Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 27, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/74/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2218205370
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2218205370.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu
JUDr. Ľubice Spálovej a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobcu: LESY Slovenskej republiky, štátny
podnik, Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpeného splnomocnenkyňou:
Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., Pribinova 9, 940 02 Nové Zámky, IČO: 36813401,
proti žalovanému: S. V., nar. XX. W. XXXX, trvalo bytom N. s. č. XXX, o vypratanie nehnuteľnosti,

o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 20. januára 2020 č. k.
11C/62/2018-54, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda z 5. júna 2020 č. k.
11C/62/2018-75, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanému povinnosť vypratať nehnuteľnosť,
ktorásanachádzavkat.územíN.,obecN.,okresDunajskáStreda,vedenáOkresnýmúradomDunajská
Streda, odbor katastrálny, na LV č. XXX ako stavba - horáreň so súp. č. XXX, postavená na parc. č.
1448/34 a hospodárska budova so súp. č. XXX, postavená na parc. č. 1448/35 a odovzdať ju žalobcovi
do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 488, § 489, § 685 ods. 1, § 686 ods. 1 a 2, § 710 ods. 3, §
711 ods. 1 písm. d/ O.z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov)
a § 149, § 153, § 160 ods. 3 písm. b/ a § 191 ods. 2 CSP (zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku v znení neskorších predpisov).
Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou proti žalovanému domáhal vypratania nehnuteľnosti uvedenej v I.

výroku rozsudku s odôvodnením, že pre neplatenie nájomného musel žalovanému vypovedať nájomnú
zmluvu, výpoveď mu bola doručená 11.5.2018, výpovedná lehota uplynula 31.8.2018, od tej doby
žalovaný nehnuteľnosť užíva bez právneho dôvodu.
Žalovanýsakžalobe,ktorámuboladoručenáspolusprocesnýmipoučeniamieštepredsplnomocnením
jeho právneho zástupcu, až do pojednávania nevyjadril.
Za nespornú považoval súd prvej inštancie skutočnosť, zo strany žalovaného nevyvrátenú, že medzi

stranami sporu existovala nájomná zmluva s predmetom nájmu uvedeným v I. výroku rozsudku, ako
i to, že táto nájomná zmluva bola platne vypovedaná. Od 1.9.2018 nemá žalovaný k predmetu nájmu
žiadny právny titul. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný žiadnu relevantnú procesnú obranu voči
žalobe nepredniesol, v tejto súvislosti jeho tvrdenie o bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti, kým nedôjde
k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, nepovažoval za relevantné.
Dôvodil, že vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Pripomenul, že

strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce
sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšieskutkové tvrdenia. Ide o zakotvenie tzv. povinnosti tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie
je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Povinnosť
tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom či procesnou obranou strany

sporu a sú koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania.
Pritom strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky) včas; prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr,

ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania; na prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä
ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (§
153 v spojení s § 149 CSP), pričom podľa dôvodovej správy k CSP by po vyčerpaní repliky a
dupliky už nemala mať žiadna sporová strana možnosť uvádzať nové skutočnosti a dôkazy a to za
podmienok, kedy manudukačnú povinnosť súd v zmysle § 160 ods. 3 písm. b/ CSP nemá, ak je

strana zastúpená advokátom (procesné poučenie žalovaný - ešte pred splnomocnením svojho právneho
zástupcu - prevzal dňa 12.4.2019, až do pojednávania dňa 21.10.2019 ostal pasívny, hoci vtedy sa
už nachádzal na slobode). Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre
uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany. Zákonná koncentrácia
konania znamená, že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť najneskôr

do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Ako uvádza dôvodová správa (viď bod 2,3)
zákonná koncentrácia konania môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Reálny
hmotno-právny pomer sporových strán by mal zodpovedať skutkovému základu.
Súd poukázal na nevhodne zvolenú procesnú obranu žalovaného prednesenú dňa 20.1.2020. Avšak
podľa ust. § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená,

ak zákon neustanovuje inak. Zákonodarca v tomto ustanovení nachádza materiálne ohnisko princípu
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku. Kruh sa tak uzatvára, čiže procesná aktivita je vo vzťahu k ustáleniu skutkového základu

sporuprioritnezverenásporovýmstranámajenanich,akotútoprocesnúaktivituvyužijú.Akstranasvoje
tromfy nevyužije včas, môže sa to chápať, že nekoná starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť
konania.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP a
uznesením Najvyššieho súdu SR z 23.3.2017 sp. zn. 6Cdo222/2016, vecne úspechom žalobcu v spore.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie iba žalovaný s návrhom na
jeho zmenu zamietnutím žaloby alebo jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Uviedol výslovne odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/ a f/ CSP, t. j. že súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z obsahu odvolania však vyplýva
i uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Dôvodil, že žalobu považuje za
predčasnú a nedôvodnú, pretože jej predmetom má byť vypratanie nehnuteľnosti, ktorú žalovaný užíval
a zveľaďoval 22 rokov z titulu nájomnej zmluvy a ktorú do dnešného dňa obýva, užíva a zveľaďuje.
Napriek tomu, že nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú t. j. do skončenia pracovného pomeru

