúcich doručenie (aj) výzvy z 25.11.2016. V sporovom kontradiktórnom konaní je takýto
postup - dôkazná iniciatíva súdu vymykajúca sa rozsahu definovanému § 185 ods. 2, 3 CSP - značne

problematicky; osobitne, ak žalobca nepredostrel ani súvisiace východiskové skutkové tvrdenia. Bez
ohľadu na prípustnosť, resp. akceptovateľnosť daného postupu okresného súdu je nutné zdôrazniť, že
žalobca nepredložil vo vzťahu k výzve z 25.11.2016 žiadnu písomnosť osvedčujúcu čo i len odoslanie,
nieto ešte doručenie danej výzvy žalovanému.

17. Krajský súd sa nestotožňuje s názorom odvolateľa, že § 53 ods. 9 Obč. zák. nevyžaduje
predchádzajúce upozornenie dlžníka/spotrebiteľa o využití práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
záväzku. Z textu zákona „...keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva“ pomerne jednoznačne vyplýva, že dotknutá výzva/upozornenie musí
chronologicky predchádzať úkonu zosplatnenia dlhu veriteľom. Rozhodne za upozornenie na možné

uplatnenie práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 565 Obč. zák. nemožno považovať
až samotný úkon zosplatnenia. Zosplatnenie úveru totiž už logicky nemôže byť upozornením na možné
budúce zosplatnenie toho istého úveru.
18. V danej spojitosti teda žalobca účelovo argumentuje tým, že oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru je možné považovať súčasne aj za upozornenie práve na toto zosplatnenie. Pokiaľ

tendenčne podsúva odvolateľ tvrdenie, že stačí, ak sa v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
poskytne dlžníkovi lehota na splnenie a až po jej uplynutí nastávajú právne účinky zosplatnenia, aj v
tomto smere jeho tvrdenie nekorešponduje s konkrétnosťami súdeného prípadu. Z obsahu Oznámeniao vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 24.1.2017 vyplýva, že právny predchodca žalobcu naopak
konštatoval vykonanie vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru spätne k 29.12.2016.

19. Jedinou písomnosťou, ktorá môže predstavovať upozornenie dlžníka/spotrebiteľa v zmysle § 53
ods. 9 Obč. zák., tak zostáva výzva z 25.11.2016 (č.l. 63). Nakoľko nebolo preukázané (a v podstate
ani konkrétne skutkovo tvrdené), že toto upozornenie by bolo žalovanému doručované (a už vôbec
nie doručené), správne okresný súd konštatoval neplatnosť dotknutého právneho úkonu vyhlásenia

mimoriadnej splatnosti pre rozpor so zákonom (§ 39 v spojení s § 565 a 53 ods. 9 Obč. zák.).
Žalobca svoj nárok odvodzoval práve od daného spoplatnenia, ktoré bolo východiskom i pre tvrdené
postúpenie mu pohľadávky jeho právnym predchodcom; čo zodpovedá i výzve z 22.3.2017, ktorou
právny predchodca žalobcu upozorňoval žalovaného na eventualitu postúpenia pohľadávky priamo v
nadväznosti na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti.
20. Ak teda nebolo platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, nenastali jeho právne účinky

predpokladané zákonom a teda nebolo možné dotknutý (po právnej stránke nezosplatnený) dlh ako
zosplatnený postúpiť. V dôsledku uvedeného je vecne správnym záver okresného súdu o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a tým aj o zamietnutí žaloby. Vzhľadom na predmetné konštatovanie
bolo nadbytočné sa bližšie zaoberať ďalšími súvislosťami problematiky postúpenia bankovej pohľadávky
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.

21. Žalobca síce odvolaním napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, t. j. aj v časti o trovách
konania, v danej spojitosti ale nevymedzil žiadnu konkrétnu odvolaciu námietku. Nadväzne, potvrdenie
posudzovaného rozhodnutia v meritórnej časti, od ktorej je výrok o trovách konania priamo závislý,
zakladá vecnú správnosť aj dotknutého bezprostredne podmieneného výroku o nároku na náhradu trov.

Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore a
zohľadnil fakt, že úspešnej strane sporu žiadne trovy nevznikli.

22. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto by protistrane

- žalovanému patril voči nemu plný nárok na náhradu trov. Žalovanému však žiadne trovy v spojení
s opravným prostriedkom žalobcu nevznikli. Takéto „jednoetapové“ rozhodnutie o nároku na náhradu
trov konania zodpovedá aj východiskám a záverom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít (bližšie napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
SR pod R 72/2018).

23. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.