Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/14/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214010348
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8214010348.6

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského na verejnom zasadnutí konanom dňa 27. februára 2020,
v trestnej veci obž. JUDr. K. P., pre pokračovací prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm.
a/, c/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn.
2T/162/2014 zo dňa 12. novembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. f/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade
škody.

Podľa § 326 Tr. poriadku poškodených H. J., nar. XX.XX.XXXX a E. J., nar.XX.XX.XXXX, obidvaja bytom
F. č. X., okr. L., s nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2T/162/2014 zo dňa 12. novembra 2018 bol obžalovaný
JUDr. K. P. uznaným vinným zo spáchania pokračovacieho prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods.
2 písm. a/, c/ Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

1/ v dobe od 19.10.2011 do 23.10.2012 v Bardejove, ako advokát v súvislosti s obhajobou klienta H.
J., nar. XX.XX.XXXX v L., vo veci vedenej na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bardejov pod.

sp. zn. ČVS: ORP-172/OVK-BJ-2011, na základe plnomocenstva zo dňa 19.10.2011 pod zámienkou
poskytovania nadštandardných advokátskych služieb, od rodičov klienta H. J., nar. XX.XX.XXXX a E.
J., nar. XX.XX.XXXX, prostredníctvom E. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. č. X, okr. L., postupne prevzal
ako zálohu na krytie trov obhajoby vo vyššie uvedenej trestnej veci finančné prostriedky v celkovej
výške 15.250,- EUR, kde sumu 250,- EUR prevzal dňa 19.10.2011, o prevzatí ktorej vystavil príjmový
pokladničný doklad bez označenia číslom, sumu 10.000,- EUR prevzal dňa 07.11.2011, o prevzatí ktorej

vystavil príjmový pokladničný doklad bez označenia číslom a dňa 10.11.2011 prevzal sumu 5.000,-
EUR, o prevzatí ktorej príjmový pokladničný doklad nevystavil a po ukončení právneho zastúpenia v
predmetnej veci a celkovom vyúčtovaní trov obhajoby s odrátaním trov obhajoby poskytnutej v období
od 18.11.2011 do 09.03.2012 obhajcom JUDr. Jánom Jurčom vo výške 2.943,84 EUR, kde príjem tejto
sumy JUDr. Ján Jurč potvrdil podpisom na príjmovom pokladničnom doklade zo dňa 13.03.2012, rozdiel
medzi prijatou zálohou a skutočnými trovami obhajoby dodatočne vyčíslenými dňa 23.10.2012 vo výške

1.432,09 EUR nevrátil, pričom už pri splnomocnení a prevzatí zálohy vedel, že prevzatá záloha výrazne
prekračuje odmenu advokáta stanovenú na základe vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a že zvyšnú sumu po odpočítaní trov obhajoby
nevráti, čím takto svojím konaním spôsobil H. J. a E. J. škodu vo výške 10.874,07 EUR,

2/ dňa 16.08.2012 v Bardejove, ako právny zástupca oprávnenej A. H., trvale bytom L., K. námestie č.

XX, v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 2063/2012, prevzal od súdnej exekútorky JUDr. P.
Z., ul. P.X, J. na svoj účet vedený v O., a.s., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX finančné prostriedky vo výške5.894,14 EUR, z ktorých suma vo výške 5.600,- EUR bola určená pre oprávnenú A. H. a z tejto sumy
jej vyplatil sumu vo výške 3.910,- EUR a zvyšnú sumu vo výške 1.690.- EUR si ponechal ku škode A.
H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L., K. X. č. XX.

Za to bol obžalovanému podľa § 213 ods. 2, § 36 písm. k/ Trestného zákona a § 38 ods. 3 Trestného
zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 /osemnástich/ mesiacov.

Podľa § 49 ods.1 písm. a/ Trestného zákona okresný súd výkon uloženého trestu obžalovanému

podmienečneodložilapodľa§50ods.1Trestnéhozákonaurčilskúšobnúdobuvtrvaní18/osemnástich/
mesiacov.

Podľa § 287 ods.1 Trestného poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodeným H.
J., nar. XX.XX.XXXX a E. J., nar. XX.XX.XXXX, obidvaja bytom F. č. X, okr. L., spôsobenú škodu vo
výške 10.874,07 EUR.

