Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 21, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoCsp/25/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320202490
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2320202490.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v spore žalobcu: M. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom
W. XXX, právne zastúpeného: Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, proti
žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176,
právne zastúpenému: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11,
Trenčín,ozaplateniefinančnéhozadosťučineniavovýške700eur,oodvolanížalovanéhoprotirozsudku
Okresného súdu Galanta zo dňa 19. novembra 2020, č.k. 18Csp/91/2020-116, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a
priznal mu aj nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil
aplikáciou ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, vecne tým, že žalobca splnil zákonné
predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia a finančné zadosťučinenie požadované žalobou

vo výške 700 eur je zároveň primerané.

2. Súd prvej inštancie dôvodil, že ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. upravuje právo spotrebiteľa žiadať
primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva a
to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza
tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva

alebo povinnosti stanovenej zák. č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto
porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto
práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma, postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo
povinností dôjde. Podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti je naplnená vtedy,
ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. ak tak urobí
v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.

3. Súd prvej inštancie mal preukázané, že rozsudkom č.k. 35Csp/316/2017-175 zo dňa 27.01.2020
Okresný súd Galanta uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.605,30 eura s úrokom z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6.605,30 eura od 29.10.2017 do zaplatenia z titulu
bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného. Súd mal v tomto konaní za preukázané, že žalobcoviako dlžníkovi bol na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere reálne poskytnutý úver zo strany
žalovaného ako veriteľa v celkovej výške 8.170 eur, za ktorý ku dňu rozhodnutia súdu zaplatil 14.775,30
eura, pričom celková čiastka, ktorú mal žalobca v zmysle zmluvy zaplatiť predstavovala 19.900,40 eura.

Keďže úverová zmluva obsahovala nesprávne uvedené náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.,
a to celkovú výšku úveru, RPMN, či celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, s čím priamo zákon
(§ 11 ods. 1 písm. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch) spája následok bezúročnosti
a bezpoplatkovosti takéto úveru, patrila žalovanému len istina úveru, a uplatňovaná suma 6.605,30
eura predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Súd žalobe vyhovel a rozsudok

nadobudol právoplatnosť dňa 13.03.2020.

4. Vychádzajúc z uvedeného súd konštatoval, že žalobcovi ako spotrebiteľovi vznikol nárok v zmysle
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keďže sa úspešne domohol uplatnenia
svojho práva vo vyššie označenom konaní a je tiež nepochybné, že postupom žalovaného mu bola
spôsobená ujma, pričom postačuje, že konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu.

Obrana žalovaného založená na neexistencii predpokladov pre vznik nároku žalobcu na zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia (z dôvodu, že predmetom konania vedeného pod sp. zn.
35Csp/316/2017 nebolo uplatnenie porušenia práv alebo povinností, resp. súd v uvedenom konaní
nedeklaroval porušenie práv alebo povinností zo strany žalovaného) teda jednoznačne dôvodná nebola.
Súd ďalej konštatoval, že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho

priamevyčíslenie,pretosúdunemusiabyťpredloženédôkazyoexistenciiujmy.Cieľomsankčnejfunkcie
náhrady škody nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie,
ktorého sa dopustil vo vzťahu k nemu a ktorým mu spôsobil škodu a tiež odradiť od opakovania takéhoto
konania v budúcnosti. Žalovaný dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je
poskytovanie úverov, pri uzatváraní kontraktu so žalobcom nedodržal zákonom požadované náležitosti

zmluvy, neplatne dojednal zmluvné úroky trojnásobne prevyšujúce priemernú výšku úrokových mier z
úverov v príslušnom období a súčasne pri uzatváraní zmluvy so žalobcom nekonal s náležitou odbornou
starostlivosťou (ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku č.k. 35Csp/316/2017-175 zo dňa 27.01.2020),
žalobca sa z tohto titulu voči žalovanému úspešne domohol vydania bezdôvodného obohatenia, preto
je potrebné konštatovať, že takéto konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi.

5. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu, pričom za primerané v
prejednávanej veci súd prvej inštancie považoval finančné zadosťučinenie vo výške 700 eur, ktoré
je vyrovnaním ujmy žalobcu, vzniknutej konaním žalovaného a je určitou satisfakciou za stav, ktorý
musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a zároveň je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý

pri dojednávaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere nekonal v súlade so zákonom. Súd zohľadnil okolnosti
daného prípadu, keď žalobca sa musel ochrany svojich práv domáhať na súde, aby neznižoval svoj
majetok na úkor žalovaného, ktorý postupoval v rámci zmluvného vzťahu so žalobcom v rozpore
so zákonom, pričom odplata za poskytnutie úveru v danom prípade predstavovala 11.730,40 eura
(19.900,40 eura - 8.170 eur), pri sume skutočne poskytnutého úveru 8.170 eur s tým, že žalobca

nad sumu istiny úveru zaplatil čiastku 6.605,30 eura, v ktorej výške boli porušené majetkové práva
žalobcu. Súd prihliadol i na nesporné skutkové tvrdenia žalobcu, že žalovaný aj napriek existencii
právoplatného rozhodnutia 35Csp/316/2017-175 zo dňa 27.01.2020, vydal žalobcovi len časť preplatku
6.605,30 eura, pričom žalobca v priebehu konania úver riadne dosplácal a po právoplatnosti rozhodnutia
vyzval žalovaného, aby vydal i zvyšok bezdôvodného obohatenia vo výške 4.925,10 eura, čo žalovaný

odmietol a žalobca sa opätovne musí domáhať svojho majetkového práva na príslušnom súde v konaní
pod sp. zn. 28Csp/70/2020. Zároveň súd pri ustálení výšky primeraného finančného zadosťučinenia
zohľadnil aj okolnosť, aby výška finančného zadosťučinenia plnila aj odradzovaciu funkciu uvedeného
satisfakčného prostriedku, keďže nárok na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľa neplní len
relutárnu funkciu, ale aj funkciu sankčnú a odradzujúcu, aby sa žalovaný ako dodávateľ nedopúšťal

recidívy konania porušujúceho práva spotrebiteľov. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP.

6. Tento rozsudok napadol v celom rozsahu odvolaním žalovaný, ktorý ho považoval za nesprávny z
dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Podľa neho neboli splnené podmienky zo

strany žalobcu na priznanie finančného zadosťučinenia. Predpokladom priznania je, že spotrebiteľove
práva a povinnosti sú porušené a sám vyvíja iniciatívu ako túto situáciu odvrátiť a zabezpečiť si
súdnym rozhodnutím ochranu. V danom prípade spotrebiteľove práva úverovou zmluvou neboli žiadnym
spôsobom poškodené. V konaní pod sp.zn. 35CSP/316/2017 bolo predmetom sporu výlučne vydaniebezdôvodného obohatenia, o ktorom konajúci súd rozhodol vydaním rozsudku, čo v žiadnom prípade
nemožno vyhodnotiť ako úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností. Podľa ust. § 3 ods. 5
je ďalšou podmienkou porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom (t.j. zákonom č.

250/2007 Z.z.), ale súčasne aj osobitnými predpismi a žalobca neuviedol akým spôsobom mal žalovaný
práva alebo povinnosti žalobcu ako spotrebiteľa poškodiť, obmedzil sa len na konštatovanie, že úverová
zmluva nemá náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Toto však nemožno
považovať za porušenie práv a povinností majúcich za následok poškodenie spotrebiteľa, nakoľko pre
spotrebiteľa by z toho vyplynula len výhoda, že poskytnutý úver je pre neho bezúročný a bez poplatkov.

V danom prípade jednoznačne absentuje preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť,
keď vzhľadom na predmet činnosti, ktorým je poskytovanie úverov, má žalovaný záujem na zaplatenie
úrokov. Nemalo by žiadny zmysel úmyselne nedodržať všetky zákonné náležitosti, za čo by bol následne
sankcionovaný on sám a nie žalobca ako klient. Obdobný právny názor prezentoval aj Okresný
súd Prešov v konaní vedenom pod sp.zn. 11Csp/33/2018. Odvolateľ poukazuje aj na požiadavku
primeranosti finančného zadosťučinenia vo vzťahu k porušenej povinnosti, keďže cieľom finančného

zadosťučineniamábyťnastolenieakejsirovnováhyvdôsledkuporušenejpovinnosti,ktoráspotrebiteľovi
mala spôsobiť škodu. Pokiaľ však súd vyhlási úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, žiadna
škoda spotrebiteľovi nevznikla, naopak spotrebiteľ získa výhodu. Ak by na základe tejto skutočnosti
malo byť spotrebiteľovi ešte priznané primerané finančné zadosťučinenie, išlo by o nesprávny výklad
právnej normy § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., pričom žalovaný v tejto súvislosti dáva do pozornosti

viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove (sp.zn. 14Co/91/2012-141, sp.zn. 17Co/17/2018, sp.zn.
9Co/50/2018), v ktorom súd uvádza, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť
na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať
vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Jeho podstatou nie je sankčná povaha, na
účely sankcionovania je totiž administratívne a trestné právo. Odvolateľ preto poukazuje na to, že

