Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Sunday, November 28, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/118/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6618202345
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:6618202345.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu B. P., bývajúceho vo Y., zastúpeného Mgr.et Mgr.
Líviou Šouc Kosťovou, advokátkou, so sídlom v Žiari nad Hronom, Pod Donátom 5, proti žalovanej Mgr.
C. Z., bývajúcej vo J., zastúpenej JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokát, so sídlom vo Zvolene, Námestie
SNP 41, o 1 760 €, vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 10C/32/2018, o dovolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. novembra 2019 sp. zn. 11Co/154/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „prvoinštančný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z
12. marca 2019 č. k. 10C/32/2018-160 žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi 1 760,80€ do troch dní

od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania. V odôvodnení
rozhodnutia tiež uviedol, že : ... „Predmetom sporu medzi stranami je nárok žalobcu voči žalovanej ako
podielovýchspoluvlastníkovspoločnéhobytuuplatnenýpodľa§137ods.1a§123OZztitulupeňažného
plnenia voči spoluvlastníkovi za užívanie spoločnej veci nad rozsah spoluvlastníckeho podielu v období
od 01.07.2016 do 31.05.2018.

31. V spore o zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti nad rozsah spoluvlastníckeho podielu sa
vyžaduje objasniť, či podielový spoluvlastník užíval byt nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu,
či sa podieloví spoluvlastníci na užívaní spoločnej veci dohodli alebo nie, resp. či sa dohodli na jej
bezplatnom užívaní a následne ustáliť výšku náhrady za užívanie nehnuteľnosti.

32. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho

podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci
druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu.

33. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej
užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade
sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si

úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento
stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem prípadu, ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom
užívaní celej veci alebo jej časti) alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický
stav.

34. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za

jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník
užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takom prípade ničnebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho
podielu, a to užívaním zostávajúcej časti. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec
neužíva, nie je právne významný a rovnako nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou

osobou(uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo184/2010zodňa27.10.2010,rozsudokKrajského
súdu v Prešove sp. zn. 16Co/38/2017 zo dňa 26.06.2018).

35. Medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že žalobca a žalovaná sú podielovými
spoluvlastníkmi bytu č. XX na O. F. č. X vo Y., ani to, že žalovaná v rozhodnom období (od 01.07.2016

do 31.05.2018) fakticky užívala celý byt, teda aj časť (ideálny podiel), ktorá patrila do spoluvlastníckeho
podielu žalobcu, pričom žalobca byt v spornom období neužíval. Vzhľadom na túto skutočnosť je preto
dôvodné, aby za toto užívanie poskytla žalovaná spoluvlastníkovi finančnú náhradu.

36. Spornou medzi stranami však bola otázka existencie dohody o užívaní spoločnej veci, resp. či sa
strany dohodli o bezplatnom užívaní spoločnej veci (bytu).

37. Na preukázanie existencie dohody o užívaní bytu žalovaná navrhla vyslúchnuť svedkyne N. L. a Q.
Š.. Svedecké výpovede týchto svedkýň súd vyhodnotil ako účelové a svedkov hodnotil ako zaujatých,
v prípade svedkyne N. L. s ohľadom na jej príbuzenský vzťah so žalovanou, s ktorou sú sestry a
v prípade svedkyne Q. Š. vzhľadom na jej pomer k stranám sporu, keď so žalovanou sú známe a

k žalobcovi má svedkyňa podľa obsahu svojej výpovede nepriateľský vzťah. Navyše ani jedna zo
svedkýň vo svojej svedeckej výpovedi nepotvrdila, že by bola prítomná pri uzatváraní dohody o užívaní
nehnuteľnosti medzi stranami sporu, a čo je v tejto veci podstatné, nepotvrdili existenciu dohody o
bezplatnom užívaní nehnuteľnosti, keďže vo svojich výpovediach sa nevedeli vyjadriť ani k okolnostiam
a prípadnému obsahu dohody. Výpoveď svedkýň sa súdu javí ako ovplyvnená žalovanou a naučená

aj v dôsledku použitých výrazových prostriedkov, keď žalovaná aj obidve svedkyne napríklad opísali
sťahovanie žalobcu zo spoločného bytu strán sporu slovami, že žalobca sa sťahoval "na etapy". Súd len
poznamenáva, že svedkyňa Q. Š. sama uviedla, že o dohode, ktorá mala byť uzavretá medzi stranami
sporu ohľadne užívania spoločného bytu vedela len sprostredkovane, z rozprávania žalovanej. Žalovaná
zase priznala, že pri uzatváraní dohody so žalovaným nemal byť nikto iný prítomný, pretože sa mali

dohodnúť, keď sedeli v byte v kuchyni.

