Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Sunday, February 27, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16CoPr/1/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720201699
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8720201699.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.
Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského, v právnej veci žalobcu: Y.. B. I., C..XX.X.XXXX, S.
O. XXX, právne zastúpený: doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s.r.o., advokátska kancelária,
Hlavná 11/25, Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 52 651 258, proti žalovanému: M. O., X..O.., O.
N. XXX, Y.: XXXXXXXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Marta Maruniaková, s. r. o., so

sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, Svidník, IČO: 53 156 871, v konaní o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.
12Cpr/10/2020-219 zo dňa 2. septembra 2021, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Mení rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu k nároku žalobcu na určenie, že okamžité
skončenie pracovného pomeru je neplatné tak, že žalobca má nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 100 %.

Mení rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu k nároku žalobcu, že pracovný pomer žalobcu
k žalovanému naďalej trvá tak, že žalobca nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a
žalovanému sa ich náhrada nepriznáva.

O trovách konania vo vzťahu k nároku žalobcu o náhradu mzdy, ktorý bol vylúčený na samostatné
konanie rozhodne súd v konaní, v ktorom súd o tomto nároku bude rozhodovať.

Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Súd u r č u j e , že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 6.4.2020 podľa § 68 ods.1 písm.
b Zákonníka práce so žalobcom je neplatné.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
III. Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .
IV. Žalobu v časti uplatnenia náhrady mzdy v sume priemerného zárobku žalobcu odo dňa 7.4.2020,keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď žalovaný umožní žalobcovi

pokračovať v práci, súd v y l u č u j e na samostatné konanie.“

2. Súd po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého dospel k záveru, že žaloba
je čiastočne dôvodná v časti požadovaného určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru je
neplatné. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že nedošlo k závažnému porušeniu pracovných
povinností tak, ako ich skutkovo vymedzil žalovaný, ktoré by malo za následok ohrozenie zdravia

zamestnancov. Neboli splnené ani materiálne podmienky pre platné skončenie pracovného pomeru
zo strany žalovaného. Skutkovými tvrdeniami týkajúcimi sa porušenia povinností zamestnancomsúvisiacich s včasným neoznámením neprítomnosti v práci sa súd osobitne nezaoberal, pretože neboli
vymedzené ako dôvody skončenia pracovného pomeru, tu však súd odkázal na výkaz vyhotovený
samotnýmžalovaným,podľaobsahuktoréhožalobcanapokynorganizácievykonávalprácuvdomácom

prostredí a organizácia mala vedomosť o dôvode jeho neprítomnosti na pracovisku od 17.3. 2020.
V časti určenie trvania pracovného pomeru súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný v konaní
preukázal, že žalobca mu dňa 2.4. 2020 doručil písomnú výpoveď. Neplatnosť výpovede na súde
nenapadla ani jedna zo strán a rovnako žalobca nezobral výpoveď späť so súhlasom žalovaného.
Výpovedná doba preto začala plynúť dňom 1.5. 2020 a pracovný pomer skončil jej uplynutím dňom

30.6. 2020. Uviedol, že nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že výpoveď je neplatná iba preto,
že žalovaný / pracovníčka podateľne žalovaného/ mu nepotvrdila jej prevzatie na rovnopise výpovede.
Otázku doručovania písomností, ktoré sa týkajú vzniku, zmeny a skočenia pracovného pomeru upravuje
ust. § 38 Zákonníka práce. Výpoveď žalobca doručil žalovanému v súlade s ust § 38 ods. 3 Zákonník
práce na pracovisku. V zostávajúcej časti uplatnenia náhrady mzdy v sume priemerného zárobku
žalobcu odo dňa 7.4.2020, keď oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď

žalovaný umožní žalobcovi pokračovať v práci, súd žalobu vylúčil na samostatné konanie v súlade s ust.
§ 166 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“).

3. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p.. V rozhodnutej veci obe strany mali úspech
v porovnateľnej časti, preto im nárok na náhradu trov konania neprislúcha.

