Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, January 24, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoCsp/34/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318201678
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8318201678.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcu: COFIDIS SA, so sídlom Parc de la
Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d' Ascq CEDEX 598 66, Francúzska republika, na území SR
konajúci prostredníctvom jeho organizačnej zložky: COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom
Einsteinova11/3677,Bratislava,IČO:50595628,právnezastúpenýURBÁNI&Partnerss.r.o.,sosídlom
Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému: B. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX S. XX, okres N., toho času K. I. XXX, XXX XX M., ČR, o zaplatenie 4.355,56 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 5Csp/55/2018-197

zo dňa 03.05.2021, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto:
,,I. Súd žalobu v prevyšujúcej časti o zaplatenie 2.640,88 eura s príslušenstvom zamieta.
II. Súd žalovanému vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.“

V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobca žalobu žiadal uložiť žalovanému
povinnosť zaplatiť mu sumu 4.355,56 eura, úrok vo výške 21,37 % ročne zo sumy 4.867,62 eura
od 21.5.2017 do 17.11.2017, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.867,62 eura od
18.11.2017 do 6.12.2017, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.355,56 eura od 7.12.2017
do zaplatenia a na náhradu trov konania. Mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa Obchodného zákonníka a zákona
o spotrebiteľských úveroch. Ďalej uviedol, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému na

základe zmluvy spotrebiteľský úver vo výške 5.838,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi
pravidelnými 60 mesačnými splátkami vo výške 174,02 eura, kde súčasťou mesačnej splátky bola nielen
istina úveru, ale aj úroky a poplatky za poistenie, spracovateľský poplatok a poplatok za trvalý príkaz, a
to s dátumom splatnosti prvej splátky 20.10.2018 a dátumom splatnosti poslednej splátky 20.09.2020.
Žalovaný porušil svoju povinnosť splácať úver riadne a včas, preto žalobca ku dňu 17.11.2017 vyhlásil
predčasnú splatnosť úveru. Mal tiež za preukázané, že žalovaný jednotlivými splátkami už uhradil
žalobcovi sumu 4.681,94 eura pred začatím súdneho konania, počas súdneho konania sumu 1.662,81

eura, a teda žalovaný spolu uhradil 6.344,75 eura. Zároveň uviedol, že spôsob výpočtu RPMN je vo
všeobecnýchpodmienkachuvedenývoveľmivšeobecnejrovineatopriamoucitáciouprílohyč.2zákona
o spotrebiteľských úveroch. Žalobca sám presný spôsob výpočtu výšky RPMN v zmluve o spotrebiteľom
úvere neurobil, uviedol len vzorec s uvedením významu jednotlivých symbolov v ňom bez dosadeniakonkrétnych premenných do tohto vzorca. Mal za to, že zo všeobecných podmienok vyplýva, že do
výpočtu je potrebné zahrnúť výšku čerpania, výšku splátky, začiatočný dátum prvého čerpania, a použiť
sa majú aj celkové náklady dlžníka spojené s úverovou zmluvou s výnimkou poplatkov, ktoré musí

dlžník zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v úverovej zmluve a iných poplatkov
okrem kúpnej ceny. Z individuálnych podmienok tak potom vyplýva, že do výpočtu RPMN by mali byť
poňaté údaje o výške úveru 5.838,- eur, o výške splátky 174,02 eura, avšak ani z individuálnych, ale
ani zo všeobecných podmienkach nevyplývajú údaje o dátume prvého čerpania a ani údaj celkových
nákladov dlžníka spojených s úverovou zmluvou. V zmluve je uvedená len celková čiastka na úhradu,

ktorá je súčtom celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov dlžníka.
Poukázal na to, že žalobca vo svojom poslednom podaní uviedol, že pri výpočte výšky RPMN vychádzal
z výšky istiny 5.838,- eur, z mesačnej splátky vo výške 168,29 eura a z počtu splátok 60. Poznamenal,
že zo žiadnej zmluvnej podmienky nevyplynulo, že by sa na výpočet RPMN mala použiť iná výška
splátky, ako je uvedená v individuálnych podmienkach v bode II., teda v zmluve o úvere nie je nikde
uvedené, že pre výpočet RPMN sa použije splátka vo výške 168,29 eura, tak ako to tvrdí žalobca.