38. Z vykonaného dokazovania má súd preukázané, že žalovaná užívala byt aj nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu a medzi spoluvlastníkmi nedošlo k dohode o tom, že toto užívanie bude
bezplatné. Je preto dôvodné a v súlade s ustálenou judikatúrou, aby za takéto "nadužívanie" žalovaná

druhému spoluvlastníkovi poskytla finančnú náhradu. Opakovane súd poznamenáva, že pri nároku
na náhradu uplatnenú podielovým spoluvlastníkom za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu, zásadne nie sú rozhodujúce dôvody, pre ktoré je spoluvlastník vylúčený z
užívania spoločnej veci (teda že žalobca odišiel z bytu dobrovoľne alebo že žalovaná v podstate účinne
žalobcovi bránila v užívaní bytu, keď vymenila zámky a žalobca kľúčom nedisponoval), ale to, že

spoluvlastník vec užíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a za toto užívanie náhradu vo
forme peňažného plnenia z užívania vylúčenému spoluvlastníkovi neposkytuje, čo by však neplatilo len
v tom prípade, ak by sa spoluvlastníci dohodli, že náhrada sa poskytovať nemá, čo sa v tomto prípade
nepreukázalo.

39. Táto skutočnosť nevyplýva ani z uznesenia Obvodného oddelenia Policajného zboru Fiľakovo zo
dňa 17.01.2017, na ktoré žalovaná opakovane poukázala. Súd má za to, že odpoveď žalovanej zo dňa
19.02.2018 na výzvu žalobcu na mimosúdne vyporiadanie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti a zaplatenie
za užívanie nehnuteľnosti nad rozsah spoluvlastníckeho podielu dokonca existenciu akejkoľvek dohody
medzi žalobcom a žalovaným vylučuje a popiera, pretože v tomto liste žalovaná uvádza, že po tom, čo

žalobca dobrovoľne odišiel zo spoločnej domácnosti, mala žalovaná za to, že jeho zámerom bolo, aby
do vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti túto užívala ona spolu s ich malým synom
s tým, že ona bude platiť poplatky do fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu. Ak by aj súd
prisvedčil právnej argumentácii žalovanej, že dohoda o užívaní spoločnej veci mohla byť uzavretá mlčky,
v tomto prípade jednoznačne nebola preukázaná existencia dohody o bezplatnom užívaní spoločnej

veci.

40. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady za užívanie nehnuteľnosti, túto súd nepovažoval medzi
stranamizaspornú,pretožežalovanájejvýškunerozporovala.Vpísomnomvyjadrenízodňa01.08.2018síce poukázala na dôkaz predložený žalobcom - vyjadrenie k tržnej cene 4-izbového bytu vo Y., v ktorom
sa realitný maklér nevyjadril k výške mesačného nájomného za nehnuteľnosti obdobné spoločným
nehnuteľnostiam, ale vydal len vyjadrenie k "tržnej" cene 4-izbového bytu vo Y. na ulici O. XXXX/X a z

toho dôvodu mala žalovaná za to, že tento dôkaz je pre toto konanie nepodstatný a žiadala, aby naň súd
neprihliadal, s čím sa súd stotožňuje, samotnú výšku uplatneného nároku žalobcu však žalovaná nijako
nespochybnila, ani sa k nej bližšie nevyjadrila. Až na súdnom pojednávaní v rámci prednesu žalovaná
prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázala na skutočnosť, že žalobca doteraz neprodukoval
žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenia, najmä čo sa týka výšky vymáhanej sumy, čo však

tiež nemožno považovať za účinné popretie skutkových tvrdení stranou podľa § 151 ods. 2 CSP.

41. Keďže žalovaná žiadnym spôsobom nepoprela, nespochybnila tvrdenie žalobcu o výške
uplatneného nároku (obmedzila sa len na konštatovanie, že žalobca nepredložil dôkaz na podporu
svojich tvrdení o výške vymáhanej sumy) ani nepredložila ani neoznačila žiadne iné dôkazy v tomto
smere, takéto vyjadrenie žalovanej nemožno považovať za účinné popretie skutkových tvrdení žalobcu,

preto je potrebné ich považovať za nesporné.

42. Podľa § 149 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), prostriedkami
procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových
tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov

a hmotnoprávne námietky.

43. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

44. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

45. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené

včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

46. Podľa § 153 ods. 2 CSP, na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho

pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

47. Podľa § 153 ods. 3 CSP, ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany
neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

48. Z obsahu spisového materiálu ako aj tohto súdneho rozhodnutia vyplýva, že po podaní žaloby
žalobcom dňa 28.05.2018 zaslal súd žalovanej uznesenie zo dňa 20.06.2018, ktorým žalovanú vyzval,
aby sa v lehote 10 dní od doručenia uznesenie písomne vyjadrila k žalobe, uviedla vo vyjadrení
rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojila listiny, na ktoré sa odvoláva a označila dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva (§ 167 ods. 2 CSP). Spolu s

týmto uznesením jej zároveň bolo zaslané poučenie o procesných právach a povinnostiach strán sporu
(§ 160 CSP), kde okrem iného bola poučená aj o prostriedkoch procesného útoku, o prostriedkoch
procesnej obrany a sudcovskej koncentrácii konania s tým, že tieto je povinná uplatniť včas a tieto
nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana

nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (§ 153 v spojení s § 149 CSP). Po doručení vyjadrenia žalobcu k
vyjadreniu žalovanej (repliky I. a II.) bola žalovaná uznesením zo dňa 08.11.2018 vyzvaná na vyjadrenie
k vyjadreniam žalobcu doručeným súdu dňa 12.09.2018 a 02.11.2018 v lehote 10 dní, pričom v uznesení
bola opäť poučená o prostriedkoch procesného útoku, o prostriedkoch procesnej obrany a sudcovskej

koncentrácii konania.

49. Zo strany právneho zástupcu žalovaného bola následne na pojednávaní dňa 12.03.2019 vznesená
kompenzačná námietka a prednesený návrh na vykonanie dokazovania výsluchom žalobcu.50. Z opísaného stavu vyplýva, že konanie začalo podaním žaloby a v zmysle ustanovenia § 153
CSP boli sporové strany aj poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Znenie čl. 10 ods. 3 CSP

jednoznačne umožňuje ustáliť, že procesná úprava konania dáva možnosť využitia tohto inštitútu.
Sudcovská koncentrácia konania znamená možnosť súdu stanovovať záväzné procesné lehoty na
procesnéúkonysporovýchstrán.Procesnýmnásledkomnedodržaniakoncentrovanejsudcovskejlehoty
je procesná preklúzia práva sporovej strany uplatniť v konaní skutkové tvrdenie či dôkazný návrh.

51. Súd spolu s výzvou a stanovením lehoty na podanie vyjadrenia poučil sporové strany v zmysle
citovaných ustanovení o sudcovskej koncentrácii konania a poučil ich o tom, že strany sú povinné
uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by
konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to

vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

52. Vo veci je preto možné konštatovať, že žalovaná vzniesla kompenzačnú námietku a navrhla
vykonanie ďalšie dokazovania výsluchom žalobcu až na pojednávaní dňa 12.03.2019. Z týchto dôvodov
bolo možné postupovať tak, že sa na dané uplatnené prostriedky procesnej obrany nebude prihliadať.

Naviac súd konštatuje, že žalovaná strana ani nevedela presne uviesť, čo by malo byť predmetom
započítania (opakovane na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu v tomto smere uvádzala
rôzne skutočnosti - platby preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv, nájomné, "malý úver" na
obnovu bytového domu, ktorý sa spláca spoločnosti SocArch), koľko by táto suma činila, ani akého
obdobia sa týka (najprv uviedla, že kompenzácia sa týka obdobia dva roky spätné, následne uviedla, že

odo dňa užívania bytu žalovanou, teda odo dňa 01.06.2016 do dňa pojednávania).

53. Súd tiež poznamenáva, že ak žalovaná namietala, že žalobca sa žiadnym spôsobom nepodieľal na
nákladochspojenýchsužívanímbytu,apretovznieslavkonaníkompenzačnúnámietku,vtejtosúvislosti
je nevyhnutné poukázať na to, že predmetné náklady a s tým súvisiace vynaložené finančné prostriedky

žalovanou mali byť uplatnené a zohľadnené pri rozhodovaní v konaní o zrušenie a vyporiadanie
spoluvlastníctva (čo žalovaná aj urobila) a nemohli byť preto zohľadnené v tomto konaní o zaplatenie
finančnej náhrady za užívanie podielu žalobkyne na spoločnej nehnuteľnosti (rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/4/2017 zo dňa 30.11.2017).

