Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 27, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/95/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311207389
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Miničová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1311207389.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: DARA studio, spol. s r.o., so sídlom Párovská
9/4, Nitra, IČO: 44 912 188, zastúpeného JUDr. Evou Hlaváčovou, advokátkou so sídlom Farská
12, Nitra, proti žalovanej: Ing. J. G. H., I. XXXXX/XXG, G., zastúpenej BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o.,
advokátska kancelária, so sídlom Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, o zaplatenie 3.968,- Eur s
príslušenstvom, v konaní o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.

apríla 2019, č. k. 2Cob/41/2018-555, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovanej o d m i e t a.

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III, ako súd prvej inštancie, rozsudkom zo dňa 12.07.2017, č. k.

26Cb/72/2011-498 návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Ďalej zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi sumu 3.968,- Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania p.a. od 09.10.2010 do zaplatenia a
žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia 3.968,- Eur
titulom nezaplatenia za činnosť vykonanú v súvislosti s organizáciou a zabezpečením svadby konanej

dňa 14.08.2010. Rozsudkom súdu zo dňa 24.04.2013, č. k. 26Cb/72/2011-243, okresný súd návrh
zamietol. Dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že uznal námietku žalovanej o nedostatku
aktívnej legitimácie žalobcu za dôvodnú. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozhodnutím
zo dňa 13.01.2015, č. k. 2Cob/265/2013-326 rozsudok Okresného súdu Bratislava III zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a dospel k
záveru, že pre posúdenie existencie nároku žalobcu na zaplatenie faktúr č. 2010/26 a č. 2010/27

bolo primárne nevyhnutné objasniť okruh subjektov zaviazaných zo zmluvy uzatvorenej za účelom
zabezpečenia organizácie svadby. Podľa názoru konajúceho súdu išlo v danom prípade o inominátnu
zmluvu uzatvorenú podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Následne bolo celé dokazovanie,
ako aj posudzovanie pravdivosti tvrdení strán a vnútornej logiky prezentovaného skutkového stavu
podmienené bezformálnosťou uzatvorenej zmluvy, vyplývajúcou jednak zo zákona, ako aj z dohody
zmluvných strán.

3. Z tvrdení strán sporu, ako aj z predložených dôkazných prostriedkov (vzájomná mailová komunikácia
strán sporu, predbežná kalkulácia - návrh, dohodnutá konečná suma diela, vrátane zmluvných
podmienok spolupráce, príjmový pokladničný blok zo dňa 26.01.2010) mal okresný súd za preukázané,
že v rámci predzmluvných rokovaní konali a k uzatvoreniu zmluvy došlo medzi žalovanou a fyzickou
osobou - podnikateľom O. L. DARA. Svedčí o tom predovšetkým skutočnosť, že návrh zmluvných

podmienok, vrátane predbežnej kalkulácie, ako aj zálohová faktúra znela na meno O. L. ako podnikateľa.
Do tohto okamihu nebol okruh zmluvných strán pred súdom sporný. Situácia sa zmenila v súvislostis vystavením ďalších zálohových faktúr, ktoré zneli na meno žalobcu ako obchodnej spoločnosti. S
odkazomnatietofaktúryžalobcavkonanítvrdil,ženiekedyvjúni2010(pravdepodobnedňa08.06.2010)
došlo medzi O. L. ako konateľkou žalobcu a žalovanou k ústnej dohode o tom, že organizácia svadby,

ako aj fakturácia poskytnutého plnenia bude vykonávaná prostredníctvom žalobcu ako obchodnej
spoločnosti. Dôvodom takejto zmeny mala byť ekonomická výhodnosť takto uzatvorenej zmluvy pre
žalovanú, ktorej sa týmto nenavýši výsledná suma za organizáciu svadby o DPH.

4. Žalovaná počas celého priebehu konania popierala, že by v súvislosti s organizáciou svadby

kedykoľvek vstúpila do zmluvného záväzku so žalobcom. Poukazovala predovšetkým na predzmluvné
dojednania strán formou e-mailovej komunikácie, na zaplatenie zálohovej faktúry vo výške 100,- Eur,
kedy bola jednoznačne za stranu záväzku označená O. L. DARA ako fyzická osoba - podnikateľ. Ďalej
poukazovala aj na absenciu akéhokoľvek dôkazu jednoznačne preukazujúceho zmenu zmluvy ako
celku, či zmenu v osobe účastníka zmluvy. Zálohové faktúry (č. 2010/16, č. 2010/20, č. 2010/21, č.
2010/22) podľa žalovanej nesúviseli s organizáciou svadby, ale sa týkali iných obchodov so žalobcom,

faktúru č. 2010/22A žalovaná nikdy nevidela, ani neplatila. Žalovaná bola v priebehu konania opakovane
vyzvaná na predloženie akéhokoľvek dôkazu preukazujúceho existenciu iného obchodného vzťahu so
žalobcom, predloženie reklamného materiálu agentúry žalovanej však podľa konajúceho súdu žiadnym
spôsobom neprispelo k preukázaniu pravdivosti jej tvrdení.

5. Okresný súd zdôraznil, že v priebehu celého konania žalovaná spochybňovala autenticitu e-
mailovej správy zo dňa 08.06.2010, ktorou mala žalobcovi navrhnúť fakturovanie s predmetom služby
„poradenstvo a spolupráca pri organizovaní spoločenských akcií." Na preukázanie svojho tvrdenia
prezentovala súdu oznámenie správcu domény EXO TECHNOLOGIES spol. s r.o., ktorý spravoval
doménu žalovanej. Z tohto oznámenia však podľa konajúceho súdu nevyplýva, že predmetná správa zo

dňa 08.06.2010 nebola nikdy poslaná zo strany žalovanej žalobcovi.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že odvolávanie sa na obchodné tajomstvo a absenciu súvislosti s
prejednávanou vecou neobstojí pred súdom ako dôvod, pre ktorý si žalovaná nemôže riadne splniť
svoju dôkaznú povinnosť. Preto pre túto časť procesnej obrany žalovanej podľa okresného súdu platí, že

pokiaľ nepreukázala žiadnu skutočnosť, ktorá by dôveryhodne spochybnila súvislosť zálohových faktúr
s organizáciou svadby, v tejto časti neuniesla svoje dôkazné bremeno. Napokon aj časové hľadisko
vystavenia faktúr a zaplatenia, nasvedčuje tomu, že faktúry súviseli s organizáciou svadby tak, ako to
pred súdom tvrdil žalobca. Komparáciou výpovedí žalobcu a žalovanej a ich posúdením vo vzájomnej
súvislosti aj s ďalšími vykonanými dôkazmi súd prvej inštancie konštatoval, že výpoveď žalovanej

nepôsobila v porovnaní s výpoveďou žalobcu dôveryhodne, a preto súd mal za preukázané, že zálohové
faktúry súviseli so službami poskytovanými žalobcom v rámci organizácie svadby.

7. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či došlo medzi žalobcom a žalovanou k dohode o tom,
že organizáciu svadby zabezpečí žalobca ako obchodná spoločnosť. Spornou zostala predovšetkým

údajná ústna dohoda o tom, že svadba bude zabezpečovaná prostredníctvom obchodnej spoločnosti,
keďže o existencii takejto dohody nevypovedal priamo žiaden dôkaz. Podľa okresného súdu je
nepravdepodobné, aby žalovaná opakovane platila niekoľko faktúr za služby spojené s organizáciou
svadby na účet žalobcu, pokiaľ bola presvedčená o tom, že svadba je organizovaná fyzickou osobou
- podnikateľom. Ďalšou rozhodujúcou okolnosťou, ktorá spochybňovala tvrdenie žalovanej o tom, že

v súvislosti so svadbou nikdy nejednala so žalobcom, je aj následná komunikácia medzi žalovanou a
žalobcom pri vrátení faktúry č. 2010/26 a faktúry č. 2010/27, pričom tieto listiny boli výslovne adresované
žalobcovi ako obchodnej spoločnosti. So žalobcom ako obchodnou spoločnosťou primárne konala
samotná žalovaná, a toto konanie žalovanej považoval konajúci súd za smerodajné pre určenie obsahu
vôle žalovanej.

8. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že prvýkrát bola namietaná absencia aktívnej
legitimácie na konanie až po začatí konania na civilnom súde, na čom bola následne postavená celá
procesná obrana žalovanej. Okresný súd však dospel k záveru, že procesná obrana žalovanej v tejto
veci koliduje s jej vonkajšou manifestáciu vôle počas existencie zmluvného vzťahu v čase pred začatím

konania, hoci v prípade absencie písomnej formy zmluvy mohli spočiatku okolnosti prípadu budiť dojem,
že organizácia svadby bola dojednaná s fyzickou osobou - podnikateľom. So zreteľom na pravidlá
výkladu vôle strán uvedené v § 266 ods. 1 až § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie
konštatoval, že zo správania strán vyplynulo, že medzi nimi došlo k dohode o takej úprave vzájomnýchvzťahov, že svadba dňa 14.08.2010 bude organizovaná žalobcom, v dôsledku čoho aj náklady vzniknuté
v súvislosti s organizáciu svadby bude účtovať žalobca.

9. Po prijatí záveru o aktívnej legitimácii žalobcu na konanie bolo pre ďalšie rozhodovanie podľa
okresného súdu podstatné zistiť, či nárok uplatňovaný v prejednávanej veci je dôvodný, či žalobca reálne
poskytol plnenia vyúčtované vo faktúre č. 2010/26 a vo faktúre č. 2010/27 a či bolo plnenie poskytnuté
v kvalite a množstve vymienenom žalovanou. Súd prvej inštancie uviedol, že v rámci celého priebehu
konania žalovaná pred prvostupňovým súdom žiadnym spôsobom nespochybnila uplatňovaný nárok čo

do jeho dôvodu a výšky. Svoju procesnú obranu postavila výhradne na námietke nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcu na konanie.

10. Okresný súd zdôraznil, že skutočnosť, či uplatňovaný nárok zahŕňa len preukázane poskytnuté
plnenia zo strany žalobcu, v kvalite prípadne množstve požadovanom žalovanou a v správne vyčíslenej
výške, nebola pred súdom zo strany žalovanej nikdy sporovaná. Súd vykonával v priebehu celého

konania aj v súvislosti s názorom odvolacieho súdu, vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení, rozsiahle
dokazovanie a stranám bol poskytnutý široký priestor na prezentáciu a preukázanie svojich tvrdení pred
súdom. Keďže žalovaná uplatňovaný nárok nepoprela, postupoval okresný súd v zmysle § 151 ods. 1
C. s. p. a výšku neuhradenej pohľadávky považoval za nespornú a žalobnému návrhu v celom rozsahu
vyhovel. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p.

11. Na odvolanie žalovanej, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, napadnutým rozsudkom zo dňa
30.04.2019, č. k. 2Cob/41/2018-555, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, keďže ten
riadne zistil skutkový stav, na zistený skutkový stav aplikoval príslušnú právnu normu, ktorú správne
interpretoval a rozhodnutie bolo vydané v súlade s procesným právom.

13. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že spor už bol rozhodnutý rozsudkom okresného súdu zo

dňa 24.04.2013, ktorým bola žaloba zamietnutá pre nedostatok aktívnej legitimácie, pričom odvolací súd
tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom.
Súd prvej inštancie už teda nemal povinnosť striktne postupovať podľa ust. § 181 ods. 2 C. s. p., ktoré
upravuje postup súdu na prvom pojednávaní, resp. pri predbežnom prejednaní sporu.

14.Odvolacísúdzdôraznil,žeokresnémusúduuložilpovinnosťnáležitezistiťskutkovýstav,čonesporne
predpokladalo zaoberať sa aktívnou legitimáciou žalobcu, ako aj samotným nárokom. Žalovaná si
musela byť týmto podľa odvolacieho súdu vedomá, že ak chce byť v spore úspešná, musí preukázať
nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu, resp. že nárok žalobcu je nedôvodný. Zároveň
považoval odvolací súd za potrebné uviesť, že ak bola žalovaná toho názoru, že v prípade preukázania

aktívnej legitimácie žalobcu je sporná aj samotná výška žalovanej sumy, nestačilo, aby uviedla
všeobecné tvrdenie, že žalobkyňa dielo neprevzala, nedisponuje protokolom o odovzdaní a nebola
schopná objektívne činnosti vykonať.

