Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, November 23, 2020

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 19Er/211/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314203229
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubov Vargová
ECLI: ECLI:SK:OSHE:2020:8314203229.4

Uznesenie

Okresný súd Humenné v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO:35807598, zast. Advocate, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO : 36 865 141 proti povinnému U. L.,
T. XXXX/XX, M., o vymoženie 1.211,45 eur s prísl. a trov exekúcie takto

r o z h o d o l :

I. Súd nevylučuje súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad Bratislava z
vykonávania exekučného konania Okresného súdu Humenné vo veci č. k. 19Er/211/2014.

II. Súd exekúciu z a s t a v u j e .

III. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 62, má nárok na
náhradu trov exekúcie voči oprávnenému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné poverením číslo 5702 081133 zo dňa 15. 12. 2014 poveril súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, vykonaním exekúcie za účelom uspokojenia
pohľadávky oprávneného s príslušenstvom a trov exekúcie, a to na základe návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35922761 zo dňa
12.07.2013 sp. zn. X. XXXXX/XX.

2. Súdny exekútor v Žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola súdu doručená dňa
09. 03. 2015, okrem iného uviedol, že „Oznámenie splnenie povinnosti podľa § 30 ods.3 Exekučného
poriadku, Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol dňa 13.4.2011 nálezom pod. sp.zn.: III ÚS
322/2010 v prípade individuálnej sťažnosti fyzickej osoby v konaní o konkrétnej kontrole ústavnosti,
čo malo vplyv na postavenie účastníkov exekučného konania vedeného pred Okresným súdom Žiar

nad Hronom pod sp.zn.: 5Er/934/2008. Rozhodnutie ústavného súdu zasiahlo aj do môjho právneho
postavenia ako strany exekučného konania a to na tom argumentačnom základe, že ústavný súd
zaradil do odôvodnenia označeného nálezu nad rámec predmetu konania vedeného podľa čl. 127
ods.1 Ústavy Slovenskej republiky aj všeobecnou konštatáciu o vylúčení súdneho exekútora z výkonu
exekúcie pre pomer k oprávnenému, ktorý bol jeho bývalým zamestnávateľom. Pretože som bol pred
začiatkom výkonu exekučnej činnosti radovým zamestnancom spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., musí

reagovať na označený nález ústavného súdu a to nie len z dôvodu môjho záujmu na splnení povinnosti
ustanovenej§30ods.3Exekučnéhoporiadku,aleajztohodôvodu,žetentonálezanajehonadväzujúce
postupy a rozhodnutia ústavne neakceptovateľným spôsobom zasahujú do mojich základných práv.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.4.2011, sp.zn.: III. ÚS 322/2010 je individuálnym
normatívnym právnym aktom, ktorého pôsobnosť je limitovaná, pričom jej hranice sú určené, ktoré je
vedené pred Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp.zn.: 5Er/934/2008. Akékoľvek závery ústavného

súdu poňaté do obsahu vyššie označeného rozhodnutia nemajú všeobecnú platnosť a zaväzujú len
účastníkov konania v okolnostiach prípadu najmä porušovateľa. To je charakteristická črta konkrétnejkontroly ústavnosti vykonávanej podľa čl.127 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky vyjadrená mimo iné aj v
obsahu ust. § 56 ods.6 zákona č. 38/1993 Z.z. Všeobecné súdy nie sú viazané označeným rozhodnutím
ústavného súdu a pri svojej judiciálnej činnosti musí reflektovať ústavnú normu obsiahnutú v čl. 144

ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Vyššie označené rozhodnutie ústavného súdu bolo vydané v konaní,
ktoré svojim charakterom opomínalo dôsledne aplikovať zásady spravodlivého súdneho procesu, najmä
zásadu „rovností zbraní“ a preto takéto rozhodnutie nie je legitímnym aktom aplikácie súdnej moci, v
právnomštáteneobstojíajehoprávneúčinky,ktorévyvoláva,musiabyťnegovanédočasu,kýmnedôjde
k náprave porušených základných práv, medzi iným aj môjho práva na spravodlivé súdne konanie

