Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, June 24, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obdo/47/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109218827
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:3109218827.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: POHODA FESTIVAL, s. r. o.,
so sídlom Zochova 6-8, Bratislava, IČO: 45 639 043, zastúpeného Roman Kvasnica a partneri s.r.o., so
sídlom Žilinská cesta 130, Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanému:
L. V., nar. X. augusta XXXX, bytom C., zastúpenému KORABOVA & LOVICH s.r.o., so sídlom Laurinská
4, Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 50 131 931, o zaplatenie 33.190 eur s príslušenstvom,

vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 36Cb/197/2009, o dovolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne z 23. júla 2019, č. k. 16Cob/69/2018-3211, v znení opravného uznesenia z
29. mája 2020, č. k. 16Cob/69/2018-3387, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 23. júla 2019, č. k. 16Cob/69/2018-3211 v znení opravného
uznesenia z 29. mája 2020, č. k. 16Cob/69/2018-3387 a rozsudok Okresného súdu Trenčín z 9. marca
2018, č. k. 36Cb/197/2009-3026 v znení opravného uznesenia

z 29. apríla 2020, č. k. 36Cb/197/2009-3367, z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .

II. Návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a .

III. Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na plnú náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a

dovolacieho konania.

IV. Žalobca m á p o v i n n o s ť nahradiť trovy štátu v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom z 9. marca 2018, č. k. 36Cb/197/2009-3026, Okresný súd Trenčín (ďalej tiež „súd
prvej inštancie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 33.190 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, nahradiť žalobcovi 100% trov konania a nahradiť 100% trov štátu na účet Okresného súdu

Trenčín.

2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu (Agentúra
Pohoda, s.r.o., ďalej tiež „žalobca“) sa žalobou proti právnemu predchodcovi žalovaného (Landauer-
Weihnachtscircus GmbH, ďalej tiež „žalovaný“) domáhal zaplatenia sumy 6.638,78 eura (po zmene
žaloby 33.190 eur, pozn. dovolacieho súdu) titulom náhrady škody. Právny predchodca žalobcu bol

organizátorom podujatia Bažant Pohoda 2009, ktoré
sa uskutočnilo na letisku v Trenčíne. V súvislosti s týmto podujatím právny predchodca žalobcu uzatvoril
s právnym predchodcom žalovaného zmluvu, na základe ktorej právny predchodca žalovaného postavil
v areáli letiska Trenčín stan 8-Master o rozmeroch 45x75 m (ďalej tiež „nájomná zmluva“ alebo „zmluva
o nájme“). Právny predchodca žalovaného
bol právnickou osobou podnikajúcou na území Nemeckej spolkovej republiky a príležitostne aj na území

Slovenskej republiky s tým, že v rámci tejto podnikateľskej činnosti prenechával do užívania plochu v
stane, ktorého prevádzku zabezpečoval. Dňa 18. júla 2009, v priebehu festivalu Bažant Pohoda 2009,došlo k tragickej udalosti, keď stan, ktorý bol vo vlastníctve právneho predchodcu žalovaného, a bol ním
aj postavený, sa zrútil. Pri tejto tragickej udalosti došlo k úmrtiu jednej osoby, k zraneniu približne 50
osôb a k materiálnym škodám.

V dôsledku tragickej udalosti musel byť festival Bažant Pohoda 2009 okamžite ukončený.
Dňa 15. júla 2009 uzatvoril právny predchodca žalobcu s obchodnou spoločnosťou ČSOB Poisťovňa, a.
s. poistnú zmluvu, v rámci ktorej bolo dojednané živelné poistenie a poistenie zodpovednosti za škodu
pri organizovaní kultúrneho podujatia Bažant Pohoda 2009.
Na základe uvedenej poistnej zmluvy a v dôsledku zrútenia stanu, ktoré spôsobilo škody viacerým

osobám, právny predchodca žalobcu musel zaplatiť obchodnej spoločnosti ČSOB Poisťovňa, a.s.
žalovanú sumu, predstavujúcu časť spoluúčasti na vzniknutej škode hradenej obchodnou spoločnosťou
ČSOB Poisťovňa, a.s. V dôsledku zrútenia stanu právnemu predchodcovi žalobcu vznikla škoda v
žalovanej sume, pričom právny predchodca žalovaného nesie objektívnu zodpovednosť za škodu,
ktorú právnemu predchodcovi žalobcu spôsobil jeho prevádzkovou činnosťou, teda prevádzkou stanu
v zmysle § 420a zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako aj nesie

zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením zmluvnej povinnosti podľa § 373 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“).

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal na svoje uznesenie
z 21. júla 2010, č. k. 36Cb/197/2009-143, v ktorom zamietol návrh žalovaného na zastavenie konania,

obsiahnutého v odpore proti platobnému rozkazu. Žalovaný tento procesný návrh odôvodnil tým, že
v bode 20 nájomnej zmluvy si zmluvné strany dohodou určili právomoc súdu v Pirmasens, SRN a
preto nie je daná právomoc súdov Slovenskej republiky na prejednanie a rozhodnutie predmetného
sporu. Súd prvej inštancie zamietnutie návrhu žalovaného odôvodnil tým, že bod 20 nájomnej zmluvy
neobsahuje dohodu účastníkov zmluvy o právomoci súdu vo veci náhrady škody, či už zo zmluvnej alebo

mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle čl. 23 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o
uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel I“), a
preto je daná osobitná právomoc Okresného súdu Trenčín podľa čl. 5 ods. 1 a ods. 3 nariadenia Brusel
I. Pri rozhodovaní prihliadol tiež na to, že miesto plnenia dohodnuté v predmetnej nájomnej zmluve je
na území Slovenskej republiky - v Trenčíne, kde došlo k vzniku škody.

4. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne (ďalej tiež „odvolací súd“)
z 22. decembra 2010, č. k. 8Cob/176/2010-227, ktorým vyššie uvedené uznesenie súdu prvej inštancie
potvrdil s odôvodnením, že bod 20 nájomnej zmluvy nemá náležitosti platnej dohody o právomoci súdu
na riešenie sporov vzniknutých v súvislosti s nájomným vzťahom účastníkov. V predmetnom bode

zmluvy sa len konštatuje, že miesto súdu sa nachádza v Pirmasens, avšak nevyplýva z neho určite a
zrozumiteľne prejavená vôľa zmluvných strán, že by tento súd mal právomoc na riešenie sporov, a ani
špecifikáciu sporov, ktorých sa má týkať tak, ako to predpokladá znenie čl. 23 ods. 1 nariadenia Brusel I.

5.Súdprvejinštanciepovykonanídokazovaniamalzapreukázanúzodpovednosťprávnehopredchodcu

žalovaného za škodu v zmysle § 373 ObZ, vzniknutú vyplatením zmluvne dojednanej spoluúčasti
právnym predchodcom žalobcu poisťovateľovi, ktorá bola následkom porušenia zmluvných ako aj
zákonných povinností prenajímateľa (§ 664 OZ) prenechať prenajatú vec (koncertný stan) v stave
spôsobilom na dohodnuté užívanie, a v tomto stave ju udržiavať. Taktiež mal za preukázanú
zodpovednosť právneho predchodcu žalovaného za škodu podľa § 420a ods. 1 písm. a/ OZ, ktorú

žalobcovi spôsobil prevádzkovou činnosťou. Žalovaná škoda bola tiež spôsobená okolnosťami, ktoré
mali pôvod v povahe stanu (v jeho nekompletnom opláštení bočnými stenami), v dôsledku ktorých došlo
k podfúknutiu stanu, jeho zrúteniu a vzniku škody, za ktorú podľa § 421a ods. 1 OZ zodpovedal právny
predchodca žalovaného ako prevádzkovateľ stanu a prenajímateľ.

