Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 18, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/52/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8818202871
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8818202871.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: Z. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom O.
XXXX/XX, XXX XX L. proti žalovanému: H. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXXX/XX, XXX XX J. P. X.,
zast. JUDr. Miroslav Goga, advokát, Advokátska kancelária Štúrova 129, 093 01 Vranov nad Topľou, za
účasti intervenienta na strane žalovaného N. - H. E., so sídlom I. Z., Y., M.: XX XXX XXX, v konaní o
zaplatenie 3.999,98,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou
č.k. 7C 32/2018-244 zo dňa 21.05.2021 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výrokoch o náhrade trov

konania medzi stranami sporu a náhrade trov konania vo vzťahu k intervenientovi.

II. Odmieta odvolanie žalobcu proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 180,- Eur
s príslušenstvom.

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

IV. Intervenient na strane žalovaného nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe žalobcu, ktorý sa domáhal
zaplatenia sumy 3.999,98 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla pri dopravnej
nehode spôsobenej žalovaným.

2. Súd prvej inštancie mal za preukázané z vykonaného dokazovania, že pri dopravnej kolízií, ktorá
vznikla medzi stranami sporu došlo k poškodeniu motorového vozidla žalobcu v prednej časti a bočnej
časti jeho motorového vozidla, za ktorú zaplatil intervenient sumu 1.061,02 Eur, pričom zvyšok sumy,

ktorá bola vystavená autoopravovňou nebol dôvodne zo strany intervenienta uhradený, nakoľko táto
škoda nevznikla pri strete prevádzok motorových vozidiel žalobcu a žalovaného.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 415, § 420, § 420a, § 442 ods. 1
Občianskeho zákonníka ako aj v zmysle § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 Zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení ako aj § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za preukázané, že predpoklady vzniku
zodpovednosti za škodu na strane žalovaného boli preukázané len vo vzťahu ku škode, ktorá bola
likvidovaná intervenientom, a to vo výške 1.060,02 Eur za opravy na prednej a bočnej časti motorového
vozidla žalobcu. Suma, ktorú uhradil žalobca za opravu motorového vozidla v prevyšujúcej časti sanetýkala opravy škôd, ktoré vznikli pri nehode medzi stranami sporu dňa 19.12.2017. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania jeho tvrdení, podľa ktorých
aj škoda na prednej časti motorového vozidla vznikla v súvislosti s dopravnou kolíziou spôsobenou

žalovaným, nakoľko svoje tvrdenia, že pri náraze, ktorý spôsobil žalovaný do zadnej časti jeho
motorového vozidla zároveň prednou časťou narazil do neidentifikovaného motorového vozidla, ktoré
bolo pred ním nepreukázal. Toto jeho tvrdenie podporovala výpoveď jeho spolujazdkyne a priateľky,
pričom opačný záver vyplynul z výpovede žalovaného ako aj jeho spolujazdkyne, podľa ktorého žalobca
prednou časťou nenarazil pri dopravnej nehode do žiadneho motorového vozidla. Zároveň z výpovede

spolupracovníka intervenienta vyplynulo, že technicky nebolo možné spôsobenie poškodení na prednej
časti jeho motorového vozidla nárazom do ťažného zariadenia iného motorového vozidla tak, ako to
tvrdil žalobca, ktorý uviedol, že sa jednalo o zahraničné motorové vozidlo, ktorého poznávaciu značku
si nepamätá z dôvodu nesúladu výšky, v ktorej je ťažné zariadenie umiestnené s poškodením na
motorovom vozidle žalobcu. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie nevychádzal z tvrdení žalobcu ako
preukázaných s poukazom na zásadu neunesenia dôkazného bremena.

5. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu na zaplatenie škody vo výške 180,- Eur, a to
za prenájom náhradného motorového vozidla v trvaní štyroch dní pri cene nájmu 37,50 Eur za deň +
DPH s poukazom na skutočnosť, že oprava motorového vozidla trvala tri dni a štvrtý deň bol potrebný
na prevzatie motorového vozidla.

6. Z uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorá pozostávala z neuhradenej
časti faktúry za opravu motorového vozidla žalobcu v sume prevyšujúcej úhradu intervenienta ako aj v
časti zaplatenia nájmu motorového vozidla za obdobie od 29.01.2018 do 12.03.2019 v časti prevyšujúcej
sumu 180,- Eur.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobcu, a to v celom rozsahu s
poukazom na dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP.