Podľa § 288 ods.2 Trestného poriadku súd obidvoch poškodených so zvyškom ich nároku na náhradu
škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote v celom rozsahu odvolanie obžalovaný s tým,

že ho bližšie písomne odôvodní po doručení písomného vyhotovenia rozsudku, čo aj napriek písomnej
výzve súdu prvého stupňa do rozhodnutia nadriadeného súdu neučinil.
Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré

neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel
k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, ale len ohľadne výroku o náhrade škody.

Odvolací súd pri plnení prieskumnej povinnosti zistil, že okresný súd v rámci zisťovania a ustálenia
skutkovéhostavuvykonalnahlavnýchpojednávaniachvšetkydostupnédôkazy,atoajuloženékrajským

súdom v jeho predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, potrebné na objasnenie skutkového stavu a
tietonáslednejednotlivoajvzájomnevyhodnotilatakdospelkusprávnymaúplnýmskutkovýmzáverom,
ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu, už plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania. V
odôvodnení napadnutého rozsudku potom súd prvého stupňa podrobne a konzistentne vyložil, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými právnymi úvahami

sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa
okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa pritom spravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona. Tieto skutkové okolnosti
považuje druhostupňový súd za správne, s nimi sa stotožnil, a keďže súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia komplexne rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri ustálení skutkového stavu

vychádzal, odvolací súd na toto rozhodnutie okresného súdu, z dôvodu neopakovania tých istých
okolností a skutočností, v celom rozsahu odkazuje.

Krajský súd konštatuje, že prípravné konanie bolo vykonané procesným spôsobom a dôkazy boli
zaobstarané v dostatočnom rozsahu odôvodňujúcom podanie obžaloby. Prvostupňový súd sa s týmito

dôkazmi vysporiadal v celom rozsahu a to aj s prihliadnutím na návrhy procesných strán.

Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne
a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z
ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť bezpečný záver, že

obžalovaný spáchal skutky, ktoré mu boli obžalobou kladené za vinu.
Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ
na záverečnú myšlienkovú činnosť aj odvolacieho súdu, ktorá spočívala v
zhodnotení dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z § 2 ods.
12 Trestného poriadku a na vytvorenie záverov o tom, či, ako a k akému skutku došlo. Z obsahu
odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom
logického myslenia.Aj podľa názoru krajského súdu, výrok o vine obžalovaného vo vzťahu ku skutku uvedenom pod bodom
1/ je možné ustáliť predovšetkým na základe výpovedí poškodených E. J. st. a H. J. ako aj ich syna E.

J. ml., ktorí vo svojich výpovediach konzistentne popisujú, prečo a akým spôsobom sa skontaktovali s
obžalovaným, teda za účelom poskytnutia právnej pomoci -obhajoby ich synovi H. J., ktorý bol v tom
čase trestne stíhaný za závažnú drogovú trestnú činnosť. Súčasne uvádzali kedy, kde a v akých sumách
odovzdali obž. JUDr. K. P. prostredníctvom E. J. ml. jednotlivé zálohy za výkon obhajoby v celkovej
výške 15.250,- Eur pod ním uvedenou zámienkou poskytovania nadštandardných advokátskych služieb,

spočívajúcich v tom, že synovi H. J. zabezpečí uloženie podmienečného trestu, inak im vráti celú zálohu.
Poškodení po nepodmienečnom odsúdení syna H. J. boli spoločne za obžalovaným ohľadne vrátenia
peňazí, načo im obžalovaný povedal, že on okrem 5 centov vo vrecku, žiadne peniaze nemá, ale že
si na tento účel vezme pôžičku, ktorá mu ale, podľa jeho neskoršieho vyjadrenia, nebola schválená.
Ani odvolací súd neuveril obhajobe obžalovaného v tom, že on zálohu vo výške 5.000,- Eur od E. J.
ml. neprevzal. O opaku svedčí výpoveď E. J. st., v ktorej tvrdí, že osobne vybral dňa 10.11.2011 vo

VÚB banke spomínanú sumu, následne nasadol do vozidla svojho syna E. J. ml. a potom odovzdali v
motorovom vozidle tieto peniaze obžalovanému na parkovisku pred jeho advokátskou kanceláriou bez
vystavenia príjmového dokladu. Takýto priebeh skutkového deja potvrdzuje aj E. J. ml. Z predložených
listín bol preukázaný výber takejto hotovosti z predmetnej banky. Postupoval preto okresný súd správne,
ak ustálil, že došlo k prevzatiu aj týchto peňazí obžalovaným.

