Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 7, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/100/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118010176
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2118010176.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Kataríny Batisovej, v trestnej veci obžalovaného X. B., nar. XX.XX.XXXX
v K., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. h) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
34T/6/2018-288 zo dňa 10.02.2020, na verejnom zasadnutí konanom dňa 08.03.2022 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného X. B., nar. XX.XX. XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 34T/6/2018-288 zo dňa 10.02.2020 bol
obžalovaný X. B., nar. XX.XX.XXXX v K., trvale bytom F. č. XXX uznaný vinným z prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného
zákona, na tom skutkovom základe,

že

dňa 25.01.2017 asi o 14:00 hod v K. na ulici Tamaškovičova v smere od ulice Nitrianska viedol
ako vodič osobného motorového vozidla zn. Audi A8 s ev. číslom TT884EU, pričom pri križovatke
ulíc Tamaškovičova a Bulharská nedal prednosť chodkyni maloletej H.P. narodenej v roku XXXX

predchádzajúcej cez priechod pre chodcov v smere od areálu nemocnice k predajni Jednota, následkom
čoho s vozidlom s pravým predným zrkadlom narazil do ľavej strany tela chodkyne, čím maloletá H.P.
utrpela ťažké zranenia, a to pomliaždenie, hematóm a odreninu čelovej oblasti hlavy vľavo, krvácanie
podtvrdúplenu(SDH-subdurálnyhematóm)včelovejoblastivľavo,pomliaždenieakrvácaniedomozgu
v čelovej oblasti vľavo, viac úlomkovú zlomeninu ľavej čelovej kosti s posunom úlomkov a krvácaním do
čelovej a čuchovej prínosovej dutiny, zlomeninu chirurgického krčka ľavej ramennej kosti s posunom

úlomkov s dobou liečby 4 až 6 mesiacov, čím svojim konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e),
písm. f) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. j), §
38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 49
ods.1písm.a)Trestnéhozákonaokresnýsúdobžalovanémuvýkontrestuodňatiaslobodypodmienečne

odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu v trvaní 36 (tridsaťšesť)
mesiacov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil obžalovanému trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 3 (tri) roky.

O náhrade škody rozhodol okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku tak, že obžalovanému
uložil povinnosť nahradiť poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. so sídlom Panónska cesta

2, Bratislava - Petržalka, 851 04, IČO: 35 937 874, škodu vo výške 12.883,42- eur, poškodenej O. X.,
nar. XX.XX.XXXX v K., trvale bytom T. V. XX, K. škodu vo výške 13.245,- eur. Zároveň podľa § 288 ods.2 Trestného poriadku poškodenú O. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. V. XX, K. odkázal so zvyškom
náhrady škody na civilný proces.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 288-296.

Z obsahu spisu vyplýva, že prokurátorka Okresnej prokuratúry Trnava podala dňa 19.01.2018 na
Okresný súd Trnava obžalobu na obžalovaného pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na
zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného

zákona na skutkovom základe obžaloby bez jeho zmeny. Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal
dokazovanie výsluchom obžalovaného, splnomocnenkyne poškodenej, oboznámením sa s listinnými
dôkazmi, a to nákladmi na poskytnutú zdravotnú starostlivosť poškodenej maloletej, zápisnicou o
výsluchu poškodenej z prípravného konania, výsluchu svedka - brata poškodenej z prípravného
konania, odpisom z registra trestov na obžalovaného, výpisom z registra priestupkov na obžalovaného,
záznamom dopravnej nehody, zápisnicou o obhliadke miesta nehody, ako aj znaleckými posudkami

znalcov Ing. Martina Lukášika, Ing. Ľubomíra Huju PhD., MUDr. Mariána Nosáľa. Z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že obžalovaný svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej
podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona. Okresný súd si pre rozhodnutie osvojil závery
znaleckého posudku Ing. F. E., práve preto, že tento znalec v znaleckom posudku spracoval i možnosti

zabránenia vzniku dopravnej nehody, na rozdiel od znaleckého posudku znalca Ing. Ľubomíra Huju
PhD.. Z tohto znaleckého posudku vyplýva, že príčinou dopravnej nehody bola tak nesprávna technika
chôdze poškodenej ako aj nesprávna technika jazdy obžalovaného ako vodiča. Pokiaľ však ide o
obžalovaného, jeho výpovede vo vzťahu k priebehu nehody znalec označil ako nepravdepodobné a
vysoko nepravdepodobné. K dopravnej nehode došlo a priechode pre chodcov, pričom obžalovaný

vzhľadom na svoj vek, dĺžku vodičského oprávnenia a vodičské skúsenosti nielenže mohol ale mal
dbať na zvýšenú opatrnosť voči poškodenej - maloletému dieťaťu. Poškodená v čase dopravnej nehody
nemala ani 10 rokov, v tomto veku nebolo možné spravodlivo očakávať, že poškodená správne odhadne
rýchlosť vozidla. Práve naopak, zvýšenú pozornosť mal dodržať práve obžalovaný, jeho povinnosťou
bolo usúdiť, že poškodená chce použiť priechod pre chodcov, mal pohybu poškodenej venovať potrenú

pozornosť, znížiť rýchlosť. To, že poškodená vstupom na priechod pre chodcov vytvorila kolíznu situáciu
nemá vplyv na zavinenie obžalovaného. Svojim konaním obžalovaný o.i. porušil dôležitú povinnosť v
zmysle § 138 písm. h) Trestného zákona, pričom skutok spáchal z vedomej nedbanlivosti v zmysle §
16 písm. a) Trestného zákona.

Pokiaľ ide o trest, okresný súd pri ukladaní trestu zohľadnil spôsob spáchania činu, jeho následok,
zavinenie, poľahčujúce ako aj priťažujúce okolnosti. U obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť
podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, nezistiac žiadnu priťažujúcu okolnosť. Preto postupom podľa §
38 ods. 2 a ods. 3 Trestného zákona znížil hornú hranicu trestnej sadzby o 1/3 tak, že trest ukladal
v upravenej trestnej sadzbe 1 rok až 3 roky a 8 mesiacov. Okresný súd mal za to, že obžalovanému

nie je potrebné ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní
18 mesiacov, s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby v trvaní 36 mesiacov. Vzhľadom
na závažné porušenie dopravných predpisov okresný súd uložil obžalovanému aj trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá po dobu 3 rokov.