6. Na odvolanie žalovaného, Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 23. júla 2019,
č. k. 16Cob/69/2018-3211, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi proti žalovanému priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

7. Vo vzťahu k odvolacej námietke nedostatku právomoci odvolací súd poukázal

na uznesenie súdu prvej inštancie z 21. júla 2010, č. k. 36Cb/197/2009-143, ktorým
bol zamietnutý návrh žalovaného na zastavenie konania, ako aj na uznesenie odvolacieho súdu z 22.
decembra 2010, č. k. 8Cob/176/2010-227, ktorým uvedené uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.8. Odvolací súd, v zhode so súdom prvej inštancie posudzoval, či bod 20 zmluvy
o nájme je dohodou o tom, že súd členského štátu má právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli
alebo môžu vniknúť v súvislosti s právnym vzťahom medzi zmluvnými stranami. Podľa neho žalovaný

aj napriek námietke, že existencia tejto prorogačnej klauzuly (ďalej tiež „prorogačná dohoda“ alebo
„prorogačná doložka“) nebola posudzovaná v kontexte čl. 23 nariadenia Brusel I, v odvolaní neuviedol
žiadne konkrétne okolnosti, ani opis skutkového deja kontraktácie tejto prorogačnej dohody, týkajúci sa
vôle zmluvných strán prejavenej zmluvnými stranami navonok písomne v takom znení ako obsahuje
bod 20 zmluvy o nájme. Žalovaný vôbec neodôvodnil

a nevysvetlil, z čoho usudzuje, že bod 20 zmluvy o nájme je dohodou o voľbe právomoci súdu v zmysle
čl. 23 nariadenia Brusel I v tomto konkrétnom konaní o náhradu škody a tiež nevysvetlil, ktoré tvrdené a
preukázané skutočnosti pri posudzovaní, že medzi zmluvnými stranami bola uzavretá dohoda o voľbe
právomoci, neboli v konaní pred súdom prvej inštancie dostatočne zohľadnené alebo vôbec zohľadnené.
Podľa názoru odvolacieho súdu v bode 20 zmluvy o nájme absentuje nielen vôľa, ale aj jej písomný
prejav, že bola uskutočnená voľba právomoci v súlade s čl. 23 nariadenia Brusel I, zo znenia ktorej by

bolo možné vyvodiť,
že v spore nie je daná právomoc súdu Slovenskej republiky na konkrétne právo žalobcu
zo zodpovednosti žalovaného za škodu za porušenie zmluvnej alebo mimozmluvnej povinnosti. Bod 20
zmluvy o nájme nie je v súlade s čl. 23 nariadenia Brusel I určitý a zrozumiteľný. Odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie týkajúce sa právomoci slovenského súdu nemožno podľa názoru odvolacieho súdu

hodnotiť ako zmätočné a nepostačujúce, a to ani za situácie,
že obsahuje (len) znenie vyššie uvedených uznesení. Súd prvej inštancie na začiatku súdneho
konania posudzoval právomoc vo veci konať a rozhodnúť a po rozhodnutí otázky právomoci odvolacím
súdom riadne pokračoval v konaní. Poukázal tiež na to, že od právoplatnosti uznesenia Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 8Cob/176/2010-227 nedošlo vo veci k žiadnej zmene hraničných ukazovateľov

rozhodných pre určenie právomoci slovenského súdu.

9. Následne sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalovaného, pričom vo
vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie skonštatoval správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem,
na základe správne zisteného skutkového stavu.

10. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil
podľa § 420 písm. a/ a písm. f/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“) a tiež podľa § 421 ods. 1 písm. a/ - c/ CSP. Žalovaný (ďalej tiež „dovolateľ“)
navrhol, aby dovolací súd rozsudky odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušil a konanie zastavil,

alternatívne, aby rozsudky súdov nižšej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Zároveň navrhol,
aby dovolací súd v súlade s § 444 CSP odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

11. Dovolateľ prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. a/ a písm. f/ CSP odôvodnil tým, že

odvolací súd a ani súd prvej inštancie sa v potrebnej miere nevysporiadali s jeho námietkou o nedostatku
právomoci všeobecných súdov Slovenskej republiky
na prejednanie a rozhodnutie sporu z dôvodu existencie prorogačnej klauzuly dojednanej stranami v
bode 20 zmluvy o nájme, pričom nereflektovali na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej tiež „SDEÚ“ alebo „Súdny dvor EÚ“) vo vzťahu k čl. 23 ods. 1 nariadenia Brusel I, na ktorú v

konaní poukazoval. Dovolateľ bol toho názoru, že súd prvej inštancie sa s námietkami o nedostatku
právomoci vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal a považoval jeho odôvodnenie za zmätočné a
nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru odvolací súd suploval nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie a nedal žalovanému možnosť v riadnom inštančnom postupe vyjadriť sa ku všetkým
otázkam,ktorémalipodporiťvecnúsprávnosťrozsudkusúduprvejinštancie,vdôsledkučohoužkonanie

pred súdom prvej inštancie bolo zaťažené vadou v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

12. Dovolateľ bol toho názoru, že odvolací súd nesprávne interpretoval čl. 23 ods. 1 nariadenia
Brusel I, ktorý vykladal v rozpore s príslušnými ustanoveniami nariadenia Brusel I, ako aj v rozpore s
rozhodnutiami SDEÚ, na ktoré poukázal aj v dovolaní. Právne úvahy súdov o neplatnosti prorogačnej

dohody (zo strany súdu prvej inštancie), resp. o jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti (zo strany odvolacieho
súdu) sú podľa názoru dovolateľa v rozpore s únijovým právom, pretože čl. 23 ods. 1 nariadenia Brusel
I nemožno vykladať spôsobom,akotovposudzovanejveciurobilisúdynižšejinštancie,pretožepristúpenímkdohodeovoľbeprávomoci
sa zmluvné strany snažia danému súdu priznať právomoc na rozhodovanie všetkých otázok týkajúcich
sa vzťahu, ktorý nadviazali, bez toho, aby boli vždy schopné predvídať a uviesť povahu sporov, ktoré

medzi nimi môžu vzniknúť. Ak by to malo byť inak, funkcia a rozsah takejto dohody by boli značne
ohrozené. Ďalej uviedol, že z právnej záväznosti dohody o voľbe právomoci vyplýva, že hmotné právo,
rozhodné pre meritum sporu nemá na určenie súdnej právomoci žiadny vplyv. Práve nezúčastnenosť
pravidiel hmotného práva z hľadiska dohody o voľbe právomoci predstavuje pevnú záruku právnej istoty
a predvídateľnosti, ktorú súd prvej inštancie a odvolací súd vo vzťahu k žalovanému popreli. V tejto

