Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, March 28, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/67/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213010449
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2213010449.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov

JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. A., nar.
XX.XX.XXXX v R., pre prečin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 Trestného zákona, o
odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 1T/111/2013-555 zo dňa
17.03.2021, na verejnom zasadnutí konanom dňa 29.03.2022 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

I.
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku v spojení s § 285 písm. b) Trestného poriadku sa obžalovaný A.
A., nar. XX.XX.XXXX v R., trvale bytom R. č. XXX, okr. Dunajská Streda

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby Okresnej prokuratúry Dunajská Streda č. 2 Pv 943/11-20 zo dňa 13.06.2013 pre skutok

právne kvalifikovaný ako prečin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 Trestného zákona,
ktorého sa mal dopustiť tak, že

v období od 15. februára 2009 do 15. septembra 2009 v obci Bodíky č. 193, okr. Dunajská Streda ako
zodpovedný zástupca podnikateľského subjektu pod obchodným menom A. A. - Double R so sídlom
Bodíky č. 173, okr. Dunajská Streda, IČO: 34 249 702 nevyplatil splatnú mzdu a príslušné náhrady mzdy
za mesiac január roku 2009 až august 2009 zamestnancovi C. J. v celkovej sume 1.483,70 eur, na ktorej
vyplatenie mal nárok, hoci v deň splatnosti mzdy firma disponovala s potrebným množstvom finančných

prostriedkov na jej výplatu, čím poškodenému C. J. spôsobil škodu vo výške 1.483,70 eur

pretože skutok n i e j e trestným činom.

II.
Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku sa poškodený C. J., nar. XX.XXXXXX, trvale bytom R. XX
odkazuje so svojim nárokom na náhradu škody na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým (v poradí tretím) rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 1T/111/2013-555 zo
dňa 17.03.2021 okresný súd obžalovaného A. A., nar. XX.XX.XXXX uznal vinným zo spáchania prečinu
nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, žev období od 15. februára 2009 do 15. septembra 2009 v obci R. č. XXX, okr. Dunajská Streda ako
zodpovedný zástupca podnikateľského subjektu pod obchodným menom A. A. - Double R so sídlom
Bodíky č. 173, okr. Dunajská Streda, IČO: 34 249 702 nevyplatil splatnú mzdu a príslušné náhrady mzdy

za mesiac január roku 2009 až august 2009 zamestnancovi C. J. v celkovej sume 1.483,70 eur, na ktorej
vyplatenie mal nárok, hoci v deň splatnosti mzdy firma disponovala s potrebným množstvom finančných
prostriedkov na jej výplatu, čím poškodenému C. J. spôsobil škodu vo výške 1.483,70 eur.

Za tento skutok obžalovanému uložil podľa § 214 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 56 ods. 1,

ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona a § 36 písm. j) Trestného zákona peňažný trest
vo výške 800 eur. Pre prípad zmarenia peňažného trestu obžalovanému podľa § 57 ods. 3 Trestného
zákona uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 rok.

O náhrade škody rozhodol podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku tak, že obžalovanému uložil povinnosť
nahradiť poškodenému C. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XX, škodu vo výške 1.483,70 eur a

zároveň podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku odkázal poškodeného so zvyškom uplatneného nároku
na náhradu škody na civilný proces.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 555-557.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom
zo dňa 05.03.2014 tak, že obžalovaného uznal vinným zo spáchania skutku na podklade obžaloby,
uložil obžalovaného podmienečný trest odňatia slobody a zároveň ho zaviazal na náhradu škody
poškodenému. Po podaní odvolania obžalovaným tunajší odvolací súd uznesením č.k. 6To/69/2014-335
tento rozsudok zrušil v celom rozsahu, a prikázal okresnému súdu doplniť a zopakovať dokazovanie,

za účelom zistenia celkovej konštrukcie spoločnosti obžalovaného, nariadenia auditu spoločnosti
obžalovaného, pripojenia spisu sp. zn. 11C/63/2011, opakovaného posúdenia pracovnej zmluvy, a
tiež opakovaného vyhodnotenia opodstatnenosti krátenia mzdy obžalovaného. Okresný súd vo veci
rozhodoldruhýkrát,rozsudkomzodňa06.06.2018,ktorýmobžalovanéhopodľa§285písm.b)Trestného
poriadku spod obžaloby oslobodil, konštatujúc, že skutok nie je trestným činom. V tomto druhom

