Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/143/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117210935
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:3117210935.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobkyne E L A N spol. s r. o., so
sídlom Brezovička 128, IČO: 31 561 276, právne zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Ujom, so sídlom
C., M. XXX, proti žalovanému Mesto Liptovský Mikuláš, so sídlom Liptovský Mikuláš, Štúrova 1989/41,
IČO: 00 315 524, právne zastúpenému HADBÁBNY & spol. advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom

Žilina, Prielohy 1012/1C, o náhradu škody vo výške 2.765.000 eur s príslušenstvom, o základe nároku,
na základe odvolania žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
11C/3/2018-332 zo dňa 7. marca 2019 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom okresný súd žalobu (v celom rozsahu) zamietol. Na základe

skutkových tvrdení žalobkyne ňou uplatnený nárok posudzoval ako nárok na náhradu škody spôsobenú
tvrdeným nesprávnym úradným postupom žalovaného, pričom tieto tvrdenia v priebehu konania
nezmenila; čím nedošlo k podstatnej zmene rozhodujúcich skutočností. Z hľadiska procesnej ekonómie
okresný súd sa prioritne musel vyporiadať s otázkou samotného základu nároku, a preto rozhodol v
súlade s § 214 ods. 1 CSP medzitýmnym rozsudkom. V súvislosti s namietaným Územným plánom
uviedol, že sa nemôže v prebiehajúcom konaní zaoberať námietkami zákonnosti procesu prijímania

a zverejňovania dotknutého všeobecného záväzného nariadenia; naopak, je ním viazaný. Doplnil, že
normotvornú činnosť obce nemožno považovať za úradný postup, lebo prijímanie všeobecne záväzných
právnychpredpisovniejevykonávanímúradnéhopostupuvovzťahukukonkrétnymúčastníkomachýba
tak príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou.
2. Za nesprávny úradný postup okresný súd nepovažoval ani neskoršiu zmenu územného plánu po
vydaní stanoviska zo dňa 8.2.2011, ktorým žalovaný (pôvodne) súhlasil s projektovou dokumentáciou

týkajúcou sa heliportu, ako aj s vydaním územného rozhodnutia. Zdôraznil, že dotknuté stanovisko
bolo vydané pre účely stavebného konania a jeho vydaním nevznikajú súkromnoprávne práva a
povinnosti príslušného orgánu. Zároveň žalovaný mal zákonom danú právomoc z dôvodu podstatnej
zmeny skutkových okolností doplniť záväzné stanovisko, využitie ktorej právomoci nemožno samo o
sebe hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Nadväzne okresný súd uzavrel, že nebol preukázaný
nesprávny úradný postup žalovaného spočívajúci v zmene územného plánu (ktorou bol nepochybne

zmarený investičný zámer žalobkyne na vybudovanie heliportu), teda nie je splnená podmienka vzniku
zodpovednosti za škodu.
3. V ďalšej otázke základu nároku vyslovil, že pasívna vecná legitimácia žalovaného bola daná. Pokiaľ
žalobkyňa v priebehu sporu tvrdila aj to, že žalovaný uznal záväzok v mimosúdnej dohode z 29.1.2015,
nenavrhla zmenu žaloby; ak by toto dispozičné právo i využila, okresný súd by vzhľadom na štádium
konania takúto zmenu nepripustil. V záujme komplexnosti však dodal, že z danej dohody žiadny záväzok

týkajúci sa plnenia sumy 2.765.000 eur nevyplýva. Napokon, sám konateľ žalobkyne uviedol, že účelom
tejto dohody nebolo nahradenie škody, ale docielenie možnosti realizácie investičného zámeru.4. V reakcii na právnu argumentáciu žalobkyne okresný súd konštatoval, že pokiaľ sa domáha na
podklade tvrdených skutkových okolností náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom,
nemôže sa zároveň domáhať náhrady škody podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. Všeobecná zodpovednosť

je totiž v takomto prípade vo vzťahu k územnej samospráve pri výkone samosprávy vylúčená osobitnou
úpravou zákona č. 514/2003 Z.z. Navyše, žalobkyňa nepredložila žiadny relevantný dvojstranný právny
úkon strán sporu, od ktorého by bolo možné odvodzovať vznik nároku na náhradu škody. Taktiež tvrdila,
že škoda jej vznikla už skôr (pred uzatvorením mimosúdnej dohody) nesprávnym úradným postupom
a túto škodu si uplatnila (práve) v žiadosti z 13.1.2015. K nevykonaniu žalobkyňou navrhovaných

