Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, March 9, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/115/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118010975
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2118010975.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr.

Pavla Macháča a JUDr. Martina Žovinca, v trestnej veci obžalovaného S. H., nar. XX.XX.XXXX v W., pre
zločin úverového podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 222 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, o
odvolaníobžalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnavazodňa18.10.2021,č.k.3T/28/2018-730,
na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.03.2022 v Trnave takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo
výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný S. H., nar. XX.XX.XXXX v W., trvale bytom H. XXX/XX, W. - H., t. č. vo väzbe v ÚVV a
ÚVTOS Leopoldov,

o d s u d z u j e :

Podľa § 222 ods. 4 Trestného zákona a § 38 ods. 2, § 39 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa
obžalovanému ukladá trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo dňa 18.10.2021, č. k. 3T/28/2018-730
(ďalej len napadnutý rozsudok), uznal obžalovaného S. H. (ďalej len obžalovaný) za vinného zo zločinu
úverového podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 222 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona na tom

skutkovom základe, že v presne nezistenom čase dňa 31.08.2011 v meste Trnava na ulici Hlavná č. 31
v pobočke Všeobecnej úverovej banky, a.s., ako konateľ spoločnosti ROZRÁBKA, s.r.o., IČO: 36 510
165, so sídlom Špitálska 3351/5, Prešov, osobne požiadal o poskytnutie podnikateľského úveru vo výške
90.000,- Eur, kde spolu so žiadosťou predložil občiansky preukaz na svoje meno, potvrdenie o výške
daňovej povinnosti za rok 2009 a 2010, daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2010,
výkaz ziskov a strát a potvrdenie z Daňového úradu Prešov 1., pričom následne boli bankou predložené
doklady preverené s tým, že bolo zistené, že predložené potvrdenie bolo sfalšované, nakoľko toto nebolo

vystavené Daňovým úradom Prešov 1., ani žiadne daňové priznania tomuto daňovému úradu neboli
predložené a naviac vyššie uvedená spoločnosť ani nespadá do územnej pôsobnosti tohto daňového
úradu, preto z uvedeného dôvodu mu bola žiadosť o poskytnutie podnikateľského úveru zamietnutá a
nedošlo k schváleniu a poskytnutiu úveru vo výške 90.000,- Eur, pričom v prípade poskytnutia úveru vdanej výške by uvedeným konaním spôsobil spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320
155, so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava 25, škodu v celkove výške 90.000,- Eur,
napriek tomu, že už bol odsúdený za zločin, a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn.

2T/55/2010 zo dňa 16.03.2011 za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona k
trestu odňatia slobody v trvaní 3 rokov, výkon ktorého sa podmienečne odkladá s probačným dohľadom
za súčasného uloženia skúšobnej doby v trvaní 4 rokov.

Okresný súd ho za to odsúdil podľa § 222 ods. 4 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 38 ods. 2,

ods. 5 Trestného zákona, na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 6
(šesť) mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu
s minimálnym stupňom stráženia.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že na hlavnom pojednávaní nebola
produkovaná žiadna taká presvedčivá skutočnosť, ktorá by dôvodnosť trestnoprávnej zodpovednosti u

obžalovaného spochybňovala. Poukázal na usvedčujúcu výpoveď svedkyne G. E., ktorá jednoznačne
uviedla, že sa s obžalovaným opakovane stretla za účelom poskytnutia úveru, jeho totožnosť overila na
základe predloženého občianskeho preukazu, pričom žiadosť obžalovaný vlastnoručne podpísal, o čom
súd nemal žiadne pochybnosti. Je pravdou, že od spáchania skutku uplynul dlhší čas a je prirodzené, že
za tento čas sa vizuál obžalovaného zmenil, svedkyňa však opísala páchateľa, ktorého popis zodpovedá

popisu obžalovaného v čase spáchania skutku, čo mal súd preukázané z údajov k osobe S. H.. Nič
na tom nezmenila ani určitá nezrovnalosť ohľadom údajných modrých očí osoby, s ktorou svedkyňa E.
komunikovala, pričom obžalovaný modré oči nemá. Svedkyňa si bola istá, že jednala s osobou, ktorá
bola identifikovaná na základe občianskeho preukazu, pričom táto osoba predložila aj ďalšie listiny,
ktoré sa jej týkali. Rovnako je z výpovede svedkyne preukázané, že obžalovaný prišiel asi po týždni na

pobočku, opýtať sa na schválenie úveru, pričom mu bolo oznámene, že bol zamietnutý. Nepýtal sa na
dôvod zamietnutia, nič nepovedal a odišiel preč.

