Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, March 7, 2019

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 11C/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117210935
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Robert Droppa

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2019:3117210935.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš, samosudcom Mgr. Robertom Droppom, v právnej veci žalobkyne E L A

N spol. s. r. o., so sídlom Brezovička 128, IČO: 31 561 276, zastúpenej JUDr. Jozefom Ujom, advokátom
so sídlom Vlárska 458, Trenčín, proti žalovanému mesto Liptovský Mikuláš, so sídlom Štúrova 1989/41,
Liptovský Mikuláš, IČO: 00 315 524, zastúpenému HADBÁBNA & spol. advokátska kancelária, s. r. o.,
so sídlom Prielohy 1012/1C, Žilina, IČO: 47 249 722, v konaní o náhradu škody vo výške 2 765 000,-
eur s príslušenstvom, o základe nároku, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému súd n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Trenčín 30. 05. 2017 sa žalobkyňa domáhala náhrady škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorým mal žalovaný zmariť jej podnikateľský zámer na
vybudovanie heliportu. Žalovaný vydal záväzné stanovisko podľa ustanovení § 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení č. UHA 2011/00473-02 Bc zo dňa 08. 02. 2011, súčasťou ktorého je prehlásenie,
že navrhované funkčné využitie je v súlade s platným územným plánom mesta Liptovský Mikuláš. V
priebehu realizácie podnikateľského zámeru došlo k tzv. zmene pravidiel hry a žalovaný svoje záväzné
stanovisko na vybudovanie heliportu zmenil, následne pristúpil aj k zmene územného plánu. Hlasovanie
o zmene územného plánu však nemalo všetky náležitosti a preto je zmena územného plánu neplatná.

Žalobkyňa navrhla, aby súd otázku neplatnosti zmeny územného plánu právne posúdil ako prejudiciálnu
otázku. Listom zo dňa 13. 01. 2015 žalobkyňa vyzvala žalovaného na uzavretie mimosúdnej dohody, v
ktorej si uplatnila škodu vo výške 2 765 000,- eur. Svoj nárok odvodzovala z ustanovenia § 14 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V nadväznosti
na to bola medzi stranami sporu uzatvorená Dohoda o urovnaní škody spôsobenej žalovaným zo dňa
29. 01. 2015, kde v bode IV. strany konštatovali, že suma 2 765 000,- eur predstavuje spôsobenú škodu
nesprávnym úradným postupom. Na preukázanie výšky spôsobenej škody dá žalobkyňa vypracovať

znalecký posudok, aby skutočná výška škody a ušlý zisk bola zistená znalcom v znaleckom dokazovaní.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uplatnil námietku miestnej nepríslušnosti. Vo veci samej poukázal na
to, že žalobkyňa neuviedla, v čom by mala nesprávnosť postupu spočívať a ktoré ustanovenia právnych
predpisov mal žalovaný porušiť. Žalobkyňa len vyjadrila nespokojnosť s tým, že žalovaný k jej projektu
zaujal negatívne stanovisko. Civilný súd pritom nie je oprávnený skúmať, či k nesprávnemu úradnému
postupu došlo alebo nie, z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti civilného súdu musí byť v konaní

pred ním nesprávnosť úradného postupu už preukázaná a nemôže byť riešená ako predbežná otázka.
Žalobkyňa vo vzťahu k základným predpokladom na úspešnosť žaloby, ktorými sú povinnosť tvrdenia
nezákonného úradného postupu a dôkazná povinnosť, nesplnila svoje povinnosti. Nepreukázala
nesprávny úradný postup spočívajúci v nezákonnej zmene územného plánu rozhodnutiami príslušnýchorgánov. Zmena územného plánu sama o sebe nie je nesprávnym úradným postupom, územný
plán nie je dokument, ktorý by nepodliehal zmene, je nielen oprávnením ale i povinnosťou obce
vykonávať pravidelnú aktualizáciu územnoplánovacej dokumentácie a reagovať na zmeny podmienok

a verejný záujem. Nesprávnym úradným postupom nemôže byť ani vydanie stanovísk č. UHA
2011/00473-02-Bc a č. UHA-2011/02594-03-Bc. Je bežnou činnosťou, že obce a mestá vydávajú
územnoplánovacie informácie, pričom poskytnutie takejto informácie alebo stanoviska nie je právne
záväzným individuálnym správnym aktom, z ktorého by vyplývali oprávnenia. Územnoplánovacia
informácia vydaná útvarom hlavného architekta nie je pre účely stavebného konania záväzná a žiadateľ

na jej podklade nemôže nadobudnúť žiadne práva. Vydanie pôvodne kladného stanoviska vychádzalo
z v tom čase platného územného plánu a skutočnosť, že neskôr došlo k zmene územného plánu,
nespôsobuje nesprávnosť postupu žalovaného. Naviac, žalobkyňa bola informovaná v stanovisku č.
UHA-2011/02594-03-Bc aj o tom, že prebiehajú zmeny, ktorými je predchádzajúce stanovisko dotknuté.
Podľa žalovaného zároveň nikdy nedošlo k prerokovaniu škody. Cieľom a účelom listu žalobkyne zo
dňa 13. 01. 2015, nebolo predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ale predloženie dohody