(vnímaného cez judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl.6 ods.1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), práva na pokojné užívanie majetku ( vo
vzťahu k čl.1 Protokolu č.1 Európskeho o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva nebyť
diskriminovaný ( vo vzťahu k čl.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd). Proti označenému rozhodnutiu, keďže ústavne a medzinárodnoprávne neakceptovateľným
spôsobom zasiahlo do mojich základných práv, som bol nútený podať v zmysle článku 34 Európskeho

dohovoru o ľudských právach a článkov 45 a 47 Rokovacieho poriadku Európskemu súdu pre ľudské
práva individuálnu sťažnosť. Postupy a rozhodnutia všeobecných súdov sledujúce názor, ktorého
argumentačný základ nie je právne udržateľný, budú základom pre posudzovanie hmotnej náhrady pri
vyvodzovaní zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vzhľadom na to, že podľa
môjho názoru súdny exekútor o svojom a ani svoje vylúčenie nemôže navrhovať, ale len v zmysle §

30 Exekučného poriadku je povinný oznámiť skutočnosti na základe, ktorých by potenciálne mohol byť
vylúčený z vykonávania exekúcie nechávam plne na rozhodnutí Okresného súdu či má z vykonávania
exekúcie vylúči alebo nie a či ma v predmetnom exekučnom konaní poverí vykonávaním exekúcie alebo
nie “.

3. Podľa ust. 243h zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
„Exekučný poriadok“) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinných od 01.04.2017, ak tento zákon v
§ 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a
5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.

4. Podľa ust. § 30 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, exekútor je vylúčený z
vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

5. Podľa ust. § 30 ods. 3 Exekučného poriadku, len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je
vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže exekútor v konaní robiť
len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

6. Podľa ust. § 30 ods. 7 Exekučného poriadku, exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu o námietke

bez zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd do desiatich dní od predloženia
veci.

7. Podľa ust. § 30 ods.9 Exekučného poriadku, rozhodnutie o tom, či je exekútor vylúčený, sa doručí
oprávnenému, povinnému a exekútorovi.

8. Podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku, proti rozhodnutiu súdu podľa odseku 7 nie je prípustný
opravný prostriedok.

9. Podľa ust. § 30 ods.11 Exekučného poriadku, ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v

exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí
súd.

10. Vzhľadom k vyššie uvedenému oznámeniu súdneho exekútora o splnení si povinnosti podľa ust. §
30 ods. 3 Exekučného poriadku súd rozhodol tak, ako je to uvedené v prvom výroku tohto uznesenia,

pretože po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že tu nie sú dôvody na vylúčenie exekútora z
exekúcie. Samotná skutočnosť, že súdny exekútor bol niekedy v pracovnom pomere u oprávneného
a poberal od neho pôžitky zo závislej činnosti ešte sama o sebe nemôže vzbudiť pochybnosť o tom,
či súdny exekútor postupuje vo veci nestranne a nezaujato. Kolegiálny vzťah by mohol byť dôvodompre vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie, ale skôr ak by šlo o vzťah medzi súdnym
exekútorom a povinným, voči ktorému exekútor vykonáva úkony exekučnej činnosti a nie o vzťah medzi
súdnym exekútorom a oprávneným, voči ktorému má exekútor skôr povinnosť, ak nie zodpovednosť

vymôcť pre neho plnenie v exekučnom konaní od povinného spôsobom ustanoveným v právnych
predpisoch. V exekučnom konaní je výber exekútora na vôli oprávneného, preto aj výber exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého zo strany oprávneného prebehol nezávisle od súdneho exekútora. Možno len
logicky odôvodniť, že oprávnený si zvolí osobu, s ktorou má dobré predchádzajúce skúsenosti. Ako už
bolo povedané vyššie súdny exekútor, ak postupuje v zmysle právnych predpisov, nemá možnosť ísť

nad rámec exekúcie a nemá možnosť ovplyvňovať exekúciu vo výhodnejšom smere k oprávnenému.
Dôvodom na vylúčenie exekútora z dôvodu zaujatosti preto nie je tvrdenie, že súdny exekútor je bývalým
zamestnancom oprávneného.

11. Súdny exekútor predložil dňa 06.04.2016 súdu podanie oprávneného zo dňa 21. 1. 2016 označené
ako ,,Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 243f ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“)“.

12. Oprávnený v doplnení návrhu uviedol, že predmetné exekučné konanie je vedené proti povinnému,
ktorý je fyzická osoba oprávnená na podnikanie, pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom
spotrebiteľským, nakoľko povinný pri uzavretí úverovej zmluvy a vystavení zmenky vystupoval ako

podnikateľ. Dôkazy osvedčujúce vyššie uvedené skutočnosti sú od podania návrhu na vykonanie
exekúcie súčasťou exekučného spisu a tým pádom aj exekučného spisu súdu, ktorý súdny exekútor
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zároveň oprávnený uviedol, že medzičasom
nedošlo k zmene skutkového stavu a zmene obsahu dôkazov.