dôkazov okresný súd uviedol, že dotknuté vyhlásenia (zaznamenané na videozázname) nemôžu založiť
zodpovednostný vzťah mesta voči žalobkyni.
5. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému - s odkazom na § 257 CSP - ich náhradu
nepriznal. Vychádzal z toho, že o začatie tohto konania sa vo významnej miere pričinil žalovaný, ktorý
nepostupoval podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Naopak, uzatvoril neplatne so žalobkyňou mimosúdnu
dohodu, kde absurdne konštatoval nesprávny úradný postup, avšak „nie mesta ako takého“, ale priamo

predchádzajúceho primátora. Dotknutý postup žalovaného pritom „zjavne sledoval iný cieľ, ako je
vyjadrený v § 1 ods. 2 zákona o obecnom zriadení“.

6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obe sporové strany.
7. Žalobkyňa napádala rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a domáhala sa jeho zrušenia a

vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Bezprostredne na tomto mieste považuje krajský
súd za potrebné konštatovať, že hoci odvolanie žalobkyne pôsobí pomerne rozsiahlo, v značnej miere
sú v jeho rámci nadbytočne a neúčelne citované celé pasáže odôvodnenia napádaného rozhodnutia,
ustanovenia právnych predpisov, všeobecné závery právnej teórie a praxe a rovnako tak opakovane
uvádzané identické argumenty (neraz dokonca v totožnom znení).

8. Žalobkyňa namietala, že okresný súd nerozhodol/žiadnym spôsobom sa nevyporiadal s jej
dispozičnýmnávrhomnazmenužalobnéhopetitu,ktorýbolobsiahnutývprocesnompodaníz27.1.2019.
Súčasne poukazovala na to, že právne posúdenie veci - s odkazom na zásadu iura novit curia - je
povinnosťou súdu. Žalobkyňa ďalej uviedla, že okresný súd nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, a preto
sa k nim nemohla ani vyjadriť. Tvrdila, že okresný súd najskôr posúdil, že zo strany žalovaného došlo k

nesprávnemu úradnému postupu a následne medzitýmným rozsudkom žalobu (prekvapivo) zamietol.
9. Vo vzťahu k vecným otázkam zotrvala žalobkyňa na tom, že žalovaný je viazaný svojim záväzným
stanoviskom z 8.2.2011, ktorým „vznikol jeho záväzok“. Naďalej trvala tiež na tom, že nedošlo ku zmene
územného plánu a súvisiace všeobecné záväzné nariadenie nebolo riadne prijaté (poslanci o ňom
nehlasovali). Mala za to, že podľa § 194 ods. 1 CSP je konajúci súd oprávnený prejudiciálne dotknutú

otázku posúdiť. Zároveň je potrebné, aby sa v prebiehajúcom konaní vyriešila i otázka zodpovednosti
žalovaného v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, keďže spôsobil svojim postupom nemožnosť
s/plnenia záväzku. Doplnila, že dohoda o urovnaní uzavretá s primátorom žalovaného dňa 29.1.2015
neodporuje zákonu.

10. Žalovaný napadol odvolaním výrok o trovách konania a domáhal sa jeho zmeny tak, že mu bude
proti žalobkyni priznaná náhradu trov konania vo výške 100%. Mal za to, že jeho postup pred začatím
sporu nie je skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala nepriznanie mu - s odkazom na § 257 CSP - nároku
na náhradu trov. Okresný súd síce v danom postupe vidí vznik príčiny sporu, ale úplne opomína svoje
vlastné závery, podľa ktorých by nárok na náhradu škody žalobkyni nevznikol ani v prípade, ak by

dotknutá dohoda bola platná.
11. Žalovaný uviedol, že okresný súd (kriticky) reflektuje len jeho postup pred začatím konania,
avšak prehliada, že žalobkyňa podala „ťažko zrozumiteľnú žalobu“, zmarila predbežné prejednanie
sporu, nerešpektovala koncentráciu konania, neustále predkladala rozsiahle a často neúčelné písomné
podania. Napádaný výrok o trovách konania označil voči nemu aj za neprimerane tvrdý a v konečnom

dôsledku zvýhodňujúce podnikateľský subjekt na úkor „verejného majetku a verejných financií“.
12. Žalobkyňa v reakcii na odvolanie protistrany nesúhlasila „so skutkovou a právnou argumentáciou
žalovaného“. Upriamovala pozornosť na to, že ona napadla odvolaním rozsudok okresného súdu vo
všetkých výrokoch.