rozsudku okresný súd poukázal na doplnenie znaleckého posudku znalkyne Ing. Andrey Tánczosovej,
z ktorého doplnenie vyplynulo, že nie je možné bezpečne či firma obžalovaného mala na účte dostatok
finančných prostriedkov, keďže nevedela riadne zistiť štruktúru zamestnancov, ich zaradenie a nebola
urobená mimoriadna uzávierka za sledované obdobie od 15.2.2009 do 15.9.2009, pričom za rok
2008 spoločnosť obžalovaného vygenerovala zisk 2.500 eur, v roku 2009 stratu vo výške 37.000 eur.

Tento (v poradí druhý) rozsudok bol opätovne tunajším odvolacím súdom zrušený, a to uznesením
č.k. 6To/95/2018-503, ktorým odvolací súd nariadil okresnému súdu povinnosť doplniť dokazovanie
opätovným výsluchom znalkyne s cieľom objektívne odprezentovať chod a finančný status spoločnosti
obžalovaného v rozhodnom období. Okresný súd po vrátení veci opätovne vypočul znalkyňu Ing.
Tánczosovú, ktorá uviedla, že vie odprezentovať chod a finančný status spoločnosti obžalovaného len

na základe predložených podkladov, a to daňových priznaní za rok 2008 až 2010. K finančnému chodu
spoločnosti obžalovaného uviedla, že spoločnosť obžalovaného za rok 2008 vygenerovala zisk vo výške
12.529,58 eur (príjmy a mzdy činili 3.400 eur, príspevky a poistné 3.400 eur, pohľadávka firmy bola
vo výške 2.784 eur) a záväzky činili 12.736,54 Eur. V roku 2009 klesol zisk z 244.000 eur na 21.000
eur, výdavky v roku 2009 činili 58.000 eur. Príjem z predaja výrobkov a služieb bol vo výške 5.547 eur,

ostatné príjmy v sume 15.458 eur. Mzdy činili 4.288 eur a platby do fondov 3.23č eur. Znalkyňa ďalej
uviedla, že spoločnosť obžalovaného mala v rozhodnom období vo svojej pokladni potrebné množstvo
finančných prostriedkov na výplatu mzdy alebo rozdiel mzdy okrem mesiaca september. Ďalej znalkyňa
poukázala na to, že aj keď zistila mínusový stav na bankovom účte spoločnosti obžalovaného ako
zamestnávateľa, uvedený mínusový stav nemá zmysel skúmať z hľadiska hotovosti peňazí, nakoľko

toto znamená záväzok podnikateľského subjektu voči bankovej inštitúcii, je to dlh voči banke. Z
pripojenej tabuľky na č.l. 408 vyplýva, že dňa 15.02.2009 spoločnosť mala na pokladni 6.903,53 eur,
15.03.2009 mala 3.990,25 eur, 15.04.2009 mala 429,95 eur, 15.05.2009 mala 3.951,94 eur, 15.06.2009
mala 3.243,51 eur, 15.07.2009 mala firma v pokladni mínus 694,48 eur, ale dňa 31.07.2009 v pokladni
sa nachádzalo 6.474,14 eur, 15.08.2009 v pokladni bolo 4.543,98 eur a 15.09.2009 bolo v pokladni

