Rozsudok Judgement was issued on Monday, December 10, 2007

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 4C/45/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8506202089
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2007
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Sroková

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2007:8506202089.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa samosudkyňou JUDr. Janou Srokovou v právnej veci žalobcu Š. R., nar.

XX.. X.. XXXX,. trvale bytom S. Ľ., ul. B. č. XX,. pr. zast. JUDr. M. G., advokátom Advokátskej kancelárie
v S. Ľ., ul. G. č. XX,. proti žalovanému P. C., s.r.o. so sídlom P. ul. č. X,. S. Ľ., IČO: XX. XXX. XXX,. pr.
zast. Mgr. P. D., advokátom A. kancelárie v S. Ľ., N.. G.. Š. č. X. v konaní o zaplatenie 5 000,- Sk takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5 000,- Sk s 8 % úrokom z omeškania od
16. 2. 2005 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podal na tunajší súd žalobu, ktorou žiadal, aby súd zaviazal žalovaného k povinnosti uhradiť

mu sumu vo výške 5 000,- Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody.
Žalobu odôvodnil tým, že dňa 24. 9. 2004 spolu s priateľmi navštívil zariadenie žalovanej spoločnosti
za účelom využiť jeho služby. Bol tam v čase od 23.00 hod. do 2.00 hod. 25. 9. 2004. V
predmetnomzariadenínebolovýslovneurčenémiestonaodkladanievecí,miestooznačenéako„Šatňa“,
nenachádzali sa tam žiadne vešiaky ani pracovníci, ktorí by boli poverení prijímaním zvrškov odevov od
hostí, ktorí spomínané zariadenie navštívili. Z uvedeného dôvodu si čierny kožený kabát odložil spolu
s vecami jeho kamarátov na miesto, kde si obvykle aj iní návštevníci odkladali vlastné zvršky, a to na

pravej strane haly k reproduktorom. Pri odchode zo zariadenia spolu s priateľmi zistil, že jeho kabát sa
nenachádza na mieste, kde ho uložil. Bol tam iný kožený kabát, ktorý však nepatril jemu. V domnienke,
že ide o zámenu alebo o krádež ihneď to oznámil bezpečnostnej službe.
V blízkosti sa nachádzal aj spoločník a konateľ spoločnosti pán L. Š., ktorý sa ho opýtal na skutočnosti,
ktoré sa mu stali a poveril prokuristu spoločnosti K. Š., aby spísal s ním údaje. Dňa 25. 9. 2004 popoludní
sa znova informoval, či sa kabát nenašiel, resp. či ho niekto, kto ho omylom vzal, nevrátil. Dostal zápornú
odpoveď. Vzhľadom nato, že kabát bol kúpený v jari roku 2004 za 5 000,- Sk a počas leta ho nepoužíval,

išlo v podstate o vec novú. Ďalej uviedol, že nárok na náhradu škody si uplatnil písomne dňa 29. 9. 2004.
Dňa 27. 10. 2004 mu bol doručený list od Mgr. P. D., advokáta žalovaného, ktorý mu oznámil, že
prevzal právne zastupovanie žalovanej spoločnosti a s uplatnením nároku na náhradu škody nesúhlasí.
Vzhľadom na postoj advokáta žalovaného, vyzval tohto listom - posledným pokusom o zmier z 28. 12.
2004, aby mu spoločnosť, ktorú právne zastupuje, uhradila vzniknutú škodu. Dňa 16. 2. 2005 osobne
navštívil advokáta žalovaného, kedy si navzájom konfrontovali právne názory a kedy ho upozornil, že
s nárokom na náhradu škody sa obráti na súd. Následne viackrát telefonicky kontaktoval advokáta

žalovaného, ktorý mu tvrdil, že sú ochotní sa mimosúdne dohodnúť na náhrade škody vo výške 2000,-
Sk - 2500,- Sk. S touto výškou súhlasil, avšak advokát žalovaného tvrdil, že to ešte musí prediskutovať
s klientom. Odvtedy ho ešte viackrát kontaktoval, ale bez konkrétnej výslednej odpovede.Uviedol, že prejavom uznania zodpovednosti zo strany žalovaného je podľa jeho názoru aj to, že v čase
konfrontácie vzájomných stanovísk a argumentov s advokátom žalovaného, t.j. 16. 2. 2005 už bola v
predmetnom zariadení zriadená šatňa, kde si zákazníci môžu odložiť svoje kabáty, prípadne iné druhy

a časti odevov.
Zároveň žiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a ustanovenie zástupcu z radov advokátov.
K žalobe doložil príslušné listinné dôkazy.