Žalobca až v poslednom písomnom podaní uvádza, ako vypočítal RPMN a aké údaje na výpočet RPMN
použil. Žalobca uviedol, že do výšky splátky neboli zahrnuté poplatky za poistenie a poplatok za trvalý
príkaz, keďže išlo o doplnkové služby. Bol však toho názoru, že poistenie poskytnuté žalobcom nebolo
dobrovoľnou doplnkovou službou, keďže z bodu IV. individuálnych podmienok nevyplýva, že by žalovaný
si vybral z ponúkaných možností Poistenia „A“ alebo „Poistenia B“, resp. z textovej formulácie zmluvy o

úvere nevyplýva ani možnosť odmietnutia poistenia. Aj napriek tomu, že zo zmluvy o úvere nevyplýva
voľba žalovaného o poistení úveru, žalobca účtuje a v bode II individuálnych podmienok uvádza výšku
mesačného poistenia spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti a úplnej trvalej invalidity vo výške 2,73
eura.
Zároveň sa nestotožnil s názorom žalobcu, podľa ktorého došlo k dohode medzi dlžníkom a veriteľom

o poskytovaní služby, za ktorú si žalobca účtoval poplatok za trvalý príkaz. V tomto smere súd poukázal
na bod 19 Všeobecných podmienok, kde je uvedené, že dlžník je povinný uhradiť veriteľovi poplatky za
nasledovnéveriteľoveslužby,medzinimiajpoplatokzatrvalýpríkazvovýške3,-eur.Ztohtoustanovenia
však nevyplýva, ani dohoda na poskytnutí týchto služieb, ale ani voľba žalovaného, ktoré služby od
veriteľa žiada a ktoré nie, resp. či len tieto služby uvedené v tomto bode boli žalovaným vybrané alebo

ide o komplexný súbor služieb ponúkaných veriteľom všetkým svojim dlžníkom.
Pokiaľ sa týka výpočtu RPMN, konštatoval pochybnosť o správnosti tohto výpočtu, a to vzhľadom na
neuvedené všetky predpoklady pre jej výpočet uviedol, že pri prepočte výšky RPMN použil kalkulačku
dostupnú v súdnom registri, pričom dospel k záveru, že výška RPMN pri výške pôžičky 5.838,- eur, počte
splátok 60, dátume pôžičky 23.09.2015, dátume prvej splátky 20.10.2015, dni splátky 20 a výške splátky

168,29 eur je 27,15 % a zaplatená suma vo výške 10.097,40 eura. Žalobca uviedol že po dosadení
hodnôt výška pôžičky 5.838,- eur, počet splátok 60, a výška splátky 168,29 eur presná hodnota RPMN
je 26,95 %, t.j. zaokrúhlene 26,90 %, teda tak ako je uvedené v zmluve.
Bol toho názoru, že aj z tohto tvrdenia žalobcu zrejmé, že žalobca nepostupoval správne
pri výpočte, keďže pravidlá o zaokrúhľovaní sú uvedené vo všeobecných podmienkach jasne tak, že

výsledok výpočtu sa vyjadrí s presnosťou aspoň na jedno desatinné miesto, pričom ak sa hodnota číslice
na nasledujúcom desatinnom mieste rovná alebo je väčšia ako 5, číslice na danom desatinnom mieste
sa zvýši o jeden. To znamená, ak žalobca tvrdí, že presná hodnota RPMN je 26,95 %, potom postupujúc
podľa všeobecných podmienok upravujúcich zaokrúhľovanie výpočtu, správna RPMN by mala byť 27
%. Upriamil pozornosť, že výška RPMN 27 % je uvedená aj v prehľade úhrad žalovaného. Uzavrel,