žalovaného u žalobcu, žalovaný aj po skončení pracovného vzťahu predmet nájmu riadne užíval,
pričom žalobca proti tomu nemal žiadne výhrady. Dojednania o podmienkach užívania nehnuteľnosti
mali ústnu povahu, strany sporu okrem pôvodnej nájomnej zmluvy ďalšie dohody nepodpisovali. O tom
svedčí aj nájomná zmluva ktorá existovala medzi stranami sporu až do roku 2018. Prvé nezhody medzi
stranami sporu vznikli v období keď sa žalovaný dostal do výkonu trestu odňatia slobody. Žalovaný

sa však hneď po prepustení snažil tieto nezhody eliminovať a vzhľadom na dlhoročné investície /
materiálnej a nemateriálnej povahy/ do nehnuteľnosti, požiadal žalobcu o odpredaj nehnuteľnosti.
Žalobca s ponukou žalovaného za splnenia určitých podmienok súhlasil, v dôsledku čoho sa medzi
stranami sporu začali mimosúdne rokovania za účelom realizácie podmienok a úkonov ohľadne predaja
resp. kúpy nehnuteľnosti. Žalovaný sa snažil podmienkam žalobcu riadne a včas vyhovieť, avšak

žalobca medzičasom predaj nehnuteľnosti zastavil. Žalovaný sa však so zamestnancami žalobcu s
pánmi N. a Z. dohodol, že nehnuteľnosť môže naďalej užívať, pretože jej predaj je odsúhlasený
v prospech žalovaného. Žalovaný síce nájomné za ten čas neplatil, avšak nehnuteľnosť naďalej
zveľaďoval a opravoval. Keďže zo strany žalobcu ďalšie nájomné doposiaľ nebolo fakturované, žalovanýbol presvedčený, že ide o akési „medziobdobie“, s tým, že rokovania ohľadne kúpy nehnuteľnosti sú
síce prerušené ale nie sú ukončené. Vzhľadom na uvedený skutkový stav, žalovaný rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za predčasný pre nesprávne vytvorený skutkový základ.

Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 20.1.2020 s poukazom na zákonné a sudcovské koncentrácie
konania zamietol návrhy žalovaného na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov p. N. a p. Z. /
zamestnancov žalobcu/, a to napriek tomu, že uvedené dôkazné prostriedky by boli spôsobilé
priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia potvrdzujúce skutkové tvrdenia žalovaného o oprávnenom
užívaní bytu. Žalovaný síce výpoveď ústnej nájomnej zmluvy nespochybnil, ale táto jeho pasivita bola

podmienená ústnymi dojednaniami medzi zamestnancami žalobcu a ním. Predmetom týchto dojednaní
bola dohoda o odkúpení spornej nehnuteľnosti, pričom súčasťou tejto dohody by mali byť aj vzájomné
finančné vyporiadania. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že počas existencie nájomného vzťahu žalobca
do nehnuteľnosti neinvestoval, zveľaďoval ju iba žalovaný, zamestnanci žalobcu mu navrhli ďalšie
finančné prostriedky nezaplatiť s tým, že všetko bude vyrovnané resp. započítané pri podpísaní
kúpnej zmluvy. Žalovaný investície do stavby resp. odkúpenie pozemku pod stavbou realizoval z

presvedčenia, že žalobca mu nehnuteľnosť predá. K tomu však doposiaľ nedošlo, pravdepodobne
z dôvodu prekážok na strane žalobcu. Súd však návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania v
tomto smere zamietol, pričom žalovaný zastáva názor, že sudcovská koncentrácia bola nesprávne
aplikovaná, pretože skutkové tvrdenia žalovaného prezentované na pojednávaní dňa 20.1.2020 o
oprávnenosti naďalej nehnuteľnosť užívať, majú základ v ústnej dohode, ktorá sa uskutočnila so

zamestnancom žalobcu týždeň pred pojednávaním. Súd napriek tomu výsluch tohto svedka považoval
za irelevantný a vykonanie dokazovania výsluchom svedka nepripustil, čím došlo k sťaženiu dôkaznej
pozície žalovaného. Menovaní zamestnanci žalobcu, ktorí už dlhodobo poznajú pomery žalobcu a
žalovaného, by pritom vedeli potvrdiť skutkové tvrdenia žalovaného, že v danom prípade nejde o
svojvoľné a neoprávnené užívanie nehnuteľnosti ale o akési „medziobdobie“, pričom vzájomné záväzky

resp. pohľadávky strany sporu budú započítané pri predaji nehnuteľnosti. Žaloba žalobcu bola podaná
nedôvodne a predčasne a rozsudok súdu prvej inštancie trpí skutkovými vadami.

3. Opravným uznesením Okresného súdu Dunajská Streda z 5.6.2020 č. k. 11C/62/2018-75, súd prvej
inštancie opravil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho úvodnej časti uvedením správneho predmetu

konania (o vypratanie hnuteľnosti). Právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 224 CSP, vecne tým, že pri
vykonávaní procesných úkonov podľa ust. § 373 CSP zistil, že v úvodnej časti napadnutého rozsudku
bol nesprávne označený predmet sporu, keď z obsahu súdneho spisu vyplýva, že predmetom konania je
žaloba o vypratanie nehnuteľnosti a nie žaloba o zaplatenie 239,75 eur s príslušenstvom, preto odstránil
zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo pri písomnom vyhotovení rozsudku.