13. Podľa ustanovenia §243h ods. 1 prvá veta Zák. č. 233/1995 Z. z., ak tento zákon v §243i až
243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov
účinných do 31. marca 2017.

14. Keďže daná exekúcia začala pred 1. aprílom 2017, súd sa pri rozhodovaní v danej veci riadil

Exekučným poriadok účinným do 31. marca 2017.

15. Podľa ustanovenia §243f ods. 1 až 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (prechodné ustanovenia k úpravám
účinným dňom vyhlásenia):

(1) V exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa
účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4
je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti
tohto zákona.
(2) Na exekučné konania podľa odseku 1, v ktorých do účinnosti tohto zákona nebolo rozhodnuté o

žiadosti o udelenie poverenia sa ustanovenia § 39 ods. 4 a § 40 použijú rovnako.
(3) Exekúcie podľa odseku 1 sa odo dňa účinnosti tohto zákona odkladajú.
(4) Ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. m).
(5) Ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.

(6) Ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie doplní v lehote podľa odseku 1, súd preskúma či je
daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m), a ak exekúciu nezastaví, rozhodne o
pokračovaní exekúcie.

Podľa ustanovenia §39 ods. 4 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017,
v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti
povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného
vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo
preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré

tieto skutočnosti osvedčujú.

Podľa ustanovenia §57 ods. 1 písm. m) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca2017, exekúciu súd zastaví ak, rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v
konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti
so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na

1. neprijateľné zmluvné podmienky,
2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo
3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.

16. Podľa ustanovenia §52 ods. 1,2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného v čase

uzavretia zmluvy o úvere, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa ustanovenia §52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Dňa 23. 12. 2015 nadobudol účinnosť zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony. Týmto zákonom došlo okrem iného k zmene a doplnení zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.
V zmysle citovaných zákonných ustanovení vznikla oprávneným ex lege povinnosť doplniť návrh na

vykonanie exekúcie (aj v prípade, že došlo k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie), ktorá smeruje
proti povinnému - fyzickej osobe, bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o podnikateľský subjekt, o
rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a tieto tvrdenia preukázať.
V prípade, že rozhodnutie, ktoré predstavuje exekučný titul (nezávisle od povahy rozhodnutia alebo
subjektu, ktorý ho vydal) bolo vydané v spotrebiteľskom spore (vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so

spotrebiteľskou zmluvou) a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo
neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom, vzniká súdu v zmysle
§ 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017) povinnosť takúto
exekúciu zastaviť.

18. Po preštudovaní predložených písomnosti súd konštatuje, že v danom prípade sú dôvody na
zastavenie exekúcie podľa ustanovenia §57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku (v znení účinnom
do 31. marca 2017).

19. Exekučným titulom v tomto exekučnom konaní je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu, so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava zo dňa zo dňa 12. 07. 2013 sp. zn. SR XXXXX/XX,
ktorým stály rozhodcovský súd priznal oprávnenému nárok zo zmenky, ktorou bola zabezpečená zmluva
o úvere zo dňa 17. 01. 2012 uzatvorená medzi oprávneným a povinným (ďalej len „zmluva“).

20. V zmluve je označený povinný svojim menom, priezviskom, rodným číslom, adresou trvalého pobytu,

IČO-m a ďalšími údajmi. Vzhľadom na označenie dlžníka (povinného) v predmetnej úverovej zmluve nie
je z jej obsahu možné ustáliť, či povinný túto zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ alebo ako nespotrebiteľský
subjekt v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Uvedené nemožno bezpečne
ustáliť s poukazom na „dvojaké“ označenie povinného v tejto zmluve tak osobnými údajmi, ktoré sú
typické pre nepodnikajúcu fyzickú osobu (meno, priezvisko, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu

a trvalé bydlisko) ako aj údajmi charakterizujúcimi fyzickú osobu podnikateľa (obchodné meno, IČO,
miesto podnikania). Z uvedených údajov dokonca možno dôjsť skôr k predpokladu, že povinný uvedenú
zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ a nie ako podnikateľ, keď údaje obsiahnuté v rámci označenia
zmluvných strán, ktoré by charakterizovali povinného ako podnikateľa sú voľne dostupné vo verejnej
časti živnostenského registra alebo tiež z osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Naopak údaje

