Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 23, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/8/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4119213356
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Halmešová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4119213356.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek senátu

JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Marty Polyákovej, v spore žalobcu: F. E., nar. XX.X.XXXX, bytom S.
XXX, K., proti žalovanému: Slovenská republika, zast.: Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo
dňa 10.08.2020 č. k. 12C/100/2019- 103, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že

priznal žalovanému náhradu trov konania v plnej výške, ktorú je povinný zaplatiť žalobca s tým, že
o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V dôvodoch
svojho rozhodnutia poukázal na vykonané dokazovanie a po právnej stránke svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 22 ods. 1,3, § 23 zákona č. 58/1969
Zb., § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na obsah žaloby doručenej
súdu dňa 11.11.2019, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady škody spôsobenej

rozhodnutím o väzbe, a to nákladov za právne zastúpenie vo výške 10.500 eur, náhrady ušlej mzdy
počas výkonu väzby v sume 6.473,61 eura, náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o
väzbe vo výške 10.000 eur a v dôsledku nesprávneho úradného postupu za prieťahy v trestnom konaní
v sume 6.000 eur, spolu s 8 % ročným úrokom od 3.7.2019 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania.

1.2 Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že príkazom Okresného súdu Nitra zo dňa
27.3.1997 sp. zn. 2Tpr/12/97 na prijatie žalobcu do väzby, bol žalobca vzatý do väzby, ktorá sa mu

započítavala od 26.3.1997. Žalobca bol dňa 27.3.1999 prepustený z väzby na slobodu. Rozsudkom
Krajského súdu v Nitre zo dňa 24.4.2014, č. k. 1T 8/2002-1695 bol žalobca oslobodený spod obžaloby,
pretoženebolopreukázané,žeskutokspáchalžalobcavpredmetnomkonanívpostaveníobžalovaného.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3.3.2016. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 3.3.2016, sp.zn.5To 11/2015 bolo zamietnuté odvolanie krajského prokurátora proti rozsudku č.k.
1T 8/2002-1695. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že žalobca doručil žalovanému dňa 3.4.2019 žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorou sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej

ujmy. Žalovaný listom zo dňa 3.7.2019 oznámil žalobcovi, že jeho nároky vyhodnotil ako premlčané a
ani nebolo preukázané kumulatívne splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody
spôsobnej pri výkone verejnej moci.1.3 Súd prvej inštancie konštatoval, že na uplatnený nárok žalobcu z väzby je potrebné posúdiť podľa
ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., pretože podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosť
za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo

dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo
dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004 a
preto sa na nárok zo žalobcovej väzby, ktorá trvala v období od 26.3.1997 do 27.3.1999, ustanovenia
zákona č. 514/2003 Z. z. nevzťahujú. Poukázal na ust. § 23 zák. č. 58/1969 Zb., podľa ktorého sa právo
na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť

oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým
bolo trestné konanie zastavené. Keďže žalobca si svoj nárok neuplatnil v premlčacej dobe, žaloba
bola súdu doručená až dňa 11.11. 2019 a žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd nárok žalobcu
zamietol ako premlčaný. Trestné konanie voči žalobcovi bolo ukončené uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 3.3.2016, právoplatne dňa 3.3.2016 a žalobcovi dňa 3.3.2017 uplynula
jednoročná lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody za rozhodnutie o väzbe v zmysle zák. č.

58/1969 Zb. Premlčacia lehota v zmysle § 23 zák. č. 58/1969 Zb. je lehotou objektívnou, na jej plynutie
nemajú vplyv žiadne ďalšie skutočnosti a právo na náhradu škody je uplatnené včas len vtedy, ak je
najneskôr v posledný deň lehoty uplatnené na súde. Ďalej súd poukázal na ust. § 22 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb. podľa ktorého, právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu

škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia. Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Súd prvej

inštancie zdôraznil, že žalobcovi dňa 3.9.2019 uplynula trojročná premlčacia lehota vrátane 6-mesačnej
lehoty, ktorá neplynie počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody /§ 22 ods. 3 zákona
č. 58/1969 Zb. a § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z./, a to s poukazom na uznesenie NS SR zo dňa
3.3.2016. Žaloba bola súdu doručená až dňa 11.11.2019, a teda žalobca si uplatnil všetky svoje nároky
po uplynutí premlčacej lehoty. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu zamietol, pretože

nárok žalobcu je podľa názoru súdu premlčaný a preto sa meritom veci ďalej ani nezaoberal. O trovách
konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému súd náhradu trov konania
priznal v plnej výške, pretože vo veci mal plný úspech.

