Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, April 29, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/214/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116206190
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Ľalík
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:8116206190.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Petra Jarkovského - CORYN, s miestom podnikania v
Prešove, Jesenná 8, IČO: 32 925 042, zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom v Prešove,
Jesenná 8, proti žalovanému SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, so sídlom
v Banskej Štiavnici, Radničné nám. 8, IČO: 36 022 047, o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8C/91/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 11. apríla 2019 sp. zn. 22Co/74/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (po pripustení zmeny žaloby) rozsudkom z 2. júna 2017 č. k. 8C/91/2016-283

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 17 740,32 eur s príslušenstvom v lehote troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku, žalobu vo zvyšku zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania. Konštatoval, že žalobca sa v predmetnej veci domáhal vydania plnenia
z bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku parcely registra „E“ č. 125/130 - orná pôda o
výmere 1 296 m2 nachádzajúcom sa v kat. úz. F. za obdobie od 25. marca 2014 do budúcna, a to
tým, že je na ňom umiestnená vodná stavba - umelé koryto vodného toku (rieky Sekčov), ktorý je v

správe žalovaného. Samotná skutočnosť užívania tohto pozemku bez akéhokoľvek súkromnoprávneho
titulu a za to poskytnutej protihodnoty nebola medzi stranami sporná, spornou ostala výška obvyklého
nájomného za užívanie porovnateľnej nehnuteľnosti v danom mieste a v rozhodnom období, ktorá
mala byť určujúca pre zistenie rozsahu bezdôvodného obohatenia. Z troch stranami predložených
súkromnýchznaleckýchposudkovsúdprirozhodnutívychádzalzožalovanýmpredloženéhoznaleckého
posudku Ing. Dušana Sarku, CSc., ktorý považoval za najhodnovernejší, pretože aj keď všetky stranami

predložené znalecké posudky boli vypracované porovnávacou metódou, znalec Ing. Dušan Sarka, CSc.,
pri stanovení (odhade) všeobecnej hodnoty predmetného pozemku a jeho nájmu v rámci porovnávania
vychádzal z nájomných zmlúv týkajúcich sa takých nehnuteľností, ktoré sa svojím charakterom a
polohou najviac približovali k porovnávanému predmetnému pozemku (t. j. pozemkov, na ktorých sa
nachádzala vodná plocha). Hoci sa pri určení všeobecnej hodnoty nájmu pozemku vychádza zo stavu
pozemku pred jeho stavebnou úpravou, v rozhodovanom spore však bolo potrebné vziať na zreteľ, že

aj keby na predmetnom pozemku nebolo vybudované umelé koryto ako vodná stavba, stále by týmto
pozemkom pretekal vodný tok (ktorý je vo výhradnom vlastníctve štátu) a jeho vlastník by bol v jeho
užívaní ako pobrežného pozemku obmedzený verejnoprávnymi predpismi (zákonom č. 364/2004 Z.
z. o vodách) stanovujúcimi ochranné pásmo 10 m od brehovej čiary, v ktorom je pobrežný pozemok
oprávnený užívať správca vodného toku. Uvedené skutočnosti teda značne obmedzujú akéhokoľvek
vlastníka takéhoto druhu pozemku v možnosti jeho využitia a v tom dôsledku znižujú jeho hodnotu

ako nehnuteľnosti, a preto ak žalobca pri stanovení všeobecnej hodnoty nájmu predmetného pozemku
poukazoval na znalecké posudky (predovšetkým na znalecký posudok znaleckého ústavu Technickejuniverzity v Košiciach), pri vypracovaní ktorých sa v rámci porovnávania vychádzalo z nájomných
zmlúv týkajúcich sa nájmu pozemkov pre účely umiestnenia telekomunikačného zariadenia, vstupu do
rodinného domu či pozemkov slúžiacich ako diaľničný privádzač, tieto neboli na prejednávaný prípad

dostatočne priliehavé predovšetkým pre značnú odlišnosť rozhodných skutkových okolností (t. j. z
hľadiska ich charakteru a polohy). Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie preukázané, že
všeobecná hodnota nájmu predmetného pozemku za rozhodné obdobie bola vo výške 4,285 eur/m2
ročne, tak ako ju zistil znalec Ing. Dušan Sarka, CSc., z ktorej vychádzal pri určení výšky povinnosti
žalovaného vydať žalobcovi plnenie z bezdôvodného obohatenia za obdobie od 25. marca 2014 až do

vyhlásenia rozhodnutia súdu a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.

2. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom z 11. apríla 2019 sp. zn. 22Co/74/2017
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku potvrdil ako vecne správny, vo výroku
o trovách konania ho zmenil tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému
v plnom rozsahu, a rozhodol, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Uviedol,

že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov
dospelksprávnymskutkovýmzisteniam,vecsprávneprávneposúdilasodôvodnenímjehorozhodnutia,
ktoré spĺňa všetky preň zákonom kladené požiadavky na obsahové a formálne náležitosti, sa v celom
rozsahu stotožnil. Odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia dodal, že aj keď história i judikatúra súdov potvrdzuje precíznejší prístup

univerzít ako znaleckých ústavov k odborným záležitostiam, súd musí brať do úvahy všetky okolnosti
prípadu a musí pristúpiť ku komplexnému vyhodnoteniu všetkých v konaní vykonaných dôkazov, a to
jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti. Pri zisťovaní primeranej náhrady za užívanie pozemku je
potrebné vychádzať z porovnania s trhom, čiže zo vzťahu dopytu a ponuky v obdobných prípadoch,
posudzovaného zo všetkých hľadísk (najmä z vecnej, časovej a geografickej súvislosti). Pozemky, na

ktorých sa nachádza koryto rieky alebo iná vodná plocha, nie sú z pohľadu obchodovania na trhu
lukratívne, a preto za účelom čo možno najvierohodnejšieho zistenia primeranej náhrady ťažko možno
takéto pozemky porovnávať s pozemkami, ktoré sú svojím charakterom a polohou (pred)určené na
podnikanie. Vzhľadom na uvedené, pri zisťovaní výšky primeranej náhrady (bezdôvodného obohatenia)
za užívanie predmetného pozemku žalovaným v prejednávanej veci nebol dôvod uprednostniť pozemky,

z ktorých vychádzal znalecký ústav Technická univerzita v Košiciach, ktoré slúžia ako diaľničný
privádzač, vstup do rodinného domu či na ktorých je umiestnené telekomunikačné zariadenie (teda
pozemky svojím druhom a polohou značne odlišné od porovnávaného pozemku), pred pozemkom, z
ktorého vychádzal znalec Ing. Dušan Sarka, CSc., ktorý je zaťažený takmer za identických podmienok
ako porovnávaný pozemok (teda pozemkom, ktorým takisto preteká vodný tok s vybudovaným umelým

korytom), pretože taký dôkaz, akým je vo veľmi blízkej vzdialenosti uskutočnený konsenzus o nájme
obdobného pozemku, má osobitne v trhových podmienkach dôkaznú silu. Ak za týchto okolností
súd prvej inštancie pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo znaleckého posudku
Ing. Dušana Sarku, CSc., jeho postup bol správny a jeho závery vôbec nevybočujú z pravidiel
proporcionálneho a spravodlivého posúdenia náhrady.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (do jeho potvrdzujúceho výroku) podal žalobca dovolanie,
ktorého prípustnosť a dôvodnosť z ustanovenia § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.
Odvolaciemu súdu vytýkal, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru

mal v prípade konkurencie znaleckého posudku znalca a znaleckého ústavu dať prednosť posudku
znaleckého ústavu ako najvyššej znaleckej inštancie, ktorá je špecializovaným vedeckým a odborným
pracoviskom a rezortným a metodickým centrom v oblasti znaleckej činnosti, a preto má nepochybne
vyššie odborné postavenie ako znalec - fyzická osoba. Preto mali súdy oboch nižších inštancií pri
zisťovaní výšky bezdôvodného obohatenia správne postupovať tak, že sa priklonia k záverom ním