charakterizujúce povinného ako fyzickú osobu nepodnikateľa (rodné číslo, číslo občianskeho preukazu),
nie sú verejne prístupné a je ich možné zistiť len z dokladov priamo poskytnutých povinným, napríklad
z občianskeho preukazu. Zo znenia predmetnej zmluvy je zrejmé, že verejná listina (napr. Občiansky
preukaz) nebola pri uzatváraní zmluvy využitá len na identifikáciu dotknutej fyzickej osoby, či napr.ide o tú istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale tieto údaje boli do obsahu zmluvy
priamo zahrnuté. Z predmetnej zmluvy o úvere nie je možné vzhľadom na duplicitné označenie dlžníka
jednoznačne určiť, či povinný zmluvu uzavrel ako podnikateľ pod svojím obchodným menom a IČO-m

alebo ako fyzická osoba pod svojim menom, priezviskom a rodným číslom, a teda nie je možné ani určiť
či dlžníkovi vznikla povinnosť zo záväzkovoprávneho vzťahu ako podnikateľovi alebo ako fyzickej osobe.

21. Zo znenia zmluvy a jej grafickej úpravy je zrejmé, že predmetná zmluva o úvere je uzatvorená na
vopred predtlačenom formulári, ktorý používa oprávnený ako veriteľ pri svojej podnikateľskej činnosti

opakovane,návrhzmluvyboltedavytvorenýveriteľomadlžníkknemulenpristúpil.Platítedavšeobecne
platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne,
javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu
je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacerý výklad a následne v zlej
viere využiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Text zmluvy je
preto prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť.

14. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa
zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov, procesom hodnotenia
skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť pred doslovným
významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie

je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkon a nie je interpretom tohto právneho úkonu
poznateľný. Na vôľu preto treba hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností, spojených s podpisom
a realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následne na
konanie účastníkov po podpise zmluvy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07). Súd teda
pri výklade zmluvy prihliadol na okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, to znamená, že

zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom predtlačenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa opakovane. Zmluvu za veriteľa uzavrel mandatár, pričom adhézna
forma zmluvy (vopred predtlačený formulár) nenasvedčuje tomu, že by uzatvorenie zmluvy sprevádzali
rokovania, či vyjednávanie o obsahu zmluvy, pričom najmä takéto okolnosti sú typickým konaním
dvoch podnikateľov pri uzatváraní vzájomných zmlúv a práve v tomto prostredí sa viac ako pri konaní

iných subjektov súkromnoprávnych vzťahov prejavuje pôsobenie individuálnej autonómie subjektov
súkromnoprávnych vzťahov a ich zmluvnej slobody. Z hľadiska obsahu je zmluva značne jednostranná
s množstvom sankcií v neprospech dlžníka. Z obsahu zmluvy a jej formálnej úpravy je zrejmé, že ide o
zmluvu formulárovú, ktorej obsah dlžník nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť.

15. Ustanovenie §52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenie článku 2. písm. b) smernice
93/13/EHS nevylučujú, že by spotrebiteľ mohol vykonávať podnikateľskú resp. obchodnú činnosť,
dokonca výslovne pripúšťajú, že to tak môže byť, vylučujú však, aby osoba požívajúca status
spotrebiteľa pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti. Ustanovenie §52 ods. 4 Občianskeho zákonníka je vzhľadom na systematické

zaradenie v piatej hlave prvej časti Občianskeho zákonníka medzi všeobecnými ustanoveniami možné
považovať za všeobecne platné pre celú oblasť súkromného práva, a teda aj na účely posudzovania
neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré rovnako vzhľadom na svoje systematické začlenenie v piatej
hlave prvej časti Občianskeho zákonníka tvoria súčasť všeobecného zmluvného práva.

16. Pokiaľ ide o okolnosť, že zákon vyžaduje, aby spotrebiteľ nekonal pri plnení zmluvy v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, súd vychádzal vo svojich úvahách
z ustanovenia §497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Po poskytnutí peňažných prostriedkov zo strany

veriteľa dlžníkovi tento k poskytnutým peňažným prostriedkom nadobudne vlastnícke právo, pričom má
z uvedenej zmluvy povinnosť (záväzok) poskytnuté finančné prostriedky vrátiť a zaplatiť úrok. Dlžník
nadobúda k poskytnutým finančným prostriedkom vlastnícke právo, pričom má povinnosť vrátiť vec
určenú podľa druhu (peniaze) a množstva (určené konkrétnou sumou) a zaplatiť odplatu za poskytnutie
úveru - úrok. Toto predstavuje záväzok dlžníka zo zmluvy o úvere. Avšak to, že dlžník podpísaním