o urovnaní, teda iného právneho úkonu. Žalobca v dohode totiž požadoval iné plnenie, nie náhradu
škody. Žalovaný zároveň uviedol, že aj keď to zo žaloby nevyplýva, v konaní by sa malo ustáliť, či
údajný nesprávny úradný postup vznikol vo sfére preneseného výkonu štátnej správy alebo pri výkone
samosprávy, lebo v prípade preneseného výkonu štátnej správy absentuje vecná pasívna legitimácia.
Žalovaný zároveň spochybnil platnosť mimosúdnej dohody o urovnaní, nakoľko jej obsah je v rozpore

so zákonom a predmet plnenia nie je dovolený. Dohoda nebola schválená mestským zastupiteľstvom,
čo rovnako podporu záver o jej neplatnosti. Ak by aj bola predmetná dohoda platná, nevyplýva z nej
záväzok žalovaného zaplatiť žalobkyni konkrétnu peňažnú sumu. Žalovaný na záver dodal, že ak by
aj zmenou stanoviska č. UHA 2011/00473-02-Bc prípadne došlo na strane žalobkyne ku škode, takýto
nárok je premlčaný. Je nepochybné, že žalobkyňa sa o doplnení stanoviska formou vydania nového

stanoviska č. UHA-2011/02594-03-Bc dozvedela ešte v roku 2011, čiže najskôr si mohla svoje
nároky uplatniť do roku 2014. Námietka sa pritom vzťahuje aj na prípadné nároky, ktoré by eventuálne
mohli žalobkyni vzniknúť v súvislosti so zmenou územného plánu. Všeobecne záväzné nariadenie bolo
vyvesené dňa 20. 09. 2013 a nakoľko bola žaloba podaná až v roku 2017, bola podaná po uplynutí
subjektívnych premlčacích lehôt.

3. Po postúpení veci tunajšiemu súdu ako mieste príslušnému žalobkyňa v replike uviedla, že trojročná
lehota na podanie výzvy na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom uplynie 30. 05. 2018, nakoľko z bodu VII. dohody vyplýva záväzok žalovaného
splniť záväzok zo záväzného stanoviska žalovaného č. UHA 2011/00473-02-Bc

zo dňa 08. 02. 2011 v lehote do 30. 05. 2015. Žalobkyňa a žalovaný založili právny vzťah, v ktorom
žalobkyňa požiadala o vydanie záväzného stanoviska, čo žalovaný akceptoval a bez výhrad súhlasil,
čo preukazuje vydanie záväzného stanoviska zo dňa 08. 02. 2011, ktorého súčasťou je aj prehlásenie,
že navrhované funkčné využitie je v súlade s platným územným plánom mesta. Zároveň súhlasil
s projektovou dokumentáciou „Letecko-prevádzkové a stavebno-technické posúdenie HELIPORTU

Liptovský Trnovec“ spracovanou W.. J.. P. K., E.. Žalovaný však začal postupne mariť plnenie svojho
záväzku z právneho vzťahu založeného stranami sporu nepomenovanou zmluvou, najprv listom č.
UHA-2011/02594-03-Bc zo dňa 26. 07. 2011, kde okrem iného uviedol, že po posúdení žiadosti súhlasí
s vydaním územného rozhodnutia až po schválení zmien a doplnkov územného plánu mesta. K mareniu
splnenia záväzku dochádzalo v priebehu územného konania, konania o posudzovaní vplyvu stavby na

životné prostredie. Schválením zmeny územného plánu došlo k dokonaniu zmarenia splnenia záväzku
žalovaného zo zmluvy uzavretej so žalobkyňou. Žalobkyňa považuje právnu konštrukciu žalovaného
o absencii pasívnej vecnej legitimácie za zmätočnú z dôvodu, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy. Rovnako nesúhlasil s tvrdením, že
dohoda zo dňa 29. 01. 2015 nie je platnou z dôvodu jej neschválenia mestským zastupiteľstvom,

nakoľko v Zásadách hospodárenia s majetkom mesta Liptovský Mikuláš sú v čl. 4 taxatívne vymenované
dispozičné oprávnenia primátora, ktoré podliehajú schváleniu mestského zastupiteľstva a tak právny
úkon, ktorý primátor urobil v mene a na účet mesta plne zaväzuje žalovaného.

4. Z vyjadrenia žalovaného v duplike vyplýva, že žalobkyňa mala jasne a zrozumiteľne uviesť konkrétny

titul svojich nárokov a dôkazy, z ktorých také nároky a ich výška vyplývajú, čo dosiaľ neurobila.
Žalobkyňa na jednej strane tvrdí, že škoda jej vznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu,
na druhej strane v replike poukazuje na mimosúdnu dohodu o urovnaní a akúsi nepomenovanú
zmluvu, z ktorej žalovanému majú vyplynúť voči nej záväzky. Až potom, ako žalovaný poukázal naznačné trhliny v žalobnej argumentácii, opierajúcej sa o nesprávny úradný postup, prišla žalobkyňa
s názorom, že mestom vydané stanoviská založili medzi stranami sporu záväzkový vzťah. Z obsahu
týchto stanovísk je však zrejmé, že ide len o informatívne stanoviská k projektovej dokumentácii s

povahou územnoplánovacej informácie bez toho, aby mesto akýmkoľvek spôsobom prejavilo vôľu
založiť záväzkový vzťah medzi ním a žalobcom. Stanoviská boli vydané útvarom hlavného architekta,
ktorý útvar nemá oprávnenie mesto zaväzovať a preberať v jeho mene a na jeho účet záväzky. Zároveň,
mesto v rámci stavebného konania a územného plánovania nemôže vykonávať svoju pôsobnosť
súkromnoprávne dohodnutým spôsobom, musí postupovať len v rámci zákona a v súlade s verejným

