Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Sunday, February 27, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/94/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116220478
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5116220478.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v spore žalobkyne: I. U., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom H. XX, XXX XX V. W. Y., proti žalovaným: 1/ R. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W.
XXX, XXX XX W., zastúpenému obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária M Kojtalová, s.r.o.,
so sídlom Antona Bernoláka 51, 010 01 Žilina, IČO: 47 258 608, 2/ U. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom W. XXX, XXX XX W., zastúpenému obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Milan
Chovanec s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, v konaní o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.

2C/193/2016-170 zo dňa 07. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 2C/193/2016-170 zo dňa 07. októbra 2019 potvrdzuje.

II. Žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie") napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne
(výrok I.) a žalobkyni uložil povinnosť uhradiť trovy konania žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. Súd prvej inštancie odôvodnil rozsudok tým, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia jej výlučného
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam pozemkom parcela KN-C č. 4921/1 - orná pôda o výmere

452 m2, evidovaného na LV č. XXXXX, k. ú. W. a parcela KN-C č. 4921/2 - orná pôda o výmere
198 m2, evidovaného na LV č. XXXX, k. ú. W.. Žalobu odôvodnila tým, že na katastrálnom odbore
Okresného úradu Kysucké Nové Mesto je vlastníctvo k pozemku parcela KN-C č. 4921/1 evidovaného
v katastri nehnuteľností na žalovaného 1/ v celosti. Pozemok mal nadobudnúť na základe rozhodnutia
Obvodného pozemkového úradu Čadca (ďalej aj ako „ObPÚ") č. 172-02/2006 a rozhodnutia ObPÚ
Čadca č. 2012/00013-003/A09. Pokiaľ ide o pozemok parcela KN-C č. 4921/2, tento je evidovaný v
katastri nehnuteľností na žalovaného 2/ v celosti. Pozemok mal žalovaný 2/ nadobudnúť na základe

osvedčenia o vlastníckom práve č. NZ 163/99 -212/99 a na základe rozhodnutia ObPÚ Čadca č.
2009/00094-005/A12-KNM-255/09. Žalovaní 1/ a 2/ si tieto nehnuteľnosti previedli na seba neprávom,
pretože: - matka žalobkyne E. V. bola vlastníčkou týchto nehnuteľností a na základe osvedčenia
vydaného Okresným súdom Čadca sa žalobkyňa stala dedičkou týchto pozemkov, - žalovaný 2/ si dal
osvedčiť vlastnícke právo k pozemku parcela KN-C č.4921/2 na svoje meno a ako titul nadobudnutia
uviedol,žepozemokvydržal,čoniejepravda,pretožetentoužívalamatkažalobkyneE.V.,ktorázomrela
XX.XX.XXXX. Žalovaný 2/ sa narodil dňa XX.XX.XXXX a doba vydržania v zmysle zákona č. 40/1964

Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ") je 10-ročná. Pri predkladaní návrhu na vydanie rozhodnutia o
vydržaní neuviedol ani právny titul nadobudnutia, čo je jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva
nehnuteľnosti vydržaním. Z LV č. XXXXX je zrejmé, že ona je vlastníčkou pozemku parcely KN-C č.
4921/4 o výmere 464 m2, k. ú. W., ktorý nadobudla na základe rozhodnutia pozemkového úradu asúčasťou parcely č. 4921/4 je aj parcela č. 4921/2 o výmere 299 m2, ku ktorej vlastníctvo si dal osvedčiť
žalovaný 2/.
3. Žalovaný 1/ navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Poukázal na LV č. XXXXX, k. ú. W., kde je

evidovaný ako výlučný vlastník pozemku parcela KN-C č. 4921/1, a to na základe rozhodnutia ObPÚ
Čadca. Zo žaloby žalobkyne vôbec nevyplynulo, že je vlastníčkou tejto nehnuteľnosti. Tvrdila, že túto
nehnuteľnosť vlastnila jej matka E. V. a že túto nehnuteľnosť mala získať na základe osvedčenia o
dedičstve vydaného Okresným súdom Čadca. Jej matka bola vlastníčkou pozemku parcela KN-C č.
4921/4, nie pozemku, ktorý má vo vlastníctve on. Keďže žalobkyňa nepreukázala vzťah k nehnuteľnosti,

nepreukázala ani naliehavý právny záujem na určení takéhoto vlastníckeho práva, žalovaný 1/ navrhol
žalobu zamietnuť.
4. Žalovaný 2/ zhodne navrhol žalobu zamietnuť. Pozemok získal na základe osvedčenia o vlastníctve
č. Nz 163/99. Žalobkyňa odvodzovala svoje vlastnícke právo od rozhodnutia pozemkového úradu,
avšak z tohto rozhodnutia vyplýva, že titulom nadobudnutia je vlastníctvo k inému pozemku. Pokiaľ
si žalobkyňa v rámci ROEP vysporiadala iné nehnuteľnosti a nevysporiadala si nehnuteľnosti, ktoré

sú v jeho vlastníctve, proti rozhodnutiu ROEP nepodala námietky a ani žiadny mimoriadny opravný
prostriedok v zákonnej lehote, tak si musela byť dobre vedomá, že tento pozemok patrí jemu rovnako,
akopatriljehoprávnympredchodcom.PodľageometrickéhoplánuIng.Z.zpknparcelyč.9356ovýmere
464 m2 bola vytvorená parcela č. 4921/1 - orná pôda o výmere 916 m2, z ktorej bola následne vyčlenená
parcela KN-C 4921/4 - orná pôda o výmere 464 m2, pričom zostatková výmera parcely KN-C č. 4921/1

