Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 19, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/155/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4120200885
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4120200885.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a

členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: M.
D., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XX, A., zastúpený JUDr. Romanom Cibulkom, advokátom, so sídlom
Hlavná 13, Trnava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o zaplatenie 15 474,38 eura
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 24. septembra
2020 č. k. 10C/4/2020-144 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o

náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 92,60 eura s úrokom z
omeškania 5% ročne z 92,60 eura od 23. 05. 2019 do zaplatenia zastavil. Žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobcovi sumu 10 381,78 eura s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 5 381,78 eura od 23. 05. 2019
do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania
rozhodol tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,62% s

tým, že pri určovaní výšky trov konania v časti nároku nemajetkovej ujmy bude súd vychádzať z výšky
priznaného plnenia 5 000 eur. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1
písm. a./, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. f/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 veta prvá a druhá,
§ 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
§ 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 145 ods. 2, § 232 ods. 3 CSP. Uviedol, že žalobca
žalobou požadoval, aby súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť mu 15 474,38 eura s úrokom z

omeškania 5% ročne zo sumy 5 474,38 eura od 23. 05. 2019 až do zaplatenia a nahradiť trovy konania
v rozsahu 100%. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ Nitra, odbor kriminálnej
polície zo dňa 23. 03. 2012, ČVS: ORP-1509/OVK-NR-2011 PB mu bolo vznesené obvinenie pre zločin
týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Tr. zák. a to na skutkovom
základe uvedenom v predmetom uznesení, jeho sťažnosť proti uzneseniu bola prokurátorom Okresnej
prokuratúry Nitra zamietnutá a na Okresný súd Nitra bola podaná obžaloba, ktoré konanie bolo vedené
podsp.zn.5T/156/2012aboloskončenétak,žerozsudkomKrajskéhosúduvNitrebol27.11.2018spod

obžalobyprávoplatneoslobodený,pretoženebolopreukázané,žebysastalskutok,ktorýbolpredmetom
obžaloby. Vyšetrovateľ pôvodne trestné oznámenie jeho bývalej manželky odovzdal Obvodnému úradu
Nitra na prejednanie priestupku, keď nezistil dôvod na začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia,
ale prokurátor jeho rozhodnutie zrušil a uložil mu vo veci konať a rozhodnúť. Keďže bol v trestnom konanízastúpený, vznikli mu trovy, z ktorých požadoval nahradiť iba trovy právneho zastúpenia v celkovej
výške 5 474,38 eura. Od žalovaného požadoval nahradiť aj nemajetkovú ujmu vo výške 10 000 eur,
pretože po vznesení obvinenia sa mu "zrútil celý svet". Orgány činné v trestnom konaní mu neverili, hoci

okrem výpovede jeho bývalej manželky proti nemu neexistovali žiadne iné dôkazy a takýmto dôkazom
nemohol byť znalecký posudok, ktorého závery bolo možné považovať za plauzibilné za predpokladu,
že budú jej tvrdenia pravdivé. Nikdy pred tým nebol trestne stíhaný, viedol riadny, usporiadaný rodinný
život, a tak bol počas sedem rokov trvajúceho trestného konania, v priebehu ktorého ho okresný súd
opakovane uznával za vinného, v nepretržitom strese a obavách. Bál sa priblížiť k deťom a manželke

z obavy ďalšieho krivého obvinenia. Jeho rodinný život stroskotal, deti sa mu odcudzili, a tak, hoci
mal v D. dobré zamestnanie, odsťahoval sa na východ Slovenska, kde žije jeho rodina. Následky
tohto trestného konania do jeho života sú tak nezvratné. Zástupcu žalovaného požiadal o predbežné
prerokovanie nároku, ktorý jeho žiadosť považoval za nedôvodnú z dôvodov, ktoré nie sú legitímne a
v príkrom rozpore s ustálenou judikatúrou NS SR a ÚS SR, a preto podal žalobu na súd. V konaní
nebolo sporné a aj bolo z predložených listinných dôkazov preukázané, že sa viedlo trestné konanie, v

ktorom vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Odbor kriminálnej polície vydal dňa 23.
03. 2012 uznesenie, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie. Žalobca v žalobe tvrdil, že uvedené
uznesenie je nezákonné, pretože v čase jeho vydania neexistovali dôvody pre jeho vydanie a v trestnom
konaní bol spod obžaloby právoplatne oslobodený, a pretože mu týmto rozhodnutím bola spôsobená
škoda, má právo, aby mu ju žalovaný nahradil podľa § 5 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu.

Žalovaný namietal svoju zodpovednosť s odôvodnením, že uvedené uznesenie nebolo podľa § 6 ods.
1 zákona o zodpovednosti za škodu zrušené a ani zmenené pre jeho nezákonnosť, na uznesenie o
vznesení obvinenia boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady, pretože vychádzalo
z výpovede poškodenej, jej otca a znaleckého posudku, pričom poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 13. 11. 2013 sp. zn. II. ÚS 163/2013 a toto uznesenie nemôže byť považované za

nezákonné len preto, že žalobca bol napokon v trestnom konaní oslobodený. V konaní nebolo sporné,
že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené a ani zmenené pre jeho nezákonnosť a že žalobca
bol v trestnom konaní právoplatne oslobodený. Sporné bolo, či v čase vydania uznesenia o vznesení
obvinenia boli splnené všetky zákonné predpoklady na jeho vydanie. Z vykonaného dokazovania, a
to oboznámením sa so zápisnicami o výsluchu poškodenej, jej otca, žalobcu, znaleckým posudkom,