veriteľomvopredpripravenéhodojednaniavzmluveoúverevyhlásil,žeúvermubolposkytnutýnavýkon
podnikania, neznamená podľa názoru súdu, že by sa zaviazal, že pri plnení svojho záväzku zo zmluvy
bude konať v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Vyhlásenie o účele poskytnutia finančných
prostriedkov nehovorí nič o tom, že by sa dlžník do budúcnosti pri plnení zmluvy (vrátení poskytnutýchpeňažných prostriedkov a zaplatení úroku) zaväzoval konať v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti, a ani mu takúto povinnosť nezakladá. Zo zmluvy nemožno nijako zistiť, aký konkrétny súvis by
poskytnutie finančných prostriedkov malo mať s predmetom podnikania dlžníka. Zároveň treba dodať,

že povinný ani nemal možnosť odmietnuť prehlásenie o poskytnutí finančných prostriedkov na výkon
podnikania, pretože to bolo v texte zmluvy predtlačené.

17. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský vzťah), má dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ, oprávnený), pričom

existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj
nespotrebiteľskýcharakterzmluvymusíbyťpreukázanýbezpečne,spôsobomnevzbudzujúcimdôvodné
pochybnosti. V opačnom prípade je potrebné uplatniť výklad v súlade s §54 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Bezpečným preukázaním nemôže byť (nie je) všeobecný údaj o
poskytnutí úveru na výkon podnikania, prípadne uvedenie identifikačného čísla osoby a ani údaj o tom,

pod akým číslom je fyzická osoba zapísaná v živnostenskom registri. Takéto údaje neposkytujú odpoveď
na otázku, v akom odbore podnikania povinný vykonáva svoju podnikateľskú činnosť a akú konkrétnu
súvislosť s podnikateľskou činnosťou vôbec uzavretie zmluvy o úvere má. Iné dôkazy okrem predmetnej
zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru oprávnený nepredložil.

18. Po oboznámení sa so zmluvou o úvere, uzavretou medzi oprávneným a povinným mal súd
preukázané, že vzhľadom na duplicitné označenie dlžníka v zmluve nie je možné určiť ani jednoznačne
preukázať, kto bol účastníkom uvedeného právneho vzťahu na strane dlžníka pri uzatváraní zmluvy,
či fyzická osoba alebo podnikateľ na základe živnostenského oprávnenia, pričom túto nejasnosť nie
je možné s jasným logickým záverom odstrániť ani výkladom zmluvy. Následne nie je možné určiť, či

dlžník konal v rámci predmetu svojej činnosti nielen pri uzatváraní zmluvy, ale aj pri jej plnení. Vyhlásenie
o účele poskytnutia finančných prostriedkov nepreukazuje konanie v rámci predmetu podnikateľskej
činnosti pri uzatváraní zmluvy a ani nepreukazuje, že poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníkom
skutočne použité na účel, ktorý dlžník pri uzatváraní zmluvy vyhlásil. Záväzok, ktorý by mu toto ukladal
ako povinnosť, zo zmluvy o úvere nevyplýva. Na základe už uvedených okolností uzatvárania zmluvy a

obsahu zmluvy súd v predmetnej veci nemal preukázaný nespotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu
medzi účastníkmi, nakoľko zo zmluvy nie je zrejmé, že dlžník pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v
rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je v zmysle legálnej definície podľa §52
ods. 2 Občianskeho zákonníka osoba, ktorá nekoná pri uzatváraní a plnení zmluvy v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti, a naopak „nespotrebiteľom“ je ten, kto pri uzatváraní a plnení zmluvy

koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie,
ako aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 súd dospel k názoru, že
zmluvu je potrebné vykladať v prospech strany, ktorá návrh zmluvy nepripravila, teda dlžníka. Pokiaľ
teda nebol preukázaný jednoznačný záver o nespotrebiteľskom charaktere predmetnej zmluvy, logicky
nemožno vyvodiť z uvedeného právneho a skutkového stavu iné závery ako také, že predmetná zmluva

má spotrebiteľský charakter alebo ho môže mať. V prípade ak zmluva má spotrebiteľský charakter,
je situácia ohľadom aplikácie ustanovení zmluvného spotrebiteľského práva jednoznačná. Z právnej
úpravy obsiahnutej v §52 až §54 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že je logicky vylúčené, aby tá istá
zmluvauzatvorenámedzitýmiistýmiúčastníkmimalapreúčelyposudzovanianeprijateľnýchpodmienok
spotrebiteľský a zároveň aj nespotrebiteľský charakter. Pokiaľ by však zmluva mohla mať spotrebiteľský

charakter (§ 52 ods. 1Občianskeho zákonníka), a teda existuje pochybnosť, zákonodarca uvedenú
situáciuriešiustanovením§54ods.2Občianskehozákonníka,podľaktoréhovpochybnostiachoobsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Vzhľadom na uvedené súd
dospel k názoru, že vecná pôsobnosť noriem obsiahnutých v ustanoveniach § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka, ako aj smernice Rady 93/13/EHS na právny vzťah zo zmluvy o úvere v danej veci je daná.

