Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 2, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/3/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216202207
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4216202207.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a

členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu: D. G., nar.
XX. XX. XXXX, bytom T. XX, D., zast.: JUDr. Roman Jurík, advokát, so sídlom Jazerná 19, Nové Zámky,
proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zast.
Advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO:
36 853 186, o určenie neexistencie záložného práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Komárno zo dňa 12. októbra 2020 č. k. 8C/61/2016-291 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil
ustanoveniami § 137 písm. c/ CSP, § 151b ods. 2, 3, § 151 md ods. 1, § 53 ods. 10, § 559 až § 587
Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 15. 02. 2016 sa žalobca domáhal
určenia, že záložné právo žalovaného k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. D., zapísaným
na LV č. XX vo výlučnom vlastníctve žalobcu neexistuje. Podanú žalobu postavil na tom skutkovom

tvrdení, že so žalovaným (v tom čase Dexia banka Slovensko a. s.) uzatvoril dňa 07. 11. 2011 Zmluvu
o poskytnutí úveru č. 20/291/11 a bol mu poskytnutý úver vo výške 40.000 eur za účelom nadobudnutia
nehnuteľnosti. V ten istý deň uzavreli matka žalobcu so žalovaným Zmluvu o zriadení záložného
práva na nehnuteľný majetok č. 20/291/11. Predmetom bolo zabezpečenie záväzku z úverovej zmluvy
nehnuteľnosťami nachádzajúcimi sa v k. ú. D. evidovanými na LV č. XX. Žalobca sa prvýkrát dostal do
omeškania v roku 2013, zmluvou o usporiadaní vzájomných vzťahov zo dňa 06. 09. 2013, žalovaný
umožnil žalobcovi ďalšie splácanie úveru. Dňa 11. 02. 2014 uzatvoril žalobca so žalovaným dodatok

č.1 k úverovej zmluve, kde sa zmenila výška úrokovej sadzby na 3,4% ročne a anuitná splátka sa
menila na sumu 181,69 eura. Listom zo dňa 17. 06. 2014 (výzva na predčasné splatenie úveru) oznámil
žalovaný žalobcovi mimoriadne zosplatnenie celého úveru vo výške 39.120,40 eura. Žalobca tvrdil,
že nakoľko sa dostal len do zanedbateľného omeškania približne v trvaní jedného mesiaca, listom
zo dňa 30. 06. 2014 požiadal veriteľa o možnosť pokračovať v splácaní úveru, avšak bezvýsledne.
Začiatok výkonu záložného práva na nehnuteľnosť žalovaný formálne oznámil listom až dňa 12. 09.
2014. Žalobca aj s celou rodinou (rodičmi, bratom) sa ocitol v bezprostrednej hrozbe straty strechy

nad hlavou. Dražobník doručil žalobcovi znalecký posudok Ing. Ota Pisoňa č. 77/2015 z 02. 04. 2015,
ktorým bola určená všeobecná cena nehnuteľnosti na sumu 34.100 eur, pričom v roku 2011, keď sa
uzatvárali zmluvy bola určená cena nehnuteľností na 50.000 eur (posudok č. 129/2011). Poukázal na
body 4.1, 6, 3.9 záložnej zmluvy s tým, že neovláda dobre slovenčinu, keďže jeho materinským jazykomje maďarčina. Podľa neho záložná zmluva obsahuje množstvo neprijateľných zmluvných podmienok
a je ako taká značne nevyvážená. Súd by podľa jeho názoru mal ex offo preskúmať spotrebiteľskú
zmluvu, pretože podľa neho má množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, pričom poukázal na

Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 8C/61/2016-265 zo dňa 10. 06. 2020 pripustil zmenu
žaloby spočívajúcu v podstatnej zmene a doplnení rozhodujúcich skutočností uvedených v návrhu na
zmenu žaloby zo dňa 28. 01. 2019 doručenom súdu dňa 29. 01. 2019. V zmysle pripustenej zmeny
žaloby je predmetom sporu určenie, že záložné právo žalovaného k nehnuteľnostiam nachádzajúcim

sa v k. ú. D. na LV č. XX vo výlučnom vlastníctve žalobcu neexistuje. Uplatnený nárok je skutkovo
odôvodnený tým, že jedinou relevantnou skutočnosťou pre rozhodnutie o podanej žalobe je zamietajúci
rozsudok Okresného súdu Komárno vo veci sp. zn. 14Csp/11/2016, pretože ak pohľadávka veriteľa
reálne neexistuje a ak neexistuje hlavný záväzok, nemôže existovať ani záväzok akcesorický. Medzi
stranami sporu nebolo sporné, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 07. 11. 2011 Zmluvu o poskytnutí
úveru č. 20/291/11 a že žalobcovi bol na základe tejto zmluvy poskytnutý úver vo výške 40.000 eur

za účelom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XX pre k. ú.
D.. Pohľadávka veriteľa z titulu Zmluvy o poskytnutí úveru č. 20/291/11 zo dňa 07. 11. 2011 bola
zabezpečená Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 07. 11. 2011, ktorú uzavreli
rodičia žalobcu (ktorí boli v tom čase aktuálni vlastníci nehnuteľností tvoriacich predmet zálohu) a
žalovaný ako záložný veriteľ. Žalobca sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV

č. XX pre k. ú. D. vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy
zo dňa 10. 11. 2011 a i v súčasnej dobe je žalobca evidovaný ako výlučný vlastník nehnuteľností
zapísaných na LV č. XX pre k. ú. D.. Medzi stranami sporu tiež nebolo sporné, že žalobca si neplnil svoje
povinnosti z titulu poskytnutého úveru riadne a včas (keď dňa 06. 09. 2013 došlo medzi stranami sporu
k uzavretiu zmluvy o usporiadaní vzájomných vzťahov, na základe ktorej žalovaný umožnil žalobcovi

ďalšie splácanie dlhu v splátkach, následne bola zmluva modifikovaná dodatkom č. 1 zo dňa 10. 02.
2014), pričom žalovaný prestal splácať poskytnutý úver riadne a včas, počnúc od mesiaca február 2014.
Preto žalovaný listom zo dňa 17. 06. 2014 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 10. 07. 2014 a
následne pristúpil k výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/2002 Z.
z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov. V danom prípade žalobca naliehavý právny

záujem na určovacej žalobe odôvodňoval jeho neistým postavením a hrozbou straty strechy nad hlavou
z dôvodu, že žalovaný začal s výkonom záložného práva, o ktorom žalobca tvrdí, že toto neexistuje.
Súd mal za to, že v danom prípade na strane žalobcu je daný naliehavý právny záujem na určení,
ktorého sa podanou žalobou domáha, nakoľko bez určenia, či existuje alebo neexistuje záložné právo
na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu v prospech žalovaného ako záložného veriteľa, je právne

postavenie žalobcu ako vlastníka nehnuteľností tvoriacich predmet zálohu neisté. V tomto smere je bez
právneho významu, že v súčasnej dobe viazne na predmete zálohu i exekučné záložné právo, nakoľko
pohľadávka vymáhaná v rámci exekučného konania môže byť zo strany povinného uspokojovaná
aj iným spôsobom predpokladaným Exekučným poriadkom (napr. zrážkami zo mzdy alebo z iného
príjmu, splátkami v zmysle dohodnutého splátkového kalendára a pod.), pričom zriadenie exekučného

záložného práva treba chápať ako zabezpečenie vymoženia pohľadávky oprávneného pre prípad, že
žiaden z iných spôsobov vymoženia pohľadávky nebude úspešný. Po ustálení, že v danej veci na strane
žalobcu naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa podanou žalobou domáha, existuje, súd pristúpil
k vecnému prejednaniu veci. Žalobca podanú žalobu odôvodňoval tým, že pohľadávka, ktorá bola
zabezpečená sporným záložným právom, neexistuje. Pritom poukazoval na výsledok konania vedeného

na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 14Csp/11/2016. Ako vyplynulo z rozsudku Okresného súdu
Komárno vo veci sp. zn. 14Csp/11/2016 (rozsudok č. k. 14Csp/11/2016-60 zo dňa 11. 01. 2017),
predmetom konania bol nárok žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s. (v tomto konaní žalovaný) proti
žalovanému: D. G. (v tomto konaní žalobca) o zaplatenie sumy 38.740,13 eura s príslušenstvom titulom
neuhradeného záväzku zo zmluvy o poskytnutí úveru č. 20/291/11 zo dňa 07. 11. 2011. Okresný súd

Komárno podanú žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%,
keďvovecirozhodolrozsudkomprezmeškaniežalobcuvydanýmpodľa§278CSP.Predmetnýrozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 19. 12. 2018. V súvislosti s rozsudkom vydaným Okresným súdom
Komárno vo veci sp. zn. 14Csp/11/2016 súd prvej inštancie uviedol, že ide o kontumačný rozsudok,
z ktorého nie je možné vyvodiť neexistenciu pohľadávky žalovaného zo zmluvy o úvere uzavretej

medzi stranami sporu dňa 07. 11. 2011 č. zmluvy 20/291/11. Konanie vo veci sp. zn. 14Csp/11/2016
bolo právoplatne ukončené vydaním kontumačného rozsudku, ktorý nepredstavuje res judicata, pretože
tento rozsudok nebol vydaný na základe vecného posúdenia žaloby, ale ako dôsledok nedostavenia
sa žalobcu na pojednávanie a návrhu žalovaného na rozhodnutie postupom podľa § 278 CSP, pretonejde o rozsudok ako rozhodnutie vo veci samej v pravom slova zmysle. V danom prípade bolo pre
rozhodnutie vo veci potrebné ako predbežnú otázku skúmať otázku platnosti záložnej zmluvy uzavretej
na zabezpečenie pohľadávky žalovaného vyplývajúcej z úverovej zmluvy č. 20/291/11 zo dňa 07. 11.