uznesením vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a uznesením prokurátora o sťažnosti však bolo v konaní
preukázané, že tvrdenia žalobcu o tom, že v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia a ani
rozhodovania o jeho sťažnosti neboli splnené všetky predpoklady na jeho vydanie, pretože jediným
usvedčujúcim dôkazom, z ktorého vyšetrovateľ a aj prokurátor vychádzali, bolo obvinenie poškodenej.
Iba s poukazom na tento dôkaz však vyšetrovateľ rozhodujúci o trestnom oznámení poškodenej pred

vznesením obvinenia nemal za preukázané, že by sa žalobca dopustil konania, ktoré mu bolo kladené
za vinu. Jeho rozhodnutie o odovzdaní veci však prokurátor zrušil a prikázal mu vo veci konať. Hoci tieto
orgány verejnej moci mali pri rozhodovaní o vznesení obvinenia k dispozícii aj znalecký posudok, podľa
ktorého u poškodenej boli prítomné známky syndrómu týranej osoby, znalkyňa sama tieto hodnotenia a
analýzy označila za plauzibilné za predpokladu, že sa vyšetrovaním preukážu a potvrdia jej obvinenia

voči žalobcovi, čím bola jeho hodnovernosť zásadne spochybnená a to už v tomto štádiu konania.
Otec poškodenej M. O. žiadne násilné správania žalobcu voči poškodenej v zápisnici o výsluchu z
01. 02. 2012 nepotvrdil. Z uvedeného dôvodu preto znalecký posudok a ani výpoveď otca poškodenej
nemohliodôvodňovaťvznesenieobvineniavočižalobcovi,apretojetátoobranažalovanéhonedôvodná.
Nespôsobilosť týchto dôkazov usvedčiť žalobcu z konania, ktoré mu bolo kladené za vinu, napokon

konštatoval aj odvolací súd v rozsudku, ktorým žalobcu právoplatne oslobodil spod obžaloby. Ani to,
že žalobca chcel uzavrieť dohodu o vine a treste za stavu, že k tomu neprišlo, žalobca skutok popieral
a nepriznal sa k nemu, nepreukazuje dôvodnosť obrany žalovaného. Pretože trestné stíhanie žalobcu
neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, a pretože v čase vydania uznesenia o vznesení
obvinenia neboli splnené predpoklady na jeho vydanie, žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá bola

žalobcovi spôsobená pri výkone verejnej moci uvedeným rozhodnutím o vznesení obvinenia podľa § 3
ods. 1 písm. a) zákona o zodpovednosti za škodu. V konaní nebolo sporné a aj bolo preukázané, že
žalobca podal podľa § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu proti uzneseniu vyšetrovateľa riadny
opravný prostriedok a to sťažnosť, ktorá bola prokurátorom zamietnutá, a preto mu toto právo možno
priznať. Súd na potvrdenie svojich záverov o tom, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené,

alebo bol oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010,
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R
35/1991, na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, publikovanépod R 37/2014. Po rozhodnutí 4MCdo/15/2009 už najvyšší súd nevydal rozhodnutie, ktoré by bolo
založené na odlišných právnych záveroch a táto otázka bola totožne riešená v ďalších rozhodnutiach
NajvyššiehosúduSRz30.marca2011sp.zn.3Cdo/194/2010,z30.januára2011sp.zn,4Cdo54/2011,

z 12. decembra 2011 sp. zn. 7 Cdo 145/2011, z 19. júna 2013 sp. zn. 7Cdo 87/2012 a z 19. decembra
2014 sp. zn. 7MCdo 27/2012 a aj v rozhodnutí Ústavného súdu SR zo 7. júla 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016.
Z uvedeného dôvodu je potrebné tieto rozhodnutia považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít, na ktorú je súd povinný podľa čl. 4 základných princípov CSP prihliadnuť, pričom nemal
dôvod sa od nej v tomto konaní odkloniť. V konaní nebolo sporné, že orgánom konajúcim v mene

štátu je podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona o zodpovednosti štátu v tomto prípade Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, pretože trestné konanie žalobcu neskončilo jeho právoplatným odsúdením a
prokurátor zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru. Súd v tomto smere
poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn. 8Cdo
289/2014. V konaní nebolo sporné a aj bolo preukázané, že žalobca si splnil svoju povinnosť podľa
§ 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu, pretože svoj nárok na náhradu škody vo výške 5 474,38

eura a nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur s Generálnou prokuratúrou ako príslušným orgánom
vopred predbežne prerokoval a nebol uspokojený, a preto sa oprávnene domáhal svojho nároku žalobou
na súde podľa § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti štátu. Pretože tvrdenia žalobcu o tom, že bol
právne zastúpený, neboli sporné a po oboznámení sa žalovaného s trestným spisom a čiastočnom
späťvzatí žaloby a replike žalobcu nebola sporná ani ich výška a úhrada týchto trov, a pretože podľa