súvislosti osobitne poukázal na skutočnosť, že je potrebné určiť v každom jednom prípade, a teda
nezávisle
od právneho základu žaloby, či sa konanie, ktoré viedlo k vzniku sporu, viaže na zmluvný vzťah, v
súvislosti s ktorým bola uzavretá dohoda o voľbe právomoci. V posudzovanej veci
z obsahu súdneho spisu vyplýva a nemôže byť sporné, že konanie, ktoré viedlo k vzniku sporu, sa
jednoznačne viaže na zmluvný vzťah, vyplývajúci zo zmluvy, nakoľko predmetom zmluvy bol práve

prenájom stanu, pričom žalovaný mal údajne porušiť ustanovenia zmluvy, označené v odôvodneniach
dotknutých súdnych rozhodnutí. V rozsahu, v akom má spor pôvod v takomto vzťahu, môže potom
patriť do rozsahu pôsobnosti všeobecne formulovanej dohody o voľbe právomoci, a to aj bez výslovnej
zmienky o prípadných základoch podávaných žalôb.
V zmysle uvedeného bol dovolateľ toho názoru, že v posudzovanej právnej veci zakladá existencia

prorogačnej dohody nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky predmetnú vec prejednať a
rozhodnúť, bez ohľadu na jej všeobecnú formuláciu, ktorá je v judikatúre SDEÚ v takejto podobe
akceptovaná.

13. V nadväznosti na uvedené poukázal na skutočnosť, že v posudzovanom prípade bola prorogačná

dohoda uzavretá písomne, pričom úvahy odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku prekračujú
výkladový rámec čl. 23 nariadenia Brusel I. Pre úplnosť dovolateľ poukázal na znenie čl. 23 ods. 1 písm.
c/ nariadenia Brusel I s tým, že predmetná prorogačná dohoda je nielen písomná, ale aj v súlade so
zvyklosťami účastníkov zmluvy, pretože z obsahu súdneho spisu vyplýva, čo v konaní nebolo sporné,
že strany sporu uzatvorili totožnú zmluvu aj v roku 2008 s rovnakou dohodou o voľbe právomoci súdu

v Pirmasens.

14. Dovolateľ poukázal na to, že sa od začiatku konania odmietol podriadiť právomoci súdov Slovenskej
republiky predmetný spor prejednať a rozhodnúť z titulu existencie dohody o voľbe právomoci súdu v
Pirmasens. Pokiaľ mal súd prvej inštancie alebo odvolací súd pochybnosti o výklade čl. 23 nariadenia

Brusel I, bolo namieste zvážiť podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ, aby bolo
zrejmé, v akom kontexte je potrebné toto ustanovenie interpretovať, nakoľko úvahy odvolacieho súdu
sú podľa názoru dovolateľa nesprávne, nemajúce oporu v únijnom práve a ani v judikatúre SDEÚ.
Keďže v posudzovanom prípade existuje spor ohľadom výkladu komunitárneho práva v civilnom spore
zo záväzkového vzťahu s medzinárodným prvkom, žalovaný navrhol dovolaciemu súdu, aby prípadne

sám zvážil položenie prejudiciálnej otázky SDEÚ ohľadom výkladu čl. 23 nariadenia Brusel I postupom
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

15. Vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP videl žalovaný tiež v tom, že:
- v priebehu celého súdneho konania nedošlo ani raz k vypočutiu žalovaného v procesnom postavení

strany sporu podľa § 195 CSP,
- súdy sa nezaoberali v potrebnej miere s námietkou zaujatosti vznesenou žalovaným voči znaleckému
Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity,
- súdy hodnotili vykonané dôkazy svojvoľne a každý vykonaný dôkaz bol interpretovaný v neprospech
žalovaného,

- súdy z vykonaných dôkazov vyvodili nesprávne skutkové závery,
- súdy svojím procesným postupom porušili princíp rovnosti zbraní.

16. Dovolanie, ktorého prípustnosť bola vyvodzovaná aj podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolateľ odôvodnil
nesprávnym právnym posúdením rozhodnutia odvolacieho súdu v otázkach, ktoré formuloval takto:

- či za predpokladu, ak poisťovateľ prekročil svoju zmluvnú a zákonnú povinnosť plniť
a poskytol tretím osobám poistné plnenie za žalobcu ako poisteného v situácii, kedy tento údajne za
škodu nenesie zodpovednosť a kedy nedošlo k vzniku poistnej udalosti
(t. j. náhodnej udalosti v zmluve bližšie označenej v zmysle ust. § 788 ods. 1 OZ), pre ktorúbol žalobca poistený, má žalobca ako poistený nárok na náhradu spoluúčasti titulom náhrady škody od
osoby, ktorá mala škodu spôsobiť a to bez ohľadu na skutočnosť,
že žalobca spoluúčasť v dojednanej výške uhradil poisťovateľovi,

- či bol žalobca povinný splniť prevenčnú povinnosť vo vzťahu k prenajatej veci podľa § 670 a § 682 OZ,
- či bola naplnená zodpovednosť žalovaného za škodu z hľadiska § 420a ods. 1 a § 421a
ods. 1 OZ.

17. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol podľa § 447 písm. e/ alebo písm. f/ CSP dovolanie

žalovaného odmietnuť, resp. podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietnuť.

18. Podľa názoru žalobcu dovolanie nie je podľa § 420 písm. a/ a písm. f/ CSP prípustné. Uviedol, že
prorogačnádohodamedzistranamivôbecneboladojednaná-neexistujeapretoniejemožnévykonávať
jej výklad tak, ako sa dožaduje dovolateľ. Súdy nižších inštancií
vo svojich rozhodnutiach jasne konštatovali a odôvodnili neexistenciu dohody strán o tom,

že nejaký súd má právomoc na riešenie ich sporu, a tiež, že nebola určito a zrozumiteľne prejavená
vôľa zmluvných strán o voľbe právomoci súdu členského štátu na riešenie sporov. Dojednanie v bode
20 nájomnej zmluvy neobsahuje dohodu o právomoci, uvedenie sporov ani právnych vzťahov, ktoré by
mal určitý súd riešiť, neobsahuje definíciu, ktorý súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na
riešenie sporov strán a ani neuvádza niektorý členský štát, v ktorom by sa mal určitý súd nachádzať. V

bode 20 nájomnej zmluvy absentuje nielen vôľa, ale aj jej písomný prejav, že bola uskutočnená voľba
právomoci v súlade s čl. 23 nariadenia Brusel I, zo znenia ktorej by bolo možné vyvodiť, že v spore nie
je daná právomoc súdu Slovenskej republiky na konkrétne právo žalobcu zo zodpovednosti za škodu
za porušenie zmluvnej alebo mimozmluvnej povinnosti. Podľa žalobcu bod 20 nájomnej zmluvy
nie je v súlade s čl. 23 nariadenia Brusel I určitý a zrozumiteľný. Poukázal tiež na čl. 24 nariadenia Brusel

I s tým, že žalovaný sa zúčastnil celého konania prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a to nie
len preto, aby namietol absenciu právomoci. Okrem toho tvrdil,
že v meste Pirmasens sa nenachádza taký súd, ktorý by bol podľa nemeckého právneho poriadku
príslušný na rozhodovanie obchodnoprávneho sporu medzi podnikateľmi, ani spor vyplývajúci z
porušenia právnej povinnosti podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Súd v Pirmasens podľa

verejne dostupných zdrojov pôsobí ako súd prvého stupňa vo vybraných právnych veciach (zväčša
rodinného práva), nemá vytvorený senát ani samosudcu, ktorý
by rozhodol spor medzi podnikateľmi v obchodnej veci.