5.226,18 eur. Z uvedeného vyplynulo, že obžalovaný mal v rozhodnom čase dostatok finančných
prostriedkov na výplatu mzdy poškodeného. Okresný súd zohľadnil aj to, že spoločnosť obžalovaného
v kritickom období zamestnávala okrem poškodeného ďalšiu fyzickú osobu, a to do 31.07.2009. Na
základe vykonaného dokazovania okresný súd uzavrel, že zamestnávateľ (spoločnosť obžalovaného) včase splatnosti výplaty mal dostatok finančných prostriedkov v pokladni spoločnosti a uvedené finančné
prostriedky nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti právnickej osoby a tak zvážiac aj závery
inšpektorátu práce súd konanie obžalovaného po objektívnej ako aj subjektívnej stránke kvalifikoval ako

prečin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 odsek 1 Trestného zákona. Pri ukladaní trestu
zistil, že obžalovaný doposiaľ súdne trestaný, ktorú okolnosť vyhodnotil ako poľahčujúcu v zmysle § 36
písmeno j) Trestného zákona a dospel k záveru, že uloženie peňažného trest aj vzhľadom na odstup
času, ktorý uplynul od vykonania skutku postačí na nápravu a prevýchovu obžalovaného. O náhrade
škody rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie prostredníctvom obhajcu obžalovaný na hlavnom pojednávaní,
ktoré písomne odôvodnil na č.l. 562-566.

Obžalovaný v odvolaní aj naďalej trvá na svojej nevine, spáchania skutku sa nedopustil. Nie je
pravdou, že by poškodenému nevyplatil mzdu. Súčasťou pracovnej zmluvy bolo ustanovenie, podľa

ktorého bola mzda poškodeného závislá od prosperity spoločnosti obžalovaného, pričom zamestnávateľ
(obžalovaný) bol oprávnený mzdu poškodeného krátiť. S uvedenou skutočnosťou sa súd nijako
nevysporiadal. Obžalovaný postupoval v zmysle zákonných ustanovení, dohodnutá mzda zároveň
bola vyššia ako minimálna mzda v rozhodnom období. Obžalovaný sa s poškodeným už pri podpise
pracovnej zmluvy dohodol na mzdových podmienkach tak, ako boli určené v pracovnej zmluve.

Doplnenie znaleckého posudku jasne preukázalo, že obžalovaný bol od roku 2009 v dlhodobej
ekonomickej kríze, pričom aj počas krízy poškodenému vyplácal krátenú mzdu. Poškodený klamal,
keď vypovedal, že mu obžalovaný za uvedené dobu nevyplatil žiadnu mzdu. Toto tvrdenia vyvracia
dôkaz predložený obžalovaným, z ktorého vyplýva, že poškodený riadne prevzal od obžalovaného
krátenú mzdu. Naďalej tiež trvá na tom, že zo strany poškodeného ide o akt pomsty za to, že

obžalovanýodpoškodenéhopožadovalnáhraduškodyzatotálnuškodunavozidle,ktorúobžalovanému
spôsobil práve poškodený. Konanie o náhradu tejto škody prebiehalo na Okresnom súde Dunajská
Streda, pričom ani v tomto konaní poškodený neuvádzal, že by mu obžalovaný nevyplatil mzdu,
nežiadal tiež započítať žiadnu pohľadávku. Až následne si poškodený vymyslel, že mu obžalovaný
nevyplatil mzdu. Je tiež ťažko uveriteľné, že by obžalovaný poškodenému nevyplatil mzdu a poškodený

by po celú dobu trvania pracovného pomeru pracoval u obžalovaného zadarmo bez nároku na
mzdu. Obžalovaný riadne odovzdal poškodenému mzdu ako aj výplatné pásky, čo poškodený potvrdil
svojim podpisom. Poškodený ani pri prevzatí mzdy nevzniesol žiadne námietky voči krátenej mzde.
Vyplatená mzda zodpovedala zmluvným podmienkam v pracovnej zmluve. Obžalovaný nemal v úmysle
nevyplatiť mzdu poškodenému, vyplácal mu mzdu krátenú, pridržiavajúc sa pracovnej zmluvy. V