záujmom. V stanoviskách je len vyjadrený názor mesta na predloženú projektovú dokumentáciu vo
vzťahu k vtedy platnému územnému plánu. Mesto tým neprebralo žiadny záväzok, zo stanoviska
nevyplývajú žiadne subjektívne povinnosti ani vôľa mesta byť povinnosťami viazaný. Žalovaný zároveň
uviedol, že zmena územného plánu bola v minulosti predmetom prieskumu zo strany prokuratúry a
to dokonca na podnet žalovaného, aby sa vylúčili akékoľvek pochybnosti o platnosti a zákonnosti
územného plánu. Prokurátor nevidel žiadne dôvody na prijatie niektorého z opatrení podľa osobitného

predpisu a územný plán je naďalej platný a účinný v jeho aktualizovanej podobe. Pokiaľ ide o dohodu o
urovnaní, žalovaný zotrval v tvrdení o jej absolútnej neplatnosti. Ide o úkon, ktorý môže mať dopad na
majetok mesta, preto platí, že v prípade, ak táto podstatná otázka nie je výslovne regulovaná zásadami
hospodárenia, musí o nej rozhodnúť zastupiteľstvo.

5. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom sa právni zástupcovia pridržali svojich písomných
podaní. Právny zástupca žalobkyne uviedol, že medzi stranami sporu došlo prakticky k uzavretiu dohody
o spolupráci pri realizácii investičného zámeru výstavby heliportu. Potom, ako mala žalobkyňa všetky
potrebné povolenia, vrátane EIA, nadobudnuté pozemky, súhlasné stanoviská dotknutých orgánov,
žalovaný zmenil postoj a oznámil žalobkyni, že s výstavbou heliportu nesúhlasí. Po zmene územného

plánu došlo medzi stranami k uzavretiu dohody, v ktorej sa žalovaný zaviazal k náhrade škody vo výške
2 760 000,- eur. Poukázal, že všeobecne záväzné nariadenie mesta neobsahuje také ustanovenie,
ktoré by upravovalo, že k podpísaniu takejto dohody je potrebný súhlas mestského zastupiteľstva. Ak
by aj bol potrebný takýto súhlas mestského zastupiteľstva, ide o vnútorný vzťah medzi primátorom a
zastupiteľstvom, čiže žalovaný spôsobil takúto neplatnosť a zodpovedá za škodu takto spôsobenú. K

zmene územného plánu došlo účelovo, s cieľom zmariť investičný zámer žalobkyne.

6. Konateľ žalobkyne uviedol, že po rokovaní so žalovaným, samotná architektka mesta upozornila vo
februári 2013 všetkých členov komisie územného plánovania, že zmenou územného plánu si investor
bude uplatňovať náhradu škody, vtedy vo výške 2 650 000,- eur. Čiže samotný vtedajší primátor ako

aj členovia tejto komisie vedeli, že zmenou územného plánu dôjde k škode na strane žalobkyne.
Predchádzajúci primátor sa opakovane verejne vyjadril, že poslanci mestského zastupiteľstva sú si
vedomí, že zmenou územného plánu spôsobili škodu a sú pripravení túto škodu nahradiť. Žalobkyňa
v rámci celého územného konania ohľadne heliportu získala všetky potrebné súhlasné stanoviská,
pričom ich bol cez tridsať. Mesto následne len sucho skonštatovalo, že heliport nie je v súlade s

územným plánom mesta. Zmenu územného plánu konateľ považuje za nezákonnú, nakoľko poslanci
nehlasovali o záväznej časti tohto plánu. Proces smerujúci k dohode o urovnaní trval určitú dobu,
s mestom rokoval, postupne sa upravovali jednotlivé body dohody, pričom konateľ konal vždy so
štatutárom mesta a ku rokovaniam boli prizvaní aj zamestnanci právneho odboru, hlavná architektka ako
aj vedúca stavebného odboru. Účelom mimosúdnej dohody nebolo v prvom rade docielenie náhrady

škody, ale možnosti zrealizovania investičného zámeru. Pokiaľ ide o uplatnenú výšku škody, primátor
podľa konateľa žalobkyne, počas rokovaní nežiadala predložiť listinné dôkazy preukazujúce ich výšku.

7. Právny zástupca žalovaného navrhol z dôvodov uvádzaných v písomných vyjadreniach žalobu
zamietnuť. Poukázal na to, že žalovaný vykonáva v úseku územného plánovania, resp. stavebného

poriadku, pôsobnosť preneseného výkonu štátnej správy, teda ak vydával akékoľvek listiny, nemohlo ísť
o súkromnoprávny záväzok. Dohoda o urovnaní žiadne ustanovenie o uznaní záväzku neobsahuje. V
konaní nebola preukázaná existencia žiadneho záväzku žalovaného a nebol preukázaný ani nesprávny
úradný postup. Pokiaľ ide o zmenu územného plánu, právny zástupca poukázal na to, že územný plán
nie je statický dokument, ktorý nie je možné meniť. Je to práve mesto, ktoré v rámci aktuálne existujúcej

právne záväznej koncepcie je zodpovedné za prípravu územného plánu a teda mesto musí reagovať
na požiadavky rozvoja mesta a požiadavky občanov. Predmetná zmena územného plánu reagovala na
potreby rozvoja mesta a na vyjadrenia občanov z dotknutej mestskej časti.8. Listom zo dňa 08. 02. 2011 č. UHA 2011/00473-02-Bc žalovaný podľa ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a)
zákona č. 50/1976 Zb. vydal záväzné stanovisko, podľa ktorého po posúdení žiadosti žalobkyne súhlasí
s projektovou dokumentáciou „Letecko-prevádzkové a stavebno-technické posúdenie HELIPORTU