že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie sú uvedené všetky predpoklady pre výpočet RPMN - celkové
náklady dlžníka, dátum prvého čerpania, výška splátky použitá pre výpočet je nejasná vzhľadom na
zahrnutie či nezahrnutie poplatkov do výpočtu RPMN a tiež bol toho názoru, že výška RPMN nie je v
zmluve o úvere uvedená v správnej výške, a to s poukazom aj na tvrdenia žalobcu o jej výpočte.
Taktiež preskúmal zmluvu o spotrebiteľskom úvere aj v časti týkajúceho sa ročnej úrokovej sadzby,

kde je jednak dohodnuté, že ročná úroková sadzba spotrebiteľského úveru je fixná vo výške 21,37 %,
následne však je uvedené, že k zmene výške úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru dochádza, ak 6-
mesačný EURIBOR je nižší, kedy sa dvíha úroková sadzba o 1 %. Takto uvedená ročná úroková sadzba
je neurčitá a rozporná, keďže je definovaná jednak ako fixná, čo by vyjadrovalo jej nemennosť a súčasne
hneď na to je uvádzaná možnosť jej zmeny a aj to nie jednoznačne, či má ísť o automatickú zmenu ale

len možnosť zmeny na základe prejavu vôle veriteľa. Pritom pri rozpornej definícii charakteru úrokovej
sadzby nie je v bode II individuálnych podmienok ani len odkaz, že daná zmena môže nastať spôsobom
vyplývajúcim z bodu 7 všeobecných podmienok. Bol toho názoru, že dojednanie úrokovej sadzby je
neurčité a nezrozumiteľné, keďže v danej časti si zmluvné dojednania fakticky odporujú (úroková sadzbamôže byť buď fixná - nemenná, alebo nebude dojednaná ako fixná s uvedením predpokladov, za ktorých
dochádza resp. môže dôjsť k jej zmene).
Dospel k záveru, že keďže Zmluva neobsahovala náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) a

k) zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj z dôvodu, že zmluva obsahuje nesprávnu výšku RPMN, a
preto spotrebiteľský úver považoval v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) a d) citovaného zákona
za bezúročný a bez poplatkov.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2; § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového
poriadku.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov
stanovených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) Civilného sporového
poriadku. Uviedol, že pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov postupuje podľa článku 5.
Všeobecných podmienok Zmluvy o úvere č. XXXXX zo dňa 23.09.2015, ktorý obsahuje presný vzorec
spolu s vysvetlením jednotlivých komponentov dosadzovaných do tohto vzorca, pričom tento vychádza

z prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Poukázal na to, že do svojho výpočtu ročnej
percentuálnej miery nákladov použil konkrétne nasledovné hodnoty: istina úveru vo výške 5.838,00
eur, výška mesačnej splátky 168,29 eura a počet mesačných splátok 60. Pri dosadení týchto hodnôt
do vzorca podľa prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z. je presná hodnota ročnej percentuálnej miery

nákladov vo výške 26.95 %. t.j. zaokrúhlene 26,90 %. teda tak ako je uvedené v úverovej zmluve.
Tvrdenie súdu, a to že zo zmluvy nevyplýva údaj o dátume prvého čerpania úveru, považoval za
neopodstatnené, nakoľko zákon č. 129/2010 Z.z. žalobcovi neukladá takýto dátum uvádzať v úverovej
zmluve, pričom sa nejedná o obligatórnu náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.129/200 Z.z.
Dátum prvého čerpania sa totiž určuje podľa bodu II. prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z. a nemusí

byť totožný s dňom uzavretia úverovej zmluvy. Nestotožnil sa ani s tvrdením súdu, že v zmluve o úvere
nie je nikde uvedené, že pre výpočet RPMN sa použije splátka vo výške 168,29 eura. Nakoľko však
do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov nezahrnul poplatok za mesačné poistenie spôsobilosti
splácať úver a poplatok za trvalý príkaz, bolo potrebne od výšky mesačnej splátky uvedenej v článku
II. Individuálnych podmienok úverovej zmluvy tieto položky odpočítať, pretože mesačná splátka vo

výške 174,02 eura uvedená v článku II. Individuálnych podmienok v zmysle tam uvedeného pozostáva
z istiny, úroku, spracovateľského poplatku, mesačného poistenia vo výške 2,73 eura a tiež poplatku
za trvalý príkaz vo výške 3,00 eura. Ďalej uviedol, že mesačné poistenie spôsobilosti splácať úver
pre prípad smrti a úplnej trvalej invalidity vo výške 2,73 eura a poplatok za trvalý príkaz vo výške
3,00 eur boli odpočítané od výšky mesačnej splátky z dôvodu, že predstavujú tzv. doplnkové služby,