54. Ďalším uplatneným návrhom na vykonanie dokazovania súd nevyhovel, pričom poznamenáva, že pri
vykonávaní dokazovania nie je súd viazaný návrhmi strán a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne Evy Vargovej, ktorej účasť na pojednávaní
žalovaná nezabezpečila, by si vyžiadalo nariadenie ďalšieho pojednávania, naviac ani výsluchmi
svedkov vykonanými na pojednávaní, ani z predložených listinných dôkazov nebolo preukázané, že

strany uzavreli dohodu o bezplatnom užívaní nehnuteľnosti. Rovnako súd nepristúpil ani k výsluchu
svedkov N. L., T. L., B. Y., B. Y., N. Z. a P. W., ktorých žalovaná navrhovala vyslúchnuť na okolnosti
jej sťahovania z bytu dňa 12.10.2018 a na osvedčenie skutočnosti, že týmto dňom umožnila žalobcovi
vstup do bytu, keďže predmet tohto sporu sa týka užívania bytu v období od 01.07.2016 do 31.05.2018,
takže takéto dokazovanie nemá pre toto konanie právnu relevanciu a s vecou nesúvisí. Nakoľko žalobca

po výsluchu svedkýň na súdnom pojednávaní v dôsledku odstránenia spornosti netrval na pôvodne
navrhovanýchdôkazochvýsluchomsvedkovO.E.,Q.O.,V.W.anipredloženímsms-komunikáciemedzi
žalobcom a žalovanou, súd k vykonaniu týchto dôkazov nepristúpil.

55. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu za užívanie nehnuteľnosti nad rozsah spoluvlastníckeho podielu

žalovanou vo výške 1.760,- Eur, pričom vychádzal z výšky mesačného nájomného za nehnuteľnosti
obdobné spoločným nehnuteľnostiam, ktoré je v rozsahu 160,- až 240,- Eur, pri zohľadnení veľkosti
spoluvlastníckeho podielu žalobcu 1/2 nájomné predstavuje 80,- až 120,- Eur mesačne. Spoločné
nehnuteľnosti užívala žalovaná nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu od 01.07.2016, pričom
žalobca si uplatnil nárok na náhradu za obdobie do 31.05.2018, čo predstavuje spolu 23 kalendárnych

mesiacov. Keďže si však žalobca žalobou uplatnil len nárok na náhradu za užívanie nehnuteľnosti za
obdobie 22 mesiacov vo výške 1.760,- Eur (t.j. 22 x 80,- Eur), súd v zmysle zásady non ultra petitum
zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi požadovanú sumu 1.760,- Eur s tým, že žalobca si neuplatnil ani
nárok na príslušenstvo pohľadávky.58. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane
sporu priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady

trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným vyšším
súdnym úradníkom (§ 262 ods. 1 CSP).“

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 13. novembra 2019 sp.zn.
11Co/154/2019 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok

na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
2.1. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol: ... „8. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca
sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 1.760,- Eur titulom náhrady za užívanie
nehnuteľnosti nad rozsah spoluvlastníckeho podielu. Žalobu odôvodnil tým, že spolu so žalovanou
sú podielovými spoluvlastníkmi bytu každý v podiele 1/2 v pomere k celku. Z prieskumu realitného
trhu v meste Y., ako aj vyjadrenia realitnej kancelárie mal žalobca preukázané, že výška mesačného

nájomného za nehnuteľnosti obdobné spoločnému bytu je v rozsahu 160,- Eur až 240,- Eur, čo v 1/2
predstavuje 80,- Eur až 120,- Eur. Keďže žalovaná byt užívala nad rozsah svojho spoluvlastníckeho
podielu od 01.07.2016 do 31.05.2018, počas ktorého obdobia žalobca byt neužíval (a vzhľadom na
vymenené zámky ani nemohol), uplatnil si nárok zodpovedajúci 22 mesačným nájmom (22 x 80,- Eur
= 1.760,- Eur).

8.1Žalovanávrámcisvojejobranypredsúdomprvejinštancieakoajvodvolacomkonaníargumentovala
tým, že súd prvej inštancie nemal preukázanú výšku žalobcom uplatneného nároku. Zdôraznila, že
v spise sa nenachádza jediný relevantný dôkaz preukazujúci výšku žalobcom uplatneného nároku.
Na súdnom pojednávaní zároveň poukázala na skutočnosť, že žalobca doteraz neprodukoval žiadne

dôkazy, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenia, najmä čo sa týka výšky uplatneného nároku.