4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného proti rozsudku vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Žalobca žalovanému doručil výpoveď z nájmu,
ktorámuboladoručenádňa11.5.2018,výpovednálehotanásledneuplynuladodňa31.8.2018.Žalovaný
pokiaľ by mal za to, že je výpoveď neplatná alebo nedôvodná, mohol podať s poukazom na ust. § 711

ods. 6 O.z. žalobu o neplatnosť výpovede, toto však nespravil. Navyše bol žalovaný nečinný aj v ďalšom
období, nikdy výpoveď ako takú nenamietal, napriek tomu súvisle užíva predmetnú nehnuteľnosť, a
to bez právneho dôvodu. K tvrdeniam žalovaného, že nehnuteľnosť zveľaďoval, žalobca uviedol, že
bežná starostlivosť o nehnuteľnosť nájomcami vyplýva aj z podstaty nájomného vzťahu. Avšak iné
úpravy nehnuteľnosti bez súhlasu prenajímateľa nájomca nie je oprávnený robiť s poukazom na ust.

§ 694 O.z. Žalovaný nemal od žalobcu súhlas na zmeny nehnuteľnosti, takýto súhlas si ani nikdy
nežiadal a akékoľvek stavebné úpravy, pokiaľ takéto realizoval, boli jeho vlastnou iniciatívou, ktorá však
nemá oporu v zákone. V prípade, že boli realizované stavebné úpravy v čase po zániku nájomnej
zmluvy, jednalo by sa rovnako o protiprávne konanie, nakoľko žalovaný nedisponuje žiadnym titulom na
užívanie nehnuteľnosti, a už vôbec na zasahovanie do stavu nehnuteľnosti. Keby aj mal žalovaný za

nejakých okolností nárok na náhradu z titulu investícií do nehnuteľnosti, takýto nárok by bolo potrebné
uplatniť v inom konaní a na samotné ukončenie nájmu a povinnosť vypratať nehnuteľnosť takéto nároky
nemajú žiaden vplyv. Tvrdenia žalovaného, že prvé nezhody mali začať až keď sa žalovaný dostal do
výkonu trestu a že sa tieto nezhody následne snažil eliminovať, sú značne skreslené. Nezhody trvajú už
niekoľko rokov, nakoľko žalovaný dlhodobo neplatil nájomné, v dôsledku čoho boli opakovane podávané

žaloby o zaplatenie dlžných súm. Pravdou je, že medzi stranami prebehli mimosúdne rokovania, keď
žalovaný vyjadril záujem odkúpiť nehnuteľnosť, na čo žalobca reagoval tým spôsobom, že rokovať o
odkúpení nehnuteľnosti bude ochotný len po tom, ako žalovaný vyplatí všetky svoje záväzky, ktoré mu
z titulu užívania nehnuteľnosti vznikli. Vzhľadom k tomu, že žalovaný tak nespravil a ani k dnešnémudňu nedoplatky nevyrovnal, tieto rokovania sa neposunuli do ďalšieho štádia. Nikdy však predmetom
rokovaní nebola dohoda, že by žalovaný mohol dočasne nehnuteľnosť užívať. Žalobcovi nemôže
byť kladené za vinu, že nemá záujem so žalovaným uzavrieť akúkoľvek ďalšiu dohodu o užívaní

nehnuteľnosti, ktorej je výlučným vlastníkom, nakoľko má ako vlastník právo vec držať, užívať, požívať
a nakladať s ňou podľa vlastného uváženia. So žalovaným žalobca nemá dobré skúsenosti práve z toho
dôvodu, že si dlhodobo neplní svoje záväzky, preto by bol ochotný s ním jednať len vtedy, keď by všetky
takéto záväzky vyrovnal. Rovnako tak má žalobca ako vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, čo je v tomto prípade práve žalovaný, ktorý bez právneho

dôvodu užíva nehnuteľnosť žalobcu.
Pokiaľ žalovaný namieta, že mu nebolo umožnené vykonať ním navrhnuté dokazovanie, žalobca sa
v plnom rozsahu stotožňuje s aplikovanou sudcovskou koncentráciou konania. Žalovaný sa nevyjadril
k žalobe žiadnym spôsobom a ani pred pojednávaním výsluch žiadnych svedkov nenavrhol. Navyše
žalovaným označené osoby (p. Z. a p. N.) sú bývalými zamestnancami žalobcu, obaja však už u žalobcu
viac ako 10 rokov nepracujú. Rozhovor, resp. ústne dojednanie, ktoré chcel žalovaný preukazovať

na pojednávaní navrhovanými svedkami sa pravdepodobne týka obdobia minimálne pred 10 rokmi.
Dôkazom toho je aj skutočnosť, že žalovaný na pojednávaní dňa 20.1.2020 uvádzal, že sa „s vedením
v Palárikove dohodol, že nemusí platiť nájomné, p. Z. bol vtedy zodpovedný za hospodárenie s bytmi.“
Odštepný závod v Palárikove bol k 31.12.2012 zrušený, od 1.1.2013 jeho pôsobnosť prešla na odštepný
závod Levice. Tieto argumenty žalobcu teda siahajú do pomerne dávnej minulosti a z pohľadu tohto