Výpoveď svedkyne E. je podporená aj výpoveďou zástupcu za poškodenú spoločnosť JUDr. O., ktorý
potvrdil skutočnosť, že v ich banke bol pokus o úverový podvod zo strany osoby pod klientskym menom

S. H.. Svedkyňa JUDr. P. Q. potvrdila, že predložené listiny vystavené Daňovým úradom Prešov 1,
sú falošné. Čo sa týka argumentácie zo strany obhajoby ohľadom zneužitia a sfalšovania osobných
dokladov obžalovaného, toto nebolo ničím preukázané, pričom sám obžalovaný uviedol, že po celý
inkriminovaný čas mal pri sebe svoje osobné doklady a nikomu ich nedával. Okresný súd poukázal
na závery znaleckého posudku znalca JUDr. Kovalického, ktorý jasne konštatoval, že identifikačná

hodnota a miera výskytu zistených zhodných znakov, podobných znakov podporuje tvrdenie, že originál
sporného podpisu, ktorého kópia mu bola predložená na skúmanie, mal vyhotoviť obžalovaný S. H..
Jeho zdržanlivosť vo vyjadrení súvisí len so skutočnosťou, že na porovnávanie podpisov obžalovaného
mu nebol predložený originál žiadosti o úver pre malých podnikateľov, ale len fotokópia. Súd k tomuto
uviedol, že originál žiadosti o úver pre malých podnikateľov č. l. 77-78 zo dňa 31.08.2011 nebolo už

možné zadovážiť, nakoľko po kontaktovaní spoločnosti VÚB, a.s., bolo súdu oznámené, že originál tejto
listiny už nie je k dispozícií, nakoľko bol už skartovaný. Z toho dôvodu nebolo možné znalcovi predložiť
originál a bola k dispozícií iba fotokópia.

Pokiaľ ide o formu zavinenia obžalovaného, okresný súd je názoru, že obžalovaný konal v priamom

úmysle v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný sa dopustil konania, ktoré
bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa dopustil v úmysle vylákania úveru od
iného tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a splácanie úveru,
a tak mu spôsobil značnú škodu.

Výrok o treste odôvodnil okresný súd tým, že z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol
doposiaľ päťkrát súdne trestaný, pre rôznu trestnú činnosť, predovšetkým pre trestný čin podvodu.
Pre toto rozhodovanie sú však podstatné prvé tri odsúdenia, pričom v prvom prípade sa jednalo
o rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.03.2011, sp. zn. 2T/55/2010, právoplatný dňa
18.03.2011, za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona k trestu odňatia

slobody v trvaní 3 rokov, výkon ktorého sa podmienečne odkladá s probačným dohľadom za súčasného
uloženia skúšobnej doby v trvaní 4 rokov. Toto odsúdenie má obžalovaný aktuálne zahladené. V poradí
druhé odsúdenie je trestným rozkazom Okresného súdu Prešov zo dňa 05.02.2013, sp. zn. 2T/7/2013,
právoplatný dňa 23.02.2013, za prečin porušovania predpisov o nakladaní s kontrolovaným tovarom atechnológiami podľa § 256 ods. 2 Trestného zákona, pričom sa upúšťalo od uloženia ďalšieho trestu
vzhľadom na odsúdenie Okresným súdom Bratislava III zo dňa 16.03.2011, sp. zn. 2T/55/2010. V poradí
tretie odsúdenie je trestným rozkazom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 21.8.2015, sp. zn.

1T/54/2015, právoplatný dňa 21.10.2015, za prečin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k §
221 ods. 2 Trestného zákona, pričom toto odsúdenie má obžalovaný aktuálne zahladené.