Uznesením č.k. 4C 45/06-28 zo dňa 10. 10. 2006 súd priznal žalobcovi oslobodenie od súdnych

poplatkov a uznesením č.k. 4C 45/06-29 zo dňa 11. 10. 2006 mu ustanovil advokáta JUDr. M. G..

Dňa6.12.2006právnyzástupcažalobcudoručilsúdunávrhnazmenupetitužalobyatotak,žežalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5 000,- Sk s 8 % úrokom z omeškania ročne od 16. 2. 2005
až do zaplatenia, ako aj trovy konania, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Toto bolo pripustené na pojednávaní dňa 5. 12. 2007.

Súd vo veci nariadil pojednávanie a vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, jeho právneho zástupcu,
právneho zástupcu žalovaného, svedkov Mgr. Š. R., Ing. J. R., A. P. a K. Č., oboznámil sa s listinnými
dôkazmi doloženými spisu a zistil tento skutkový stav.

Žalobca dňa 24. 9. 2004 spolu s kamarátmi navštívil zariadenie žalovaného, kde pri vstupe bol pult so
skrinkami, ktoré v čase ich príchodu boli plne obsadené, nakoľko v tom čase bol Ľubovniansky jarmok.
Keďže kabáty nebolo možné umiestniť do skriniek, uložili si kabáty tak, ako väčšina návštevníkov v
zariadení, a to na pravú stranu haly k reproduktorom. Bolo tam na tomto mieste odložených asi 20, resp.
aj viac kabátov. V predmetnom zariadení boli kabáty uložené aj na rôznych iných miestach, napr. aj

na radiátoroch. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že pokiaľ ide o konkrétny priestor na odkladanie
ošatenia, šatňa v tomto zariadení v uvedenom termíne zriadená nebola Kabát si nemohol odložiť ani
do boxu na sedenie, nakoľko v čase ich návštevy boli boxy v zariadení plne obsadené. Pri odchode zo
zariadenia zistil, že jeho kožená bunda, ktorú si odložil vedľa reproduktorov tam nebola, na tomto mieste
bola iná bunda, ktorá však nebola jeho, preto si ju nevzal a nechal ju na pôvodnom mieste.

Následne nato sa kontaktoval s konateľom žalovaného pánom Š., ktorý ho odkázal na prokuristu K.
Š., ktorý s ním spísal záznam o strate koženej bundy. Následný deň 25. 9. 2004 žalovaný opakovane
navštívil zariadenie žalovaného, aby zistil, či jeho kabát niekto nevrátil, avšak dostal zápornú odpoveď.
V lehote 15 dní si teda písomne uplatňoval nárok na náhradu škody, ktorý mu však bol zo strany
žalovaného zamietnutý.

Ďalej žalovaný uviedol, že asi jeden mesiac od uvedenej udalosti bola v zariadení žalovaného už
zriadená aj šatňa vyslovene na odkladanie kabátov návštevníkov zariadenia. Takáto šatňa tam predtým,
t.j. v čase jeho návštevy nebola.
Uvedená kožená bunda bola zakúpená rodičmi žalobcu v Poľskej republike na trhu a keďže ide o trh,
nie sú vydávané pokladničné doklady.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že na podanej žalobe trvá v celom rozsahu,
poukazujúc na jej obsahovú časť a spresnenie petitu žaloby.
Ďalej poukázal na tú skutočnosť, že žalobca, tak ako to vyplýva z podanej žaloby a z jeho stanoviska,
za účelom využitia služieb žalovaného navštívil jeho zariadenie dňa 24. 9. 2004. V uvedenej dobe
v zariadení žalovaného nebola zriadená žiadna šatňa na odkladanie kabátov, ani tam neboli žiadni