4. Proti výroku o trovách konania podal žalobca odvolanie včas. Odvolanie odôvodnil ust. § 365
ods. 1 písm. h) C.s.p., tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že v prejednávanej veci súd správne zvolenú právnu normu (§ 255
C.s.p.) nesprávne interpretoval, keď určil, že obe strany mali úspech v porovnateľnej časti a preto

určil, že im nárok na trovy neprislúcha. V uvedenej veci sa prejednával spor s ochranou slabšej
strany, konkrétne individuálny pracovnoprávny spor. Účelom tejto osobitnej kategórie konania, ktorým
sa chráni zamestnanec ako „slabšia strana“ je vyvažovanie hmotnoprávnych a procesnoprávnych
nerovností sporových strán, vo vzťahu ktorých je zamestnanec z titulu svojho podriadeného postavenia
k zamestnávateľovi prirodzene slabším účastníkom. Súd určil, že okamžité skončenie pracovného

pomeru so žalobcom bolo realizované nezákonne a neplatne. Skončenie pracovného pomeru je
zásadnou právnou skutočnosťou, ktorá má rozsiahle existenčné dôsledky pre zamestnanca, jeho ďalší
pracovnoprávny status ale najmä ekonomickú situáciu. Preto musí úkon skončenie pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa o to dôslednejšie spĺňať náležitosti stanovené zákonom, aby sa skončenie
pracovného pomeru so zamestnancom mohlo považovať za platné, zákonné a súladné s dobrými

mravmi. Ak vychádzame z povahy pracovnoprávnych sporov a ich ochrannej funkcie vo vzťahu k
zamestnancom, z okolností deklarovaných žalobcom, ktoré bezprostredne predchádzali okamžitému
skončeniu a za ktorých k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom došlo, nie je možné
sastotožniťskonštatovanímsúduoúspechuobochstránvrozsahuporovnateľnejčasti,vdôsledkučoho
im nárok na náhradu trov neprislúcha. Tento záver žalobcu je relevantný jednak s ohľadom na morálny

aspekt spočívajúci v celkovom správaní žalovaného voči žalobcovi, a rovnako s ohľadom na formuláciu
a neudržateľnosť dôvodu skončenia, ktorý sledoval len zneužitie situácie a zbavenie sa zamestnanca.
Rozpor s dobrými mravmi je vážnejší o to viac, že zamestnávateľ na škodu zamestnanca zneužil
mimoriadny stav spôsobený šírením koronavírusu a svojím konaním spôsobil zamestnancovi škodu tým,
že sťažil zamestnancovi v tomto období možnosť pokúsiť sa nájsť si v primeranom časovom predstihu

počas plynutia výpovednej doby primeranú prácu. Ďalším dôvodom, ktorý objektívne odôvodňuje nárok
žalobcu na náhradu trov konania je postavenie žalobcu ako zamestnanca - fyzickej osoby, ktorá sa v
dôsledku konania žalovaného ocitla zo dňa na deň bez príjmu. Na strane žalobcu vznikla reálne nie
len majetková ujma súvisiaca s uplatňovaním jeho práv, ale i nemajetková ujma v podobe obvinenia
zo závažného porušenia pracovnej disciplíny, na ktorej odstránenie musel žalobca vynaložiť značné

finančné náklady, a aktivitu v pri komunikácii so sociálnou poisťovňou a lekármi za účelom získavania
dôkazov na preukázanie svojich tvrdení a preukázania, že z jeho strany k porušeniu pracovnej disciplíny
nedošlo. Náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie. Ide o funkciu
kompenzačnú,ktorývyplývazoskutočnostižetrovykonaniasavovšeobecnostistranenahrádzajú.Jeto
prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu.

Ďalšou funkciou je preventívna funkcia, keďže nevyhnutnosť vzniku trov každého sporového konania
do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu
domnelých subjektívnych práv na súde. Trovy a ich náhrada napokon majú i sankčnú funkciu, a to najmäpri aplikácií princípu procesnej zodpovednosti za zavinenie podľa § 256 C.s.p. a čiastočne aj v súvislosti
s celkovou náhradou trov konania protistrany.

5. Vo vzťahu k vlastnému meritu veci, ktorým bolo vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
ako porušenie ústavného princípu ochrany pred svojvoľným prepustením zo zamestnania bol žalobca
úspešný v plnom rozsahu. Posúdenie zamietnutia III. navrhovaného výroku pri súčasnom vyhovení
rozhodujúcemu výroku č. I. rozsudku vo veci samej, ktorej sa žalobca domáha Ústavou garantovanej
ochrany pred svojvoľným prepustením zo zamestnania má charakter formalistického výkladu zásady