O náhrade škody okresný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom
pojednávaní (č.l. 287 rub), a to voči všetkým výrokom ako aj konaniu, ktoré vydaniu rozsudku
predchádzalo. Odvolanie odôvodnil prostredníctvom obhajcu na (č.l. 299).

Obžalovaný namieta postup okresného súdu, keď neprihliadol na znalecký posudok č. 31/2018 z
dôvodu, že tento neobsahuje možnosť obžalovaného zabrániť kolízií s poškodenou, pričom o výhradách
obžalovaného neupovedomil. Pokiaľ by obžalovaný mal vedomosť o tom, že súd pri rozhodovaní z
uvedeného dôvodu na tento znalecký posudok neprihliadne, zabezpečil by jeho doplnenie o uvedený

nedostatok. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo okresný súd okrem možnosti
zabránenia dopravnej nehode obžalovaným neskúmal aj možnosť zabránenia dopravnej nehody
poškodenou. Poukazuje na to, že obaja znalci sa zhodli v tom, že rozhodujúcou príčinou vzniku
dopravnej nehody bola nesprávna technika chôdze poškodenej. Podľa názoru okresného súdu malobžalovanýriskovaťstratuovládateľnostivozidla,kedybysamoholdostaťdonekontrolovateľnejsituácie
(šmyku, otočky, prevrátenia) v dôsledku čoho by následky dopravnej nehody mohli byť niekoľkonásobne
závažnejšie, až smrteľné. Okresný súd nebol oprávnený svojim postupom znevážiť celý znalecký

posudok č. 31/2018, a to za situácie, kedy bol tento vypracovaný v technickej oblasti , ku ktorej
sú potrebné odborné znalosti z oblasti cestnej dopravy, techniky a dynamiky. Pokiaľ ide o výpoveď
maloletej poškodenej o priebehu dopravnej nehody pokiaľ ide o miesto, na ktorom stála, okresný súd
so osvojil to, že maloletá stála na mieste, kde začínajú biele čiary, t.j. stála na krajnici. Obaja znalci
však konštatovali, že maloletá poškodená stála na chodníku pred priechodom pre chodcov. Samotná

poškodená vo svojej výpovedi uviedla, že stála na chodníku pred priechodom pre chodcov. Okresný
súd si sám upravil dôkazy a tieto interpretoval v rozpore s ich obsahom, to všetko v neprospech
obžalovaného. Maloletá sama jednoznačne uviedla, že stála pred priechodom pre chodcov, pričom
pokiaľ by súd mal pochybnosti o tejto otázke, mal možnosť maloletú predvolať a vypočuť ju, čo
však neurobil. Namiesto toho nahradil jej vyjadrenie svojimi ničím nepodloženými úvahami. Podľa
obžalovaného sú tu pochybnosti o tvrdení poškodenej o tom, že sa táto pred vstupom na priechod

pre chodcov pozrela vľavo, vpravo a ešte raz vľavo, pretože pokiaľ by sa tak stalo, bezpochyby by
musela vidieť vozidlo obžalovaného. Poškodená však uviedla, že žiadne vozidlo nevidela. Z vykonaného
dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že poškodená nestála na krajnici, ale stála na chodníku
pred priechodom pre chodcov, pričom pri vstupe na priechod pre chodcov sa nepresvedčila, či tak
môže urobiť bez nebezpečenstva. Obžalovaný ďalej poukazuje na § 4 ods. 1 písm. e) a f) zákona č.

8/2009 Z.z., ktoré je len všeobecným pravidlom pričom toto nie je možné aplikovať na každú situáciu
v doprave. Toto ustanovenie je zároveň potrebné vnímať izolovane od § 53 ods. 1, ods. 2 a ods.
4 zákona č. 8/2009 Z.z. Tento zákon však všeobecnú povinnosť vodiča predvídať každé porušenie
povinnosti chodcov neobsahuje a rovnako nie je možné od vodiča spravodlivo žiadať, aby vždy a za
každých okolností predvídal každé porušenie povinnosti každého chodca, cyklistu, dôchodcu, dieťaťa.

Okresný súd sa nezaoberal ani tým, prečo sa maloletá poškodená pred vstupom na priechod pre
chodcov nepresvedčila, či vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel nemôže cez
vozovku prejsť bezpečne. Navyše poukazuje aj na to, že obžalovaný pred dopravnou nehodou nemal
žiadnu vedomosť o veku maloletej poškodenej, preto nemohol vedieť, že táto nevyhodnotí situáciu
na vozovke správne. Predpokladá, že maloletá takmer denne chodila po rovnakej trase, mala vedieť

ako sa má správať chodec. Pokiaľ ide o znalecký posudok č. 20/2017, v tomto smere si okresný súd
opätovne vybral závery, ktoré svedčali v neprospech obžalovaného a prispôsobil ich dôkaznej situácií.
Zo záznamu dopravnej nehody je zrejmé, že obžalovaný sa snažil stretu s poškodenou vyhnúť nielen
brzdením ale aj zmenou jazdy smerom doľava, pričom aj napriek tomuto manévru zasiahol poškodenú
pravým spätným zrkadlom. Obžalovaný má 60 rokov, ide o bežného vodiča, nejde o automobilového

pretekára. Nestotožňuje sa ani s vyhodnotením odstránenia rozporov vo výpovedí obžalovaného, ktorú
zmenu okresný súd považoval za nevieryhodnú. Poškodená v prípravnom konaní uviedla, že stála pred
priechodom pre chodcov, na mieste, kde začínajú biele čiary. Obžalovaný videl poškodenú stáť na
chodníku pred priechodom pre chodcov a nie na samotnom priechode, pričom pokiaľ ide o nepatrné
rozpory vo výpovedi, išlo len o nepresnosť vo vyjadrovaní, ktorú ani vyšetrovateľ nepovažoval za

potrebné bližšie objasniť. Obžalovaný sa nestotožňuje ani s posúdením zavinenia obžalovaného. Aj
napriek tomu, že obaja znalci konštatovali ako príčinu kolízie správanie sa poškodenej, ktorá nesprávne
vyhodnotila situáciu na vozovke, okresný súd pričítal zavinenie práve obžalovaného. Okresný súd sa
vôbec nezaoberal princípom obmedzenej dôvery v doprave, podľa ktorého sa vodič motorového vozidla
môže spoliehať na to, že ostatní účastníci, a to aj chodci budú dodržiavať pravidlá cestnej premávky.