15. V tomto prípade podľa odvolacieho súdu nemožno považovať vyjadrenie žalovanej zo dňa

27.01.2012 za substancované popretie, keďže je všeobecné a týkalo sa spochybnenia činnosti
žalobcu ako obchodnej spoločnosti, t.j. námietky aktívnej legitimácie. Taktiež nemožno považovať za
účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu tvrdenie, že súd má preskúmať detailne položky a vytýčiť
pojednávanie v rozsahu 10 hodín. Takéto tvrdenie bez popretia konkrétnych položiek a uvedenia, čo
vlastne popiera, či dôvod, rozsah, kvalitu alebo cenu, možno jednoznačne podľa odvolacieho súdu

označiť za nesubstancované tvrdenia, na ktoré nebolo potrebné prihliadať. Súd prvej inštancie teda
dospel podľa odvolacieho súdu k správnemu záveru a postupoval správne, ak skonštatoval, že žalovaná
nárok nepoprela, v dôsledku čoho nárok žalobcu možno považovať za nesporný. Odvolací súd dodal,
že zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 12.07.2017 vyplýva, že súd prvej inštancie vyzval
sporové strany, aby označili dôkazy, ktoré navrhujú vykonať a následne ich vyzval, aby vec zhrnuli.

Žalovaná, resp. jej právny zástupca nenavrhol vykonať žiaden dôkazy, trval na námietke nedostatku
aktívnej legitimácie a v rámci záverečnej reči uviedol, že právny vzťah bol uzavretý s fyzickou osobou.16. Odvolací súd ďalej nesúhlasil s námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval,
ak nevykonal rozsiahle dokazovanie navrhnuté žalovanou k jednotlivým položkám na faktúrach.
Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že žalovaná nemala žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie.

Rovnako sa odvolací súd nestotožnil ani s námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. K tejto námietke krajský súd uviedol, že
súd prvej inštancie vykonal rozsiahle a postačujúce dokazovanie ohľadne organizácie svadby, resp.
aktívnej legitimácie žalobcu a e-mailovej správy zo dňa 08.06.2010, s ktorými závermi sa odvolací
súd plne stotožnil. Odvolací súd zdôraznil, že ak žalovaná tvrdila, že predložené faktúry nesúvisia so

zmluvným vzťahom strán sporu, mala označiť dôkazy na preukázanie, čoho sa týkali. Pokiaľ ide o novotu
v odvolacom konaní a teda návrh žalovanej na výsluch svedkyne S. I., odvolací súd nesúhlasil s tým,
že ide o novotu, z ktorého dôvodu takýto dôkaz v odvolacom konaní nie je prípustný.

17.Napokonsaodvolacísúdstotožnilajsnázoromsúduprvejinštancie,žezmluvnývzťahbolopotrebné
podradiť pod § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže vznikol medzi žalobcom ako obchodnou

spoločnosťou a žalovanou ako podnikateľkou. Predmetom zmluvy bola organizácia svadby, čo zahŕňalo
rôzne činnosti spočívajúce v koordinácii svadby, poskytnutých službách, ako aj dodaní tovaru. Podľa
odvolacieho súdu je nesporné, že žalovaná ako podnikateľka uzatvorila so žalobcom zmluvu ústnou
formou,pričom predmetčinnostizahŕňalpožiadavkyžalovanejtýkajúcesaorganizáciesvadby.Odvolací
súd sa stotožnil aj s uplatnením výkladového pravidla, v zmysle ktorého je v prípade nejasností ohľadne

obsahu zmluvy potrebné vykladať zmluvu vo svetle zásady ochrany dobrej viery, teda tak, aby bola
chránená dobromyseľnosť toho komu bol právny úkon určený. Zo správania strán sporu pred začatím
súdneho konania nevyplývalo, že by žalovaná namietala existenciu zmluvného vzťahu so žalobcom
ako obchodnou spoločnosťou. Odvolací súd zároveň nesúhlasil s názorom žalovanej, že zmluvný vzťah
medzi stranami sporu možno podradiť pod príkaznú zmluvu podľa § 724 Občianskeho zákonníka, ktorá

predstavuje klasický zmluvný typ.

18. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie, ako vo výroku vecne správny potvrdil a o náhrade
trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p.

19. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (č. l. 604 spisu), prípustnosť ktorého
odôvodnila § 420 písm. f/ C. s. p. teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Podľa žalovanej ďalej napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci,
pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací

súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.).

20. Žalovaná v podanom dovolaní poukázala na skutkové okolnosti prejednávaného sporu a uviedla,
že počas konania pred súdom prvej inštancie jednotlivé položky, z ktorých žalovaná suma vyplývala
opakovane spochybňovala (viď podkapitolu D2 odvolania), no súd prvej inštancie tieto skutočnosti

aj napriek sporovaniu týchto skutočností mal nelogicky vyhodnotiť ako nesporné vychádzajúc z
ustanovenia § 186 ods. 2 C. s. p. Takýto postup považuje dovolateľka za nesprávny, nakoľko námietky
strany sporu za žiadnych okolností nie je možné vyhodnotiť ako zhodné tvrdenia. Takýto postup by
odporoval základným pravidlám formálnej logiky. Súd prvej inštancie a ani odvolací súd si tak v konaní
podľa žalovanej neoverili, ktoré tvrdenia strán sporu je skutočne možné považovať za nesporné a

ktoré nie. V dôsledku uvedeného následne vo veci konajúce súdy mali poprieť vznesené námietky v
konaní bez toho, aby k tomu bol daný akýkoľvek relevantný dôvod. Týmto má žalovaná za to, že jej
bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné právo žiadať od žalobcu predloženie dôkazov za
účelom preukázania sporných tvrdení, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Zároveň
žalovaná uviedla, že celková spornosť veci (ako aj absencia zhodných tvrdení medzi stranami sporu)

vyplýva už zo samotnej žaloby a jej príloh vyjadrujúcich reklamácie poskytnutých služieb.
21. Ku konštatovaniu odvolacieho súdu ohľadom záverečnej reči, na ktorej bola vyjadrená námietka
nedostatkuaktívnejvecnejlegitimácieanebolpopretýsamotnýnárok,dovolateľkauviedla,žezáverečné
reči nemusia byť prednesené a iba poukazujú na tvrdenia strán sporu prednesené počas súdneho
konania. Takýto postoj k veci taktiež prikladá význam výlučne protokolácii záverečnej reči, ale vôbec

neprihliada na skutkovú argumentáciu prezentovanú počas celého súdneho konania.