Liptovský Trnovec. Pozemky parcelné číslo 1061/485 a parcelné číslo 510/2 v katastrálnom území R. Y.
sa nachádzajú v zmysle platného územného plánu mesta Liptovský Mikuláš, ktorého záväzná časť bola
vyhlásená všeobecne záväzným nariadením č. 7/2010/VZN dňa 16. 12. 2010, v urbanistickom bloku
„zmiešané územie s prevahou občianskej vybavenosti“. Zo záväzného stanoviska zároveň vyplýva, že
navrhované funkčné využitie je v súlade s platným územným plánom.

9. Listom zo dňa 26. 07. 2011, č. UHA-2011/02594-03-Bc, žalovaný vydal ďalšie záväzné stanovisko,
ktorým sa zmenilo a doplnilo záväzné stanovisko zo dňa 08. 02. 2011 tak, že mesto po posúdení žiadosti
súhlasí s vydaním územného rozhodnutia až po schválení zmien a doplnkov územného plánu mesta. Z
predmetného stanoviska vyplýva, že v súvislosti s podstatnou zmenou skutkových okolností, na základe
petície občanov mestskej časti Liptovská Ondrašová proti umiestneniu civilného letiska - Heliportu

Liptovský Trnovec na pozemkoch registra KN-C č. 1061/485, KN-C č. 1061/1 v katastrálnom území
R. Y. a námietok účastníkov územného konania o umiestnení predmetnej stavby týkajúcich sa vplyvu
hluku na pozemky v okolí navrhovaného heliportu, mesto požiadalo Ministerstvo dopravy, výstavby a
regionálneho rozvoja Slovenskej republiky a Úrad verejného zdravotníctva o posúdenie predmetnej
projektovej dokumentácie z hľadiska vplyvu hluku. Znalecký posudok si dala vypracovať aj žalobkyňa.

Výsledky a závery vyplývajúce z dokumentácie a z posudku o hluku v životnom prostrední odôvodňujú
potrebu zmeny regulatívov zástavby a funkčného využitia dotknutého územia. Mesto uviedlo, že je
potrebné posúdiť a ohraničiť rozsah územia plánovanej výstavby, t. j. obstarať zmeny a doplnky
územného plánu mesta.

10. Z návrhu na mimosúdnu dohodu zo dňa 13. 01. 2015 vyplýva, že žalobkyňa sa na žalovaného
obrátila s nárokom na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom primátora mesta
Liptovský Mikuláš. S poukazom na ustanovenie § 14 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. spočíval nesprávny úradný postup v zmene rozhodnutia primátora mesta Liptovský
Mikuláš v jeho vyjadrení č. UHA 2011/00473-02-Bc zo dňa 08. 02. 201, v ktorom súhlasil s projektovou

dokumentáciou „Letecko-prevádzkové a stavebno-technické HELIPORTU Liptovský Trnovec ako aj s
vydaním územného rozhodnutia. K zmene začalo dochádzať už od 26. 07. 2011, keď došlo k zmene
záväzného stanoviska listom č. UHA-2011/02594-03-Bc. S poukazom na ustanovenie § 2 zákona č.
514/2003 Z. z. si žalobkyňa uplatnila náhradu škody v súvislosti s investíciami do prípravných prác,
projektov, obstarania majetku a služieb vo výške 2 765 000,- eur.

11. V článku II. ods. 1 mimosúdnej dohody o urovnaní škody spôsobenej primátorom mesta Liptovský
Mikuláš uzavretej medzi stranami sporu dňa 29. 01. 2015 žalobkyňa prehlásila, že konaní primátora
mesta Liptovský Mikuláš V.. B. došlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodov vyššie uvedených.
Podľa čl. III. a IV. dohody žalobkyňa v súlade s vydaným záväzným stanoviskom zo dňa 08. 02. 2011

investovala do schváleného projektu viac ako 2 765 000,- eur. Táto suma predstavuje spôsobenú škodu
nesprávnym úradným postupom a v prípade nenadobudnutia účinkov tejto dohody bude predmetom
konania v súlade s ustanovením § 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. V článku V. žalovaný
v zastúpení primátorom J.. Q. A., W.. uznal nesprávnosť postupu vtedajšieho primátora mesta V.. P. B.
a tým uznal príčinné súvislosti so vznikom následnej škody spôsobenej žalobkyni. Primátor mesta sa

v článku VI. zaviazal najneskôr do 05. 02. 2015 zadať úlohy pre oddelenie územného
rozvoja a stavebného poriadku, aby bolo možné žalobkyni zrealizovať pôvodný projekt tak, ako sa mesto
zaviazalo v záväznom stanovisku zo dňa 08. 02. 2011. Z článku VII. vyplýva, že obsah tejto mimosúdnej
dohody bude naplnený pre odvrátenie hroziacej škody pre mesto, t. j. neuplatnením žiadosti žalobkyne
o náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., pričom primátor sa zaviazal, aby účinky

nastali do 30. 05. 2015.