Okresný súd uložil obžalovanému pri nezistení poľahčujúcej ani priťažujúcej okolnosti, podľa § 222 ods.
4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 5, Trestného zákona, nakoľko obžalovaný

spáchal opätovne zločin (zvyšuje sa dolná hranica o jednu polovicu), nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov (t.j. na samej, upravenej, spodnej hranici trestnej sadzby
trestného činu podľa 222 ods. 4 Trestného zákona, keď trest mohol súd ukladať v sadzbe od 8 rokov
a 6 mesiacov do 12 rokov (pôvodná sadzba od 5 rokov do 12 rokov), pričom podľa § 48 ods. 2 písm.
a) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody okresný súd zaradil do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný pred spáchaním zločinu nebol vo

výkone nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Ďalej okresný súd poukázal na to, že s prihliadnutím na odsúdenia obžalovaného v minulosti musel
ukladať samostatný trest a neprichádzalo do úvahy ukladanie súhrnného trestu, nakoľko bola zbiehajúca
trestná činnosť obžalovaného prerušená odsúdeniami, ktoré sú však aktuálne zahladené a teda nie

je možné k ním ukladať súhrnný trest (trestným rozkazom Okresného súdu Prešov sp. zn. 2T/7/2013,
trestným rozkazom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 1T/54/2015).

Čo sa týka aplikácie § 38 ods. 5 Trestného zákona, okresný súd poukázal na odsúdenie rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.03.2011, sp. zn. 2T/55/2010, právoplatný dňa 18.03.2011, za

zločinpodvodupodľa§221ods.1,ods.3písm.a)Trestnéhozákona,ktoréjesíceužaktuálnezahladené
a nebolo možné u obžalovaného vzhliadnuť priťažujúcu podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, že už bol
v minulosti súdne trestaný, avšak toto zahladenie má účinky ex nunc, teda až momentom skutočného
zahladenia, do budúcna avšak nie spätne do minulosti. Obžalovaný skutok uvedený vo výrokovej
časti tohto rozsudku spáchal dňa 31.08.2011, pričom bol v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia

Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.03.2011, sp. zn. 2T/55/2010, právoplatný dňa 18.03.2011,
pričom toto odsúdenie mal obžalovaný odpustené amnestiou až dňom 02.01.2013, teda až po spáchaní
predmetného skutku. Z toho dôvodu okresný súd aplikoval § 38 ods. 5 Trestného zákona a zvyšoval
dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu polovicu.

Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku obžalovaný zahlásil
priamo do zápisnice odvolanie voči všetkým výrokom ako aj voči konaniu, ktoré im predchádzalo.
Prokurátor sa na hlavnom pojednávaní vzdal práva na podanie odvolania.

Obžalovaný odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Juraja Gavalca podaním zo dňa

29.10.2021 (č. l. 746-749).

Obhajca v ňom uvádza, že rozhodnutie o vine súd oprel o výpoveď svedkyne G. E. a jej tvrdenie, že
overilatotožnosťosobypodľaobčianskehopreukazu.Obhajobaobžalovanéhovšaktvrdí,žeobžalovaný
nepredložil svedkyni občiansky preukaz a skutok nespáchal, žiadosť o úver nepodpísal. Za týchto

okolností nie je možné vylúčiť, že svedkyni predložil skutočný páchateľ skutku sfalšovaný občiansky
preukaz, pričom išlo o osobu odlišnú od obžalovaného. Tomuto nasvedčuje aj popis osoby svedkyňou,
ktorý nezodpovedá popisu obžalovaného. Je predsa podstatný rozdiel, ak svedkyňa hovorí o Rómovi,
pričom obžalovaný Róm nie je, keď svedkyňa hovorí o modrých očiach páchateľa a obžalovaný má oči
hnedé, čo na rozdiel od súdu obžalovaný rozhodne nepovažuje len za „nezrovnalosť“. Svedkyňa tiež

hovorí, že nevie, či občiansky preukaz bol alebo nebol sfalšovaný, čím vyjadruje aj možnosť, že takúto
skutočnosť nevylučuje a argumentácia súdu, že obžalovaný mal doklady po celý inkriminovaný čas
predsa nevylučuje možnosť, že svedkyni bol predložený falošný doklad. Obžalovaný tiež tvrdí, že jeho
podpis nie je na originálnom dokumente a ak súd hovorí o nejakých podobných znakoch pri skúmanom
podpise s jeho pravým podpisom, nikto predsa nevylúčil možnosť prenesenia jeho podpisu na kópiu,

ktorú znalec skúmal. Obžalovaný nemôže byť odsúdený na základe nejakej kópie písomnosti.