22. Ďalej dovolateľka poukázala na to, že sa súdne konanie začalo počas roku 2011, kedy nebol
účinný Civilný sporový poriadok. Občiansky súdny poriadok bol v účinnosti v čase, kedy došlo k vydaniuprvéhorozsudkuokresnéhosúduaajuzneseniakrajskéhosúdu(kasačného);ďalšírozsudokokresného
súdu a napadnuté rozhodnutie boli vydané už počas účinnosti Civilného sporového poriadku. Podľa
dovolateľky väčšina a hlavná podstata skutkovej argumentácie prezentovanej v súdnom konaní bola

prezentovaná ešte počas účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na túto skutočnosť
dovolateľka nemohla vedieť, že ak sa súd prvej inštancie nestotožní s jej námietkou k aktívnej vecnej
legitimácii žalobcu, nedá jej na základe ustanovení o popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej
koncentrácii konania absolútne žiaden priestor ďalej argumentovať k jednotlivým položkám, z ktorých
vyplývala žalovaná suma a že tvrdenia strán sporu v tejto časti vyhodnotí súd ako zhodné a vydá

prekvapivé súdne rozhodnutie. Týmto má dovolateľka za to, že konajúce súdy použili ustanovenia
Civilného sporového poriadku vyslovene v jej neprospech v rozpore s prechodným ustanovením §
470 ods. 2 C. s. p. o popretí skutkových tvrdení protistrany a o sudcovskej koncentrácii. Takéto
použitie dotknutého ustanovenia je retroaktívnym, kedy mal súd v prípade prezentácie nedostatočne
substancovaných tvrdení niektorých zo strán sporu využiť možnosť podľa § 150 ods. 2 C. s. p. a vyzvať
strany sporu o ďalšie skutkové tvrdenia. Takéto odopretie uskutočňovania procesných práv vzhľadom

na dôležitosť týchto práv dosahuje takú intenzitu, že bezpochyby smerovalo až k tomu, že podľa názoru
dovolateľky došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.

23. Žalovaná ďalej zastáva názor, že ak by vo veci konajúce súdy prejednávanú vec po správnosti
posúdili aj v zmysle základných princípov Civilného sporového poriadku, konkrétne jeho čl. 11 ods.

3, mohli by vo veci dospieť k celkom iným právnym záverom, ako sú závery obsiahnuté v rozsudku
okresného súdu a v napadnutom rozhodnutí. Podľa dovolateľky ani súd prvej inštancie a ani odvolací
súd týmto spôsobom nekonali, na základe čoho je ich postup vo veci nevyhnutné označiť ako nesprávny,
ktorým malo byť porušené jej právo na spravodlivý proces v podobe neprimeraného znevýhodnenia
žalovanej oproti osobe žalobcu.

24. Ďalšou procesnou vadou bola podľa dovolateľky tá, že konajúce súdy neprihliadli na opakované
zmeny žaloby nielen ohľadom subjektu vstupujúceho do zmluvného vzťahu, ale aj ohľadom
hmotnoprávneho postavenia žalobcu na základe štyroch rôznych skutkových tvrdení. Žalobca v rámci
zmien síce nemenil žalobný petit, menil však skutočnosti pre ním uplatnený nárok. Pasivita súdu prvej

inštancie ohľadom zmeny žaloby viedla k tomu, že žalovaná k veci počas súdneho konania nemohla
relevantne reagovať a argumentáciu žalobcu popierať a spochybňovať, nakoľko nedošlo k vydaniu
rozhodnutia o zmene žaloby. Následne došlo k vydaniu prekvapivého súdneho rozhodnutia vo veci
samej.

25. Dovolateľka v podanom dovolaní poukázala aj na to, že odvolací súd neakceptoval jej skutkové
tvrdenia ohľadom toho, že medzi ňou a žalobcom existoval aj iný zmluvný vzťah než ten, ktorého sa
malo súdne konanie týkať, v rámci ktorého došlo aj k úhrade viacerých zálohových faktúr. Odvolací
súd preto dospel k záveru, že v ďalšom priebehu konania pred súdom prvej inštancie bude musieť
žalovaná preukázať to, že sporné platby, ktoré podľa ich obsahu neboli platbami zálohovými sa netýkali

organizovanej svadby, čo malo mať vplyv aj na konečné právne závery o tom, či bol žalobca vo
veci aktívne vecne legitimovaný alebo nie. Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, na rozdiel
od súčasných ustanovení Civilného sporového poriadku, však takéto presuny dôkazného bremena
neumožňovali. Práve naopak, platila zásada, podľa ktorej bol žalobou uplatnený nárok povinný
preukázať žalobca, ktorý tým pádom niesol dôkazné bremeno. Vyššie opísaný postoj odvolacieho súdu,

ktorý bol súd prvej inštancie následne povinný rešpektovať, tak nie je možné podľa dovolateľky označiť
inak, ako postup svojvoľný a v rozpore s vtedy účinným procesným kódexom. Týmto postupom bolo
žalovanej zo strany odvolacieho súdu prakticky znemožnené preukázať skutočnosti, ktoré podľa jeho
názoru mala preukazovať, čím došlo podľa dovolateľky k nezákonnému vytvoreniu fikcie dôvodnosti
žaloby, nakoľko takto vytvorený nezákonný stav nemohol viesť k jej úspechu v súdnom konaní. Tento

postup bol pritom namietnutý aj počas samotného súdneho konania s dôrazom na skutočnosť, že bola
vyzvaná na preukázanie neexistencie právnej skutočnosti, čo súdna prax ani nepripúšťa.

