Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 22, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/259/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110202053
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3110202053.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne: W., proti žalovanému: J., o náhradu
škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. mája 2017, č.k.
14C/17/2010-282, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 5.782,64 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 5.782,64 eur od 23.02.2010 do zaplatenia,
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému priznal
proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania 60,66%. Štátu priznal proti žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 80,33% a proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 19,67%.

Zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 346,50 eur do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku, na účet súdu prvej inštancie. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. §
760, § 764 ods. 1, § 427 ods. 1, § 428, § 442 ods. 1, 3, § 444, § 446, § 449 ods. 1, 3 Obč. zákonníka,
§ 83, § 84 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, § 89 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2
Obč. zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/95 Zb. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného
dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že žalobkyňa mala zakúpený cestovný lístok a cestovala

autobusom žalovaného do M. a odtiaľ do C.. Počas tejto cesty bola ešte na území Slovenskej republiky
účastníčkou dopravnej nehody tohto autobusu dňa 03.10.2008, pri ktorej utrpela zranenia a škodu na
veciach. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný za vznik škody na zdraví žalobkyne
v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou zodpovedá, sporný bol len rozsah nárokov, ktoré
žalobkyňa uplatňovala ako následky pri uvedenej dopravnej nehode, vyplývajúce zo škody na zdraví
a náhrady za stratu na zárobku, ktoré jej poisťovňa nepreplatila. Súd prvej inštancie mal za nesporný
nárok žalobkyne na uplatnenie úhrady nákladov za liečebný pobyt v Kúpeľoch P. v sume 252 eur,

pretože tento nárok súvisel s liečením následkov po dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa 03.10.2008.
Poisťovňa ho nepreplatila, bol riadne preukázaný príjmovým pokladničným dokladom (str. 17 spisu)
a žalovaný ho uznával ako opodstatnený. Preto súd prvej inštancie tomuto nároku vyhovel. S ďalšími
žalobou uplatnenými nárokmi už žalovaný nesúhlasil, namietal výšku uplatnených nákladov za sťaženie
spoločenského uplatnenia zvýšených na 1300 bodov s tým, že výšku odškodnenia za posttraumatický
stres žalobkyne na základe posudku E.. O. I. vo výške 400 bodov mal za dostatočný. Žalobkyňa

predložila (čl. 250) lekársku správu od psychiatričky E.. J. Z., z ktorej vyplýva, že žalobkyňa je od
roku 2008 v pravidelnej psychoterapeutickej starostlivosti, od roku 2012 už i v starostlivosti psychiatra.
V roku 2008 mala byť u menovanej podľa tejto správy diagnostikovaná duševnáporucha, ktorá sa manifestovala potom, ako bola účastníčkou dopravnej nehody. V danom prípade bol
vypracovaný znalecký posudok E.. I. W., ktorá zhodnotila psychický stav žalobkyne dňa 06.09.2011
so záverom, že žalobkyni bola ako následok dopravnej nehody zo dňa 03.10.2008 diagnostikovaná

posttraumatická stresová porucha. Znalkyňa však v posudku konštatovala, že následky takejto poruchy
sa menia v čase a žalobkyňa absolvovala intenzívnu individuálnu psychoterapiu, s ktorou sa začalo
krátko po nehode, neutrpela žiadne handicapujúce poškodenie telesného zdravia a stav si nevyžadoval
psychiatrickú starostlivosť, ani nasadenie psychofarmák (antidepresív, anxiolytík) a v čase vypracovania
posudku bola žalobkyňa dobre etablovaná v pracovnej aj spoločenskej oblasti, vykonávala aktivity,

ktoré jej prinášali radosť a mala kvalitne rozvinutú sociálnu a podpornú sieť z radov vrstovníkov a
problematické situácie zvládala s podporou psychoterapeuta ako aj samostatne. Znalkyňa považovala
hodnotenie výšky sťaženia spoločenského uplatnenia E.. I. ku dňu 31.07.2009 na 400 bodov za
adekvátne, s tým, že v rámci svojho hodnotenia s poukazom na zaradenie žalobkyne do bežného
dňa s pretrvávaním úzkostného reagovania a obavných očakávaní, bez trvalých zmien osobnosti a
dobrou prognózou ohodnotila jej sťaženia spoločenského uplatnenia 300 bodmi v rámci bodového

ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia v položke č. 255 z prílohy zák. č. 437/2004. Žiadna
strana v konečnom dôsledku nenavrhla v konaní vykonať ďalšie znalecké dokazovanie na posúdenie
zdravotného stavu žalobkyne z psychiatrického hľadiska a napriek lekárskej správe od jej psychiatričky
E.. J. Z. súd prvej inštancie nemal za preukázané, že by jej zhoršený psychický stav bol výlučne
následkom dopravnej nehody z roku 2008 a neprispeli k nemu aj iné príčiny. Preto vo veci vychádzal

z posudku č. XX/XX, obodovania sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne na 300 bodov podľa
pol. 255 (vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov) zák. č. 437/2004. Žalobkyňa
nebola odškodnená poisťovňou vôbec za pol. 304c obmedzenie hybnosti krčnej chrbtice stredného
stupňa. Tento následok nepochybne vznikol v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa
03.10.2008 a bol obodovaný na základe znaleckého posudku č. XX/XXXX znalcom E.. E. F. na 200

bodov po 14,46 eur (410,- Sk) za bod v zmysle opatrenia MZ SR č. 12284/2009-OL. Vzhľadom k
tomu, že poisťovňa žalovaného plnila za sťaženie spoločenského uplatnenia u pol. 255 o
100 bodov viac a u pol. 304c neplnila vôbec, súd plnenie nad rámec započítal do položky 304c a
žalobkyni priznal náhradu za pol. 304c vo výške poisťovňou neuhradených 100 bodov, teda sumu 1.446
eur (14,46 eur x 100 bodov ) a vo zvyšku nárok ako nepodložený zamietol. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne,

spočívajúci v náhrade za stratu na zárobku za obdobie 4 mesiacov vo výške 9.763,18 eur, uplatnený
podľa § 446 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie konštatoval, že táto náhrada za stratu na
zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako
akoúrazovýpríplatokpodľavšeobecnýchpredpisovosociálnompoistení. Podľaust.§89ods.1 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení sa suma úrazovej renty určí ako súčin 30,4167-násobku sumy

zodpovedajúcej 80% denného vymeriavacieho základu poškodeného a koeficientu určeného ako podiel
čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100. Denný vymeriavací
základ na výpočet úrazovej renty sa vypočíta z denného vymeriavacieho základu zamestnanca na
určenie sumy úrazových dávok podľa § 84 ods. 1, 2 cit. zákona zisteného v rozhodujúcom období podľa
§ 54 ods. 1 citovaného zákona, pričom rozhodujúcim obdobím na zistenie denného vymeriavacieho

základu je kalendárny rok predchádzajúci kalendárnemu roku, v ktorom vznikla dočasná pracovná
neschopnosť, inak sa vychádza z pravdepodobného denného vymeriavacieho základu, ktorý je jedna
tridsatina vymeriavacieho základu, z ktorého sa platilo alebo by sa platilo poistné na úrazové poistenie
za kalendárny mesiac, v ktorom poškodený naposledy vykonával činnosť zamestnanca pred vznikom
pracovného úrazu alebo pred zistením choroby z povolania za podmienok, za ktorých vzniká choroba

z povolania. Žalobkyňa však pred vznikom škody na zdraví pri dopravnej nehode zo dňa 03.10.2008
nemala odpracovaný predchádzajúci kalendárny rok, preto súd v danom prípade nemohol náhradu za
stratu na zárobku určiť podľa predpisov o sociálnom poistení, pretože škoda, ktorá vznikla
žalobkyni, pozostávala z ušlej mzdy, ktorú by dosiahla, keby zotrvala v dojednanom pracovnom pomere,
nebyť vzniku škodovej udalosti. Nárok žalobkyne na náhradu za stratu na zárobku súd prvej inštancie