9. Žalobca poukázal na ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka ohľadom písomného uznania dlhu,
pričom poukázal na skutočnosť, že všetky faktúry, ktoré súviseli s opravou jeho motorového vozidla
boli predložené súdu a zároveň aj žalovanému, čím došlo k jeho uznaniu dlhu. Túto skutočnosť súd
prvej inštancie ignoroval. Poukázal na to, že z výpovede svedka, a to zamestnanca servisu, nevyplýva

skutočnosť, že by bola robená oprava nad rámec toho, čo bolo reálne poškodené a pokiaľ uhradil
celú faktúru, žalovaný ako zodpovedný subjekt by mal túto preplatiť v celom rozsahu. Poukázal na
to, že náčrt postavenia motorových vozidiel v správe o nehode žalovaný namietal, no súd na tieto
nezrovnalostineprihliadol.Naopakúčelovúatendenčnúobranužalovanéhonevyhodnotilsprávnepokiaľ
sa týka nákresov a popisov škodovej udalosti zo dňa 19.12.2017. Poukázal na to, že dôkazné bremeno

nesie žalovaný, ktorý sa začal po doručení platobného rozkazu účelovo brániť a neuznal škodu, ktorú
spôsobil. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil listinné dôkazy bagatelizoval výpoveď jeho priateľky,
ktorá bola svedkom dopravnej nehody, pričom súd prvej inštancie nebral do úvahy to, že prílohami
návrhu na vydanie platobného rozkazu boli aj listiny podpísané žalovaným, preto súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zároveň súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel k nesprávnym záverom aj z vykonaných dôkazov. Samotný
zákres križovatky, pri ktorej došlo k dopravnej nehode nekorešponduje so skutočným stavom. Šetrenie
intervenienta celej poistnej udalosti bolo amatérske a externý spolupracovník intervenienta vychádzal z
nereálneho zakreslenia a postavenia vozidiel v nereálne zakreslenej križovatke. Tieto skutočnosti boli
dôvodom pre jeho návrh na vykonanie dôkazu, a to ohliadkou, ktorú súd nevykonal, čo je dôvodom

pre zrušenie napadnutého rozsudku. Rovnako tak nie je relevantné tvrdenie súdu o tom, kedy mala
byť ukončená oprava motorového vozidla, nakoľko relevantnou skutočnosťou je to, kedy servis, ktorý
realizoval opravu mu vozidlo vydal, pričom v tomto vzťahu bol rukojemníkom a bolo mu odmietnuté
vydanie motorového vozidla pokiaľ nie je uhradená celá škoda, ktorú mala uhradiť poisťovňa, čo však
tátoodmietala.Pretojenezákonnérozhodnutieonáhradenájomnéhozazapožičanéautolenzaobdobie

štyroch dní.

10. Napadnutý rozsudok je svojvoľný a arbitrárny, preto je nutné tento rozsudok zrušiť prípadne zmeniť
a žalobe vyhovieť v celom rozsahu.11. Intervenient vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedol, že trvá na svojich
stanoviskách predložených v konaní, pričom z dokumentácie ako aj zo záznamov z rokovaní medzi

účastníkmi dopravnej nehody je zrejmé, že súd prvej inštancie správne posúdil a vyhodnotil vykonané
dôkazy. Jeho rozhodnutie je dostatočné, preskúmateľné a správne odôvodnené, pričom podané
odvolanie je len snahou žalobcu o jeho úspech v konaní vychádzajúc z jeho subjektívnych postojov.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedol, že dôvody odvolania nie sú

skutkovo ani právne dôvodné, pričom prvoinštančný súd po vykonaní náležitého dokazovania správne
rozhodol, a to v súlade s platným právom. Žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.

13. Ďalšie vyjadrenia strán v odvolacom konaní predložené neboli.

14. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie

je dôvodné.

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

17. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

18. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,

pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

19. Namietané pochybenie podľa § 365 ods.1 písm. e/ CSP nebolo v odvolaní konkretizované tým,
aké závery použiteľné v prospech žalobcu by mali vyplynúť z ohliadky. Závery tohto dôkazu nemohli

odstrániť spornú skutočnosť, či pred autom žalobcu v čase kolízie bolo iné motorové vozidlo. Táto
skutočnosť je relevantnou pre posúdenie takého návrhu, preto nevykonanie dôkazu súdom prvej
inštancie nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Túto odvolaciu námietku preto odvolací
súd považoval za nedôvodnú.

20. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je povinný vykonať všetkynavrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 CSP), nie účastníkov konania. Ak teda
súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy s odôvodnením, uvedeným v rozsudku konal

v rámci svojej právomoci.