19. Skutočnosť, že zmluva o úvere predstavuje tzv. „absolútny obchod“ v zmysle §261 Obchodného
zákonníka a jej právna úprava je v systéme vnútroštátneho práva SR obsiahnutá v Obchodnom
zákonníku, nemá za následok skutočnosť, že na záväzkovoprávny vzťah účastníkov exekučného
konania, vyplývajúci zo zmluvy o úvere, sa nevzťahuje pôsobnosť príslušných právnych noriem

o ochrane spotrebiteľa. V zmysle §52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sa ustanovenia o ochrane
postavenia spotrebiteľa použijú vždy pokiaľ je účastníkom právneho vzťahu spotrebiteľ. Teda pri
posudzovaní otázky pôsobnosti predmetných právnych noriem o ochrane spotrebiteľa je okolnosť, že
predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka bez významu.20. Krajský súd Nitra vo svojom uznesení sp. zn. 26CoE/119/2017 zo dňa 30. 8. 2017 konštatoval: „Z
predloženej zmluvy o úvere totiž vyplýva, že oprávnený vystupuje ako veriteľ, pričom medzi predmety

jeho činnosti patrí aj poskytovanie úverov, teda oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti a považuje sa za dodávateľa. Povinný uzatváral zmluvu ako fyzická
osoba s uvedením rodného čísla ako aj identifikačného čísla. Za spotrebiteľa sa v zmysle ustanovenia
§52 ods. 4 OZ považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd preskúmal

zmluvu o úvere a uvádza, že vo vzťahu k účelu poskytnutia úveru existujú pochybnosti o tom, či
naozaj bol úver poskytnutý na účel podnikania, nakoľko tento nebol žiadnym spôsobom zo strany
oprávneného preukázaný. Preto odvolací súd poukazuje na to, že v tomto smere je potrebné aplikovať
ustanovenie § 54 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv
platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ide o základné výkladové pravidlo, podľa ktorého
v prípade vzniku pochybností, bude platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa.

Priaznivejším výkladom zmluvy je v tomto prípade to, že účel poskytnutia úveru bol vyjadrením cieľa
oprávneného vyhnúť sa predpisom chrániacich spotrebiteľa. Preto je možné konštatovať, že povinný je
spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Taktiež je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť,
že v tomto prípade bola zmluva o úvere vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov,
z čoho vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah a zmluvné dojednania, ide teda o štandardnú

spotrebiteľskú zmluvu, ktorú možno označiť aj ako formulárovú. Odvolací súd konštatuje, že nakoľko
účel poskytnutia úveru na výkon podnikania nebol preukázaný, možno ho považovať aj za obchádzanie
právnej úpravy ochrany spotrebiteľa.“

21. Na základe uvedeného súd uzavrel, že zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi konania je

nutné považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle Občianskeho zákonníka a súčasne je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z..

Z pripojených listín, najmä z rozsudku rozhodcovského súdu vyplýva, že v základnom konaní vo veci
samej rozhodol rozhodcovský súd len na podklade tvrdení oprávneného a listinných dôkazov, pričom

súd nemá za to, že by sa rozhodcovský súd zaoberal charakterom právneho vzťahu účastníkov konania,
a že by prihliadal na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky
alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.

Vposudzovanejvecioprávnenýnepreukázal,ženiejedanýdôvodnazastavenieexekúcie,súdexekúciu

podľa ustanovenia §57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. 3. 2017) zastavil
s poukazom na ustanovenie §243f ods. 4 a 6 Exekučného poriadku.

