Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/30/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815207148
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5815207148.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcov: 1/ L. Z., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B., ul. B. č. XX/XX, 2/ L. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., ul. I. č. XXX/XXX, 3/ L.
U., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., ul. Y. č. XX/XX, 4/ P. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., ul. I. č. XXX/XXX,
všetci právne zastúpení JUDr. Jánom Vajdom, advokátom, so sídlom v O., B. O.. č. XXX, proti žalovanej:

Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, ul. Pribinova č.
2, IČO: 00 151 866, o náhradu škody v sume 2.796,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov a
žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo č. k. 5C/351/2015-212 zo dňa 24. septembra
2018, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“) zastavil konanie
v horeuvedenej veci a spor po právoplatnosti postúpil Slovenskej republike - Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky. Žalovanej proti žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v danom prípade si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorým malo byť uznesenie o vznesení obvinenia pre
prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods.

1 písm. a/ Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva vydané OR PZ v Dolnom Kubíne,
Obvodné oddelenie PZ Námestovo dňa 04.06.2010, pod sp. zn. ČVS: ORP-209/NO-DK-2010 - (ďalej
len „nezákonné rozhodnutie“). Ako vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), nárok na náhradu škody je potrebné vopred predbežne prerokovať na
základe písomnej žiadosti poškodených žalobcov na príslušnom orgáne. Zákon teda stanovuje, že

ochranu práv prioritne poskytuje iný (príslušný) orgán, ktorým je v danom prípade Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie zistil, že žalobcovia pred podaním žaloby nepožiadali tento
orgán o predbežné prerokovanie svojho nároku, ktorá skutočnosť bráni súdu vo veci ďalej konať. Ide
o neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky konania - nedostatok právomoci, ktorý vedie k
zastaveniu konania. Na základe uvedeného okresný súd podľa § 161 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“ konanie zastavil a zároveň s odkazom na § 10 ods. 1 CSP

spor po právoplatnosti postúpil inému (príslušnému) orgánu - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. O
nároku na náhradu trov súd rozhodol podľa 256 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Žalobca procesne zavinil zastavenie konania tým,
že podal žalobu na súde, ktorý nemá zatiaľ danú právomoc vo veci konať, čo viedlo súd k zastaveniu
konania a jeho postúpeniu príslušnému orgánu. Žalovanému ako protistrane vznikol preto nárok na ich
náhradu, ktorú mu súd priznal v rozsahu 100 %.

2. Proti vyššie uvedenému uzneseniu podali odvolanie tak žalobcovia, ako aj žalovaná.3. Žalobcovia v podanom odvolaní súdu prvej inštancie vytýkali nesprávne skutkové a právne závery
a tiež aj porušenie práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP). V bližších

podrobnostiach uviedli, že napadnuté uznesenie bolo vydané predčasne, keďže v čase jeho vydania
ešte nebolo právoplatné predchádzajúce zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co
77/2018 zo dňa 29. mája 2018, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Námestovo sp. zn.
5C 351/2015 zo dňa 13.09.2017. V dôsledku takéhoto vadného postupu okresného súdu žalobcovia
nemali možnosť reagovať na závery vyplývajúce z rozhodnutia krajského súdu. Za ďalšie oba napadnuté

výroky uznesenia súdu prvej inštancie sú neurčité, pretože okresný súd uvádza, že „...spor sa po
právoplatnosti postupuje...“, čo je neurčitý a nesprávny termín. Výrok o trovách konania je neurčitý
preto, pretože sa v ňom uvádza termín „...voči žalobcom...“ a nie je uvedené, voči ktorým konkrétnym
žalobcom sa žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania. Opätovne sa tiež nesprávne uvádza
označenie žalovanej ako Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, čo je v rozpore
s podaniami žalobcov. Vychádzajúc zo záverov stanoviska Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu ČSSR zo dňa 15.01.1980 pod sp. zn. Cpjf 145/78, je nesprávny právny záver okresného súdu
o potrebe zastavenia konania z dôvodu existencie neodstrániteľnej prekážky konania. V skutočnosti,
ak poškodený uplatnil nárok na súde bez predchádzajúceho predbežného prerokovania, nemôže súd
ani zamietnuť návrh, ani bez ďalšieho konanie zastaviť, ale má poškodeného vyzvať na odstránenie
nedostatku tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty (§ 43 ods. 1 OSP). Iba v tom prípade, ak

by napriek tomu nebol odstránený nedostatok uvedenej podmienky, ktorý treba hodnotiť ako obdobu
nedostatku procesnej podmienky, mal by súd postupovať podľa úpravy Občianskeho súdneho poriadku
o zastavení konania (§ 104 ods. 2 OSP). Vychádzajúc z uvedeného, súd prvej inštancie nepostupoval
v konaní správne, pretože mal žalobcov vyzvať, aby v primeranej lehote zaslali žalovanému žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Keďže okresný súd takto nepostupoval, konanie

zaťažil vadou, žalobcom porušil ich právo na spravodlivý proces, čo je odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. b/ CSP. Nedoručenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred
podaním žaloby nie je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania tak, ako to tvrdí súd prvej
inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia, v skutočnosti ide o odstrániteľný nedostatok podmienky
konania a tento nedostatok žalobcovia už medzičasom odstránili. Listom zo dňa 29. októbra 2018 zaslali

Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky v Bratislave žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody v sume 2.796,68 eur spolu s príslušenstvom. Tým odstránili nedostatok ich žaloby. Urobili
tak dodatočne, avšak počas konania. Vada žaloby bola teda odstránená. Je odôvodnené predpokladať,
že žalovaná zamietne ich nárok na náhradu škody a potom už nebude brániť súdu nič v meritórnom
prejednaní žaloby. Keďže okresný súd tak aktuálne nepostupoval, došlo k stavu označovanému ako

denegatio iustitiae. Napokon žalobcovia namietli aj celkovú nepresvedčivosť rozhodnutia okresného
súdu, ktoré podľa ich názoru nezodpovedá zákonným požiadavkám kladenými na zákonné rozhodnutie
(§ 220 ods. 2 CSP v spojení s § 234 ods. 2 CSP) a taktiež požiadavkám vyplývajúcim zo súdnej praxe.
Na základe uvedených dôvodov žalobcovia odvolací súd žiadali, aby napadnuté uznesenie okresného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalovaná v podanom odvolaní odvolací súd žiadala, aby napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietne ako nedôvodnú, alternatívne zmenil uznesenie
súdu prvej inštancie tak, že konanie preruší a vyzve žalobcov, aby písomne požiadali žalovanú o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a to v lehote 15 dní odo dňa doručenia uznesenia.

Súdu prvej inštancie tiež vytýkala nesprávne skutkové a právne závery, ďalej to, že neboli splnené
procesné podmienky, a to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (inú vadu žalovaná videla v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktoré je preto nepreskúmateľné). V ďalších podrobnostiach poukázala na to, že žalobcovia v
prejednávanej veci preukázateľne nesplnili všetky zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu

škody. Nepožiadali príslušný orgán písomnou žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody (viď § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Tiež nepreukázali existenciu nezákonného rozhodnutia.
Uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie. Celé trestné
konanie žalobcov 1/ - 4/ bolo dozorované Okresnou prokuratúrou Námestovo, ktorá dohliadala na
dodržiavanie všetkých ustanovení Trestného poriadku. V žiadnom štádiu trestného konania dozorujúci

prokurátor nekonštatoval, že by poverený príslušník porušil niektoré ustanovenia Trestného poriadku,
prípadne niektorú zo základných zásad uvedenú v § 2 Trestného poriadku. Žalobcovia túto skutočnosť
v priebehu súdneho konania nijakým spôsobom nepreukázali. Žalovaná vyslovila presvedčenie, že
uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané povereným príslušníkom policajného zboru na základeskutočností a dôkazov, ktoré v tom čase takýto postup v plnej miere odôvodňovali. Predmetné uznesenie
je preto zákonné rozhodnutie, nakoľko na jeho vydanie boli splnené všetky zákonné predpoklady.
Zákonnosť uznesenia o vznesení je potrebné vždy posudzovať s ohľadom na okolnosti konkrétneho

prípadu,čokonštatujeajÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyzodňa07.11.2012,sp.zn.I.ÚS548/2012-13.
Nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia nemožno v žiadnom prípade odvodzovať iba z toho,
že trestné konanie neskončilo právoplatným odsúdením žalobcov, ale bolo zastavené uznesením
prokurátora. Žalobcovia nepreukázali ani existenciu škody ako ďalší nevyhnutný zákonný predpoklad
pre priznanie nároku na náhradu škody. Konkrétne žalobcovia nepreukázali, že by vyúčtovanú sumu trov

právneho zastúpenia aj skutočne uhradili. Znamená to, že žalobcovia riadne nepreukázali, že v súvislosti
s trestným konaním utrpeli ujmu spočívajúcu v zmenšení majetku. V tejto súvislosti sa žalovaná v plnej
miere stotožnila s právnou argumentáciou okresného súdu uvedenú v bode 29. na strane 9 predtým
vyhláseného rozsudku zo dňa 13.09.2017. Napokon žalovaná v prejednávanej veci vzniesla aj námietku
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, v ktorej súvislosti uviedla, že Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, takýmto subjektom v konaniach o nároku na

náhradu škody vzneseným voči štátu je iba štát, za ktorý koná príslušný orgán verejnej moci.

5. Žalobcovia vo svojej odvolacej replike zopakovali svoje doterajšie tvrdenia o nezákonnom rozhodnutí,
o vzniku nároku v dôsledku zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu, o jeho uplatnení, o porušení práva
na spravodlivý proces. Trvali tiež na námietke nezrozumiteľnosti rozhodnutia.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu
na základe odvolania oboch strán v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd teda preskúmava
napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom odvolaní.

8. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok, obe strany sporu uvádzajú ako odvolacie dôvody ustanovenia

§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), ako aj to že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Žalobcovia
ako odvolací dôvod uvádzajú aj to, že súd im nesprávnym procesným postupom znemožnil realizáciu
ich procesných práv (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

9. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že v predchádzajúcom konaní bol odvolaním
napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušený preto, lebo z obsahu spisu nevyplynulo to, že by
žalobcovia postupovali v súvislosti s uplatnením svojho nároku na náhradu škody v súlade s ust. § 16
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., keď nepožiadali Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie ich

nároku podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona.