predloženého znaleckého posudku znaleckého ústavu Technickej univerzity v Košiciach ako jedného z
troch znaleckých ústavov v Slovenskej republike v odbore stavebníctvo, ktorého závery navyše priamo
potvrdili aj závery znaleckého posudku znalca Ing. Mikuláša Ilkoviča, ktorý v konaní taktiež predložil.
Opačný postup (záver) súdov predstavuje odklon od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyjadrenej
v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cz 13/1982 a 4 Obo 210/2007. Odvolaciemu súdu zároveň vytýkal, že z

odôvodnenia jeho rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, prečo nevzal do úvahy závery ním predložených
znaleckých posudkov a neuviedol, prečo ich nepovažoval za presvedčivé a hodnoverné. Žalobca ďalej
v dovolaní namietal zákonnosť a vecnú správnosť záverov znaleckého posudku znalca Ing. Dušana
Sarku, CSc., ktorý vychádzal z troch nájomných zmlúv, z ktorých však dve boli uzatvorené medzištátnym organizáciami a len jedna s fyzickou osobou, a preto nespĺňa podmienku súboru aspoň
troch vhodných pozemkov na porovnanie v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Napokon, nájomné zmluvy,

z ktorých vychádzal znalec Ing. Dušan Sarka, CSc., nie sú vhodné na porovnanie, pretože neboli
uzavreté v podmienkach voľnej súťaže (tzn. výška nájomného nebola vytvorená trhovo na základe
dopytu a ponuky), keďže prenajímatelia dotknutých pozemkov nemali možnosť vybrať si v nájomnom
vzťahu iného zmluvného partnera (nájomcu) ako práve žalovaného, ktorý má na ich pozemku zriadenú
vodnú stavbu - umelé koryto rieky Sekčov. Stanovená obvyklá výška nájomného za užívanie takýchto

pozemkov za použitia porovnávacej metódy teda bola determinovaná deformovanou výškou nájomného
dosahovanou u týchto prenajímateľov (porov. rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28
Cdo 2359/2012 a 28 Cdo 946/2013). Z uvedených dôvodov nemožno považovať tento znalecký posudok
za vhodný podklad pre zistenie všeobecnej ceny nájmu predmetného pozemku v danom mieste a čase.
Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§

424 C.s.p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§
443 C.s.p.) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum
napadnutého rozhodnutia a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba odmietnuť (§ 447 písm. c/ a
f/ C.s.p.).

6. Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

7. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod

porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Porušenie práva na
spravodlivý (riadny) proces nie je však možné vykladať tak, že by sa dovolateľovi garantoval úspech v
konaní, či sa zaručovalo právo na rozhodnutie zodpovedajúce jeho predstavám (I. ÚS 50/04). Okolnosť,

že dovolateľ so závermi či názormi odvolacieho súdu nesúhlasí, nemôže sama osebe založiť dôvodnosť
dovolania.

8.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysleustanovenia§420C.s.p.niejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je

výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

9. V danom prípade žalobca namieta, že postupom súdov oboch nižších inštancií bolo porušené jeho
právo na spravodlivý proces tým, že súdy na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym
skutkovým zisteniam, ak pri rozhodnutí nevychádzali zo záverov predloženého znaleckého posudku

znaleckého ústavu, ktorý je vyššou znaleckou inštanciou ako znalec - fyzická osoba, a ak za podklad
pre určenie všeobecnej hodnoty nájmu predmetného pozemku vzali také nájomné zmluvy, ktoré neboli
uzavreté v podmienkach voľnej súťaže a nevyjadrovali skutočnú trhovú hodnotu nájomného dotknutých
pozemkov (porov. bod 3 tohto rozhodnutia). Zároveň považoval rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto
časti za nedostatočne odôvodnené.

10. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení
zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcichsúdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). Dovolací súd
v rozhodovanom spore však nezistil, že by postupom súdov oboch nižších inštancií došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces uvedeným spôsobom, ani že zistenie skutkového stavu by bolo prima

facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia
vykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť (porov. I. ÚS 6/2018), a ani že prijaté právne závery by
boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. že by z nich v žiadnej možnej
interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývali (porov. I. ÚS 243/07).

11.1. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon (čl. 15 ods. 1 C.s.p.). Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (čl. 15 ods. 2
C.s.p.).
11.2.Dôkazysúdhodnotípodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 C.s.p.).
Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191

ods. 2 C.s.p.).

12. V zmysle citovaných ustanovení sa proces dokazovania v civilnom sporovom konaní riadi princípom
voľného hodnotenia dôkazov, ktorý spočíva v tom, že sudca je ten, kto jednotlivým vykonaným dôkazom
sudca prisudzuje dôkaznú váhu v konaní, a to podľa pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie

jednotlivých zásad dokazovania so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Súd preto hodnotí všetky
vykonané dôkazy, ako aj skutkové prednesy strán či iné procesné úkony, podľa svojej voľnej úvahy a
sám určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či na nich môže založiť svoje
skutkové zistenia (teda či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom rozsahu, poprípade v
akom smere), pričom limity jeho úvahy sú jedine ústavnoprávne (zákaz ľubovôle stanovený čl. 2 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky). Inak povedané, súd nie je obmedzovaný zákonnými predpismi v tom
zmysle, ako ten či onen dôkaz hodnotiť, a nie je ani viazaný žiadnym poradím významu a preukázanej
sily jednotlivých dôkazov (porov. R V/1968).

13. Uvedené teda platí aj vo vzťahu k žalobcovej námietke o hierarchii znaleckého posudku

vypracovaného znaleckým ústavom a znalcom - fyzickou osobou z hľadiska ich dôkaznej sily. Súd
hodnotí dôkaz znalcom ako každý iný dôkaz, a to v zmysle § 191 C.s.p. jednotlivo a vo vzájomnej
súvislosti s inými vykonanými dôkazmi. Ak má súd pri rozhodovaní k dispozícii dva (či viacero)
znaleckých posudkov s rozdielnymi závermi o tej istej otázke, musí ich zhodnotiť v tom zmysle, ktorý
z nich a z akých dôvodov vezme za podklad svojho rozhodnutia a z akých dôvodov nevychádza zo

záveru druhého znaleckého posudku (porov. R 45/1984). Avšak len samotná skutočnosť, že jeden z
predložených znaleckých posudkov bol vypracovaný znaleckým ústavom, s ohľadom na koncepciu
materiálneho vedenia sporu a princíp voľného hodnotenia dôkazov nemôže znamenať, že súd je týmto
znaleckým posudkom viazaný a musí ho bez ďalšieho prevziať, pretože stále ide iba o jeden zo
súdom hodnotených dôkazov. Z tohto dôvodu námietka žalobcu o nesprávnom postupe súdov oboch

nižších inštancií, ak bez ďalšieho neprevzali závery znaleckého posudku znaleckého ústavu, nie je
dôvodná, pretože vychádza z výlučne izolovaného hodnotenia len jedného z viacerých dôkazov a
prísne formalistického chápania jeho dôkaznej váhy, čím mu de facto prisudzuje vyššiu zákonnú silu v
porovnaní s ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi, čo je v rozpore so zásadou rozvíjanou v pomeroch
moderného právneho štátu, že žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (čl. 5 ods. 2 C.s.p.).