2011. Súd v tejto súvislosti dospel k záveru, že zo strany žalobcu nebolo preukázané jeho skutkové
tvrdenie o neexistencii pohľadávky zabezpečenej predmetným záložným právom. Pokiaľ žalobca toto
svoje skutkové tvrdenie odvodzoval od výsledku konania vedeného na Okresnom súde Komárno pod
sp. zn. 14Csp/11/2016, súd konštatoval, že neexistenciu záložným právom zabezpečenej pohľadávky
nemožno vyvodzovať z kontumačného rozsudku súdu, nakoľko týmto súd nerozhodol vo veci na základe

vecného posúdenia žaloby, ale žalobu zamietol ako dôsledok nedostavenia sa žalobcu na pojednávanie
a návrhu žalovaného na rozhodnutie postupom podľa § 278 CSP. Určenie neexistencie záložného práva
je možné len v prípade, ak neboli splnené podmienky na jeho vznik, alebo ak po vzniku záložného
práva došlo k okolnostiam, na základe ktorých záložné právo zaniklo v zmysle taxatívne stanovených
dôvodov uvedených v § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka. Záložná zmluva uzavretá medzi rodičmi
žalobcu ako záložcami a žalovaným ako záložným veriteľom, obsahuje všetky zákonom stanovené

náležitosti, táto je určitá, zrozumiteľná, predmet zmluvy je existujúci, možný, dovolený a účastníci zmluvy
mali spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že ide o
platný právny úkon, na základe ktorého došlo k platnému zabezpečeniu pohľadávky žalovaného voči
žalobcovi z titulu zmluvy o poskytnutí úveru č. 20/291/11 zo dňa 07. 11. 2011. Zmluvu o poskytnutí úveru
č. 20/291/11 zo dňa 07. 11. 2011 je s ohľadom na charakter zmluvných strán a poskytnutého plnenia

potrebné považovať za zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, pričom pre záložné právo zabezpečujúce záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy a
jeho výkon je potrebné vychádzať z ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka. V danom prípade
bol v záložnej zmluve dohodnutý pre prípad realizácie záložného práva predaj formou dobrovoľnej
dražby v zmysle zákona č. 527/2002 Z. z., čo žalovaný ako záložný veriteľ aj využil. Žalobca podanú

žalobu o určenie neexistencie záložného práva odôvodňoval zánikom zabezpečovanej pohľadávky (§
151md ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka), poukazujúc na rozsudok vydaný Okresným súdom
Komárnovovecisp.zn.14Csp/11/2016.Tentodôvodzánikuzáložnéhoprávavšakžalobcanepreukázal,
keď súd poukazuje na svoj právny názor vyslovený v odseku 16 tohto rozsudku, pričom zo strany
žalobcu nebolo preukázané, že záložnou zmluvou zabezpečená pohľadávka zanikla niektorým zo

spôsobov upravených v ustanoveniach § 559 až § 587 Občianskeho zákonníka a žalobca v tomto
smere neučinil ani žiadne skutkové tvrdenie. Zo strany žalobcu taktiež nebolo preukázané, že by nastal
iný z predpokladov zániku záložného práva upravený v § 151md od 1 písm. b) až i) Občianskeho
zákonníka, preto súd, konštatujúc nedôvodnosť podanej žaloby, túto v celom rozsahu zamietol. Výkon
záložného práva je prísne viazaný na splnenie zákonných podmienok, ktoré umožňujú jeho realizáciu,

nie je to teda prejav ľubovôle záložného veriteľa, ale iba dôsledok porušenia povinnosti zo strany dlžníka
uhradiť pohľadávku veriteľa riadne a včas. Proces dobrovoľnej dražby je núteným, avšak zákonným
a regulovaným spôsobom dosiahnutia uspokojenia veriteľa. Slovenský právny poriadok poskytuje i
záložcovi prostriedok na ochranu svojich práv v prípadoch, ak je dôvodné predpokladať, že výkon
záložného práva nie je v súlade so zákonom (napr. podanie žaloby o neplatnosť dražby podľa § 21 ods.

