Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 12, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoR/5/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118291033
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Jamrišková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6118291033.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie

Jamriškovej, PhD., členov senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Mariána Blahu v právnej veci
žalobcu 1/ Pharma Design Center s. r. o., so sídlom Bancíkovej 1/A, 821 03 Bratislava, IČO: 35 851 180,
právne zast. SOUKENÍK - ŠTRPKA s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711 a
žalobcu 2/ Y. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. 8, XXX XX W., právne zast. SOUKENÍK - ŠTRPKA s. r. o.,
so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711 proti žalovanému PATRIOT GROUP, s. r.
o., so sídlom Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín, IČO: 45 407 657, právne zast. Advokátska kancelária
KONCOVÁ & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín, IČO: 47 256 207

v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu 1/ a žalobcu 2/ proti rozhodnutiu
Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 64Cr/3/2018-162 zo dňa 16. apríla 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 64Cr/3/2018-162 zo dňa 16. apríla 2019 p o t v
r d z u j e.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím okresný súd zrušil rozhodcovský rozsudok rozhodcu JUDr. Milan Vojtek, so
sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin, sp. zn. R 143/2017 zo dňa 04.05.2018 v tej časti štvrtej výrokovej

vety, ktorou rozhodca rozhodol, že Y. U., U. XXXXX/X, XXX XX W., ako žalovaný 2/ v rozhodcovskom
konaní, je povinná zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % denne odo dňa 05.10.2017 zo sumy 250.000
Eur do zaplatenia. V zostávajúcej časti štvrtej výrokovej vety ponechal okresný súd rozhodcovský
rozsudok nedotknutý. V prevyšujúcej časti okresný súd žalobu zamietol a žalovanému priznal voči
žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Okresný súd uviedol, že žalobca 1/ a žalobca 2/ sa domáhali preskúmania rozsudku a následne

jeho zrušenia pre rozpor s § 40 ods. 1 písm. a) bod 1, 3 a 4 Zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej
len ZRK). Uviedli, že žalobcovia boli v procesnom postavení žalovaných účastníkmi rozhodcovského
konania, vedeného pred rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom. Rozhodcovské konanie bolo ukončené
rozhodcovským rozsudkom sp. zn. R 143/2017 zo dňa 04.05.2018, ktorý bol doručený žalobcom dňa
05.09.2018. Žalobcovia mali za to, že rozhodcovský rozsudok trpí vadami podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod
1, 3 a 4 ZRK. K rozporu s dojednanou rozhodcovskou doložkou žalobcovia uviedli, že rozhodca aplikoval
inštitút rozhodovania podľa zásad spravodlivosti, na ktorý ho oprávňuje jednak Zákon o rozhodcovskom

konaní a zároveň sa na takomto postupe dohodli zmluvné strany v rozhodcovskej doložke dohodnutej
v rámci Mandátnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom 1/ a žalovaným dňa 07.10.2016. V rámci tohto
inštitútu z pôvodne žalovanej sumy 380.006 Eur + príslušenstvo priznal rozhodca žalovanému nárokvo výške 250.000 Eur + príslušenstvo. Žalobcovia uviedli, že súhlasili s využitím inštitútu rozhodovania
podľa zásad spravodlivosti, jeho použitie sami navrhli, namietli však spôsob jeho aplikácie.

3. Žalobcovia mali za to, že s poukazom na bod 51 a bod 52 odôvodnenia rozhodcovského rozsudku
rozhodca využil pri rozhodovaní absolútnu svojvôľu, ktorá je síce subsumovaná pod § 31 ods. 4 ZRK,
ale inak je absolútne nepreskúmateľná a nemá ani len rámcovú oporu v spisovom materiáli. Ako vyplýva
z rozhodcovského konania, sporným bodom bola odplata za poskytovanú službu žalovaným. Kým v
pôvodne uzatvorenej mandátnej zmluve išlo o odplatu z vymoženej sumy, následnými dodatkami sa táto

odplata zmenila na odplatu z vymáhanej sumy, pričom práve dodatky označili žalobcovia za absolútne
neplatné. Rozhodca sa bez akéhokoľvek odôvodnenia spoľahol na jednostranne vágne vyjadrenia
žalovaného, že tento „vynaložil značné úsilie“, išlo o „značne obtiažnu situáciu“ alebo že musel využiť
služby „viacerých odborníkov“. Naopak, stranu žalobcov zaťažil tým, že nepreukázali, že tomu tak
nebolo. Uvedené skutkové tvrdenia žalovaného tento žiadnym spôsobom nepreukázal a súčasťou spisu
nie sú žiadne dôkazy, ktoré by jeho tvrdenia preukazovali. Žalovaný si tak svoju zákonnú povinnosť

svoje tvrdenia aj dokázať nesplnil. Žalobcovia mali podľa názoru rozhodcu preukazovať, že sa určité
skutočnosti (náklady žalovaného) nestali, t. j. mali dokazovať negatívne skutočnosti, ktoré nie sú v
sfére ich dispozície. Žalobcom nie je ani po preskúmaní rozsudku zrejmé, akými dôkazmi a úvahami sa
spravoval rozhodca pri aplikovaní inštitútu rozhodovania na základe zásad spravodlivosti. V rovnakých
intenciách je následne potrebné vyhodnotiť aj tvrdenie rozhodcu, že „taktiež stojí za zmienku, že počas

procesu vymáhania došlo k niekoľkým čiastkovým úhradám zo strany dlžníka žalobcu 1/, a to iba v
dôsledku jeho aktívneho prístupu vo veci“. Takéto zistenie rozhodcu je výslovne v rozpore s tvrdeniami
žalobcov, ktoré uviedol žalobca 2/ vo svojom čestnom vyhlásení zo dňa 31.01.2018. V dôsledku činnosti
žalovaného nebola vymožená žiadna čiastka z príslušnej pohľadávky a žiadnu takúto skutočnosť
žalovaný ani v priebehu rozhodcovského konania nepreukázal. V tomto smere absentuje akýkoľvek

dôkaz, ktorý by odôvodňoval záver rozhodcu. Aj s poukazom na článok 14 ods. 4 Rozhodcovských
pravidiel, § 2 ods. 2 písm. g) ZRK a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 480/2013 žalobcovia mali za to, že bolo porušené ich právo na riadne odôvodnenie podstatnej
časti rozsudku, pričom takýmto porušením priamo Zákona o rozhodcovskom konaní a rozhodcovských
pravidiel bol porušený aj spôsob konania, ktorý bol výslovne v rozhodcovskej doložke vymienený, a to

že rozhodcovské konanie sa uskutoční podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, hmotného
práva Slovenskej republiky a Rozhodcovských pravidiel rozhodcu. Týmto konaním je následne založený
žalobný dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zákona č. 244/2002 Z. z.. V súlade s uvedeným považujú
žalobcovia výroky pod označením II., III. a IV. rozsudku za arbitrárne a nepreskúmateľné.

4. Žalobcovia v konaní uviedli, že podstatou rozhodcovského konania bolo posúdenie neplatnosti
Dodatku č. 1 a Dodatku č. 2 k mandátnej zmluve, vrátane ich rozhodcovskej doložky. Základnou
argumentáciou žalobcov bolo tvrdenie, že pri podpise dodatkov boli uvedení do omylu s poukazom na §
49a Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Túto otázku bol rozhodca teda povinný zodpovedať prioritne
a v tomto smere nie je možné odvolávať sa na rozhodnutie vo veci podľa zásad spravodlivosti. Rozhodca

sa však touto námietkou žiadnym spôsobom nevysporiadal, podľa názoru žalobcov rozhodol spor, pre
ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská doložka. Rozhodca sa v rámci odôvodnenia rozsudku odvolával
na všeobecnú úpravu platnosti právneho úkonu, pričom používal nepriliehavé príklady a hodnotiace
úsudky. Zároveň argumenty rozhodcu o skutočnosti, že ak žalobcovia nesúhlasili so znením dodatkov,
tak ich nemuseli podpísať, je úplne v rozpore s celým významom § 49a OZ. Takouto vadnou logikou by

sa dala následne zhojiť neplatnosť každého právneho úkonu, v ktorom je prítomný omyl.

5. Žalobcovia namietli, že rozhodcovská doložka nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky, nakoľko v prejave vôle bol prítomný omyl zmluvnej strany. Uvedeným konaním je
podľa žalobcov založený žalobný dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 1 a 3 ZRK. V súlade s uvedeným

označili žalobcovia výroky pod označením II., III., IV., V. a VI. rozsudku za arbitrárne a nepreskúmateľné.
Žalobcovia v rámci celého rozhodcovského konania namietali rozpor dodatkov č. 1 a č. 2 s dobrými
mravmi, resp. zásadami poctivého obchodného styku. Rozhodca sa s týmito námietkami v rozsudku
žiadnym spôsobom nevysporiadal. Opätovne ide aj v tomto prípade o námietky, ktoré v prípade kladného
vyhodnoteniazakladajúneplatnosťuzavretejrozhodcovskejdoložky.Porušeniedobrýchmravovazásad

poctivého obchodného styku je pritom evidentné vo všetkých fázach ich uzatvorenia, jednak pri ich
podpise, v ich formulácii, cieľov, ktoré sledujú a zároveň následkov, ktoré svojim obsahom zakladajú.
V súlade s uvedeným majú žalobcovia za to, že rozhodcovská doložka nebola uzavretá v súlade správnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko v prejave vôle bol prítomný rozpor s dobrými mravmi
a so zásadami poctivého obchodného styku.

6. Žalobca mal v rámci dodatku č. 1 a dodatku č. 2 k mandátnej zmluve poskytnúť ručiteľské vyhlásenie,
že pokiaľ žalobca 1/ nesplní svoj záväzok zaplatiť odmenu žalovanému riadne a včas, splní tento
záväzok žalobca 1/. Žalobcovia v tomto smere uviedli, že im nie je zrejmé, na akom základe bolo
rozhodnuté, že žalobca 2/ je povinný spoločne a nerozdielne uhradiť zmluvnú pokutu vo výške 0,2 %
denne zo sumy 250.000 Eur. Žalobca 2/ má naďalej za to, že zmluvná pokuta je tzv. ostatný nárok,

zmluvná pokuta nie je v žiadnom prípade príslušenstvo pohľadávky (odmeny). Ak by aj platne vznikol
ručiteľský záväzok, čo žalobcovia popierajú, tak na zmluvnú pokutu by sa podľa dikcie ručiteľského
vyhlásenia nevzťahoval. V tomto prípade bol nárok žalobcu zjavne neodôvodnený, pričom rozhodca
sa touto námietkou žiadnym spôsobom v rozsudku nevysporiadal. V súlade s uvedeným je výrok pod
označeným IV. rozsudku v rozpore s právnymi predpismi.

7. Žalobcovia uviedli, že s poukazom na článok 16 bod 2 a bod 3 Rozhodcovských pravidiel trovy
konania prebiehajú v takom režime, že účastník konania priebežne vyčísľuje trovy konania, pričom
príslušný rozhodca účastníka konania predtým, ako rozhodne vo veci samej, osobitne nevyzýva na
ich vyčíslenie. V nadväznosti na túto úpravu rozhodca v bode 58 rozsudku konštatoval, že o trovách
právneho zastúpenia žalovaných (teraz žalobcov) nerozhodoval, nakoľko neboli priebežne vyčísľované.