konania ich žalobca považuje za právne irelevantné. Pokiaľ by žalovaný aj v minulosti viedol nejaké
rozhovory ohľadom prípadného odpredaja nehnuteľnosti je zrejmé, že takýto zámer sa nerealizoval.
Žalobcacelkomodmieta,žebykedykoľvekvminulostiumožnilžalobcovibezplatneužívaťnehnuteľnosť,
čoho dôkazom je aj to, že žalobca po dobu už niekoľkých rokov od žalovaného vo viacerých súdnych
konaniach vymáha nezaplatené nájomné a svoje nároky si riadne uplatňuje. Na základe uvedeného je

zrejmé, že žalovaným navrhované dôkazy neboli dôkazmi, ktoré by nemohol navrhnúť skôr a navyše ani
nebolispôsobilévyvrátiťskutkovétvrdeniažalobcu,napodkladektorýchžalobcapreukazovaldôvodnosť
podanej žaloby. Zo strany žalovaného sa jedná len o účelové tvrdenia, cieľom ktorých je zrejme oddialiť
jeho povinnosť vysťahovať sa z nehnuteľnosti, ktorú niekoľko rokov užíva bez toho, aby uhrádzal
žalobcovi ako vlastníkovi akékoľvek plnenie.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie

dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/ a f/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

6. Podľa § 4 O. z. proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, možno sa domáhať ochrany u orgánu, ktorý
je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd.
Podľa § 126 ods. 1 a 2 O. z.: (1) Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
(2) Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.

Žaloby vymedzené v ustanovení § 126 ods. 1 O. z. ako vlastnícke žaloby predstavujú osobitné
prostriedky ochrany vlastníckeho práva. Rozlišujú sa dva základné druhy vlastníckych žalôb, a to rei
vindicatio (žaloba o vydanie veci) a actio negatoria (zapieracia žaloba, resp. žaloba o zdržanie sa
zásahov).
Vindikačnou žalobou sa vlastník domáha vydania veci od osoby, ktorá má túto vec u seba. Na to, aby

sa vlastník úspešne dovolal ochrany poskytovanej vindikačnou žalobou musia byť splnené nasledovné
predpoklady: a/ preukázanie vlastníckeho práva k predmetu sporu, t. j. k veci, ktorá je predmetom
rei vindicatio (aktívna legitimácia); b/ preukázanie, že vec sa nachádza u tretej osoby, pričom táto
osoba bude v konaní označená ako pasívne legitimovaná (pasívna legitimácia); c/ preukázanie, že
táto osoba, označená v žalobe (návrhu na začatie konania) ako pasívne legitimovaná zadržiava vec u

seba neoprávnene. Totožná ochrana, aká sa poskytuje vlastníkovi v rozsahu ust. § 126 ods. 1 O.z., sa
poskytuje aj dobromyseľnému držiteľovi, t. j. tomu kto je oprávnený mať vec u seba a výkon jeho práv
je teda lege artis.V prípade nehnuteľnosti (nehnuteľnej veci) sa vlastnícke právo v zásade preukazuje výpisom z listu
vlastníctva z katastra nehnuteľností.
V prípade, ak súd príde k záveru, že vlastnícke právo svedčí žalobcovi, t. j. tomu kto sa označil

za vlastníka a domáha sa ochrany vlastníckou žalobou podľa § 126 O. z., bude skúmať ďalšie
predpoklady pre poskytnutie ochrany v rozsahu predmetného ustanovenia. Samotná skutočnosť,
že žalobca označí v žalobe nejakú osobu ako pasívne legitimovanú ešte neznamená, že táto
osoba pasívne legitimovaná skutočne bude. Pasívna legitimácia tohto subjektu bude závisieť od
naplnenia hmotnoprávnych predpokladov, ktoré sú vymedzene v ustanovení § 126 ods. 1 O. z. Týmito

hmotnoprávnymi predpokladmi sú, že osoba, proti ktorej návrh na začatie konania (žaloba) smeruje má
skutočne vec vo svojej faktickej moci, a zároveň túto vec zadržiava neoprávnene (vlastník má právo
na ochranu len proti neoprávneným zásahom do jeho vlastníckeho práva). Vo vzťahu ku všetkým trom
predpokladom úspechu v merite veci bremeno dokazovania zaťažuje žalobcu. Nehnuteľnosti, ktorých
vypratania sa žalobca domáha je potrebné identifikovať náležitosťami v súlade s katastrálnym zákonom
v spojení s vykonávacou vyhláškou ku katastrálnemu zákonu.

Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane
žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo
205/2009). Pred preskúmaním uplatňovaného nároku je vždy súd povinný zistiť, či subjekty, ktoré
vystupujú ako strany konania, sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca
odvodzuje svoje subjektívne práva.

Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu -
žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho sporu. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna

zo strán sporu nenamieta. Vecnú legitimáciu má zásadne ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo
práva, o ktoré v konaní ide. Na to, aby sa niekto stal stranou konania, netreba, aby bol účastníkom
hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva
žalobcom), alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však
budežalobcavsporeúspešný,závisíodtoho,čionajžalovanýsúskutočneúčastníkmihmotnoprávneho

vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa žalobca subjektívne cíti byť účastníkom určitého
hmotnoprávneho vzťahu, resp. subjektívne vníma žalovaného ako účastníka určitého hmotnoprávneho
vzťahu, ale vždy iba to, či žalobca a žalovaný účastníkmi daného hmotnoprávneho vzťahu objektívne
sú, alebo nie sú. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je

nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré
v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je
nositeľomhmotnoprávnejpovinnosti(žalovaný),vskutočnostiobjektívneniejenositeľomhmotnoprávnej
povinnosti, o ktorú v konaní ide (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
Súd prvej inštancie sa v predmetnom spore otázkou existencie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na

strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného), vôbec nezaoberal. Ako už bolo vyššie uvedené
vindikačnou žalobou sa vlastník domáha vydania veci od osoby, ktorá má túto vec u seba, a na to, aby
sa vlastník úspešne dovolal ochrany poskytovanej vindikačnou žalobou musia byť splnené nasledovné
predpoklady: a/ preukázanie vlastníckeho práva k predmetu sporu, t. j. k veci, ktorá je predmetom
rei vindicatio (aktívna legitimácia); b/ preukázanie, že vec sa nachádza u tretej osoby, pričom táto

osoba bude v konaní označená ako pasívne legitimovaná (pasívna legitimácia); c/ preukázanie, že táto
osoba, označená v žalobe (návrhu na začatie konania) ako pasívne legitimovaná zadržiava vec u seba
neoprávnene. Súd prvej inštancie však v rozsudku vôbec neuviedol kto je vlastníkom veci, konkrétne
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom rei vindicatio. Žalobca označil list vlastníctva č. XXX ako dôkaz.
Prílohou žaloby je Výpis z listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. N., vytvorený cez katastrálny portál 7.12.2018,

s údajmi platnými k 6.12.2018, podľa ktorého vlastníkom stavby s. č. XXX - horáreň, postavenej na parc.
č. 1448/34, a stavby s. č. XXX - hospodárska budova, postavenej na parc. č. 1448/35, druh stavby u
oboch stavieb - budova lesného hospodárstva, je Slovenská republika v celosti (1/1); ďalej z výpisu
vyplýva, že k vlastníkovi por. č. 1 (Slovenská republika) je pod por. č. 2 (Lesy SR ŠP, Námestie SNP
8, Banská Bystrica, PSČ 975 66, SR) správa na všetky parcely tohto listu vlastníctva. Z predloženého

výpisu sa teda nepodáva, že by bol žalobca aj správcom stavieb. Žalobca síce v žalobe uviedol,
že je zákonným správcom nehnuteľnosti, označil sa tiež za prenajímateľa, avšak tieto svoje tvrdenia
žiadnym spôsobom neodôvodnil, nehnuteľnosť v žalobe označuje ako byt vo vlastníctve Slovenskej
republiky, ktorého správcom ku dňu 3.5.1996 mal byť Odštepný lesný závod - Palárikovo. V spise sa tedanachádzal dôkaz o tom kto je vlastníkom nehnuteľnosti (ktorej vypratania sa žalobca domáha), tento
však nebol zo strany súdu prvej inštancie v rozsudku vyhodnotený, a to ani jednotlivo ani vo vzájomnej
súvislosti s ostatnými dôkazmi), nie je zrejmé či z neho súd vychádzal. Súd v rozsudku neuviedol, či

žalobcu považuje za zákonného správcu nehnuteľnosti a pokiaľ aj bol tohto názoru, bolo potrebné ho
riadne odôvodniť (t. j. konkrétne z čoho vyplýva, že žalobca je zákonným správcom nehnuteľnosti, a to
aj v prípade ak by táto skutočnosť vyplývala zo zákona resp. z predmetu činnosti žalobcu).
Až po tom, čo by bol preukázaný prvý predpoklad (aktívna legitimácia), by bolo namieste skúmať druhý
predpoklad (pasívnu legitimáciu) a následne tretí predpoklad (či žalovaný zadržiava vec neoprávnene).

7. Žiadnu pozornosť súd prvej inštancie nevenoval ani otázke ustálenia charakteru/druhu nehnuteľnosti,
ktorej vypratania sa žalobca domáha.
Podľa § 118 ods. 1 a 2 O.z.: (1) Predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, živé zvieratá, a pokiaľ
to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty. (2) Predmetom občianskoprávnych vzťahov
môžu byť tiež byty alebo nebytové priestory.