13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal napadnutý rozsudok v meritórnej časti potvrdiť.
Nevykonanie neskoro navrhnutých dôkazov nie je procesným pochybením, ale prejavom zákonom
predpokladanej koncentrácie konania. Rovnako nie je procesným pochybením, ak súd nevykoná dôkaz,
ktorý nepovažuje za (pre vec) podstatný. Okresný súd pritom v rozsudku veľmi jasne vyjadril, z akéhodôvodu nebude a nemôže preskúmavať platnosť všeobecne záväzného nariadenia žalovaného, z
čoho je potom zrejmé, prečo nedošlo k vykonaniu dôkazov, ktoré žalobkyňa na tento účel navrhovala.
Žalovaný bol presvedčený, že žalobkyňa mala vytvorený viac ako dostatočný priestor na uplatnenie

svojich procesných práv. Jej tvrdenia o upretí práva na spravodlivý proces vyznievajú až paradoxne,
keďže práve ona podala nejasnú a „z dôkaznej roviny neúplnú žalobu“, nezúčastnila sa predbežného
prejednania sporu atď.
14. Žalovaný zopakoval, že záväzné stanoviská nie sú individuálnymi správnymi aktmi, z ktorých by
žalobkyni vznikli práva alebo povinnosti a nie sú ani právnymi úkonmi, na podklade ktorých by medzi

stranami mohol vzniknúť nepomenovaný záväzkový vzťah. Na podklade poskytnutých stanovísk teda
žalobkyňa nenadobudla právo projekt realizovať. O tom, či projekt je alebo nie je možné realizovať
totiž vždy záväzne rozhoduje až stavebný úrad v územnom a stavebnom konaní. Žalovaný uviedol,
že územné plánovanie je výkonom zákonnej povinnosti a ide o sústavný a pokračujúci proces,
ktorým nemohlo na strane žalobkyne dôjsť ku škode. Žalobkyňa súčasne ignoruje skutočnosť, že
územný plán má povahu všeobecne záväzného nariadenia. Hoci sa jedná o podzákonnú právnu

normu, je pre konajúci súd záväzná. Podľa argumentácie protistrany by mohol civilný súd posudzovať
správnosť legislatívneho procesu pri akomkoľvek právnom predpise, čo je v podmienkach právneho
štátu neudržateľné. V danej spojitosti žalovaný poukázal tiež na to, že otázku nezákonnosti rozhodnutia
nemožno riešiť ako prejudiciálnu otázku.
15. Podľa žalovaného žalobkyňa nemôže vyčítať okresnému súdu ani to, že sa nezaoberal tvrdeným

nárokom z pohľadu obchodného práva. Súd žalobkyňu na duplicitu a nejasnosť žalobných dôvodov
upozorňoval, teda mala dostatočný priestor k tejto problematike zaujať stanovisko. Žalovaný zdôraznil,
že dohoda z 29.1.2015 neobsahuje uznanie peňažného záväzku na náhradu škody. Naopak, v dohode
sa výslovne uvádza, že v prípade nenadobudnutia jej účinkov si žalobkyňa bude uplatňovať škodu podľa
ustanovení § 15 a nasl. zák. č. 514/2003 Z.z. Ak by aj dohoda obsahovala konkrétny peňažný záväzok,

bola by bez súhlasu mestského zastupiteľstva neplatná (bližšie sp. zn. III. ÚS 389/2008, či R 90/2018).

16. V následnej reakcii žalobkyňa zotrvala na svojom odvolaní, vrátane súvisiacej argumentácie, ktorej
nosné časti zopakovala. Uviedla, že tvrdený nesprávny úradný postup žalovaného spočíva aj v tom,
že všeobecné záväzné nariadenie týkajúce sa zmien a doplnkov územného plánu Mesta Liptovský

Mikuláš nebolo schválené zákonom predpísaným postupom a tiež v tom, že žalovaný umožnil, aby
stavebný úrad postupoval podľa tohto neexistujúceho všeobecne záväzného nariadenia. Zdôrazňovala,
že so žalovaným uzavrela dohodu o uznaní záväzku, čo do výšky i do dôvodu. V tejto spojitosti
dodala, že sa „snažila vyčerpať v priebehu konania aj iné možnosti prípadného posúdenia skutkového
stavu“ (napríklad prostredníctvom Občianskeho, či Obchodného zákonníka).