19. Vo vzťahu k ďalším dovolacím námietkam podľa § 420 písm. f/ CSP žalobca uviedol, že postupom

súdu nebolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces.

20. Žalobca nepovažoval dovolanie žalovaného za prípustné ani podľa § 421
ods. 1 CSP. Poukázal na to, že dovolateľ dôvody prípustnosti dovolania uviedol len formálne
s odkazom na § 421 ods. 1 písm. a/ - c/ CSP, pričom prípustnosť dovolania riadne nešpecifikoval. V

dovolaní chýba jasná, určitá a zrozumiteľná špecifikácia právnej otázky riešenej odvolacím súdom a
dovolateľ vôbec neuviedol, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

21. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal včas riadne zastúpený dovolateľ (§ 429 ods. 1 CSP), v

neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), viazaný dovolacími dôvodmi
(§ 440 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP), skúmal,
či sú dané procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého
rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo.

22. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti.

23. Najvyšší súd v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane vyjadril záver, aktuálny aj v

súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne, a v záujme právnej istoty a
riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež
právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručujelen vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd vo veci konať
a rozhodnúť o veci samej, čo platí pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázky
posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

24. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa.

25. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana
nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal
za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený

súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.

26. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

27. Vzhľadom na námietku dovolateľa, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle
§ 420 písm. a/ CSP, dovolací súd primárne skúmal, či vec patrí alebo nepatrí do právomoci súdov
Slovenskej republiky, a teda či je námietka žalovaného dôvodná.

28. Právomoc sa vo všeobecnosti posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť otázky,
ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Právomoc v civilnom súdnom (sporovom) konaní
predstavuje súhrn práv a povinností, ktoré (procesné) právne predpisy priznávajú súdom. Súhrn týchto
práv a povinností sa nazýva výkon súdnictva (jurisdikcia); rozumie sa ním najmä prejednávanie a
rozhodovanie vecí (sporov). Právomoc súdu

na prejednanie a rozhodnutie veci (sporu) v civilnom súdnom konaní predstavuje jednu
zo základných procesných podmienok, pričom jej nedostatok má za následok zastavenie konania.

29. V posudzovanej veci konanie na súde prvej inštancie začalo 21. augusta 2009,
t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej

tiež „OSP“). Občiansky súdny poriadok vymedzoval právomoc v ustanovení § 7.
V odseku 1 tohto ustanovenia určil, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú
a rozhodujú veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov. Takto ohraničený súbor sa týkal vzťahov súkromného práva, ktoré sa
spravovali princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci do tohto súboru zaradené

prejednávali a rozhodovali prevažne súdy a len výnimočne, ak to ustanovoval zákon, prejednávali ich a
rozhodovali o nich iné orgány. Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia
v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavali aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a
zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci
a rozhodovali o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy

vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a
všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy,
pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec vymedzený
uvedenými súbormi vzťahov, súdy podľa ods. 3 uvedeného ustanovenia v občianskom súdnom konaní
prejednávali a rozhodovali aj iné veci, ktoré sa už, na rozdiel od predchádzajúcich, nezakladali priamo

na práve súkromnom, tieto však vždy
len vtedy, ak to ustanovil zákon.

30. Uvedené ustanovenie § 7 OSP sa (s účinnosťou od 1. júla 2016) premietlo
aj do Civilného sporového poriadku, a to do § 3, v zmysle ktorého súdy prejednávajú

a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a
nerozhodujú iné orgány. Podľa § 4 CSP iné spory a veci prejednávajú
a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. Dovolací súd, vychádzajúc z prechodného ustanovenia
§ 470 ods. 1 CSP, posudzoval otázku právomoci súdu v danom spore,i keď konanie bolo začaté pred účinnosťou CSP, podľa predpisov platných v čase podania dovolania,
t. j. podľa ustanovení CSP.

31. Vo vzťahu k právomoci súdov Slovenskej republiky vo veciach s cudzím prvkom
je potrebné vychádzať tiež z právneho rámca daného Ústavou Slovenskej republiky (ústavný zákon č.
460/1992 Zb., ďalej tiež „ústava“), podľa ktorého štátne orgány môžu konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ktorý ustanoví zákon (čl. 2
ods. 2 ústavy). Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva,

medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky (čl. 1 ods. 2). Právne
záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť
pred zákonmi Slovenskej republiky (čl. 7 ods. 2 veta druhá ústavy). Medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie
nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva a povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú

prednosť pred zákonom (čl. 7 ods. 5 ústavy).

32. Dovolateľ v danom prípade vyvodzuje vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. a/ CSP z tvrdenia, že
súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc na konanie a rozhodovanie
o predmetnom spore z dôvodu platného dojednania dohody o voľbe právomoci podľa čl. 23 ods. 1

nariadenia Brusel I v nájomnej zmluve.

33. K uvedenej námietke dovolateľa je potrebné v stručnosti uviesť, že posudzovanie právomoci
slovenských súdov v občianskych a obchodných veciach je determinované uplatňovaním tzv.
bruselského režimu, ktorý je v oblasti medzinárodnej právomoci v súčasnosti tvorený nariadením Brusel

I (rev) a Lugánskym dohovorom. Nariadením Brusel I (rev) sú viazané všetky členské štáty Európskej
únie (EÚ) a Lugánskym dohovorom, okrem EÚ, aj Švajčiarsko, Nórsko a Island. Nariadenie Brusel I
je naďalej v platnosti a má relevanciu v konaniach, ktoré začali pred 10. januárom 2015 a v oblasti
uznávania rozhodnutí vydaných v takýchto konaniach. Pre posudzovanie právomoci v nových konaniach
však už relevanciu nemá (pozri Lysina, P., Duriš, M., Haťapka, M. a kol. Medzinárodné právo súkromné.

2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2016, s. 221).

34. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na zmluvnom založení právomoci súdov určitého členského
štátu. Takáto dohoda má derogačný a prorogačný účinok. Uvedené znamená, že dohoda o voľbe
právomoci jednak zakladá právomoc súdov určitého štátu a zároveň (ak z dohody nevyplýva inak)

odníma právomoc súdom, ktoré by ju mali podľa
čl. 2, resp. čl. 5 nariadenia Brusel I (pozri Lacko, P. Právomoc a rozhodné právo v obchodných a
občianskoprávnych vzťahoch s cudzím prvkom. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2014,
s. 19). Pre aplikáciu čl. 23 ods. 1 nariadenia Brusel I uvádzanú dovolateľom bola v posudzovanom
prípade splnená podmienka, keďže aspoň jedna strana (tu obe strany) mala domicil v členskom štáte k

momentu uzavretia prorogačnej dohody (uvedená podmienka bola neskôr revidovaná, keď v zmysle čl.
25 ods. 1 nariadenia Brusel I bis už žiaden z účastníkov nemusí mať domicil v EÚ - pozn. dovolacieho
súdu).