Podľa § 119 ods. 1 a 2 O.z.: (1) Veci sú hnuteľné alebo nehnuteľné. (2) Nehnuteľnosťami sú pozemky
a stavby spojené so zemou pevným základom.
Žalobca v žalobe dôvodil, že strany uzatvorili dňa 3.5.1996 Dohodu nájomnej zmluvy, ktorej predmetom
bol prenájom služobného bytu na dobu určitú, odo dňa podpísania dohody do skončenia pracovného
pomeru, na ktorý je služobný byt viazaný, po skončení pracovného pomeru žalovaného u žalobcu

(dátum neuviedol) žalovaný nehnuteľnosti žalobcu naďalej užíval, voči čomu žalobca nemal výhradu
a podľa pôvodnej dohody v nájomnej zmluve účtoval žalovanému nájomné, na základe čoho mal
žalobca za to, že strany sporu mali medzi sebou ústne uzatvorenú nájomnú zmluvu (dátum opäť
neuviedol), keď došlo k dohode o predmete nájmu ako aj výške nájomného a v zmysle ktorej
žalobca prenajímal žalovanému nehnuteľnosť za dohodnuté nájomné, žalovaný sa dlhodobo dostával

do omeškania s platením nájomného resp. ho vôbec neplatil, žalobca ako prenajímateľ podaním z
10.5.2018 (žalovanému doručené 11.5.2018) vypovedal nájomnú zmluvu s poukazom na ust. § 711
ods. 1 písm. d/ O.z., dňom 1.6.2018 začala plynúť výpovedná lehota, ktorá uplynula dňa 31.8.2018 s
poukazom na § 710 ods. 3 O.z.
Žalobca teda za predmet vypratania označoval v žalobe a v konaní pred súdom prvej inštancie striedavo

nehnuteľnosti tak ako sú zapísané v katastri nehnuteľností a uvedené v petite žaloby, a byt, u ktorého
neuviedol, že by (a kedy) stratil charakter služobného bytu. V Dohode nájomnej zmluvy z 3.5.1996 je
predmetnájmuoznačenýakobytvovlastníctveOLZ-Palárikovo,ktorýsanachádzavobjekteG.U.obec
N. (dopísané XXX), byt I. kategórie o celkovej podlahovej ploche 73,1 m2, z toho obytných miestností
50,5 m2. Vo Výpovedi nájomnej zmluvy z 10.5.2018, adresovanej žalovanému, žalobca stotožnil byt

uvedený v Dohode nájomnej zmluvy z 3.5.1996 s nehnuteľnosťou nachádzajúcou sa v k.ú. N., vedenej
Okresným úradom Dunajská Streda, odbor katastrálny, na LV č. XXX, parcely reg. „C“ evidované na
katastrálnej mape a to horáreň s. č. XXX, postavená na parc.č. 1448/34 a hospodárska budova s. č.
XXX, postavená na parc. č. 1448/35, a dal žalovanému výpoveď z nájomnej zmluvy týkajúcu sa vyššie
popísaných nehnuteľností s odkazom na ust. § 711 ods. 1 písm. d/ a § 710 ods. 3 O.z. (teda osobitných

ustanovení o nájme bytu).
Odvolací súd je názoru, že ak by bol súd prvej inštancie vyhodnotil (čo však neurobil) dôkaz navrhnutý
v žalobe (a vykonaný na pojednávaní dňa 20.1.2020), ku ktorej bol v prílohe pripojený (č.l. 16-20), a to
Výpis z listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. N., vytvorený cez katastrálny portál 7.12.2018, s údajmi platnými
k 6.12.2018, neuniklo by jeho pozornosti, že obe stavby zapísané na tomto liste vlastníctva (stavba s. č.

XXX - horáreň, postavená na parc. č. 1448/34, stavba s. č. XXX - hospodárska budova, postavená na
parc. č. 1448/35), majú ako druh stavby uvedené - budova lesného hospodárstva (horáreň, technická
prevádzková stavba a iné) a nie byt. Posúdenie charakteru/druhu nehnuteľnosti má pritom zásadný
význam pre právne posúdenie veci (napr. či je potrebné aplikovať iba O.z., alebo i ustanovenia iných
zákonov napr. zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, v znení neskorších

predpisov;zákonač.189/1992Zb.oúpraveniektorýchpomerovsúvisiacichsnájmombytovasbytovými
náhradami, v znení neskorších predpisov; zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, v znení neskorších predpisov).

8.Podľa§220ods.2CSPvodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnosti

tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazya ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie jasne a výstižne nevysvetlil ako posúdil

podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Uviedol, že nespornou skutočnosťou je existencia nájomnej zmluvy medzi
stranami s predmetom nájmu uvedeným v I. výroku rozsudku, opomenul však uviesť konkrétne kedy,
kým (na strane žalobcu), akým spôsobom (písomne, ústne, konkludentne) a s akým obsahom bola

zmluva uzatvorená, či je táto zmluva platná, kedy, kým, komu a na základe akého právneho úkonu
bola vypovedaná, aká bola výpovedná doba, od kedy do kedy plynula, či je výpoveď platná. V 5. bode
odôvodnenia síce súd prvej inštancie uviedol ktorými dôkazmi vykonal dokazovanie, avšak neuviedol
z ktorých dôkazov vychádzal pri rozhodovaní a ako ich vyhodnotil (v odôvodnení sa nenachádza
vyhodnotenie dôkazov jednotlivo ani vo vzájomných súvislostiach), prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy (výsluch svedkov N. a Z., keď na pojednávaní dňa 20.1.2020 uznesením nepripustil vykonanie