predchádzajúcichzáverovsúdubolovkonanípreukázané,žežalobcovivzniklaškoda,zaktorúžalovaný
zodpovedá a táto je v príčinnej súvislosti s vydaným uznesením o vznesení obvinenia, bez ktorého by
nebola potreba právneho zastúpenia žalobcu, je žaloba v časti o zaplatenie trov právneho zastúpenia
vo výške 5 381,78 eura podľa § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu dôvodná. Žalobca žalobou
požadoval nahradiť aj nemajetkovú ujmu, ktorá mu nezákonným uznesením vznikla, a to v peniazoch

vo výške 10 000 eur. Žalovaný namietal proti tomuto nároku s odôvodnením, že nie je naplnený
predpoklad jeho zodpovednosti za túto ujmu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
výšky požadovanej náhrady a že táto výška je neprimeraná. Pretože v konaní bolo preukázané, že
boli naplnené všetky zákonné podmienky na preukázanie zodpovednosti žalovaného, a to existencia
nezákonného rozhodnutia, na vydanie ktorého neboli v tom čase splnené všetky predpoklady, vznik ujmy

na strane žalobcu, pretože v zásade každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne
stíhaného, pretože už len samotný fakt, že je trestne stíhaný výrazne zasahuje do jeho súkromného,
osobného a aj pracovného života, do jeho cti a dobrej povesti (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.
08. 2019 sp. zn. 4Cdo/125/2019), tým skôr, ak sa v trestnom konaní neskôr ukáže, že išlo o obvinenie
nepravdivé a aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy, a

preto tieto námietky žalovaného nie sú dôvodné. Hoci v konaní bol vypočutý iba žalobca, súd na jeho
návrh pripojil a oboznámil listinné dôkazy z trestného spisu, ktoré preukázali jeho tvrdenia o tom, že bol
pred vznesením obvinenia bezúhonný a že jeho trestné stíhanie trvalo sedem aj pol roka, ale nemožno
konštatovať, že by za dĺžku konania zodpovedal žalobca. Aj podľa súdu muselo byť manželstvo žalobcu
a poškodenej trvalo a vážne rozvrátené už pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, a preto

táto námietka žalovaného bola dôvodná. Z výpovede žalobcu a z rozhodnutí v konaniach o úprave
práv a povinností na čas do rozvodu a o rozvode však bolo preukázané, že vznesenie obvinenia malo
závažné následky na styku s jeho maloletými deťmi pochádzajúcimi z manželstva, pretože v súvislosti
s tým sa mohol žalobca na základe súdneho rozhodnutia stýkať s deťmi iba od 27. 12. 2011 do 18.
06. 2012 a následne až od 17. 04. 2016, pričom počas tejto doby muselo nesporne prísť k prerušeniu

styku s deťmi. Z výpovede žalobcu mal však súd preukázané, že žalobca po 17. 04. 2016 už nevyužil
zákonné inštitúty, ktoré by mu umožnili styk s deťmi obnoviť, a preto táto námietka žalovaného bola
dôvodná. Už zo samotnej podstaty trestného činu, z ktorého bol žalobca obviňovaný, mal súd za to, že
toto trestné stíhanie muselo výrazne zasiahnuť do jeho súkromného, osobného a aj pracovného života
a jeho následky sú trvalé, pretože žalobca od vtedy nie je v kontakte s vlastnými deťmi, odsťahoval

sa na východ Slovenska a zmenil aj zamestnanie. Z uvedených dôvodov ani námietka žalovaného o
tom, že by žalobca nepreukázal vznik ujmy a závažnosť jej následkov nebola dôvodná. Podľa súdu v
danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva podľa § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti
za škodu, nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
a netvrdil to ani žalovaný. Aj keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetnom voľnej úvahy súdu,

táto sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská (rozhodnutie Najvyššieho sudu z
27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005), a preto súd pri určovaní jej výšky prihliadol podľa § 17 ods.
3 zákona o zodpovednosti za škodu na príkladmo uvedené kritériá. Výška nemajetkovej ujmu nemôže
byť ani neprimeraná a musí zohľadňovať aj iné právne predpisy upravujúce odškodnenie, judikatúruústavného súdu a ESĽP (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júla 2018 sp. zn. 3Cdo/19/2018).
Zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým bolo novelizované ustanovenie § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti
za škodu s účinnosťou od 01. 01. 2013 bol stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej

ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom ani tento zákon nič nemení na predchádzajúcom
konštatovaní súdu, že táto výška má byť primeraná. Napriek tomu, že boli preukázané kritériá podľa
§ 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti, žalobcovi nebolo zasiahnuté do jeho osobnej slobody väzbou,
neboli mu spôsobené žiadne telesné zranenia, nebolo preukázané zhoršenie jeho zdravotného stavu,
súd považoval za priemernú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur a vo výške 5 000 eur

tak považoval žalobu za nedôvodnú. Pre porovnanie, súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia,
ktorými bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v prípadoch oslobodenia spod obžaloby, ak nebol
obvinený väzobne stíhaný a to rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/433/2015,
ktorým bola priznaná náhrada vo výške 6 000 eur, sp. zn. 12Co/133/2014 náhrada vo výške 5 022,75
eura a sp. zn. 16Co/63/2016 náhrada vo výške 4 800 eur a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/197/2018 náhrada vo výške 3 000 eur, sp. zn. 7Cdo/81/2019 náhrada vo výške 3 000 eur a sp.