9. Odvolanie žalovanej je dôvodné. Ohľadom účinného popretia výšky uplatnenej náhrady odvolací súd
prisviedča žalovanej, že z jej strany došlo k účinnému popretiu žalovanej výšky v súlade s § 151 ods.
2 C.s.p. Jednak tvrdením, že došlo k dohode o tom, že žalovaná bude hradiť všetky platby spojené s

užívaním bytu a tým sú so žalobcom za užívanie bytu vyporiadaní, ako aj tvrdením, že žalobca doteraz
neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali výšku ním uplatneného nároku. Keďže žalobkyňa
výslovne poprela nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.760,- Eur, (ktorý žalobca ani žiadnym dôkazom
nepreukázal) súd prvej inštancie nesprávne preniesol dôkaznú povinnosť ohľadom preukázania výšky
náhrady za nadužívanie bytu na žalovanú. Vzhľadom na to, že žalovaná poprela nárok žalobcu ako

celok, je nedôvodné od žalovanej žiadať, aby uviedla vlastné tvrdenie o tom, akú výšku by súd mal
žalobcovi priznať.

10. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nebola
preukázaná existencia dohody o bezodplatnom užívaní bytu. Jej konkludentné uzavretie, mal odvolací

súd preukázané jednak samotným správaním sporových strán (žalobca sa z bytu odsťahoval, čím
umožnil užívanie bytu žalovanej a ich synovi) a zároveň potvrdením správcu bytového domu SOCARCH,
spol. s.r.o., z ktorého vyplýva, že od 01.07.2016 bola nahlásená zmena počtu osôb v byte č. 25 na dve
osoby (žalovaná + syn). Jej uzavretie potvrdzuje aj skutočnosť, že žalobca podal žalobu o zaplatenie
náhrady za užívanie nehnuteľnosti nad rozsah spoluvlastníckeho podielu až skoro po dvoch rokoch, ako

sa z bytu odsťahoval, čo by v prípade neexistencie takejto dohody, bolo podstatne skôr.

11. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že žalobca výšku uplatneného nároku v konaní
nepreukázal. V tomto prípade bolo na žalobcovi, aby výšku ním požadovanej náhrady preukázal, a
to výškou bežného nájomného za obdobnú nehnuteľnosť, čo však nespravil. V zmysle § 132 ods. 1

C.s.p. bol žalobca povinný okrem všeobecných náležitosti podania uviesť označenie strán, pravdivé a
úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označiť dôkazy na ich preukázanie a žalobný návrh. Žalobca
však žiaden dôkaz preukazujúci výšku ním uplatneného nároku so žalobou nepredložil. V tejto súvislosti
odvolací súd dodáva, že ak žalobca chce byť v konaní úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti
odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok a o týchto skutočnostiach je povinný predložiť aj relevantný dôkaz.

Iba v takom prípade bez pochybností preukáže svoje tvrdenia.

12. Odvolací súd nepovažoval za sporné, že žalobcovi vznikol nárok za nadužívanie spoluvlastníckeho
podielu, ale vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v konaní nepreukázal výšku ním uplatneného nároku,teda v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, odvolací súd nemal inú možnosť ako rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť.

13. Výrok o náhrade trov prvoinštančného konania (II. výrok), preskúmavaný ako výrok závislý, odvolací
súd podľa § 388 C.s.p. zmenil tiež a v spore v plnom rozsahu úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov
konania voči neúspešnému žalobcovi v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. priznal v rozsahu 100%.

14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255

ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.“

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, jeho prípustnosť odôvodnili
ustanovením § 420 písm. f/ CSP, pretože odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na

spravodlivý proces. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie
konanie.
3.1. Dovolateľ odvolaciemu súdu vyčítal, že jeho rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie vo
veci samej, z ktorej by vyplývali dôvody na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie. V konaní pred
odvolacím súdom treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu najmä vtedy, ak odvolací súd mení rozsudok prvej inštancie. V takom
prípade odvolací súd musí podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom. Odvolací súd mal ozrejmiť skutkové a právne závery
takým spôsobom, aby strana sporu nemusela hľadať odpoveď na skutočnosti rozhodujúce v rovine
dohadov a aby mohla skutkovo a právne proti rozhodnutiu argumentovať. Pokiaľ chcel odvolací súd

rozhodnúť bez zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie mal postupovať podľa § 384 CSP, vykonať
ďalšie dokazovanie vo veci, a to aj vzhľadom na svoje konštatovanie, že uplatňovaný nárok voči
žalovanej je nesporný a že jedinou spornou skutočnosťou zostala výška za užívanie nehnuteľnosti nad
rámec spoluvlastníckeho podielu. Podmienkou zmeny rozhodnutia je, že odvolací súd sám opakuje v
potrebnomrozsahudokazovanie,nazákladektoréhodospejekodlišnémuskutkovémustavu,tvoriaceho