Obžalovaný nevytvoril kolíznu situáciu, jeho technika jazdy nebola tým prvkom nehodového deja, ktorý
bol pre vznik dopravnej nehody rozhodujúci. Je síce pravdou, že obžalovaný mohol dopravnej nehode
zabrániť, to by však bolo možné len intenzívnym brzdením, pričom ale ako uviedol znalec Ing. Lukášik,
takéto prudké brzdenie je vždy rizikom pre vodiča. Aj napriek tomu, že obaja znalci konštatovali ako
príčinu nehody nesprávnu techniku chôdze poškodenej, okresný súd túto skutočnosť nijako nezohľadnil

pri rozhodnutí o náhrade škody. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu
a obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril zákonný zástupca maloletej poškodenej, poukazuje na závery
znalca Ing. Lukášika, ktorý označil výpoveď obžalovaného o priebehu dopravnej nehody ako

nepravdepodobný. Výsledky znaleckého dokazovania nasvedčujú tomu, že poškodená maloletá po
priechode pre chodcov prechádzala, následne zastavila a uskočila, pričom ju zachytilo vozidlo
obžalovaného. Poukazuje tiež na to, že vodič motorového vozidla je aj počas prudšieho brzdenia
chránený práve vozidlom, avšak chodec nie. Podľa jej názoru okresný súd náležite odôvodnil svojerozhodnutie, toto rozhodnutie plne rešpektuje všetky zásada trestného konania a považuje ho za
spravodlivé.

Dňa 04.06.2020 bolo odvolaciemu súdu doručené doplnenie odvolania obžalovaného o Dodatok č.
20/2020 k Znaleckému posudku č. 31/2018. Obsahom tohto doplnenia je zodpovedanie na otázky,
či mohol vodič motorového vozidla (obžalovaný) dopravnej nehode zabrániť a tiež či mohla zabrániť
dopravnej nehode maloletá poškodená. Okrem uvedeného doplnenie obsahuje totožné námietky a
skutočnosti ako odvolanie.

K doplneniu odvolania sa vyjadril zákonný zástupca poškodenej, ktorý namietal, že znalec Ing. Huja
sa pri vypracovaní doplnenie znaleckého posudku opieral výlučne o priebeh nehody prezentovaný
obžalovaným. Nezohľadnil skutočnosti, ktoré uviedla poškodená o tom, ako vošla na priechod pre
chodcov, následne vozidlo obžalovaného uskočila. Rovnako poukazuje na nezrovnalosť, kedy znalec v
posudku uvádza o strete poškodenej s pravou bočnou časťou vozidla zadných dverí, pričom ale ku kolízií

došlo s prednou časťou vozidla obžalovaného (predné pravé spätné zrkadlo). Znalec v tomto posudku
nepracoval so simuláciou priebehu tak, ako uviedol obžalovaný a poškodená. Doplnenie znaleckého
posudku považuje za tendenčné a účelovo vyhotovené v jeho prospech. Naproti tomu znalecký posudok
znalca Ing. Lukášika posudzuje priebeh nehody podľa oboch strán, t.j. aj podľa obžalovaného a tiež
podľa poškodenej. Postoj obžalovaného k celej veci dáva obraz o jeho osobe, ako aj o tom, že tento

nie je schopný akceptovať súdne rozhodnutie a prevziať zodpovednosť za spáchaný skutok. Zranenia,
ktoré obžalovaný spôsobil maloletej ju obrali o rok života, maloletá utrpela ťažké zranenia, obžalovaný
jej spôsobil doživotné obmedzenia v bežnom živote, nenaplnenie jej snov.

Krajský súd vo veci vykonal (prvé) verejné zasadnutie dňa 18.05.2021 za prítomnosti zástupkyne

Krajskej prokuratúry v Trnave, obžalovaného a jeho obhajcu a tiež splnomocnenkyne maloletej
poškodenej,zároveňvneprítomnostisplnomocnencapoškodenejVšeobecnejzdravotnejpoisťovni,a.s..
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného X. B. zamietol.

Obžalovaný podal dňa 19.07.2021 dovolanie na Najvyšší súd SR. Najvyšší súd SR rozsudkom zo

dňa 24.11.2021, sp.zn. 3Tdo/84/2021, rozhodol, že podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu
uvedenom v ustanovení § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bol uznesením Krajského súdu v
Trnave, sp.zn. 3To/65/2020 z 18. mája 2021 ako aj v konaní, ktoré mu predchádzalo porušený zákon
v ustanovení § 31 ods. 4 Trestného poriadku, v neprospech obvineného X. B.. Podľa § 386 ods.
Trestného poriadku uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 3To/65/2020 z 18. mája 2021 zrušil

v celom rozsahu. Zrušil sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak
vzhľadomnazmenu,kuktorejdošlozrušením,stratilipodklad,azrušilajkonanieodvolaciehosúdu,ktoré
zrušenému uzneseniu predchádzalo. Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku Krajskému súdu prikázal,
aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. S odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR vyplýva, že v danej trestnej veci vzhliadol dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku a to z dôvodu, že senát odvolacieho súdu dňa 18. mája 2021 v danej trestnej veci rozhodol
v nezákonnom zložení, keďže jeho členom bol sudca JUDr. Ladislav Réves, ktorý sa v predmetnej
trestnej veci zúčastňoval na rozhodovaní na súdu nižšieho súdu. Čo sa týka druhého namietaného
dovolaciehodôvoduobvinenýmpodľa§371ods.1písm.i)Trestnéhoporiadku,NajvyššísúdSRuviedol,
že v súčasnom štádiu konania je nadbytočné a predčasné zaoberal akýmikoľvek inými dovolacími

námietkami obvineného a to z dôvodu, že by tak zaviazal svojim právnym názorom odvolací senát ktorý
ešte len má vzniknúť.