predstavovala 464 m2. Z tohto geometrického plánu v žiadnom prípade nevyplýva, že parcela KN-C
č. 4921/2 je súčasťou parcely č. 4921/4. Takisto z tohto plánu nevyplýva ani skutočnosť, že parcela
KN-C č. 4921/2 bola vytvorená z pkn parcely č. 9356. Spornú nehnuteľnosť získali jeho rodičia R. N.
a E. N. na základe kúpnopredajnej zmluvy č. N 267/63 registrovanej Štátnym notárstvom v Čadci ešte
dňa 29.06.1963. Od uvedenej doby jeho právni predchodcovi, t. j. rodičia užívali spornú nehnuteľnosť

ako výluční vlastníci a toto vlastnícke právo vykonávali len pre seba. Následne sa vlastníkom tejto
nehnuteľnosti stal on. Logicky využil originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva so započítaním
užívacejdobysvojichprávnychpredchodcov,atoosvedčenímvyhláseniaovydržanívlastníckehopráva,
pričom zákonné podmienky vydržania splnil. Osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva
musel použiť len z toho dôvodu, že vlastnícke právo, ktoré získali jeho právni predchodcovia, bolo

zapísané len do pozemkovej knihy uznesením Okresného súdu Čadca č. d. 344/63 zo dňa 06.09.1963.
V tom čase sa neevidovali nehnuteľnosti ešte na LV, ako je to v dnešnej dobe.
5. Súd prvej inštancie vychádzal z nasledovných skutkových zistení. Z LV č. XXXXX, k. ú. W. vyplynulo,
že vlastníkom nehnuteľnosti parcela KN-C č. 4921/1 - orná pôda o výmere 452 m2 je žalovaný 1/, a to
titulom nadobudnutia: rozhodnutie pozemkového úradu z roku 2006 a rozhodnutie pozemkového úradu

z roku 2012. Z LV č. XXXX, k. ú. W. vyplynulo, že vlastníkom nehnuteľnosti parcela KN-C č. 4921/2 - orná
pôda o výmere 198 m2 je žalovaný 2/, a to titulom nadobudnutia: osvedčenie o vlastníckom práve Nz
163/99 a rozhodnutie Pozemkového úradu Čadca z roku 2009. Z rozhodnutia ObPÚ Čadca, vyplynulo,
že vlastníkom nehnuteľnosti parcela KN-C č. 4921/4 - orná pôda o výmere 464 m2 je žalobkyňa. Z
geometrického plánu Ing. Z., vyhotoveného dňa 09.02.2000, vyplynulo, kde sa nachádzajú sporné

nehnuteľnosti. Z čestného prehlásenia z roku 1993 vyplynulo, že Y. M. čestne prehlásil, že parcelu KN-
E č. 4921, k. ú. W. o výmere 1673 m2 užívala 45 rokov E. V.. Ďalej prehlásil, že jeho deti si nerobila
nároky na túto parcelu. Z rozhodnutia Pozemkového úradu Čadca zo dňa 30.01.2006 vyplynulo, že
žalovaný 1/ dňom 01.01.2003 nadobudol vydržaním vlastnícke právo k pozemkom v k. ú. W., okrem
inéhoajnehnuteľnostiparcelaKN-Cč.4921/1-ornápôdaovýmere452m2.Samotnýúradposúdilnávrh

žalovaného 1/ a zistil, že tento užíva aj uvedený pozemok na základe darovania od rodičov. Z notárskej
zápisnice č. N 267/63 (Nz 219/63) vyplynulo, že R. N. a E. N. na základe kúpnopredajnej zmluvy od
predávajúcej R. N., rod. U., kúpili nehnuteľnosť zapísanú v tom čase v pozemkovej knihe v hárku č.
393, k. ú. W. pod A I r. č 5 m. č. 9357 dľa B 11/b,13 zapísanú v 2/4-nách na predávateľku. Predávateľka
predala kupiteľom 1/2-cu z celkovej uvedenej parcely, čo sa rovná 536 m2. Z rozhodnutia o prevode

nehnuteľností vyplynulo, že odbor pre výstavbu a vodné hospodárstvo Rady Okresného národného
výboru v Čadci dňa 27.06.1963 na základe kúpnopredajnej zmluvy rozhodol o prevode nehnuteľností.
Následne uznesením čd. 344/63 súd povolil v pozemkovej knihe, k. ú. W. zápis podľa kúpnej zmluvy
zo dňa 16.05.1963. Z osvedčenia o dedičstve spis zn. D 485/2000 vyplynulo, že v dedičskej veci po
poručiteľke E. V. prebehlo dedičské konanie, na základe ktorého po nebohej dedili žalobkyňa a R. U..

Zdedili aj niekoľko nehnuteľností, ale z tohto osvedčenia o dedičstve nevyplýva, že by zdedili sporné
parcely.
6. Ďalej citujúc ust. § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP")
súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa svoj naliehavý právny záujem odôvodnila len veľmi stručne,a to, že naliehavosť je v tom, aby skutkový stav bol v súlade s právnym stavom a určenie vlastníckeho
právaknehnuteľnostiamjejposkytnemožnosťstýmitonehnuteľnosťamidisponovať.Bližšienaliehavosť
nezdôvodnila. Žalobkyňa však neuniesla dôkazné bremeno. Pri dokazovaní ostala len v rovine tvrdení.

Neprodukovala žiadne dôkazy, z ktorých by sa dalo usúdiť, že by mohla byť vlastníčkou. Doložila len
listy vlastníctva, rozhodnutie ObPÚ na základe ktorého vydržaním získala parcelu KN-C č. 4921/4 a
geometrický plán z roku 2000. V rámci svojho vyjadrenia sama uviedla, že, čo sa týka parcely 4921/2, si
právni predchodcovia žalovaného 2/, t. j. jeho rodičia, na tejto nehnuteľnosti postavili dom, ktorý si potom
pristavili o ďalšie izby a v súčasnosti ho žalovaný 2/ nadstavuje, čiže sama potvrdila, že nehnuteľnosť je