2 zákona č. 527/2002 Z. z.). Pri výkone záložného práva nedochádza k zásahu do vlastníckeho práva
záložcusvojvoľneabezdôvodne.Tentozásahsledujelegitímnycieľ-uspokojeniepohľadávkyzáložného
veriteľa, ktorá nie je riadne a včas splnená (§ 151a Občianskeho zákonníka). Pri výkone záložného
práva je vylúčená námietka záložcu, že výkon záložného práva je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3), ak
sa tento rozpor vidí v skutočnosti, že výkonom záložného práva prichádza záložca o možnosť bývania

(§ 853 ods. 2 Občianskeho zákonníka). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle §
255 ods. 1 a § 396 CSP. Nakoľko žalovaný mal vo veci plný úspech, vznikol mu nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi, a to v plnom rozsahu.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca,

namietajúc, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú
chybu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Jednou z kľúčových otázok, na ktoré mal dať súd nielen jasnú,

ale aj presvedčivú odpoveď, je, aký je účinok právoplatného zamietavého rozsudku Okresného súdu
Komárno so sp. zn. 14Csp/11/2016. Táto otázka obsahuje aj viaceré čiastkové otázky, napríklad či
možno výrok právoplatného rozsudku vykladať viacerými spôsobmi, ak áno, prečo, v čom spočíva
rozdiel medzi účinkami kontumačného rozsudku a „normálneho“ rozsudku a hlavne čo z tohto rozsudkuvyplýva a pre koho vyplývajú následky z tohto rozsudku a vlastne z akéhokoľvek právoplatného
rozhodnutia súdu. Absencia zrozumiteľných a presvedčivých odpovedí na tieto kľúčové otázky zakladá
nesprávny postup súdu porušujúci právo na spravodlivý proces. Prinajmenšom ide o chybu v konaní,

ktorá mohla mať a aj mala za následok nesprávne rozhodnutie súdu. Nesprávne je tiež skutkové
tvrdenie o nejakom jeho záväzku voči žalovanému. O tom, že nemá žiadny obligačný záväzok voči
žalovanému, právoplatne rozhodol Okresný súd Komárno rozsudkom so sp. zn. 14Csp/11/2016. Nejde
teda o jeho subjektívny názor, ale o právoplatné rozhodnutie súdu. Taktiež súd nedospel k vôbec
žiadnym skutkovým zisteniam v otázke namietaného premlčania záložného práva. Považuje za kľúčové

právne posúdenie účinkov zamietavého rozsudku Okresného súdu Komárno sp. zn. 14Csp/11/2016.
Nebolo sporným, že žalovaný v postavení veriteľa/žalobcu sa touto žalobou domáhal uspokojenia svojej
obligačnej pohľadávky z úverovej zmluvy č. 20/291/11. Teda tej pohľadávky, ktorá bola zabezpečená
záložným právom sporným v tomto konaní. Civilný sporový poriadok, ani žiadny iný zákon nijako
nediferencuje záväznosť jednotlivých druhov meritórnych rozhodnutí súdov. Je pritom úplne irelevantné,
akú formu má meritórne rozhodnutie súdu. Niet meritórneho rozhodnutia súdu, ktorého účinok by bol

slabší pre sporové strany, než „obyčajný“ rozsudok. Slabším nie je platobný rozkaz, rozsudok pre
zmeškanie ani rozsudok pre uznanie alebo vzdanie sa nároku. Rozsudok Okresného súdu Komárno
so sp. zn. 14Csp/11/2016 je právoplatný rozsudok pre zmeškanie, subjektívne záväzný pre strany
sporu a predstavujúci prekážku rozhodnutej veci, ako hociktorý iný rozsudok, či platobný rozkaz.
Ani z odôvodnenia tohto rozsudku, ani z okolností konania, z ktorého rozsudok vzišiel, nevyplýva

žiadna výnimočnosť prípadu, ktorá by mohla viesť k akýmkoľvek pochybnostiam o právoplatnosti,
vykonateľnosti, záväznosti a nemeniteľnosti tohto rozsudku. Výrok rozsudku na základe žaloby o plnenie
„žaloba sa zamieta“ sa nedá interpretovať inak, než tak, že žalovaná strana nemá povinnosť plniť
žalujúcej strane to, čo žalovala. Forma rozsudku pritom nie je rozhodujúca. To znamená, že výška
obligačnej pohľadávky žalovaného voči nemu je 0 eur aj s príslušenstvom. Pri takejto výške pohľadávky

jednak nemá záložné právo zmysel, ale ani nemôže existovať. Záložné právo má akcesorický charakter.
Ustanovenie § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka naozaj nepozná ako okolnosť spôsobujúcu zánik
záložného práva právoplatné zamietavé rozhodnutie súdu o obligačnej pohľadávke. Tu sa ale súd
uchýlil k formalistickému výkladu zákona nereflektujúcemu ľahko identifikovateľný skutkový stav. Ani
ustanovenia Občianskeho zákonníka o zániku záväzkov (§ 559 až § 569) nepoznajú ako okolnosť zániku