teda posúdil podľa ust. § 442 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka ako to, čo poškodenému ušlo, teda
ušlý zisk. Podstatou ušlého zisku je ujma vyjadriteľná v peniazoch spočívajúca v tom, že poškodený
v dôsledku škodnej udalosti nedosiahne rozmnoženie majetkových hodnôt, ktoré sa dalo očakávať, pri
pravidelnom chode vecí (keby nebolo došlo ku vzniku škody.) Z vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že žalobkyňa cestovala autobusom žalovaného do H. a odtiaľ letecky do C.,

kde mala vykonávať od 04.10.2008 do 30.11.2008 na základe písomne dojednanej pracovnej zmluvy
prácu s vianočnými stromčekmi v meste E. XXX, I. a J. za dojednanú mesačnú mzdu 19.000,- DKK.
Zamestnávateľ poslal dňa 20.11.2008 žalobkyni správu, že majú pre ňu prácu na december a január -
triedenie stromov a cibule za hodinovú mzdu 110,- DKK a odpracovať bude treba 38-40 hodín týždenne;odpoveď žalobkyne sa v spise nenachádza. Zo správy od zamestnávateľa žalobkyne vyplýva, že ak by
žalobkyňa odpracovala dojednané 2 mesiace, pri hrubom príjme 19.000,- DKK mesačne, musela by
uhradiť daň 8% (sociálne poistenie ) a 38% bežnú daň, teda jej čistá mzda by bola za 10 a 11/2008 vždy

v sume 10.838,- DKK mesačne. Od tejto sumy bolo treba odpočítať mesačné náklady na stravu v C.,
vo výške cca 80 eur (žalobkyňa žila na farme s priateľom, prišli tam, aby si zarobili a na jedle šetrili)
a ubytovanie hradil podľa ústnej dohody vtedajší priateľ žalobkyne C. G.. Skutočná majetková ujma,
ktorú žalobkyňa preukázateľne utrpela, pozostávala zo sumy 10.758,- DKK mesačne (10.838,- DKK v
čistom - 80 eur mesačne náklady na stravu), čo pri aktuálnom kurze v čase vzniku škody, mzda bola

mesačná (1 eur = 7,4467 DKK ku dňu 31.10.2008 a 1 eur = 7,440,- DKK pri kurze ku 30.11.2008)
predstavuje sumu spolu 2.890,64 eur ušlého zisku (1.444,67 eur + 1.445,97 eur). Nárok na stratu na
zárobku výnimočne vzniká, ak v čase úrazu ešte nebola uzavretá pracovná zmluva s dohodnutým
nástupom výkonu do práce, avšak poškodený skutočne mal u určitého zamestnávateľa dojednaný
konkrétny výkon pracovnej činnosti, ak možno zároveň podľa okolností dôvodne predpokladať, že nebyť
poškodenia zdravia, postihnutý by dohodnutú prácu u nového zamestnávateľa vykonával, pretože iba

v dôsledku poškodenia zdravia nemohol nový pracovný pomer uzavrieť a nastúpiť do dohodnutého
zamestnania, takže stratil zárobok, ktorý by inak - nebyť poškodenia zdravia, dosahoval. K záveru,
že k takej strate na zárobku došlo, však nestačí len možnosť určitej zárobkovej činnosti v budúcnosti,
či nezáväzný prísľub zamestnávateľa, ale zistenie, že k realizácii zárobkovej činnosti,
ktorá bola dohodnutá, nemohlo dôjsť práve z dôvodu následkov úrazu a že nebyť úrazu, poškodený

by túto činnosť skutočne vykonával (judikát sp.zn. 25Cdo 2295/2011 NS ČR). Za ďalšie 2 mesiace v
zmysle uvedeného judikátu súd žalobkyni náhradu ušlého zisku nepriznal, lebo tieto 2 mesiace nemala
zmluvne dojednané a nebolo preukázané, ako na list potenciálneho zamestnávateľa odpovedala, ani či
by bola u tohto zamestnávateľa zostala aj po uplynutí zmluvne dojednanej doby, v prípade, ak
by nedošlo k dopravnej nehode. Celkove tak súd žalobkyni priznal doposiaľ neuhradenú a preukázanú