zn. 3Cdo/181/2017 náhrada vo výške 3 000 eur. Žalovaný svoj peňažný dlh riadne a včas neplnil podľa
§ 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, a preto sa dostal do omeškania podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný sa dostal do omeškania 23. 05. 2019, proti
čomu žalovaný nenamietal, pričom v konaní bolo preukázané, že Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky ako príslušný orgán vyhotovil oznámenie o tom, že jeho nárok neuspokojí dňa 23. 05. 2019, a

tak patria žalobcovi podľa § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu od 23. 05. 2019 do zaplatenia
aj úroky z omeškania. Žaloba bola dôvodná aj v časti výšky úrokov z omeškania 5% ročne, a to zo
sumy 5 381,78 eura, tak ako žalobca žalobou požadoval. Pretože žalobca vzal späť žalobu v časti o
zaplatenie 92,60 eura s úrokom z omeškania 5% ročne z 92,60 eura od 23. 05. 2019 do zaplatenia, súd
konanie v tejto časti podľa § 145 ods. 2 veta druhá CSP zastavil, dôvodne podanej žalobe vyhovel, a tak

rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 10 381,78 eura (5 381,78 eura + 5 000 eur) s úrokom
z omeškania 5% ročne z 5 381,78 eura od 23. 05. 2019 do zaplatenia a to do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia podľa § 232 ods. 3 CSP, pretože je všeobecne známe, že zástupca žalovaného je štátny
orgán, ktorý je napojený na štátnu pokladnicu, a tak ide o odôvodnený prípad podľa § 232 ods. 3
CSP, pričom žalobca tomuto návrhu žalovaného ani nenamietal a vo zvyšnej nedôvodnej časti žalobu

zamietol. Súd podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania. Žalobca žalobou
požadoval zaplatenie majetkovej škody a nahradenie nemajetkovej ujmy, t. j. v konaní boli spojené dve
veci v celkovej výške 15 474,38 eura. Keďže žalobca v časti o zaplatenie 92,60 eura zavinil zastavenie
konania, čo predstavuje 1,691%, nárok na náhradu trov konania by mal podľa § 256 ods. 1 CSP priznať
žalovanému. Žalobca však bol vo zvyšnej časti majetkovej škody vo výške 5 381,78 eura úspešný, čo

predstavuje 98,308%, a úspešný bol aj čo do základu nemajetkovej ujmy, hoci jej výška bola závislá od
úvahy súdu, a preto súd postupoval podľa § 255 ods. 1 CSP. Keďže súd zohľadnil zavinenie žalobcu
na zastavení konania a jeho úspech v konaní, rozhodol, že žalobca má proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 96,62% (98,308% - 1,691% = 96,617%, po zaokrúhlení 96,62%). O
výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vyšší súdny úradník podľa § 262

ods. 1 CSP tak, že pri určovaní tarifnej odmeny veci o zaplatenie nemajetkovej ujmy bude vychádzať
z výšky priznaného nároku 5 000 eur.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania,
napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalovaný, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie na základe súdnej praxe s odkazom na
rozhodnutia súdov považoval uznesenie o vznesení obvinenia za automaticky nezákonné rozhodnutie
a to len z dôvodu, že trestné konanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Takýto prístup súdu nie
je akceptovateľný, nakoľko možnú zákonnosť, či nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia je

potrebné posudzovať vždy aj s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. Vydanie uznesenia o
vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba
z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou
osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (II. ÚS 163/2013-50). Navyše, uviedol, že táto súdna
prax nekorešponduje s predmetnou vecou. Hlavný rozdiel je založený na tej skutočnosti, že skutkový

stav v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia sa zásadne zmenil až počas konania pred
Krajským súdom v Nitre, ktorý vydal oslobodzujúci rozsudok. Trestné stíhanie bolo dovtedy úplne
zákonné a dôvodné a dôkazná situácia nasvedčovala záverom, pre ktoré mal byť žalobca odsúdený, čo
potvrdzujú aj dva predošlé rozsudky o vine žalobcu. Súd prvej inštancie prevzal závery súdnej praxe beztoho, aby zobral do úvahy všetky okolnosti prípadu. Súdom prvej inštancie udávanú judikatúru pritom
nemožno vykladať mechanicky tak, že každý oslobodzujúci rozsudok znamená nezákonnosť uznesenia
o vznesení obvinenia. Nakoľko podmienka existencie nezákonného rozhodnutia je podmienkou sine qua

non, je nutné, aby súd túto podmienku riadne skúmal a zaoberal sa s ňou. Zo samotných rozhodnutí
vyplýva, že súdy vykladali ustanovenie § 6 odsek 1 zákona o zodpovednosti za škodu extenzívne s
využitím teleologického výkladu. Pri takto extenzívnom výklade dochádza zjavne k porušovaniu princípu
právnej istoty, kde orgán činný v trestnom konaní síce vydá uznesenie o vznesení obvinenia v súlade so
zákonom,alezároveňjetotopovažovanézanezákonné.Akbysúdprvejinštanciechceltaktoextenzívny

výklad aplikovať, je nutné, aby svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil, vzhľadom na konkrétne okolnosti
prípadu. Uznesenie o vznesení obvinenia nie je rozhodnutím o vine obvineného. Toto uznesenie vo
svojej podstate obvineného chráni a zaručuje mu určité práva a postavenie v trestnom konaní. V
prípade, ak by orgán činný v trestnom konaní voči osobe, u ktorej je dostatočne odôvodnený záver,
že trestný čin spáchala, nevzniesol obvinenie, konal by nezákonne a v zmysle súdnej praxe by túto
osobu ukrátil na právach riadne sa obhajovať, teda by nebola formálne obvinená, ale materiálne áno.