Odvolací súd plne rešpektujúc rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vykonal verejné zasadnutie dňa
08.03.2022 v novom zložení senátu. Je však potrebné uviesť, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR vníma odvolací súd ako rozhodnutie, ktoré sa odkláňa od doterajšej rozhodovacej činnosti
Najvyššieho súdu SR.

Len pre úplnosť odvolací súd uvádza nasledovné. Súdna prax považuje za osobitný dôvod vylúčenia
sudcu pre jeho pomer k veci účasť sudcu na rozhodovaní veci v inom štádiu súdneho konania podľa §

31 ods. 4 Trestného zákona (tzv. sukcesiu funkcií). V zásade platí, že pod rozhodovaním veci v zmysle
citovaného ustanovenia sa nechápe len účasť sudcu na vydaní rozhodnutia vo veci samej (meritórne
rozhodnutie), ktorým sa konanie na danom stupni končí, ale že tu pôjde aj o celý rad rozhodnutí
nemeritórnych. Podstatným však bude práve druh a rozsah procesného pôsobenia sudcu vo veci nasúde príslušného stupňa; to je určujúce, či v jednotlivých konkrétnych situáciách ide o prípad, na ktorý
sa vzťahuje § 31 ods. 4 Trestného poriadku. K vylúčeniu sudcu z prejednávania veci na súde vyššieho
stupňa nemožno pristupovať paušalizovane len preto, že sa v určitom štádiu konania zúčastnil na

prejednávaní veci na súde nižšieho stupňa.

V tejto súvislosti je nutné uviesť to, že sudca JUDr. Ladislav Réves sa nezúčastnil na rozhodovacej
činnosti okresného súdu vydaním meritórneho rozhodnutia (tu treba rozumieť meritórne rozhodnutie vo
veci, napr. vydanie trestného rozkazu, zastavenie trestného stíhania, vydanie samotného rozsudku a

ďalšie). Skutočnosť, že v istom štádiu konania ten istý sudca nariadil a vykonal hlavné pojednávanie
nemožno podradiť pod rozhodovaciu činnosť, pre ktorú je sudca vylúčený z rozhodovania na súde
vyššieho stupňa. Uvedený záver vyplýva aj z doktrinálneho výkladu k ust. § 31 ods. 4 Trestného poriadku
v tom zmysle, že podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku nebude vylúčený sudca, ktorý sa síce zúčastnil
na konaní vo veci samej, ale počas jeho účasti nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu napr. v prípade, kedy
hlavné pojednávanie bolo odročené a na ďalšom hlavnom pojednávaní, na ktorom bola vec meritórne

rozhodnutá, konal vo veci už senát v inom zložení, teda bez sudcu o ktorého vylúčenie ide. (Minárik,
Š. a kol.: Trestný poriadok - Stručný Komentár. Bratislava: IURA EDITION 2006. ISBN 80 - 8078 - 085-
4, str. 141)

Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že si bol vedomý, že sudca JUDr. Ladislav Réves sa

zúčastnil na prejednávaní veci na súde nižšieho stupňa, ale vzhľadom na vyššie uvedené mal za to, že
v predmetnej trestnej veci nie je vylúčený.

Odvolací súd na verejnom zasadnutí dňa 08.03.2022 (v poradí druhom) v novom zložení senátu
za prítomnosti zástupkyne Krajskej prokuratúry v Trnave, obžalovaného a jeho obhajcu a tiež

splnomocnenkyne maloletej poškodenej, poškodenej (matky), zároveň v neprítomnosti splnomocnenca
poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom,
odvolaním obžalovaného, doplnením odvolania, vyjadrením poškodenej, odpisom registra trestov na
obžalovaného, Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.11.2021, sp.zn. 3Tdo/84/2021, ako aj
podstatným obsahom spisu.

Zástupkyňa Krajskej prokuratúry v Trnave navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
Rozsudok súdu I. st. považuje za zákonný a správny vo všetkých jeho výrokoch a odvolacie argumenty
obžalovaného považuje za nedôvodné a účelové. Skôr ako okresný súd dospel k záveru o vine
obžalovaného, vykonal všetky relevantné dôkazy , ktoré prichádzajú do úvahy a tieto dôkazy náležite

vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach. Súd I. stupňa vychádzal predovšetkým zo záverov znaleckého
posudku, znalca Ing. Lukašíka, pričom je namieste podotknúť, že v zásadných otázkach sa tento
znalecký posudok so znaleckým posudkom Ing. Huju nelíšil. Okresný súd správne právne kvalifikoval
skutokakoprečinublíženianazdravíspáchanýmzávažnejšímspôsobomkonania,považujezapotrebné
dodať, že obžalovaný v čase kedy zaregistroval chodkyňu a nedal jej prednosť, si bol vedomý toho,

že ide o dieťa. Sám sa vyjadril na hlavnom pojednávaní, že musel vedieť, že poškodená je maloletou
osobou, nakoľko na chrbte mala školskú tašku.

Splnomocnenkyňa poškodenej sa v plnom rozsahu stotožnila s napadnutým rozsudkom, považuje ho
za správny, zákonný a spravodlivý.