12. Žalobkyňa sa domáha náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom,
pričom v priebehu konania svoj nárok odvodzovala aj zo všeobecnej zodpovednosti za škodu ako aj
z mimosúdnej dohody, z ktorej má vyplývať záväzok žalovaného na zaplatenie uplatnenej sumy 2 765

000,- eur. Zmenou žaloby nie je zmena právneho dôvodu bez zmeny skutkových tvrdení , nakoľko
právneposúdeniejevecousúdu,tedasúdmusítvrdenýskutkovýstavpodriadiťpodurčitúhmotnoprávnu
normu, ktorá tomuto skutkovému stavu zodpovedá. Žalobkyňa svoje skutkové tvrdenia v priebehu
konania nezmenila, čím nedošlo k podstatnej zmene rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Z návrhu na mimosúdnu dohodu zo dňa 13.

01. 2015 podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa mienila predbežne prerokovať nárok
tvrdiac, že zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu úradného postupu, za ktorý podľa ustanovenia
§ 14 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
zodpovedá územná samospráva. Ak mal žalovaný za to, že písomná žiadosť žalobkyne ako poškodenej
o predbežné prerokovanie nároku nie je podaná na príslušnom orgáne, podľa ustanovenia § 15 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z. z. bol povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom
žalobkyňu. Skutočnosť, s akým výsledkom skončí predbežné prerokovanie nároku, v danom prípade,
uzatvorením mimosúdnej dohody, nemôže byť na ujmu žalobkyni, ktorá si ako poškodená uplatnila svoj
nárok postupom podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení súd tak
uplatnený nárok žalobkyne posudzoval ako nárok na náhradu škody spôsobenú žalobkyňou tvrdeným
nesprávnym úradným postupom žalovaného. Zo žiadosti zo dňa 13. 01. 2015 ako aj z ustanovení

samotnej mimosúdnej dohody nepochybne vyplýva, že žalobkyňa si svoj nárok uplatnila pre nesprávny
úradný postup a nie z dôvodu porušenia zmluvných povinností žalovaného založených určitým právnym
úkonom strán sporu.

14. Z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v civilnom konaní sa súd prioritne musel vyporiadať

s otázkou samotného vzniku škody, so vznesenou námietkou nedostatku vecnej pasívnej legitimácie ako
aj s námietkou premlčania a preto s prihliadnutím na predmet konania, rozhodol v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 1 C. s. p. medzitýmnym rozsudkom o základe uplatneného nároku na náhradu škody, nakoľko
ak by tento nebol na základe dosiaľ vykonaného dokazovania daný, bolo by nehospodárne a v rozpore
so zásadou rýchlosti konania konať aj o výške uplatneného nároku.

15. Zodpovednosť územnej samosprávy za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
objektívnou zodpovednosťou a je daná vtedy, ak sú súčasne splnené podmienky zodpovednosti a to
nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, územná samospráva zodpovednosť

nenesie. Nesprávny úradný postup nie je zákonom zadefinovaný. Ide o akúkoľvek činnosť spojenú s
výkonomprávomocíúzemnejsamosprávy,akpritomtovýkonealebovsúvislostisnímdôjdekporušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu územnej samosprávy alebo k porušeniu
poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie a cieľov tejto činnosti. Žalobca navrhol, aby súd predbežne
vyriešil otázku neplatnosti zmeny územného plánu. Civilný súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody

nemôže skúmať, či došlo platne k zmene územného plánu mesta alebo nie. Územný plán sa vyhlasuje
všeobecne záväzným nariadením mesta, pričom iba správny súd má právomoc preskúmať súlad
všeobecne záväzného nariadenia mesta postupom podľa ustanovení § 357 a nasl. Správneho súdneho
poriadku. Naviac, vecná príslušnosť na takýto prieskum prináleží krajskému súdu a aktívna legitimácia
k podaniu žaloby podľa § 359 Správneho súdneho poriadku prokurátorovi, ktorému protestu proti

všeobecne záväznému nariadeniu nebolo vyhovené alebo zainteresovanej verejnosti, ak bol porušený
verejný záujem v oblasti životného prostredia. Z uvedeného dôvodu sa súd nemôže v tomto konaní
zaoberať námietkami žalobkyne ohľadne zákonnosti procesu prijímania a zverejňovania všeobecného
záväzného nariadenia č. 7/2013/VZN zo dňa 20. 09. 2013, ktoré bolo účinné od 05. 10. 2013 a ktorým
bola zmenená a doplnená záväzná časť Územného plánu mesta Liptovský Mikuláš, všeobecne záväzné

nariadenie č. 7/201/VZN zo dňa 16. 12. 2010, v dôsledku ktorého sa z územného plánu vypustil heliport.
Nakoľko doposiaľ nebol vyslovený správnym súdom nesúlad tohto všeobecne záväzného nariadenia
mesta so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a
ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pričom ani nebolo tvrdené, že takéto správne konanie bolo
začaté, súd je týmto všeobecne záväzným nariadením mesta viazaný.