Žalobcovia namietli, že takýto dôsledok v žiadnom prípade z článku 16 Rozhodcovských pravidiel
nevyplýva. Rozhodca je výslovne oprávnený nevyzývať priebežne účastníkov konania na vyčíslenie ich
trov, ale len do momentu rozhodnutia o veci samej. Ak následne rozhodca spája s takouto úpravou
Rozhodcovských pravidiel účinok nerozhodovania o trovách konania a nevyzvania na ich vyčíslenie,
hoci boli účastníkovi priznané, ide o zjavnú svojvôľu a neodôvodnený exces od pravidiel, podľa ktorých

záväznerozhoduje.Vtomtoprípadejezrejmé,žeúpravauvedenávčlánku16Rozhodcovskýchpravidiel
nerieši následok, t. j. povinnosti rozhodcu po rozhodnutí (v momente rozhodnutia) vo veci samej.
Nakoľko nerieši tento postup ani Zákon o rozhodcovskom konaní, primerane sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku, nakoľko povaha veci to v tomto prípade pripúšťa. Nepriznanie trov
právneho zastúpenia rozhodcu nemá oporu v Rozhodcových pravidlách v Zákone o rozhodcovskom

konaní a je výslovne v rozpore s Civilným sporovým poriadkom, na ktorý Zákon o rozhodcovskom konaní
subsidiárne odkazuje. Na trovy konania následne nadväzujú výroky rozsudku pod označením V. a VI.,
v rámci ktorých rozhodca priznal žalovanému trovy právneho zastúpenia a trovy konania. Rozhodca
priznal trovy konania aj trovy právneho zastúpenia žalovanému tak, že zo sumy vyčíslených 100 %
trov im priznal alikvotnú časť predstavujúcu 65,8 %. Tento postup rozhodcu je zjavne nesprávny. Na

trovy konania v prípade čiastočného úspechu vo veci sa aj v tomto prípade vzťahuje úprava Civilného
sporového poriadku, nakoľko absentuje úprava Zákona o rozhodcovskom konaní a Rozhodcovských
pravidiel. V prípade zákonnej úpravy je pritom zrejmé, že správny výpočet je 65,8 % (úspech vo veci)
mínus34,2%(neúspechvoveci),t.j.úspechžalovanéhopredstavovalúspechvovýške31,6%.Nakoľko
rozsudok obsahuje len konštatovanie, že bolo rozhodnuté na základe zásady úspechu účastníka

konania, pričom táto zásada nie je vysvetlená, ani v rozsudku, ani v Rozhodcovských pravidlách,
rozsudok v tejto časti odporuje zákonnej úprave a je svojvoľný.

8. Žalobcovia súčasne podali v žalobe návrh na priznanie odkladného účinku rozsudku, a to až do času
rozhodnutia súdu vo veci samej, nakoľko takýmto spôsobom bude zabezpečené, že nebude v rámci

výkonu exekučného konania scudzený byt žalobcu 2/, ktorý v súčasnosti obýva s maloletým dieťaťom
v spoločnej domácnosti.

9. Žalovaný v konaní pred okresným súdom navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobcovia po celý
čas rozhodcovského konania právomoc nespochybnili, ako aj nenamietali ďalšie skutočnosti, ktoré teraz

v žalobe uvádzajú, čo je podmienkou na zrušenie rozsudku s poukazom na § 40 ods. 4 ZRK. Uviedol,
že rozhodca postupoval v zmysle zásad spravodlivosti, čo je zachytené aj v odôvodnení rozsudku, z
ktorého je zrejmé, že rozhodca zohľadnil a zvážil celkovú situáciu konania, ako aj predložené dôkazy.
Tieto skutočnosti odôvodňuje v bode 43 až 54, kde sa dostatočne presvedčivo vysporiadal so všetkými
skutočnosťami tvrdenými žalobcom, ako aj žalovanými.

10. Žalovaný mal za to, že rozhodcovská zmluva bola dojednaná platne v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky. Žalobca 2/ vystupuje ako konateľ spoločnosti žalobcu 1/, ktorá nie je priemerným
podnikom a musel/mal byť dostatočne znalý a právne zdatný a obozretný pri podpisovaní súkromno-právnych listín, aby vedel posúdiť ich právne dôsledky, o čom svedčí aj rozhodnutie Krajského súdu v
Žiline zo dňa 30. 03. 2017 sp. zn. 9Co 77/2017. Žalovaný už v rámci rozhodcovského konania poukázal
na skutočnosť, že v rámci predzmluvných rokovaní sa žalobca so žalovaným dohodli na obsahu

mandátnej zmluvy a následne aj dodatkov k nej. Vzhľadom na závažnosť a náročnosť činností, ktoré sa
žalovaný zaviazal vykonať, nie je dohodnutá forma odmeny v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca 2/ ako
konateľ spoločnosti si musí/má byť vedomý dôsledkov svojho konania v rámci uzatvárania súkromno-
právnych listín. V rámci obchodno-právnych vzťahov nie je možné posudzovať dobré mravy v intenciách
Občianskeho zákonníka, nakoľko čisto obchodné vzťahy sú charakteristické vyššou mierou „dravosti“

subjektov vstupujúcich do týchto vzťahov a preto to, čo by v rámci vzťahov neupravených Obchodným
zákonníkom mohlo byť považované za konanie v rozpore s dobrými mravmi, nebude vždy posudzované
ako konanie v rozpore s dobrými mravmi v rámci vzťahov obchodno-právneho charakteru.

11. K ručiteľskému záväzku žalobcu 2/ žalovaný uviedol, že keď žalobca 1/ nesplnil svoj záväzok
(zaplatenie dohodnutej odmeny), tento sa rozšíril aj o ostatné nároky, teda úroky z omeškania a zmluvnú

pokutu, ktoré sú od tohto okamihu neoddeliteľnou súčasťou pohľadávky a zároveň sa tým rozširuje
ručiteľský záväzok žalobcu 2/. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcov týkajúce sa ručenia žalobcu 2/, trov
konania a návrhu na priznanie odkladného účinku rozsudku, poukázal žalovaný na to, že ide o hmotno-
právnu stránku veci, čo nie je predmetom konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku a poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob 270/2016. K námietke žalobcov o spôsobe

výpočtu trov žalovaný poukázal, že v zmysle článku 18 bod 2 Rozhodcovských pravidiel je zrejmé, že
rozhodca v prípade čiastočného úspechu strán je povinný trovy primerane rozdeliť. To čo je možno
považovať za primerané, pritom nie je presne definované, a preto má žalovaný za to, že toto primerané
rozdelenie je plne v právomoci rozhodcu. Avšak žalovaný má za to, že aj v prípade, že by rozhodca v
tomto smere postupoval nesprávne, nezakladá to žiadny z taxatívne vymedzených dôvodov uvedených

v § 40 Zákona č. 244/2002 Z. z..

12. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že ak medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej
činnosti dôjde k uzatvoreniu zmluvy, ktorá je upravená v ustanoveniach Obchodného zákonníka (ďalej
lenObZ),časťouObchodnéhozákonníka,ktoráupravujeobchodno-záväzkovévzťahy(TretiačasťObZ),

sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch medzi
podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti (§ 261 ods. 7 ObZ). Okresný súd pripomenul, že jedným zo
zákonných inštitútov zabezpečenia záväzkov je aj ručenie, ktoré predstavuje samostatný právny vzťah
medzi veriteľom a ručiteľom, keď ten, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči
nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom (§ 303 ObZ). Zo žiadneho ustanovenia

Obchodného zákonníka, prípadne ani iného právneho predpisu, pritom nevyplýva, že vyhlásenie ručiteľa
musí byť urobené len vo forme samostatného právneho úkonu. Aj keď teda ručenie má akcesorický a
subsidiárny charakter k záväzkovému vzťahu, ktorý zabezpečuje, zo žiadneho zákonného ustanovenia
nevyplýva, že ručiteľské vyhlásenie nemôže byť poňaté aj priamo do záväzkového vzťahu, ktorý
zabezpečuje.

13. Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že hoci zmluva zo dňa 07.10.2016 bola označená len ako
Mandátna zmluva a hoci v jej úvode bolo uvedené, že je uzatvorená medzi mandantom a mandatárom,
dospel súd k záveru, že v znení Dodatku č. 1 zo dňa 13.03.2017 a Dodatku č. 2 zo dňa 14.06.2017
obsahovala aj platný ručiteľský záväzok žalobcu 2/. Súd má za to, že účinnosťou Dodatku č. 1 zo

dňa 13.03.2017 bolo v článku IV. bod 4.3 Mandátnej zmluvy jasne, určite a zrozumiteľne uvedené,
že konateľ mandanta prehlasuje v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, že pokiaľ mandant
nesplní riadne a včas svoj záväzok zaplatiť odmenu mandatárovi, splní tento záväzok za mandanta.
Ručiteľské vyhlásenie teda obsahuje aj špecifikáciu ručiteľa, ktorým je konateľ mandanta, ktorý bol v
úvode Dodatku č. 1 označený svojim menom, priezviskom, bydliskom a dátumom narodenia a obsahuje

aj špecifikáciu zabezpečeného záväzku, teda záväzku mandanta zaplatiť odmenu mandatárovi. Zo
žiadneho zákonného ustanovenia pritom nevyplýva, že ak určitá osoba pri právnom úkone koná za
alebo v mene viacerých subjektov (účastníkov), že v prípade písomnej formy úkonu musí byť jej podpis
osobitne za každého z nich. Žalobca 2/ konal ako konateľ žalobcu 1/, a teda ako štatutárny orgán mal
konať s odbornou starostlivosťou a potrebnou obozretnosťou tak pri podpise zmluvy zo dňa 07.10.2016,

ako aj jej dodatkov zo dňa 13.03.2017 a zo dňa 14.06.2017. Je totiž vecou opatrnosti každého subjektu,
ktorý vstupuje do právneho vzťahu, riadne sa oboznámiť s obsahom každej jednotlivej listiny, ktorú
podpisuje a tým prejavuje vôľu vstúpiť do právneho vzťahu, keď súd poukazuje aj na skutočnosť, že
každý úkon, teda Mandátna zmluva, Dodatok č. 1 a Dodatok č. 2, boli uzatvárané a podpisované v inýdeň. Preto, ak dňa 13.03.2017 a následne aj dňa 14.06.2017 žalobca 2/ ako konateľ žalobcu 1/ podpísal
Dodatok č. 1 a Dodatok č. 2, došlo tým nielen k platnému uzatvoreniu dodatkov k Mandátnej zmluve
medzi žalobcom 1/ a žalovaným, ale aj k platnému ručiteľskému vyhláseniu žalobcu 2/. Súd poukazuje

aj na skutočnosť, že pri podpise Dodatku č. 1 zo dňa 13.03.2017 a Dodatku č. 2 zo dňa 14.06.2017 za
mandanta je uvedený len podpis žalobcu 2/, prípadný odtlačok pečiatky spoločnosti žalobcu 1/ sa pri
podpise za mandanta a konateľa mandanta nenachádza, teda žalobca 2/ ani pri podpise Dodatku č. 1
a Dodatku č. 2 nevyjadril skutočnosť, že by išlo len o podpis a o konanie za žalobcu 1/ ako mandanta.