3.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý namietal, že súd v rozsudku

uvádza ako termín rozhodný pre plynutie premlčacej doby deň právoplatnosti príslušného rozhodnutia,
resp. dokumentu. Zákon však uvažuje v tejto súvislosti nie s dňom právoplatnosti, ale s dňom doručenia
právoplatného rozhodnutia. Uviedol, že predmetné uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 To 11/2015
bolo žalobcovi doručené až 13. apríla 2016. Z uvedeného vyplýva, že začiatok plynutia trojročnej
premlčacej doby nie je termín 3. marec , ale 13. apríl 2016. Z rozsudku vyplynulo, že žalobcovi uplynula

premlčacia doba dňa 3.9.2019, teda túto zmeškal o 2 mesiace a 8 dní. V tejto súvislosti uviedol, že
počas plynutia tejto premlčacej doby mal vážne prekážky v práci právny zástupca žalobcu advokát
JUDr. Bleho, ktorý sa v tejto dobe podrobil operácii pravého ramena s následnou práceneschopnosťou
a rehabilitáciou. Poukázal na ust. § 122 CSP o odpustení zmeškania lehoty a zároveň navrhol, aby mu
súd odpustil zmeškanie lehoty v prípade, že vyhodnotí nárok žalobcu bez tohto odpustenia lehoty ako

premlčaný.

3.2 K tvrdeniu žalovaného o nároku finančného zadosťučinenia za prieťahy, pri ktorom uplynula 3-ročná
premlčacia doba a zároveň nie sú splnené podmienky na priznanie tohto nároku s poukazom na § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003Z.z. poukázal na to, že samotný Najvyšší súd SR vo svojom uznesení z 3.3.2016

konštatoval, že v trestnom konaní žalobcu došlo k značným prieťahom, a to najmä k 15-mesačným
prieťahom pri predkladaní veci na sťažnostný súd a tiež došlo k neskorému vytýčeniu pojednávania na
termín o 6 mesiacov. V takýchto prípadoch by súdy mohli a mali vo svojich rozhodnutiach uprednostniť
aspoň čiastočne zásadu spravodlivostí pred rigidným uplatnením znenia zákona. Žalobca navrhol
odvolaciemu súdu zrušiť vec a vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie s doplnením dokazovania

a vydanie nového rozhodnutia.

4.1 Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne a
právne správny, nakoľko nárok žalobcu je jednoznačne premlčaný. Považoval za správny začiatokplynutia premlčania dňa 3.3.2016, pretože dopytom na trestné oddelenie Krajského súdu v Nitre bolo
žalovanému oznámené, že na verejnom zasadnutí, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, č. k. 5 To 11/2015 a ktoré sa konalo dňa 3.3.2016, bol prítomný tak žalobca

ako aj jeho obhajca Mgr. Marcel Péli. To znamená, že už dňa 3.3.2016 sa žalobca dozvedel o tvrdenej
škode a nie až doručením tohto uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a preto sa právo
na náhradu škody premlčalo za tri roky odo tohto dňa po pripočítaní doby predbežného prerokovania,
t. j. najneskôr dňa 3.9.2019. I keby odvolací súd akceptoval argumentáciu žalobcu o tom, že plynutie
premlčacej lehoty začalo dňa 13.4.2016, keď bolo žalobcovi doručené uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 3.3.2016, tak nárok žalobcu sa premlčal v trojročnej premlčacej lehote dňa
13.10.2019.

4.2 Žalobca sa odvolaním domáhal aj aplikácie § 122 CSP a žiadal o odpustenie zmeškania lehoty
na podanie žaloby (ako dôsledok zamietnutia žaloby pre premlčanie uplatneného nároku). Žalovaný
uviedol, že § 122 CSP nie je aplikovateľný na prípady zmeškania hmotnoprávnej lehoty pre uplatnenie

práva, ale výhradne na zmeškanie procesnoprávnej lehoty vyplývajúcej z tohto procesného predpisu
alebo určenej súdom. Toto ustanovenie tak v danom prípade nemožno na prípad žalobcu za žiadnych
okolností aplikovať.