16. Zmena územného plánu sama o sebe nie je nesprávnym úradným postupom. Len v prípade,
ak by správny súd uznesením vyslovil nesúlad všeobecne záväzného nariadenia, jeho časti alebo
niektorého jeho ustanovenia so zákonom resp. inými všeobecne záväznými normatívnymi aktmi, čím
by všeobecne záväzné nariadenie stratilo účinnosť, by bolo možné uvažovať o nesprávnom úradnom

postupe žalovaného a aj to len za predpokladu, že nesprávny úradný postup spočíval v iných postupoch
žalovaného ako v normotvorbe. Normotvornú činnosť obce nemožno považovať za úradný postup, lebo
prijímanie všeobecne záväzných právnych predpisov nie je vykonávaním úradného postupu vo vzťahu
ku konkrétnym účastníkom a chýba tak príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou.Územný plán mesta, ktorým bezpochyby došlo k zmareniu investičného zámeru žalobkyne, doposiaľ
nebolzrušenýzákonompredpísanýmspôsobom.Vprávomocimesta,akoorgánuúzemnéhoplánovania
podľa ustanovenia § 16 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb., je okrem iného aj aktualizácia územnoplánovacej

dokumentácie, pričom mesto je nielen oprávnené, ale v určitých prípadoch aj povinné vykonať zmenu
schváleného územného plánu. Z ustanovenia § 30 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. totiž vyplýva povinnosť
mesta pravidelne, najmenej však raz za štyri roky, preskúmať schválený územný plán, či nie sú potrebné
jeho zmeny alebo doplnky alebo či netreba obstarať nový územný plán. Ak teda zákon predpokladá
zmeny a doplnky územného plánu, nemožno výkon právomoci mesta ako orgánu územného plánovania

považovať na nesprávny úradný postup.

17. Za nesprávny úradný postup súd nepovažuje ani zmenu územného plánu po vydaní stanoviska zo
dňa 08. 02. 2011, ktorým žalovaný súhlasil s projektovou dokumentáciou ako aj s vydaním územného
rozhodnutia a zároveň konštatoval, že navrhované funkčné využitie je v súlade s územným plánom
mesta Liptovský Mikuláš. Predmetné stanovisko bolo vydané pod spisovou značkou útvaru hlavnej

architektky mesta podľa ustanovenia § 4 ods. 3 písm. d) zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého
obec pri výkone samosprávy môže vydať záväzné stanovisko k investičnej činnosti v obci. Záväzné
stanovisko pre účely stavebného konania je definované v ustanovení § 140b ods. 1 zákona č. 50/1976
Zb. ako stanovisko, vyjadrenie, súhlas alebo iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho
záujmy chránené osobitnými predpismi. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že dotknuté orgány v konaniach

podľa staveného zákona predkladajú záväzné stanoviská, ktoré sa týkajú verejných záujmov a nie
ich subjektívnych práv, čo znamená, že vydaním záväzného stanoviska sa nestávajú nositeľmi práv a
povinností. Záväzné stanovisko sa teda netýka subjektívnej právnej sféry dotknutého orgánu, v danom
prípade žalovaného, ale verejného záujmu ako všeobecne prospešného stavu, ktorý treba chrániť a
rešpektovať. Z uvedeného vyplýva, že záväzné stanovisko zaväzuje dotknutý orgán len vo vzťahu k

stavebnému konaniu, nemôžu z neho vzniknúť súkromnoprávne práva a povinnosti tohto orgánu. V
predmetnej veci žalovaný vydal záväzné stanovisko zo dňa 08. 02. 2011, ktoré bolo v tom čase v
súlade s platným územným plánom mesta Liptovský Mikuláš. V zmysle ustanovenia § 140b ods. 3
zákona č. 50/1976 Zb. tak bolo viazané obsahom tohto záväzného stanoviska, avšak až do doby, ak
došlo k zmene skutkových okolnosti, z ktorých vychádzal. Spomínané ustanovenie za tejto situácie

umožňuje doplnenie, zmenu alebo nahradenie predchádzajúceho záväzného stanoviska, pričom ukladá
dotknutému orgánu uviesť dôvody tejto zmeny. To znamená, rovnako ako už súd konštatoval pri zmene
územného plánu, že ak žalovaný ako dotknutý orgán mal zákonom danú právomoc z dôvodu podstatnej
zmeny skutkových okolností doplniť záväzné stanovisko, nemožno to samo o sebe považovať za
nesprávny úradný postup. V záväznom stanovisku zo dňa 26. 07. 2011, ktorým sa menilo a doplnilo

predchádzajúceho záväzné stanovisko zo dňa 08. 02. 2011, pritom žalovaný odôvodnil tento postup
tým, že došlo k podstatnej zmene skutkových okolností, na základe ktorých je nevyhnutné posúdiť a
ohraničiť rozsah územia plánovanej výstavby.

18. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup žalovaného spočívajúci

v zmene územného plánu, ktorou bol nepochybne zmarený investičný zámer žalobkyne na vybudovanie
heliportu v katastrálnom území R. Y., nie je splnená podmienka vzniku zodpovednosti sa škodu.

19. Žalovaný namietal nedostatok vecnej pasívnej legitimácie v tomto konaní, tvrdiac, že v prípade, ak k
tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, ktorý však žalobkyňa jasne nevymedzila, došlo v spojitosti

so stavebným projektom žalobkyne, nie je podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003
Z. z. pasívne vecne legitimovaný. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobkyne, keď k nesprávnemu
úradnému postupu malo dôjsť zmenou územného plánu, súd uvádza, že podľa ustanovenia § 4 ods. 3
písm. j) zákona o obecnom zriadení je obstarávanie a schvaľovanie územnoplánovacej dokumentácie,
ktorú tvorí aj územný plán obce, originálnou pôsobnosťou obce. Táto pôsobnosť nie je preneseným

výkonom štátnej správy, tou je len podľa ustanovenia § 5 písm. a) bodu 1 zákona č. 608/2003 Z.
z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie, vykonávanie pôsobnosti
stavebného orgánu, čomu korešponduje aj ustanovenie § 117 ods. 1 zákona č. 50/1976
Zb. Z uvedeného dôvodu, pokiaľ žalobkyňa mala za to, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu pri
obstarávaní a schvaľovaní územného plánu mesta Liptovský Mikuláš, správne si svoj nárok uplatňovala

proti žalovanému.