14. Okresný súd zdôraznil, že v konaní nebolo sporné, že rozhodcovská doložka bola obsiahnutá v
Záverečných ustanoveniach Mandátnej zmluvy zo dňa 07.10.2016, konkrétne v článku VII. bod 7.4 a
následne v čl. II bod 2 Dodatku č. 1 zo dňa 13.03.2017, kde bolo dohodnuté, že zmluvné strany a všetci
účastníci zmluvy, vrátane konateľa mandanta sa dohodli, že budú riešiť vzájomné spory, ktoré medzi
nimi vzniknú v súvislosti so zmluvou alebo s inými právnymi vzťahmi uzatvorenými medzi účastníkmi, v
rozhodcovskom konaní pred rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, Martin. Ak žalobca 2/ bol konateľom

mandanta, teda konateľom žalobcu 1/, na rozhodcovskej doložke sa dohodli nielen zmluvné strany
mandátnej zmluvy, ale aj žalobca 2/ ako ručiteľ a ak do Mandátnej zmluvy v znení jej Dodatku č.
1 a č. 2 bolo poňatý aj platný ručiteľský záväzok, sporom vzniknutým v súvislosti so zmluvou bol
nielen spor z mandátnej zmluvy medzi žalovaným ako mandatárom a žalobcom 1/ ako mandantom,
ale aj spor z ručiteľského záväzku medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom 2/ ako ručiteľom.

Rozhodcovská doložka sa teda vzťahovala aj na spory z ručenia, a preto pôsobnosť rozhodcovského
súdu sa vzťahovala aj na žalobcu 2/ ako ručiteľa.

15. Okresný súd sa teda nestotožnil s tvrdením žalobcov, že pri podpise Dodatkov boli uvedení do omylu
anestotožnilsastvrdenímžalobcov,žeDodatkysúzhľadiskarozhodcovskejdoložkyazhľadiskavzniku

ručiteľského záväzku neplatné. Dospel k záveru, že došlo k platnému ručiteľskému záväzku žalobcu 2/
a že rozhodcovská zmluva (doložka) bola uzavretá v súlade s právnym poriadkom a podľa právneho
poriadku Slovenskej republiky tak vo vzťahu k žalobcovi 1/ ako dlžníkovi, ako aj vo vzťahu k žalobcovi 2/
ako ručiteľovi. Okresný súd pritom podporne poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 64Cr 10/2015-150 zo dňa 31.10.2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43CoR/5/2018-195 zo dňa 31.05.2018. Rovnako súd poukázal
aj na skutočnosť, žalobcovia neplatnosť Dodatkov, a teda neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky)
opakovane namietali aj v rozhodcovskom konaní.

16. Okresný súd uviedol, že účastník rozhodcovského konania sa môže na príslušnom súde domáhať

zrušenia rozhodcovského rozsudku len z taxatívne zákonom vymedzených dôvodov. V prípade žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecný súd len skúma, či boli splnené základné podmienky
pre prejednanie a rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a neposudzuje uplatnený nárok aj
podľa predpisov hmotného práva. Súd preto v tomto súdnom konaní neprihliadal na tvrdenia žalobcu 1/ a
žalobcu 2/ o uvedení do omylu a o porušovaní dobrých mravov a zásad poctivého obchodného styku pri

dojednaní odmeny v znení Dodatku č. 1 a č. 2, keďže tieto skutočnosti nepredstavujú dôvod na zrušenie
rozhodcovského rozsudku a posudzovanie týchto tvrdení ani nemôže byť predmetom posudzovania
všeobecným súdom v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

17. Okresný súd k spornému ručeniu žalobcu 2/ za zmluvnú pokutu uviedol, že ručiteľský záväzok

žalobcu 2/ vznikol Dodatkom č. 1 zo dňa 13.03.2017. Po účinnosti Dodatku č. 2 zo dňa 14.06.2017
Zmluva v bode IV. obsahovala samostatný článok nazvaný ako Odmena, v ktorom je osobitne dojednaný
(definovaný) vznik nároku na odmenu za výkon činnosti (článok IV. bod 4.1) a následne osobitne
dojednaná zmluvná pokuta za porušenie záväzku mandanta zaplatiť odmenu riadne a včas (článok IV.
bod 4.4). Zmluvná je inštitútom zabezpečenia záväzku (§ 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ďalej

len OZ) a hoci zmluvná pokuta má akcesorický charakter, na rozdiel od úroku z omeškania, nie je
príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 OZ). Preto, ak v danom prípade ručiteľský záväzok žalobcu 2/
vznikol za záväzok žalovaného 1/ ako mandanta zaplatiť odmenu, je určitým záväzkom, za ktorý ručenie
vzniklo (§ 303 ObZ), len samotná odmena, teda odplata mandatára za jeho činnosť. Aj keď zmluvná
pokuta má charakter akcesorického práva, stále predstavuje samostatný právny inštitút dojednaný popri

hlavnom záväzku, a teda ak sa ručiteľský záväzok mal vzťahovať aj na zmluvnú pokutu, malo byť
takto ručenie špecifikované a dohodnuté. Porušením povinnosti mandatára zaplatiť odmenu sa teda
ručiteľský záväzok žalobcu 1/ nemohol rozšíriť aj na zmluvnú pokutu, keď naviac, tak ručenie, ako aj
zmluvná pokuta, pre svoju platnosť vyžadujú zákonnú písomnú formu, a teda ručiteľský záväzok sanemôže „rozšíriť“, ručiteľský záväzok sa vždy musí týkať konkrétneho, teda jasne, určito a zrozumiteľne
definovaného a špecifikovaného záväzku. Preto, ak sa rozhodcovským rozsudkom rozhodol aj nárok,
teda „spor“ žalovaného proti žalobcovi 2/ z titulu zmluvnej pokuty, išlo o nárok, teda „spor“, ktorý nebol

v medziach rozhodcovskej doložky medzi žalobcom 1/ a žalovaným.

18. Okresný súd uviedol, že v konaní nebolo sporné, že v danom prípade v rozhodcovskej doložke bolo
dojednané aj právo rozhodcu rozhodovať podľa zásad spravodlivosti. Pokiaľ preto rozhodca s ohľadom
na zásady spravodlivosti pristúpil k moderovaniu, a teda zníženiu uplatneného nároku žalovaného,

nemohli mať tieto skutočnosti vplyv na rozhodnutie vo veci samej v neprospech žalobcu 1/ a žalobcu 2/,
pričom nárok žalovaného rozhodca vyhodnotil ako legálny a reálny (ods. 52 rozhodcovského rozsudku),
keď v znení Dodatkov odmena žalovaného ako mandatára bola vo výške 20 % z vymáhanej sumy
každej jednotlivej pohľadávky a vymáhaná bola pohľadávka vo výške 1.833.031 Eur. Uplatňovanie
zásad spravodlivosti preto nebolo v rozpore s rozhodcovskou doložkou, ani ustanoveniami Zákona o
rozhodcovskom konaní a nemohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej v neprospech žalobcu 1/

a žalobcu 2/.

19. Pokiaľ ide o trovy rozhodcovského konania, okresný súd upozornil, že žalobca 1/ a žalobca
2/ neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré by bolo možné subsumovať pod preukázanie zákonných
dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku v časti trov rozhodcovského konania. Okresný

súd poukázal na skutočnosť, že podľa článku 18 bod 1 Rozhodcovských pravidiel náhrada trov
rozhodcovského konania sa riadi zásadou úspešnosti. V danom prípade rozhodca žalovanému podľa
percenta úspešnosti v rozhodcovskom konaní priznal náhradu trov rozhodcovského konania v rozsahu
ich 65,8 %. Hoci podľa článku 16 bod 2 Rozhodcovských pravidiel trovy rozhodcovského konania
pozostávajúce z vlastných výdavkov účastníkov konania a ich zástupcov a odmeny za zastupovanie

účastníka konania advokátom vo výške tarifnej odmeny podľa advokátskej tarify sa uplatňujú priebežne
počas rozhodcovského konania tak, že si účastník vyčísľuje hodnotu trov s každým realizovaným
procesným úkonom, žalobca 1/ a žalobca 2/ si trovy rozhodcovského konania nevyčísľovali. Ak si
žalobca 1/ a žalobca 2/ žiadne trovy nevyčíslili, nemal rozhodca o akých trovách žalobcu 1/ a žalobcu
2/ rozhodovať, pričom podľa článku 16 bod 3 Rozhodcovských pravidiel rozhodca nemá povinnosť

pred rozhodnutím vo veci samej vyzývať účastníkov konania na vyčíslenie trov. Keďže Rozhodcovské
pravidlá rozhodcu upravovali aj pravidlá o trovách rozhodcovského konania, bolo správne, ak rozhodca
podľa týchto pravidiel postupoval a na rozdiel od Civilného sporového poriadku Rozhodcovské pravidlá
rozhodcu upravovali povinnosť účastníkov rozhodcovského konania priebežne vyčísľovať hodnotu trov
konania s každým realizovaným procesným úkonom.

20. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia pripomenul, že v konaní o žalobe na zrušenie
rozhodcovského rozsudku súd aj bez návrhu preskúmava, či sú tu dôvody, pre ktoré by bolo odopreté
uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, teda ak zistí, že podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a

výkon boli v rozpore s verejným poriadkom (§ 40 ods. 1 písm. b), § 40 ods. 2 a § 50 ods. 2 Zákona
ZRK). Pripomenul, že v rozhodcovskom konaní možno rozhodovať všetky spory týkajúce sa právnych
vzťahov, ohľadom ktorých možno uzatvoriť dohodu o urovnaní, vrátane sporov o určení, či tu právo alebo
právny vzťah je alebo nie je (§ 1 ods. 2 ZRK) a v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory len
spory o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, spory

o osobnom stave, spory súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí a spory, ktoré vzniknú v priebehu
konkurzného a reštrukturalizačného konania (§ 1 ods. 3 ZRK) a v rozhodcovskom konaní podľa Zákona
č. 244/2002 Z. z. nemožno rozhodovať ani spory medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúce
zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou, ktoré možno rozhodovať v
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 4 ZRK). Keďže v danom prípade predmetom sporu

v rozhodcovskom konaní bol nárok z mandátnej zmluvy, pričom záväzok bol zabezpečený ručením,
dospel súd k záveru, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky bolo možné predmet sporu riešiť
v rozhodcovskom konaní. Súd nezistil ani dôvody, ktoré by mohli viesť k záveru, že uznanie alebo výkon
daného rozhodcovského rozsudku by boli v rozpore s verejným poriadkom, keď aj v zmysle Dôvodovej
správy k týmto zákonným ustanoveniam, pojem verejný poriadok by sa pritom v súlade s medzinárodnou

praxou mal vykladať reštriktívne a s ohľadom na záujem podporovať rozhodcovské konanie a zrušenie
rozhodcovského rozsudku pre rozpor s verejným poriadkom bude adekvátnym prostriedkom nápravy
v prípadoch, keď rozhodcovské rozhodnutie bolo ovplyvnené trestným činom rozhodcu, znalca alebo
svedka alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci.21. Okresný súd ďalej uviedol, že spolu so žalobou podali žalobcovia aj návrh na odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku. Poukázal na § 40 ods. 3 ZRK, podľa ktorého ak

podá účastník rozhodcovského konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok
zostáva právoplatný a súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť
rozsudku odložiť a uviedol, že pred meritórnym rozhodnutím veci nezistil splnenie predpokladov na
odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku a následne ani s prihliadnutím na
výsledok tohto súdneho konania nebol dôvod na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského

rozsudku, v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou o takomto návrhu žalobcu 1/ a žalobcu 2/ procesne
ani nerozhodoval.

22. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v konaní
neúspech v pomerne nepatrnej časti, priznal proti žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ spoločne a nerozdielne
nárok na plnú náhradu trov konania, teda nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

23. Proti rozhodnutiu okresného súdu podali odvolanie žalobcovia v rozsahu druhej a tretej výrokovej
vety okresného súdu, ktorou žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a žalovanému priznal proti žalobcom
nárok na náhradu trov konania. Odvolanie podali žalobcovia podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP) podľa písmen e), f) a h).