podklad pre jeho rozhodnutie (ÚS ČR sp.zn. IV. ÚS 275/98, NS SR sp.zn. 5 Cdo 131/2009). V záujme
zachovania práva na dvojinštančný proces mal odvolací súd zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie, a to to najmä z dôvodu, že žalobca nepreukázal výšku uplatňovaného
nároku (§389 ods. 1 a 2 CSP), t.j. v rovine dokazovania - objasnenia nedostatočne, resp. nesprávneho
skutkového stavu veci. Materiálnym korektívom kontradiktórneho konania je aj ustanovenie § 150 ods. 2

CSP, podľa ktorého procesná povinnosť strán tvrdiť skutkové okolnosti a navrhovať dôkazy je doplnená
oprávnením súdu požadovať ďalšie vysvetlenie.

4. K dovolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť (alternatívne
ako neopodstatnené zamietnuť) a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania. Za nesprávny označila

v dovolaní vyjadrený názor podľa ktorého, ak odvolací súd zistil, že žalobca nepredložil dôkazy na
preukázanie svojho nároku, mal jeho rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie za účelom
preukázania nároku žalobcu, čo žalovaná považuje v rozpore so zásadou koncentrácie konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že

dovolanie bolo podané včas (§ 427 CSP) a naň oprávnenými osobami (§ 424 CSP) skúmal, či sú splnené
aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru,
že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. Z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

7. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani právovyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Z hľadiska prípustnosti dovolania

v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).
Dovolací súd preto skúmal, či v konaní došlo k vade zmätočnosti tak ako ju obsahovo vymedzil a
namietal žalobca, pretože dovolací súd nad rámec uplatnených a vymedzených dovolacích dôvodov

rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmavá (§ 439 CSP); súčasná právna úprava už neumožňuje
prihliadať na vady zmätočnosti ex officio.

8. K otázke nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu a jej právnym dôsledkom prijalo občianskoprávne
kolégium stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku.“

9. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016,

ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych)
prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký
prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie,
alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný

omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Dovolací súd nezdieľa názor dovolateľa o tom,
že rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje žiadne odôvodnenie vo veci samej, z ktorej by vyplývali
dôvody na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie.

10. Treba mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať

na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS
76/07). V posudzovanom prípade bolo potrebné zohľadniť, že odvolací súd zmenil rozsudok súdu

prvej inštancie a žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho žalobného
tvrdenia o výške uplatneného nároku pred súdom prvej inštancie, ktorý nárok mala žalovaná poprieť.
Odvolací súd jasným, rozhodným, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré
ho viedli k rozhodnutiu; jeho úvahy a z nich vyvodené závery, vo vzájomnej súvislosti s konaním
pred prvoinštančným súdom, nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Tvrdenie

dovolateľa, že odvolací súd svoje zmeňujúce rozhodnutie vôbec neodôvodnil nezodpovedá obsahu
bodov 7 až 13 odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom tento vysvetľuje, prečo žalobu
nepovažuje za opodstatnenú (najmä v čom vidí popretie žalobou uplatneného nároku žalovanou; v
čom má za to, že medzi stranami malo dôjsť ku konkludentnému uzavretiu dohody o bezodplatnom
užívaní bytu a či si žalobca splnil dôkaznú povinnosť k žalovanou popretých tvrdení o nepreukázaní

výšky uplatneného nároku). Otázka (ne)správnosti právnych záverov vyslovených odvolacím súdom
tým zostáva nedotknutou, lebo ani jej prípadná existencia nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420
písm. f/ CSP.

11. K námietke dovolateľa, že odvolací súd pri svojom zmeňujúcom rozsudku mal postupovať podľa

§ 384 CSP; t.j. podmienkou zmeny rozhodnutia bolo zopakovanie dokazovania prípadne vykonanie
ďalšieho dokazovania odvolacím súdom, dovolací súd uvádza, že rozhodným dôvodom pre zamietnutie
žaloby bolo neunesenie dôkazného bremena pri sudcovskej koncentrácii konania žalobcom ohľadne
jeho žalobného tvrdenia o výške uplatneného nároku v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací
súd pri svojom právnom názore (odlišnom od právneho názoru súdu prvej inštancie) vychádzal zo

skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, nemal preto povinnosť dokazovanie opakovať
alebo ho dopĺňať. V sporom konaní sa uplatňuje zásada koncentrácie konania. Znamená to, že strany
sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v
určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonanývčas, nespôsobuje procesnoprávne účinky a súd na taký úkon neprihliada. Koncentráciou konania do
popredia vstupuje procesná zodpovednosť sporových strán za efektívny prístup k procesu dokazovania,
zodpovedný prístup k povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Ak ju tak strany v zákonnej dobe

neuplatnia, túto možnosť stratia. Výnimkou sú len prípady tzv. novôt v odvolacom konaní (§ 366 CSP).
Dovolateľ podľa odvolacieho súdu definitívne stratil možnosť zhojiť deficit v dokazovaní o preukázaní
výšky nároku, čo viedlo k zamietnutiu jeho žaloby. Odvolací súd teda nerozhodoval o otázke, ktorú
by doposiaľ neriešil súd prvého stupňa. Odvolací súd po právnej stránke len inak posúdil otázku, ako
ju vyriešil súd prvej inštancie, námietka dvojinštančnosti sa nejaví byť opodstatnená. Dvojinštančnosti

konania znamená možnosť nadriadeného súdu preskúmať vecnú stránku rozhodnutia podriadeného
súdu. Zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nezakladá vecné vyriešenie sporu (vyriešenie sporu
o hmotné právo), ale je výsledkom rešpektovania sudcovskej koncentrácie konania ako nezvratného
procesného (procedurálneho) postupu za naplnenie ktorého nesie plnú procesnú zodpovednosť len
žalobca, toho totiž ťaží včasné unesenie dôkazného bremena za popreté žalobné tvrdenia. Civilné
sporové konanie nemusí byť nevyhnutne dvojištančné, požiadavkám spravodlivého procesu vyhovuje

aj konanie vykonané iba v jednej súdnej inštancii. Prejavom toho, že dvojinštančnosť nie je všeobecnou
zásadou civilného sporového konania, je aj procesná úprava odvolacieho konania pripúšťajúca možnosť
zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie.

12. Záver odvolacieho súdu o neunesení dôkaznej (procesnej) povinnosti ohľadom výšky nároku

dovolateľ v dovolaní nespochybnil (netvrdil opak), vychádzal totiž z toho, že jeho tvrdenie o výške
nároku nebolo žalovanou spochybnené a preto je nesporné. K odvolacej námietke žalovanej ohľadom
výšky uplatnenej náhrady (k nevykonaniu dôkazov potrebných na zistenie rozhodných skutočností)
žalobca neuplatnil žiadne návrhy na dokazovanie v lehote na vyjadrenie sa k odvolaniu žalovanej (§
373 ods. 4 CSP). Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej sa obmedzil na konštatovanie o nespornosti

výšky uplatňovaného nároku. Dovolací súd na tomto mieste poukazuje na záver odvolacieho súdu o
účinnom popretí nároku žalobcu žalovanou v zmysle § 151 ods. 2 CSP, ktoré bolo založené jednak
na skutkovom tvrdení žalovanej o uzavretí dohody sporových strán o užívaní nehnuteľnosti a v tejto
súvislosti ponúknutých dôkazov (Vyjadrenie žalobcu v konaní Okresného súdu Lučenec pod sp.zn.
10C/28/2018; pripojením súdnych spisov 6P 58/2016, 10C28/2018; výsluch svedkyne N. Ľ.; Uznesenie

OO PZ Fiľakovo zo 17. januára 2017; e- mailová a sms komunikácia - viď č.l 49 - 50 súdneho spisu)
a tiež konštatovaním o nepreukázaní výšky nároku žalobcom (viď vyjadrenie žalovanej k žalobe z 1.
augusta 2018, bod 2 a 6 - strana 49 - 50 súdneho spisu: ...„ so Žalobou nesúhlasím a popieram,
že by Žalobcovi voči mne vznikol nárok na zaplatenie sumy 1. 760,00 Eur z dôvodu náhrady za
užívanie Bytu, ... Zároveň chcem tiež poukázať na dôkaz predložený Žalobcom- Vyjadrenie k tržnej

cene 4 - izb. Bytu vo Y., kde realitný maklér a konateľ spoločnosti KVP reality s.r.o. .... sa nevyjadril
k výške mesačného nájomného .... ale vydal len akési vyjadrenie k tržnej cene .... mám zato, že
tento je pre toto konanie neopodstatnený“ ... a vyjadrenie žalovanej na strane 4 a 12 zápisnice o
pojednávaní súdu prvej inštancie z 12. marca 2019: ... „ žalobca nemá akýkoľvek základ na zaplatenie
požadovanej sumy ... žalobca doteraz neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenia,