zamestnanci, ktorí by na ten účel kabáty od návštevníkov zariadenia preberali.
Svoj nárok žalobca uplatnil u žalovaného aj písomnou formou v 15 dňovej prekluzívnej lehote a to dňa
29. 9. 2004. Ďalej poukázal nato, že sporný kožený kabát bol zakúpený na jar 2004 v Poľskej republike
na trhu v Novom Targu, kde nie sú vydávané pokladničné doklady keďže ide o trhovisko. Tento kabát
žalobcovi zakúpili jeho rodičia, preto navrhol za tým účelom vypočuť rodičov žalobcu.

Právny základ žaloby odôvodnil § 433 ods. 2 Občianskeho zákonníka a zároveň poukázal aj na judikát
R 25 z roku 1978.

Právny zástupca žalovaného s podanou žalobou nesúhlasil, poukázal nato, že žalobca si svoj kožený

kabát uložil v zariadení vedľa reproduktorov a toto miesto v žiadnom prípade nemôže byť obvyklým
miestom v zariadení žalovaného na odkladanie kabátov. Pri vchode do zariadenia žalovaného sú
zriadené skrinky, ktoré sú uzamykateľné, tieto skrinky sú tam zriadené od začiatku prevádzkovania
zariadenia v počte asi 50 až 60, a teda žalobca si pri návšteve zariadenia mohol svoj kožený kabát uložiťdo týchto skriniek. Ak by nevyužil tieto služby žalovaného a neuložil si svoj kabát do týchto skriniek,
mohol si kabát dať do boxov, ktoré sú vyhradené na sedenie alebo mohol požiadať obsluhujúci personál
o odloženie jeho kabáta. Ďalej poukázal nato, že žalobca žiadnym bližším spôsobom kabát nepopísal,

nešpecifikoval ho a nepredložil doklad o nadobudnutí spornej koženej bundy.
Pokiaľ uviedol, že tvrdenia žalobcu o následnom zriadení šatne, t.j. až po udalosti, ktorá je predmetom
sporu, toto nie je pravdou, nakoľko zriadenie šatne v zariadení bolo dávno naplánované a t.č. okrem
uvedených skriniek je zriadená aj šatňa. Je pravdou, že táto šatňa bola zriadená až po septembri 2004,
avšakpodľaprávnehozástupcužalovanéhonemážiadensúvissozáležitosťoutýkajúcousaodcudzenia

koženej bundy.

Pred podaním žaloby na súd žalobca navrhoval mimosúdnu dohodu s tým, že žiadal zaplatenie sumy vo
výške2500,-Sk.Ďalejpoukázalnato,žežalobcakoženúbunduzakúpilvapríli2004akjehoodcudzeniu
došlo v mesiaci september 2004, t.j. nemožno vychádzať z toho, že táto vec bola nová.

S tvrdeniami právneho zástupcu žalovaného o počte skriniek na odkladanie v zariadení žalovaného
nesúhlasil žalobca, ktorý uviedol, že presný počet skriniek nevie, podstatné je však to, že všetky boli v
čase jeho návštevy obsadené. Keďže zariadenie má kapacitu cca 800 až 1 000 ľudí, obsadené boli aj
všetky boxy na sedenie a nebolo možné sadnúť si ani do boxu a odložiť si tam kabát.
Pokiaľ ide o možnosť odloženia kabátu prostredníctvom obsluhujúceho personálu, takáto informácia

nebola nikde v zariadení uvedená. Sporný kabát bol kožený, čiernej farby, krátky so zapínaním na zips
a bol zakúpený rodičmi v Poľsku na trhu za 5 000,- Sk, kde nie je prax vydávanie pokladničných blokov.
Táto cena je okrem iného aj obvyklou cenou, za ktorú sa kožené kabáty predávajú.
V priebehu konania súdu predložil doklad od firmy F. P. v S. Ľ., ktorý realizuje činnosť predaja kožených
búnd a ďalších kožených výrobkov. Doklad mu bol vydaný na základe jeho požiadania z účtovníctva

uvedenej firmy. Ide o doklad zo dňa 3. 4. 2004, z ktorého vyplýva, že v tom čase hodnota koženej bundy,
predanej v ich predajni zákazníkovi bola 5 000,- Sk. Uvedeným dokladom poukázal na to, že hodnota
kožených búnd v spornom období bola vo výške, ktorá je predmetom žaloby, vzhľadom na to, že jeho
bunda bola zakúpená v Poľskej republike na trhu, kde nie je zvykom vydanie pokladničného dokladu.