dobromyseľne a trvalo užívaná či už žalovaným 2/ alebo jeho právnymi predchodcami, a to na základe
notárskej zápisnice č.
N 267/63. Pokiaľ ide o geometrický plán, ktorý predložila žalobkyňa, bolo zrejmé, že ona je
vlastníčkou parcely KN-C č. 4921/4, ktorá susedí so spornými pozemkami. Podľa identifikácie v zmysle
geometrického plánu, táto parcela bola pôvodne pkn parcela č. 9356. Pozemok žalovaného 2/ sa
nachádza na parcele KN-C č. 4921/2, ktorá je totožná s pôvodnou pkn parcelou č. 9357, čiže priamo

nasledujúcouvedľapknparcelyč.9356.ParcelaKN-Eč.4921-ornápôda,k.ú.W.jetohočasuvkatastri
nehnuteľností vedená iba vo forme podlomených parciel, a to KN-C č. 4921/1, č. 4921/2, č. 4921/4 a
č. 4921/5, ktoré majú spolu výmeru 1215 m2. Z rozhodnutia ObPÚ Čadca č. 2513/4 vyplynulo, že sa
vzťahuje na parcelu KN-C č. 4921/4 - orná pôda o výmere 464 m2, a preto v žiadnom prípade nemohol
uspieť argument žalobkyne, že sa vzťahuje aj na parcelu KN-C č. 4921/2 o výmere 198 m2. Parcela

KN-C č. 4921/2 nemôže byť teda súčasťou parcely KN-C č. 4921/4. Žalovaný 2/ je výlučným vlastníkom
tejto nehnuteľnosti, a to na základe originárneho spôsobu nadobudnutia jeho vlastníckeho práva, a to na
základe osvedčenia o vlastníckom práve č. Nz 163/99. Žalobkyňa ohľadom tejto parcely neprodukovala
žiadne dôkazy, na základe ktorých sa mala stať vlastníčkou tejto nehnuteľnosti. Poukazovala len na
čestné prehlásenie Y. M.. Z tohto čestného prehlásenia vyplýva, že Y. M. len prehlásil, že parcelu č.

4921 45 rokov užívala E. V., t. j. matka žalobkyne. Jednalo sa o parcelu č. 4921, nešlo o parcelu KN-
C č. 4921/2, resp. ani z predložených listinných dôkazov nevyplynulo, že by parcela KN-C č. 4921/2
vznikla buď odčlenením alebo iným spôsobom z parcely č. 4921. Žalobkyňa len tvrdila, že parcely KN-
C č. 4921/1 a č. 4921/2 boli vytvorené z parcely č. 4921 o celkovej výmere 1506 m2. Nepredložila však
žiadnu identifikáciu, žiaden dôkaz o tejto skutočnosti. Práve naopak, v k. ú. W. prebiehala ROEP, pričom

ObPÚ Čadca pod Z 741/2012 schválil register obnovenej evidencie pozemkov a právnych vzťahov v
zastavanom území k. ú. W.. Predtým, ako bola schválená ROEP, rozhodnutím ObPÚ Čadca, získala
žalobkyňa nehnuteľnosť parcelu KN-C č. 4921/4. V uvedenom konaní žalobkyňa na základe ústnej
darovacej zmluvy z roku 1985 získala od matky tento pozemok a jej matka získala tento pozemok od
Y. M.. Tvrdenia, ktoré použila v konaní pri vlastníctve k pozemku parcela KN-C č. 4921/4, že pozemok

získala od svojej matky na základe darovacej zmluvy a tá pozemok získala od Y. M. na základe
čestného prehlásenia, sa týka nehnuteľnosti parcela KN-C č. 4921/4, a nie nehnuteľnosti parcela KN-
C č. 4921/2. Pokiaľ sa žalobkyňa domnievala, že je vlastníčkou aj parcely KN-C č. 4921/2, mala v
konaní pred obvodným pozemkovým úradom ešte, ako bola schválená ROEP, vyporiadať vlastníctvo
aj k sporným pozemkom. Žalobkyňa spochybňuje vlastníctvo žalovaných 1/ a 2/, ktorí toto získali na

základe rozhodnutí ObPÚ Čadca, a to vydržaním. Pri tom na základe obdobného rozhodnutia ObPÚ
Čadca získala vydržaním parcelu KN-C č. 4921/4.
7. Súd prvej inštancie tak ustálil, že žalobkyňa získala na základe rozhodnutia pozemkového úradu
vydržaním nehnuteľnosť parcela KN-C č. 4921/4. Táto skutočnosť sa potom prejavila aj v zápise na
liste vlastníctva. Naopak, na základe rozhodnutia ObPÚ Čadca žalovaný 1/ získal vydržaním vlastnícke

právo k parcele KN-C č. 4921/1. Pozemky nadobudli dedením jeho rodičia E. U. a R. U. v roku 1992 po
Y. Y., rod. U.. V roku 1993 mu ich darovali na základe ústnej darovacej zmluvy. Pozemky užívali viac ako
60 rokov jeho starí rodičia, rodičia a toho času ich v dobrej vôli užíva ako vlastné žalovaný 1/. To isté
konštatoval súd prvej inštancie aj u žalovaného 2/. Rovnako vydržaním ObPÚ Čadca priznal vlastnícke
právo tomuto k parcele KN-C č. 4921/2. Zhodne takisto postupoval ObPÚ Čadca aj pri žalobkyni, kedy

jej priznal vlastnícke právo k parcele KN-C č. 4921/4. Jej tvrdenie, že žalovaní nemohli získať na základe
takéhoto rozhodnutia vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, bolo potom tvrdením, ktoré spochybnilo
aj rozhodnutie, na základe ktorého získala vlastnícke právo žalobkyňa k nehnuteľnosti parcela KN-C
č. 4921/4.
8. Žalobkyňa tak v konaní neprodukovala žiadny dôkaz, ktorým by spochybnila vlastníctvo žalovaných