26. K dovolaciemu dôvodu vyvodeného podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. žalovaná uviedla, že
ak by aj so žalobcom hypoteticky mienila vstúpiť do nejakého zmluvného vzťahu (čo však odmieta),

tento zmluvný vzťah platne nemohol vzniknúť, pretože niesol vážne nedostatky čo do jeho určitosti a
zrozumiteľnosti v dôsledku absentujúcich náležitostí prejavu vyžadovaných priamo zákonom. Za tieto
nedostatky považuje absenciu základných náležitosti zmluvy ohľadom predmetu zmluvy, zmluvných
strán, ceny.27. Dovolateľka je názoru, že úlohou žalobcu (resp. FO - podnikateľa) nebolo organizovať všetky
záležitostisúvisiacesosvadbou,čoprotistranavpriebehusúdnehokonaniaajpotvrdila.Tútoskutočnosť

potvrdzuje aj to, že v návrhu predbežnej kalkulácie ceny, ktorý žalovaná obdržala od FO - podnikateľa
sa uvádza suma vo výške 1.139,40 EUR, čo v žiadnom prípade nemohla byť suma za organizáciu celej
svadby. Zmluva tak niesla nedostatky vo vzťahu k neurčitosti a nezrozumiteľnosti hneď v jej predmete,
čo je jedna z najdôležitejších častí každej zmluvy. Neurčitosť a nezrozumiteľnosť sa týkala aj zmluvných
strán, kedy organizácia svadby bola objednaná z pozície fyzickej osoby - podnikateľa, vystupujúcej pod

obchodným menom Ing. Natália Kacinová - QUEEN OF SLOVAKIA AGENCY, no viaceré dokumenty
(napr. dodací list a rozpočet pre objednávateľa boli vystavené na fyzické osoby J. G. a Z. G., čiže na
úplne iné subjekty než ako bola osoba objednávateľa. Z údajne konkludentne uzavretej zmluvy napokon
nevyplýva ani spôsob určenia ceny za poskytnuté služby (čí pôjde o paušálny spôsob úhrady alebo o
detailné vyčíslenie za každú jednu poskytnutú službu), kedy podľa žalovanej dochádzalo k svojvoľnému
navyšovaniu ceny až na sumu 3.968,- EUR, oproti sume 1.139,40 EUR.

28. Vzhľadom na uvedené nedostatky zmluvy, na základe ktorej malo dôjsť k organizácii svadby, má
dovolateľka za to, že sa jedná o tak zásadné nedostatky prejavu vôle, že tieto viedli až k absolútnej
neplatnosti zmluvy kvôli jej neurčitosti, nezrozumiteľnosti. Súd prvej inštancie a ani odvolací súd však
v priebehu súdneho konania zmluvu neposúdili z hľadiska možnosti jej absolútnej neplatnosti, a to

aj napriek tomu, že to bolo ich úradnou povinnosťou. Konajúce súdy preto postupovali a rozhodli v
rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu (sp. zn. 5Cdo/205/2008, 4Cdo/119/2011,
2Cdo/229/2016) a vec nesprávne právne posúdili vo vzťahu k platnosti zmluvy, na základe ktorej malo
dôjsť k organizácii svadby, čo viedlo aj k ich nesprávnym právnym záverom vo veci.

29. Žalovaná preto navrhuje, aby dovolací súd uznesením zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v
Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že jej prizná náhradu trov konania vo výške 100 %.

30. Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol (č. l. 717 spisu), že s ním nesúhlasí. Čo
sa týka samotných dovolací dôvodov, podľa žalobcu nimi žalovaná pomerne rozsiahlo opisuje údajné

pochybenia konajúcich súdov, ktorými však nedokáže dôveryhodne vyvrátiť jej obranu zameranú na
argumentáciu spochybnenia aktívnej legitimácie žalobcu. Žalobca je názoru, že nesplnenie povinnosti
tvrdiť, resp. uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality malo pre stranu procesnoprávny dôsledok v podobe
neúspechu v spore. V ostatnej časti vyjadrenia k dovolaniu poukázal žalobca na pohľad, ktorým on sám
vnímaskutkovéokolnostidanéhoprípadusodkazomnanezrozumiteľnosťpodanéhodovolania.Žalobca

preto dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolanie žalovanej v celom rozsahu odmietol ako nedôvodné s
tým, že jej uloží povinnosť náhrady trov dovolacieho konania.

31. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd") ako súd dovolací [§ 35 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.")], po zistení, že dovolanie podala včas

dovolateľka zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§
443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je potrebné odmietnuť, pretože
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

32. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie

odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.

33. Podľa ustanovenia § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,

že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. Otázka posúdenia, či
sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu. V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o

naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 C. s. p. (rovnako aj I. ÚS
438/2017).34. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p., keďže má za
to, že postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je ďalej
odôvodnené tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej

riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.
a/ C. s. p.)

35. Podľa § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

36. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p., rozhoduje dovolací súd výlučne
na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje
prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi
(§440C.s.p.)kľúčovývýznamvtomzmysle,žeposúdenieprípustnostidovolaniavtomtoprípadezávisí

od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje
toto ustanovenie.

37. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju sám, nakoľko nemôže byť

viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 C. s. p. oprel dovolateľ prípustnosť
dovolania (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020).

38. Podľa § 428 C. s. p., dovolateľ musí v dovolaní popri všeobecných náležitostiach podania uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
39. Podľa § 431 ods. 1 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (ods. 2).

40. Podľa § 432 ods. 1 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutiespočívavnesprávnomprávnomposúdeníveci.Dovolacídôvodsavymedzítak,žedovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (ods. 2).

41. Dovolací súd ďalej uvádza, že právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej
podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p., sa rozumie otázka hmotnoprávna - ktorá
sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce,
Zákona o rodine - ako aj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii
procesných ustanovení. Zároveň právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho

súdu) je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 C. s. p., no
zároveň aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku
konkrétnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho
súdu. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. apríla 2020,
sp. zn. III. ÚS 123/2020, podľa ktorého už zo samotného znenia § 421 C. s. p. je možné vyvodiť, že

vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a to v rozsahu,
či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne alebo ju ešte neriešil, je pri jej
formulácii nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia".