Z výpovede svedkov Mgr. Š. R. a Ing. J. R., rodičov žalobcu súd zistil, že spornú čiernu koženú bundu
zakúpili synovi v Poľsku v Nowom Targu na trhovisku za 5 000,- Sk na jar 2004. Doklad o cene
nemajú, nakoľko v Poľsku na trhovisku takáto forma sa nepraktizuje. Syn túto bundu zobral v čase
Ľubovnianskeho jarmoku do P. C. a viac s ňou domov neprišiel.

Ďalej svedok Anton P. vo svojej výpovedi uviedol, že dňa 24. 9. 2004 bol v zariadení žalovaného spolu
so žalobcom a ďalšími kamarátmi, kde sa chceli zabaviť. Bolo to v čase konania Ľubovnianskeho
jarmoku. Keďže nevideli žiadne voľné skrinky na odkladanie veci, svoje kabáty si odložili v hale vedľa
reproduktorov,nakoľkoneboložiadnevoľnémiestonasedenie,takstáliakabátynechcelidržaťvrukách.
V tom čase mali ľudia odložené veci aj na iných miestach, napr. na bare, na reproduktoroch, v boxoch

a pod. Po odchode zo zariadenia zistili, že žalobcovi chýba jeho bunda.

SvedokK.Č.uviedol,ževhoreuvedenýdeňbolvzariadenížalovanéhospolusožalobcom.Popríchode,
keď si vyzliekli bundy, ktoré si chceli niekam odložiť, pretože ich nechceli celý večer držať v rukách
zistili, že šatňa na odkladanie kabátov nikde nie je, preto si bundy odložili k reproduktorom. Pri odchode

zo zariadenia zistili, že Š. R. chýba jeho čierna kožená bunda, ktorá bola položená spolu s ich pri
reproduktoroch. V tom čase v zariadení P. C. šatňa ani iné vhodné miesto určené na odkladanie vecí
nebolo a aj ostatní návštevníci zariadenia mali veci odložené na rôznych miestach v hale.

Podľa § 433 ods. 2 Občianskeho zákonníka /ďalej OZ/ ak je s prevádzkou niektorej činnosti spravidla

spojené odkladanie vecí, zodpovedá ten, kto ju vykonáva, za škodu na veciach odložených na mieste
na to určenom alebo na mieste, kde sa obvykle odkladajú, okrem ak by ku škode došlo aj inak.

Podľa R 25/1978 vecami, ktorými odkladanie je spravidla spojené s prevádzkovaním nejakej činnosti /
§ 433 ods. 2 OZ/, sú mienené veci, ktoré treba v tejto súvislosti odkladať; z týchto vecí nie sú

menovite vylúčené žiadne určité veci alebo druhy vecí. Odloženie veci na mieste obvyklom /§ 433
ods. 2 OZ/ je možné len vtedy, ak ten, kto činnosť prevádzkuje, neurčil miesto na odkladanie vecí.
Nedostatok technického a priestorového vybavenia prevádzkárne, v ktorej sa prevádzkuje činnosť, sprevádzkovaním ktorej je spravidla spojené odkladanie vecí, nezbavuje prevádzkovateľa zodpovednosti
za škodu na odložených veciach.