14. Ako už dovolací súd naznačil, nevyhnutným predpokladom konceptu voľného hodnotenia dôkazov
je náležité odôvodnenie procesu prisudzovania dôkaznej sily (váhy) jednotlivým vykonaným dôkazom
v odôvodnení meritórneho rozhodnutia, aby sa tak vylúčila pochybnosti vo vzťahu k spomínanej
(prípadnej) arbitrárnosti tohto postupu. V prejednávanej veci súdy oboch nižších inštancií v odôvodnení

svojich rozhodnutí uviedli, ako posúdili podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán a výstižne
a zrozumiteľne vysvetlili, z ktorých dôkazov pri zisťovaní výšky bezdôvodného obohatenia (peňažnej
náhrady) vychádzali, ako tieto dôkazy vyhodnotili a prečo za základ pre zistenie výšky obvyklého
nájomného vynakladaného za užívanie rovnakej alebo obdobnej veci v danom mieste, čase a za
obdobných podmienok vzali znalecký posudok znalca Ing. Dušana Sarku, CSc., a k nemu priložené

nájomné zmluvy ako listinné dôkazy, a nie znalecký posudok znaleckého ústavu Technickej univerzity v
Košiciach (porov. bod 1 a 2 tohto rozhodnutia), pričom podľa názoru dovolacieho súdu prijaté skutkové a
právne závery možno považovať za logické, vychádzajúce zo skutkových okolností veci a relevantnýchprávnych noriem a nemožno im vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by mala za následok arbitrárnosť ich
rozhodnutí.

15. Na uvedenom nemohla nič zmeniť ani námietka žalobcu o tom, že znalcom zistená všeobecná
hodnota nájmu predmetného pozemku vychádza z nájomných zmlúv, ktoré nevyjadrovali skutočnú
trhovú hodnotu nájomného. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 2359/2012
a 28 Cdo 946/2013, na ktoré poukazuje žalobca, nie sú na prejednávaný spor dostatočne
priliehavé predovšetkým pre odlišnosť skutkových okolností. Český najvyšší súd v nich dospel k záveru

o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak súd výšku primeranej
peňažnej náhrady za užívanie pozemku (v danom prípade pozemku v letiskovom areáli - pozn.
dovolacieho súdu) ako formy bezdôvodného obohatenia, ktoré sa musí vydať, ustálil len na základe
porovnávania nájomných zmlúv, v ktorých mal ten istý nájomca (prevádzkovateľ letiska) s ďalšími
vlastníkmi pozemkov (ktoré sa všetky nachádzali v priestore toho istého letiskového areálu) - t. j. za
situácie, kedy ani jedna zo strán nemá možnosť si vybrať iného zmluvného partnera - dojednané

nájomné len v symbolickej výške 1,- Kč/m2 ročne, resp. v niektorých ojedinelých prípadoch 5,- Kč/m2
ročne (t. j. približne 0,04 eur/m2, resp. 0,19 eur/m2 ročne), pretože takto dojednané nájomné nebolo
výsledkom voľnej súťaže ovládanej vzťahom dopytu a ponuky, a teda nezodpovedá skutočnej trhovej
cene obvyklého nájomného za porovnateľný pozemok v danom mieste a čase. Avšak v prejednávanej
veci zistená výška tejto náhrady v sume 4,285 eur/m2 ročne na prvý pohľad symbolická rozhodne nie

je. Ak žalobca túto výšku nepovažoval za primeranú (tak ako to vyžaduje § 458 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), ale za podhodnotenú, bolo jeho procesnou povinnosťou tieto tvrdenia účinne poprieť a o
predmetných skutkových okolnostiach uviesť vlastné tvrdenia a tieto preukázať (porov. čl. 8 C.s.p.),
pretože spor o výšku primeranej peňažnej náhrady za užívanie cudzieho pozemku je kontradiktórnym
súdnym konaním ovládaným prejednacou zásadou. Pokiaľ sa mu to nepodarilo (pretože - ako z

odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií vyplýva - dôkazy, ktoré v konaní produkoval,
sa týkali pozemkov, ktoré ale boli svojím charakterom značne odlišné od porovnávaného predmetného
pozemku), procesným dôsledkom toho je jeho neúspech v tejto časti sporu.