Z uvedeného dôvodu nemožno hovoriť o danom uznesení o vznesení obvinenia ako o nezákonnom
rozhodnutí. Ak by bol prijatý záver, že dané uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonné, tak je
nutné uviesť, že nevznesenie obvinenia pri vtedy danej dôkaznej situácií by bolo taktiež nezákonným
postupom. Ak by bol prijatý právny záver, že oslobodzujúci rozsudok je rozhodnutie o nezákonnosti
uznesenia o vznesení obvinenia, možno takto urobiť jedine za situácie, že oslobodzujúci rozsudok je

prijatý za rovnakej skutkovej situácie ako uznesenie o vznesení obvinenia, pretože ak by sa skutková
situácia pri vydávaní rozhodnutí podstatne odlišovala, nemožno hovoriť o zrušení rozhodnutia pre
jeho nezákonnosť. V danom prípade k takejto situácii došlo. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo
prijaté za určitého dôkazného stavu, ktorý odôvodňoval vznesenie obvinenia. Tento dôkazný stav sa
však zásadne zmenil počas konania na Krajskom súde v Nitre, kde došlo k zásadnému spochybneniu

kľúčového svedka. Do tohto momentu existovali všetky zákonné dôvody na trestné stíhanie žalobcu. Je
neakceptovateľné,abyorgánverejnejmociniesolzodpovednosťzaneskoršiudôveryhodnosťsvedkyne,
ktorá spočívala v jej neskoršom konaní, čo orgány činné v trestnom konaní nemohli predvídať. Uvedené
by malo za následok, že štát by prevzal zodpovednosť aj za svedkov a ich neskoršie konanie, ktorí
zmeniasvojuvýpoveďalebozanazeraniesúdunaichdôveryhodnosť.Teda,podstatnápodmienka,ktorá

zakladá nárok na škodu, teda nezákonné rozhodnutie, bola založená len na formálnom prevzatí záverov
iných súdov bez skúmania konkrétnych okolností prípadu. Vzhľadom na túto skutočnosť, nedospel súd
prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok aj nesprávne právne posúdenie
veci. Žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, tak
ako sú vymedzené zákonom č. 514/2003 Z. z. Bez preukázania existencie nezákonného rozhodnutia,

resp. nesprávneho úradného postupu, tak ako má na mysli zákon č. 514/2003 Z. z., nikdy nemôže dôjsť
ku vzniku škody podľa § 3 uvedeného zákona. Nestotožnil sa s právnym názorom, že oslobodzujúci
rozsudok automaticky znamená, že trestné stíhanie žalobcu bolo nezákonné. Oslobodzujúci rozsudok
je výsledkom dokazovania vykonaného po vznesení obvinenia a na hlavnom pojednávaní, ktoré v
momente vznesenia obvinenia ešte vykonané nebolo. Vedením trestného konania voči žalobcovi sa

sledoval legitímny cieľ riadneho vedenia trestného konania a prokuratúra ako štátny orgán si plnila
svoje zákonné povinnosti. Za nezákonné možno považovať iba také rozhodnutie orgánu verejnej moci,
ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho vydania, a nie také rozhodnutie, ktoré síce bolo v čase
jeho vydania zákonným rozhodnutím, ale na základe dokazovania vykonaného po jeho vydaní bol v
trestnom konaní ustálený iný názor. V predmetnej trestnej veci ani policajný orgán a ani prokuratúra

žiadne rozhodnutie v rozpore so zákonom nevydali a ani neviedli taký úradný postup, ktorý bol v rozpore
so zákonom. Preto žalobcovi nemohla byť spôsobená žiadna škoda. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme
žalobcu uviedol, že existenciu a následky nemajetkovej ujmy nestačí len tvrdiť, ale je potrebné ich
hodnoverne a bez akýchkoľvek pochybností preukázať. V časti uplatňovanej náhrady nemajetkovej
ujmy je žaloba iba všeobecná. Okrem subjektívnych pocitov a tvrdení žalobcu nie sú v nej uvedené

žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s jeho
trestným stíhaním vôbec nejaká nemajetková ujma vznikla. V danej veci žalobca žiadnym spôsobom
vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal. K svojim tvrdeniam nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz.
Dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní na preukázanie nemajetkovej ujmy zaťažovalo, neuniesol. Súd
prvej inštancie sa nezaoberal preukázaním tvrdení žalobcu, ale prijal ich za pravdivé a to aj navzdory

námietkam žalovaného. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia
malo následky na styk žalobcu s jeho deťmi. Žalovaný sa s týmto záverom nemôže stotožniť, nakoľko
nenesie zodpovednosť za rozhodnutia iných štátnych orgánov. Ak by žalobca skutočne mal ním
uvádzané následky, tieto by mu mali primárne vyplývať z rozvratu jeho manželstva a odcudzeniusa deťom, no nie z trestného stíhania, ktoré nasledovali až po tomto rozvrate. Žalobca nevyhľadal
odbornú pomoc, ktorej služby by mohol zrejme doložiť, a tak preukázať aj existenciu aspoň nejakej
nemajetkovej ujmy. Nakoľko žalobca tak nevykonal, považuje žalovaný náhradu nemajetkovej ujmy