záväzkuprávoplatnérozhodnutiesúdu.Vsúvislostisinýmiprávnyminormamialejepotrebnépovažovať
takéto zamietavé rozhodnutie súdu o obligačnej pohľadávke vydané na základe iniciatívy veriteľa za
okolnosť, ktorá spôsobuje zánik pohľadávky. Zánik zabezpečenej pohľadávky je už podľa § 151md
ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka okolnosťou spôsobujúcou zánik záložného práva. Ak by sme
aj formalisticky trvali na ďalšej existencii záložného práva, napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu

svedčiacom o zániku zabezpečenej pohľadávky, je potrebné vyrovnať sa s ním vznesenou námietkou
premlčania záložného práva. Ak súd trval na tom, že zamietavý rozsudok o obligačnej pohľadávke
záložnéhoveriteľajenezáväzný,malsavyrovnaťsnámietkoupremlčaniazáložnéhopráva.Navrhol,aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedol, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie považuje za vecne správne, keďže neobsahuje žiadnu z vád uvádzaných žalobcom.
Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia zameral dôkladne na vysvetlenie, z akých dôvodov
nepovažoval kontumačný rozsudok za res iudicata, a prečo neprihliadol na námietku žalobcu, že
žalovaná pohľadávka neexistuje. Rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 14Csp/11/2016-60 bol

rozhodnutý spor o zaplatenie pohľadávky z úverovej zmluvy. V dôsledku zamietavého kontumačného
rozsudku tak nemožno znova rozhodnúť iba spor o zaplatenie úverovej pohľadávky. Vo veci určenia
neexistencie záložného práva nejde o prekážku rozhodnutej veci. Žalobca vo svojich úvahách opomína,
že pri žalobách na plnenie majú súdne rozhodnutia vždy iba deklaratórne účinky, v dôsledku čoho
zamietnutie žaloby na plnenie súdom nespôsobuje zánik pohľadávky. Autoritatívnym rozhodnutím súdu

sa totiž hmotnoprávny vzťah, ktorý existuje pred rozhodnutím, iba prenáša na úroveň procesného
vzťahu. Ten je vyjadrený najmä v účinkoch procesnej záväznosti a prípadne vykonateľnosti rozhodnutia,
nemá však žiaden vplyv na existenciu hmotnoprávneho vzťahu, ktorý bol predmetom sporu. Súd
správne uviedol, že nemôže prihliadnuť na výrok kontumačného rozsudku, keďže ním nedošlo k
zániku pohľadávky žiadnym zo spôsobov upravených v § 559 - § 587 Občianskeho zákonníka, ani

k zániku sporného záložného práva podľa § 151 md Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie súdu je
vecne správne po skutkovej aj právnej stránke a aj jeho odôvodnenie spĺňa zákonom stanovené
požiadavky. Žalobca údajne vzniesol námietku premlčania záložného práva na pojednávaní dňa 12.
10. 2020. Pravdepodobne ňou má byť jeho tvrdenie (bez akejkoľvek špecifikácie), že ak by záložnéprávo existovalo, bolo by premlčané. Napriek tomu, že „námietka premlčania“ bola vznesená advokátom
žalobcu (čl. 11 ods. 3 CSP), nemožno ju považovať za kvalifikovanú námietku. Námietka premlčania,
vznesená na poslednom pojednávaní, neobsahovala vysvetlenie, z akého dôvodu, ani kedy malo dôjsť

k premlčaniu. Navyše, žalovaný pristúpil k výkonu záložného práva už dňa 12. 09. 2014. Z uvedeného
dôvodu sa súd nebol povinný zaoberať tvrdením žalobcu o zániku záložného práva, ako relevantným
prostriedkom jeho procesnej obrany. Zároveň je evidentné, že nedôvodná námietka premlčania, ako
hmotnoprávna námietka (§ 152 CSP v nadväznosti na § 149 CSP), bola uplatnená oneskorene a súd
na ňu nemôže prihliadnuť (§ 153 ods. 1 a 2 CSP). Navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§
379, § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením
rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej
inštancie dňa 15. 02. 2016 domáhal, aby súd určil, že záložné právo žalovaného k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa v katastrálnom území D., obec D., okres L., a to parcely registra „C“, pozemok parc.
č. 4402 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 112 m2, parc. č. 4404 - zastavané plochy a nádvoria

o výmere 669 m2, parc. č. 4406/2 - záhrady a nádvoria o výmere 512 m2 a stavba na parc. č. 4402 so
súpisným číslom XX, druh stavby: rodinný dom, všetky nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX vo výlučnom
vlastníctve žalobcu, neexistuje. Z odôvodnenia podanej žaloby vyplýva, že strany sporu uzatvorili dňa
07. 11. 2011 Zmluvu o poskytnutí úveru č. 20/291/11, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi
úver vo výške 40.000 eur na nadobudnutie nehnuteľnosti, výška úrokovej sadzby 5,6% ročne, doba