1/ a 2/. Len na základe tvrdení sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré patria
do výlučného vlastníctva žalovaných 1/ a 2/, pravdepodobne mylne sa domnievajúc, že sporné parcely
vznikli z parcely č. 4921. Opäť išlo len o tvrdenie, že tieto parcely vznikli z parcely č. 4921. Ničím
nepreukázala, že tieto nehnuteľnosti užívala jej matka. Nepredložila napr. identifikáciu parciel, znaleckýposudok a pod. Keby to bola pravda, určite by sa v rámci ROEP domáhala aj týchto nehnuteľností.
Vlastnícke právo vydržaním jej bolo priznané len k parcele KN-C č. 4921/4. Žalobkyňa nepreukázala
žiadny právny titul, ktorý by zakladal jej vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Prehlásenia, na ktoré

poukazovala žalobkyňa, sú prehlásenia bez právneho významu, nespôsobujú právne účinky a nie sú
právnymi titulmi k nadobudnutiu vlastníctva. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že sporné
parcely, ako aj jej parcela, pochádzajú alebo boli odčlenené od parcely, ktorú mal na mysli vo svojom
čestnom vyhlásení Y. M.. Preto súd prvej inštancie žalobcu v plnom rozsahu zamietol.
9. Čo sa týka je návrhov na doplnenie dokazovania, keď žalobkyňa žiadala, aby bolo vyžiadané,

ako prebehlo na bývalom Štátnom notárstve v Čadci dedičské konanie po právnych predchodcoch
žalovaného 2/, sud prvej inštancie uviedol, že z takého rozhodnutia by zistil, že predmetom dedenia
nebola sporná parcela. Sama žalobkyňa to tvrdila. Pravé preto si žalovaný 2/ dal vlastníctvo odobriť
rozhodnutím ObPÚ Čadca. Ďalej žalobkyňa žiadala, aby bolo nariadené dokazovanie znalcom na
zameranie jednotlivých pozemkov a ich identifikácii. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že pozemky
boli zamerané a riadne identifikované rozsiahlou ROEP, ktorá prebehla v obci W.. Bola ukončená v roku

2012. Návrhy žalobkyne na doplnenie dokazovania súd prvej inštancie zamietol s tým, že by sa tým len
predĺžilo konanie, pričom aj po takomto dokazovaní by bol výsledok sporu rovnaký.
10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP s poukazom na úspech
žalovaných 1/ a 2/ v plnom rozsahu, a preto im priznal trovy konania v rozsahu 100 %.
11.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalavzákonomstanovenejodvolaniežalobkyňa,ktoránavrhla,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
12. Žalobkyňa namietala nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku, ako aj
absenciu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie. V konaní podľa jej názoru nedošlo k vykonaniu
navrhovaných dôkazov pre zistenie rozhodujúcich skutočností. V konkrétnosti dala do pozornosti

nevykonanie vyžiadania spisu z katastra nehnuteľností týkajúceho sa parcely č. 4921, k. ú. W. ešte
pred rozdelením tejto parcely. V tomto spise by sa našiel výpis z katastra nehnuteľností, kde boli
evidované vzťahy k tejto parcele, kde boli uvádzaní rodičia žalobkyne, čo jasne preukazuje, že jej matka
bola vlastníkom tohto pozemku. V kontexte s týmto žalobkyňa predložila spolu s odvolaním výpisy
z katastra nehnuteľností vo vzťahu k tejto parcele (výpisy z roku 1996 a z roku 1999) a žiadala ich

vykonať v odvolacom konaní ako nový dôkaz, keďže ich bez svojej viny nemohla predložiť v konaní
pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní ďalej podľa názoru žalobkyne
nesprávne vychádzal zo stavu, že sporné pozemky nevznikli z celistvého pozemku parcela č. 4921. Z
kópie pozemkovej mapy zo dňa 09.01.1991, k. ú. W. je zrejmé, že sporné pozemky boli v skutočnosti
súčasťou pozemku parcela č. 4921, pričom ani týmto dôkazným prostriedkom sa súd prvej inštancie pri

svojom rozhodovaní nezaoberal. Žalobkyni nebolo zrejmé, na základe čoho vlastne došlo k rozdeleniu
pozemku parcela č. 4921 a z akého dôvodu jej z tohto „rozdeleného" pozemku zostala vo vlastníctve len
časť. Vo vzťahu k argumentácii súdu prvej inštancie o tom, že pokiaľ sa domnievala, že je vlastníčkou
aj parcely KN-C č. 4921/2, mala v konaní pred obvodným pozemkovým úradom predtým, ako bola
schválená ROEP, vyporiadať vlastníctvo aj k sporným pozemkom, žalobkyňa uviedla, že ROEP bola

ukončená v roku 2012, avšak v roku 2009 vážne ochorela a musela sa niekoľko rokov liečiť, a preto
nebolo v jej silách viesť akýkoľvek spor pred pozemkovým úradom. Jej nepriaznivý zdravotný stav
využili žalovaní pri delení pozemku parcela č. 4921. Na preukázanie skutočností ohľadne zdravotného
stavu navrhla žalobkyňa vyžiadal jej zdravotnú dokumentáciu od príslušného lekára. Pretože súd prvej
inštancie nesprávne vychádzal z toho, že sporné pozemky neboli vyčlenené z celistvého pozemku

parcela č. 4921, nezaoberal sa ani vierohodnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva oboch žalovaných.
Žalobkyňa poukázala pritom na čestné prehlásenie Y. M. z roku 1993, z ktorého vyplynulo, že E. V.
užívala pozemok parcela č. 4921 po dobu 45 rokov. Uvedené prehlásenie síce nie je nadobúdacím
titulom, ale je potrebné považovať ho za vydržací titul, teda sporné pozemky nadobudla vydržaním. Aj
napriek uvedenému súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní len uviedol, že čestné prehlásenie nie