21.Vzmyslečl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdjednousovšeobecných
zárukspravodlivéhoprejednaniavecipredsúdomjezásada„rovnostizbraní“.Tátozásadazabezpečuje,
aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom

postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania,
v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva.
Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj
oprávneniaúčastníkovkonanianavrhovaťdôkazy.Možnosťnavrhovaniadôkazovjespojenásprincípom
dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o

tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy.
Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie
tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo
vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní
s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge

c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a
ktoré nie, to teda znamená, že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti
druhému účastníkovi. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom
navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca
aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo

svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného
dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov
nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko skutkový stav bol pre rozhodnutie vo veci ustálený ako dôvodný
je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu prvej inštancie, keď zamietol návrh na vykonania dôkazu.

22. Zo spisu vyplýva aj nedôvodnosť námietky nesprávneho hodnotenia dôkazov. Dôkazy hodnotí
súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci .
Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich

pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97). (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009)
Prvostupňový súd postupoval v zmysle týchto zásad.

23. Ustanoveniami § 185 CSP sa zaviedol princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z

najzásadnejších zmien civilného procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní
vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu
pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia
strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán
sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na

strany sporu. Dôkazné bremeno v sporovom konaní nepochybne zaťažuje žalobcu, ako to správne
vyhodnotil prvostupňový súd. Súd prvej inštancie dôsledne postupoval v rámci princípov na ktorých je
založený Civilný sporový poriadok a preto odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie,
z ktorého nepochybne vyplývajú dôvody pre ktoré zamietol podanú žalobu a to práve s poukazom na
neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu, ktorého zaťažuje takáto povinnosť v sporovom

konaní pod následkom ťarchy zamietnutia žaloby.

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jehorozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže

príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP (dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to

vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,

eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil

každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

25. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že

všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

26. K námietke o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h/ CSP odvolací súd poznamenáva,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.

7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka nebola naplnená.

27. Ani námietku arbitrárnosti odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

28. Z judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných

súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných
odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.
j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené
nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť

niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy SR.

29. Podľa slovníka cudzích slov „arbitrárny“ (franc.) znamená “ľubovoľný, javiaci sa ako ľubovoľný, bez
rozumnej opory, závislý len na individuálnom rozhodnutí, ako sa človeku chce, nie na všeobecne plat-
ných dôvodoch“.

30. Synonymom slova „arbitrárny“ je slovo „svojvoľný“. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, arbitrár-
ne rozhodnutie všeobecného súdu znamená, najmä

- extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním skutkovými a právnymi zisteniami,

- interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judika-
túry), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabili-
zovanú výkladovú prax,- nerešpektovanie kogentnej normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravodli-
vosti (predpojatý formalizmus),

- hodnotenie dôkazov vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich
pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základ.

31. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol relevantné dôvody svojho rozhodnutia. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretože sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a
nepoprel ich účel a význam.

32. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
súdu (porovnaj napr. I. ÚS 188/06).

33. K ďalším odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že tieto neboli po preskúmaní spisového
materiálu zo strany odvolacieho súdu považované za dôvodné. Pokiaľ sa týka námietky žalobcu, v

zmysle ktorej došlo k písomnému uznaniu dlhu zo strany žalovaného, tak táto skutočnosť zo spisu
nevyplýva. Žalobca na túto skutočnosť nepoukazoval v priebehu celého konania a to, že žalovaný
prevzal a podpísal faktúry za opravu motorového vozidla žalobcu, respektíve faktúru za prenájom
náhradného motorového vozidla v žiadnom prípade vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu
nemožno považovať za platné uznanie dlhu v zmysle § 588 Občianskeho zákonníka.

34. Z uvedeného dôvodu preto nemôže obstáť táto odvolacia námietka žalobcu. Je nepochybné, že
pokiaľ žalovaný uznal svoj podiel na vzniku škody, musel z dôvodu predloženia týchto faktúr svojej
poisťovacej spoločnosti spolupracovať so žalobcom a predmetné faktúry aj prevziať, no týmto spôsobom
plnil svoju povinnosť ako poisteného vo vzťahu k predloženiu dokladov pre intervenienta, čo však

nemožno právne posúdiť ako uznanie dlhu.

35. Pokiaľ sa týka namietaných záverov vypočutého svedka, a to zamestnanca servisu, z výpovede
ktorého vyplýva, že boli opravované škody na motorovom vozidle, tak v tomto prípade v zmysle
hodnotenia odvolacieho súdu nemožno vo vzťahu k prejednávaným nárokom dospieť k iným záverom,

než k nim dospel súd prvej inštancie vo vzťahu k hodnoteniu jednotlivých dôkazov tak, ako to vyplýva
z bodu 74 až 78 odôvodnenia súdu prvej inštancie.

36. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil zásadu neunesenia dôkazného bremena, ktorá spočíva v
sporovom konaní na žalobcovi, kedy spornou skutočnosťou bolo to, či pri dopravnej kolízií došlo k

nárazu motorového vozidla žalobcu do pred ním stojaceho motorového vozidla, ktoré žalobca nevedel
identifikovať ani štátnou poznávacou značkou či jeho vlastníkom, kedy tvrdenia žalobcu boli podopreté
výpoveďou jeho priateľky. Na druhej strane opačný záver vyplýval z výpovedí žalovaného a jeho
spolujazdkyne. Tieto osoby boli priamymi svedkami dopravnej kolízie, pričom z výpovedí každej zo strán
vyplývajú úplne protichodné závery. Logicky preto súd prvej inštancie bral do úvahy výpoveď externého

technikaintervenienta,ktorýtechnickyvylúčilmožnosťvznikuškodynaprednejčastimotorovéhovozidla
žalobcu z dôvodu, že výška ťažného zariadenia, nárazom do ktorého malo byť poškodené motorové
vozidlo žalobcu, nezodpovedá škode na prednej časti motorového vozidla žalobcu. Pri takto ustálených
dôkazoch nie je možné z týchto vyvodiť iný záver než to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
preukázania svojich tvrdení.

37. Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa toho, kto a či správne zakreslil zjednodušený náčrt
postavenia motorových vozidiel v správe o nehode sú absolútne irelevantné vo vzťahu k prejednávanej
veci a k jeho meritu a v tejto súvislosti správne súd prvej inštancie v súlade so zásadou hospodárnosti
konania nevykonával ohliadku na mieste samom, nakoľko takýto dôkaz reálne nemohol priniesť žiadne

skutočnosti, ktoré by boli relevantné v prejednávanej veci, pričom v tomto smere sa odvolací súd plne
stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 77 odôvodnenia.38. Rovnako tak za správne odvolací súd považoval závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k nároku na
náhradu za uhradenú cenu za požičanie motorového vozidla, ako to vyplýva z bodu 79 odôvodnenia
súdu prvej inštancie. To, že žalobca z dôvodu, kedy intervenient odmietal uhradiť autoservisu faktúru v

plnom rozsahu, si neprevzal motorové vozidlo po vykonaní opráv a počas tejto doby užíval náhradné
motorové vozidlo, nie je v priamej príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou z dopravnej nehody, pričom
ako správne uviedol súd prvej inštancie v priamej príčinnej súvislosti je len suma nájomného za dobu,
kedy boli vykonávané práce na oprave motorového vozidla žalobcu, a to v trvaní maximálne štyroch dní.
Z uvedeného dôvodu aj tieto odvolacie námietky žalobcu nie sú relevantné.

39. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

40. Podľa § 386 písm. b/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

41. Žalobca podal odvolanie aj voči výroku I., ktorým mu súd prvej inštancie priznal nárok na peňažné

plnenie v rozsahu 180,- Eur . Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že Civilný sporový poriadok
vo svojich ustanoveniach nezveruje každej strane sporu právo podať riadny opravný prostriedok, ale
toto právo priznáva len tomu, v koho neprospech bolo rozhodnutie vydané. Rozhodnutie v neprospech
stranysaprejavujebuďakoneúspechvovecisamejaleboakoneúspechvrozhodnutíprocesnejpovahy,
ktoré znamená pre stranu sporu ujmu. Právo podať odvolanie teda nie je dané tej strane konania, v

neprospech ktorej rozhodnutie súdu nevyznelo, a ktorá takýmto rozhodnutím nebola dotknutá na svojich
právach.

42. Odvolací súd tak zdôrazňuje, že odvolaním napadnutý I. výrok rozsudku nie je v konečnom dôsledku
vydaný v neprospech žalobcu, čo znamená, že tento nebol oprávnený v zmysle § 359 CSP na podanie

odvolania voči uvedenému výroku.

43. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolanie vo vzťahu k výroku I.
napadnutého rozsudku bolo podané neoprávnenou osobou, a preto ho bolo potrebné v zmysle ust. §
386 písm. b/ CSP v tejto časti odmietnuť.

44. Vecne správnemu rozhodnutiu v merite zodpovedá aj správny výrok o náhrade trov konania, preto
odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok aj vo výrokoch o povinnosti žalobcu nahradiť trovy konania
žalovanému a intervenientovi v rozsahu 90%.

45. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením §
255 ods. 1 CSP, kedy súd priznal v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. Intervenientovi v odvolacom konaní trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto mu neboli priznané.

46. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).