16. Takisto celkom nenáležitá je i námietka žalobcu o nepoužiteľnosti znaleckého posudku Ing. Dušana

Sarku, CSc., v konaní pre jeho údajný rozpor s vyhláškou č. 492/2004 Z. z. Táto vyhláška upravuje
metódy a postupy znalcov pri stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Pokiaľ by sa znalec týmito
metódami a postupmi neriadil, jeho posudok a v ňom uvedené závery môžu byť nanajvýš nesprávne,
avšak v žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že by tento posudok bol nezákonným dôkazom (t. j. získaným
vrozporesozákonom)asúdbyhonemoholvkonanípripustiť(použiť).Zobsahuspisuničnenasvedčuje

nezákonnosti jeho získania, a preto by jeho nepripustenie bolo v rozpore s princípom rovnosti účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

17. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení
rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (I. ÚS 188/06), a
tým k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p., pretože do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným
výkladomvšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov,rozhodolvsúladesjehovôľouapožiadavkami,ale

ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať
sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

18. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že žalobca neopodstatnene namieta, že odvolací

súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prípustnosť jeho dovolania z ustanovenia
§ 420 písm. f/ C.s.p. preto nevyplýva.

19. Žalobca ďalej prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.,

podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.20. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

21. Ak dovolateľ odôvodňuje prípustnosť svojho dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., potom je povinný v dovolaní výslovne

uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal
odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R
83/2018).

22. Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že všetky dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1

C.s.p. sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v
rozhodnutí odvolacieho súdu (t. j. právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej).
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
kprávnymzáveromvyjadrenýmvrozhodnutíodvolaciehosúdu),ikebybolaprípadnevpriebehukonania
súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Takisto

ani samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky,
významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 C.s.p. Pre posúdenie, či ide o právnu
otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci
subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je

výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.

23.1. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľom nastolené právne otázky nespĺňajú kritérium právnej
otázky rozhodujúcej (kľúčovej) pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej. Otázky, či majú závery
znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom prednosť pred závermi znaleckého posudku

vypracovaného znalcom - fyzickou osobou a či má súd v prípade konkurencie znaleckých posudkov
pri svojom rozhodovaní zohľadňovať závery znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom
pred závermi znaleckého posudku znalca fyzickej osoby, sa netýkajú právneho posúdenia veci, ale
spochybňujú skutkové závery o tom, aká konkrétna výška peňažnej náhrady za užívanie predmetného
pozemku v rozhodnom období je primeraná, ktorá je vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu

individuálna. Pokiaľ v dovolaní vymedzená otázka predstavuje otázku skutkovú, nie je splnená zákonná
podmienka prípustnosti dovolania uvedená v ustanovení § 421 ods. 1 C.s.p. a takúto otázku nie je
dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť.
23.2. Navyše tieto dovolateľom nastolené otázky smerujú skôr k tomu, ako má súd postupovať pri
vyhodnotení dôkazov, pričom - ako už dovolací súd uviedol - súd podľa zásad uvedených v § 191 C.s.p.

hodnotí všetky vykonané dôkazy podľa svojej voľnej úvahy a sám určuje, aký význam majú jednotlivé
dôkazy pre jeho rozhodnutie a či na nich môže založiť svoje skutkové zistenia, pričom v zmysle čl. 5
ods. 2 C.s.p. žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, a teda ani znalecký posudok vypracovaný
znaleckým ústavom (porov. body 12 a 13 tohto rozhodnutia).

24. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že vymedzenie dovolacieho dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia, aké žalobca predkladá vo svojom dovolaní a aké z jeho obsahu (§ 124 ods. 1
C.s.p.) možno vyvodiť, nezodpovedá spôsobu vymedzenia v zmysle § 431 až § 435 C.s.p. Absenciu
takej náležitosti považuje Civilný sporový poriadok za dôvod pre odmietnutie dovolania v zmysle § 447
písm. f/ C.s.p.

25. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd odmietol dovolanie žalobcu v časti namietajúcej vadu
zmätočnosti (§ 420 písm. f/ C.s.p.) ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné, podľa § 447 písm. c/ C.s.p. a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie
veci (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.) ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. f/ C.s.p.

26. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta
C.s.p.).27. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.