24. Žalobcovia zotrvali na tvrdení, že rozhodca rozhodol rozhodcovským rozsudkom spor, pre ktorý
nebola uzavretá rozhodcovská doložka. Zopakovali v tomto smere svoju argumentáciu, v zmysle ktorej
na základe mandátnej zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doložku vstúpil do zmluvného vzťahu iba
žalobca 1/ a žalovaný. Podľa názoru žalobcov žalobca 2/ nie je účastníkom mandátnej zmluvy, hoci

v mandátnej zmluve je v záhlaví označený ako konateľ žalobcu 1/ a mandátnu zmluvu ako konateľ
žalobcu 1/ aj podpísal. Podľa žalobcov je zrejmé, že k rozhodcovskej doložke sa žalobca 2/ mandátnou
zmluvounezaviazal.NásledneboluzatvorenýDodatokč.1aDodatokč.2kmandátnejzmluveanakoľko
Dodatok č. 2 sám o sebe neobsahuje rozhodcovskú doložku, posúdenie podriadenia žalobcu 2/ pod
rozhodcovskú doložku je potrebné vyhodnotiť v kontexte prípadného uzatvorenia Dodatku č. 1. V tomto

smere mal žalobca 2/ za to, že okresný súd v bode 18 rozsudku nesprávne právne posúdil skutkový stav
keď ustálil, že mandátna zmluva v znení Dodatku č. 1 obsahuje platné ručiteľské vyhlásenie a platné
uzatvorenie rozhodcovskej doložky žalobcom 2/.

25. Žalobcovia zotrvali na tvrdení, že žalobca 2/ ako fyzická osoba nebol zmluvnou stranou Dodatku

č. 1, ale ani žiadnym iným účastníkom dohody. Tomu zodpovedá aj názov právneho úkonu Dodatok č.
1 k mandátnej zmluve zo dňa 07.10.2016, ktorý obsahovo nadväzuje na pôvodnú mandátnu zmluvu,
kde žalobca 2/ nie je zmluvnou stranou. Ďalej zo záhlavia Dodatku č. 1 vyplýva, že ide výhradne o
vzťah medzi mandantom, teda žalobcom 1/ a mandatárom, teda žalovaným. Na tom nič menení ani
skutočnosť, že v záhlaví Dodatku č. 1 boli uvedené aj osoby oprávnené konať za zmluvné strany, teda

aj žalobca 2/, aj konateľ žalovaného a ich identifikačné údaje. Identifikačné údaje boli bez osobitného
významu uvedené aj pri konateľovi žalovaného, pričom ani tento sa rovnako ako žalobca 2/ nezaviazal
k žiadnej časti Dodatku č. 1 ako fyzická osoba. Žalobcovia uviedli, že aj z podpisovej časti je zrejmé,
že Dodatok č. 1 bol uzatvorený výhradne medzi žalobcom 1/ a žalovaným. Okrem skutočnosti, že
Dodatok č. 1 obsahuje dve podpisové políčka po jednom pre každú zmluvnú stranu, podpisové políčko

pre žalobcu 1/ presne zodpovedá spôsobu, akým má štatutárny orgán konať za žalobcu 1/. Štatutárny
orgán, v tomto prípade označenie konateľ pripojil k obchodnému menu spoločnosti svoj podpis. V tomto
smere absentuje akýkoľvek prejav vôle žalobcu 2/, ktorý by vyjadroval jeho vôľu byť viazaný Dodatkom
č. 1 ako fyzická osoba, a to bez ohľadu na skutočnosť, či v Dodatku č. 1 boli upravené akékoľvek práva
alebo povinnosti, ktoré by mal na seba prevziať.

26. Žalobca 2/ poukázal na skutočnosť, že podporný argument prvostupňového súdu obsiahnutý v bode
18 rozsudku, a to že pri podpise dodatkov je len podpis žalobcu 2/, pričom absentuje odtlačok pečiatky
žalobcu 1/ ako obchodnej spoločnosti a teda žalobca 2/ nevyjadril vôľu, že by malo ísť iba o jeho
konanie za žalobcu 2/, je absurdný. Odhliadnuc od skutočnosti, že žiadny právny predpis neupravuje

povinnosť obchodnej spoločnosti disponovať pečiatkou a používať ju, žalobca 2/ ako konateľ žalobcu 1/
konal za žalobcu 1/ presne takým spôsobom, aký je uvedený v obchodnom registri Slovenskej republiky
pre konanie za žalobcu 1/. K napísanému obchodnému menu je pridané označenie funkcie a ako
konateľ pridal aj svoj podpis. Naopak takýto argument okresného súdu aj s jeho odôvodnením svedčískôr v prospech žalobcu 2/, nakoľko tento v zmysle rovnakej argumentačnej logiky žiadnym osobitným
spôsobom neprejavil vôľu, že by malo ísť aj o jeho konanie ako žalobcu 2/. Ak má totiž okresný súd za
to, že pre riadnu identifikáciu zamýšľaného prejavu vôle je potrebné prejav vôle špecifikovať tak, aby

z neho bolo jasné, kto má byť prejavom vôle viazaný (napr. odtlačkom pečiatky), tak potom rovnaká
argumentácia musí nevyhnutne platiť aj naopak v prospech žalobcu 2/.

27. Žalobcovia v odvolaní poukázali na rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn.
12Csr/3/2015, 65Ek/1561/2018, 65Ek/35/2017, Okresného súdu Trnava sp.zn. 49R/645/2014 a uviedli,

že aj z citovaných rozhodnutí vyplýva, že žalobca 2/ sa nemohol zaviazať k rozhodcovskej doložke a
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vedenému rozhodcom.

28. Žalobcovia v odvolaní ďalej uviedli, že sa nestotožňujú s arbitrárnym prehlásením okresného súdu
uvedenom v bode 20 rozsudku, v rámci ktorého mal okresný súd za to, že pri podpise dodatkov
nebol žalobca 1/ konajúci prostredníctvom žalobcu 2/ uvedený do omylu. Poukázali na to, že vo

svojich podaniach pred okresným súdom uviedli skutkové okolnosti, za ktorých došlo k podpisu
jednotlivých dodatkov a ktoré zakladajú podozrenie, že žalovaný vedomou a aktívnou prácou s textom
v dodatkoch a účelovým navodením nevýhodných podmienok pri podpise dodatkov vyvolal omyl na
strane konateľa žalobcu 1/ v tom, čo je skutočný obsah dodatkov a tento vyvolaný omyl následne
udržiaval. V tomto smere navrhli žalobcovia výsluch p. Y. U., a to jednak v žalobe a jednak opätovne aj

vo vyjadrení žalobcovi zo dňa 15.11.2018. Účasť p. Y. U. na ústnom pojednávaní zo dňa 16.04.2019 bola
zabezpečená, avšak prvostupňový súd na ustálenie skutkového stavu v uvedenom rozsahu nevykonal
ani jej výsluch a nevyžiadal si ani účasť štatutárneho orgánu žalovaného. Žalobcovia uviedli, že
prítomnosť omylu pri prejave vôle tak, ako aj rozpor so zásadami poctivého obchodného styku majú
ako bezprostredný následok neplatnosť právneho úkonu, resp. absenciu ochrany takéhoto právneho

úkonu. Nad rámec toho, že žalobca 2/ neuzavrel rozhodcovskú doložku, aj prítomnosť omylu vo vôli
spôsobuje neplatnosť dodatkov. Konajúci súd je v takýchto prípadoch povinný pre riadne zistenie
skutkového stavu podrobiť pri prieskume aj dodržanie predpisov hmotného práva v nevyhnutnom
rozsahu, a to bez ohľadu na to, či bola platnosť právneho úkonu obsahujúceho rozhodcovskú doložku
už riešená v predchádzajúcom rozhodcovskom konaní. Poukázali pritom na komentár k Zákonu o

rozhodcovskom konaní. Žalobcovia uviedli, že súd je povinný zaoberať sa aj skutočnosťami, ktoré môžu
spôsobovať neplatnosť uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy alebo doložky, t.j. môžu spôsobovať, že v
rozhodcovskom konaní bol rozhodnutý spor, pre ktorý nebola platne uzavretá rozhodcovská doložka, čo
je dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Uviedol, že žalovaný vystupuje v rôznom postavení v
desiatkach konaní vedených na Okresnom súde Banská Bystrica, v ktorom účastníci konania zhodne

uvádzajú, že k podpisom dokumentov došlo konaním, ktoré dokazuje známky rozporu so zásadami
poctivého obchodného styku, eventuálne podvodným konaním. Podľa žalobcov je zrejmé, že žalovaný
má skúsenosti s textáciami a formátovaním zmlúv tak, aby boli čo najmenej prehľadné a zároveň
uplatňuje praktiky, ktoré majú za následok čo najkratší a najmenej kvalitný čas na oboznámenie sa s
textom. Spory z týchto konaní boli vždy riešené u totožného rozhodcu. V tejto skutočnosti v súvislosti s

konkrétnymi skutkovými okolnosťami majú podľa žalobcov za následok, že dodatky k mandátnej zmluve
sú neplatné a teda rozhodcovským rozsudkom je založený ostrý rozpor s verejným právom, na ktorý súd
prihliada ex offo. Upozornili, že na omyl v konaní konateľa žalobcu 1/ pri podpise dodatkov je potrebné
nahliadať aj cez následok, ktorý pre žalobcu 1/ podpis týchto dodatkov znamenal. Žalobca 1/ ešte pred
podpisom Dodatku č. 1 postúpil žalovanému na vymáhanie pohľadávku vo výške viac ako 1.868.511 Eur.

V zmysle mandátnej zmluve bola medzi stranami dojednaná odplata vo výške 20% z vymoženej sumy.
Následne podpisom Dodatku č. 1 sa mala odplata zmeniť na 20% z vymáhanej sumy. Podpis Dodatku č.
1 teda zapríčinil, že prakticky v momente podpisu a bez potreby akýchkoľvek ďalších úkonov zo strany
žalovaného sa zmenila odmena žalovaného z 0,- Eur, nakoľko žalovaný z uvedenej pohľadávky nič
nevymohol, na sumu 380.006 Eur. Takýto následok sa ani nedá považovať za obchodné rozhodnutie,

pričom z vyššie uvedeného je zrejmé, že celé uzatvorenie dodatkov má špekulatívnu povahu, ktorá v
kontexte iných konaní žalovaného poukazuje na jeho pretrvávajúci modus operandi. Aj následok, ktorý
sa dodatkami založil, má teda znaky rozporu s verejným poriadkom, ktorý bol prvostupňový súd povinný
skúmať ex offo.