čase vyplatenie miezd poškodený s obžalovaným nemali žiadne konflikty, poškodený mohol namietať
voči krátenej mzde, mohol tiež ukončiť pracovný pomer, čo však neurobil, a čo dosvedčuje to, že
obžalovaný poškodenému krátenú mzdu riadne vyplatil. Mzda bola dojednaná pohyblivo, preto konanie,
ktorým uhradil poškodenému krátenú mzdu nemôže byť trestným. V rozhodnom čase bolo podnikanie
obžalovanéhovstrate,čonespornevyplývazdokladovúčtovníctva,ktorévkonanípredložil.Obžalovaný

bol na podnikateľských bankových účtov v mínusovom stave, svoje debet nevedel splácať. Následne
si finančné prostriedky musel požičať od rodiny, aby mohol zaplatiť nevyhnutné prevádzkové náklady
spoločnosti. V pokladni neboli žiadne hotovostné peniaze, tieto boli zaúčtované v pokladničnej knihe bez
toho, aby skutočne v pokladni boli. Všetky finančné prostriedky boli použité na zaplatenie prevádzkových
nákladov (leasing, PHM). Všetky vtedajšie príjmy spoločnosti boli tvorené pôžičkami, ktoré išli na

splácanie prevádzkových nákladov spoločnosti. Všetky pôžičky boli viazané na platenie leasingových
vozidiel. Znalkyňa sa nevedela vyjadriť k otázke zloženia príjmov a výdavkov. Príjmy do pokladne boli
tvorenélenpapierovo,reálnesatamnenachádzali.Pozrušeníavráteníveciokresnémusúduznalkyňaz
odboru účtovníctva bola opätovne vypočutá, avšak opätovne len zopakovala skutočnosti skôr uvedené.
Zároveň nevedela odpovedať na ťažiskové otázky súdu, nevedela uviesť a zistiť prevádzkové náklady

za jednotlivé mesiace v období od 01/2009 do 08/2009. Obžalovaný ďalej poukázal, že v čase výsluchu
znalkyne uplynula doba 10 rokov od povinnosti archivácie dokladov. Znalkyňa obžalovaného navyše
ani nevyzvala na súčinnosť, jedine súd vyzval obžalovaného na predloženie dokladov mzdovej agendy
všetkých zamestnancov v kritickom období. Obžalovaný poukazuje na rozpory z doplnení znaleckého
posudku pokiaľ ide o vyplatenú mzdu poškodenému za mesiac august 2009 keď v znaleckom posudku

znalkyňa uviedla sumu 318,25 eur, pričom v doplnení uvádza sumu 225,41 eur. Podľa obžalovaného
nie je pravdivé tvrdenie znalkyne o tom, že v rozhodnom čase mal dostatok finančných prostriedkov
na vyplatenie mzdy v pokladni a že je možné oddeliť stav finančných prostriedkov na účte od stavu
pokladne. Znalkyňa nelogicky s tvrdením o dostatku finančných prostriedkov tvrdila, že stav pokladneza február 2009 bol 9,77 eur, marec 2009 -429,95 eur, jún 2009 -694,48 eur. Znalkyňa zároveň v
doplnení znaleckého posudku uviedla, že príjmy spoločnosti obžalovaného za rok 2009 boli v celkovej
výške 21.005 eur a výdavky len na prevádzkové náklady predstavovali 46.010 eur. Z uvedeného

je jednoznačné, že obžalovaný bol v rozhodnom čase v hospodárskej stagnácií. Trvá na tom, že v
rozhodnom čase nemal dostatok prostriedkov na vyplatenie mzdy poškodeného. Je zarážajúce, ako
moholokresnýsúdobžalovanéhouznaťvinným,keďopätovnývýsluchznalkynenepriniesolžiadnenové
skutočnosti. Orgány činné v trestnom konaní neskúmali ako a kde boli použité finančné prostriedky, ktoré
mal obžalovaný k dispozícií. Znalkyňa sa nevedela vyjadriť k otázkam, ktoré uložil objasniť odvolací

súd v zrušujúcom uznesení a okresný súd aj napriek tomu uznal obžalovaného vinným. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 29.03.2022 za prítomnosti zástupkyne Krajskej
prokuratúry v Trnave a obhajcu obžalovaného, na ktorom oboznámil prítomných s napadnutým
rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odpisom registra trestov na obžalovaného ako aj s podstatným

obsahom spisu. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil obžalovaný, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil
a požiadal o konanie v jeho neprítomnosti (č.l. 588 spisu). Poškodený sa nezúčastnil verejného
zasadnutia, bol upovedomený o termíne verejného zasadnutia. Obhajca obžalovaného sa pridržal
písomných dôvodov odvolania a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vo veci rozhodol
sám tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby. Zástupkyňa Krajskej prokuratúry v Trnave navrhla

odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré

mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Po splnení preskúmavacej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd zistil, že
odvolanie obžalovaného je dôvodné.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo
napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno

nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,

ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov

v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon
pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom
prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Tdo 36/2015 zo dňa 25. augusta 2015).