42. Pokiaľ v dovolaní vymedzená otázka, ktorú má podľa dovolateľa posudzovať dovolací súd,

predstavuje skutkovú otázku, nie je splnená zákonná podmienka prípustnosti dovolania uvedená v
ustanovení § 421 ods. 1 C. s. p. a takúto otázku nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí
riešiť.43. V prípade, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s.
p.), je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu, od ktorých

sa odvolací súd v riešenom spore odklonil. Tento dôvod prípustnosti sa viaže na ustálenú judikatúru
najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd
zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré
boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

44. Ak už došlo k judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia
alebo stanoviska riešiaceho túto otázku v Zbierke, je potrebné, aby súdy tento judikatórny posun
vo svojej rozhodovacej praxi zohľadňovali. Skutočnosť, že súd bez vysvetlenia nerešpektuje niektorý
judikát najvyššieho súdu, oslabuje presvedčivosť jeho rozhodnutia. Ide tiež o negatívny dopad
na predvídateľnosť súdneho rozhodovania. Súd sa pri prejednávaní a rozhodovaní určitej veci

nemusí stotožniť s judikátom najvyššieho súdu vydaným v skutkovo a právne podobnej veci, avšak
je nevyhnutné, aby svoj odlišný právny názor argumentačne (kriticky) konfrontoval v odôvodnení
rozhodnutia a dostatočne vysvetlil, prečo nebolo možné stotožniť sa s judikátom.

45. Je potom úlohou dovolacieho súdu, ak sú dôvody prípustnosti z tohto pohľadu dovolateľom uvedené,

t. j. predpokladá sa, že dovolateľ „presvedčí" dovolací súd, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, aby tento odklon, ak bude mať za to, že dovolanie je prípustné,
z hľadiska právneho posúdenia vec vyriešil. Dovolateľ preto musí v dovolaní presne uviesť, ktorý
konkrétny judikát (rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky) nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí (Veľké komentáre, Civilný

sporový poriadok, Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., 2016, str.
1382).

46. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
podľa§447písm.f/C.s.p.,je(procesnou)povinnosťoudovolateľavysvetliťvdovolaní,zčohovyvodzuje

prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 C.
s. p. v spojení s § 431 ods. 1 C. s. p. a § 432 ods. 1 C. s. p.).

47. Dovolací súd preskúmaním dovolania v prvom rade konštatuje, že v ňom v ňom absentuje
jednoznačné vymedzenie právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie)

odklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúdu.Tútoniejemožnéjednoznačnevyvodiťaniz
obsahu podaného dovolania s dopadom na jej zovšeobecnenie (III. ÚS 123/2020) s tým, že dovolateľkou
namietnuté skutočnosti predstavujú otázky skutkové, a to aj s akcentom na novo uvedenú skutočnosť
(tzv. „novotu"), ktorej však nemožno priznať účinky v zmysle § 366 C. s. p.

48. Dovolateľkou namietaná polemika uvedená v bodoch 75. nasl. podaného dovolania sa viaže na
hypotézu neurčitého zmluvného vzťahu, ktorý nemohol ani len vzniknúť pre absenciu určitosti zmluvných
strán a zrozumiteľnosti predmetu zmluvy, ako aj spôsobu určenia ceny za poskytnuté služby. Dovolací
súd zároveň uvádza, že uvedené nedostatky neurčitého zmluvného vzťahu v dovolaní prezentovanej
forme uviedla žalovaná po prvýkrát, z ktorého dôvodu na ne dovolací súd nemohol prihliadnuť v žiadnom

smere. Taktiež je možné konštatovať, že takto nastolená polemika by ani nemohla založiť prípustnosť
dovolania v rozhodovanej veci vyvodenej podľa nesprávneho právneho posúdenia, pretože absencia
podstatných náležitostí „neurčitého" zmluvného vzťahu môže byť predmetom len konkrétneho jedného
sporového konania, z čoho je zrejmé, že takáto otázka nemôže byť predmetom skoršej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu. Z tohto dôvodu, nemôže dovolací súd uskutočniť meritórny dovolací prieskum

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

49. Dovolací súd taktiež konštatuje, že záver o neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p.
pri riešení tzv. skutkových otázok zaujal už vo svojich skorších rozhodnutiach (v podrobnostiach viď aj
1Obdo/47/2017, 4Obdo/45/2017 a 5Obdo/22/2017), zotrváva na ňom a nevidí dôvod, aby sa od neho

v rozhodovanej veci odklonil.

50. Osobitne dáva dovolací súd do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5.
septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 416/2018, ktorým bolo úspešne podrobené testu ústavnosti uznesenienajvyššieho súdu z 25. apríla 2018, sp. zn. 5Obdo/22/2017, a v ktorom ústavný súd skonštatoval, že
„mu nepatrí nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ závery najvyššieho súdu v otázke
prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného

dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke
ustálenia prípustnosti dovolania na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu
zasahovať".

51. Dovolací súd zároveň dodáva, že za relevantné vymedzenie dovolacieho dôvodu v súlade s § 432

ods. 1 a 2 C. s. p., nemožno považovať argumenty žalovanej uvedené v dovolaní, z ktorých je zrejmá v
zásade len jej nespokojnosť s vyvodením skutkových zistení a záverov konajúcich súdov.

52. Ďalej dovolací súd poukazuje na to, že predmetom dovolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorým rozhodnutím bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený. Z tohto dôvodu
je dovolanie voči napadnutému rozhodnutiu prípustné podľa § 420 C. s. p., pretože ide o rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým sa konanie v danom procesnom štádiu končí.