Obhajca obžalovaného uviedol, že znalecký posudok vypracovaný znalcom Lukášikom bol na základe
podnetuOČTK,tentojeúčelovotendenčný,leboznalecLukášiksavyjadril nastrane26ZP,žepodstata
vzniku dopravnej nehody bola nesprávna technika maloletej, táto vytvorila kolíznu situáciu, bola tým
prvkom nehodového deja, ktorý bol pre vznik dopravnej nehody rozhodujúci. Obdobný záver zaujal aj

pán doc. Huja. Ak by tieto znalec neurobil, nekonštatoval by, že obžalovaný len reagoval na situáciu ,
ktorú nevyvolal, tak by sme tu dnes neboli. Jeho klientovi je kladené za vinu, že poškodená mu vytvorila
kolíznu situáciu a on mal brzdiť brzdením ,ktoré má vyššiu hodnotu spomalenia ako je 50%. O tomto
druhu brzdenia sa znalec vyjadril Lukášik, že toto brzdenie je na hranici technických možností vozidla.
Vzhľadom na tieto skutočnosti obsiahnuté v odvolaní ako aj doplneniu odvolania, navrhol, aby odvolací

súd zrušil rozhodnutie súdu I. stupňa a buď vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, alebo
obžalovaného spod obžaloby oslobodil, z dôvodu, že skutok nie je trestný čin.Obžalovaný uviedol, že správne poznamenala pani prokurátorka, že musel vedieť že poškodená je
dieťaťom, ale nepovedala ako to bolo celé v zápisnici a to, že poškodená stála k nemu chrbtom a vtedy
videl, že má na chrbte tašku. V tom prípade jej nemal dávať prednosť, pretože sa nechystala prejsť

cestou. Nepozerala jeho smerom, tým pádom sa rozhodla impulzívne a pudovo skočiť mu do cesty. V
tom momente bol na prechode a stihol strhnúť volant.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že

odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie
v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces

upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaného okresný súd jasne, zrozumiteľne a
presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel
a akými úvahami sa spravoval. Zároveň trest uložený obžalovanému považuje sa primeraný, zákonný a
spravodlivý. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim
z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a

odkazuje naň. Na skonštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

Najpodstatnejšou a rozhodujúcou námietkou obžalovaného bola tá, ktorou poukazuje na to, že jedinou a
rozhodujúcoupríčinoukolízieobžalovanéhospoškodenoubolanesprávnatechnikachôdzepoškodenej,
ktorá obžalovanému vytvorila prekážku v jazdnej dráhe v dôsledku čoho došlo k zrážke, poukazujúc

pritom na závery znaleckého posudku č. 20/2017 znalca Ing. Martina Lukášika ako aj znaleckého
posudku č. 31/2018 znalca Ing. Ľubomíra Huju PhD.

Ako prvé odvolací súd rovnako ako okresný súd konštatuje, že v danom prípade je nutné vychádzať
práve zo znaleckého posudku znalca Ing. Martina Lukášika č. 20/2017, hoci sa so znaleckým posudkom

č. 31/2018 v zásade v podstatných otázkach nelíšili. Je pravdou, že znalec označil ako príčinu dopravnej
nehody nesprávnu techniku chôdze poškodenej tak, že poškodená maloletá vytvorila v jazdnej dráhe
obžalovaného prekážku v dôsledku čoho došlo ku zrážke. Znalec však (a na to obžalovaný absolútne
opomína) zároveň nevylúčil zavinenie obžalovaného, pričom konštatoval, že obžalovaný oneskorene
reagovalnapoškodenú,ktorásavčasekolízienachádzalaprávenapriechodeprechodcov,ktorémiesto

predstavuje pre chodcov akúsi ochrannú zónu. Obžalovaný poškodenú vzhliadol v čase, kedy sa táto
na priechode pre chodcov už pohybovala, prešla značnú časť priechodu, pričom obžalovaný už zrážke
nedokázal zabrániť. Obžalovaný si závery znalca vykladá jednostranne, tak aby svedčali o jeho nevine a
zodpovednosť za vznik dopravnej nehody pričítava práve maloletej poškodenej. Takýto záver nemožno
akceptovať, k čomu je nutné podotknúť to, že okrem oneskorenej reakcie obžalovaného ako vodiča,

poškodená obžalovanému nevytvorila náhlu prekážku. Znaleckým skúmaním nebolo preukázané, že by
poškodená na priechod pre chodcov znenazdajky vošla, už vôbec nie to, že by sa rozbehla a utekala. V
takom prípade by k stredu vozidla s poškodenou došlo v nárazníkovej zóne, nie bočnou časťou vozidla
(spätným zrkadlom).

Pokiaľ ide o závery znaleckého skúmania, znalec konštatoval, že obžalovaný išiel pravdepodobne
v rozhodnej dobe primeranou rýchlosťou (cca 49-51 km/hod), avšak túto skutočnosť nebolo možné
celkom jednoznačne verifikovať, pričom pripustil tiež to, že obžalovaný mohol ísť aj rýchlosťou
nad 50 km/hod. Obžalovaný sa bránil tým, že nemohol predpokladať, že poškodená náhle vstúpi
na priechod pre chodcov, túto obranu však nemožno prijať. Aj napriek tomu, že obžalovaný išiel

pravdepodobne primeranou rýchlosťou, nachádzal sa bezprostredne pred miestom označenom bielymi
pruhmi zároveň označeným zvislou dopravnou značkou „Priechod pre chodcov“, ktorá upozorňuje na
právo prednostného prechodu chodca. Jeho povinnosťou v danej chvíli bolo svoje vozidlo primerane
spomaliť, ak nie úplne zastaviť, umožniť tak poškodenej plynulý a bezpečný prechod cez cestu,poškodenú nielenže neohroziť ale ani neobmedziť, o to viac, že keď sám videl, že pred priechodom pre
chodcov sa nachádza maloleté dieťa (podľa výpovede obžalovaného „dievča“). Nemožno sa dovolávať
toho, že poškodená ako maloleté 9 ročné dieťa vie dostatočne predvídať a zhodnotiť dopravnú situáciu

a tým prenášať zodpovednosť práve na poškodenú.