ktoré boli žalobcom poskytnuté na základe dohody medzi žalobcom a žalovaným, kedy žalovaný nebol
žiadnym spôsobom nútený k pristúpeniu k poisteniu či k zriadeniu trvalého príkazu. Bolo len a výlučne na
rozhodnutí žalovaného, či k takýmto službám pristúpi alebo nie. V súvislosti s posúdením nevyhnutnosti
použitia údaja o poistení, argument súdu o tom, že z bodu IV. Individuálnych podmienok nevyplýva, že by
žalovaný si vybral z ponúkaných možností poistenia a tiež nevyplýva ani možnosť odmietnutia poistenia,

nemôže obstáť. Poukázal na článok 15. Všeobecných podmienok úverovej zmluvy. Z konštrukcie
článku 15. Všeobecných podmienok úverovej zmluvy tak vyplýva, že dlžník nemusí, ale môže uzavrieť
samostatnú a nezávislú poistnú zmluvu, pričom môže sa rozhodnúť pre poistenie spôsobilosti splácať
úver pre prípad smrti a úplnej trvalej invalidity, alebo pre poistenie spôsobilosti splácať úver pre prípad
nezamestnanostiapracovnejneschopnosti,aleboajpreoboje.Niejevylúčené,abyžalovanýnepristúpil,

ani k jednému z týchto poistení. Žalovaný sa však na základe vlastného uváženia rozhodol pristúpiť k
poisteniu spôsobilosti pre prípad smrti a úplnej trvalej invalidity. V článku IV. Individuálnych podmienok
síce nie je duplicitne uvádzaná výška mesačného poistenia, napriek tomu bolo toto poistenie a jeho
výška v zmysle článku II. dohodnuté zmluvnými stranami. K uzatvoreniu poistného došlo na základe
vyhlásenia dlžníka o pristúpení k poisteniu schopnosti splácať úver podľa Rámcovej poistnej zmluvy pre

poistenie schopnosti splácať úver č. S uzatvorenej medzi žalobcom a poisťovňou CARDIF Slovakia, a.s.,
čo rovnako vyplýva z článku 15. Všeobecných podmienok úverovej zmluvy. Ďalej uviedol, že rovnako
žalovaný nikdy nenamietal dojednanie zmluvných strán o zriadení trvalého príkazu, za ktorý si žalobca
účtuje poplatok vo výške 3,00 eura mesačne. Tento poplatok je spojený s obstarávaním a vedením účtu
žalovaného a spracovávaním jednotlivých platieb žalovaného. Takýto druh poplatku je pritom bežný aj

u iných bankových subjektov, ktorý je uplatňovaný práve v súvislosti s poskytnutím a čerpaním úveru,
čo znamená, že žalovaný pravidelne prijíma protislužbu v podobe obstarávania účtu a poukazovaných
platieb. V predmetnom prípade však náklady na účet boli nielenže uvedené jednak v rámci článku II.
Individuálnych podmienok úverovej zmluvy a rovnako v článku 19. Všeobecných podmienok úverovejzmluvy, ale zároveň bolo otvorenie účtu aj dobrovoľné a bolo na rozhodnutí žalovaného či k tomuto
pristúpi alebo nie. Taktiež poukázal na to, že výška ročnej úrokovej sadzby bola dojednaná a upravená
taktiež v článku II. Individuálnych podmienok úverovej zmluvy', a to vo výške 21,37 %. Dojednanie a

špecifikovanie ročnej úrokovej sadzby považuje žalobca za dostatočne zrozumiteľné a zrejmé, a to aj pre
priemerného spotrebiteľa. Mal za to, že ročná úroková sadzba je v úverovej zmluve uvedená v súlade s
ustanovením § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34

CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1) oprávnenou osobou (§ 359 CSP) preskúmal
rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z dôvodov uvedených v odvolaní, ako aj
konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP. Odvolanie prejednal
bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), vychádzajúc z toho, že nariadenie
pojednávania vo veci nevyžadovala potreba zopakovania ani doplnenia dokazovania.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej

miery, že nebol oprávnený rozsudok preskúmať z iných dôvodov než z tých, ktoré boli explicitne do
uplynutia odvolacej lehoty uvedené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku
zverejnil na úradnej tabuli ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 13.01.2022 (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru o tom, že odvolanie žalobcu dôvodným nebolo.

4. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05)

5. V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, žalovaný dňa 23.09.2015 uzatvoril s právnym
predchodcom žalobcu (Banco Banif Mais S.A., pobočka zahraničnej banky) štandardnú formulárovú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanoveniami v tom čase účinného zákona č. 129/2010

Z.z. Tento právny predpis v ust. § 9 ods. 2 upravoval náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa
ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Prílohou č. 2 k zákonu č.
129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy bolo výpočet ročnej percentuálnej miery
nákladov spotrebiteľského úveru.

6. Ak zákon vyžadoval v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov

vypočítanú podľa vzorca uvedeného v prílohe k zákonu, je nepochybné, že spotrebiteľ mal byť
oboznámený nielen s ročnou percentuálnou mierou nákladov, ale aj s tými údajmi, na základe ktorých je
možné výšku RPMN kvantifikovať. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť správnosť výpočtu RPMN ako
jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru,
čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť do úverového vzťahu s veriteľom. Je

nemysliteľné od spotrebiteľa očakávať, aby len na základe údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov
uvedenej v zmluve mohol posúdiť správnosť tejto náležitosti zmluvy.

7. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 20.09.2018, vydaný vo
veci C-448/17, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že článok 4 ods. 2 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom

zmysle, že v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere jednak neuvádza ročnú percentuálnu mieru
nákladov a obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorý nie
je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu a jednak neuvádza úrokovú sadzbu,
táto okolnosť je rozhodujúcim prvkom v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s
otázkou,čijepodmienkauvedenejzmluvytýkajúcasanákladovúveruvypracovanájasneazrozumiteľne

v zmysle uvedeného ustanovenia.

8. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti dodal, že rovnako ako neuvedenie RPMN v zmluve o úvere sa
musí posudzovať situácia, keď zmluva obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto RPMN, ktorý nieje doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž
nemožno považovať za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia
uzavretej zmluvy a v dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv

na rozsah jeho záväzku. 28. Súdny dvor EÚ pritom už v súvislosti so Smernicou 87/102 rozhodol,
že vzhľadom na cieľ ochrany spotrebiteľa sledovaný touto Smernicou pred nespravodlivými úverovými
podmienkami a na to, aby sa mu umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzatvorenej
zmluvy, článok 4 uvedenej Smernice vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti,
ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.

9. V súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 Smernice 87/102 musí byť zmluva o úvere uzavretá písomne, pričom
písomné vyhotovenie musí obsahovať uvedenie RPMN, ako aj uvedenie podmienok, za ktorých môže
byť táto miera zmenená. Článok 1a tejto Smernice stanovuje metódu výpočtu RPMN a vo svojom ods.
4 písm. a) spresňuje, že sa musí vypočítať v dobe uzatvárania zmluvy. Táto informácia pre spotrebiteľa
o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca, má

preto podstatný význam.

10. V dôsledku toho neuvedenie, resp. nesprávne uvedenie RPMN v zmluve o úvere môže predstavovať
rozhodujúci prvok v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s otázkou, či je
podmienka tejto zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a zrozumiteľne v zmysle článku

4 Smernice 93/13. Ak to tak nie je, tento vnútroštátny súd je oprávnený posúdiť nekalú povahu takejto
podmienky v zmysle článku 3 tejto Smernice. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž nemožno považovať
za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy a v
dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.