škodu v dôsledku nehody zo dňa 03.10.2008 vo výške 5.782,64 eur, pozostávajúcu zo sumy (252 eur
výdavok za liečbu v kúpeľoch P., doplatok vo výške 100 bodov za sťaženie spoločenského uplatnenia
1.446 eur a ušlý zisk na zárobku 2.890,64 eur) a vo zvyšku nárok ako nepodložený a nepreukázaný
zamietol. Pokiaľ ide o výšku úrokov z omeškania, žalobkyňa nepreukázala, že žalovaný bol
v omeškaní so zaplatením dlhu už dňa 01.02.2010. Nepreukázala, či žalovaného pred podaním žaloby

písomne vyzvala na úhradu dlhu a určila mu nejakú konkrétnu lehotu na jeho zaplatenie (v spise
sa nachádza len výzva adresovaná poisťovni G.). Preto súd za výzvu na úhradu dlhu považoval žalobu,
ktorú žalovaný prevzal dňa 22.02.2010 a dňom nasledujúcim, t.j. 23.02.2010 bol žalovaný s plnením
dlhu v omeškaní. Výšku úrokov z omeškania súd stanovil podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení nesk. predpisov, pričom výška

úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku
dňu 23.02.2010 bola základná úroková sadzba ECB 1%, čiže výška úroku z omeškania predstavuje 9%
ročne zo sumy 5.782,64 eur od 23.02.2010 do zaplatenia (1% + 8 percentuálnych bodov). A vo zvyšku
úrokov z omeškania súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania žalovanému súd prvej

inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP; podľa pomeru úspechu vo veci. Žalobkyňa si uplatnila
žalobou ku dňu vyhlásenia rozsudku spolu s úrokmi z omeškania sumu 48.628,58 eur a bola
ku dňu vyhlásenia rozsudku v sume s úrokmi z omeškania úspešná vo výške 9.565,43 eur,
čiže v 19,67% mala žalobkyňa úspech a v 80,33% neúspech a pomer úspechu a neúspechu
je 60,66% (80,33 - 19,67), čiže žalovaný bol v konaní úspešnejší, a preto mu súd priznal náhradu trov

konania. Vzhľadom na vznik trov konania štátu za účinnosti O.s.p. (do 30.06.2016) za znalecké posudky,
preklad pracovnej zmluvy z anglického jazyka, ktoré boli sčasti hradené z rozpočtových prostriedkov
tamojšieho súdu, súd prvej inštancie rozhodol aj o nároku štátu na ich náhradu, ktorý priznal štátu podľa
pomeru úspechu a neúspechu strán v spore (§ 148 ods.1 O.s.p.). Konštatoval, že výrok o zaplatenie
súdneho poplatku za žalobu sa odvíja od ust. § 2 ods. 2 a pol. 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov.

Žalobkyňa je podľa ust. § 4 ods. 2 písm. ch/ zák. č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch v znení nesk.
predpisov (účinného do 31.12.2010) v konaní o náhrade škody vrátane škody na veciach, ktorá vznikla
v súvislosti s ublížením na zdraví, oslobodená. Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Z.z., ak je poplatník od
poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok
alebo jeho pomernú časť žalovaný, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. V danom prípade súd žalobe

čiastočne vyhovel v časti o zaplatenie sumy 5.782,64 eur, a preto zaviazal žalovaného na zaplatenie
poplatku za žalobu podľa pol. 1 písm. a/ (6% zo sumy 5.782,64 eur) vo výške 346,50 eur.2. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a ktorým bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za žalobu, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a výrok, ktorým bol