20. Právo na náhradu škody spôsobenú pri výkone samosprávy sa podľa ustanovenia § 19 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Žalobkyňaodvodzuje svoj nárok na náhradu škody z konania žalovaného, ktorý mal postupnými krokmi zmariť jej
investičný zámer, čo bolo zavŕšené zmenou územného plánu. Všeobecné záväzné nariadenie č. 7/2013/
VZN zo dňa 20. 09. 2013 bolo postupom podľa § 6 ods. 8 zákona o obecnom zriadení

vyhlásené vyvesením na úradnej tabuli, pričom účinnosť nadobudlo pätnástym dňom od vyvesenia, t.
j. 05. 10. 2013. Žalobkyňa však požiadala o predbežné prerokovanie nároku dňa 13. 01. 2015, keď
nárok na náhradu škody odvodzovala z konania žalovaného, ktoré predchádzalo zmene územného
plánu. Vychádzajúc z toho, že už od vyvesenia všeobecného záväzného nariadenia, ktorým došlo k
zmene územného plánu, do podania žaloby uplynula žalobkyni subjektívna premlčacia lehota, a to aj pri

započítaní šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku podľa ustanovenia § 19
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., súd konštatuje, že si svoj nárok neuplatnila včas.

21. V priebehu konania, po predbežnom právnom posúdení súdu na predbežnom prerokovaní nároku,
sa začal prelínať žalobkyňou tvrdený titul, od ktorého odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, keď tvrdila
aj to, že žalovaný uznal záväzok v mimosúdnej dohode zo dňa 29. 01. 2015. Nenavrhla však zmenu

žaloby a aj v prípade, ak by využila toto svoje dispozičné právo, súd vzhľadom na štádium konania by
takúto zmenu nepripustil, lebo výsledky doterajšieho konania, by nemohli byť pokladom o zmenenej
žalobe. Naviac, je potrebné zdôrazniť, že nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone samosprávy sa
uplatňuje inými postupmi a vzťahujú sa na takéto konanie iné procesné povinnosti, poplatkovú povinnosť
nevynímajúc, ako nárok na plnenie zo zmluvy v obchodnoprávnom spore. Z dôvodu zachovania práva

na spravodlivé prejednanie veci v čo najväčšej miere, do ktorého bezpochyby patrí právo na riadne a
vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pri zachovaní zásad stručnosti, jasnosti a výstižnosti
právnych záverov súdu, však súd považuje za potrebné uviesť, že z mimosúdnej dohody zo dňa 29.
01. 2015 žiadny záväzok týkajúci sa plnenia sumu 2 765 000,- eur nevyplýva. V článku VI. dohody
sa primátor mesta zaviazal najneskôr do 05. 02. 2015 zadať úlohy pre oddelenie územného rozvoja a

stavebného poriadku, aby bolo možné žalobkyni zrealizovať projekt heliportu a to v záujme odvrátenia
hroziacej škody. Sám konateľ žalobkyne na pojednávaní uviedol, že účelom predmetnej dohody nebolo
nahradenie škody, ale docielenie možnosti realizácie investičného zámeru. Odhliadnuc od uvedeného,
predmetná dohoda, pokiaľ nebola vopred schválená mestským zastupiteľstvom, je neplatným právnym
úkonom. Primátor mesta totiž nemôže vytvárať vôľu mesta sám, ale ju môže len navonok oznamovať

a prejavovať. Pokiaľ mesto koná vo veci súkromného práva, nemožno tvorbu a prejavy jeho vôle
mechanicky posudzovať rovnako, ako keby išlo o obchodné spoločnosti, lebo ide o samosprávny
subjekt, ktorý pre platnosť s nakladaním majetku mesta potrebuje schválenie príslušným orgánom.
Takéto schválenie právneho úkonu predstavuje potom podmienku platnosti právneho úkonu mesta. Bez
predchádzajúceho rozhodnutia mestského zastupiteľstva takáto dohoda odporuje zákonu a preto je

podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatná.

22. Žalobkyňa vo svojich podaniach opakovanie uvádzala, že v predmetnej veci je potrebné vyriešiť
otázku, akými ustanoveniami ktorého zákona sa spravuje právny vzťah strán sporu založený „dohodou o
vybudovaní heliportu“, konkrétne či ide o zákon č. 514/2003 Z. z., Občiansky zákonník

alebo Obchodný zákonník. Pokiaľ sa žalobkyňa v súdnom konaní domáha na podklade tvrdených
skutkových okolností náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, nemôže sa zároveň
domáhať náhrady škody podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože všeobecná
zodpovednosť v takomto prípade je vo vzťahu k územnej samospráve pri výkone samosprávy vylúčená
osobitnou úpravou v zákone č. 514/2003 Z. z. To znamená, že v prípade škody vzniknutej pri výkone

samosprávyjepotrebnépreposúdeniezodpovednostizaškoduprednostneaplikovaťzákonč.514/2003
Z. z., ktorý zakladá zodpovednosť územnej samosprávy v prípade nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu. Zodpovednosť územnej samosprávy podľa všeobecných ustanovení
náhrady škody by prichádzal do úvahy len v prípade, ak by došlo k inému porušeniu zákonnej alebo
zmluvnej povinnosti žalovaného, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone samosprávy.