10. Okresný súd v ďalšom konaní po obdržaní uznesenia odvolacieho súdu vydal uznesenie o
zastavení konania, ktorý zároveň spor po právoplatnosti postúpil Slovenskej republike - Ministerstvu
vnútra Slovenskej republiky. Obe rozhodnutia tak odvolacieho súdu, ako aj napadnuté rozhodnutie

doručil stranám sporu súčasne (viď doručenka na č. l. 214 spisu). Žalobcovia predmetný postup súdu
prvej inštancie namietli, pretože podľa ich presvedčenia nemali možnosť reagovať na závery vyplývajúce
z rozhodnutia odvolacieho súdu. S predmetnou námietkou sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.
V dôsledku uvedeného postupu došlo na strane žalobcov k odňatiu ich práva na spravodlivý proces,
keďže nemali možnosť odstrániť vytýkané vady podanej žaloby. Náležitý je aj odkaz žalobcov na závery

vyplývajúce zo Stanoviska Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 15.01.1980 pod
sp. zn. Cpjf 145/78. Už len z uvedeného dôvodu odvolací súd musel napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP).
Navyše odvolací súd konštatuje, že aktuálne žalobcovia už mali požiadať Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky ako zastupujúci orgán štátu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody listom zo dňa

29. októbra 2018, a preto skúmanie predmetnej procesnej podmienky pre konanie vo veci neprichádza
už v úvahu. Túto skutočnosť si ale okresný súd ešte preverí.11. Aj keď v preskúmavanej veci boli zistené predovšetkým procesné pochybenia súdu prvej
inštancie, pre ktoré zákonné dôvody bolo rozhodnutie okresného súdu zrušené, odvolací súd z
hľadiska hospodárnosti konania (čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku) vo vzťahu

k veci samej uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy

zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým
extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k
oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho,
že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou už v
čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010).

12. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorej
sa štát nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri
rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania
vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie.

I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo
zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslom
právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu bola odčinená (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).

13. Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR možno teda vyvodiť záver, že i keď zákon č.
514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného
spod obžaloby, judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu

úpravynajbližšej,atozúpravyzodpovednostizaškoduspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rovnaký
význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto
zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k
zrušeniurozhodnutia,ktorýmsazačínatrestnéstíhanie,natomničnemení.Podstatanárokunanáhradu
škody sa totiž v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri

začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

14. V danom prípade ide o teleologický výklad zákona vychádzajúci zo zmyslu a účelu právneho
predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3

Ústavy SR. Nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je
potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať
výklad, výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto
rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké

dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného
stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň
znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť

rozhodnutia o začatí trestného stíhania (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).

15. S právnym názorom vyjadreným v citovanom uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4
M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010 sa stotožnil aj Ústavný súd SR v náleze č. k. II. ÚS 25/2011-33 zodňa 24.03.2011, ako aj v náleze č. k. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 07.07.2016. K prezentovaným
záverom Najvyššieho súdu SR sa prikláňa aj rozhodovacia činnosť Krajského súdu v Žiline (viď rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/15/2018 zo dňa 31.01.2018, sp. zn. 11Co/55/2017 zo dňa

25.07.2017 a sp. zn. 7Co/283/2018 zo dňa 27.03.2019).

16. Žalovaná poukazovala v odvolaní na nález Ústavného súdu SR zo dňa 07.11.2012, sp. zn. I.
ÚS 548/2012-13, v zmysle ktorého zákonnosť uznesenia o vznesení je potrebné vždy posudzovať s
ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, obdobne prichádza v úvahu nález Ústavného súdu SR sp.

zn. II. ÚS 163/2013 z 13.11.2013, v ktorom bolo vyslovené, že nemožno automaticky bez akéhokoľvek
odôvodnenia každé uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné len preto, že v trestnom
konaní nedošlo k odsúdeniu obžalovaného. V nadväznosti na uvedené však odvolací súd poukazuje
na iné nálezy Ústavného súdu SR, a síce sp. zn. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 07.07.2016 s opačným
názorom (obdobne tiež sp. zn. I. ÚS 395/2016-26 zo dňa 14.09.2016, sp. zn. I. ÚS 540/2016-33 zo dňa
13.12.2016), ktoré považuje za aktuálne aj v prejednávanej veci.

17. Podľa článku 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo. Odvolací súd ani pri rozhodovaní v danej veci zatiaľ nezistil dôvod odkloniť sa

od ustálenej rozhodovacej praxe.

18. Pokiaľ ide o otázku, ktorý štátny orgán má konať v mene štátu v konaní o zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššie súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14. októbra 2015, sp. zn. 8Cdo 289/2014 uverejneného Zbierke stanoviska

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 1/2016 pod poradovým číslom 6 (o prípad jeho aplikácie pozri
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co 973/2015 zo dňa 31.08.2016, bod 14.).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)