35. Dovolací súd považuje za nevyhnutné ďalej uviesť, že pokiaľ v odôvodnení tohto uznesenia

poukazuje na výklad poskytnutý SDEÚ vo vzťahu k Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci
a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach,
(Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32, ďalej tiež „Bruselský dohovor“), v zmysle judikatúry SDEÚ
sa tento výklad uplatňuje aj na ustanovenia nariadenia Brusel I, keďže ustanovenia nariadenia Brusel I
a Bruselského dohovoru sú formulované zhodne a možno ich považovať

za rovnocenné (pozri napr. rozsudok SDEÚ z 23. apríla 2009, vo veci C-167/08, Draka NK Cables a
rozsudok z 23. októbra 2014, vo veci C-302/13, flyLAL-Lithuanian Airlines).

36. Dovolací súd, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP), mal z obsahu
spisu osvedčené, že právny predchodca žalovaného

(Landauer-Weihnachtscircus GmbH) ako právnická osoba založená podľa nemeckého práva, so sídlom
v Spolkovej republike Nemecko a právny predchodca žalobcu (Agentúra Pohoda, s.r.o.) ako právnická
osoba založená podľa slovenského práva so sídlom v Slovenskej republike, uzatvorili nájomnú zmluvu(v nemeckom jazyku), ktorá v bode 20 obsahovala dojednanie: „Der Gerichtsstand befindet sich in
Pirmasens“ [preklad do slovenčiny: „Miesto súdu (jurisdikcia) sa nachádza v Pirmasens“].

37. Ako dovolací súd už uviedol (ods. 33), Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 1215/2012
z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie) (nariadenie Brusel I bis), je podľa jeho čl.
66 ods. 1 použiteľné na konania začaté dňa 10. januára 2015 a neskôr.
Právomoc (resp. medzinárodnú príslušnosť) slovenských súdov je preto v danom sporovom konaní,

začatom pred uvedeným dátumom, potrebné posudzovať podľa nariadenia Brusel I.

38. Nariadenie Brusel I má aplikačnú prednosť pred pravidlami národného práva (rozsudok SDEÚ z 9.
marca 1978 vo veci C-106/77, Amministrazione delle Finanze dello Stato proti Simmenthal SpA).

39. Pri výklade ustanovenia úniového práva je potrebné prihliadať na jeho znenie,

na jeho kontext, význam a povahu, na jeho ciele, ktoré sleduje právna úprava, do ktorej toto ustanovenie
patrí a na existujúcu judikatúru súdov EÚ k výkladu tohto ustanovenia
(rozsudok SDEÚ z 30. júna 2005 vo veci T - 190/03, Olesen, body 36 a 38; pozri tiež rozsudok z 9.
decembra 2008 vo veci F - 144/07, Efstathopoulos, body 33, 35 a 37).

40. V dovolacom konaní je kľúčová otázka, či dojednanie v bode 20 nájomnej zmluvy je dohodou
strán o voľbe právomoci podľa čl. 23 nariadenia Brusel I, a ak áno, či sa toto dojednanie vzťahuje na
prejednávaný spor.

41. V tomto smere dovolací súd uvádza, že v zmysle judikatúry SDEÚ, je otázka výkladu dohody o voľbe

právomoci vecou súdu, pred ktorým došlo k dovolávaniu sa jeho právomoci, pričom tento súd musí určiť,
ktoré spory patria do obsahu tejto dohody (rozsudok SDEÚ z 10. marca 1992 vo veci C-214/89, Powell
Duffryn plc proti Wolfgang Petereit
a rozsudok z 21. mája 2015, vo veci C-352/13, CDC Hydrogen Peroxide). Zároveň je potrebné poukázať
na doktrínu prijatú SDEÚ o oddeliteľnosti dohody o voľbe právomoci od zmluvy, v ktorej je táto dohoda

uvedená, v zmysle ktorej sa právny režim dohody o voľbe právomoci posudzuje podľa nariadenia Brusel
I, pričom ostatné ustanovenia zmluvy sa riadia rozhodným právom podľa zmluvy (rozsudok SDEÚ z 3.
júla 1997, vo veci C- 269/95, Francesco Benincasa proti Dentalkit Srl, body 24 a 25).

42. Podľa čl. 23 ods. 1 nariadenia Brusel I, ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú

bydliskovčlenskomštáte,dohodli,žesúdalebosúdyčlenskéhoštátumajúprávomocnariešeniesporov,
ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc
tento súd alebo tieto súdy. Táto právomoc súdu
je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Takáto dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:
a) písomná alebo písomne potvrdená, alebo

b) vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo
c) v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť
účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná
účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah.
43. Článok 23 nariadenia Brusel I jasne uvádza, že jeho pôsobnosť je obmedzená

na prípady, v ktorých si účastníci „dohodli“ súd. Ako vyplýva z odôvodnenia (bod) 11 tohto nariadenia,
zhodná vôľa účastníkov v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti odôvodňuje priznanie prednosti voľbe
právomoci iného súdu, než je súd, ktorý by mal prípadne právomoc v zmysle uvedeného nariadenia
(rozsudok SDEÚ z 21. mája 2015 vo veci C-322/14,
El Majdoub, bod 26, ako aj rozsudok z 20. apríla 2016 vo veci C-366/13, Profit Investment SIM, bod 24).

Cieľom čl. 23 nariadenia Brusel I je stanoviť formálne podmienky, ktoré musia spĺňať doložky o voľbe
právomoci, a to na zabezpečenie právnej istoty a zaručenie, že strany vyjadrili svoj súhlas (pozri v tomto
zmysle rozsudok SDEÚ zo 16. marca 1999, vo veci
C-159/97, Castelletti, bod 34).

44. Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach sformuloval podmienky platnosti dohody o voľbe právomoci
podľa čl. 23 nariadenia Brusel I a ktoré rozdelil na materiálne a formálne. Materiálna podmienka platnosti
sa vzťahuje na predmet dohody, ktorá sa musí týkať určeného právneho vzťahu (rozsudok SDEÚ z
20. apríla 2016 vo veci C-366/13, Profit Investment SIM, bod 23 a rozsudok zo 7. júla 2016 vo veciC-222/15, Höszig Kft. proti Alstom Power Thermal Services, bod 33). Pokiaľ ide o formálne podmienky,
je potrebné, aby dohoda o voľbe právomoci bola vyhotovená v písomnej forme, alebo bola písomne
potvrdená, alebo bola

vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo v
medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú
byťúčastníkomzmluvyznáme(rozsudokSDEÚzo7.júla2016voveciC-222/15,HöszigKft.protiAlstom
Power Thermal Services, bod 35). Konajúci súd má zároveň povinnosť preskúmať, či doložka, ktorá mu
priznáva právomoc, bola skutočne predmetom súhlasu zmluvných strán, ktorý sa musí vyjadriť zjavne

a jednoznačne, pričom formálne požiadavky podľa článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I majú v tomto
ohľade zaručiť, aby bol tento súhlas skutočne daný (rozsudok SDEÚ zo 6. mája 1980 vo veci C-784/79,
Porta Leasing, bod 5,
a rozsudok z 21. mája 2015 vo veci C-322/14, El Majdoub, bod 29).