17.Taktiežžalovanývduplikezotrvalnasvojichpostojochprezentovanýchvmeritórnejčastiodvolacieho
konania. Zopakoval, že názor hlavnej kontrolórky, ktorého sa neustále dovoláva protistrana, nie je
určujúcivotázkeplatnostivšeobecnezáväznéhonariadenia;zároveň„civilný“súdvžiadnomprípadenie
je oprávnený posudzovať (ne)platnosť všeobecne záväzného nariadenia. Rovnako opätovne žalovaný

zdôraznil, že tvrdená mimosúdna dohoda (odhliadnuc od toho, že ide o absolútne neplatný právny úkon)
nemá z obsahovej ani formálnej stránky náležitosti uznania dlhu.

18. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219

ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

19. Okresný súd v súdenom prípade žalobu v celom rozsahu zamietol. To znamená, že po
nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozsudku by v meritórnej časti neprebiehalo žiadne ďalšie konanie.

Podstatou medzitýmneho rozsudku, ktorého vydanie okresný súd jednoznačne deklaruje (vyjadrenie na
pojednávaní 21.2.2019; takisto bod 24. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), je však práve fakt, že
po právoplatnom vyriešení otázky základu (alebo dôvodu) nároku sa bude ďalej vo veci samej konať.
Inými slovami a z opaku, v prípade zamietnutia žaloby v celom rozsahu pre neexistenciu základu nároku
nie je opodstatnené vydanie medzitýmneho rozsudku. Svojou povahou a hlavne právnymi účinkami v

takomto prípade ani nejde o medzitýmny rozsudok.
20. Okresný súd teda v danom smere nebol (procesne) dôsledný. Uvedené platí aj o súvisiacom
ústnom poučení/usmernení strán pred ukončením pojednávania dňa 21.2.2019 (osobitne žalobkyne,
ktorej konateľ si v danom štádiu pojednávania vyžiadal i krátku poradu s jeho právnym zástupcom).Konajúci súd/sudca podľa zvukového záznamu, ktorý je určujúci z hľadiska zaznamenania priebehu
pojednávania (§ 98 CSP), informoval strany, že medzitýmnym rozsudkom nebude rozhodnuté o celom
predmete konania. Napadnutý zamietajúci rozsudok je však z hľadiska predmetu sporu rozhodnutím

„úplným a definitívnym“. V dôsledku dotknutého rozsudku (samozrejme za eventuality jeho potvrdenia)
by už nebolo možné rozhodovať ani o ďalších procesných otázkach, napr. o ukončení dokazovania.

21. Žalobkyňa dôvodne poukazuje tiež na to, že v podaní z 27.1.2019 (č.l. 213) vykonala „doplnenie
žalobného petitu o alternatívny petit“. Týmto podaním okrem pôvodného petitu o určenie, že žalovaný je

povinný zaplatiť jej peňažnú sumu vo výške určenej znaleckým posudkom, navrhla aj alternatívny petit,
v zmysle ktorého sa určuje, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2.765.000 eur predbežne
prerokovanúadohodnutúnazákladedohodyourovnanístránuzavretej29.1.2015.Odanomprocesnom
návrhu okresný súd nerozhodol tak na pojednávaní 29.1.2019, ako ani na „poslednom“ pojednávaní dňa
21.2.2019. O tom, že tento návrh zostal nepovšimnutý, svedčí i konštatovanie okresného súdu v bode
21. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde len hypoteticky, (ak by žalobkyňa navrhla) sa čiastočne

vyjadruje k dotknutej otázke.

22. Za popísanej procesnej situácie a s prihliadnutím na to, že v oboch vyššie rozoberaných prípadoch
ide o procesné nedostatky, ktoré nemožno bezprostredne odstrániť činnosťou odvolacieho súdu, bolo
nutné z dôvodu porušenia práva na spravodlivý súdny proces napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť

okresnému súdu na ďalšie konanie. Ako bezprostredne nadväzujúci výrok musel byť zrušený i výrok
o nároku na náhradu trov konania. V novom rozhodnutí okresný súd rozhodne aj o trovách tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
23. Úlohou okresného súdu v ďalšom postupe vo veci bude rozhodnúť o dotknutom dispozičnom
návrhu žalobkyne. V prípade, že okresný súd zotrvá na doterajšom právnom názore a závere, rozhodne

o žalobe „štandardným“ rozsudkom (nie teda medzitýmnym rozsudkom), čomu bude zodpovedať aj
bezprostredne predchádzajúci procesný postup.