Vo vzťahu k dokazovaným skutočnostiam týkajúcich sa vrátenia, resp. nevrátenia 7.000,- Eur zo strany
obžalovanéhosvedkoviE.J.ml.vjehokanceláriizaprítomnostisvedkovG.,N.aZ.,krajskýsúdnatomto
mieste v plnom rozsahu poukazuje na logické a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,
prečo a z akých dôvodov neuveril obžalovanému ako aj svedkom Y. N., L. G. a E. Z., s čím sa stotožnil

aj odvolací súd a z dôvodu ich nadbytočného opätovného opakovania na ne odkazuje. Aj odvolací
súd považuje obranu obžalovaného o vrátení sumy 7.000,-Eur svedkovi E. J. ml. za rozporuplnú,
nepresvedčivú a nelogickú, ak tvrdí, že odovzdanie tejto sumy svedkovi síce bolo zrealizované, ale
k podpísaniu pokladničného dokladu o vrátení tejto sumy svedkovi E. J. ml. nedošlo, pretože doklad
vystavil na meno H. J., keďže táto mu mala poskytnúť hore uvedené zálohy a uvedený doklad mala

podpísať neskôr. Prevzatie uvedenej sumy jednoznačne popiera svedok E. J. ml., a súčasne je nutné
uviesť, že nekorešponduje ani vyjadrenie obžalovaného v tom smere, že pokladničný doklad o vrátení
sumy 7.000,- Eur bol vystavený na meno H. J. z dôvodu, že od nej preberal zálohy, keďže na obidvoch
príjmových dokladoch o prijatí záloh (250,- eur a 10.000,- eur, viď. čl. 44-45) je uvedené meno E. J.,
ktorý aj reálne odovzdával peniaze svojich rodičov obžalovanému. Vo vzťahu k hodnovernosti svedkov

Y. N., L. G. a E. Z., okrem skutočností uvedených v napadnutom rozsudku, je potrebné ešte dodať, že
títo svedkovia vo svojich počiatočných výpovediach nehovorili nič o prepočítavaní peňazí a suma 7.000,-
eur sa len spomínala a až následne s odstupom času začali tvrdiť, že peniaze boli aj prepočítavané, čo
vzbudzuje dôvodné pochybnosti o pravdivosti ich vyjadrení, ak takúto významnú skutočnosť neuviedli
ihneď v počiatočných štádiách trestného konania. Taktiež svedok E. Z. po zrušení v poradí prvého

rozsudku okresného súdu už prispôsobuje svoju neskoršiu výpoveď skutočnostiam, ktoré boli vytýkané
krajským súdom ohľadne nezrovnalostí v jeho výpovedi a to najmä, kedy došlo k odovzdaniu peňazí zo
stranyJUDr.JurčajemuaichnáslednémudoneseniudokancelárieobžalovanéhoavráteniusvedkoviE.
J.ml.Zuvedenéhovyplývaevidentnásnahaobžalovaného,podporovanáuvedenýmisvedkami,takýmto
spôsobom zbaviť sa svojej trestnoprávnej zodpovednosti za tento skutok. Ak by sme totiž uverili obrane

obžalovaného, že od poškodených neprevzal sumu 5.000,- eur a zároveň odovzdal E. J. ml. 7.000,-
eur, tak v takomto prípade by ostali paradoxne trovy ním vykonanej obhajoby klienta H. J. doposiaľ
neuhradené, a teda práve poškodení by boli dlžní obžalovanému ešte cca 1.400,- Eur, čomu ale krajský
súd neuveril z vyššie uvedených dôvodov, ktoré spochybňujú a vyvracajú takýto udávaný sled udalostí
(rozpory vo výpovediach obžalovaného, svedkov G., N. a Z. a usvedčujúce výpovede E. J. staršieho

a mladšieho).