najmä čo sa týka výšky vymáhanej sumy, dôkaz, ktorý žalobca predložil, ide len o vyjadrenie realitnej
kancelárie k tržnej hodnote bytu, nejde o vyjadrenie o výške nájomného. ... Navrhujeme aj vykonať
výsluch žalobcu ohľadne zistenia, ako vypočítal žalovanú sumu.“). Protichodné skutkové tvrdenia
žalovanej s procesným návrhom vykonať dokazovanie boli odvolacím súdom považované za účinné
popretie tvrdení uvádzaných protistranou (žalobcu) aj ohľadne výšky nároku. Skutočnosť, že žalobca

s názorom odvolacieho súdu nesúhlasil stotožňujúc sa s právnym názorom súdu prvej inštancie nie
je dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Okolnosť, z ktorej vychádzal žalobca, že výška
uplatneného nároku nebola v konaní medzi ním a žalovanou sporná, zjavne nezodpovedá jednak
vyjadreniu žalovanej z 1. augusta 2018 v spore, ale ani správnosti premís konštatovaných súdom prvej
inštancie v zápisnici o pojednávaní súdu z 12. marca 2019 na strane 7 a 8 (č.l. 105 a 106 súdneho

spisu), kde súd v zmysle § 181 ods. 2 CSP medzi zhodné skutkové tvrdenia zaradil tvrdenie ohľadom
výšky nároku so zdôvodnením, že žalovaná spochybňuje len právny základ (právny dôvod) nároku,
nespochybňuje jeho výšku. Nárok je z procesného hľadiska uznaný, ak sa tak stane čo do jeho dôvodu
a čo do jeho výšky; nemožno uznať výšku nároku bez uznania jeho základu, pritom ale možno uznať
základ nároku a neuznať jeho výšku. Pokiaľ žalovaná vo vyjadrení k žalobe z 1. augusta 2018 namietala

jej vecnú opodstatnenosť (t.j. základ nároku uplatňovaného žalobou) s odkazom na dohodu uzavretú so
žalobcom o jej bezplatnom užívaní nehnuteľnosti (bytu) zohľadňujúcej súvisiace finančné otázky k bytu
i záujem maloletého dieťa Q. v tom čase bývajúceho s matkou, k čomu ponúkla dôkazy (viď č.l. 49 až 51
súdneho spisu) a označeniu vyjadrenia realitnej kancelárie o všeobecnej cene bytu pripojeného k žalobežalobcom v súvislosti s požadovanou peňažnou náhradou ako pre vec neopodstatneného dôkazu, došlo
i podľa názoru dovolacieho súdu k procesne kvalifikovanému (účinnému) popretiu tvrdenia žalobcu aj
ohľadom výšky žalobou uplatneného nároku.

13. K tej časti dovolania, v ktorej by dovolateľ naznačoval, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
je prekvapivé, dovolací súd odkazuje na ustanovenie § 382 CSP, podľa ktorého, ak má odvolací súd za
to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Dovolací súd poznamenáva, že v rozhodovacej praxi najvyššieho
súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu
prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá
nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu
„nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3
Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“

založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd
prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť
„nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (porovnaj 5 Cdo 46/2011). V danom
prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktoré odvolací
súd preskúmaval, nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane, keď súdy oboch inštancií založili svoje

rozhodnutia na rovnakých skutkových záveroch pri aplikácii rovnakých právnych noriem však dospeli k
odlišným právnym záverom, čo však nie je možné považovať za prekvapivé ani nečakané.

14. Pokiaľ dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov
pre rozhodnutie (pri unesení dôkaznej zodpovednosti v rámci koncentrácie konania ohľadom výšky

uplatneného nároku žalobcom), dovolací súd pripomína, že (ani prípadné) nedostatočné zistenie
skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie
niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle
§ 420 písm. f/ CSP (1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017,
7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017). Pri posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný

súd (II. ÚS 465/2017) k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Dôvodom je fakt, že v tomto type konaní
(o neodkladnom opatrení) postačuje osvedčenie rozhodujúcich skutočností.

15. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade podané dovolanie
je procesne neprípustné, lebo dovolateľ v ňom nedôvodne tvrdil, že v konaní došlo k procesnej vade v

zmysle § 420 písm. f/ CSP. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie
v danej veci smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie odmietol podľa§
447 písm. c/ CSP.

16. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že žalovanej

priznal nárok na ich náhradu, pretože výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinil
žalobca (§ 256 ods. 1 CSP).

17. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.