45. Z hľadiska presnosti obsahu doložky o voľbe právomoci pri určení súdu alebo súdov členského

štátu na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo vzniknú medzi zmluvnými stranami, Súdny dvor rozhodol,
že článok 17 Bruselského dohovoru nemožno vykladať v tom zmysle,
že by vyžadoval, aby sa doložka o súdnej právomoci formulovala takým spôsobom, aby bolo možné
identifikovať príslušný súd len na základe jej samotného znenia. Postačuje, keď doložka uvádza
objektívne okolnosti, na základe ktorých sa strany dohodli zvoliť si súd alebo súdy, ktorým majú v úmysle

predložiť spory, ktoré vznikli alebo ktoré môžu medzi nimi vzniknúť. Tieto okolnosti, ktoré musia byť
dostatočne presné, aby umožnili súdu prejednávajúcemu danú vec zistiť, či má právomoc, môžu podľa
prípadu vyplývať z konkrétnych okolností danej veci (rozsudok z 9. novembra 2000, vo veci C-387/98,
Coreck Maritime GmbH proti Handelsveem BV a ďalším, bod 15)

46. Pre identifikáciu výlučnej právomoci (medzinárodnej príslušnosti) súdu z hľadiska článku 23 ods.
1 nariadenia Brusel I sú podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci splnené tak podmienky
formálne, ako aj materiálne. Zo skutkového stavu zisteného odvolacím súdom (ako aj z obsahu spisu)
nepochybne vyplýva, že zmluva, v ktorej sa nachádza dotknuté dojednanie, bola uzatvorená v písomnej
forme - text zmluvy bol na znak súhlasu podpísaný oboma účastníkmi zmluvy (čl. 23 ods. 1 písm. a/

nariadenia Brusel I). Pokiaľ ide o materiálnu podmienku, túto považoval dovolací súd tak isto za splnenú,
keďže bod 20 bol ako posledné dojednanie umiestnené za celým predchádzajúcim textom nájomnej
zmluvy (za body 1 - 19), preto sa zjavne má týkať sporov, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti s touto
zmluvou.
Hocijedotknutéustanoveniezmluvyformulovanépomernestroho,jemožnéznehonepochybnevyvodiť

jednoznačný súhlas účastníkov zmluvy o ich podriadení sa jurisdikcii súdu v Pirmasens v prípade
sporov, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti s touto zmluvou. Dovolací súd pri posudzovaní a interpretácii
predmetného dojednania zároveň prihliadol
na celý obsah úkonu (zmluvy o nájme) - formulácie ostatných zmluvných dojednaní a rovnako prihliadol
aj na to, že v priebehu konania pred súdmi nižšej inštancie bolo zistené, že právni predchodcovia strán

uzavreli obsahovo totožnú zmluvu (spolu s dotknutým ustanovením)
aj v predchádzajúcom období (v roku 2008). Navyše, mesto Pirmasens bolo v čase podpisu zmluvy
sídlom právneho predchodcu žalovaného, z čoho možno dôvodne vyvodzovať úmysel právneho
predchodcu žalobcu podriadiť sa právomoci súdu v mieste sídla právneho predchodcu žalovaného
v prípade vzniknutého sporu. Pokiaľ teda právny predchodca žalobcu (opakovane) prejavil súhlas

s dojednaním v zmluve odkazujúcim na jurisdikciu (miesto) súdu v Pirmasens, musel rozumne
predpokladať, že v prípade vzniku sporu súvisiaceho s touto zmluvou bude takýto spor riešený pred
uvedeným súdom, podľa prorogačnej dohody strán.

47. Pri interpretácii prorogačnej dohody bolo potrebné vychádzať najmä z úmyslu/vôle strán a z

formulácie dojednania v bode 20 nájomnej zmluvy. Vyplýva to zo samotného článku 23 nariadenia Brusel
I, vychádzajúceho z preferencie úmyslu/vôle strán („pokiaľ sa strany nedohodnú inak“). Určujúce pre
výklad v zmysle článku 23 nariadenia Brusel I bolo teda:
a) znenie prorogačnej dohody, b) úmysel strán, c) predpokladaný výlučný efekt prorogačnej dohody a
d) akékoľvek relevantné ustanovenie nariadenia Brusel I a judikatúra SDEU k nemu.

48. Podľa dovolacieho súdu účastníci zmluvy o nájme prejavili v bode 20 dostatočne určitým a
zrozumiteľným spôsobom zhodnú vôľu (v súvislosti s uzavretou zmluvou) podriadiť sa jurisdikcii súdu
v Pirmasens, t. j. nachádzajúceho sa v Spolkovej republike Nemecko, preto bolo možné a contrariovyvodiť derogačný efekt takej dohody, a teda to, že nebolo vôľou strán, aby spory z nájomnej zmluvy
vzniknuté, alebo so zmluvou súvisiace, prejednávali alebo rozhodovali iné súdy než súdy Spolkovej
republiky Nemecko.

49. Formulácia predmetnej prorogačnej dohody pritom vedie k jednoznačnému záveru, že zahŕňa
všetky prípadné spory účastníkov vzniknuté zo zmluvy, resp. súvisiace s touto zmluvou. Pri interpretácii
prorogačnej dohody ako právneho úkonu súkromnoprávneho charakteru niet dôvodu pre prílišný
formalizmus, práve ktorý v posudzovanom prípade viedol súdy nižších inštancií k záveru o jeho

neplatnosti (podľa rozsudku súdu prvej inštancie),
či neurčitosti resp. nezrozumiteľnosti (podľa rozsudku odvolacieho súdu).

50. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že dotknuté dojednanie v bode 20
je súčasťou nájomnej zmluvy predstavujúcej dvojstranný právny úkon súkromnoprávneho charakteru.
Na tomto súkromnoprávnom charaktere predmetného dojednania nemení nič ani to, že účinky

prorogačnej dohody zakladajú v tomto prípade prednostnú výlučnú medzinárodnú príslušnosť -
právomoc súdu v Pirmasens, čo pre konanie o veci predstavuje podmienku procesného (verejného)
práva.Pretopodpornekzáveruodostatočnomvyjadrení-prejavesúhlasnejvôleúčastníkovzmluvyv(o)
prorogačnej doložke v bode 20 nájomnej zmluvy, dovolací súd uvádza, že vo vzťahu k výkladu právnych
úkonov súkromnoprávneho charakteru sa už v minulosti jasne vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojom náleze
z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014 tak, že prehnané formalistické požiadavky všeobecného
súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri
hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo
„vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v

poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem
iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov
a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.

51. Ďalej dovolací súd uvádza, že autonómia strán v oblasti zmluvných záväzkov

je uznávaným inštitútom aj v rámci hmotnoprávnej úpravy členských štátov EÚ.
Pokiaľ sa v rámci vnútroštátnych úprav členských štátov EÚ umožňuje zmluvným stranám nielen kreovať
obsah zmluvy ale aj zvoliť si objektívne právo, ktorým sa bude ich zmluvne založený záväzkový vzťah
riadiť, tak aj v procesnej rovine zmluvné strany v rámci svojich súkromnoprávnych vzťahov môžu
dohodou založiť právomoc súdov určitého štátu na riešenie sporov vyplývajúcich z týchto zmlúv s

medzinárodnýmprvkom.Voľbaprávazmluvnýmistranamizakladáurčitúmierupredvídateľnostirozsahu
ich subjektívnych práv a voľba právomoci miesta rozhodovania ich sporov. Dohoda o právomoci sa môže
týkať
už vzniknutých sporov, alebo ktoré ešte len vzniknú, môže sa týkať všetkých sporov, ktoré z daného
vzťahu vzniknú alebo môžu vzniknúť, pričom rozsah možno obmedziť.