Výrok o vine týkajúci sa skutku uvedenom pod bodom 2/ napadnutého rozsudku je v celom rozsahu
preukázaný výpoveďami svedkov A. H., J. H. a JUDr. P. Z. ako aj prečítanými listinnými dôkazmi, z
ktorých jednoznačne vyplýva, že obžalovaný si ponechal (prisvojil) časť peňazí, ktoré boli zaslané na

jeho účet súdnou exekútorkou JUDr. Z. pre pošk. A. H. z dôvodu vymoženia celej sumy týkajúcej sa
vyporiadania BSM, pričom obžalovaný v rozpore so skutočnosťou (viď výpis z účtu obžalovaného) najprv
tvrdil, že peniaze neboli poslané v celej výške, pričom tieto mu boli v plnej sume na účet pripísané už dňa
16.08.2012 a neskôr tvrdil, že peniaze nemôže odovzdať z dôvodu zablokovania jeho účtu exekútorom,ku ktorému ale podľa vyjadrenia ČSOB banky a.s. došlo až dňa 30.11.2012. Obžalovaný si tak prisvojil
časť finančných prostriedkov, ktorú mu boli zverené za účelom ich odovzdania oprávnenej osobe - teda
poškodenej A. H..

Z ustálenej súdnej praxe ako aj k tomu sa vzťahujúcich komentárov k trestnému činu sprenevery
vyplýva, že objektom tohto trestného činu je vlastníctvo veci. Predmetom útoku je cudzia vec, ktorá
bola páchateľovi zverená. Zverenou vecou sa rozumie vec vo vlastníctve inej osoby, ktorú má páchateľ
na základe zmluvy v oprávnenom užívaní alebo z dôvodov plnenia určitých úloh podľa dispozície jej

vlastníka v držbe so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel alebo podľa dohodnutých podmienok ju
vlastníkovi vrátiť. Zverenou vecou sú napríklad peniaze, ktoré má zamestnanec pošty doručiť príjemcovi,
bez ohľadu na to, či vystavil platiteľovi príslušnú potvrdenku a či peniaze boli zapísané v dokladoch pošty
(porovnajR29/1969),batožinavúschovnibatožín(R9/1986),televíznyprijímač,motorovévozidloalebo
iná vec odovzdaná do opravy, televízny prijímač na základe zmluvy o prenájme a iné veci (R 16/1985).
Páchateľ si prisvojí vec, ktorá mu bola zverená, ak s ňou naloží v rozpore s účelom, na ktorý mu bola

cudzia vec daná do opatrovania alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia.
Za osobu, ktorá má osobitne uloženú povinnosť hájiť záujmy poškodeného, možno považovať len
takého páchateľa, ktorého hlavnou úlohou podľa pracovného, funkčného alebo iného právneho vzťahu
k poškodenému je starostlivosť o zabezpečenie záujmov poškodeného. Taká osobitná povinnosť môže
vyplývať z právneho predpisu alebo zo zmluvy (plnomocenstva), čo nepochybne vzniká aj u advokáta.

Podľa názoru odvolacieho súdu, dôležitým pre právne posúdenie konania pri skutku č. 2/ obžalovaného
je dohodnutý predmet zmluvy - právneho zastúpenia, t. j. že obžalovaný mal prostredníctvom súdneho
exekútora obstarať úhradu pohľadávky vzniknutej zo súdom schváleného zmieru o vyporiadaní BSM na
účet poškodenej. Ak obžalovanému bola uhradená pohľadávka od dlžníka prostredníctvom exekútora

a túto nepoukázal na účet poškodenej, ale v rozpore s dohodnutým predmetom zmluvy si časť peňazí
ponechal a použil pre svoju potrebu, porušil tak svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo záväzkového vzťahu.
Uhradená pohľadávka zo strany exekútora na účet obžalovaného v prospech poškodenej bola pre
neho od počiatku cudzou vecou, ku zvereniu ktorej došlo práve na podklade splnomocnenia zo dňa
04.05.2012, predmetom ktorého bolo vymoženie pohľadávky poškodenej prostredníctvom exekučného

konania. Tento záver nemôže zmeniť ani fakt, že obžalovanému boli vymožené finančné prostriedky
pripísané na jeho účet v banke, pretože vlastníkom tejto pohľadávky bola poškodená A. H. a tento
vlastnícky vzťah k vymoženým finančným prostriedkom sa po celú dobu exekuovanej dlžnej sumy
nezmenil. To vyplýva zo skutočnosti, že obžalovaný konal v mene poškodenej a na jej účet, čo znamená,
že sa nestáva vlastníkom ani užívateľom vecí, ktoré pri obstaraní záležitosti získal. Ak si teda obžalovaný

tieto vymožené finančné prostriedky ponechal, konal v rozpore s predmetom splnomocnenia, keďže s
finančnými prostriedkami nakladal iným spôsobom, ako sa zaviazal.