štátu priznaný nárok proti žalovanému na náhradu trov konania zruší. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že ohľadne prvého nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s
odškodnením posttraumatickej stresovej poruchy vo výške 13.014 eur súd rozhodol podľa znaleckého
posudku, pričom v tejto časti nárok žalobkyne zamietol ako nepodložený, nakoľko jej táto náhrada bola
už dostatočne vyplatená poisťovňou. Tento nárok tak nie je predmetom odvolania. Ohľadne druhého

nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s pretrvávajúcou stredne ťažkou
poruchou statodynamiky krčnej a hrudnej chrbtice vo výške 5.639,40 eur priznal súd žalobkyni čiastku
vo výške 1.446 eur, keď časť čiastky za bodové ohodnotenie započítal s plnením poisťovne, ktoré táto
poskytla nad rámec povinného plnenia a zbytok nároku zamietol. Žalovaný je však toho názoru, že
poisťovňaužžalobkyniplniladostatočne,pričomsadomnieva,žebodovéohodnoteniapodľaznaleckých
posudkov sú výrazom subjektívneho hľadiska hodnotiaceho lekára, pričom práve preto, že poisťovňa

plnila vo veci náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s psychickou poruchou viac než
mala,žalovanýsadomnieva,žetietonárokysúvyrovnanéačiastkavovýške 1.446euružžalobkyni
neprináleží.Taktiežnepovažujezaodôvodnenýzáverlekára,prečoprávezvolil200bodovéohodnotenie
a nie najnižšiu hranicu 190 bodov za danú položku. Pokiaľ sa týka náhrady ušlého zisku, súd prvej
inštancie priznal žalobkyni čiastku vo výške 2.890,64 eur za dva mesiace práce, ktorú mala žalobkyňa

nastúpiť v C., pokiaľ by sa nestala škodová udalosť. Žalovaný však nesúhlasí s priznaním ušlého zisku
žalobkyni z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala výšku ušlého zisku bez dostatočných pochybností.
Žalobkyňa požadovala ušlý zisk za celé dva mesiace vo výške hrubej mzdy, ktorú by v C. poberala. Ako
ušlý zisk je však nutné hodnotiť iba takú čiastku, ktorú by žalobkyňa skutočne obdržala so zohľadnením
všetkých nákladov, ktoré by v súvislosti so živobytím v C. vynakladala. Žalobkyňa doložila čiastky čistej

mzdy, ktoré by jej boli vyplatené, ale nepreukázala, aké náklady a v akej výške by vynaložila v súvislosti
so živobytím v C.. Jej tvrdenia neboli žiadnym označeným dôkazom zo strany žalobkyne preukázané. Je
však základnou povinnosťou žalobkyne skutočnosti tvrdiť a k ich preukázaniu označiť dôkazy. Čiastku
vo výške 2.890,64 eur, spočívajúcu v ušlom zisku za dva mesiace hypotetickej práce, tak nepovažuje
žalovaný za dostatočne odôvodnenú, keď je toho názoru, že v C. je treba vynaložiť náklady za stravu vo

vyššej hodnote než vo výške 80 eur, ďalej je nutné zohľadniť náklady na dopravu, ubytovanie, drogériu,
oblečenie a iné potrebné veci. Nakoľko však uvedené skutočnosti žalobkyňa nepreukázala, nie je možné
jej náhradu za ušlý zisk priznať.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v napadnutom rozsahu,
t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o nároku na náhradu trov konania štátu proti
žalovanému, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok
súduprvejinštanciejepotrebnévnapadnutejčastiakovecnesprávnypodľa§387ods.1,2CSPpotvrdiť.

5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným
znesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý
jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán

sporu mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli
a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalovaného uvedené v podanom odvolaní preto
nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené
také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací

súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387
ods. 2 CSP poukazuje. Na doplnenie správnosti odvolací súd uvádza:

6. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných

podmienok. Odvolacím prieskumom žiadna vada, týkajúca sa procesných podmienok zistená nebola.7. Vychádzajúc z obsahu odvolania odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalovaného smerujú
proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil
svoje rozhodnutie.

8. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí

zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,

pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

9. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený

právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

10. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez

opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyhodnotil v súlade so
zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver.

11. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostačujúco odôvodnil v súlade s
požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

12. O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného rozhodol odvolací súd podľa

§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ako síce úspešnej
strane sporu v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže tejto
trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.

13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).