Obhajoba poukázala na závery znaleckého posudku číslo 19/2021 zo dňa 21.09.2021, v ktorom znalec
JUDr. Jaroslav Kovalický uviedol, že nie je možné jednoznačne potvrdiť, ale ani jednoznačne vylúčiť,že originál sporného podpisu (ktorého kópia mu bola predložená na skúmanie) vyhotovený k osobe
„S. H.“ je pravým podpisom S. H. na písomnosti „Žiadosť o úver pre malých podnikateľov“ zo dňa
31.08.2021. Zároveň znalec upozornil aj na to, že mal k dispozícii iba kópiu spornej písomnosti, a na

z toho vyplývajúce dôsledky, že nie je možné určiť, či bol sporný podpis vyhotovený aj na originálnom
dokumente a nevylúčil ani možnosť vzniku podpisu technickou montážou dvoch písomností.

Obhajoba poukázala na uznesenie NS SR zo dňa 27.05.2008 sp. zn. 2To/67/2006, str. 10,11, a
uznesenie NS SR zo dňa 26.02.2010, sp. zn. 2Toš/4/2009 a uvádza, že v danej veci slúžila súdu

na rozhodnutie o vine nevierohodná výpoveď svedkyne a zároveň nepriamy dôkaz - kópia listiny,
ktorú podľa súdu podpísal obžalovaný, čo tento popiera. Upozorňuje, že v trestnom konaní neboli
urobené jednoduché úkony a zabezpečené dôkazy potrebné na zistenie páchateľa ako je rekognícia so
svedkyňouG.E.apredovšetkým,čojecelkomnepochopiteľné,nebolizabezpečenékamerovézáznamy
z banky a ani originál spornej listiny. Nezabezpečením týchto dôkazov, spolu s takýmto prístupom súdu
založenom skôr na predpoklade než na jednoznačných a nespochybniteľných skutočnostiach, došlo v

prípade obžalovaného k porušeniu jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom (bolo porušené jeho
právo na spravodlivé súdne konanie) s poukazom na uznesenie NS SR zo dňa 02.06.2010, sp. zn.
3To/4/2010.

K výroku o treste obhajoba namieta, že odsúdenie obžalovaného rozsudkom Okresného súdu Bratislava

III sp. zn. 2T/55/2010 bolo zahladené dňom 02.01.2013. Od tohto okamihu nie je možné na toto
odsúdenie prihliadať, a to ani v prípade, že k zahladeniu došlo až po spáchaní skutku v rozsudku
Okresného súdu Tmava zo dňa 09.02.2021, sp. zn. 3T/28/2018. Podstatné je to, že súd rozhodoval
v čase, keď už odsúdenie zahladené bolo. Takýto postup súdu odporuje doterajším výkladom súdnej
praxe a dostáva sa do kolízie s výkladom obdobných situácii v súdnej praxi (uznesenie NS SR, sp. zn.

3Tdo/60/2013).

K tomu ďalej uvádza, že v prípade ustanovenia § 93 ods. 1 Trestného zákona ide o hmotnoprávne
trestné ustanovenie kogentnej povahy (pozri slovo „hľadí“), a preto je neprípustné, aby takto zahladené
odsúdenie bolo podkladom pre rozhodovanie súdu podľa Trestného zákona (vrátane rozhodovania o

treste), ktorý tvorí hmotno-právnu oblasť trestného práva. Tento záver platí o to viac, ak by sa takto
zahladené odsúdenie malo vyhodnotiť dokonca „v neprospech“ páchateľa trestného činu, čo sa stalo
v tomto prípade. Jednoducho povedané, ak sa odsúdenie zahladí, je zahladené a nemožno naň po
zahladení prihliadať a ani uvažovať o účinkoch ex tunc alebo ex nunc. Nemôžeme dovoliť právne
názory pripúšťajúce rozdvojenosť ponímania určitej právnej skutočnosti, teda na jednej strane budeme

akceptovať, že rozhodnutie v čase rozhodovania už právne neexistuje a na strane druhej akceptujeme,
že existuje spätne a o treste rozhodneme s poukazom na to. V čase rozhodovania v tejto trestnej veci
už rozhodnutie vo veci Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 2T/55/2010 prestalo právne existovať,
nemôžeme sa preto tváriť, že tomu tak nie je, ide o hmotnoprávne ustanovenie o zahladení odsúdenia,
ktoré je potrebné rešpektovať.

Obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e)
Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby
ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Odvolanie obžalovaný odôvodnil aj prostredníctvom náhradného obhajcu Mgr. Vladimíra Tomaja
podaním zo dňa 05.11.2021 (č. l. 753-754).