29. Žalobcovia v odvolaní uviedli, že rozhodcovský rozsudok má vady, ktoré sú v rozpore s
rozhodcovskou doložkou dojednanou v mandátnej zmluve a zároveň sú spôsobilé založiť rozpor
s verejným poriadkom SR. Rozhodcovský rozsudok je podľa názoru žalobcov v rozhodnej časti
neodôvodnený,čohorobínepreskúmateľnýmatýmajvrozporesdojednanourozhodcovskoudoložkou.Ako je zrejmé z bodu 52 rozhodcovského rozsudku, rozhodca využil svoje právo a rozhodol spor na
základe zásad spravodlivosti. Výsledkom uplatneného rozhodovania na základe zásad spravodlivosti je
výrok II. rozhodcovského rozsudku, ktorým zaviazal rozhodca žalobcov k úhrade istiny vo výške 250.000

Eur. Suma 250.000 Eur nie je podľa názoru žalobcov ako výsledok rozhodovania na základe zásad
spravodlivostižiadnymrelevantnýmspôsobomodvodená,atonapriektomu,žeideonajdôležitejšívýrok
rozhodcovského rozsudku. Žalobcom nie je zrejmé, aké spravodlivé usporiadanie vzťahov sledoval
rozhodca pri uplatnení rozhodovania na základe zásad spravodlivosti a pri uložení povinnosti uhradiť
sumu vo výške 250.000 Eur s príslušenstvom. Z odôvodnenia v bode 52 rozhodcovského rozsudku

implicitne vyplýva, že rozhodca mal zrejme pri využití inštitútu rozhodovania podľa zásad spravodlivosti
záujem priznať žalovanému odplatu, ktorá by zodpovedala jeho skutočne vynaloženým nákladom na
obstaranie veci a cenu práce. Súčasťou spisového materiálu v rozhodcovskom konaní ale nie sú žiadne
dokumenty, v ktorých by žalovaný uviedol nejaké svoje konkrétne náklady, resp. ich vyčíslil. V bode 52
rozsudkurozhodcadoslovaprekopírovaljednostrannévágnetvrdeniažalovanéhouvedenénastr.4jeho
podania s názvom „Vyjadrenie k žalobnej odpovedi, návrh na nariadenie predbežného opatrenia“ zo dňa

15.01.2018otom,žežalovanýmalprisvojejčinnosti„využívaťčinnostiviacerýchodborníkovainštitúcií“,
malo ísť o „obtiažnu situáciu“ a v neposlednom rade, že na základe činnosti žalovaného malo dôjsť
k čiastkovým úhradám vymáhanej pohľadávky. Tieto tvrdenia žalovaného podľa žalobcu nie sú ničím
podložené a nevyplývajú zo spisového materiálu. Ak by aj boli pravdivé, spisový materiál neobsahuje
ich vyčíslenie ani iný relevantný údaj, ktorý by aspoň rámcovo mohol poskytnúť prehľad o prípadných

nákladoch žalovaného. Navyše tvrdenie, že v dôsledku konania žalovaného došlo k vymoženiu časti
pohľadávky nie je pravdivé, čo žalobcovia uviedli už v rozhodcovskom konaní a preto nie je zrejmé, kvôli
čomu znel výrok rozhodcovského rozsudku práve na sumu 250.000 Eur.

30. Žalobcovia v závere odvolania poukázali na výšku ročných tržieb žalovaného za roky 2015 a

2016 a na skutočnosť, že rozhodca priznal žalovanému odplatu vo výške 250.000 Eur výhradne z
jedného právneho vzťahu. V tejto súvislosti žalobcovia označili pohľadávku za špekulatívnu, keď táto
absolútne nezodpovedá vtedajším prevádzkovým, personálnym a materiálno-technickým možnostiach
žalovaného.

31. Vzhľadom na uvedené žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu v
napadnutej časti zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

32. K odvolaniu žalobcov sa žalovaný vyjadril, že sa stotožňuje s právnym názorom okresného súdu,
ktorý správne posúdil právny a skutkový stav, keď vyhodnotil, že z obsahu mandátnej zmluvy v spojení

s Dodatkom č. 1 a č. 2 vyplýva ručiteľské vyhlásenie žalobcu 2/, ktoré je v Dodatku č. 1 vyjadrené jasne,
určito a zrozumiteľne.

33. Žalovaný uviedol, že Dodatkom č. 1 sa žalobca 2/ v zmysle § 303 Obchodného zákonníka (ďalej
len ObZ) zaviazal splniť za žalobcu 1/ v prípade, ak tento svoj záväzok voči žalovanému nesplní sám.

Týmto poskytnutím ručiteľského vyhlásenia žalobca 2/ prejavil svoju vôľu byť viazaný záväzkom žalobcu
1/ vyplývajúcim z mandátnej zmluvy, ako aj z Dodatku č. 1 a č. 2. Poskytnutie ručiteľského vyhlásenia v
zmysle § 303 ObZ je prejavom individuálnej autonómie, teda dobrovoľného ručenia. O skutočnosti, že
v čase podpisu Dodatku č. 1 a č. 2 žalobca 2/ prejavil svoju skutočnú slobodnú a vážnu vôľu svedčí aj
to, že jednotlivé dodatky nepodpísal v jeden deň. Mal teda dostatočný časový priestor oboznámiť sa s

obsahom Dodatku č. 1, pokiaľ aj nezachoval náležitú opatrnosť pri uzatváraní obdobných dokumentov,
ktorá sa od konateľa spoločnosti očakáva a v prípade, ak by nechcel byť viazaný Dodatkom č. 2, by
ho nepodpísal. Žalovaný má na základe vyššie uvedeného za to, že Dodatok č. 1 a č. 2 je rovnako tak
záväzný pre žalobcu 1/, ako aj žalobcu 2/.

34. K námietke žalobcov, že skutočnosť, že dodatok bol uzavretý len medzi dvomi subjektmi svedčí aj
to, že podpisová časť Dodatku č. 1 obsahuje iba dve podpisové políčka po jednom pre každú zmluvnú
stranu, poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1ObdoV/87/2007. Na základe cit.
rozhodnutia žalovaný zdôraznil, že samotná skutočnosť, že zmluva alebo v tomto prípade Dodatok č. 1
a č. 2 neobsahujú v podpisovej časti dva podpisy žalobcu 2/, nie je prekážkou toho, aby bolo ručiteľské

vyhlásenie poskytnuté platne.

35. Žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobca 2/ poukázal na rozhodnutia exekučného súdu, v ktorých bolo o
návrhu na vykonanie exekúcie rozhodnuté tak, že vo vzťahu k povinnému 2/ ako konateľovi spoločnostibol návrh zamietnutý, žalovaný demonštratívne uviedol výpočet rozhodnutí Okresného súdu Banská
Bystrica v konaniach o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kedy okresný súd rozhodol tak, že žalobu
zamietol (64Cr/10/2017, 64Cr/9/2017, 63Cr/5/2015, 62Cr/1/2017). Žalovaný mal za to, že poukaz na

rozhodnutia exekučného súdu o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie nemajú vo vzťahu ku konaniu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku žiadnu relevanciu a naopak z vyššie uvedených rozhodnutí je
zrejmé, aká je ustálená rozhodovacia prax Okresného súdu Banská Bystrica, pričom jediné rozhodnutie
v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, ktoré označili žalobcovia - sp.zn. 12Csr/3/2015 sa značne
odchýlilo od rozhodovacej praxe súdu.

36. K námietke žalobcov, že okresný súd nevykonal dôkaz predvolaním štatutárneho zástupcu
žalovanéhoavýsluchomžalobkyne2/uviedol,žepodľajehonázorubolskutkovýstavdostatočnezistený
vykonaním listinných dôkazov a výsluch žalobcu 2/ a štatutárneho zástupcu žalovaného by bol v konaní
nadbytočný, okresný súd teda rozhodol správne a v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti konania,
pokiaľ tieto dôkazy nevykonal. K tvrdeniu žalobcov, že vykonaním navrhnutých dôkazov by sa preukázal

omyl pri právnom úkone žalobcov, žalovaný uviedol, že mu nie je celkom zrejmé, akým spôsobom by z
výsluchu uvedených osôb mohlo byť hodnoverne preukázané subjektívne vnímanie žalobcu 2/ v čase
uzatvárania dodatkov k mandátnej zmluve. Je zrejmé, že vzhľadom na prebiehajúce súdne konanie
by žalobca 2/ tvrdil čokoľvek, čo by mohlo preukázať existenciu jeho omylu pri uzatváraní dodatkov k
mandátnej zmluve a tak isto by štatutárny zástupca žalovaného mohol uvádzať skutočnosti, ktoré by

svedčili o opaku. Takéto protichodné tvrdenia by potom nepriniesli žiadne svetlo do veci a konajúci súd
by opäť musel vychádzať len z listinných dôkazov. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca 2/
a štatutárny zástupca žalovaného majú na veci protichodné záujmy, tak prihliadnuc na doktrínu RAVEN
by súd ani nemohol považovať výpoveď jednej či druhej osoby za hodnoverné.

37. K vyjadreniam žalobcov, že dodatky k mandátnej zmluve sú neplatné a teda rozhodcovským
rozsudkom je založený ostrý rozpor s verejným právom, na ktorý má súd prihliadať ex offo, žalovaný
uviedol, že jeho konanie je v súlade s obchodnými zvyklosťami v danej podnikateľskej sfére, nemá
známky podvodného konania, ani konania v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. K
tvrdeniam žalobcov, ktoré produkujú počas tohto konania, ale produkovali aj v rámci rozhodcovského

konania poukázal žalovaný na čl. 8 CSP, v zmysle ktorého sú strany sporu povinné predložiť skutkové
tvrdenia a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. V prejednávanej veci však žalobcovia na podporu svojich
tvrdení neprodukovali žiadne relevantné dôkazy. Žalovaný upozornil, že na to, aby bolo určité konanie
možné považovať za konanie v rozpore s verejným poriadkom, muselo by ísť o skutočné a dostatočne
závažné ohrozenie, ktoré sa týka základného záujmu spoločnosti. Existenciu takéhoto ohrozenia je

možné vylúčiť najmä vtedy, keď sú dôvody odlúčené od ich pôvodnej funkcie v skutočnosti uplatňované
na čisto hospodárske ciele. V danom prípade sa jedná o hospodársky záujem sporových strán a nie o
ohrozenie spoločenských záujmov, na ktorých by spoločnosť musela bezvýhradne trvať. Je teda zrejmé,
že konanie žalovaného nie je v rozpore s verejným poriadkom. V nadväznosti na uvedené žalovaný
navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

38. Žalobcovia v replike na vyjadrenie žalovaného uviedli, že pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 1ObdoV/87/2007, na ktoré poukazoval žalovaný, tak oni vo svojich podaniach nemajú
záujem zaoberať sa tým, či vo všeobecnosti môže alebo nemôže byť jedným podpisom založená
zodpovednosť z titulu viacerých postavení tej istej osoby, ale či v tomto konkrétnom prípade sa žalobca

2/ mohol zaviazať k dodatkom, pričom zotrvali na tvrdení, že nemohol. Zopakovali, že podpis konateľa
žalobcu 1/ nie je na základe skutočností, ktoré uviedli v odvolaní a podporili ich aktuálnou rozhodovacou
praxou, spôsobili byť považovaní za riadny prejav vôle žalobcu 2/ zaviazať sa k obsahu dodatkov.
Žalobcovia uviedli, že skutkový stav právnej vety Najvyššieho súdu SR sa odlišuje od skutkového stavu
v prebiehajúcom konaní, pričom poukázali na to, že žalobca 2/ nie je a v čase podpisu mandátnej zmluvy

nebol spoločníkom žalobcu 1/.