je nadobúdacím titulom a bližšie sa (napr. dobou po ktorú užívala pozemok) uvedenou skutočnosťou
nezaoberal. Žalobkyňa súčasne nesúhlasila so závermi súdu o nadobúdacích tituloch žalovaných k
dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré okolnosti mali chronologicky nastať ešte predtým, než v roku 2000
došlo k rozdeleniu celistvej parcely č. 4921. Ak bolo vo vzťahu k nej súdom prvej inštancie konštatované
nepreukázanie skutočností, že sporné parcely vznikli z celistvej parcely č. 4921 a že túto užívala jej

matka, nie je zrejmé, prečo potom súd prvej inštancie zamietol jej návrh na vypracovanie znaleckého
posudku pre jeho „nepotrebnosť" z dôvodu dostatočnej špecifikácie dotknutých parciel v rámci ROEP.
Irelevantným je aj konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že vypracovaním znaleckého posudku by
sa predĺžilo konanie, keďže konanie prebiehalo už 10 rokov, ako aj jeho argument, že aj po vypracovaníznaleckého posudku by bol výsledok dokazovania rovnaký. Napokon žalobkyňa namietala, že súd prvej
inštancie bez toho, aby si vyžiadal spis z dedičského konania po právnych predchodcoch žalovaného
2/, dospel k záveru, že predmetom dedenia nebol sporný pozemok.

13. Žalovaný 1/ v reakcii na odvolanie žalobkyne uviedol, že žalobkyňa v súvislosti s ust. § 137 písm.
c) CSP nepreukázala právny záujem na požadovanom určení a na hypotézy žalobkyne, produkované
v odvolaní, nie je možné prihliadať s poukazom na ust. § 366 CSP Pritom ani pri možnosti ich
akceptácie by tieto nezakladali dôvodnosť podanej žaloby. Súd prvej inštancie v danom prípade
vykonal dokazovanie rešpektujúc zásadu hospodárnosti a ekonomiky konania a nevykonanie niektorých

navrhnutých dôkazných prostriedkov nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces.
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie žiadal ako vecne správny potvrdiť a žiadal aj priznať náhradu
trov odvolacieho konania.
14. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žalovaný 2/ považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
za vecne správny. Súd prvej inštancie dospel ku správnym skutkovým zisteniam a právnym záverom.
Žalobkyňa vo veci neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a

ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav, ako aj následne prijaté právne závery. Napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie žiadal ako vecne správny potvrdiť a žiadal aj priznať náhradu trov
odvolacieho konania.
15. Žalobkyňa v rámci odvolacej repliky uviedla, že nové tvrdenia v rámci podaného odvolania mohla do
konaniapredložilspoukazomnasplneniehypotézyust.§366písm.d)CSP.Jejnaliehavýprávnyzáujem

na podanej žalobe spočíva v určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žalobkyňa v ďalšom zotrvala
na svojich predchádzajúcich tvrdeniach o tom, že pokiaľ by súd prvej inštancie vyžiadal výpis z katastra
nehnuteľností týkajúci sa parcely č. 4921, v konaní by bolo preukázané, že vlastníkmi pozemku boli jej
rodičia. Zásada hospodárnosti pri niektorých navrhovaných dôkazných prostriedkov, na ktorú poukázali
žalovaní, v tomto prípade nebola na mieste, keďže sa jednalo o dôkazy preukazujúce jej vlastnícke

právo k dotknutým nehnuteľnostiam.
16. Žalovaný 2/ v reakcii na odvolaciu repliku žalobkyne poukázal na dôvody odvolania produkované
žalobkyňou a otázke naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení sa dostatočne
venoval súd prvej inštancie, pričom nie je dôvod jeho závery spochybňovať.
17. Žalobkyňa v podaní zo dňa 08.07.2020 opätovne len zopakovala svoju už zmienenú odvolaciu

argumentáciu.
18. Dňa 24.09.2021, potom ako splnomocnený zástupca žalobkyne oznámil odvolaciemu súdu,
že ukončil zastupovanie žalobkyne zo zdravotných dôvodov, predložil odvolaciemu súdu fotokópiu
pozemkovoknižného hárku č. 398, k. ú. W..
19. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané

oprávneným subjektom (§ 359 CSP - súd prvej inštancie rozhodol v neprospech žalobkyne, keď žalobu
proti žalovaným 1/ a 2/ zamietol v celom rozsahu a priznal žalovaným 1/ a 2/ proti žalobkyni nárok na
náhradu trov konania), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto
opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2
a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom

z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust.
§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny v celom rozsahu potvrdil.
20. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom

rozsahu sa stotožnil s nosnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie
o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2
CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na

konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
21. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia
súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť v

zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia
zistil.
22. Na doplnenie tak považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalobkyne formulovanú v jej opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácienezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Vady týkajúce sa podmienok konania
odvolací súd nezistil.
23. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku

alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z
hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny

názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných
súdov (tak súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV. ÚS
350/2009 zo dňa 08.10.2009). Preto ak sa s určitou argumentáciou strany nevyporiadal súd prvej
inštancie, nie je vylúčené, aby sa s touto vyporiadal samotný odvolací súd ako súd opravný a nemusel
pristúpiť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a vráteniu veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
24. Žiada sa zdôrazniť, že súd prvej inštancie žalobu zamietol zásadne z toho dôvodu, že
žalobkyňa v spore neprodukovala žiadne skutkové tvrdenia a žiadny dôkaz, ktoré by preukazovali jej
vlastnícke právo, nepreukázala teda žiadny právny titul, ktorý by mohol založiť jej vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam. V tomto kontexte súd prvej inštancie poukázal na to, že z osvedčenia o dedičstve spis.