fixácie 3 roky, amortizácia úveru 30 rokov, poplatok za poskytnutie úveru 280 eur, poplatok za správu
úveru 2,99 eura mesačne a výška mesačnej splátky 229,63 eura (dodatkom č. 1 k úverovej zmluve
zmenená na 181,69 eura). V ten istý deň uzatvorili žalobca a jeho matka so žalovaným Zmluvu o
zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok č. 20/291/11, predmetom ktorej bolo zabezpečenie
záväzku z úverovej zmluvy nehnuteľnosťami nachádzajúcim sa v katastrálnom území D. zapísanými

na LV č. XX. V súčasnosti sú tieto nehnuteľnosti výlučným vlastníctvom žalobcu. Žalobca sa prvýkrát
dostal do omeškania so splácaním úveru v roku 2013. Na základe Zmluvy o usporiadaní vzájomných
vzťahov medzi klientom a bankou zo dňa 06. 09. 2013 žalovaný umožnil žalobcovi splácanie úveru za
podmienky, že ku dňu uzatvorenia tejto zmluvy zaplatí 892,31 eura. Žalobca povinnosť zo zmluvy splnil
a ďalej splácal úver. Listom zo dňa 17. 06. 2014 oznámil žalovaný žalobcovi mimoriadne zosplatnenie

celého úveru vo výške 39.120,64 eura a uložil mu zaplatiť uvedenú sumu a poplatok za mimoriadne
zosplatnenie úveru vo výške 30 eur (potom sumu 39.150,64 eura) do 09. 07. 2014. Žalobca ďalej v
žalobe dôvodil, že sa dostal do zanedbateľného omeškania, približne v čase jedného mesiaca. Napriek
tomu žalovaný neváhal zosplatniť celý úver a upozorniť ho, že ak celý úver v určenej lehote nesplatí,
začne s výkonom záložného práva. Výkon záložného práva na nehnuteľnosti žalovaný oznámil listom

zo dňa 12. 09. 2014. Žalobca sa tak s rodinou ocitol v situácii bezprostrednej hrozby straty strechy nad
hlavou. Žalovaný s výkonom záložného práva formou dobrovoľnej dražby reálne začal, týmto výkonom
poveril spoločnosť LICITOR group, a. s., Žilina a v zmysle znaleckého posudku č. 77/2005 znalec
určil všeobecnú hodnotu nehnuteľností na sumu 34.100 eur, pričom v roku 2011, teda v čase, kedy sa
uzatvárali predmetné zmluvy, bola určená všeobecná hodnota nehnuteľností na 50.000 eur. Žalobca tiež

uviedol, že záložná zmluva obsahuje množstvo vynútených súhlasov a vyhlásení, ktoré pri uzatváraní
zmluvy nemohol ovplyvniť, navyše človek, ktorý dobre neovláda slovenčinu, keďže jeho materinským
jazykom je maďarčina, im ani nemohol rozumieť. Záložná zmluva je ako taká značne nevyvážená.
Kladie povinnosti iba žalobcovi, žalovaný má iba práva. Jej nevyváženosť zakladá aj skutkovú podstatu
inštitútu rozporu s dobrými mravmi. Záložná zmluva nebráni výkonu záložného práva ani v prípade

extrémnej neprimeranosti výšky pohľadávky a hodnoty zálohu. Tiež úverová zmluva, ku ktorej je záložná
zmluva akcesorickým právnym úkonom, vyvoláva svojim obsahom značné pochybnosti o jej súlade
so zákonom, právom EÚ a dobrými mravmi. Zmluva je podriadená režimu Obchodného zákonníka,
čo má povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Poukázal na konkrétne body úverovej zmluvy, ktoré
považuje za rozporné so zákonom. Tiež uviedol, že žalovaný si nesplnil základné zákonné povinnosti

pri mimoriadnom zosplatnení úveru a takýto právny úkon je absolútne neplatný a k mimoriadnemu
zosplatneniu úveru nikdy nedošlo. V nadväznosti na pochybnosti o platnosti úverovej zmluvy je otázna
aj platnosť zmluvy o usporiadaní vzájomných vzťahov medzi klientom a bankou z 09. 06. 2013, ktorá
zmluva obsahuje aj dohodu o zrážkach zo mzdy ako klasickú neprijateľnú zmluvnú podmienku. Záveromuviedol, že Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 12. 08. 20145 č. k. 10C/453/2015-143 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 11. 2015 č. k. 5Co/900/2015-204, nariadil neodkladné
opatrenie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva na nehnuteľnostiach

a žalobcovi uložil povinnosť podať žalobu vo veci samej do 60 dní od právoplatnosti unesenia. Z hľadiska
naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe poukázal na to, že spolu so svojou rodinou je v
značnej právnej aj faktickej neistote, nielen pokiaľ ide o jeho vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ale aj pokiaľ
ide o jeho ústavou zaručené práva vrátane práva na nedotknuteľnosť obydlia.