11. V prejednávanej veci v zmluve o úvere zo dňa 23.09.2015 sa nachádza údaj o ročnej percentuálnej
miere nákladov vo výške 26,90 %. Zo spisu pritom vyplýva, že samotný žalobca podaním z 20.01.2021
pripustil, že pri dosadení hodnôt do vzorca pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov podľa
prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. je presná hodnota 26,95 %, ktorá sa má zaokrúhliť podľa úpravy
vyplývajúcej zo všeobecných podmienok k zmluve. Zo všeobecných podmienok, bodu 5.1. písm. d)

je zrejmé, že výsledok výpočtu sa má vyjadriť s presnosťou aspoň na jedno desatinné miesto a ak je
hodnota číslice na nasledujúcom desatinnom mieste rovná alebo väčšia ako 5, číslica na danom mieste
sa zvýši o jeden. Podľa tejto dohody pre účely zaokrúhľovania mala byť RPMN v zmluve vyjadrená
číslom 27 % ako správne uviedol prvoinštančný súd.
Ročná percentuálna miery nákladov predstavuje pritom údaj, zmyslom správneho uvedenia ktorého je

umožniť porovnanie ceny spotrebiteľských úverov ponúkaných na peňažnom trhu. Ako taká predstavuje
časovú hodnotu budúcich peňažných tokov, hodnotu všetkých nákladov spotrebiteľa vypočítaných na
ročnej báze. Vychádzajúc z uvedeného nemôže byť v zmluve uvedená zavádzajúco, v zmysle nižšej ako
reálnej informácie. V danom prípade mala byť RPMN podľa dohodnutého systému zaokrúhľovania aj
podľa žalobcu vyššia ako bola skutočne uvedená čím bol naplnený dôvod pre bezúročnosť úveru podľa

§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z.

12. Odvolací súd má za správny záver súdu prvej inštancie o neurčitosti ročnej úrokovej sadzby úveru.
Nepochybne si odporuje údaj o tom, že úroková sadzba 21,37 % je fixná ak následne je v zmluve
uvedená možnosť jej zmeny čo si logicky, na čo správne poukázal súd prvej inštancie odporuje (bod 35

rozsudku prvoinštančného súdu).
V oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať prioritne na zreteli zásadu poctivosti a to vo forme
tzv. princípu dôvery. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II. ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a I. ÚS
35/12 z 11.11.2003 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku
je základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za

elementárnu kategóriu sociálneho života; v praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že
text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný.
Logicky si odporujúca informácia o tom, aká úroková sadzba bola vlastne dohodnutá - či nemenná
alebo podliehajúca zmene nielen že nezodpovedá zásade očakávanej poctivosti dodávateľa voči

spotrebiteľovi, ale zakladá súčasne ďalší dôvod bezúročnosti úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) pre
absenciu riadnej náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z.13. Pre záver o bezúročnosti úveru postačuje nesprávnosť alebo absencia aj len jednej zo zákonných
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v danom prípade súd prvej inštancie správne identifikoval
nesprávnosť v prípade údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov v neprospech žalovaného ako

aj nesprávnosť v údaji o úrokovej sadzbe, za tejto situácie nebolo už potrebné zaoberať sa ďalšími
námietkami žalobcu a reagovať na odvolaciu argumentáciu. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho
súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19.02.1998, sťažnosť

č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998 - I, uznesenie Ústavného súdu SR z 23.06.2004
sp. zn. III. ÚS 209/04). Žalobcom uvádzané ostatné odvolacie námietky totiž nemohli spôsobiť zmenu
právneho posúdenia veci.

14.Keďžežalovanýztituluzmluvyoúvereuhradilžalobcovisumu6.344,75eura,tedasumuprevyšujúcu
istinu úveru vo výške 5.838 eur, na ktorú v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru žalobcovi

vznikol nárok, súd prvej inštancie postupoval správne, ak žalobu žalobcu zamietol.

15. Relevantnej procesnej úprave založenej na pomere miery úspechu tej- ktorej sporovej strany
súčasne zodpovedá i závislý výrok o trovách prvoinštančného konania.

16. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

17.Vodvolacomkonaníbolžalovanýúspešný,neúspešnýbolžalobca.Žalovanémutakvzásadevznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením §

396 ods. 1 CSP. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu
sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, podľa obsahu spisu mu ani žiadne
trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z článku 17 základných princípov CSP
zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s §
396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o

výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo
zjavne nielen nelogické, ale aj v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania. Preto
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.