39. K vyjadreniu žalovaného, ktorý poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica ako na
protiváhu judikatúry poskytnutej žalobcami ohľadom rozhodovania vo veci vzniku ručiteľského záväzku
štatutárneho orgánu spoločnosti žalobcovia uviedli, že v citovaných rozhodnutiach odôvodnil okresný

súd rozhodnutie o zamietnutí žaloby inými dôvodmi, konkrétne tým, že nebola podaná námietka
neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní tým, že nebola podaná
žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote 60 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku,
pričom v prejednávanom prípade o tieto skutkové situácie nejde. Ani v jednom zo žalovaným použitýchjudikátov nebolo meritórne rozhodnuté spôsobom, ktorý by vyvracal argument žalobcu, a to napriek
tomu, že žalovaný sa snaží tento dojem navodiť. Túto časť procesnej obrany žalovaného označili
žalobcovia za irelevantnú a uviedli že jediné, čo poskytnuté judikáty preukazujú je pretrvávajúci

modus operandi žalovaného, keď vzhľadom na skutkové stavy v jednotlivých konaniach s najväčšou
pravdepodobnosťou vkladá do svojich zmlúv, dohôd, resp. dodatkov pochybným spôsobom ručiteľské
vyhlásenia, ktoré nemajú dotknuté osoby žiadnu vôľu uskutočniť.

40. Žalobcovia v replike zopakovali tvrdenia o tom, že postup žalovaného pri uzatváraní zmlúv je

porušením zásad poctivého obchodného styku, zneužitím práva a navodením omylu pri prejave vôle
alebo inej vady prejavu vôle. Žalobcovia uviedli, že ostrý rozpor s verejným poriadkom nemusí byť
nutne založený len absurdným hospodárskym následkom v tomto jednom konkrétnom prípade, ale ostrý
rozpor s verejným poriadkom znamená aj opakujúci sa charakter činnosti žalovaného, ktorú prípadné
zamietnutie tohto odvolania môže do určitej miery konvalidovať. Vzhľadom na uvedené zotrval na
návrhu, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

41. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379, § 380 ods.1 a § 385 ods.1
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože nie je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a takýto postup nevyžaduje ani
dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne

vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

42. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil okresný súd: dňa 18.12.2017
bola rozhodcovi doručená žaloba spoločnosti MONEY biznis, s.r.o., Trenčín, IČO: 50 490 460, t. j.
singulárneho právneho predchodcu žalovaného v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cr/3/2018 (ďalej len

„žalovaný“, resp. „singulárny právny predchodca žalovaného“) proti spoločnosti Pharma Design Center,
s. r. o., Bratislava ako žalovanému 1/, t. j. žalobca 1/ v tomto súdnom konaní sp. zn. 64Cr/3/2018 (ďalej
len „žalobca 1/“) a proti Y. U., Bratislava ako žalovanému 2/, t. j. žalobca 2/ v tomto súdnom konaní
sp. zn. 64Cr/3/2018 (ďalej len „žalobca 2/“) o zaplatenie sumy 380.006 Eur s príslušenstvom. Žaloba
bola proti žalobcovi 1/ podaná z titulu nároku na odmenu podľa Mandátnej zmluvy zo dňa 07.10.2016 v

znení jej Dodatku č. 1 zo dňa 13.03.2017 a Dodatku č. 2 zo dňa 14.06.2017 a proti žalobcovi 2/ titulom
ručiteľského záväzku.

43. V Mandátnej zmluve zo dňa 07.10.2016 je uvedené, že zmluva je uzatvorená medzi mandantom,
za ktorého bol označený žalobca 1/, keď súčasne pri označení mandanta je uvedené, že je zastúpený

konateľom, za ktorého bol označený žalobca 2/, a to uvedením mena a priezviska a medzi mandatárom,
za ktorého bol označený žalovaný. Článok I. upravoval Predmet zmluvy, článok II. Lehotu plnenia, článok
III. Odmenu, článok IV. Práva a povinnosti mandatára, článok V. práva a povinnosti mandanta, článok
VI. Ukončenie zmluvy a článok VII. Záverečné ustanovenia, keď podľa článku VII. bod 7.4 Zmluvné
strany a všetci účastníci tejto dohody, vrátane splnomocneného zástupcu veriteľa a konateľa dlžníka

sa dohodli, že okrem tých sporov, pri ktorých to Zákon č. 244/2002 Z. z. Zákon o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „ZoRK“) výslovne vylučuje, budú riešiť vzájomné spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v súvislosti s touto zmluvou alebo v súvislosti s inými právnymi vzťahmi uzatvorenými medzi jej
účastníkmi, či deliktuálnymi a kvázideliktuálnymi obligačnými vzťahmi v rozhodcovskom konaní podľa
ustanoveníZoRKahmotnéhoprávaSlovenskejrepublikypredrozhodcomJUDr.MilanomVojtekom,nar.

11.12.1972,sosídlomJilemnického30,03601Martin,Slovenskárepublika,alebopredinýmrozhodcom,
či rozhodcovským súdom postupom upraveným v § 8 ods. 1 ZoRK (dojednaný spôsob určenia
rozhodcu), na území členského štátu Európskej únie určeným JUDr. Milanom Vojtekom, nar. 11.12.1972,
so sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin. Konanie bude písomné podľa slovenského právneho
poriadku, podľa Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu ARBITRÁŽ (v prípade rozhodovania

rozhodcovským súdom), alebo Rokovacích pravidiel (v prípade rozhodovania rozhodcom) uverejnených
na internetovej stránke www.arbitraz.sk a v obchodno-právnych sporoch podľa
zásad spravodlivosti (§ 31 ods. 4 ZoRK). V závere zmluvy je uvedený text „mandant“ pri ktorom je
nečitateľný podpis a text „Pharma Design Center s. r. o., Y. U., konateľ“ a text „mandatár“, pri ktorom
sa nachádza nečitateľný podpis a odtlačok pečiatky spoločnosti žalovaného a text „PATRIOT GROUP,

s. r. o., U. G., konateľ“.

44. Dňa 13.03.2017 bol uzatvorený Dodatok č. 1 k Mandátnej zmluve zo dňa 07.10.2016. V jeho
úvode je uvedené, že je uzatvorený medzi zmluvnými stranami mandant a mandatár, keď za mandantabol označený žalobca 1/, a to obchodným menom, IČO-m, sídlom a zápisom v obchodnom registri
a súčasne je pri označení mandanta uvedené, že je zastúpený konateľom, za ktorého bol označený
žalobca 2/, a to svojim menom a priezviskom, bydliskom a dátumom narodenia. Podľa článku I. bod

2 Dodatku č. 1 zmluvné strany sa dohodli na nasledovnej zmene mandátnej zmluvy zo dňa 07. 06.
2016: Mení sa: článok III. Práva a povinnosti mandatára, článok IV. Odmena, keď podľa článku IV.
bod 4.3 konateľ mandanta týmto prehlasuje v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, že pokiaľ
mandant nesplní riadne a včas svoj záväzok zaplatiť odmenu mandatárovi, splní tento záväzok za
mandanta, a Ostatné ustanovenia zmluvy zostávajú nezmenené. Článok II. Dodatku č. 1 upravoval

Záverečné ustanovenia, keď podľa článku II. bod 2 Dodatku č. 1 Zmluvné strany a všetci účastníci
tejto zmluvy, vrátane konateľa mandanta sa dohodli, že okrem tých sporov, pri ktorých to zákon
č. 244/2002 Z. z. Zákon o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK) výslovne vylučuje, budú riešiť
vzájomné spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v súvislosti s touto zmluvou alebo v súvislosti
s inými právnymi vzťahmi uzatvorenými medzi jej účastníkmi, či deliktuálnymi a kvázideliktuálnymi
obligačnými vzťahmi v rozhodcovskom konaní podľa ustanovení ZoRK a hmotného práva Slovenskej

republiky pred rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, nar. 11. 12. 1972, so sídlom Jilemnického 30,
036 01 Martin, Slovenská republika, alebo pred iným rozhodcom, či rozhodcovským súdom postupom
upraveným v § 8 ods. 1 ZoRK (dojednaný spôsob určenia rozhodcu), na území členského štátu
Európskej únie určeným JUDr. Milanom Vojtekom, nar. 11. 12. 1972, so sídlom Jilemnického 30, 036
01 Martin. Konanie bude písomné podľa slovenského právneho poriadku, podľa Rokovacieho poriadku

Rozhodcovského súdu ARBITRÁŽ (v prípade rozhodovania rozhodcovským súdom), alebo Rokovacích
pravidiel (v prípade rozhodovania rozhodcom) uverejnených na internetovej stránke www.arbitraz.sk
a v obchodno-právnych sporoch podľa zásad spravodlivosti (§ 31 ods. 4 ZoRK).
V prípadoch upravených ustanovením § 22a ZoRK sa podanie návrhu nedoručuje protistrane. Zmluvné
strany a všetci účastníci tejto dohody sa podrobia rozhodnutiu tohto súdu, pričom jeho rozhodnutie bude

pre zmluvné strany a účastníkov tejto dohody záväzné. V závere dodatku je uvedený text „mandant“,
následne vynechaný priestor na podpis, pri ktorom je nečitateľný podpis a nasleduje predtlačený text
„Pharma Design Center, s. r. o. v z. Y. U., konateľ a konateľ“.

45. Dňa 14.06.2017 zmluvné strany uzatvorili Dodatok č. 2 k Mandátnej zmluve zo dňa 07.10.2016, keď

v úvode je uvedené, že je uzatvorený medzi zmluvnými stranami mandant a mandatár, keď za mandanta
bol označený žalobca 1/, a to obchodným menom, IČO-m, sídlom a zápisom v obchodnom registri
a súčasne je pri označení mandanta uvedené, že je zastúpený konateľom, za ktorého bol označený
žalobca 2/, a to svojim menom a priezviskom, bydliskom a dátumom narodenia. Podľa článku I. bod 2
Dodatku č. 1 zmluvné strany sa dohodli na nasledovnej zmene mandátnej zmluvy zo dňa 07. 06. 2016:

Mení sa: článok III. Práva a povinnosti mandatára, článok IV. Odmena, keď podľa článku IV. bod 4.5
konateľ mandanta týmto prehlasuje v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, že pokiaľ mandant
nesplní riadne a včas svoj záväzok zaplatiť odmenu mandatárovi, splní tento záväzok za mandanta, a
Ostatné ustanovenia zmluvy zostávajú nezmenené.

46. Dňa 04. 05. 2018 rozhodca vydal rozhodcovský rozsudok sp. zn. R143/2017, ktorého výrok znel
(poznámka: procesné postavenie je uvádzané podľa procesného postavenia strán v rozhodcovskom
konaní):
I. Rozhodca pripúšťa, aby z konania vystúpil žalobca, spoločnosť MONEY Biznis, s. r. o., Palackého
85/5, 911 01 Trenčín, IČO: 50 490 460 a do konania na miesto žalobcu vstúpila spoločnosť PATRIOT

GROUP, s. r. o., Legionárska 7158/5, 911 01 Trenčín, IČO: 45 407 657.
II. Žalovaní v rade 1/ a rade 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku sumu 250 000,--Eur. V prevyšujúcej časti 130 006,-- Eur rozhodca žalobu
zamieta.
III. Žalovaní v rade 1/ a v rade 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne v lehote do 3 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku úroky z omeškania vo výške 17,6 % ročne odo dňa 05. 10. 2017 zo
sumy 250 000,-- Eur do zaplatenia. V prevyšujúcej úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy
130 006,-- Eur rozhodca žalobu zamieta.
IV. Žalovaní v rade 1/ a v rade 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne v lehote do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % denne odo dňa 05. 10. 2017 zo

sumy 250 000,-- Eur do zaplatenia. V prevyšujúcej zmluvnej pokute vo výške 0,2 % denne zo sumy 130
006,-- Eur rozhodca žalobu zamieta.V. Žalovaní v rade 1/ a rade 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne v lehote do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku trovy právneho zastúpenia 3 183,66 Eur na účet právneho zástupcu
žalobcu.