Zo znaleckého posudku znalca Ing. Martina Lukášika vyplýva tiež to, že priebeh kolízie tak ako
vypovedal obžalovaný sa javí ako nepravdepodobný. Znalec pripustil verziu, ktorú uviedla poškodená, a
to, že pred vozidlom obžalovaného zastavila a uskočila, čím sa chcela stretu vyhnúť, pričom obžalovaný

ju zachytil spätným zrkadlom. Takémuto priebehu nehodového deja plne zodpovedá to, akou časťou
vozidla obžalovaný poškodenú zachytil. Pri analýze toho, či a akým spôsobom mohol obžalovaný
nehode zabrániť znalec konštatoval, že obžalovaný mohol zrážke zabrániť prudkým brzdením. Tu je
treba mať na zreteli, že v prípade prudkého brzdenia obžalovaným by za istých okolností mohlo dôjsť
ku škode, avšak s najväčšou pravdepodobnosťou majetkovej škode na motorovom vozidle, pričom v
prípade stretu motorového vozidla s poškodenou k neprimerane závažnejšiemu následku na zdraví, k

čomu nakoniec aj došlo.

Neobstojí ani obrana obžalovaného o tom, že poškodenú vzhliadol na chodníku pred prechodom pre
chodcov,pretoževprípravnomkonaníspontánneuviedol,žepoškodenástálanapriechodeprechodcov,
pričom túto rozpornosť odôvodnil len jazykovým výkladom. V prípravnom konaní obžalovaný tiež uviedol

to, že poškodenú vzhliadol už približne 20-25 m pred priechodom pre chodcov, nevenoval jej však
pozornosť. Na hlavnom pojednávaní už svoju výpoveď aj v tejto časti zmenil tak, že sa na poškodenú
stojacu na chodníku pozeral po celý čas jazdy. Tieto zmeny výpovede odvolací súd považuje za účelové,
v snahe docieliť pre obžalovaného priaznivejšie postavenie pokiaľ ide o otázku zavinenia.

Porušenie povinnosti obžalovaného podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 8/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov je dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov.
Pojem „dať prednosť“ pritom v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 8/2009 Z. z. znamená povinnosť
účastníka cestnej premávky počínať si tak, aby ten kto má prednosť, nemusel náhle zmeniť smer alebo
rýchlosť pohybu. Preto podľa názoru odvolacieho súdu bolo základnou povinnosťou obžalovaného mať

na zreteli, že je jeho právnou povinnosťou dať prednosť poškodenej ako chodkyni na priechode pre
chodcov a tomu prispôsobiť aj rýchlosť jazdy pred dopravným značením vyznačeným priechodom pre
chodcov.

Vyššie uvedený záver potvrdzujú aj závery judikatúry, podľa ktorých „Voči chodcovi, ktorý už vstúpil do

vozovky na vyznačenom prechode a správa sa spôsobom stanoveným v ustanovení § 42 ods. 7 vyhl. č.
100/1975 Zb. (mieni cez priechod pre chodcov prejsť), je vodič motorového vozidla povinný sa správať
tak, aby neohrozil jeho bezpečnosť. Vodič motorového vozidla si preto nesmie svojou jazdou vynucovať
prednosť pred chodcom spôsobom, ktorý ho ohrozuje ani sa spoliehať na to, že chodec mu dá prednosť,
pokiaľ to chodec neurobí celkom jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností. (porovnaj rozhodnutie

Najvyššieho súdu SSR z 10. 12. 1976 sp. zn. 6 Tz 61/76, prevzaté do Zbierky zákonov SR ako judikát
R 13/1978).

Pokiaľ ide o povahu dopravného riešenia situácie v mieste dopravnej nehody, treba k tomu uviesť,
že v danom prípade o frekventovanú cestu, priechod pre chodcov sa nachádzal bezprostredne pred

križovatkou v tvare „T“, rovnako pri potravinách a reštaurácií, ako aj obytnej zóne rodinných domov. Už
lentietofaktorysvedčiaotom,žeajnapriekmaximálnejpovolenejrýchlostivdanomúsekubolopotrebné
dbať na zvýšenú opatrnosť a predvídať pohyb chodcov ako vozidiel prichádzajúcich z vedľajšej cesty
križovatky. Obžalovaný podľa svojich slov cestu poznal, touto cestou jazdil približne 12 rokov do práce,
musel mať vedomosť o pohybe chodcov nielen popri hlavnej ceste ale aj pri prechádzaní cez vozovku.

K nehode došlo v čase približne o 14:00 hod, poveternostné podmienky boli priaznivé, viditeľnosť nebola
znížená. Obžalovanému nič nebránilo v tom, aby si poškodenú na prechode pre chodcov všimol a
umožnil jej bezpečne prejsť cez cestu.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť to, že chodec ako účastník cestnej premávky je sám o sebe

zraniteľnejším účastníkom cestnej premávky, oproti vodičovi motorového vozidla, ktorá je chránený
samotným vozidlom. O to viac potom treba dbať na ochranu chodcov, keď ide o osoby maloleté, staršie
či zdravotne postihnuté, u ktorých už bez ďalšieho možno automaticky predpokladať nepredvídateľnosť
ich konania.K uvedenému odvolací súd poukazuje aj na závery judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky
použiteľné aj na danú trestnú vec, podľa ktorej „Zvýšená ochrana chodce jako účastníka silničního

provozu je patrná i z judikatury Ústavního soudu. Ústavní soud v Nálezu ze dne 11. 06. 2015, sp. zn. III.
ÚS 674/15 neshledal, že by bylo porušením práv a svobod řidičů, pokud zákonodárce vytváří chráněný
prostor (např. přechod přes vozovku), v němž musí řidič bez dalšího přítomnost chodce, jako zásadně
slabšího a zranitelnějšího účastníka (přesto však rovněž účastníka silničního provozu též s právy a
povinnostmi), předpokládat, nepřesvědčí-li se svými smysly o opaku , tedy není zjevně nespravedlivé

požadovat po řidiči, aby předvídal, že chodec vstoupí do vozovky v době, kdy sám nemá o stavu celé
vozovky přehled, tedy stanovení povinnosti předvídat náhlý přechod chodce zpoza jiného automobilu,
blokujícího polovinu přechodu.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Tdo/894/2016 zo
dňa 27.07.2016).