23. V konaní však žalobkyňa nepredložila žiadny relevantný dvojstranný právny úkon strán sporu, od
ktorého by bolo možné odvodzovať vznik nároku na náhradu škody. Práve naopak, žalobkyňa svoj nárok
odvodzovala z tvrdeného nesprávneho úradného postupu, predbežne si svoj nárok uplatnila postupom
podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. a nakoniec aj z mimosúdnej dohody zo dňa 29. 01. 2015,

pokiaľ by išlo o platný právny úkon, nevyplýva žiadna povinnosť žalovaného, v príčinnej súvislosti s
porušením ktorej by mala žalobkyni vzniknúť škoda. Žalobkyňa totiž tvrdila, že jej škoda vznikla už
skôr, nesprávnym úradným postupom, a túto škodu si uplatnila v žiadosti zo dňa 13. 01. 2015, teda
pred uzatvorením mimosúdnej dohody. Ak teda mala škoda vzniknúť pred uzatvorením mimosúdnejdohody, nie je daná ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením právnej povinnosti z predmetnej
mimosúdnej dohody a škodou žalobkyne. Rovnako sa súd nestotožnil ani s tvrdením žalobkyne, že
mestom vydané záväzné stanoviská založili medzi stranami sporu záväzkový vzťah. V predmetných

stanoviskách je len vyjadrený súhlas s predloženou projektovou dokumentáciou vo vzťahu k vtedy
platnému územnému plánu. Pre žalovaného zo stanovísk nevyplývajú žiadne subjektívne povinnosti
a z povahy záväzného stanoviska, ktoré je vydané v rámci stavebného konania, takéto povinnosti ani
územnej samosprávne vzniknúť nemôžu.

24. Na základe vyššie uvedeného súd medzitýmnym rozsudkom žalobu zamietol, keď nie je daný
základ uplatňovaného nároku. Súd nepovažoval za potrebné vykonať navrhnutý dôkaz prehratím
videozáznamu z portálu O. s názvom „Heliport Liptov EIA vs B. - čiastočné vyjadrenie k heliportu“, z
ktorého má vyplývať verejné priznanie bývalého primátora ako aj poslancov mestského zastupiteľstva k
zodpovednosti za škodu v súvislosti s investičným zámerom žalobkyne. Takéto vyhlásenia totiž nemôžu
založiťzodpovednostnývzťahmestavočižalobkyni.Rovnakosúdnevykonallistinnédôkazynavrhované

žalobkyňou v podaní zo dňa 18. 02. 2018 (č. l. 76), územný plán mesta a podobne, nakoľko medzi
stranami nebol sporný skutkový stav ohľadne zmeny územného plánu, ktorý mali preukazovať práve
tieto dôkazy. Žalobkyňa zároveň neuviedla, ku akým skutočnostiam by sa mali vyjadriť súčasný ako aj
bývalý primátor mesta, preto v tomto štádiu konania súd nevidel dôvod na vykonanie tohto dôkazu.

25. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vzhľadom na zistený skutkový stav rozhodol v súlade
s ustanovením § 257 C. s. p., že žalovanému ako úspešnej strane sporu, nepriznal náhradu trov
konania, lebo sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. O začatie tohto konania sa vo významnej
miere pričinil žalovaný, ktorý potom, ako sa žalobkyňa obrátila so svojím nárokom na náhradu škody
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nepostupoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.,

teda ak nemienil uspokojiť nárok na náhradu škody, písomne neoznámil žalobkyni ako poškodenej, že
nárok neuspokojí, namiesto toho uzatvoril neplatne so žalobkyňou mimosúdnu dohodu, kde absurdne
konštatoval nesprávny úradný postup, avšak nie mesta ako takého, ale samotného predchádzajúceho
primátora. Z obsahu dohody súdu uniká, akým spôsobom mala byť týmto úkonom naplnená základná
úloha mesta podľa ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o obecnom zriadení, ktorou je starostlivosť o

všestranný rozvoj územia mesta a potreby jeho obyvateľov. Kauza „Heliport“ traumatizuje a názorovo
rozdeľuje obyvateľov dlhodobo, pričom súdu neprináleží sa vyjadrovať a už vôbec nie zohľadňovať pri
rozhodnutí, nepochopiteľné postoje jednotlivých meniacich sa zástupcov mesta v tejto veci, výsledkom
ktorých je koniec koncov aj predmetná mimosúdna dohoda. Súd však pri rozhodovaní o náhrade trov
konania pri aplikácii ustanovenia § 257 C. s. p. musí zohľadniť celý postup strán

sporu, ktorý viedol k začatiu tohto konania. Nespokojnosť žalobkyne so zmenou územného plánu
sama o sebe nezakladá dôvodnosť podanej žaloby o náhradu škody, ktorá jej tým mala vzniknúť. Je
potrebné zdôrazniť, že zmena územného plánu vychádzala aj z požiadavky obyvateľov mestskej časti, v
katastrálnom území ktorej malo dôjsť k výstavbe heliportu, vyjadrenej v petícii, čiže bolo aj vo verejnom
záujme zmeniť územný plán mesta. Avšak následný postup žalovaného pri uplatňovaní si nároku na

náhradu škody žalobkyňou, celkom zjavne sledoval iný cieľ, ako je vyjadrený v spomínanom ustanovení
§ 1 ods. 2 zákona o obecnom zriadení, čím prakticky došlo k podaniu žaloby. Súd preto nepovažuje za
spravodlivé, aby bola za týchto okolností priznaná žalovanému náhrada trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde

Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.