VI. Žalovaní v rade 1/ a v rade 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne v lehote do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku trovy konania 19 503,12 Eur. V prevyšujúcej nároku na trovy konania
rozhodca žalobu zamieta.

47. Podľa § 40 ods.1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK), tuzemský

rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka
rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak
a) účastník rozhodcovského konania preukáže, že
1. nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s
právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva
uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,

2. nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebo že mu nebolo
umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní,
3. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva,
alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozsudok prekračuje dosah dohovoru
o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo

veciach podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach,
ktoré nie sú mu podrobené, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti,
4. rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým
účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie
rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto

zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej alebo
b)súdzistí,žesúdôvody,prektorébyboliodopretéuznanieavýkoncudziehorozhodcovskéhorozsudku
aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.

48. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, v ktorom okresný súd podrobne a vyčerpávajúco reagoval na námietky vznesené v konaní
žalobcom a v záujme hospodárnosti odôvodnenie uvedené okresným súdom odvolací súd neopakuje,
iba naň v konkrétnostiach poukazuje.

49. Žalobcovia sa v konaní domáhali rozhodnutia o zrušení rozhodcovského rozsudku v zmysle ust. §

40 ods.1 písm. a), body 1, 3 a 4 ZRK.

50. V zmysle žaloby mal byť dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a)
bod 1 a 3 ZRK daný tým, že rozhodcovská doložka nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky, nakoľko v prejave vôle bol prítomný omyl zmluvnej strany. Okresný súd správne

preskúmal predloženú mandátnu zmluvu, ktorej súčasťou bola rozhodcovská doložka, rovnako ako
Dodatok č. 1 a č. 2 k mandátnej zmluve. Ako vyplynulo z písomných podaní strán aj zo zisteného
skutkového stavu, žalobcovia tvrdenie, že mandátnu zmluvu, resp. dodatky k mandátnej zmluve
uzatvárali v subjektívnom omyle, žiadnym spôsobom nepreukázali. Námietka o uvedení do omylu ostala
iba v rovine tvrdenia.

51. Spôsob, akým žalovaný 2/ (ktorý právne dokumenty podpísal v mene svojom a zároveň v mene
žalovaného 1/) subjektívne vyhodnotil text mandátnej zmluvy a text dodatkov, sa ani iným spôsobom,
než verbálnym deklarovaním v konaní prezentovať nedá. Okresný súd však bol povinný posúdiť proces
uzatvárania zmluvy vzhľadom na objektívne zistené skutočnosti. Objektívne zistené bolo, že žalovaný

2/, ktorý právny úkon mandátnej zmluvy, ako aj dodatkov k mandátnej zmluve uzatváral, bol so znením
týchto právnych úkonov oboznámený. Vzhľadom na obchodnoprávny charakter zmluvného vzťahu si
mal byť vedomý následkov, ktoré nastanú uzavretím právneho úkonu v znení, ktorý je obsiahnutý v
danom právnom úkone.

52. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že už v Mandátnej zmluve, ktorú zmluvné strany uzavreli
dňa 07.10.2016, teda ešte predtým ako bol dňa 13.03.2017 uzavretý sporný Dodatok č. 1, zmluvné
strany výslovne uviedli, že zmluvné strany (žalobca 1/ a žalovaný) a všetci účastníci tejto dohody
vrátane splnomocneného zástupcu veriteľa a konateľa dlžníka (teda vrátane žalobcu 2/) sa dohodli, žev rozhodcovskom konaní pred rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom budú riešiť vzájomné spory, ktoré
medzi nimi vznikli alebo vzniknú v súvislosti s touto zmluvou alebo v súvislosti s inými právnymi vzťahmi
uzatvorenými medzi jej účastníkmi či už deliktuálnymi a kvázi deliktuálnymi obligačnými vzťahmi. Z

uvedeného vyplýva, že rozhodcovská doložka bola pri uzavretí mandátnej zmluvy dojednaná pre všetky
spory, ktoré z tejto mandátnej zmluvy vznikli, teda aj zo sporov, ktoré by vznikli v rámci dodatkov
uzavretých neskôr k tejto zmluve. Z tohto uhla pohľadu už ani nebolo nevyhnutné uviesť rozhodcovskú
doložku v jednotlivých dodatkoch. V Dodatku č. 1 zo dňa 13.03.2017 je rozhodcovská doložka
vymedzená rovnakým spôsobom. Vyplýva z nej, že zmluvné strany (žalobca 1/ a žalovaný) a všetci

účastníci tejto zmluvy vrátane konateľa mandanta (žalobca 2/) sa dohodli, že všetky spory vzniknuté
s touto zmluvou budú riešiť pred rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom. Znenia oboch rozhodcovských
doložiek sú jasné, zreteľné a presným spôsobom vymedzujú okruh subjektov, ktoré sa dohodli na znení
rozhodcovskej doložky. Aj vzhľadom na časový posun medzi uzavretím rozhodcovskej doložky v rámci
mandátnej zmluvy (07.10.2016) a uzavretím rozhodcovskej doložky v rámci Dodatku č. 1 (13.03.2017) je
zrejmé, že všetky zúčastnené strany mali dostatočný časový priestor uvedomiť si obsah rozhodcovskej

doložky. V rozhodcovskej doložke je zreteľne uvedené na aké spory sa táto doložka vzťahuje a je v nej
uvedený aj výpočet subjektov, ktoré sa podriaďujú rozhodcovskému konaniu. Z objektívneho hľadiska
tak okresný súd dospel k správnemu záveru, ak nezistil dôvody, pre ktoré by rozhodcovská doložka
v takomto znení mala trpieť vadami spôsobujúcimi jej neplatnosť a správne tiež dospel k záveru, že
rozhodcovská doložka bola uzavretá platne v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

53. Žalobcovia sa v konaní domáhali toho, že Dodatky k mandátnej zmluve sú neplatné z dôvodu, že
žalovaný 2/, ktorý pri ich uzatváraní konal v mene žalovaného 1/ aj vo svojom mene, bol uvedený do
omylu. Omyl v motivácii však nie je tým druhom omylu, ktorý spôsobuje relatívnu neplatnosť právneho
úkonu. Ak sa zmluvná strana právnym úkonom platne zaviaže na povinnosť, ktorá sa jej následne

javí ako pre ňu nevýhodná, ale pri uzatváraní právneho úkonu navonok deklarovala vôľu právny úkon
uzavrieť, nemôže sa následne domáhať toho, že takýto právny úkon vlastne nemala na mysli a že
zmluvu uzavrela „omylom“. Omyl je v zmysle § 49a OZ dôvodom relatívnej neplatnosti právneho úkonu
iba za predpokladu, že konajúca osoba ho urobila v omyle vzhľadom na skutočnosť podstatnú pre
uzavretie právneho úkonu, pričom zároveň tento omyl vyvolala tá osoba, s ktorou je právny úkon

uzatváraný. V danom prípade však text Dodatku č. 1 a Dodatku č. 2 bol konateľovi žalovaného 1/ známy,
nepoprel že by sa s ním mohol oboznámiť, jeho obsahu ako osoba konajúca v obchodnoprávnych
vzťahoch s odbornou starostlivosťou (§ 135a ods. 1 ObZ) rozumieť mal a ak nerozumel, nemal právny
úkon v mene žalovaného 1/ uzavrieť. Nie je následne možné domáhať sa popretia uzavretia zmluvy
s jednostranným tvrdením, že tento právny úkon uzavrel „omylom“. Samotný omyl v pohnútke pritom

neplatnosť právneho úkonu nespôsobuje. Druhá zmluvná strana, voči ktorej bol právny úkon urobený,
môže dôvodne predpokladať v zmysle zásady pacta sunt servanda, že vôľa, navonok deklarovaná
zmluvnými stranami pri uzatváraní zmluvy, je naozaj ich vôľou.

54. Okresný súd následne vyhodnocoval, či rozhodcovská doložka zaväzuje nielen žalobcu 1/, ale aj

žalobcu 2/. Žalobcovia v priebehu konania pred okresným súdom, rovnako ako v odvolacom konaní
zotrvali na stanovisku, že rozhodcovská doložka nezaväzuje žalobcu 2/ a preto v rozhodcovskom konaní
nemohol byť riešený spor, výsledkom ktorého by mohlo byť zaviazanie žalobcu 2/ voči žalovanému. V
tejto súvislosti je kľúčovým obsah bodu IV bod 4.3 Dodatku č. 1 k Mandátnej zmluve zo dňa 07.10.2016.
Obsahom citovaného bodu dodatku je záväzok konateľa mandanta (žalobca 2/), ktorý týmto prehlásil v

zmysle § 303 a nasl. ObZ, že pokiaľ mandant (žalobca 1/) nesplní riadne a včas svoj záväzok zaplatiť
odmenu mandatárovi (žalovaný), splní (žalobca 2/) tento záväzok za mandanta (žalobca 1/). Uvedené
vyhlásenie predstavovalo prevzatie ručiteľského záväzku, ktorým bol založený právny vzťah priamo
medzi žalobcom 2/ a žalovaným z titulu ručenia.

55.Zároveňžalobca2/akokonateľmandantauzavrelvzmysleboduIIrozhodcovskúdoložku,vktorejsa
dohodol so žalovaným, že akékoľvek spory vyplývajúce z právneho vzťahu založeného Dodatkom č. 1 k
mandátnej zmluve budú predmetom rozhodcovského konania. K otázke, či je potrebné, aby zmluva bola
podpísaná každým subjektom zúčastneným na uzatváraní právneho vzťahu zvlášť, alebo či postačuje
len jeden podpis tej istej osoby, ktorá vystupuje zároveň ako konateľ mandanta a zároveň ako ručiteľ

za mandanta, odvolací súd zhodne so žalovaným odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1ObdoV/87/2007, ako aj na doterajšiu súdnu prax, ktorá je rozhodnutiach krajského súdu ako súdu
odvolacieho zhodná s názorom Najvyššieho súdu SR v citovanom rozhodnutí. Námietka, že citované
rozhodnutie sa v danej veci použiť nedá, pretože v ňom prevzal ručiteľský záväzok spoločník spoločnosti(kým žalovaný 2/ je konateľom a nie spoločníkom) je nedôvodná, pretože súd odkazuje na riešenie
základnej právnej otázky citovaného judikátu, či stačí ak osoba, ktorá koná ako predstaviteľ rôznych
subjektov, umiestni na písomný právny úkon iba jeden svoj podpis.

56. Žalobca 2/ bol v mandátnej zmluve, rovnako ako v dodatku k mandátnej zmluve vymedzený ako
osoba „zastupujúca žalobcu 1/“ a táto osoba (konateľ mandanta) výslovne prevzala ručiteľský záväzok
za mandanta a rovnako táto istá osoba (konateľ mandanta) bola stranou dohodujúcou rozhodcovskú
doložku. Zo znenia ručiteľského vyhlásenia, ako aj zo znenia rozhodcovskej doložky teda vyplýva, že

žalobca 2/ ako konateľ žalobcu 1/ prevzal na seba ručiteľský záväzok a zároveň súhlasil s tým, aby spory
vyplývajúce z tohto ručiteľského záväzku boli prejednávané pred rozhodcovským súdom dojednaným
stranami. Uvedené skutočnosti potvrdil žalobca 2/ svojim podpisom, ktorý sa nachádza aj na mandátnej
zmluve aj na Dodatku č. 1 k nej.