Zo subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel, ktorý spravidla vznikne až neskôr, nie hneď pri zverení
veci. Ak úmysel páchateľa vrátiť peniaze je závislý od budúcej neistej udalosti, ku ktorej môže, ale tiež

nemusí dôjsť, potom koná s vedomím, že môže naplniť znaky trestného činu sprenevery podľa § 213
Tr. zákona, formou eventuálneho úmyslu v zmysle § 15 písm. b) Tr. zákona. Neskoršie vrátenie peňazí
je iba náhradou škody spôsobenej trestným činom (porovnaj R 54/1967-II).

Vykonaným dokazovaním bola preukázaná napokon aj subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž

predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo,
ale len sprostredkovane, t.j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom
skutkovej vety rozhodnutia.

Skutok, tak ako ho ustálil okresný súd, nepochybne vyjadruje skutočnosť, že finančné prostriedky, ktoré

boli obžalovanému zverené za účelom ich odovzdania poškodenej A. H., boli vo vzťahu k obžalovanému
cudzou vecou, s ktorou bol síce oprávnený disponovať, avšak inak, ako s ňou v skutočnosti naložil,
pričom z hľadiska subjektívneho, teda úmyselného zavinenia páchateľa, predpokladaného skutkovou
podstatou trestného činu sprenevery, zo skladby skutku je zrejmá vedomosť obžalovaného o tom, že s
peniazmi naložil v rozpore s účelom, pre ktorý mu vzniklo oprávnenie s nimi nakladať.

Súhrn týchto priamych a nepriamych dôkazov preukazuje vinu obžalovaného a tvorí nám logickú a ničím
nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje
všetky okolnosti zažalovaných skutkov a usvedčuje z ich spáchania obžalovaného.Krajský súd v tejto časti svojho odôvodnenia ešte konštatuje, že na verejnom zasadnutí
oboznámil rozhodnutie VI. Disciplinárneho senátu pri Slovenskej advokátskej komore sp. zn. : DS

VI.-65/2013:5000/2012 zo dňa 16. septembra 2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.11.2019,
ktorým bol okrem iného obžalovaný oslobodený spod návrhu na začatie disciplinárneho konania za
skutok v bode 2/ návrhu spočívajúci v tom, že prevzal od brata klienta - sťažovateľa (E. J. ml.) v presne
nezistenom čase zálohu vo výške 5.000,- Eur, pričom nevydal o prevzatí zálohy príjmový pokladničný
doklad, pretože disciplinárny senát dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal svoje tvrdenie o tom,

že by obžalovanému odovzdal zálohu 5.000,- Eur na právne služby a obžalovaný to poprel, čím otázka
odovzdania preddavku na právne služby ostala sporná. V odôvodnení tejto časti rozhodnutia sú citované
ustanovenia Advokátskeho poriadku SAK o povinnosti viesť úplnú a presnú evidenciu finančných
prostriedkov, ktoré boli prevzaté v súvislosti s poskytovaním právnych služieb. K uvedenému odvolací
súd uvádza, že na podklade dôkazov vykonaných ako v prípravnom konaní tak v konaní pred súdom mal
aj napriek vyššie uvedenému za preukázané, že naopak došlo zo strany svedka E. J. ml. dňa 10.11.2011

k odovzdaniu uvedenej sumy 5.000,- eur obžalovanému v aute a to na parkovisku pred jeho advokátskou
kanceláriou, bez vystavenia príjmového dokladu, čo potvrdzuje okrem E. J. ml. aj poškodený E. J. st.,
ktorý bol osobne pri odovzdaní predmetnej sumy obžalovanému, tak aj listina o výbere takejto hotovosti
z VÚB banky a s. poškodeným E. J. st. dňa 10.11.2011. V danom prípade sa preto odvolací súd zaoberal
otázkou, či nejde o prípad prekážky rozhodnutej veci (ne bis in idem).