6. Žalobca v priebehu konania, podaním zo dňa 28. 01. 2019, žiadal pripustiť zmenu žaloby, dôvodiac
podstatnou zmenou rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe v zmysle ustanovenia § 140 ods. 2
CSP. Poukázal na to, že nadobudnutím právoplatnosti rozsudku v spore pod sp. zn. 14Csp/11/2016 (v
ktorom sa žalovaný ako veriteľ domáhal voči žalobcovi ako dlžníkovi zaplatenia sumy 38.740,13 eura)
došlo k podstatnej zmene skutkových aj právnych okolností. Preto žalobu, bez zmeny žalobného návrhu,
mení,keďužniejepodstatné,čizmluvymedzistranamisporuobsahujúneprijateľnézmluvnépodmienky

a či sú platné a pod., ale jedinou relevantnou právnou skutočnosťou je zamietajúci rozsudok Okresného
súdu Komárno v konaní pod sp. zn. 14Csp/11/2016, pretože pohľadávka veriteľa reálne neexistuje a ak
neexistuje hlavný záväzok, nemôže existovať ani záväzok akcesorický. Súd prvej inštancie uznesením
zo dňa 10. 06. 2020 č. k. 8C/61/2016-265 pripustil zmenu žaloby spočívajúcu v podstatnej zmene a
doplnení rozhodujúcich skutočností uvedených v návrhu na zmenu žaloby zo dňa 28. 01. 2019.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

10. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

11. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

12. Prejednávajúc podané odvolanie žalobcu, dospel odvolací súd k záveru, že toto nebolo spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia v prospech odvolateľa, keď súčasne mal za to, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je vecne správne, vychádza zo správne zisteného skutkového stavu veci a prijatých

právnych záverov a preto ho v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. Pokiaľ súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že žalobca dôvod zániku
záložného práva, ktorý odôvodňoval zánikom zabezpečovanej pohľadávky (§ 151md ods. 1 písm. a/
Občianskeho zákonníka), poukazujúc na rozsudok vydaný Okresným súdom Komárno vo veci sp. zn.

14Csp/11/2016, nepreukázal, keď nebolo preukázané, že záložnou zmluvou zabezpečená pohľadávka
zanikla niektorým zo spôsobov upravených v ustanoveniach § 559 až § 587 Občianskeho zákonníka, s
takýmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje.

14. Záložné právo v zmysle Občianskeho zákonníka slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej

príslušenstva, umožňuje, aby veriteľ uspokojil svoju pohľadávku z predmetu zálohu, ak pohľadávka,
ktorá ním bola zabezpečená, nebude riadne a včas splnená. Vznik a zánik záložného práva sa
odvíja od vzniku alebo zániku zabezpečovanej pohľadávky. Dôvod zániku záložného práva zánikom
zabezpečovanej pohľadávky ( § 559 a nasl. Občianskeho zákonníka) vyplýva z toho, že záložné právo
má akcesorickú povahu k záväzkovému právnemu vzťahu medzi dlžníkom (záložcom) a veriteľom

(záložným veriteľom), a preto nemôže existovať samostatne, t. j. bez zabezpečenej pohľadávky. Preto
zákonným dôsledkom zániku zabezpečenej pohľadávky je absolútny zánik záložného práva. Typickým
dôvodom zániku záložného práva je splnenie dlhu (§ 559 a nasl. Občianskeho zákonníka), nemožnosťplnenia (§ 575 Občianskeho zákonníka), započítanie pohľadávky (§ 580 Občianskeho zákonníka) a
splynutie v osobe dlžníka a veriteľa (§ 584 Občianskeho zákonníka).

15. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že v konaní nebolo preukázané, že
by zánik záložného práva viaznuceho na nehnuteľnosti žalobcu nastal v zmysle ustanovenia § 151 md
ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka niektorým zo spôsobov zániku pohľadávky, predpokladanej
ustanoveniami § 559 až § 587 Občianskeho zákonníka, nadväzne na uvedené, udávajúc, že právoplatné
zamietajúce rozhodnutie o obligačnej pohľadávke zákon ako okolnosť zániku záložného práva nepozná.

Takéto správne závery súdu prvej inštancie nie je možné považovať za formalistický výklad zákona,
tak ako na uvedené poukazoval žalobca. V kontexte uvedeného odvolací súd udáva, že ÚS SR vo
svojom rozhodnutí I. ÚS 155/2017 k formalizmu pri výklade a aplikácii právnych predpisov uviedol,
že, orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii
zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný
súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to

vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych
princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý
nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch
právneho štátu. Podľa názoru odvolacieho súdu však v prejednávanej veci nie je dôvodné uzavrieť, že
pri výklade a aplikácii právneho predpisu by súd prvej inštancie zvoli formalistický prístup, keď právne

predpisy vykladal a aplikoval v súlade so zmyslom a účelom zákona, bez toho, že by takýto výklad
zákona viedol k extrémne nespravodlivým záverom, v rozpore s právom strany na spravodlivý proces.