Vo vzťahu k porušeniu ustanovenia § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 8/2009 Z. z. možno konštatovať to, že

zákonodarca pri zakotvení tohto ustanovenia do platného a účinného právneho poriadku nepochybne
prezumoval podstatné zníženie, či už fyzických alebo psychických schopnosti maloletých osôb, starších
osôb, hendikepovaných osôb či inak oslabených, z ktorého dôvodu v rámci zakotvenia povinností vodiča
osobitne uložil povinnosť vodičom dbať zvýšenú opatrnosť aj voči týmto osobám. Táto povinnosť teda
znamená, že vodič je povinný osobitne sledovať, či sa tieto osoby zúčastňujú cestnej premávky a

zároveňpredpokladať,žetietoosobymôžukonaťnepredvídateľne,sčímvodičmusíbezpochybyvopred
počítať. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu obžalovanému nebránili žiadne objektívne
prekážky v možnosti zistiť, že poškodená je maloletou osobou v zmysle § 4 ods. 1 písm. e) zákona
č. 8/2009 Z. z., v dôsledku čoho bol obžalovaný osobitne povinný sledovať správanie poškodenej v
cestnej premávke a počínať si tak (bezpodmienečne potrebným znížením rýchlosti pred priechodom pre

chodcov), aby nedošlo k zraneniu poškodenej.

Vzhľadom na vyššie uvedené tak za žiadnych okolností nemožno súhlasiť s tým, že poškodená ako
maloleté 9 ročné dieťa malo situáciu na ceste a rýchlosť vozidla obžalovaného správne odhadnúť a
počínať si tak, aby vstúpila na prechod pre chodcov bezpečne. Poškodená vstúpila na vozovku v mieste,

ktoré požíva oproti vodičom motorových vozidiel (s výnimkou električiek) osobitnú ochranu. Pokiaľ si
obžalovaný nebol istý, či poškodená na prechod pre chodcov vstúpiť mieni, z opatrnosti mal rýchlosť
znížiť, v ideálnom prípade pred priechodom pre chodcov zastaviť tak, aby maloletú ani len neohrozil.

K námietke obžalovaného o tom, že v čase kolízie nevedel a ani nemohol vedieť odhadnúť vek

poškodenej mu odvolací súd pripomenie obsah jeho výpovede z hlavného pojednávania zo dňa
11.12.2018 (zápisnica na č.l. 239). Na tomto pojednávaní obžalovaný na otázku súdu, či v čase kedy
sa blížil k priechodu pre chodcov videl, alebo vedel, že sa v osobe poškodenej jedná o maloletú osobe
tento doslovne odpovedal : “Áno, musel som to vedieť, nakoľko mala na sebe školskú tašku na chrbte.“
K uvedenému je potrebné dodať to, že nielen školská taška poškodenej bola akýmsi indikátorom toho,

že sa jedná o maloletú osobu (v tom čase len 9 ročné dieťa), ale i samotný vzrast maloletej, ktorá v čase
kolízie merala približne 140 cm, v dôsledku čoho ju nebolo možné zameniť s inou - dospelou osobou.

Pokiaľ ide o obžalovaným doplnené odvolanie o Dodatok č. 20/2020 k Znaleckému posudku č. 31/2018
vypracovaného znalcom doc. Ing. Ľubomírom Hujom, PhD., odvolací súd na závery doplnenia síce

prihliadol, avšak nevyhodnotil ich v prospech obžalovaného. Tento znalec pri vypracovaní Dodatku
opätovne vychádzal zo skutočností uvádzaných výlučne obžalovaným, bez zohľadnenia výpovede o
priebehu nehody maloletou poškodenou, v dôsledku čoho sa javia jeho závery ako jednostranné, práve
v prospech obžalovaného. Znalec vychádzal z predpokladanej rýchlosti 50 km/hod, ktorou mal údajne
obžalovaný v rozhodnom čase viesť motorové vozidlo, pričom aj túto skutočnosť si osvojil výlučne z

výpovede obžalovaného. Samotnú rýchlosť akou išiel obžalovaný v danom úseku pritom nebolo možné
jednoznačne určiť, nakoľko obžalovaný vozidlo nenechal odstavené na mieste nehody, hoci tak pre
náležité objasnenie nehody urobiť mal. Za ospravedlňujúce nemožno považovať ani to, že s vozidlom
manipulovať preto, aby maloletú poškodenú odviezol do nemocnice. Bolo povinnosťou obžalovaného
privolať rýchlu zdravotnícku pomoc (tzv. RZP), ktorá má bezpochyby právo prednostnej jazdy, to zn., že

by na mieste dopravnej nehody bola podstatne skôr, a to aj vzhľadom na vzdialenosť miesta nehody od
zdravotníckeho zariadenia. Znalec v posudku nijako neriešil možný priebeh nehody tak, ako to opísala
poškodená (nezohľadnil jej výpoveď o tom, že v čase kolízie sa ustúpila a odskočila, aby sa vyhla stretu
s vozidlom obžalovaného, tiež to, že išla po strednej časti prechodu pre chodcov, že sa v čase nehodynachádzala v prvej polovici prechodu pre chodcov). Pokiaľ ide o závery tohto dodatku, znalec označil
ako miesto zrážky na vozidle obžalovaného s maloletou zadnú časť pravej strany (pravé zadné dvere),
hoci z vykonaného dokazovania, najmä s poukazom na výpovede obžalovaného ako aj poškodenej je

celkom zrejmé, že obžalovaný poškodenú zachytil pravým spätným zrkadlom, pričom poškodená bola v
podstate ihneď zrazená k zemi a nebola šanca, aby narazila o zadnú časť vozidla obžalovaného. Všetky
vyššie uvedené rozpornosti svedčia o neobjektívnych, čiastočne jednostranne formulovaných záveroch
v prospech obžalovaného.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu možno uzavrieť, že obžalovaný sa
dopustil spáchania skutku tak, ako mu je kladené obžalobou za vinu. Na uvedenom závere nič nemení
ani to, že poškodená, ako slabší a bezbrannejší účastník cestnej premávky vytvorila na priechode pre
chodcov obžalovanému prekážku, ktorá aj pre oneskorenú reakciu obžalovaného vyústila do kolízie,
ktorou došlo k ťažkým zraneniam maloletej poškodenej s trvalými následkami do konca života.