57. Skutočnosť, že podpis žalovaného 2/ sa na Mandátnej zmluve a na Dodatkoch č. 1 a 2 nachádza

jedenkrát a nie samostatne dvakrát potom v súvislosti s vyššie cit. rozhodnutím Najvyššieho súdu SR
nie je možné vykladať tak, že by záväzok žalobcovi 2/ nevznikol. Žalobca 2/ podpísal Dodatok č. 1 s
vymedzením obchodného mena žalobcu 1/ v.z. Y., konateľ a konateľ. Z uvedeného je zrejmé, že tento
podpis umiestnil na zmluvu ako konateľ žalobcu 1/, teda ako osoba ktorá koná v mene žalobcu 1/.
Zároveň konateľ žalobcu 1/ urobil v Dodatku ručiteľské vyhlásenie a v rozhodcovskej doložke súhlasil

s tým, že prípadné spory (z ručiteľského vyhlásenia) budú prejednávané pred rozhodcovským súdom,
čo rovnako potvrdil svojim podpisom. Podpis umiestnil na Dodatok jedenkrát, čo však stačí, pretože
umiestnením podpisu potvrdil všetky údaje a záväzky nachádzajúce sa v dodatku - tie ktoré preberal
ako štatutárny orgán žalovaného 1/ aj tie, ktoré preberal ako ručiteľ za žalovaného 1/. Z uvedeného
vyplýva, že rozhodcovská doložka sa vzťahovala aj na spory z ručenia a teda aj na prejednanie nároku

uplatneného žalovaným v rozhodcovskom konaní voči žalobcovi 2/ ako ručiteľovi z mandátnej zmluvy.

58. Žalobcovia sa v odvolaní domáhali právnej istoty ohľadom rozhodnutí súdov pri posudzovaní
platnosti ručiteľského záväzku a na neho nadväzujúcej rozhodcovskej doložky s poukazom na
rozhodnutia exekučného súdu a s poukazom na rozhodnutie v spore o zrušení spotrebiteľského

rozhodcovského rozsudku. Exekučné konania a konania o zrušení spotrebiteľského rozhodcovského
rozsudku však nie sú konaniami o zrušenie rozhodcovského rozsudku v obchodných vzťahoch.
Naopak, ustálená judikatúra Krajského súdu v Banskej Bystrici nastolenú otázku vzniku ručiteľského
záväzku konateľom a vzniku rozhodcovskej doložky vzťahujúcej sa na ručiteľský záväzok konateľa
rieši v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 1ObdoV/87/2007, v tejto súvislosti je možné

poukázať napr. na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43Cob/115/2015, obdobná
situácia 43Cob/127/2012, 43Cob/236/2013, 43CoR/5/2018. Okresný súd preto postupoval so znalosťou
rozhodovania odvolacieho súdu a preto princíp právnej istoty v tomto prípade narušený nebol.

59. Pomerne rozsiahla časť žaloby, ako aj argumentov prezentovaných v odvolacom konaní sa týkala

námietky, že rozhodca v rozhodcovskom konaní nesprávne vyhodnotil zistené skutočnosti, pričom podľa
názoru žalobcu nerozhodoval v súlade s predpismi hmotného práva. Ako okresný súd správne poukázal,
v prípade žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku už všeobecný súd neskúma uplatnený nárok
v zmysle predpisov hmotného práva a posudzuje iba to, či boli splnené podmienky pre prejednanie a
rozhodnutie veci v rámci rozhodcovského konania a či toto rozhodcovské konanie prebiehalo v zmysle

§ 40 ods.1 písm. a) ZRK spôsobom, dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania. V tomto prípade
totiž ide o žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný v konaní podľa Zákona
o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z. Prípadnú nesprávnu aplikáciu predpisov hmotného práva
pritom súd môže vyhodnocovať iba v prípade žaloby o zrušenie spotrebiteľského rozhodcovského
rozsudku, kedy je všeobecný súd oprávnený zistiť, či rozhodca správne aplikoval ustanovenia smerujúce

na ochranu spotrebiteľa. Takýto stupeň ochrany sa však v prípade žalôb o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov,ktorénemajúspotrebiteľskýcharakter,neaplikujeasúdniejeoprávnenýpreskúmavaťpostup
rozhodcu z hľadiska hmotného práva, teda nezisťuje, či rozhodca v rozhodcovskom konaní rozhodol
vecne správne. Samotný princíp rozhodcovského konania totiž vychádza z dôvery sporových strán
voči rozhodcovi. Uzavretie rozhodcovskej doložky je aktom zmluvnej autonómie zmluvných strán, ktoré

nemusia pristúpiť k takémuto usporiadaniu riešenia prípadných budúcich sporov. Pre riešenie sporov z
podnikateľských vzťahov sú príslušné všeobecné súdy, ktoré by takýto spor o zaplatenie riešili v rámci
obchodnej agendy. Ak sa žalobcovia rozhodli, že uprednostnia riešenie sporu pred rozhodcom, zároveň
tým vyjadrili vôľu rešpektovať rozhodcovský rozsudok a v súlade s týmto predpokladom už Zákon orozhodcovskom konaní následne preskúmanie vecného rozhodnutia rozhodcu pripúšťa iba vzhľadom
na prípadné narušenie verejného poriadku, ale nie vzhľadom na opätovné preskúmanie rozhodnutia
z hľadiska hmotného práva. Ani odvolací súd sa preto nezaoberal tvrdeniami žalobcov o tvrdenej

špekulatívnosti pohľadávky žalovaného alebo o námietke voči rozhodnutiu o trovách rozhodcovského
konania.

60. Okresný súd sa v napadnutom rozhodnutí správne ex offo zaoberal aj otázkou, či boli dané dôvody,
pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, teda či by jeho uznania

a výkon bol v rozpore s verejným poriadkom a správne tiež dospel k záveru, že tomu v prejednávanom
prípade tak nie je. V nadväznosti na odôvodnenie okresného súdu sa začali žalobcovia domáhať toho,
že rozhodnutie v rozhodcovskom konaní je spôsobilé založiť rozpor s verejným poriadkom Slovenskej
republiky. Vzhľadom na to, že v prejednávanom prípade napadnutý rozhodcovský rozsudok deklaruje
vzájomné práva a povinnosti subjektov zo súkromnoprávneho vzťahu založeného mandátnou zmluvou,
rozpor s verejným poriadkom preskúmaval okresný súd v súlade so zámerom zákonodarcu. Ako

uvádza dôvodová správa k Zákonu o rozhodcovskom konaní, pojem verejný poriadok by sa v súlade
s medzinárodnou praxou mal vykladať reštriktívne a s ohľadom na záujem podporovať rozhodcovské
konanie najmä v oblasti medzinárodného obchodu. Zrušenie pre rozpor s verejným poriadkom bude
adekvátnym prostriedkom nápravy v prípadoch, kedy rozhodcovské konanie bolo ovplyvnené trestným
činom rozhodcu, znalca alebo svedka alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci. Z citovaného

zneniadôvodovejsprávyvyplýva,žeakrozhodcanerozhodnevsúladesočakávaniamizmluvnýchstrán,
ktoré uzavreli rozhodcovskú doložku, táto skutočnosť sama o sebe nie je dôvodom pre jeho zrušenie
z dôvodu rozporu s verejným poriadkom. Žalobcovia zároveň nepreukázali, že by v rozhodcovskom
konaní nastala taká skutočnosť, ktorá by vzhľadom na rozhodcovské konanie predstavovala rozpor
s verejným poriadkom. Prípadné nedostatky odôvodnenia rozhodnutia, dokonca ani prípadné vecne

nesprávne rozhodnutie totiž nie je samo o sebe dôvodom na konštatovanie rozporu rozhodcovského
konania s verejným poriadkom.

61. Žalobcovia sa domáhali zrušenia rozhodcovského rozsudku aj z dôvodu, že nebola správne
aplikovaná zásada spravodlivosti, pričom mali za to, že nie je zrejmé, akým spôsobom rozhodca zásady

spravodlivosti aplikoval. V tejto súvislosti sa okresný súd zaoberal odôvodnením rozhodcovského
rozsudku a zdôraznil, že v danom prípade nebolo sporné, že priamo v rozhodcovskej doložke
bolo dojednané aj právo rozhodcu rozhodovať podľa zásad spravodlivosti. Obsah pojmu „zásady
spravodlivosti“ napĺňa konkrétny rozhodca pri posudzovaní predloženého sporu, kedy má v zmysle
svojho najlepšieho vedomia a svedomia rozhodnúť tak, aby rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový

stav odrážalo spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi sporovými stranami. Práve tým, že zmluvné
strany v rozhodcovskej doložke tento spôsob vedenia rozhodcovského konania dojednajú, prejavujú
rozhodcovi dôveru, že je odborne a morálne spôsobilý pri rozhodovaní postupovať nielen v zmysle
písanéhopráva,aleajvzmysle„zásadspravodlivosti“ktorévdanomkonkrétnomprípadedokoncamôžu
do určitého stupňa modifikovať aj ustanovenia písaného práva. Ak samotné rozhodovanie podľa zásad

spravodlivosti bolo žalobcami dojednané rozhodcovskou doložkou, jeho aplikácia bola v súlade s § 40
ods.1 písm. a) bod 4 ZRK rozhodovaním spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania.
To, či zásady spravodlivosti rozhodca aplikoval skutočne spravodlivo už všeobecný súd nie je oprávnený
preskúmavať, pretože by išlo o preskúmanie hmotnoprávnych dôvodov vedúcich k rozhodnutiu.

62. Žalobcovia v odvolaní namietli, že okresný súd nevykonal výsluch Y. U. vzhľadom na tvrdenie,
že k uzavretiu Dodatkov pristúpila v omyle. Y. U. ako konateľ žalobcu 1/ a zároveň ako žalovaná 2/
prezentovala svoje vyjadrenia opakovane v písomných vyjadreniach, takže okresný súd rovnako ako
odvolací súd bol oboznámený so všetkými jej tvrdeniami, vrátane tvrdenia o okolnostiach uzavretia
Zmluvy a Dodatkov v súvislosti s uvedením do omylu, ku ktorému navrhla vykonať dôkaz vlastným

výsluchom. Verbálne deklarovanie písomných vyjadrení nie je vykonaním dôkazu, ktorým by sa v
konaní osvedčili nové skutočnosti podstatné pre zistenie skutkového stavu. Zároveň sa okresný súd v
odôvodnení rozhodnutia vysporiadal s tvrdeniami, ktoré Y. U. v pozícii štatutárneho zástupcu žalovaného
1/vpozíciižalovaného2/vkonaníprodukovala,takžejejneodňalprávokonaťpredsúdom.Všeobecneje
možné konštatovať, že sporové strany navrhujú vykonanie dôkazov, avšak o tom, ktoré dôkazy skutočne

budú vykonané, rozhoduje súd. Ak súd dospeje k záveru, že vykonanie dôkazu nie je pre objasnenie
tvrdených skutočností prínosné, pretože nemôže poskytnúť nové informácie v konaní, je postup, kedy
takýto dôkaz nevykoná, v súlade s účelom hospodárnosti konania.63. Keďže odvolací súd je v zmysle § 380 ods.1 CSP odvolacími dôvodmi viazaný, rozhodnutie
okresného súdu preskúmal iba z dôvodov uvedených v odvolaní.

64. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vo
výroku vecne správne, preto ho podľa § 387 CSP potvrdil.

65. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalovanému voči žalobcovi 1/ a žalovanému voči žalobcovi

2/, pretože žalobcovia neboli v odvolacom konaní úspešní. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne v súlade § 262 ods. 2, v nadväznosti na § 251 Civilného sporového poriadku súd prvej
inštancie.

66. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).