Podľa § 214 ods. 1 Trestného zákona, kto ako štatutárny orgán právnickej osoby alebo fyzická osoba,
ktorá je zamestnávateľom, alebo ich prokurista nevyplatí svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú
odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň
ich splatnosti, hoci v tento deň mal peňažné prostriedky na ich výplatu, ktoré nevyhnutne nepotreboval

na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou,
alebo vykoná opatrenia smerujúce k zmareniu vyplatenia týchto peňažných prostriedkov, potrestá sa
odňatím slobody až na tri roky.

Objektom tohto trestného činu je nárok zamestnanca na mzdu, resp. iné plnenie voči zamestnávateľovi,
ktorý vyplýva z pracovného alebo obdobného pomeru. Objektívna stránka spočíva alternatívne v

nevyplatenímzdy,platualeboinejodmenyzaprácu,náhradymzdyaleboodstupnéhoakoajvovykonaní
opatrení smerujúcich k zmareniu vyplatenia týchto peňažných nárokov. Subjektom (špeciálnym) je
štatutárny orgán právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnávateľom, alebo ich prokurista.
Subjektívna stránka vyžaduje úmyselné zavinenie.

V prípade tohto trestného činu sa vyskytuje nepovinný znak objektívnej stránky skutkovej podstaty, a
to čas spáchania skutku pojmovo vyjadrený ako „v deň splatnosti“. Podmienkou trestnosti nevyplatenia
platu v zmysle tohto ustanovenia je, aby zamestnávateľ mal finančné prostriedky, a to v deň splatnosti
na výplatu týchto nárokov. Preto, ak páchateľ nemal finančné prostriedky v deň splatnosti, nie je trestne
zodpovedný za nesplnenie záväzku, a to ani vtedy, ak finančné prostriedky mal deň predtým alebo deň

po tom, avšak v deň splatnosti ich nemal. Pre vykonanie opatrení smerujúcich k zmareniu vyplatenia
týchto peňažných prostriedkov sa tento čas nevzťahuje, štatutárny orgán môže vykonať opatrenia na
zmareniu vyplatenia aj pred dňom splatnosti. Pre trestnosť tohto trestného činu sa rovnako vyžaduje
to, aby páchateľ peňažné prostriedky nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti právnickej
osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou. Štatutárnym orgánom právnickej osoby

je osoba alebo osoby, ktoré sú podľa zakladacej listiny, zmluvy o zriadení právnickej osoby alebo
zo zákona oprávnené robiť právne úkony za právnickú osobu. Podmienky pre štatutárne orgány pri
jednotlivých druhoch právnických osôb ako obchodných spoločností a družstiev stanovuje zákon č.
513/1991 Zb. Obchodný zákonník, pričom pri spoločnosti s ručením obmedzeným (ako je tomu v tomto
prípade) je štatutárnym orgánom jeden alebo viac konateľov. Mzdou je peňažné plnenie alebo plnenie

peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Zmarením
vyplatenia sa rozumie činnosť zodpovedných osôb, ktorá smeruje k tomu, aby sa uvedené dávky
zamestnancovi nevyplatili. Podstatou takéhoto konania je predovšetkým cieľ, aby neboli prostriedky v
deň splatnosti k dispozícií (prevedenie na účet inej spoločnosti, môže ísť aj o splatenie iných faktúr a
pod.). Trestný čin je dokonaný po splnení podmienok buď nevyplatením platu alebo ďalších náležitostí

v deň ich splatnosti, alebo vykonaním opatrení smerujúcich k zmareniu vyplatenia. Pre zánik trestnosti
trestného činu nevyplatenie mzdy a odstupného platia špeciálne ustanovenia, podľa ktorých trestnosť
trestnéhočinunevyplateniamzdyaodstupnéhopodľa§214Trestnéhozákonazanikáajvtedy,aktrestný
čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil najneskôr do 60 dní
od dokonania trestného činu (§ 86 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona).