dokazovania výsluchom týchto svedkov, svoje rozhodnutie však neodôvodnil v napadnutom rozsudku,
hoci mu to § 220 ods. 2 CSP ukladá).
V rozsudku sa nenachádza právne posúdenie veci, za ktoré nie je možné považovať holú citáciu
zákonných ustanovení (medzi ktorými sa ani nenachádzalo zákonné ustanovenie umožňujúce žalobcovi
domáhať sa vypratania nehnuteľnosti). Neuviedol na základe akých skutočností a ako uplatnený nárok

právne kvalifikoval, pod hypotézu ktorej konkrétnej normy ich podriadil, či z jej dispozície bolo možné
vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je
alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Súd v rámci právneho
posúdenia v odôvodnení rozhodnutia by mal nielen vysvetliť, prečo určité zákonné ustanovenie použil,
ale zároveň tiež obsah použitého zákonného predpisu vyložiť a to predovšetkým v tom zmysle, aby bol

stranami pochopený.
Podstatnú časť odôvodnenia rozsudku predstavuje všeobecný výklad sudcovskej a zákonnej
koncentrácie konania (§ 153 a § 154 CSP bez ich citácie), avšak bez záveru vo vzťahu k predmetnej
veci, nie je zrejmé ako bola koncentrácia uplatnená. Súd prvej inštancie v 8. bode odôvodnenia
rozsudku síce poukázal na nevhodne zvolenú procesnú obranu žalovaného prednesenú dňa 20.1.2020

(vychádzajúc z 3. bodu odôvodnenia mal zrejme na mysli tvrdenie žalovaného, že sa s pracovníkom
Lesnej správny Gabčíkovo p. N. dohodol v januári 2020, že nehnuteľnosť môže bezodplatne užívať, kým
strany neuzatvoria kúpnu zmluvu, ďalej jeho tvrdenie o zveľadení nehnuteľnosti, tvrdenie o vlastníctve
pozemku pod nehnuteľnosťou, návrh na vypočutie svedkov N. a Z.), avšak bez akéhokoľvek vysvetlenia
a záveru. Ust. § 153 ods. 2 a 3 CSP zakotvuje sankciu za to, že strana sporu nesplnila povinnosť uloženú

v § 153 ods. 1 CSP. Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie ospravedlniť a na jej procesný úkon prihliadnuť, alebo
vyvodiťsankčnédôsledky,tedanaomeškanýprocesnýúkonneprihliadať(nepriznaťmuprocesnoprávne
účinky). O tom, či súd omeškaný procesný úkon strany ospravedlní, alebo nie, nevydáva procesné
uznesenie. V odôvodnení rozsudku vo veci samej však vysvetlí, že na procesný úkon strany neprihliadol

a z akých dôvodov. Uplatnenie diskrečného práva súdu závisí od okolností konkrétneho prípadu.
Oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany môže súd
ospravedlniť na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť sporu) alebo subjektívnych kritérií
(napr. schopnosť účastníka rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti). K uplatneniu diskrečného práva
súd prvej inštancie uviedol iba to, že žalovaný prevzal poučenie 12.4.2019 (pozn. odvolacieho súdu

- v tom čase vo výkone trestu odňatia slobody) ešte pred splnomocnením jeho právneho zástupcu
(poznámka odvolacieho súdu - splnomocnenie z 21.10.2019) a až do pojednávania 21.10.2019 ostal
pasívny, hoci sa nachádzal vtedy už na slobode (opäť poznámka odvolacieho súdu - neuviedol odkedy),
súd prvej inštancie tieto okolnosti prípadu však nevyhodnotil a nie je z odôvodnenia napadnutého
rozsudku jednoznačne zrejmé ani to, či diskrečné právo uplatnil. Dôvodnou tak bola odvolacia námietka

týkajúca sa nesprávnej aplikácie sudcovskej koncentrácie.
Taktiež bolo potrebné pre riadne právne posúdenie veci ustáliť kto bol vlastníkom/správcom
nehnuteľnosti ku dňu skončenia služobného pomeru žalovaného (ktorý deň nebol ustálený), ku dňu
uzavretia ostatnej nájomnej zmluvy (ktorý deň taktiež nebol ustálený) a ku dňu výpovede z nájmu,
zodpovedať otázku platnosti nájomnej zmluvy a výpovede z nájmu (v rovine skúmania otázky skončenia

nájmu ako otázky predbežnej). Keďže súd neuviedol výslovne, že uplatnil diskrečné právo, nie je zrejmé,
prečo považoval za nespornú skutočnosť existenciu nájomnej zmluvy a to že bola platne vypovedaná.
Odvolací súd poznamenáva (iba pre prípad ustálenia, že sa jedná o byt), že lehota na podanie žaloby
nájomcu podľa § 711 ods. 6 O.z. nemôže mať charakter lehoty prekluzívnej (čiže prepadnej alebotiež zánikovej), nakoľko takýto následok požaduje platné občianske právo vyjadriť výslovne a pretože
v danom prípade sa tak nestalo, nájomca tu môže stratiť len právo s úspechom sa domôcť určenia
neplatnosti výpovede z nájmu (priamo výrokom rozsudku súdu, ktorý môže prísť len v prípade včasnej