22. Za potrebné súčasne súd považuje poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
27. 10. 2016, č.k. II. ÚS 774/2016-7, z ktorého obsahu poukazuje na túto časť tohto uznesenia:

„okresný súd v posudzovanej veci postupoval a rozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom, keď
predmetnú exekúciu zastavil podľa §243f ods. 5 Exekučného poriadku z dôvodu, že návrh na vykonanie
exekúcie nebol v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku doplnený podaním doručeným v zákonnej
lehote priamo exekučnému súdu. Hoci ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne
neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či

exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), z napadnutého uznesenia vyvoditeľný právny záver
okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, považuje ústavný súd
za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované
doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti
ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny

exekútor (§ 243f ods. 6Exekučného poriadku). Aj preto bolo tiež vecou náležitej odbornej starostlivosti
a predvídavosti samotnej sťažovateľky, k predmetu činnosti ktorej patrí aj vymáhanie pohľadávok, aby
doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci doručila v zákonnej lehote aj príslušnému
exekučnému súdu, nielen poverenému súdnemu exekútorovi. V nadväznosti na uvedené ústavný súd
tiež poukazuje nato, že právne dôsledky vyplývajúce z právneho záveru okresného súdu zároveň

prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú
možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda
o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie (podobne viď uznesenieÚstavného súdu SR zo dňa 8.11.2016, sp.zn. III. ÚS 752/2016 a zo dňa 13. 9. 2016, sp.zn. III. ÚS
564/2016)“.

Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR jednoznačne vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie je
potrebné v lehote 30 dní, t.j. do 22.01.2016 doplniť priamo exekučnému súdu. V posudzovanom prípade
bolo doplnenie návrhu doručené súdu až dňa 06.04.2016. Teda aj z tohto dôvodu, bolo možné túto vec
zastaviť, pretože oprávnený nedoručil súdu doplnenie v zákonom stanovenej lehote.

23. Podľa ustanovenia §53 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet
plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné

ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa ustanovenia §53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa ustanovenia §53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa ustanovenia §54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavky dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode
spotrebiteľa.

Podľa článku 3 ods. 3 smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktoré sa môžu považovať za nekalé.

24. Príloha Smernice Rady 93/13/EHS obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktorésamôžupovažovaťzanekalé.Medzinepatrízmysleods.1písm.q)ajneposkytnutiespotrebiteľovi

právo alebo bránenie mu v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný
prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami
výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného
bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských
štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku
riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou jej
výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu.

25. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Oceáno Grupo Editorial SA
proti H. P. Z., cieľ článku 6 smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé
podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný
vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok, t.j. na základe uvedeného rozsudku má vnútroštátnysúd oprávnenie zhodnotiť z úradnej povinnosti nekalosť podmienky v spotrebiteľskej zmluve za účelom
dosiahnutia všeobecného efektu súdneho rozhodnutia.

Podľa rozsudku súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 B. P. P. I. proti Centro
Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú
smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňuje to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo
nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá exituje medzi spotrebiteľom
a predajcom alebo dodávateľom.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-40/08 zo dňa 6.10.2009 Asturcom Telecomunicaciones
SL c/a I. H. A. smernica č. 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať
v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a so
skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej

doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
uvedenou doložkou viazaný.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. c/a B. X. L.
článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že nekalá zmluvná podmienka nezaväzuje spotrebiteľa a že v
tejto súvislosti nie je potrebné, aby spotrebiteľ túto podmienku vopred úspešne napadol. Vnútroštátny

súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne
a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa jej
uplatnenia s výnimkou prípadu, keď spotrebiteľ proti tomu namieta. Vnútroštátny súd má túto povinnosť
tiež vtedy, ak preveruje svoju miestnu príslušnosť. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná
podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby

ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú. V tejto súvislosti
musí vnútroštátny súd zohľadniť skutočnosť, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a
ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,
môže byť považovaná za nekalú.

Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora (ES) vo
veci C-473/00 zo dňa 21.11.2002 Cofidis SA c/a U.-D. C..

26. V predmetnej veci súd je toho názoru, že existuje aj ďalší dôvod zastavenia exekúcie. V

posudzovanej veci sa oprávnený domáha vykonania exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým
je rozsudok vydaný stálym rozhodcovským súdom. Rozhodcovská zmluva resp. rozhodcovská doložka
spolu s úverovou zmluvou je formulárová, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu a predkladá ju spotrebiteľovi na
podpis bez náležitého vysvetlenia, čo tvorí podstatu rozhodcovského konania. Podľa názoru súdu

je však dojednanie rozhodcovskej zmluvy neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle
§53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným
spôsobom ovplyvniť ich obsah.