úspechu v konaní. Takýto prístup mal za následok nepriznanie nároku na náhradu trov konania
žalobcovi. Zásadu úspechu v konaní podľa § 255 C.s.p. nemožno vykladať striktne formalisticky vo
väzbe na počet žalobcom navrhovaných výrokov, ktorým sa vyhovelo, resp. ktoré boli zamietnuté bez
zohľadnenia ich nadväznosti na hmotnoprávnu úpravu. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so
sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana,
ktorá v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Miera

meritórneho úspechu v konaní je u žalobcu zrejmá konštatovaním neplatného skončenia pracovného
pomeru, na ktorého preukázanie bol žalobca nútený vynaložiť značné finančné prostriedky. Na rozdiel
od zrejmého úspechu žalobcu pri tom nie je zrejmé, v čom spočíva úspech žalovaného. Zamietnutie
žaloby v časti výroku č. II rozsudku o určení trvania pracovného pomeru žalobcu k žalovanému nemožno
vnímať ako procesný úspech žalovaného, a to najmä s ohľadom na prioritne uplatňované právo na

ochranu pred svojvoľným prepustením zo zamestnania, ktorého sa žalobca úspešne domáhal.

6. Nepriznanie nároku na náhradu trov konania je v sporovom konaní odôvodnené vyvážením úspechu
a neúspechu strán sporu. Pri vyššie opísanej situácií možno k záveru o vyváženom procesnom úspechu
v rozsahu 50 % dospieť jedine formalistickým výkladom, založenom na počte žalobcom navrhovaných

výrokov, ktorým sa vyhovelo resp. ktoré boli zamietnuté. Navrhol, aby súd s ohľadom na tento nesporne
prevažujúci úspech žalobcu vo vzťahu k vyslovenej neplatnosti skončenia pracovného pomeru priznal
nárok na náhradu trov konania žalobcovi voči žalovanému v plnom rozsahu.

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobca sa žalobným návrhom domáhal aby súd

rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné; pracovný pomer trvá; zamestnávateľ
je povinný zaplatiť mu náhradu mzdy až do času keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci.
V tomto prípade sa nejedná iba o znenie petitu ale o dôvody žaloby. Žalobca musel vedieť, že dal
výpoveď a že ak aj bude okamžité skončenie zo strany zamestnávateľa neplatné, jeho pracovný pomer
skončil uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby. Napriek tomu sa žalobou domáhal aby súd určil, že

jeho pracovný pomer trvá a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy až do času keď mu
zamestnávateľ umožní pracovať. Zvýšená ochrana zamestnanca ako slabšej strany sporu neznamená,
že zamestnanec má neobmedzené práva a bude vždy úspešný aj keď svoje tvrdenia nepreukáže alebo
skutkové okolnosti zatají. Aj v týchto konaniach sa náhrada trov konania riadi zásadou procesného
úspechu. Tvrdenia žalobcu týkajúce sa skutkového okolností pri skončení pracovného pomeru, ktoré

žalobca v odvolaní uvádza sú v rozpore s dôkazmi vykonanými v súdnom konaní. Žalobca nikdy
nepreukázal a ani netvrdil, že výpoveď dal z dôvodu, že mu zamestnávateľ nevyplatil nejakú finančnú
odmenu. Je to vymyslená obrana žalobcu. Žalobca dal výpoveď z dôvodu, že chcel zmeniť zamestnanie,
na také kde bude mať vyššiu mzdu, pričom jeho mzda sa pohybovala vo výške cca 1000,- eur. Ak bol
pod nejakým tlakom tak ten tlak mu nespôsobil zamestnávateľ. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.),
vzhľadomnavčaspodanéodvolanie,preskúmalrozhodnutievjehonapadnutomrozsahu,akoajkonanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania

(§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

9. Podľa ustanovenia § 255 odsek 1, odsek 2 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

10. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.Podľa odseku 2, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Podľa odseku 3, ak súd rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže
rozhodnúť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených
procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.

11. V prejednávanej veci boli uplatnené tri samostatné nároky, a to nárok na určenie, že okamžité

skončenie pracovného pomeru je neplatné, nárok na určenie, že pracovný pomer trvá a nárok na
náhradu mzdy v sume priemerného zárobku. Zákonodarca k ust. § 255 C.s.p. poukazuje na to, že pri
právach so samostatným skutkovým základom treba úspech a neúspech strany posudzovať osobitne
podľa toho, v ktorom nároku, ktorý by mohol byť samostatne uplatnený, bola úspešná a v akom rozsahu,
a v ktorom zase nie. Trovy potom treba separovať a osobitne o nich rozhodnúť. Čiastočný úspech
sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok z aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu

a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri rozhodovaní o veci samej. Nie je možné
považovať za čiastočný úspech, ak žaloba, v ktorej sa uplatnili viaceré nároky, bola čiastočne úspešná
a čiastočne sa zamietla tak, že úspech i neúspech sa týkali samostatných nárokov. V takom prípade
sa plný úspech alebo čiastočný úspech vo veci skúma so zreteľom na každý nárok, ktorý by mohol byť
samostatne uplatnený. Ak ide o práva so samostatným skutkovým základom môže dôjsť aj k tomu, že

povinnosti na náhradu trov konania sa budú určovať osobitne vo vzťahu ku každej strane sporu.