Z citovaných zák. ustanovení vyplýva, že ide o zodpovednosť tých, ktorí vykonávajú činnosť spravidla
spojenú s odkladaním vecí. Nevyhnutnosť odloženia veci vyplýva z povahy prevádzkovanej činnosti.
Miesto na odkladanie veci môže byť určené výslovne - šatňa alebo konkludentne, ak sú v zariadení len
umiestnené vešiaky bez bližšieho označenia.
Zodpovednosť je objektívna, bez zreteľa na zavinenie. Tejto zodpovednosti na veciach vnesených alebo

odložených sa prevádzkovateľ zbaví, len ak preukáže, že škoda vy vznikla aj inak, teda mimo rámca
osobitnej povahy jeho prevádzky. Rozoznávame dve liberačné príčiny: vonkajšiu /napr. povodeň, požiar
a pod./ a vnútornú /veci rýchlo sa kaziace/.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v čase straty čiernej koženej bundy žalobcu, t.j. 24.
9. 2004 v zariadení žalovaného nebola žiadna šatňa na odloženie veci. Túto skutočnosť vo svojom

stanovisku potvrdil aj právny zástupca žalovaného na pojednávaní 29. 5. 2007, ktorý uviedol, že
šatňa bola zriadená po septembri 2004. Skrinky pri vstupe do zariadenia, ktorých počet nebol účastníkmi
konania ujednotený /cca 50 podľa tvrdenia žalovaného/, pri kapacite cca 800 až 1 000 ľudí, v žiadnom
prípade nemohli postačovať pri naplnení kapacity zariadenia, čo v čase konania Ľubovnianskeho
jarmoku bolo reálne a potvrdené aj svedeckými výpoveďami. Iné miesto na odkladanie veci nebolo

určené. Možnosť odkladania si veci v boxoch mohla byť v zariadení miestom obvyklým na odkladanie
veci ale len pre zákazníkov sediacich v tomto boxe. Nemožno súhlasiť s tvrdením právneho zástupcu
žalovaného, že každý si mohol vec odložiť do boxov bez ohľadu na to, či v ňom mohol sedieť alebo nie,
pre ich naplnenie. O možnosti odkladania veci prostredníctvom personálu zariadenia neboli návštevníci
žiadnym spôsobom informovaní.

Na základe vykonaného dokazovania súd je toho názoru, že žalobca v danom prípade nemal možnosť
odložiť si svoj kabát na miesto na to určené, keďže žiadna šatňa v prevádzke žalovaného nebola
zriadená a skrinky, ktoré sa nachádzali pri vstupe boli plne obsadené a teda kapacitne nepostačovali.
Žalobca sa mohol teda dôvodne domnievať, že svoj kabát odkladá na miesto obvyklé, keďže na mieste,

kde si odložil svoj kabát žalobca, sa už nachádzali aj kabáty iných návštevníkov zariadenia a tieto boli
uložené aj na ďalších iných miestach v hale zariadenia.
Nedostatok technického a priestorového vybavenia prevádzky, v ktorej sa prevádzkuje činnosť, s
prevádzkovaním ktorej je spravidla spojené odkladanie vecí, nezbavuje prevádzkovateľa zodpovednosti
za škodu na odložených veciach. /R 25/78/

Pokiaľ ide o výšku náhrady škody, súd poukazuje na to, že je všeobecne známou prax pri nákupe tovaru
v Poľsku v Nowom Targu na trhovisku, že pokladničný doklad na trhu nie je kupujúcemu vydávaný, a
preto sa súd stotožnil s preukázanou všeobecnou hodnotou kožených búnd v jari roku 2004 potvrdenou

dokladom z účtovníctva firmy, ktorá sa činnosťou predaja kožených výrobkov zaoberá. Hodnota koženej
bundy zakúpenej v apríli nemohla byť nižšia v septembri tohto istého roku, vzhľadom na to, že v letných
mesiacoch sa tieto výrobky nenosia. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na stanoviská vypočutých h
svedkov, ktorí koženú bundu zakúpili.
Súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho

zák. a § 3 vyhl. Č. 87/95 Z.z., a to vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS, ktorá v čase, keď sa
žalovaný dostal do omeškania, teda k 16.2.2005 bola vo výške 8%.
Vzhľadom na uvedené je súd toho názoru, že podaná žaloba je dôvodná, a preto rozhodol tak, ako to
vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.

O trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie, ktoré sa podáva do 15
dní od doručenia tohto rozsudku na súde, proti rozhodnutiu ktorého
odvolanie smeruje.1. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

2. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.

V Starej Ľubovni, dňa 10. decembra 2007

JUDr. Jana S r o k o v á
samosudkyňa