16. V kontexte vyššie uvedeného potom treba uzavrieť, že ani tým, že súd právoplatným rozsudkom
záložnému veriteľovi pohľadávku vo vzťahu k záložnému dlžníkovi nepriznal a žalobu zamietol, samo o

sebe nespôsobilo zánik pohľadávky, ktorá bola zabezpečená záložným právom. K zániku pohľadávky,
resp. záväzku plniť, totiž tak ako už je vyššie konštatované, dochádza v prípadoch uvedených najmä
v ustanovení § 559 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorý zánik pohľadávky spôsobom poukazovaným
žalobcom nepozná. I keď veriteľ v dôsledku straty sporu v konaní pod sp. zn. 14Csp/11/2016 stratil nárok
s úspechom procesne pohľadávku vymôcť (vynútiť jej plnenie), uvedené neznamená stratu oprávnenia

veriteľa od dlžníka na plnenie v súbehu s tým, že ak by dlžník, ktorý by svoju obligáciu (naturálnu)
dobrovoľne splnil, plnil by podľa práva, bez vzniku bezdôvodného obohatenia na strane veriteľa. Tieto
závery je potrebné prijať bez ohľadu na to, akým spôsobom súd prvej inštancie vyhodnotil záväznosť
tzv. kontumačného rozsudku, s ktorými prijatými závermi sa odvolací súd nestotožňuje, pretože
Civilný sporový poriadok nediferencuje záväznosť jednotlivých druhov meritórnych rozhodnutí súdu a

kontumačný rozsudok vyvoláva rovnaké právne účinky ako akékoľvek iné meritórne rozhodnutie súdu.
Okrajom odvolací súd poukazuje i na závery konštatované v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/156/2009
(rozhodnutie tiež podrobené ústavnému prieskumu v konaní pred ÚS SR pod sp. zn. II ÚS/318/2010),
podľa názoru odvolacieho súdu v širšom kontexte aplikovateľné i v tento veci, z ktorého vyplýva
nasledovné - ani z ustanovení upravujúcich záložné právo nevyplýva, že by prebiehajúce súdne

konanie,ktoréhopredmetomježalobaouloženiepovinnostizaplatiťpohľadávkuzabezpečenúzáložným
právom, bolo dôvodom, so zreteľom na ktorý by záložný veriteľ nemohol pristúpiť k realizácii záložného
práva postupom podľa zákona o dobrovoľných dražbách. Pokiaľ záložný veriteľ splní všetky zákonné
predpoklady a písomne vyhlási: a/ že predmet dražby je možné dražiť, b/ pravosť, výšku a splatnosť
pohľadávky, pre ktorú navrhuje výkon záložného práva, nemá z hľadiska (ne)platnosti dobrovoľnej

dražby právny význam skutočnosť, že v čase navrhnutia alebo vykonania dražby prebieha (resp. nie je
ukončené) súdne konanie, v ktorom sa záložný veriteľ voči dlžníkovi domáha uspokojenia pohľadávky
zabezpečenej záložným právom, ktoré záložné právo zamýšľa záložný veriteľ realizovať v rámci ním
navrhovanej dobrovoľnej dražby. Pre vykonanie dobrovoľnej dražby nie je potrebný exekučný titul.

17. K žalobcovej odvolacej argumentácii, že súd prvej inštancie sa nevyrovnal s otázkou premlčania
záložného práva žalovaného ako záložného veriteľa odvolací súd dopĺňa, že právo žalovaného domáhať
sa uspokojenia zo zálohu nie je premlčané, keď všeobecná premlčacia lehota plynie odo dňa, keď
vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohe, pričom z obsahu spisu je zrejmé,
že veriteľ rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru dňa 17. 06. 2014 a k výkonu záložného práva

pristúpil vzápätí, dňa 12. 09. 2014. Teda nie je žiadny opodstatnený dôvod uvažovať o premlčaní výkonu
záložného práva, navyše, s ohľadom na predmet tohto sporu a toho čoho sa žalobca domáha, bolo
vznesenie takejto námietky premlčania žalobcom v tomto konaní irelevantné. S ohľadom na uvedené
potom ani odvolací súd nepristúpil za použitia § 382 CSP k aplikácii právnych predpisov o premlčaní,pretože ich pre rozhodnutie v tejto veci nepovažoval za rozhodujúce a vo svojom rozhodnutí (tvoriacom
celok s rozhodnutím súdu prvej inštancie) doplnil dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie k nedôvodne
vznesenej námietke premlčania žalobcom.

18. S ohľadom na všetky vyššie uvedené dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods.

1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie, v rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).