4.3 K žalobcom vytýkanej existencii prieťahov, ktoré podľa jeho názoru vyplývajú z uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.3.2016 sa žalovaný vyjadril vo svojom vyjadrení k
žalobe žalobcu, pričom opäť zdôraznil, že názor NS SR o existencii prieťahov v konaní vyslovený v
uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno považovať za titul analogicky uvedený v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z, ktorý navyše vyžaduje konštatovanie zbytočných prieťahov ako predpoklad
na ustálenie nesprávneho úradného postupu. Skutočnosť, že žalobca nevyužil zákonné možnosti, ako

napr. sťažnosť na prieťahy na príslušnom súde alebo podanie ústavnej sťažnosti na porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť na ťarchu žalovanej.

4.4. Žalovaný poukazujúc na ust. 366 CSP mal za to, že žalobcom uvádzané tvrdenia o tom, že žalobcovi
bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.3.2016 doručené dňa 13.4.2016 a

pracovná neschopnosť právneho zástupcu žalobcu, predstavujú novoty v odvolacom konaní, na ktoré
však podľa názoru žalovanej nie je možné prihliadať, a preto považuje názor o začatí plynutia premlčacej
doby dňa 3.3.2016 naďalej za správny a nesporný. Žalovaný žiadal, aby súd na tvrdenia žalobcu
prezentované v jeho odvolaní neprihliadal (rovnako na prípadné dôkazy, ak vôbec boli k odvolaniu
pripojené), nakoľko nespĺňajú ani jednu z výnimiek podľa § 366 CSP a žalobca ich nijakým spôsobom

ani nekonkretizoval.

5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že má podľa jeho názoru právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, toto jeho právo je zaručené v čl. 46 ods. 4 Ústavy SR.
Žalobca poukázal aj na čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ktorým má právo na náhradu škody spôsobenej zatknutím

a zadržaním. Takisto žalobca poukázal na ust. § 8 zákona č. 58/1969 Zb. o nepremlčateľností práva
na náhradu škody a zodpovednosti podľa ust. § 5 a 6 sa nemožno zbaviť. Zároveň žalobca namietal
jednostranný výklad Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., keď súd bezmyšlienkovite súhlasil s
obranou žalovanej strany a aplikoval § 100 OZ, no ust. § 106 ods. 2 už prehliadol. Dodal, že je nutné,
aby sa súd zaoberal aj existenciou prekážky žalobcu, pre ktorú lehotu podania zmeškal. Žalobca

je toho názoru, že prekážkou včasného podania žaloby bolo nekompetentné konanie jeho advokáta.
Prvé splnomocnenie udelené na vymáhanie náhrady škody žalobca podpísal dňa 22.7.2016, teda v
dostatočnej časovej rezerve. Ďalej uviedol, že pokiaľ jeho advokát konal úmyselne, s cieľom zmariť
jeho nárok na odškodné, potom by mal súd vzhliadnuť dostatočný a ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý
lehotu zmeškal. Žalobca je toho názoru, že súd prvej inštancie nemal akceptovať námietku premlčania

zo strany žalovaného a mal mu priznať nárok na finančné odškodnenie v plnej výške.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec
bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods.

1, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny a ako taký ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po
prejednaní veci konštatoval, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol správne na podklade skutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil.

7.1 Z odvolania žalobcu vyplynulo, že v podstate nenamieta premlčanie jeho nároku, pričom včasné
nepodanie žaloby sa snažil odôvodniť prekážkami na strane jeho právneho zástupcu, ktorý v uvedenom
období mal zdravotné problémy. Zároveň namietal počítanie premlčacej doby od oznámenia uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. marca 2016 s tým, že toto bolo žalobcovi doručené

až dňa 13.apríla 2016. Oba tieto odvolacie dôvody považoval odvolací súd za neopodstatnené. Je
potrebné v prvom rade súhlasiť s názorom žalovaného, že žalobca tieto dôvody neuvádzal v priebehu
prvoinštančného konania, pričom ich bez pochybností uplatniť mohol. Odvolací súd v tomto smere
poukazuje na ust. § 366 CSP, v zmysle ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho

obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie. Ak odvolateľ v odvolaní vymedzí odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b),
e) až h), právo na uvedenie prípadných novôt bude podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia
týchto skutočností a dôkazov. Je teda úlohou odvolateľa v odvolaní dokázať, že nové prostriedky

procesného útoku a nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uvádzajú strany „až teraz“, nemohli v
doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplnia, na novoty
nebude môcť odvolací súd prihliadnuť. Na diskvalifikáciu novoty postačí aj opomenutie jej skoršieho
uvedenia zavinením z nedbalosti. Je nesporné, že v danom prípade žalobca v odvolaní uviedol nové
skutočnosti, ktoré vôbec nepoužil v konaní pred súdom prvej inštancie. Novoty v odvolacom konaní

môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol
použiť bez svojej viny. Keďže táto podmienka splnená nebola, odvolací súd vzhľadom k tomu, že išlo o
novotu v odvolacom konaní, na tieto odvolacie námietky neprihliadol.

7.2 K návrhu žalobcu na odpustenie lehoty za oneskorené podanie žaloby odvolací súd dopĺňa, že

sa plne stotožňuje s argumentáciou žalovaného v tomto smere. Ust. § 122 CSP sa týka odpustenia
lehoty pri zmeškaní procesnoprávnej lehoty vyplývajúcej z procesného predpisu alebo určenej súdom a
nie je možné ho aplikovať na prípad zmeškania hmotnoprávnej lehoty pre uplatnenie práva. Námietka
premlčania prestavuje hmotnoprávnu námietku, ktorá spôsobuje zánik práva protistrany a po jej
vznesení nie je možné premlčané právo žalobcovi priznať. Na odpustenie zmeškania lehoty na včasné

podanie žaloby sa ust. § 122 CSP nevzťahuje.

8. Pokiaľ ide o nárok finančného zadosťučinenia z titulu existencie prieťahov v trestnom konaní, ktoré
podľa jeho názoru vyplývajú aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.3.2016,
odvolací súd ani tento odvolací dôvod nepovažoval za opodstatnený. V žalobe žalobca poukazoval

na neodôvodnené prieťahy, ktoré vyplývali aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 25.03.2004 sp.
zn. 3To/103/2003, ktorý vyhovel sťažnosti krajského prokurátora a vrátil vec Krajskému súdu v Nitre
na doplnenie dokazovania a vydanie nového rozhodnutia, pričom mu vytkol 15 mesačné prieťahy pri
predkladaní veci Najvyššiemu súdu SR. Súd prvej inštancie aj tento nárok žalobcu zamietol z dôvodu
premlčania nároku. Odvolací súd sa s týmto posúdením stotožnil poukazujúc na ust. § 22 ods. 1

zákona č. 58/1969 Zb. podľa ktorého, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie
rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Keďže
žalobca konkretizuje prieťahy, o ktorých sa dozvedel z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 To
103/2003 zo dňa 25.3.2004, je potrebné na nesprávny úradný postup aplikovať ust. § 18 ods. 1 zákona

č. 58/1969 Zb., pretože uznesenie NS SR zo dňa 25.3.2004 bolo vydané pred nadobudnutím účinnosti
zák. č. 514/2003 Z.z. Podľa tohto ustanovenia, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Toto ustanovenie zákona č. 58/1969 Zb. na rozdiel od znenia ust.
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadosť alebo rozhodnutie o konštatovaní prieťahov. Preto

v zmysle ust. § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. začína plynúť trojročná premlčacia lehota na náhradu
škody už odo dňa, ako sa dozvedel poškodený o škode ( nesprávnom úradnom postupe spočívajúcom
v prieťahoch). V danom prípade sa teda žalobca dozvedel o prieťahoch z konštatovania v odôvodnení
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 To 103/2003 zo dňa 25.3.2004. Z uvedeného vyplýva, žetrojročná premlčacia lehota na podanie žaloby uplynula. Súd prvej inštancie aj tento nárok žalobcu
posúdil správne ako premlčaný.

9. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie
dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, preto považoval odvolanie
žalobcu za neopodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

10. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému by z toho dôvodu patril nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (§ 255 ods. 1 CSP). Keďže mu však v tomto štádiu konania žiadne trovy nevznikli,
odvolací súd rozhodol (§ 396 ods. 1 CSP), že žalovanému v nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, §
421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).