52. V danom prípade súdy nižších inštancií vytýkali predmetnej prorogačnej dohode z hľadiska určitosti
jej formulácie v podstate to, že podriadenie sa strán jurisdikcii súdu v Pirmasens neobsahovalo
spresňujúcidovetokovšetkýchsporoch,ktorémôžuvzniknúťvsúvislostisprávnymvzťahomzmluvných
strán (napr. „všetky spory vyplývajúce z tejto zmluvy“). Podľa dovolacieho súdu však v danom prípade

stranami zvolená strohá a jednoduchá formulácia v bode 20 zmluvy o nájme bola dostatočne určitá a
jednoznačná, keďže (pri absencii formulácie zužujúcej právomoc určeného súdu) z nej, s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti prípadu, bolo možné vyrozumieť zhodný prejav vôle/úmysel strán o podriadení
sa jurisdikcii súdu v Pirmasens, a to vo všetkých sporoch vyplývajúcich zo zmluvy, resp. so zmluvou
súvisiacich. Nepochybný písomný súhlas strán prejavený podpísaním zmluvy, tiež umiestnenie bodu 20

v zmluve, za celým jej obsahom, nedovoľuje iný než uvedený výklad bodu 20,
ako platnej prorogačnej dohody strán. Niet totiž ani z hľadiska bazálnej logiky iného dôvodu, pre ktorý
by účastníci zmluvy o nájme do nej v r. 2009 predmetné dojednanie v bode 20 zahrnuli, a to opakovane
(rovnaké znenie ako v zmluve z r. 2008). Zo skutkového stavu zisteného z dokazovania vo veci tiež
vyplýva, že obe strany sa nájomnou zmluvou riadili

a jej platnosť až do vyvolania tohto sporu nespochybňovali v žiadnom z jej ustanovení.53. Dovolací súd si je vedomý, že výklad právneho úkonu (tu dohody o prorogácii) nemá predstavovať
jeho dopĺňanie, teda nahrádzanie prejavu vôle zmluvných strán. Vo vyššie uvádzaných hodnotených
konkrétnych okolnostiach tu riešenej veci formulačná strohosť

a jednoduchosť prorogačnej dohody umožňuje jej výklad ako dohody platnej, vyvolávajúcej prorogačné
účinky, keď práve z jej textu o mieste súdu/jurisdikcii v Pirmasens
(z hľadiska jazykového), z umiestnenia dohody v bode 20 v zmluve (z hľadiska systematického), z
opakovanej akceptácie totožného znenia dohody stranami (z hľadiska časového a zavedenej obchodnej
praxe strán), s prihliadnutím na jej jasný význam a účel

(z hľadiska teleologického), vyplýval dostatočne určitý a zrozumiteľný súhlas účastníkov zmluvy o
podriadení všetkých ich sporov, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti s nájomnou zmluvou, právomoci súdu
v Pirmasens.

54. Dovolací súd pri rozhodovaní vychádzal tiež z premisy, že nesmie byť ambíciou súdu ako justičného
orgánu štátu príliš formalisticky a neprimerane ingerovať

do súkromnoprávnych úkonov ich účastníkov. Naopak v súkromnoprávnej sfére
má mať nepochybne prioritu rešpektovanie vôle zmluvných strán, tak ako k tomu pristupoval dovolací
súd v tu posudzovanom prípade. Pri výklade dojednania v bode 20 zmluvy o nájme prihliadol aj na všetky
relevantnéokolnosti,ktorévoveciohľadomprorogačnejdoložkyvyšlipredsúdminižšíchinštanciínajavo
a vyhodnotil spornú otázku právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci vo svetle judikatúry SDEÚ

k aplikácii a interpretácii článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I, uvedenej v tomto uznesení.

55. Na základe uvedeného mal dovolací súd preukázané, že v prejednávanej veci bola platne dojednaná
dohoda o voľbe právomoci súdu v Pirmasens, čo vyplýva jednak
z jej písomného vyjadrenia v nájomnej zmluve, ako aj z úmyslu zmluvných strán.

56. Na uvedené závery nemalo vplyv, že žalobca sa žalobou domáhal nároku na náhradu škody z
tvrdeného porušenia zmluvy ako aj z mimozmluvnej zodpovednosti žalovaného, keďže vymedzenie
uplatnených nárokov sa týkalo vzťahov medzi stranami založených
(resp. súvisiacich s ) nájomnou zmluvou (škoda bola spôsobená predmetom nájmu).

Posúdenie týchto vzťahov a rozhodnutie o uplatnených nárokoch je vo výlučnej kompetencii súdu, ktorý
disponuje právomocou (medzinárodnou príslušnosťou) na konanie vo veci samej. Naviac, aj keď článok
23 nariadenia Brusel I ustanovuje, že zvoliť si právomoc môžu účastníci zmluvy, dovolací súd sa prikláňa
k takému výkladu tohto ustanovenia, že sa vzťahuje
na samotnú voľbu právomoci a neobmedzuje možnosť voľby právomoci iba na konania o zmluvných

nárokoch. Účastníci si môžu zvoliť, aby súd určitého členského štátu
mal právomoc v spore týkajúceho sa akéhokoľvek právneho vzťahu, vrátane vzťahu deliktuálneho.

57. Vzhľadom k tomu, že právny predchodca žalobcu podal žalobu na súd Slovenskej republiky aj
napriek tomu, že si s právnym predchodcom žalovaného platne dojednal dohodu o voľbe právomoci

súdu nenachádzajúcom sa na území Slovenskej republiky, pre rozhodovanie predmetnej veci nie je
daná právomoc slovenských súdov na jej prejednanie a rozhodnutie. Keďže nedostatok právomoci
súdu je taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť (§ 161 ods. 2 CSP), bolo
namieste zastavenie konania zo strany súdu prvej inštancie (§ 9 CSP) bezprostredne po tom, čo
žalovaný vzniesol námietku nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky pri prvom úkone, ktorý

mu v prejednávanom spore patril. Dovolací súd preto uzatvára, že dovolateľ opodstatnene namietal
existenciu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. a/ CSP.