zn. D 485/2000, vydaného dňa 04.07.2000 JUDr. Andrejom Kubaščíkom, ako Okresným súdom Čadca
povereným súdnym komisárom, nevyplynulo, že by žalobkyňa zdedila sporné pozemky.
25. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva zaťažuje tú stranu, v ktorej záujme je, aby určitá
skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva, stranou tvrdená, bola v konaní i preukázaná v tom zmysle,
aby ju súd uznal za pravdivú. Nesplnenie tejto povinnosti je pravidelne sankcionované rozhodnutím,

ktoré vyznieva nepriaznivo pre stranu, ktorá tzv. dôkazné bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia
dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, ktorú zaťažovalo dôkazné
bremeno a ktorá sa dostala do dôkaznej núdze (neponúkla alebo nevedela ponúknuť súdu také dôkazné
prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti). Dôkazné bremeno
síce postihuje strany sporu, ale obsah tohto bremena má aj ďalší procesný význam. Tento význam sa

spája s procesnou situáciou v spore, v ktorom je isté, napriek všetkým vo veci vykonaným dôkazom,
že skutkový stav zostane neobjasnený. Nezistenie potrebného skutkového stavu nemôže viesť k
tomu, že súd odmietne rozhodnúť vo veci samej. Inštitút dôkazného bremena dovoľuje a ukladá súdu
meritórne rozhodnúť aj v takomto prípade. Neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané,
resp. za vyvrátené. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú

situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri
posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu
dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž
nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
26. Žalobkyňa v podanej žalobe tvrdila, že vlastníctvo k sporným pozemkom nadobudla dedením po

svojej matke E. V., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom W. XXX, zomr. XX.XX.XXXX a na
tomto svojom tvrdení zotrvala počas celého konania na súde prvej inštancie. Na preukázanie tohto
tvrdenia žalobkyňa predložila osvedčenie o dedičstve spis. zn. D 485/2000, vydané dňa 04.07.2000
JUDr. Andrejom Kubaščíkom, ako Okresným súdom Čadca povereným súdnym komisárom a súčasne
čestné vyhlásenie E. T. a I. U. zo dňa 09.06.2000 (na č. l. 151 spisu).

27. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že v zmysle cit. ust. § 460 OZ
sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Nemožno ale opomenúť skutočnosť, že právna úprava
dedičského práva v Slovenskej republike sa riadi princípom ingerencie, resp. účasti štátu pri nadobúdaní
dedičstva (vyplýva aj z ust. § 481 a nasl. OZ v znení účinnom od 01.01.1993). Uvedené sa prejavuje
tým, že konanie o dedičstve možno začať i bez návrhu [toho času podľa ust. § 174 ods. 2 zákona č.

161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP"), od 01.01.1993 do 30.06.2016 podľa
ust. § 175a ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.")] a súčasne,
že po každom poručiteľovi musí byť dedičstvo prejednané v rámci zákonnom upraveného dedičského
konania [toho času podľa ust. § 158 a nasl. CMP, od 01.01.1993 do 30.06.2016 podľa ust. § 175a a
nasl. O.s.p., do 31.12.1992 podľa ust. § 26 a nasl. zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní

pred štátnym notárstvom (notársky poriadok)]. V dedičskom konaní musí byť tiež prejednaný majetok,
ktorý pri pôvodnom dedičskom konaní nebol známy (nebol zistený; od 01.01.1993 do 30.06.2016 podľa
ust. § 175x O.s.p., toho času ust. § 211 CMP). Do tohto stavu k nadobudnutiu dedičstva nepostačuje
iba smrť poručiteľa (nadobudnutiu dedičstva dedičom poručiteľa nedochádza iba na základe smrtiporučiteľa), ale v zmysle zákona sa vyžaduje, aby o dedičstve poručiteľa bolo rozhodnuté v dedičskom
konaní a aby buď bola súdom schválená dedičská dohoda (§ 482 OZ) alebo aby súd potvrdil dedičstvo
jedinému dedičovi (§ 481 OZ) alebo viacerým dedičom podľa ich dedičských podielov (§ 483 a § 484

OZ). Potom až na základe rozhodnutia o dedičstve, sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti
poručiteľa. Vzhľadom na existujúci právny stav v dobe od smrti poručiteľa, až do rozhodnutia o dedičstve
v dedičskom konaní, tu nie je istota, s akým výsledkom sa dedičské konanie skončí, teda kto sa stane
poručiteľovým dedičom a ako bude dedičstvo vyporiadané medzi viacerými poručiteľovými dedičmi
(rozhodnutie zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 42/1974).

28. Zo žalobkyňou predloženého dedičského rozhodnutia je zrejmé, ako to konštatoval súd prvej
inštancie, že v tomto dedičskom konaní po poručiteľke E. V. (matke žalobkyne) nedošlo k prejednaniu
dedičstva spočívajúceho v sporných pozemkoch (či už ako sporných parciel KN-C č. 4921/1 a KN-C č.
4921/2, alebo ako parcely KN č. 4921, resp. pkn parcely č. 9356). V nadväznosti na už uvedený spôsob
nadobúdania vlastníckeho práva dedením tak možno považovať za správny záver súdu prvej inštancie,
že nebolo preukázané, že by žalobkyňa týmto titulom (na základe tohto právneho dôvodu) nadobudla

vlastnícke právo k sporným pozemkom. Pokiaľ ide o žalobkyňou predložené čestné vyhlásenie E. T. a
I. U. zo dňa 09.06.2000, toto sa viazalo výlučne len na pozemok parcela KN-C č. 4921/4 - orná pôda o
výmere 464 m2, vo vzťahu ku ktorému je žalobkyňa nesporne evidovaná ako výlučný vlastník na LV č.
XXXXX, k. ú. W. a toto vlastníctvo žalobkyne ani predmetom sporu nebolo.
29. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní tvrdila, že vlastníctvo k sporným pozemkom nadobudla

vydržaním, pričom poukazovala na čestné prehlásenie Y. M. z roku 1993 (na č. l. 10 spisu), z
tohto vyplýva len toľko, že Y. M. vyhlásil, že si nebude robiť nároky na pozemok parcelu č. 4921 o
výmere 1506 m2, k. ú. W., ktorú mala užívať E. V. 45 rokov. Teda Y. M. sa vyjadroval k držbe tohto
pozemku len matkou žalobkyne, a nie žalobkyňou samotnou. Vychádzajúc z tohto čestného prehlásenia
tak nevyplýva oprávnená držba žalobkyne ako jedného z predpokladov možného nadobudnutia