24. Bez ohľadu na vyššie vyslovené určujúce (procesné) závery krajský súd v záujme komplexnosti a
súčasne plynulosti ďalšieho postupu v spore dopĺňa niekoľko poznámok. Záväzné stanovisko Mesta

Liptovský Mikuláš z 8.2.2011, od ktorého žalobkyňa odvíja všetky najrôznejšie eventuality svojho
tvrdeného nároku, bolo bez akýchkoľvek pochybností vydané v rámci administratívneho/správneho
konania. V danej administratívnej veci bolo zákonom predpísaným spôsobom konané a rozhodnuté,
ktoré rozhodnutie bolo podrobené i prieskumu v rámci správneho súdnictva (rozsudok Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 30S/105/2017 z 18.9.2018; právoplatný 29.10.2018). To znamená, že predmetné konanie

je ukončené a neprichádza do úvahy jeho ďalšie preskúmavanie, pričom jednotlivé podklady, ktoré boli
pre účel jeho vykonania použité, nespôsobujú žiadne ďalšie právne účinky; ktoré konštatovanie sa v
plnej miere viaže aj na predmetné záväzné stanovisko z 8.2.2011.
25. Zo všeobecného hľadiska je nutné uviesť, že záväzné stanovisko nepredstavuje právny inštitút, resp.
pojem, ktorý by bol v absolútne nezmeniteľný. Predovšetkým však v konkrétnostiach súdenej veci nie

je/nebolo záväzné stanovisko z 8.2.2011 individuálnym právnym aktom a už vôbec nie „zmluvou“, z
ktorej by vyplývali žalobkyni (podľa jej prezentácie) doslova nikdy neodňateľné hmotné práva. Ako už
bolo vyššie uvedené, išlo „len“ o súčasť zákonom predpokladaného postupu v rámci administratívneho
konania.
26. Obdobne zo zmluvy/dohody uzavretej medzi stranami dňa 29.1.2015 v spojitosti s nárokom na

náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci nevznikol žalovanému žiaden záväzok/dlh. Náležite už okresný súd poukázal na výslovné
vyjadrenie samotného konateľa žalobkyne, že prvoradým účelom dotknutej dohody bolo docielene
možnostirealizovaťinvestičnýzámer-dobudovaťheliport.Zároveňpriamoztextutejtodohody(dokonca
opakovane) vyplýva, že tvrdená škoda bude predmetom konania „v súlade s § 15 a nasl., CSP, § 16

ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.“. Označené zákonné ustanovenia pritom upravujú práve a len predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a následnú možnosť domáhania sa tvrdenej škody v súdnom
konaní. Nadväzne nie je potrebné sa podrobnejšie zaoberať právnymi súvislosťami (absolútnej)
neplatnosti dotknutej dohody.
27. Ustanovenie § 194 CSP nie je prípustné vykladať tak absolútne a rozširujúco, ako sa to snaží

prezentovať žalobkyňa; osobitne vo vzťahu k posúdeniu/preskúmaniu všeobecne záväzných právnych
noriem. Súčasne je dôležité, že zákonom predpokladaný postup vo vzťahu k namietanému všeobecne
záväznému nariadeniu mesta bol iniciovaný, resp. podnetovaný a skutočnosť, že príslušný prokurátor
nevyhodnotil podnet za dôvodný, nemožno interpretovať tak, že o danej záležitosti (platnosti všeobecnezáväzného nariadenia) sa vôbec nekonalo. Navyše, v zmysle prístupu akcentovaného žalobkyňou by
všeobecný súd mohol preskúmať i súlad zákona s ústavou, hoci ústavný súd (ktorý jediný disponuje
takou právomocou), by návrh na začatie daného konania odmietol ako neprípustný alebo zjavne

neopodstatnený.
28. Nezodpovedá priebehu sporu a ani (predbežným) stanoviskám vysloveným okresným súdom
tvrdenie žalobkyne, že by mal okresný súd najskôr posúdiť, že zo strany žalovaného došlo k
nesprávnemu úradnému postupu a následne žalobu zamietnuť. Naopak, jednotlivé závery okresného
súdu konštatované v napadnutom rozhodnutí v plnej miere korešpondujú s jeho už skôr prezentovanými

názormi; prioritne pri predbežnom prejednaní sporu dňa 4.12.2018.
29. Postup žalovaného, osobitne v rámci procesu uzatvárania dohody z 29.1.2015, bol natoľko
neštandardný a tiež nekvalifikovaný, že je namieste ho považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa
v zmysle § 257 CSP. Na druhej strane spôsob uplatňovania nárokov žalobkyňou, vrátane až účelovo
neprehľadnej a neraz protichodnej argumentácie, je rovnako relevantným pri posúdení širších súvislostí
významných pre „rozsah aplikácie“ § 257 CSP.

30. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie n i e j e prípustné.