Podľa čl. 3 veta prvá zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), zamestnanci majú právo
na mzdu za vykonanú prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochranu zdravia pri práci, na odpočinok a
zotavenie po práci.

Podľa§47ods.1písm.a)ZP,ododňa,keďvznikolpracovnýpomer,zamestnávateľjepovinnýprideľovať
zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky
na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi,
kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

Podľa § 119 ods. 1 ZP, mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda podľa osobitného predpisu.

Podľa § 119 ods. 2 veta prvá ZP, mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným odborovým
orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve.Odvolací súd sa po preskúmaní celého obsahu spisu nestotožnil so záverom okresného súdu
o preukázaní viny obžalovaného, pretože výsledky vykonaného dokazovanie nielenže neposkytujú

relevantné dôkazy o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty prečinu podľa § 214 ods. 1 Trestného
zákona, ale aj preto, že skutok, pre ktorý bolo obžalovanému vznesené obvinenie podľa názoru
odvolacieho súdu nie je trestným činom vychádzajúc pritom z celkovej dôkaznej situácie.

Okresný súd ustálil vinu obžalovaného zo spáchania skutku tým, že obžalovaný nevyplatil poškodenému

celú splatnú mzdu dohodnutú v pracovnej zmluve zo dňa 12.01.2009. Podstatou protiprávneho konania
obžalovaného ako zamestnávateľa (spoločnosť A. A. - Double R, s.r.o.) tak malo byť nevyplatenie
dohodnutej mzdy a náhrad mzdy, na ktorú mal poškodený ako zamestnanec obžalovaného nárok, a to v
lehote splatnosti mzdy za obdobie mesiacov február 2009 až september 2009, celkom v sume 5.311,20
eur (8x 663,90 eur).

Medzi obžalovaným ako zamestnávateľom a poškodeným ako zamestnancom vznikol pracovnoprávny
vzťah, a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa 12.01.2009, súčasťou ktorej boli dohodnuté mzdové
podmienky, a to v čl. 4. Podľa čl. 4 pracovnej zmluvy bola ako pravidelná mesačná mzda poškodeného
určená suma 20.000 Sk.- (t.j. 663,90 eur), avšak s doložkou, že mzda bude závislá od prosperity
spoločnosti obžalovaného, pričom v prípade dlhodobej stagnácie môže zamestnávateľ (obžalovaný)

krátiť mzdu zamestnanca (poškodeného), a to až do výšky minimálnej mzdy. Pracovnú zmluvu na znak
súhlasu riadne podpísali obe zmluvné strany bez výhrad. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že mzda
poškodeného bola podmienená hospodárskymi výsledkami zamestnávateľa, s čím poškodený súhlasil,
a teda obžalovaný bol oprávnený na krátenie mzdy poškodenému.

Poškodený spočiatku tvrdil, že mu obžalovaný nezaplatil mzdu vôbec, následne už vypovedal, že mu
obžalovaný nevyplatil mzdu v rozsahu v akom mal. Z výplatných pások predložených obžalovaným,
z ktorých mimo iného vychádzala aj znalkyňa Ing. Andrea Tánczosová pri vypracovaní znaleckého
posudku vyplýva, že za sporné obdobie (február 2009 až september 2009) obžalovaný poškodenému
vyplatil krátenú mzdu (v zmysle čl. 4 pracovnej zmluvy), a to nasledovne: január 2009 vo výške 318

eur, február 2009 vo výške 253 eur, marec 2009 vo výške 231 eur, apríl 2009 vo výške 231 eur,
máj 2009 vo výške 263 eur, jún vo výške 231 eur, júl 2009 vo výške 222 eur, august 2009 vo výške
318 eur. Z uvedeného prehľadu je zrejmé minimálne to, že k vyplateniu krátenej mzdy obžalovaným
(zamestnávateľom) došlo, poškodený prevzatie sumy vlastnoručne podpísal. Je však zrejmé, že k
vyplateniu mzdy v celkovej výške 663,90 eur mesačne v rozhodnom období nedošlo, k čomu je však

nutné pripomenúť, že krátenie mzdy si zmluvné strany dohodli priamo v pracovnej zmluve.