za neopodstatnenú a vôbec za neprimerane vysokú. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, resp. rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že podané odvolanie žalovaného

považuje za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil. Žalovaný v dôvodoch svojho odvolania opakuje argumentáciu,
ktorú už prednášal v rámci doterajšieho priebehu konania a s ktorou sa súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia dostatočne vyporiadal. Argumentácia žalovaného uvedená v odôvodnení jeho
odvolania týkajúca sa samotného základu uplatneného nároku vychádza z nesprávneho výkladu
ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a je v príkrom rozpore ako s právnou teóriou, tak i

s ustálenou judikatúrou NS SR. V predmetnej veci k žiadnej zmene dôkaznej situácie vôbec nedošlo,
keď ako uznesenie o vznesení obvinenia, tak i obžaloba a následne i vo veci vydané prvostupňové
rozsudky, boli opreté o v podstate jediný priamy dôkaz, ktorým bola problematická výpoveď na výsledku
veci zaujatej poškodenej. Túto výpoveď ako prokuratúra, tak i súd prvého stupňa nesprávne a nelogicky
vyhodnotili ako výpoveď hodnovernú, teda postačujúcu a to ako na vznesenie obvinenia, tak i na podanie

obžaloby, a dokonca i na vydanie odsudzujúceho rozsudku. Žiaden iný - ďalší dôkaz hodnovernosť
tejto „usvedčujúcej“ výpovede nepotvrdzoval (znalecký posudok vypracovaný znalkyňou podmieňoval
správnosť svojich záverov týkajúcich sa existencie údajného syndrómu týranej osoby u poškodenej
skutočnosťou, že sa v trestnom konaní preukáže pravdivosť jej tvrdení). Z obsahu trestného spisu je
tiež možné zistiť, že samotný vyšetrovateľ pôvodne ani nemal záujem v predmetnej veci vzniesť voči

nemu obvinenie a celý prípad mienil postúpiť príslušnému okresnému úradu na prejednanie priestupku.
K vzneseniu obvinenia tak došlo až na zásah prokuratúry, ktorá dala vyšetrovateľovi pokyn vzniesť
proti obvinenému obvinenie. V danom prípade neboli ani naplnené zákonné dôvody pre vznesenie
obvinenia voči nemu, nad rámec toho, že už samotné oslobodenie spod obžaloby (a to bez ohľadu na
existenciu alebo neexistenciu zákonných dôvodov pre vznesenie obvinenia) úplne postačuje k tomu,

aby súd považoval s poukazom na ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. základ uplatňovaného nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím za odôvodnený. S poukazom na uvedené
tak možno konštatovať, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové
závery,ktorénásledneisprávneprávneposúdil.Ďalejuviedol,žepokiaľžalovanýprepriznaniefinančnej
náhrady satisfakčnej povahy požaduje, aby ju preukázal dôkazmi, tak treba zdôrazniť, že i v zmysle

dostupnej judikatúry je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá úvaha
sa má opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Takýmito zákonnými hľadiskami sú spomínané
hľadiská uvedené v § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne riadil. Z
dokazovaniavykonanéhovpredmetnejvecivyplýva,ževočinemubolovznesenéobvineniepreobzvlášť
závažný zločin týrania, za ktorý zločin zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody až na 15 rokov. Z

obsahu trestného spisu je tiež evidentné, že trestné konanie v predmetnej veci trvalo takmer 7 rokov.
Je rovnako evidentné, že samotné vznesenie obvinenia pre tak závažný zločin, za ktorý zákon dovoľuje
uložiť trest odňatia slobody až na 15 rokov, muselo a malo obrovský dopad na jeho psychiku a to o to
viac, že sa v jeho osobe jednalo o netrestaného človeka, ktorého doterajší život bol príkladný. Rovnako
je nespochybniteľný fakt, ktorý osobitne nie je potrebné preukazovať, že ako vznesenie obvinenia, tak 7

rokov trvajúce trestné konanie sa veľmi negatívne podpísalo na jeho rodinnom a spoločenskom živote.
Pokiaľ ide o rodinný život, najmä jeho vzájomný vzťah s maloletými deťmi, s ktorými po dobu trvania
trestného stíhania stratil kontakt, tieto zostali pod vplyvom ich matky a on si uvedomoval márnosť toho,
ak by sa snažil súdnou cestou dosiahnuť úpravu styku, keď bol obvinený a stíhaný za tak závažný zločin,
ktorého „obeťou“ nemala byť len jeho exmanželka, ako z časti i jeho deti. Je tiež logické a prirodzené, že

sa obával ďalších obvinení zo strany jeho exmanželky, ak by sa pokúsil s deťmi kontaktovať. Rovnako
je prirodzené, že pod vplyvom vedeného trestného stíhania voči nemu strácal i vieru v spravodlivé
rozhodnutie súdu. Tiež je viac ako pravdepodobné, že na jeho skolabovaní a hospitalizácii v marci 2017
sa musel podpísať i dlhotrvajúci stres, ktorý v dôsledku dlhotrvajúceho trestného stíhania prežíval. Za
takejto situácie je treba považovať súdom priznanú výšku nemajetkovej ujmy za plne odôvodnenú.