53. V posudzovanom prípade dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
f/ C. s. p., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

54. Túto vadu videla dovolateľka v tom, že konajúce súdy si vôbec neoverili, ktoré tvrdenia strán sporu je
skutočne možné považovať za nesporné a ktoré nie. Z uvedeného dôvodu konajúce súdy založili svoje

rozhodnutia na „zhodných tvrdeniach", hoci podľa žalovanej je spornosť veci (ako aj absencia zhodných
tvrdení medzi stranami sporu) zrejmá už zo samotnej žaloby a jej príloh vyjadrujúcich reklamácie
poskytnutýchslužieb.Takýtopostupsúdovjepodľadovolateľkyvrozporenielensozákladnýmprincípom
Civilného sporového poriadku v podobe neprimeraného znevýhodnenia žalovanej, ale aj v rozpore s
prechodným ustanovením § 470 ods. 2 C. s. p. o popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej

koncentrácii, nakoľko sa konanie začalo ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Uvedený
nedostatok sa týka aj presunu dôkazného bremena na žalovanú, ktorý však Občiansky súdny poriadok
neumožňoval. Procesná vada vzhliadnutá podľa § 420 písm. f/ C. s. p. je podľa dovolateľky daná aj tým,
že odkazom odvolacieho súdu na jej záverečnú reč spochybňujúcu aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a
nie nárok samotný, nemožno izolovať jej skutkovú argumentáciu prezentovanú počas celého súdneho

konania.

55. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

56. Podľa § 150 ods. 1 C. s. p. strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (skutkové tvrdenia).

57. Podľa § 151 ods. 1 C. s. p. skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné (popretie skutkových tvrdení protistrany).

58. Sudcovská koncentrácia konania je upravená v ustanovení § 153 C. s. p., kedy podľa § 153 ods. 1

C. s. p. sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas.
Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana
mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších

úkonov súdu (ods. 2). Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany
neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej (ods. 3).59. Podľa vety prvej § 186 ods. 2 C. s. p. súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná
pochybnosť o ich pravdivosti.

60. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

61. Podľa § 120 ods. 3 O. s. p. ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia

založené na zhodnom tvrdení účastníkov.

62. Dovolací súd zo spisu zisťuje, že v danom spore došlo k vydaniu prvého rozhodnutia Okresného
súdu Bratislava III dňa 24.04.2013, ktoré bolo Krajským súdom v Bratislave ako súdom odvolacím dňa
13.01.2015 zrušené a vec bola následne vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie okresnému súdu.
Tieto rozhodnutia konajúcich súdov boli vydané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, čím je v

prejednávanom spore potrebné vziať dôsledný zreteľ na znenie prechodného ustanovenia § 470 ods.
2 C. s. p.
63. Hoci platí výnimka podľa ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p., že sa popretie skutkových tvrdení
protistrany podľa § 151 ods. 1 C. s. p. a sudcovská koncentrácia konania podľa § 153 ods. 1 C. s.
p. neuplatní v konaniach začatých za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, pokiaľ by to bolo v

neprospech strany, dovolací súd konštatuje, že v prejednávanom spore nedošlo k nesprávnej aplikácii
tohto prechodného ustanovenia tak, ako to v podanom dovolaní uvádza dovolateľka. Nedošlo ani k
odopretiu uskutočnenia jej procesných práv v podobe výzvy zo strany súdu na ďalšie skutkové tvrdenia
v dôsledku prezentácie nedostatočne substancovaných tvrdení žalovanou.

64. Dovolací súd uvádza, že cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v
ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Poslednou
procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
V zmysle úpravy podľa Civilného sporového poriadku majú strany povinnosť pravdivo a úplne uvádzať
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na

skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu s tým, že
porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu. Ide o úpravu prevzatú z
Občianskeho súdneho poriadku, kedy povinnosť označiť dôkazy sa vzťahovala na všetky tvrdenia, ktoré
sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také
rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom

(stranou) v opačnom procesnom postavení než je účastník (strana), ktorý nesplnil alebo nedostatočne
splnil svoju dôkaznú povinnosť.

65. Z uvedeného je zrejmé, že ako za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, tak aj za účinnosti
Civilného sporového poriadku, spočíva dôkazná povinnosť na princípe pravdivo uvádzať podstatné a

rozhodujúce skutkové tvrdenia, resp. povinnosti označiť dôkazy na všetky tvrdenia uvádzané žalobcom,
či žalovaným. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok v prípade oboch procesných kódexov
procesný neúspech v podobe takého rozhodnutia, ktoré vychádza zo skutkových zistení aktívnej strany
sporu, resp. tej ktorá efektívne plnila svoju dôkaznú povinnosť.

66.Jepravdou,žesúdprvejinštancievprejednávanomprípadevosvojomrozhodnutízodňa12.07.2017
svoje závery oprel o ustanovenie § 151 ods. 1 C. s. p., ktorého aplikácia v neprospech strany je apriori
v zmysle prechodných ustanovení § 470 ods. 2 C. s. p. neprípustná, čo môže vzbudzovať dojem jeho
nesprávnej aplikácie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa v prejednávanom spore viaže na nesplnenie
dôkaznej povinnosti žalovanej strany, čo však aj v zmysle vyššie uvedených bodov 55. a nasl., nie je v

rozpore s dotknutým prechodným ustanovením. Odvolací súd vo svojom napadnutom rozhodnutí závery
okresnéhosúduprecizovalsodkazomnaustanovenie§150C.s.p.týkajúcesaskutkovýchtvrdenístrán
sporu a § 186 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého súd vychádzal zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu.