58. Nad rámec uvedeného dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ žalobca tvrdil založenie
právomoci súdov Slovenskej republiky tým, že sa žalovaný zúčastnil konania podľa čl. 24 nariadenia

Brusel I, dovolací súd bol názoru, že toto ustanovenie je potrebné v súlade s judikatúrou SDEÚ vykladať
tak, že účasť žalovaného na konaní nezakladá právomoc, ak žalovaný okrem namietania nedostatku
právomoci predloží aj vyjadrenia vo veci samej (pozri rozsudok SDEÚ z 24. júna 1981 vo veci C-150/80,
Elefanten Schuh GmbH proti Pierre Jacqmain) alebo obhajobu vo veci samej predloží ako alternatívu k
námietke nedostatku právomoci (pozri rozsudok SDEÚ z 22. októbra 1981 vo veci C-27/81, Rohr proti

Ossberger). V prejednávanej veci žalovaný namietal nedostatok právomoci pri prvom úkone, ktorý
muvovecipatril,akoajpočasceléhokonania,pretojehoprocesnéúkony,ktorévkonaníurobil,nemožno
považovať za „zúčastnenie sa konania“ podľa prvej vety čl. 24 nariadenia Brusel I, ale ako alternatívu k
vznesenejnámietkenedostatkuprávomoci.PodľaobsahuspisunámietkykprávomocisúdovSlovenskejrepubliky boli obsiahnuté konkrétne v týchto úkonoch žalovaného: odpor proti platobnému rozkazu - čl.
61-65 (fax), čl. 67-71 (písomne), odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na zastavenie konania
- čl. 154-157 (fax), čl. 158-161 (písomne), opätovné vznesenie námietky nedostatku právomoci - čl. 216

(písomne), čl. 222 (mail), odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie - čl. 3075 - 3088 (e-žaloby), čl.
3099 - 3125 (písomne), dovolanie - čl. 3264 - 3283 (e-žaloby), čl. 3296 - 3335 (písomne). Len to,
že sporová strana nevyčerpala všetky opravné prostriedky, vrátane mimoriadnych, proti procesnému
rozhodnutiu súdu (nižšej inštancie), ktorým v priebehu konania deklaroval svoju právomoc
(medzinárodnú príslušnosť) na prejednanie a rozhodnutie o veci/spore, bez ďalšieho neznamená, že s

konaním a procesným postupom tohto súdu súhlasila, a teda sa z hľadiska
čl. 24 nariadenia Brusel I „zúčastnila konania“. Rovnaký záver sa týka aj osobnej účasti (právneho
zástupcu) strany na pojednávaní súdu, ktorú nemožno hodnotiť z hľadiska kritérií
čl. 24 nariadenia Brusel I oddelene, ale súbežne s námietkami strany voči právomoci súdu v celom
konaní. Z uvedeného dôvodu nebolo možné založiť právomoc súdov Slovenskej republiky podľa
citovaného ustanovenia.

59. Argumentáciu žalobcu, že v meste Pirmasens sa nenachádza taký súd, ktorý
by bol podľa nemeckého právneho poriadku príslušný na rozhodovanie obchodnoprávneho sporu medzi
podnikateľmi, ani spor vyplývajúci z porušenia právnej povinnosti podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky, dovolací súd taktiež nepovažoval za dôvodnú, pretože dohoda o voľbe právomoci nemôže

zasiahnuť do pravidiel vecnej príslušnosti súdov, upravených procesnými predpismi národného práva.
V prípade, že si účastníci zmluvy zvolia právomoc vecne nepríslušného súdu, na toto dojednanie je
potrebné nazerať tak, že si účastníci určili najbližší vecne príslušný súd tomu súdu, ktorý bol určený v
zmluve (k tomu bližšie pozri Drápal, L., Bureš, J. a kol., Občanský soudní řád I, II Komentář. 1. vydání.
Praha: C. H. Beck, 2009). Ak by teda aj súd v Pirmasens, ktorý si účastníci zmluvy výslovne zvolili, nebol

vecne príslušný na prejednanie tohto sporu (čo dovolací súd neskúmal), nemalo by to vplyv
na platnosť dohody o voľbe právomoci, a súdom príslušným na prejednanie sporu by bol súd príslušný
podľa procesných pravidiel nemeckého právneho poriadku.

60. So zreteľom na uvedené, pokiaľ sa v posudzovanej veci žalobca, žalobou podanou 21. augusta

2009, domáhal voči žalovanému plnenia z nároku na náhradu škody spôsobenej predmetom nájmu,
nebola daná právomoc súdov Slovenskej republiky na konanie
a rozhodovanie o tomto uplatnenom nároku. Dovolací súd preto dospel k záveru, že dovolanie
žalovaného vyvolalo účinok umožňujúci a zároveň ukladajúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny
dovolací prieskum. Prípustnosť a dôvodnosť podaného dovolania vyplývala z toho, že prejednanie veci

súdminižšíchinštanciíbolopostihnutévadouzmätočnostipodľa§420písm.a/CSP,pretožesarozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (Slovenskej republiky). Z tohto dôvodu dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu ako i rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie
zastavil (§ 449 ods. 1 a 2 a § 450 CSP). V danom prípade postúpenie veci príslušnému orgánu na
prejednanie a rozhodnutie veci nepripadalo do úvahy.

61. S prihliadnutím na zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj
rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 420 písm. a/ CSP a vyššie uvedené dôvody tohto zrušenia,
sa dovolací súd už ďalej nezaoberal prípustnosťou dovolania podľa § 420
písm. f/ a § 421 ods. 1 CSP, nakoľko preskúmanie prípustnosti v danom prípade nebolo možné.

62. Dovolací súd nepovažoval za potrebné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ a
prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože ako už bolo uvedené vyššie (bod. 41), výklad
dohody o voľbe právomoci prináleží vnútroštátnemu súdu. Zároveň dovolací súd považoval znenie čl.
23 nariadenia Brusel I za dostatočne jasné

(acte claire - pozri rozsudok SDEÚ zo 6. októbra 1982 vo veci C-283/81, CILFIT) a aplikácia uvedeného
ustanovenia bola judikatúrou SDEÚ vyriešená (acte éclairé - rozsudok SDEÚ
z 27. marca 1963 vo veci C-28/62, Da Costa). Z uvedených dôvodov dovolací súd návrh žalovaného na
položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a
na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP zamietol.

63. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutí súdov nižších inštancií, je neopodstatnený tiež návrh dovolateľa
na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu podľa§ 444 ods. 1 CSP a dovolací súd nie je povinný o ňom rozhodnúť osobitným výrokom (porovnaj
uznesenie najvyššieho súdu z 31. marca 2016, sp. zn. 3Cdo/616/2015, uznesenie najvyššieho súdu z
24. októbra 2019, sp. zn. 1 Obdo/53/2019).

64. Keďže dovolací súd napadnuté rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií zrušil
a konanie zastavil, rozhodol o nároku na náhradu trov celého konania (konania pred súdom prvej
inštancie, odvolacieho konania a dovolacieho konania) v zmysle § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 453
ods. 1 CSP. Podľa ustálenej súdnej praxe, ak žalobca podal žalobu vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdu,procesnezavinil,žekonaniezdôvoduneodstrániteľnéhonedostatkuprocesnejpodmienkymuselo
byť zastavené. V danom prípade teda procesné zavinenie zastavenia konania treba pričítať žalobcovi.
Žalovanému preto patrí proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.

65. Z rovnakého dôvodu o nároku na náhradu trov štátu dovolací súd rozhodol
za aplikácie čl. 4 CSP podľa § 253 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 a § 470 ods. 2 CSP tak, že

žalobca má povinnosť nahradiť trovy štátu v plnom rozsahu.

66. O výške nároku na náhradu trov konania žalovaného a trov štátu rozhodne súd prvej inštancie (§
262 ods. 2 CSP).

67. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.