Zásada ne bis in idem je všeobecne uznávanou zásadou trestného konania v demokratických právnych
štátoch. Právo nebyť opätovne trestne stíhaný za čin, za ktorý už raz bola tá istá osoba právoplatne
odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby, je základným ľudským právom. Vyplýva to nielen z čl. 50
ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj z čl. 4 protokolu č. 7 k európskemu Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a z čl. 14 ods. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach. Uvedenú zásadu je preto potrebné podľa čl. 4 protokolu č. 7 Dohovoru aplikovať nielen na
trestné činy, ale aj na priestupky a to pri akejkoľvek ich kombinácii, pokiaľ je zachovaná totožnosť skutku.
Jednou z takýchto kombinácii je aj priestupok, ktorý má trestnoprávny charakter, a trestný čin. Zásadu
ne bis in idem však nie je možné aplikovať všeobecne na každé rozhodnutie správneho orgánu a na

všetky skutky, ale len na tie, ktoré majú trestnoprávnu povahu. V súdnej praxi považuje Európsky súd
pre ľudské práva za tieto priestupky také, ktoré súčasne vykazujú základne rysy skutkových podstát
trestných činov rovnakej povahy, napríklad krádeže, podvody, sprenevery, podielnictvo, daňové delikty
a ublíženia na zdraví. V takýchto prípadoch sa súčasne požaduje, aby sa pri ich prejednávaní mohli
stíhané osoby domôcť práva na spravodlivý proces. Povahu deliktu je potrebné tiež posudzovať z

hľadiska chráneného záujmu, či ide o záujem všeobecný alebo partikulárny, z hľadiska adresáta normy,
či je adresovaná všetkým občanom alebo len skupine občanov s osobitným statusom a z hľadiska účelu
sankcie. Vylúčiť ochranu proti novému procesu s ohľadom na zásadu ne bis in idem pritom nemôže ani
skutočnosť, že príčinou prvého prejednania skutku (činu) v priestupkovom konaní bola jeho nesprávna
kvalifikácia ako priestupku, hoci naplňoval znaky trestného činu.

Aj keď slovenský právny poriadok nepozná zákaz dvojitého potrestania za ten istý skutok v kombinácii
priestupok a trestný čin, preto pri ich vzájomnom posudzovaní je potrebné brať do úvahy, aj vzhľadom
na ust. § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por., znenie ustanovenia čl. 4 protokolu č. 7 Dohovoru, a to zásadne v tých
prípadoch,kedypoprávoplatnomrozhodnutíopriestupkunasledujetrestnéstíhanieohľadnetohoistého

skutku pre trestný čin majúci rovnaké znaky skutkovej podstaty ako skorší priestupok, s ohľadom na
vyššie uvedenú trestnoprávnu povahu. V daných prípadoch je preto nevyhnutné sa zaberať totožnosťou
týchto skutkov vo vzťahu ku konaniu a následku, bez ohľadu na právne posúdenie skutkových okolností.

Porovnaním popisu skutku uvedeného v napadnutom rozsudku Okresného súdu Bardejov s popisom

skutku, spod ktorého bol obžalovaný disciplinárnom konaní oslobodený je zjavné, že konania uvedené v
obidvochskutkochnevykazujúzhodu.Skutok,prektorýbolobžalovanýoslobodenýspoddisciplinárneho
previnenia nezahrňuje totožné okolnosti konania a následku, pre ktorý bol uznaný za vinného v trestnom
konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd zastáva názor, že uvedené rozhodnutie preto nevytvára
prekážku rozhodnutej veci (ne bis in idem), keďže v rámci disciplinárneho konania sa obžalovanému
kládlo za vinu v tejto časti nevedenie presnej evidencie finančných prostriedkov, za čo bol aj oslobodenýa v trestnom stíhaní prisvojenie si zverených záloh poskytnutých na krytie trov obhajoby pod zámienkou
poskytnutia nadštandardných advokátskych služieb.