Za účelom preukázania dôvodu krátenia mzdy (dôvodom krátenia mzdy mala byť ekonomická stagnácia
spoločnosti obžalovaného) bolo vykonané dokazovanie znaleckým posudkom č. 11/2012 Znalkyne Ing.
Andrey Tánczosovej z odboru ekonómia a manažment, účtovníctvo a daňovníctvo a jeho doplnením č. 2.

Zo znaleckého posudku, jeho doplnenia ako aj výsluchu znalkyne jednoznačne vyplynulo, že za obdobie
roku 2008 spoločnosť obžalovaného dosahovala zisk 12.529,58 eur, pričom následne v roku 2009 (t.j.
v čase trvania pracovného pomeru poškodeného) spoločnosť dosiahla výraznú stratu, a to -37.081,15
eur a v roku 2010 naďalej stratu vo výške -16.749,26 eur. Znalkyňa počas výsluchu uviedla nielen
to, že pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzala z daňových priznaní, ale aj to, že spoločnosť

obžalovaného sa počas obdobia 2009 a 2010 dostala do hlbokej straty. Znalkyňa sa nevedela vyjadriť
k hospodáreniu spoločnosti obžalovaného počas rozhodného obdobia, pretože nemala k dispozícií
všetky potrebné účtovné doklady (Hlavná kniha, kniha záväzkov, a pod.). Znalkyňa mala k dispozícií
výlučne mzdové listy poškodeného a tiež daňové priznania, ktoré však na preukázanie kondície
spoločnosti, a to najmä solventnosti a schopnosti riadne vyplácať mzdy nepostačovali. Obžalovaný

opakovane poukazoval na výrazné straty, zmenu hospodárskej situácie spoločnosti, mínusové zostatky
na podnikateľských účtoch spoločnosti, čo potvrdila nielen znalkyňa aj jeho účtovníčka, svedkyňa L. A..
Obžalovaný a svedkyňa zhodne uviedli, že peniaze v pokladni boli vedené len formálne, avšak fyzicky
sa v pokladni nenachádzali. Znalkyňa pri svojom závere o držbe finančných prostriedkov v pokladni
obžalovaného vychádzala len z účtovného dokladu, ktorý však obžalovaný spochybňoval. Doposiaľ sa

tak nepodarilo ustáliť, či obžalovaný skutočne mal finančnú hotovosť v pokladni, a teda mal dostatok
finančných prostriedkov na zaplatenie mzdy poškodeného. Pokiaľ by aj finančné prostriedky v pokladni
mal, znalkyňa uviedla, že vyrovnaním vysoko mínusových zostatkov na účte by už obžalovaný nemal
dostatok prostriedkov na vyplatenie mzdy poškodenému. Znalkyňa sa navyše nevedela vyjadriť (prenedostatok účtovných dokladov) či aj eventuálne finančné prostriedky mohli byť použité na prevádzkové
náklady spoločnosti a tieto ani neskúmala, opäť pre absenciu dokladov.

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že skutok sa stal, obžalovaný nevyplatil poškodenému mzdu
v akom sa zaviazal v pracovnej zmluve, zaplatil mu mzdu krátenú, na čo bol podľa pracovnej zmluvy
oprávnený. Z vykonaného dokazovania sa nepodarilo bezpečne preukázať, či obžalovaný skutočne mal
dostatok finančných prostriedkov na úhradu mzdy a tiež to, či eventuálne tieto prostriedky boli či neboli
použité na prevádzkové náklady spoločnosti.