vlastníckeho práva vydržaním zo strany samotnej žalobkyne. Z ďalšieho žalobkyňou produkovaného
dôkazu, a to rozhodnutia ObPÚ Čadca č. 2513/2004 zo dňa 09.12.2004 (na č. l. 11 spisu) vyplýva, že
žalobkyni bolo potvrdené vlastníctvo k pozemku parcela KN-C č. 4921/4 - orná pôda o výmere 464 m2,
k. ú. W., ktoré malo byť žalobkyňou nadobudnuté vydržaním, a to na základe toho, že žalobkyňa mala
tento pozemok užívať na základe ústnej darovacej zmluvy od matky E. V. od roku 1985, a to nerušene

a dobromyseľne ako pozemok vlastný. Ak by aj bolo možné vychádzať z toho, že žalobkyňa bola v
domnienke, že ide vlastne o pozemok zodpovedajúci pôvodnej pkn parcele č. 9356, ktorého súčasťou
sú aj sporné pozemky, nie je možné na podklade uvedeného titulu prisvedčiť nadobudnutiu vlastníctva
žalobkyňou ani vydržaním, a to z ďalej uvedených dôvodov.
30. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je totiž oprávnená držba (§ 134

ods. 1 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, v čase od 01.04.1983 do 31.12.1991
§ 135a OZ v znení zákona č. 131/1982 Zb.) Zo znenia ust. § 130 ods. 1 OZ (obdobne § 132a ods. 1 OZ v
znení účinnom od 01.04.1983 do 31.12.1991) je treba vyvodiť, že ako podmienka pre oprávnenú držbu
(teda aj pre samotné vydržanie) nepostačuje len subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že vec alebo
právo mu patrí, ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere („so zreteľom ku všetkým okolnostiam").

Túto podmienku vykladá publikovaná judikatúra tak, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku
všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec alebo právo náleží, nemôže vychádzať len z posúdenia
subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých
vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu („titulu"), ktorý by mohol mať za následok
vznik práva (napr. zo zmluvy, ktorá je síce absolútne neplatná, ale na základe nej sa osoba ujala držby,

pričom neplatnosť spočíva v skutočnostiach, ktoré vyžadujú kvalifikované právne posúdenie, a držiteľ
na to nemá potrebné odborné predpoklady a pod., alebo v nevedomosti držiteľa o skutkovom dôvode
neplatnosti zmluvy, napr., že prevodca nemal spôsobilosť na právne úkony). Otázka existencie dobrej
viery sa posudzuje z hľadiska objektívneho, teda podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú
možno na ňom požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti, že mu právo patrí. Najvyšší súd SR

vo svojej rozhodovacej praxi zaujal právny názor, že dobromyseľnosť znamená omyl držiteľa ohľadne
existencie jeho práva. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne,
a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) držiteľa, a treba vždy brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,

že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a
ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci
sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípaduod každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti
alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov
a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom

na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť
zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z
neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy
sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v
prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad (uznesenie NS SR spis. zn. 4 Cdo

283/2009 zo dňa 27.10.2010 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
SR č. 6/2015 pod publikačným č. 73, uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5Cdo/30/2010 zo
dňa 01.03.2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6MCdo/5/2010 zo dňa 20.04.2011,
uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/361/2012 zo dňa 27.01.2015 publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2015 pod publikačným č. 74 a rozsudok
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo/137/2011 zo dňa 11.12.2013). Súčasne tak podľa právnej vety

rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/361/2012 zo dňa 27.01.2015 oprávneným držiteľom
nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom,
nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra
1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme (keďže
nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti jeho prevodom, teda aj darovaním, bolo a je doposiaľ

jednoznačne výslovne viazané na písomnosť právneho úkonu, § 46 OZ). Najvyšší súd SR napokon v
rozsudku spis. zn. 4Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2010 vyjadril právny názor, že oprávneným držiteľom
nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže
byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti OZ v znení do 31.12.1991 na základe zmluvy o prevode
nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom

notárstve
a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok). Ak sa nehnuteľná vec prevádzala na základe
zmluvy, nadobúdalo sa totiž podľa ust. § 134 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01.04.1983 do 31.12.1991
vlastníctvo účinnosťou zmluvy, na ktorú bola potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nešlo o prevod
do socialistického vlastníctva (v súdnej veci nešlo jednoznačne o prevod do socialistického vlastníctva).

31. Zohľadnením doposiaľ popísaného je možné dospieť k jednoznačnému záveru, že žalobkyňa
nemohla vstúpiť do oprávnenej držby sporných pozemkov na základe uvedenej ústne uzavretej
darovacejzmluvybezregistrácieštátnymnotárstvom,atedavspojenísužkonštatovanýmnepreukázala
v spore ani žiaden iný titul oprávnenej držby sporných pozemkov, a tým ani nadobudnutie vlastníctva k
spornýmpozemkomvydržaním.Aniprípadnéužívaniespornýchpozemkovžalobkyňou,resp.jejmatkou

(čo mali podľa žalobkyne preukazovať čestné vyhlásenia E. T. a I. U. zo dňa 09.06.2000, resp. Y. M.
z roku 1993) nie je samo o sebe (teda bez titulu pre oprávnenú držbu) postačujúce pre nadobudnutie
vlastníctva k sporným pozemkom.
32. V nadväznosti na uvedené odvolací súd už bez ďalšieho považoval za vecne správny záver súdu
prvej inštancie, že žalobkyňa v spore nadobudnutie vlastníctva k sporným pozemkom nepreukázala.