12. V súvislosti s rozhodovaním o trovách je potrebné uviesť, že úvaha súdu prvej inštancie vo vzťahu
k rozhodovaniu o trovách konania bola správna, pretože smerovala k tomu, že sa má riadiť zásadou
úspechu v konaní. Z aplikačnej praxe súdu ako aj so zákonodarcom stanoveného postupu súd prvej

inštancie mal rozhodovať o trovách konania pri uplatnení viacerých nárokov samostatne. Za takejto
situácie sa preto odvolací súd zaoberal tým, v koľkých uplatnených nárokoch bol žalobca úspešný oproti
žalovanému a naopak.

13. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že k záveru o vyváženom procesnom úspechu a neúspechu

strán sporu možno dospieť jedine prísne formalistickým výkladom založenom na počte žalobcom
navrhovaných výrokov, ktorým sa vyhovelo, resp. ktoré boli zamietnuté. Mal za to, že vo vzťahu k
vlastnému meritu veci, ktorým bolo vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru ako porušenie
ústavného princípu ochrany pred svojvoľným prepustením zo zamestnania bol žalobca úspešný v plnom
rozsahu.

14. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že v časti nároku na určenie, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 6.4.2020 je neplatné, v tejto časti bol žalobca úspešný. Žalobca si žalobou
uplatňoval nárok aj na určenie, že pracovný pomer žalobcu k žalovanému naďalej trvá v znení pracovnej
zmluvy a jej zmien a doplnkov. V tejto časti uplatneného nároku žalobcu súd prvej inštancie žalobu

zamietol, z dôvodu, že žalovaný v konaní preukázal, že žalobca mu dňa 2.4.2020 doručil písomnú
výpoveď. Neplatnosť výpovede na súde nenapadla ani jedna zo strán a rovnako žalobca nezobral
výpoveď späť so súhlasom žalovaného. Výpovedná doba začala plynúť 1.5.2020 a skončila 30.6.2020.
V tejto časti uplatneného nároku žalobca úspešný nebol.

15. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu. Nie je možné sa
stotožniťsožalobcom,žerozhodnutieotomtonároku,jemožnépovažovaťakoplnýúspechvkonaní,tak
ako na to odkazuje v odvolaní, keďže tento nárok nemá súvislosť s okamžitým skončením pracovného
pomeru. Výpoveď podal sám žalobca z vlastných dôvodov, bez pričinenia žalovaného, skôr, ako došlo zo
strany žalovaného k okamžitému skončeniu pracovného pomeru a s ohľadom aj na právne zastúpenie

si musel byť vedomý, že v tejto časti uplatneného nároku môže byť neúspešný. Vo vzťahu k rozhodnutiu
súdu prvej inštancie o tomto nároku, žalovaný odvolanie nepodal, preto mu ani trovy konania nemohli
vzniknúť.

16. Z takto rozšpecifikovaných jednotlivých, uplatnených nárokov vyplynulo, že strany v prípade týchto

nárokov mali úspech v porovnateľnej časti (1:1), napokon tak ako to stručne odôvodnil aj súd prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí.17. Vo vzťahu k nároku o povinnosti žalovaného žalobcovi zaplatiť náhradu mzdy, ktorý bol vylúčený
na samostatné konanie, je odvolací súd názoru, že je neracionálne rozhodovať o trovách konania vo
vzťahu k tomuto nároku už v tomto konaní, a so 100 % istotou právne uzavrieť, že v tejto časti nároku je

žalobca plne úspešný. O týchto trovách konania je preto aj z hľadiska praktického dôvodné rozhodnúť
až v konaní o tomto nároku. Z týchto dôvodov nepovažoval za správne tvrdenie žalobcu, že aj vo vzťahu
k tomuto nároku bol úspešný.

18. Za takejto situácie, preto odvolací súd v zmysle § 388 C.s.p. zmenil výrok o trovách konania tak, že

o každom uplatnenom nároku rozhodol zvlášť, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 369 ods. 1, ods. 2 C.s.p. v spojení
s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že strany sporu v odvolacom konaní úspešné neboli,
preto im odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.)