Správne a zákonu zodpovedajúce sú preto právne závery okresného súdu, pokiaľ ide o výrok o vine
napadnutého rozsudku a rovnako tak aj pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaného JUDr.
K. P., keď takéto konania obžalovaného posúdil ako pokračovací prečin sprenevery podľa § 213 ods.
1, 2 písm. a/, c/ Tr. zákona. Obžalovaný v rozpore so svojimi právami a povinnosťami si prisvojil
finančnéprostriedkypoškodenýchaspôsobiltakväčšiuškodu(viacako2.660,-eur)priskutkupobodom

1/ a zároveň pri skutku č. 2/ spáchal čin aj ako osoba, ktorá má uloženú povinnosť chrániť záujmy
poškodeného, naplnil tak po objektívnej aj subjektívnej stránke obligatórne náležitosti súdeného prečinu.

Prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal aj poľahčujúcimi a priťažujúcimi
okolnosťami, pričom vyhodnotil existenciu poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. k/ Tr. zákona
(obžalovaný sa pričinil o odstránenie škodlivých následkov trestného činu alebo dobrovoľne nahradil

spôsobenú škodu), bez zistenia priťažujúcich okolností uvedených v § 37 Tr. zákona a z dôvodu
prevažujúceho pomeru poľahčujúcich okolností pri ukladaní trestu postupoval v zmysle § 38 ods. 3
Tr. zákona. K uvedenej poľahčujúcej okolnosti je nutné uviesť, že škoda vyčíslená pri skutku pod
bodom 1/ ostala doposiaľ neuhradená, obžalovaný nahradil škodu len pri skutku uvedenom pod bodom
2/, pričom aj tu je potrebné poznamenať, že uvedenú poľahčujúcu okolnosť u obžalovaného nebolo

možné zistiť ani v tomto prípade, keďže vzniknutú škodu (pri skutku č. 2) uhradil obžalovaný len pod
tlakom prebiehajúceho trestného konania dňa 20.5.2014 (uznesenie o vznesení obvinenia za tento
skutok prevzal 14.4.2014). Túto poľahčujúcu okolnosť totiž možno priznať len pri úplnej náhrade škody.
Z dôvodu absencie odvolania prokurátora a zákazu zmeny k horšiemu (§ 322 ods. 3 Tr. poriadku) však
nemohol krajský súd uvedenú nezákonnosť napraviť.

Prvostupňový súd ale nepochybil pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Dokazovaním boli zistené
skutočnosti k osobe obžalovaného, ktorý podľa odpisu z registra trestov má jeden záznam, a to rozsudok
Okresného súdu Bardejov sp. zn. 0T/20/2013 zo dňa 13.09.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 1To/43/2013 zo dňa 19.02.2014 pre prečin podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, za

čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 700,- Eur, ktorý zaplatil 02.01.2014, náhradný trest odňatia
slobody na 3 mesiace, ako aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov na
dobu 2 rokov a 6 mesiacov. Zo správy o povesti spracovanej mestom Bardejov vyplývajú len skutočnosti
všeobecného charakteru. S poukazom na horeuvedené skutočnosti možno konštatovať, že okresný súd
v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov dostatočne vyhodnotil všetky okolnosti, ako

aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej
činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane obžalovaného.

Prvostupňový súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery vychádzal jednak z hodnotenia osoby
obžalovaného a jednak zo závažnosti činu. S prihliadnutím na osobu obžalovaného, ktorá nie je zvlášť

narušená, ako aj na okolnosti spáchania činu a na spôsobený následok odvolací súd má za to, že
uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, t. j. pri dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej
sadzbe, spĺňa všetky kritériá uvedené v § 34 Tr. zákona tak z pohľadu individuálnej ako aj generálnej
prevencie. Po vyhodnotení všetkých okolností súvisiacich s rozhodovaním o spôsobe výkonu uloženého
trestu bol vyvodený záver, že sú splnené podmienky ustanovené v § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, a

preto bol výkon uloženého trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne odložený a stanovená
skúšobná doba na 18 mesiacov.

Obžalovaný v priebehu plynutia tejto skúšobnej doby spôsobom svojho života a svojím správaním
preukáže, či účel trestu sa dosiahne aj bez nariadenia výkonu trestu.