žalobcovi v tomto prípade potenciálne mohla vzniknúť len ujma za zaplatené úroky (na ktoré sa však
pri podpise úverovej zmluvy slobodne a vážne zaviazal) a žalované bezdôvodné obohatenie mu už
v konaní vedenom pod sp.zn. 35Csp/316/2017 vyplatené bolo. Pri priznaní ešte aj ďalšieho umelo
navýšenéhoprimeranéhofinančnéhozadosťučineniabysazposkytovaniaúverovstalapríjmováčinnosť
pre spotrebiteľov a za jedno nedodržanie náležitostí úverovej zmluvy by tak bol žalovaný postihnutý

dvakrát, čo je v rozpore so zásadou ne bis in idem. O poskytnutie úveru žiadal žalobca, s výškou
úveru, s úrokmi a poplatkami bol oboznámený, súhlasil s nimi a žiadne, ani len potenciálne riziko ujmy
mu nehrozilo. Súdy by nemali spotrebiteľov zbavovať zodpovednosti za svoje záväzky, poskytovať im
bezbrehú ochranu a následne im ešte aj priznať primerané finančné zadosťučinenie. Navrhol preto
napadnuté rozhodnutie zmeniť alebo vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.

7. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu považoval rozhodnutie za správne, mal za
to, že preukázal splnenie podmienok pri priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Úvahy
žalovaného o tom, že neuvedením podstatných náležitostí v úverovej zmluve v súlade s právnou
úpravou získal žalobca ako spotrebiteľ výhodu a poškodeným sa stal samotný dodávateľ, nemajú

právny a racionálny základ. Žalovaný je pritom odborne spôsobilou osobou, ktorá na nebankovom
trhu pôsobí viac ako 10 rokov a je mu známa rozsiahla rozhodovacia súdna prax, ktorá opakovane
označilazavadnéúveryzdôvoduabsenciekľúčovýchinformáciíospotrebiteľskomúvereanapriektomu
nepredkladá spotrebiteľom formulárové produkty s právne nesúladným obsahom (čo dokonca označuje
za výhodu pre spotrebiteľa) a v prípade, že sa spotrebiteľ mobilizuje (čo je skôr výnimočným javom

s prihliadnutím na pomer žalovaným uzatváraných tisícov zmlúv totožného produktu) ospravedlňuje
svoje zlyhanie tak, že by pre veriteľa nemalo zmysel nedodržať všetky zákonné náležitosti. Žalovaný
žalobcu ako spotrebiteľa majetkovo poškodil až do výšky 6.605,30 eur s príslušenstvom (pričom
prebieha ďalšie konanie o vydanie zvyšku bezdôvodného obohatenia), táto suma nie je nepatrnou
ujmou, ale sumou, ktorá by nepochybne zasiahla finančný rozpočet a kvalitatívne ovplyvnila životnú

úroveň žalobcu. Žalobca poukazuje v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa
14.09.2016 sp.zn. 6Cdo 389/2015, kde v súvislosti s ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. súd
uviedol, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia
treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti, napr.
nároku na náhradu škody, bezdôvodného obohatenia a pod. alebo aj na určenie neprijateľnosti

konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Tento výklad bol najvyšším súdom
potvrdený a doplnený aj v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 a uvedeným spôsobom
postupujú aj všeobecné súdy ( napr. rozhodnutie Okresného súdu Galanta sp.zn. 35Csp/316/2017,
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 12Co/473/2016, rozsudok Krajského súdu Žilinasp.zn. 6Co/99/2018, rozsudok Krajského súdu Žilina sp.zn. 6Co/22/2018). Žalobca považuje výšku
uplatnenéhofinančnéhozadosťučineniazaprimeranú,keďžebolnútenývdôsledkukonaniažalovaného
domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom súdneho konania, ktoré zasiahlo do bežného života

spotrebiteľaajespôsobilémiprivodiťujmuvsúkromnomživotevoformestrachu,nepríjemnýchpocitova
pod., musel sa zúčastňovať na pojednávaniach. Požadovaná výška je adekvátna, ak nie podhodnotená,
keďže nepredstavuje ani jednu tretinu z výšky spôsobenej ujmy a plní základný účel tohto inštitútu,
ktorým je poskytnutie satisfakcie žalobcovi ako spotrebiteľovi a zároveň odradenie žalovaného od
porušovania práv spotrebiteľov. Vzhľadom na postoj žalovaného sa zdá, že výchovný a odstrašujúci

účinok pre dodávateľa by mal byť v prejednávanej veci primárnym. Navrhol preto rozsudok v celom
rozsahu ako správny potvrdiť a priznať mu voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému

zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

9. Predmetom konania bola žaloba žalobcu ako spotrebiteľa na zaplatenie sumy 700 eur titulom
finančného zadosťučinenia od žalovaného ako dodávateľa za porušenie práv a povinností ustanovených
zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti

postupu a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobe v celosti vyhovel a priznal
žalobcovi aj nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému.

10. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť skutkových s právnych záverov súdu, spochybnil vznik
nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj súdom priznanú výšku. Odvolací

súd však vady rozhodnutia vytýkané odvolateľom nezistil.

11. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne

závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto
v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje
na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku, s ktorým sa plne stotožňuje. Už súd prvej
inštancie sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal s námietkami žalovaného uplatnenými aj v odvolaní
a žalovaný ani odvolacom konaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé

privodiťzmenunapadnutéhorozhodnutia.Odvolacísúdpretoanisprihliadnutímnaodvolacieargumenty
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

12. Svoj nárok žalobca odvodzoval z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. podľa ktorého proti

porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ
proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

13. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej
stranyvspotrebiteľskýchzmluváchspôsobom,ktorýpráveztohtodôvoduvyžadujeposkytnutievyššieho
stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa
vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej

týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti
v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z
porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia
alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétnej vymedzenej zmluvnej podmienky používanejv spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, kedy na rozdiel od nároku na náhradu

škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017).

14. Odvolacia námietka žalovaného o absencii konkrétneho porušenia práva bola nedôvodná. Súd prvej

inštancie správne konštatoval, že žalobca ako spotrebiteľ úspešne uplatnil na súde porušenie svojich
práv, keďže súdnym rozhodnutím mu ako spotrebiteľovi bol priznaný konkrétny nárok z bezdôvodného
obohatenia voči žalovanému ako poskytovateľovi úveru vo výške 6.605,30 eur s príslušenstvom,
vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v dôsledku absencie obligatórnych obsahových
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom z odôvodnenia vyplývalo konkrétne porušenie
povinností žalovaného ako dodávateľa pri uzavieraní úverovej zmluvy (žalovaný do celkovej výšky

spotrebiteľského úveru zahrnul aj sumu nevyžiadaných plnení za doplnkové služby vo výške 883 eur,
postupoval v rozpore s platnou právnou úpravou ustanovenou v § 2 písm. l/ zákona o spotrebiteľských
úveroch, v zmluve o spotrebiteľskom úvere došlo k nesprávnemu uvedeniu údaja o celkovej výške úveru
v zmysle § 9 ods. 2 písm. g/, o ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j/, keď žalovaný sumu doplnkových služieb ako parameter

výpočtu nepoužil, v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/
zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň súd konanie veriteľa, ktorý v súvislosti s poskytnutím úveru
požadoval od spotrebiteľa úroky trojnásobne prevyšujúce priemernú výšku úrokových mier z úverov v
príslušnom období, považoval za rozporné s dobrými mravmi a preto dojednanie o úrokoch v zmysle §
39 OZ za absolútne neplatné). Jediný predpoklad, ktorý zákon pre priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vyžaduje bol preto splnený. Bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi porušením
povinností veriteľom a úspešným uplatnením práva spotrebiteľa na súde. Splnenie žiadnych ďalších
podmienok nebolo potrebné.

15. Odvolacia argumentácia a právny názor prezentovaný žalovaným, je v rozpore so závermi

vyslovenými v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017, z odôvodnenia
ktorého vyplýva, že jediným predpokladom, ktorý zákon vyžaduje pre priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva a účelom tohto finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách, nie zaťažiť spotrebiteľa dôkazným

bremenom preukazovať ďalšie iné podmienky, vrátane podmienky, aby spotrebiteľovi bola privodená
konkrétna ujma. V predmetnej veci tento predpoklad nepochybne splnený bol.

16. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo
potrebné pri jej určení zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bolo

preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, stanovil rozsah finančného
zadosťučinenia (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017). Za nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa
je možné považovať obmedzenie spotrebiteľovho komfortu vo všetkých oblastiach jeho života, najmä
však vo finančnom obmedzení, ktoré žalobcovi neoprávnenými platbami v prospech dodávateľa vznikli.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo namieste v prejednávanej veci prihliadnuť na dôsledky, ktoré

malo na žalobcu platenie neoprávnených súm žalovanému, ako aj na intenzitu zásahu do práv žalobcu
konaním žalovaného. Žalobca zaplatil žalovanému minimálne o 6.605,30 eur (suma bezdôvodného
obohatenia judikovaná rozhodnutím Okresného súdu Galanta sp. zn. 35Csp/316/2017-175 ) viac než
mu patrilo, keďže úver je bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje značnú sumu spôsobilú citeľne
ovplyvniť životnú úroveň každého priemerného obyvateľa SR. Táto suma predstavuje pritom iba časť

preplatku vzniknutého z úverovej zmluvy a žalobca, ktorý v priebehu súdneho konania úver riadne
dosplácal, sa musí v ďalšom súdnom konaní (sp. zn. 28Csp/70/2020) opätovne domáhať svojho
majetkového práva žalobou o zaplatenie 4.925 eur, pretože žalovaný napriek právoplatnosti rozhodnutia
odmieta túto zvyšnú sumu žalobcovi vrátiť. Argumentácia žalovaného, podľa ktorej by nedodržanie
povinností žalovaného pri uzavieraní úverovej zmluvy malo byť spotrebiteľovi na prospech, nemôže

obstáť. Niet pochýb o tom, že svojich majetkových práv sa voči žalovanému na súde domáha
len zanedbateľná časť spotrebiteľov, s ktorými uzavrel zmluvný vzťah tiež bez dodržania zákonných
povinností a žalovaný tak v konečnom dôsledku zo svojho konania profituje.17. Ako bolo uvedené už vyššie, je bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla
alebo nie. Tvrdenie vzniknutej ujmy žalobcom však môže mať vplyv na posúdenie výšky priznaného
zadosťučinenia súdom. V prejednávanej veci išlo o prípad, kde žalobca preukázal, že v jeho prípade

škoda nielen hrozila, ale aj reálne vznikla, pretože zavinením žalovaného bol nútený plniť na účet
žalovaného prostriedky, na ktoré nemal podľa zákona nárok a napokon bol nútený sám iniciovať
a podstúpiť súdne konanie za účelom ochrany svojich práv, a v súčasnosti dokonca ďalšie súdne
konanie. Toto nepochybne malo negatívny dopad na životnú úroveň žalobcu (je totiž zrejmé, že finančné
prostriedky neoprávnene vyplácané žalovanému tak žalobca nemohol použiť na svoje osobné potreby).

Za nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa je možné považovať v danom prípade teda diskomfort spočívajúci
jednak v značnom finančnom obmedzení, ktoré žalobcovi neoprávnenými platbami v prospech
dodávateľa vzniklo a zároveň tiež v rovine psychického napätia a stresu. Vzhľadom na okolnosti prípadu
je potom výška priznaného finančného zadosťučinenia 700 eur primeraná, nepredstavuje ani 10% zo
sumy, o ktorú by sa žalovaný nepoctivým konaním na jeho úkor obohatil, ak by sa nebol žalobca
domáhal svojich práv na súde. Účelom zadosťučinenia je vyjadriť určité odsúdenie protiprávneho

konania dodávateľa a odradiť ho od opakovania podobných porušení právnych predpisov. Odvolací súd
považuje za logické a spravodlivé, aby priznané finančné zadosťučinenie zohľadnilo aj výšku reálnej
finančnej ujmy hroziacej žalobcovi v súvislosti s tým, že žalovaný si nárokoval zaplatenie súm, na ktoré
pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverov nemal nárok.

18. S prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti prípadu, podľa odvolacieho súdu tak výška priznaného
finančného zadosťučinenia sa javí ako primeraná dôsledkom, ktoré malo pre žalobcu platenie
neoprávnených súm žalovanému, ako aj intenzite zásahu do práv žalobcu, táto suma je pre žalobcu ako
satisfakčný prostriedok dostačujúca, je tiež pre žalovaného určitou sankciou za to, že konal v rozpore so
zákonom a zároveň bude slúžiť na odradenie žalovaného od ďalšieho porušovania práv spotrebiteľov.

19. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie z hľadiska opodstatnenosti
žaloby žalobcu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a jeho rozsudok je vecne správny.
Ďalšieodvolacieargumentyžalovanéhoodvolacísúdpovažovalprerozhodnutievovecizanepodstatné,
bez potreby sa nimi osobitne vysporiadať, nakoľko by nezvrátili rozhodnutie odvolacieho súdu. I podľa už

konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na
každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby

bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (por. rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. II. ÚS 200/09).

20. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil, vrátane správneho závislého výroku o náhrade trov konania.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne úspešnému
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

22. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).