4. Žalovaný v následnom vyjadrení k podanému vyjadreniu žalobcu uviedol, že je mu známa ustálená
súdna judikatúra, podľa ktorej súdy rozhodujú, avšak v danom prípade v konaní pred Krajským súdom
v Nitre boli zistené také skutočnosti, ktoré neboli a nemohli byť zistené v čase vydania uznesenia ovznesení obvinenia. Zdôraznil, že štát nemôže prevziať zodpovednosť za neskoršiu zmenu svedkov a
ich dôveryhodnosť, to sú totiž okolnosti a zodpovednosť na strane svedka, a nie na strane štátu.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s
verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom
výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvej

inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

6. Predmetom konania je žaloba žalobcu o zaplatenie sumy 15 474,38 eura s 5% úrokom z omeškania
ročne zo sumy 5 474,38 eura od 23. 05. 2019 do zaplatenia, ako i náhradou trov konania. Žalobca
v žalobe uviedol, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ Nitra, odbor kriminálnej polície zo dňa 23.
03. 2012, ČVS: ORP-1509/OVK-NR-2011 PB bolo voči nemu vznesené obvinenie pre zločin týrania

blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona, a to na skutkovom
základe uvedenom v predmetnom uznesení. Sťažnosť zo dňa 29. 03. 2012, ktorú podal prostredníctvom
advokátskej kancelárie proti uzneseniu o vznesení obvinenia, bola uznesením Okresnej prokuratúry v
Nitre zo dňa 23. 04. 2012 sp. zn. 4Pv 790/2011 zamietnutá. Dňa 17. 12. 2012 bola na Okresný súd
Nitra podaná voči nemu obžaloba pod sp. zn. 4Pv790/2011. Trestné konanie sa na podklade uvedenej

obžaloby viedlo na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 5T 156/2012 a toto bolo právoplatne skončené
až rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 11. 2018, ktorým bol oslobodený spod obžaloby a to
z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že sa skutok, ktorý bol predmetom obžaloby, vôbec stal.
Dôvodil, že v súvislosti s trestným konaním, ktoré sa voči nemu viedlo, má tento voči štátu nároky
na náhradu škody, a to v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia zo strany

vyšetrovateľa PZ Nitra. Podanou žalobou si žalobca voči štátu v zmysle ust. § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 a
3 a § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. uplatnil nárok: a) na účelne vynaložené náklady v súvislosti s
jeho obhajobou v trestnom konaní predstavujúce celkom čiastku 5 474,38 eura (náhrada trov právneho
zastúpenia v trestnom konaní), b) náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. vo výške 10 000 eur. V súvislosti s požadovanou výškou predmetnej náhrady poukázal žalobca na

skutočnosť, že nebol nikdy v minulosti trestne stíhaný a žil riadnym a usporiadaným rodinným životom
a to až do doby, kým jeho exmanželka nepodala na neho účelové trestné oznámenie, v ktorom ho lživo
obvinila zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby. Orgány činné v trestnom konaní jeho obhajobe
neverili, a to napriek tomu, že okrem výpovede jeho exmanželky neexistovali proti nemu žiadne ďalšie
dôkazy, ktoré by jej výpoveď potvrdzovali. V priebehu sedem rokov trvajúceho trestného konania bol

v nepretržitom strese a obavách. Stroskotal jeho rodinný život, maloleté deti, ktoré sa bál z obavy
pred ďalším krivým obvinením navštevovať, sa mu odcudzili. Nakoniec sa radšej rozhodol odsťahovať
na východ Slovenska, kde žije jeho rodina, a to napriek tomu, že mal v Nitre dobré zamestnanie
a zamestnávateľ bol s jeho prácou spokojný. Sedem rokov trvajúce trestné konanie tak závažným
spôsobom zasiahlo do jeho života, pričom následky uvedeného zásahu sú nezvratné.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak

a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania ( okrem prípadov

uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.11. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v danej veci správne zistil skutkový stav a
z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. S poukazom na uvedené dôvody,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny

potvrdil, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

12. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 z. z. je zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej

úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na
náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že
ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia

o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Podstata nároku na náhradu škody sa pritom v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného stíhania.

13. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť.
Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu
povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci
je výsledok tohto konania.

14. Uvedené závery vychádzajú z jednotne prijatých záverov dovolacím súdom, vyjadrených i v
rozsudkoch sp. zn. 6Cdo/75/2017, sp. zn. 9Cdo/65/2020, sp. zn. 4Cdo 66/2018, na ktoré okrem tých,
ktoré uviedol i súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, odvolací súd poukazuje. Tieto rozhodnutia
spočívajú na právnych záveroch zodpovedajúcich záverom ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí zo
dňa 7. júla 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016 konštatoval, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím

trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného
v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatoval, že ak bolo

trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,
nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo
obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo
obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných
práv jednotlivca.

15. V kontexte vyššie uvedeného, pokiaľ potom súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný zodpovedá
za škodu, ktorá bola žalobcovi spôsobená pri výkone verejnej moci rozhodnutím o vznesení obvinenia
podľa§3ods.1písm.a/zákonač.514/2003Z.z.,takýtozáversúduprvejinštanciejesprávnyaodvolací
súd sa s ním stotožňuje. Na uvedenom závere nič nemení ani poukaz žalovaného na Nález ÚS SR II

ÚS 163/2013 zo dňa 13. 11. 2013, udávajúc, že prípadná rozdielnosť rozhodovania NS SR a ÚS SR
bola prekonaná a t. č. neexistuje, keď v čase po rozhodnutí NS SR sp. zn. 4MCdo/15/2009 najvyšší súd
nevydal rozhodnutie, ktoré by v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo založené na odlišných právnych
záveroch, súčasne tiež zodpovedajúcim záverom ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. I ÚS 320/2016
(viď NS SR sp. zn. 4Cdo/66/2018).

16. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne právne posúdil nielen základ
uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému, ale správne rozhodol i o priznanej výške nemajetkovej
ujmy žalobcovi 5 000 eur.

17. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí poškodenému za splnenia predpokladu, že
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ktorú preto nemožno
uspokojiť inak (§ 17 ods. 2). Kritéria, podľa ktorých sa stanovuje jej výška, určuje zákon príkladmo (§17 ods. 3). Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. sa výška náhrady nemajetkovej ujmy určuje s
prihliadnutím najmä na: a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení.

18. Trestné stíhanie vždy predstavuje závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie
negatíva a dopad na všetky stránky jeho života. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho

cti, dobrej povesti, dôstojnosti, ale určitým spôsobom porušuje rešpektovanie a ochranu súkromného,
rodinného života, osobnej cti a dobrej povesti, tak ako to zaručuje čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR.

19. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy zohľadnil zákonnom stanovené kritériá jej určenia s ohľadom na okolnosti daného
prípadu, ako i prihliadol na princíp spravodlivosti a primeranosti. Prihliadol na osobu poškodeného a

na to, že pred vznesením obvinenia bol bezúhonný. Rovnako prihliadol na dĺžku trestného stíhania
sedem rokov, k čomu odvolací súd dopĺňa, že táto ohraničuje v čase trvanie zásahu do osobnosti, ktorý s
postupujúcim časom spravidla rastie. Neprimeraná dĺžka stíhania spôsobuje udržiavanie osoby v stave
neistoty. Rovnako je namieste uviesť i to, že nielen dĺžka trestného stíhania, ale i povaha trestnej veci,
je kritériom, ktoré je dôvodné zohľadniť z hľadiska rozhodovania o výške priznanej náhrady, keď treba

konštatovať, že čím závažnejší trestný čin sa kladie osobe za vinu, tým negatívnejšie prežíva obvinený
trestné stíhanie, pretože sa obvykle spája s hrozbou prísnejšieho trestu a vyššieho spoločenského
odsúdenia. Vyššie uvedené okolnosti nesporne vyplynuli zo súdom prvej inštancie pripojeného trestného
spisu, bez toho, aby ich bolo potrebné ďalej dokazovať. Súd prvej inštancie správne zohľadnil námietku
žalovaného o rozvrate manželstva žalobcu a jeho bývalej manželky už pred vydaním uznesenia o

vznesení obvinenia, a to s ohľadom na samotný charakter trestného činu kladeného žalobcovi za vinu,
ako i jeho skutkovú podstatu. Uvedené však nesporne, bez ohľadu na to, či žalobca využil alebo nie
zákonné prostriedky na zabezpečenie stretávania sa s deťmi pochádzajúcimi z manželstva, zasiahlo
sféru jeho súkromného a rodinného života, reálnym narušením vzťahu a stratou kontaktu s deťmi. Z
rozhodovacej činnosti súdov vo veciach maloletých detí je pritom známe, že v konkrétnych prípadoch

ani vydané súdne rozhodnutie upravujúce práva a povinnosti rodičov k deťom za stavu rozvratu vzťahov
medzi rodičmi, nie je spôsobilé zmeniť kvalitu vážne narušených vzťahov rodiča a dieťaťa, a ak faktorom,
ktorý mal vplyv na stav vzťahu rodiča a dieťaťa, bolo prebiehajúce trestné stíhanie, nie je dôvodné podľa
názoru odvolacieho súdu na tento fakt neprihliadnuť. Súd prvej inštancie rovnako správne prihliadol
na následky trestného stíhania žalobcu v spoločenskej oblasti, ktoré ho viedli k zmene zamestnania a

odsťahovaniu sa na východ Slovenska. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal vznik ujmy, s
touto argumentáciou žalovaného sa ani odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) nestotožňuje,
poukazujúc na vyššie uvedené, keď jednak rozhodujúce okolnosti, ktoré súd prvej inštancie zohľadnil
pri určení výšky nemajetkovej ujmy boli súdu zrejmé z pripojeného trestného spisu, ako i sám žalovaný
skutkové okolnosti prezentované žalobcom, ktoré zohľadnil súd prvej inštancie ako negatívne následky

žalobcu v dôsledku jeho trestného stíhania (zmena zamestnania, presťahovanie sa) nerozporoval.
Okolnosť, že žalobca nevyhľadal odbornú lekársku pomoc za účelom zmiernenia následkov prežívaných
útrap spojených s trestným stíhaním, nie je určujúcim faktorom jeho reálneho psychického prežívania a
ako na zásadnú ani nemožno na ňu prihliadať. Súd prvej inštancie rovnako správne prihliadol a poukázal
na rozsah odškodnenia v iných obdobných veciach a i v tomto ohľade je ním priznaná výška náhrady

nemajetkovej ujmy žalobcu primeraná.

20. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny v
zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).