K preskúmavanému výroku o priznaní nároku na náhradu škody je potrebné uviesť, že poškodení E.
J. st. a H. J. v prípravnom konaní vo výpovediach uviedli, a to aj napriek tomu, že boli v tom čase
riadne zastúpení splnomocnencom -advokátom, ktorý sa prostredníctvom substitúta osobne zúčastnil
ich výsluchov, že nárok na náhradu škody si uplatňujú, žiadajú, aby súd zaviazal obžalovaného k

jej náhrade, ale presná výška upresnenia do skončenia prípravného konania nebola uvedená či už
samotnými poškodenými alebo ich splnomocnencom. K oboznámeniu s výsledkami vyšetrovania sa
nedostavili. Výšku nároku na náhradu škody prvýkrát uviedli, a teda si uplatnili až v súdnom konaní,
teda v rozpore s ustanovením § 46 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého poškodený, ktorý má podľa zákonaproti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený
navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh
musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z

návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Správnemu procesnému postupu by potom zodpovedalo to, ak by o návrhu poškodených súdom prvého
stupňa vôbec nebolo rozhodované, pretože k uplatneniu nároku nedošlo riadne a včas. Odvolací súd
preto výrok o náhrade škody zrušil, musel však rozhodnúť o odkázaní poškodených s uplatnením nároku

na náhradu škody na civilný proces, pretože takáto povinnosť odvolaciemu súdu vyplýva z ustanovenia
§ 329 Tr. poriadku.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného krajský súd poukazuje na vyššie rozobraté úvahy, ktorými
sa spravoval pri ustálení jeho viny. Okresný súd vo svojom rozhodnutí presvedčivo zdôvodnil, o aké
dôkazy oprel svoje rozhodnutie, akými úvahami sa pri tomto hodnotení spravoval a prečo neuveril

ostatným dôkazom. Odvolací súd sa stotožnil s takto uvedeným hodnotením dôkazov.

Dôvodná nie je ani námietka obžalovaného argumentujúca zásadou chápania trestnej represie ako
„ultima ratio“. Platí, že občianskoprávny vzťah má vlastný právny rámec určený ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Ak však konaním fyzickej osoby v priebehu dotknutých udalostí dôjde k

naplneniu zákonných znakov trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a
následne súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Materiálny
korektív, ktorý je v preskúmavanej veci daný mierou závažnosti, je v prípade dotknutého činu
nepochybne naplnený v intenzite charakteristickej pre trestný čin. To je predovšetkým určené výškou
škody, ku spôsobeniu ktorej konaním obžalovaného došlo a ktorá je ako väčšia škoda i okolnosťou,

ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby (§ 213 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona) ako aj to, že
obžalovaný sa uvedenej trestnej činnosti dopustil ako advokát, teda ako osoba, ktorá má byť bezúhonná,
spoľahlivá, konať čestne a svedomito. Advokát je totiž pri výkone povolania mimo iného povinný
zachovávať vážnosť a dôstojnosť, ktorú vyžaduje postavenie advokáta, pričom obžalovaný konal v
rozpore s povinnosťami uloženými mu zákonom o advokácii a advokátskym poriadkom SAK. Aj z

rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR vyplýva, že ak páchateľ svojím konaním naplní zákonné
znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu
vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno
uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle
platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. augusta

2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013).

Krajský súd nevyhovel ani návrhu obžalovaného na osobný výsluch svedkyne A. H., keďže mal za to,
že jej osobný výsluch nie je potrebný. Obžalovaný v konaní pred okresným súdom súhlasil s čítaním jej
zápisniceovýsluchuzprípravnéhokonaniaadomáhaniesaopätovnéhovykonaniatohtodôkazujepreto

neopodstatnené, keďže okolnosti, ktoré by nimi mali byť zistené, boli bez dôvodných pochybností už
ustálené aj inými dôkazmi, a preto krajský súd takémuto návrhu na doplnenie dokazovania nevyhovel. S
ohľadom na oprávnenie súdu odmietnuť vykonať dôkaz za podmienok uvedených v § 272 ods. 3 Tr. por.
preto nevykonanie tohto dôkazu nie je možné, podľa názoru odvolacieho súdu, považovať za porušenie
(a teda ani zásadné porušenie) práva obžalovaného na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd riadny opravný prostriedok obžalovaného vyhodnotil
ako čiastočne dôvodný a rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.