67. Dovolací súd z obsahu celého na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu zisťuje, že žalovaná v

priebehu konania zamerala svoju procesnú obranu na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, ktorou
obranou mala v celosti za to, že nárok žalobcu nie je daný. Po vrátení veci odvolacím súdom na
ďalšie konanie, muselo byť žalovanej známe vzhľadom na obsah kasačného rozhodnutia krajského
súdu, že súd prvej inštancie v ostatnom konaní bude zameriavať svoje dokazovanie opätovne naskúmanie aktívnej legitimácie žalobcu a v kladnom prípade na skúmanie nároku žalobcu. Súd prvej
inštancie po prijatí záveru o aktívnej legitimácii žalobcu v bode 45. svojho rozhodnutia konštatoval,
že v priebehu celého konania žalovaná žiadnym spôsobom nespochybnila žalobcom uplatnený nárok

čo do jeho dôvodu a jeho výšky. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na právnu teóriu
substancovaných tvrdení a dodal, že všeobecné a nekonkrétne skutkové tvrdenia bez označenia
dôkazov, medzi takéto tvrdenia nepatria. Ako nesubstancované tvrdenia možno považovať podľa
odvolacieho súdu tie, ktoré žalovaná uviedla vo svojom vyjadrení zo dňa 27.01.2012 (č. l. 90 spisu)
ohľadom námietky aktívnej legitimácie žalobcu ako obchodnej spoločnosti. Týmto tvrdením podľa

odvolaciehosúdužalovanánepopreladôvod,rozsah,kvalitualebocenu,resp.skutkovétvrdeniažalobcu
čo do dôvodu a výšky uplatneného nároku. Preto odvolací súd nesúhlasil s námietkou žalovanej, že
došlo k porušeniu aplikácie ust. § 186 ods. 2 C. s. p., kedy mal okresný súd sporné - nezhodné tvrdenia
strán sporu vyhodnotiť ako nesporné a na jeho základe rozhodnúť. Aj odvolací súd uzavrel, že žalovanej
nepopreté skutkové tvrdenia žalobcu je potrebné vyhodnotiť ako tvrdenia medzi stranami nesporné.

68. Dovolací súd pre úplnosť zdôrazňuje, že nesplnenie dôkaznej povinnosti (označenia dôkazov,
povinnosti tvrdenia) prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo zisteného skutkového
základu z dostupných dôkazov, kedy nedostatočné splnenie dôkaznej povinnosti ja na ťarchu tej
strany, ktorá si svoju dôkaznú povinnosť nesplnila riadne, prípadne vôbec. Ako je uvedené vyššie,
nesplnenie dôkaznej povinnosti je sankcionované procesným neúspechom menej aktívnej strany za

účinnosti oboch procesných kódexov, čím nemohlo ani v prejednávanom prípade dôjsť k porušeniu
práva na spravodlivý proces žalovanej tým, ak konajúce súdy dospeli k záveru, že žalobcom uplatnený
nárok žalovaná svojou obranou nespochybnila čo do dôvodu a jeho výšky. Takýto postup konajúcich
súdov nie je možné označiť za postup v rozpore s prechodným ustanovením § 470 ods. 2 C. s. p.,
ktorým by bola pasivita žalovanej týkajúca sa rozporovania uplatneného nároku čo do dôvodu a výšky,

vyhodnotená v rozpore so zásadami dôkaznej povinnosti obsiahnutej aj v skoršom procesnom kódexe
Občianskeho súdneho poriadku. Nie je možné preto prisvedčiť takej dovolacej námietke žalovanej,
ktorou by sa jej procesná pasivita popierania nároku čo do dôvodu a výšky v súdnom konaní, dala
označiť za zmenu pravidiel dokazovania oproti skoršej úprave Občianskeho súdneho poriadku, resp.
s retroaktívnym účinkom pravidiel dokazovania podľa zásad Civilného sporového poriadku. Obrane

žalovanej spočívajúcej v námietke aktívnej legitimácii žalobcu, hoci súd prvej inštancie prijal záver o
aktívnej legitimácii žalobcu, by nemohol súd prejednávajúci tento spor priznať právne účinky, či už
by sa konanie riadilo ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, alebo ustanoveniami Civilného
sporového poriadku. Týmto nie je možné vyhodnotiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako ani
prekvapivé, čím nie je dôvodná ani táto dovolacia námietka žalovanej, pretože svoju obranu mohla v

dostatočnom časovom priestore prispôsobiť aj na spochybnenie nároku uplatneného žalobcom čo do
jeho dôvodu aj výšky.

69.Kdovolacejnámietketýkajúcejsapripísaniapodstatnýchúčinkovvýňatku záverečnejrečižalovanej,
kedy ani v nej nerozporovala uplatnený nárok žalobcu čo do dôvodu a výšky, dovolací súd záverom

pripomína, že aj v tomto štádiu konania žalovaná zamerala svoju obranu na nedostatočnú aktívnu
legitimáciu žalobcu. Záverečná reč je pritom poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej
povinnosti, nakoľko predchádza okamihu vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Z napadnutého
rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd zameral pozornosť aj na moment predchádzajúci vyhláseniu
rozhodnutia vo veci samej, kedy zistil, že ani v záverečnej reči žalovanej strany nedošlo k námietke,

ktorou by bol uplatnený nárok rozporovaný čo do dôvodu a výšky, tak ako ani počas celého konania.
Z uvedeného dôvodu nie je dôvodná ani táto dovolacia námietka žalovanej, ktorou konajúce súdy mali
pripísať význam výlučne protokolácii jej záverečnej reči bez zreteľa na jej vyjadrenia prednesené počas
celého súdneho konania.
70. Ohľadom nesprávnych procesných postupov konajúcich súdov týkajúcich sa neočakávanej zmeny

predbežného právneho názoru o aktívnej legitimácii žalobcu a zmeny skutkových okolností, resp.
opakované zmeny žaloby, ku ktorým dochádzalo bez rozhodnutia o zmene žaloby, dovolací súd
upriamuje pozornosť na skutočnosť, že tieto už boli predmetom skúmania odvolacím súdom v zmysle
odvolacích námietok žalovanej. Na tieto námietky odvolací súd v dovolaní napadnutom rozhodnutí
reagoval a dôsledne svoje závery odôvodnil, ktorými závermi sa dovolací súd stotožnil a na ktoré v

plnom rozsahu poukazuje.71. Dovolací súd preto konštatuje, že procesným postupom súdov oboch inštancií nedošlo k tomu, že
by súdy znemožnili žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by tým
došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C. s. p.).

72.NajvyššísúdSlovenskejrepublikynazákladeuvedenýchskutočnostídospelkzáveru,žeprípustnosť
dovolania žalovanej podľa § 420 písm. f/ C. s. p. a § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. nie je procesne daná,
preto jej dovolanie podľa § 447 písm. c/ C. s. p., odmietol.

73. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods.
2 C. s. p.).

74. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.