Skutok spáchal porušením dôležitej povinnosti pri premávke na cestách v zmysle § 138 písm. h)
Trestného zákona, ktorým sa v zmysle judikátu trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline č. Jtk
3/2013, prijatom dňa 12.03.2013 rozumie najmä také porušenie povinnosti vodiča motorového vozidla,
ktoré so zreteľom na silu, rýchlosť a hmotnosť môže mať za následok vážnu dopravnú nehodu s
následkami na ľudskom živote a zdraví a ktoré podľa všeobecnej skúsenosti takéto následky skutočne

máva. Pri ich vedení musí vždy platiť zvýšená opatrnosť vodiča, pretože vozidlá predstavujú podstatne
vyššie riziko a ohrozenie okolia a možný vznik nenapraviteľného následku.

Vo vzťahu k výrokom o trestoch najvyšší súd sumárne uvádza, že trest je opatrením štátneho donútenia,
ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú v predpísanom konaní na to povolané

súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je vyjadrená zásada nulla poena sine lege,
sine crimine, sine iudicio. Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona.
Tým je určená jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má zákon pôsobiť na ochranu spoločnosti,
tak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie v páchaní
trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu) ako aj voči ďalším

členom spoločnosti - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie
(výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti).

Pokiaľ ide o uloženie trestu, odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu o
vzhliadnutí jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, za súčasnej absencie

priťažujúcej okolnosti, v dôsledku čoho Správne potom okresný súd vychádzal z upravenej trestnej
sadzby 1 rok až 3 roky a 8 mesiacov. Možno tiež súhlasiť s tým, že obžalovanému vzhľadom na okolnosti
spáchania skutku, osobu obžalovaného a jeho minulosť ako aj spôsobený následok nebolo nutné
ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody. Obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný. Doposiaľ bol
3 krát priestupkovo riešený, pričom v jednom prípade sa dopustil spáchania priestupku (prekročenie

maximálnej povolenej rýchlosti) po spáchaní tohto skutku, a to aj napriek tomu, že v súvislosti s vedením
motorového vozidla došlo k spáchaniu skutku v tejto veci. Za primeraný trest možno považovať trest
odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, ktorý je trestom pri dolnej hranici trestnej sadzby s podmienečným
odkladom a určením skúšobnej doby v trvaní 36 mesiacov. Takýto trest považuje odvolací súd za
zákonný, spravodlivý a primeraný.

Vzhľadom na to, že k spáchaniu skutku došlo v priamej súvislosti s vedením motorového vozidla,
nutné bolo tiež obžalovanému uložiť trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu
po dobu 3 rokov. Tu je potrebné dodať, že neuloženie tohto druhu trestu páchateľovi, ktorý sa dopustil
spáchania trestného činu v súvislosti s porušením povinnosti v cestnej premávke by malo byť len

výnimkou, odôvodnenou mimoriadnymi okolnosťami prípadu a doterajším spôsobom života páchateľa.
Odvolací súd konštatuje, že takého okolnosti v danej veci zistené neboli. Obžalovaný má vodičské
oprávnenie približne od roku 1983, to znamená, že ide o skúseného vodiča, ktorý si primerane svojim
vodičským skúsenostiam a zručnostiam mal počínať tak, aby svojou jazdou neohrozil iného účastníka
cestnej premávky. Svojou jazdou spôsobil závažný následok v podobe ťažkej ujmy na zdraví maloletého

dieťaťa, s trvalými následkami do konca života. Poškodená bola po dlhšiu dobu ako 42 dní obmedzená v
bežnom spôsobe života, nielen pri bežných činnostiach, ale i vo vzťahu k povinnej školskej dochádzke,
následným rehabilitáciám, ktoré trvali ešte ďalší rok po skutku. Následky sa prejavili aj v rodinnom životemaloletej a jej rodičov, ktorí museli zabezpečovať zdravotnú starostlivosť o maloletú, hradiť náklady
spojené s liečbou.

Pokiaľ ide o náhradu škody, obžalovaný síce napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, avšak
vo vzťahu k výroku o náhrade škody namietal len zohľadnenie zavinenia poškodenej na dopravnej
nehode. Tejto námietke (aj s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu) nemožno
vyhovieť, škoda v rozsahu v akom bola okresným súdom poškodeným priznaná bola poškodenými
uplatnená riadne a včas, a tiež relevantne preukázaná. Na tomto mieste sa javí za potrebné dodať to,

že na rozdiel od obžalovaného, ktorému vznikla len majetková škoda na vozidle, maloletá poškodená
utrpela ťažkú ujmu na zdraví, po dobu jedného roka bola obmedzená v riadnom spôsobe života,
utrpela závažné zranenia, pričom následky bude znášať do konca života v podobe rôznych obmedzení.
Následky na zdraví maloletej mali pritom dosah nielen na samotnú poškodenú, ale i na rodinu
poškodenej. Požiadavka obžalovaného o zohľadnení zavinenia maloletej poškodenej pri rozhodovaní
súdu o náhrade škody sa v tomto prípade javí ako absolútne príkry rozpor s dobrými mravmi a princípmi

spravodlivosti a dobra vôbec.

Záverom odvolací súd v reakcií na rozsiahle námietky podané obžalovaným uvádza, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby
reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci
(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra
1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci

Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319
Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku
v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku a tiež § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o
súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.