Vinu obžalovaného spochybňuje tiež to, že pokiaľ by obžalovaný poškodenému nevyplatil čo i len časť
mzdy, ako pôvodne poškodený tvrdil, je otázne, prečo poškodený zotrval v pracovnom pomere bez
mzdy, počas pracovného pomeru dobrovoľne súhlasil s pridelením inému zamestnávateľovi (spoločnosti
DLB, s.r.o.), nevyzval obžalovaného na doplatenie (resp. riadne vyplatenie) mzdy, a tiež nežiadal o
započítanie vzájomnej pohľadávky v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.

zn. 11C/63/2011, v ktorom bol práve poškodený zaviazaný na náhradu škody obžalovanému (titulom
náhrady škody pri plnení pracovných povinností). Poškodený sa rozhodol nezaplatenej časti mzdy
domáhať až s odstupom niekoľkých rokov, čo vyvoláva pochybnosti o možnej motivácií práve z dôvodu
spôsobenia škody poškodeného obžalovanému počas trvania pracovného pomeru.

O vine obžalovaného nesvedčia ani výsledky protokolu Inšpektorátu práce, ktorý vytkol obžalovanému
pochybenie, ktoré spočívalo v nariadení pracovného voľna počas dní, počas ktorých zamestnávateľ
z dôvodu straty zákaziek nemal pre poškodeného prácu. V takom prípade mal zamestnávateľ
(obžalovaný) za dni, počas ktorých nemal pre poškodeného prácu jeho priemerný mesačný zárobok.
Mimo iného, i táto skutočnosť svedčí práve naopak o tom a podporuje tým obhajobu obžalovaného,

že v roku 2009 došlo k poklesu príjmov, ekonomickej stagnácií, ktoré viedli k stratovým hospodárskym
výsledkom.

Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že v danej veci obžalovaný svojim konaním nielenže
nenaplnil skutkovú podstatu trestného činu podľa § 214 ods. 1 Trestného zákona kvôli absencii

objektívnej stránky, ale skutok, pre ktorý je stíhaný nie je trestným činom, pretože obžalovaný
preukázateľne časť mzdy (krátenú mzdu) poškodenému zaplatil, o tejto skutočnosti predložil súdu
relevantný dôkaz s podpisom poškodeného, ktorý sa vyjadril, že časť mzdy mu skutočne vyplatená
bola. Obžalovaný vyplatil poškodenému časť mzdy podľa podmienok, aké si obe zmluvné strany dohodli
v pracovnej zmluve, a teda neporušil žiadnu povinnosť ani zákonom chránený záujem, postupoval v

intenciách čl. 4 pracovnej zmluvy (mzdové podmienky).

Záverom je nutné dodať, že skutok, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť nemal byť prejednávaný
v trestnom konaní, nakoľko či už opodstatnenosť krátenia mzdy a následne doplatenie mzdy je
nárokom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľa (obžalovaného) a poškodeného

(zamestnanca) ako súkromnoprávneho vzťahu, ktorý je oprávnený riešiť súd v rámci civilného konania.
Prípadné rozdiely či nedoplatky na mzde poškodeného je oprávnený riešiť súd v rámci civilného konania,
v ktorom by mohol skúmať aj platnosť jednotlivých ustanovení pracovnej zmluvy, spôsob dohodnutia
mzdy a následne aj výšku úhrad na mzdy.

Už Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že trestné právo (trestný čin) s
trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať
za ultima ratio, teda za krajný prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z
hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok
nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde

závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva (vigilantibus iura scripta
sunt), ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali
orgányčinnévtrestnomkonaní,ktorýchúlohoujeochranapredovšetkýmcelospoločenskýchhodnôt,nie
priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej
sfére. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu

subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vzniku
trestnoprávnej zodpovednosti, respektíve ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľné. (porovnaj Nález
ÚS SR sp. zn. I. ÚS 402/2008 zo dňa 01.04.2009).V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych
práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej
zodpovednosti, respektíve ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľné.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd poškodeného C. J., nar. XX.XXXXXX, trvale bytom
R. XX odkázal so svojim nárokom na náhradu škody na civilný proces, a to vzhľadom na to, že mu
takáto povinnosť explicitne vyplýva z predmetného ustanovenia.

Práve zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods.
1 písm. d) Trestného poriadku v celom rozsahu zrušil a postupom podľa § 322 ods. 3 Trestného
poriadku vo veci sám rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodil podľa § 285 písm. b)
Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným činom.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného

poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.