a dôvodnej žaloby), nie však aj o právo, aby sa príslušnou otázkou súd zaoberal (ako s otázkou
predbežnou) v spore o plnenie (o vypratanie bytu, kde sa musí posudzovať tiež existencia či naopak
neexistencia právneho dôvodu na užívanie bytu tým, kto ho má na základe požiadavky prenajímateľa
vypratať).
Civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (súd pozná právo). Strany sporu nie sú

povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci
je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo
obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod
hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie,
prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť
také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak strana sporu uvedie rozhodujúce

skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ňou tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami
spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany a je povinný posúdiť vec
podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.
Povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi strán sporu sa týka právnych otázok (napríklad
výkladu zákonného ustanovenia) i skutkových otázok (napríklad hodnotenia dôkazov). Tým, že súd vo

svojom rozhodnutí zareaguje na argumenty strán konania, dá stranám najavo, že boli vypočuté a že
sa ich argumentmi zaoberal. Ústavný súd SR, ktorý má právomoc preskúmavať ústavnosť rozhodnutí
všeobecných súdov, už mnohokrát zrušil rozhodnutia všeobecných súdov práve z dôvodu, že sa
súdy dostatočne nevyrovnali s argumentmi strán a tým porušili základné právo na spravodlivý proces.
Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko uviedol, že jednou z požiadaviek

článku 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie argumentov
vznesených účastníkmi konania/stranami. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku má byť zrejmé, prečo
súd nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany konania a prečo námietky strany považuje
za nesprávne, mylné alebo vyvrátené. Súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou strany, nemôže ju
len pre nesprávnosť odmietnuť, ale musí tiež uviesť, v čom konkrétne jej nesprávnosť spočíva (por.

rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 As 24/2005). Ak súd na konkrétne
a podrobné argumenty strany konania zareaguje iba všeobecným konštatovaním, takáto argumentácia
súdu nemôže byť považovaná za konkrétny protiargument a dostatočné vyrovnanie sa s argumentmi
strany konania. Pokiaľ súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol z akých dôvodov považoval
argumentáciu strany za skutkovo a právne bezvýznamnú, postupoval nedôsledne a nesúladne so

základným právom na súdnu ochranu (porov. rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 153/07).
V predmetnom spore súd prvej inštancie v 6. bode odôvodnenia uviedol, že „žalovaný žiadnu relevantnú
procesnú obranu voči žalobe nepredniesol, v tejto súvislosti jeho tvrdenie o bezodplatnom užívaní
nehnuteľnosti, kým nedôjde k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nemá žiadnu relevanciu“, takéto všeobecné
strohé konštatovanie a argumentácia súdu podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť považovaná za

konkrétny protiargument a dostatočné vyrovnanie sa s argumentmi žalovaného (o dohode so žalobcom
o bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti, čím vlastne spochybnil výpovedný dôvod).
Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním
obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z
hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany strán sporu, ako i vyššieho súdu,

ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. I.ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v

znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napr. sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).

Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatokriadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie
rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220 CSP. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 220

CSP pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore aj úplný, či
čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).
Rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na
konkrétny prípad aplikovateľné (s ktorými sa súd musí vyrovnať). Európsky súd pre ľudské práva v
rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko (rozhodnutie z 18. mája 2010) uviedol, že opomenutie zaoberať sa
podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľne (arbitrárne) zaoberanie sa takýmito argumentmi, je
nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou
strany konania, nemôže ju odmietnuť len pre nesprávnosť, ale musí uviesť, v čom táto nesprávnosť
konkrétne spočíva. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa argumentáciou žalovaného
v uvedenom smere. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti,zákonnostiaspravodlivostivýrokurozhodnutia.Jesúčasneprostriedkomkontrolysprávnosti

postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí.
V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými
skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje náležité dôvody, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a
vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (porov. sp. zn. I.ÚS 226/03).

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňal požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a
argumentačný základ bol pre prieskum odvolacím súdom nepostačujúci.
Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím
súdom (ktorý nenahrádza činnosť súdu prvej inštancie).

9. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov
odvolacieho súdu, na základe vykonaného dokazovania posúdiť primárne vecnú legitimáciu strán

sporu, charakter/druh nehnuteľnosti vypratania ktorej sa žalobca domáha žalobou, v ďalšom konaní
bude súd postupovať v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd
limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Skutkové tvrdenia žalujúcej strany sú prostriedkami
procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovanej strany sú prostriedkami procesnej obrany (§ 149
CSP). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť

protistrany účinne poprieť tvrdené skutočnosti, pričom z ustanovenia § 151 CSP vyplýva procesná
sankcia za nesplnenie procesnej povinnosti (§ 151 CSP). Súd prvej inštancie na základe vyhodnotenia
splnenia procesnej povinnosti strán konania podľa § 150 a § 151 CSP posúdi spornosť skutkových
tvrdení strán, s vyvodením dôsledkov nesplnenia procesnej povinnosti. Pri hodnotení použitých
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany bude dôsledne vychádzať z preukázaných tvrdení

strán konania a pri vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a
zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať i zásadu predvídateľnosti postupu súdu.
Podľa § 220 ods. 2 CSP súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.
Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočne a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu.
Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám

konania poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho
problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07).10. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.

11. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)