Súd preskúmal rozhodcovskú doložku v danej veci, z ktorej obsahu zistil, že všetky spory, ktoré vzniknú
zo zmluvy o úvere uzatvorenej, medzi zmluvnými stranami, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú zmluvu
a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie

budú riešené: a) pred stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
Stálom rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho
rozhodcovského súdu, pričom účastník rozhodcovského konania môže do 15 kalendárnych dní od
doručenia rozhodcovského rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu žiadosť o preskúmanierozhodcovského rozsudku; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok). Pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,

ktorý vznikne podľa predchádzajúcej vety, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,
ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského
súdu založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu. Spory mohli byť riešené aj v súdnom konaní,

ale takto definované poučenie povinného o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy nie možné
považovať za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania, poukázania na
rozdiely oproti rozhodovaniu na všeobecnom súde a ponechanie spotrebiteľovi za primeraných okolností
možnosť sa rozhodnúť vo vzťahu k rozhodcovskej doložke. Možnosť výberu je podľa názoru súdu len
zdanlivá. Súd poukazuje na to, že rozhodcovská zmluva, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný
titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným

súdom, ak dodávateľ už pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. V rámci modelu
spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá žalobu proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ
môže na základe predmetnej rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej
doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom

na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ak rozhodcovská zmluva dáva na výber medzi štátnym
a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí
spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie,
ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. V prípade, ak by to táto
rozhodcovskádoložkaneznemožňovala,respektívedojednanánebola,vecbybolavzmyslepríslušných

právnych predpisov prejednaná na všeobecnom súde, v obvode ktorého má spotrebiteľ svoje bydlisko.
Predmetná rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku
sporu, ale ešte na začiatku zmluvného vzťahu, teda popri uzatváraní úverovej zmluvy, pričom značná
nerovnováha vyplýva aj zo skutočnosti, že podľa takto formulovanej zmluvy sa spotrebiteľ musí podrobiť
rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou so sídlom v Bratislave (pre spotrebiteľa vzdialenej

približne 500 km), ktorú si priamo v zmluve určil oprávnený, na ktorej výbere spotrebiteľ nemal žiadnu
účasť, a ktorá má z takejto aktivity oprávneného majetkový prospech.

Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojom
dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a

nasledujúcich Občianskeho zákonníka a taktiež Smernice č. 93/13/EHS. Uvedené problémy týkajúce
sa nekalých praktík oprávneného už konštatovala aj Európska komisia /napr. C(2013) 2215 final/.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že táto rozhodcovská doložka, ktorá
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
je v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Preto je táto

rozhodcovská doložka neplatná a spotrebiteľ ňou nie je viazaný.

Na záver súd podotýka, že k ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských
zmlúv existuje aj interpretačné pravidlo Smernice č. 93/13/EHS, podľa ktorého možno za nekalú
podmienku považovať takú, ktorej zmyslom, alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi práva alebo

brániť mu v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok a najmä,
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne „súkromnou“ arbitrážou.

V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je rozhodcovský rozsudok
vydaný v spotrebiteľskej veci ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská doložka,

na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.
marca 2012).

27. Rozhodcovské konanie, výsledkom ktorého je exekučný titul uplatnený v tomto konaní, sa
uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, keďže rozhodcovská doložka nebola
medzi účastníkmi platne uzatvorená. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe takejtorozhodcovskej doložky je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, a preto rozsudok vydaný v
takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súd je toho názoru,
že aj z tohto dôvodu je potrebné exekúciu v danej veci vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju (§57 ods.

1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z. z.).

28. Podľa ustanovenia §196 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017, za
výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a

náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona,
zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.

Podľa ustanovenia §203 odsek 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017, ak
dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných

trov exekúcie.

Podľa ustanovenia §9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto
zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

Podľa ustanovenia §262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, (ďalej len „ CSP“), o
nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa ustanovenia §262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konania končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

29. Vzhľadom na vyššie citované ustanovenie §203 ods. 1 Exekučného poriadku a §262 ods. 1 C.s.p.,
súd priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, ktorý zavinil
zastavenie exekúcie tým, že si uplatňoval nárok zo zmenky, pričom zmenka bola oprávneným vydaná

a doplnená v rozpore s vtedy účinným zákonom, resp. oprávnený predložil súdu nespôsobilý exekučný
titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky.

Súd rozhodol o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie podľa ustanovenia §262 ods.
1 Civilného sporového poriadku, pričom o výške tejto náhrady trov konania bude rozhodnuté po

právoplatnosti tohto uznesenia v zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Humenné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho
sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).