33. Ak teda žalobkyňa namietala nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, a teda absenciu dôvodov tohto rozhodnutia, odvolací súd je toho názoru, že súd prvej
inštancie uviedol postačujúco zásadný dôvod napadnutého rozhodnutia, ktorý spočíval v tom, že
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v spore zaťažovalo, teda žalobkyňa nepreukázala
akúkoľvek právnu skutočnosť, s ktorou platné právo spája nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam.

Žiada sa zdôrazniť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument vznesený stranou v spore, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie.
34. Žalobkyňa vo svojom opravnom prostriedku namietala nevykonanie dôkazov, ktoré v spore
navrhovala. Žalobkyňa konkrétne uviedla, že súd prvej inštancie nevyžiadal ňou navrhovaný výpis
z katastra nehnuteľností, na ktorom bol evidovaný právny vzťah, resp. vlastníctvo jej právnych

predchodcov (jej rodičov manželov V.) k pozemku KN č. 4921 (žalobkyňa spolu s odvolaním predložila
výpisy z katastra nehnuteľností z evidenčného listu č. XXXX, vedeného pre k. ú. W. zo dňa 28.11.1996 a
zo dňa 28.04.1999). Ďalej namietala, že súd prvej inštancie nevzal pri svojom závere, že sporné parcely
KN-C č. 4921/1 a KN-C č. 4921/2 neboli vytvorené z pôvodnej parcely KN č. 4921 o výmere 1506
m2, do úvahy ňou predložený geometrický plán č. 8/2000 vyhotovený Ing. Chládekom dňa 02.09.2000,

ktorého porovnaním s s pozemkovou mapou, by dospel k opačnému záveru. Napokon vytýkala súdu
prvej inštancie, že v konaní neustanovil znalca, ktorý by stotožnil sporné parcely s pôvodnou parcelou
KN č. 4921, k. ú. W., rep. s pôvodnou pkn parcelou č. 9356, K. ú. W..35. Odvolací súd poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie
Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred

všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného
súdu SR spis. zn. I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia

Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa
17.12.2003).
36. Podľa ust. § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Naplneniu princípu
hospodárnosti konania (procesnej ekonómie) v zmysle ust. čl. 17 CSP tak neprispieva vykonávanie
dôkazov preukazujúcich také skutočnosti, ktoré sú pre rozhodnutie súdu v spore bez akejkoľvek právnej
relevancie. Objasnenie takýchto skutočností by totiž nebolo spôsobilé akokoľvek zmeniť rozhodnutie

súdu v spore, či jeho dôvody.
37. V konkrétnostiach dôvodov rozhodnutia v prejednávanom spore, ktorého predmetom bolo určenie
vlastníckeho práva žalobkyne k sporným pozemkom, je jednak bez akejkoľvek právnej relevancie
zisťovanie skutočností, ktoré by mali spochybniť údaje katastra nehnuteľností o právach k sporným
pozemkom (teda údaje o vlastníckom práve žalovaných 1/ a 2/), keďže samotné spochybnenie týchto

údajov neprináša žiadnu odpoveď na to, kto je vlastníkom sporných pozemkov (teda ani to, že
by vlastníkom sporných pozemkov bola žalobkyňa). Súčasne, bolo v danom spore bez významu
posudzovanie otázky totožnosti sporných parciel s pôvodnou parcelou KN č. 4921, k. ú. W., resp.
s pôvodnou pkn parcelou č. 9356, K. ú. W., keďže aj prípadná kladná odpoveď by nemohla viesť
k úspešnosti žaloby. Vzhľadom k už zmieneným zásadám (predpokladom) nadobúdania dedičstva v

spore nebola právne významná ani skutočnosť, ktorú mali preukazovať výpisy z katastra nehnuteľností
z evidenčného listu č. 1358, vedeného pre k. ú. W. zo dňa 28.11.1996 a zo dňa 28.04.1999, na
ktorom bol evidovaný právny vzťah rodičov žalobkyne k pozemku KN č. 4921, k. ú. W.. Navyše na
uvedenom evidenčnom liste nebolo v prospech rodičov žalobkyne evidované vlastnícke právo, ale
len právo užívacie. Bez právneho významu bolo napokon aj zisťovanie vlastníckych vzťahov k pkn

parcele č. 9356 (ako mali vyplývať z pozemkovoknižného hárku č. 398, k. ú. W.). Ako už bolo totiž
vyššie konštatované, žalobkyňa nepreukázala akúkoľvek právnu skutočnosť, s ktorou platné právo spája
nadobudnutie vlastníctva k sporným pozemkom. Ak teda súd prvej inštancie nevykonal žalobkyňou
namietané dôkazy, tento jeho postup bol plne súladný so znením ust. § 185 CSP a nebol ani spôsobilý
porušiť právo žalobkyne na spravodlivý proces. Z uvedeného pohľadu je tak opätovne bez akejkoľvek

právnejrelevancie,čižalobkyňamalavroku2009prispracovaníregistraobnovenejevidenciepozemkov
(ROEP) vážne zdravotné problémy a nebolo v jej silách pre zaevidovanie jej vlastníctva k sporným
pozemkom viesť akýkoľvek spor s pozemkovým úradom. Preto odvolací súd nezabezpečil v rámci
odvolacieho konania a ani nevykonal akékoľvek dôkazy vyplývajúce z jej zdravotnej dokumentácie,
navyše žalobkyňa tento prostriedok procesného útoku produkovala až v odvolacom konaní a s istotou

možno uzavrieť, že jej v tom nič nebránilo počas konania na súde prvej inštancie, a teda neboli naplnené
ani podmienky prípustnosti takéhoto prostriedku procesného útoku podľa ust. § 366 CSP.
38. Odvolací súd tak v nadväznosti na uvedené považoval odvolanie žalobkyne za nedôvodné, a preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak v merite veci - výtoku I., ako aj závislom výroku II. o nároku
na náhradu trov konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobkyni nárok
na ich náhradu v rozsahu 100 %, nakoľko žalovaní 1/ a 2/ mali v tomto štádiu konania plný úspech.
Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.
40. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).