V tomto obhajca uviedol, že napadnutý rozsudok pokladá za nezákonný vo výroku o vine, vo výroku
o treste, ako aj v konaní, ktoré mu predchádzalo a to z dôvodu skutkových chýb napádaného

rozsudku. Zistený skutkový stav nezodpovedá skutočnosti, skutkové zistenia sú nejasné a neúplné, súd
sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku je v rozpore s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Prvostupňový súd postupoval
pri hodnotení dôkazov v rozpore so zásadou in dubio pro reo, a prihliadol na dôkazy o ktorých sú
pochybnosti. Má za to, že dôkazy, ktoré vykonal prvostupňový súd nepreukazujú vinu obžalovaného.

Z vykonaného dokazovania totiž vyplynuli viaceré vzájomné rozpory ako sa mal skutok, ktorý sa mu
kladie za vinu stať. Je nepochybné, že spod obžaloby musí byť oslobodený. Počas celého prípravného
konania, ani počas doterajšieho konania na súde prvého stupňa nebol zabezpečený a vykonaný žiaden
priamy dôkaz, ktorý by preukazoval vinu obžalovaného.Obžalovaný popiera svoju prítomnosť vo VÚB, a.s. na adrese Hlavná 31, Trnava dňa 31.08.2011 a to
počas celého trestného konania. Spisový materiál neobsahuje žiaden dôkaz, ktorý by jeho prítomnosť v

banke preukazoval. Poukazuje na fakt, že OČTK mali možnosť zabezpečiť kamerový systém z banky,
avšak z nepochopiteľných dôvodov sa tak nestalo. Práve takýto záznam z kamerového systému by
jednoznačne preukázal, že sa dňa 31.08.2011 nenachádzal v priestoroch banky a nemohol teda ani
podať žiadosť o úver. Neexistuje žiadny priamy dôkaz, okrem výpovede svedkyne G. E., ktorý by
prítomnosť osoby, ktorá sa predstavila ako S. H., v banke potvrdzoval.

Ďalej namieta, že nebola vykonaná ako dôkaz ani rekognícia páchateľa. Rekogníciou by sa jasne
preukázalo, že svedkyňa E. obžalovaného nepozná. To potvrdzuje aj samotná výpoveď svedka E.
na hlavnom pojednávaní, kde opísala človeka, ktorý absolútne nezodpovedá jeho popisu. Navyše,
aj s odstupom takmer 10 rokov, si svedkyňa pamätala výrazný detail na osobe páchateľa a to farbu
očí. Svedkyňa jasne uviedla, že osoba, ktorá sa predstavila ako S. H., mala modré oči. Tento popis

nezodpovedá osobe obžalovaného nakoľko tento má hnedé oči. Navyše, svedkyňa E. páchateľa opísala
ako Róma s modrými očami, obžalovaný Róm ale nie je.

Rozporuje aj pravosť podpisu na žiadosti o úver. Podpis na žiadosti o úver nespoznáva, jednoznačne
sa vyjadruje, že tento podpis nepatrí obžalovanému. Nikdy takúto žiadosť o úver nevidel a ani

nepodpisoval. Poukázal pritom na znalecký posudok č. 19/2021 vypracovaného znalcom JUDr.
Jaroslavom Kovalickým, zo dňa 21.09.2021, ktorý uviedol, že nie je možné jednoznačne potvrdiť, ale ani
vylúčiť, že originál sporného podpisu vyhotovený k osobe S. H. je pravým podpisom S. H. na písomnosti
„Žiadosť o úver pre malých podnikateľov“ zo dňa 31.08.2011.

Poukazuje aj na fakt, že v spisovom materiály sa nenachádza originál listiny „Žiadosť o úver pre malých
podnikateľov“ zo dňa 31.08.2011, ale len jej kópia. Originál listiny podľa vyhlásenia poškodeného zo
dňa 30.08.2021 neexistuje a došlo ku skartácii tohto dokumentu. Podľa vyjadrenia znalca z kópie
listiny nie je možné určiť, či sporný podpis obsiahnutý na predmetnej kópii písomnosti bol skutočne
vyhotovený aj na originálnom dokumente. Zároveň podľa vyjadrenia znalca kópie neumožňujú skúmať

znaky pozmeňovania dokumentov technickou montážou dvoch písomností - napr. prenesením podpisu
z nejakej inej písomnosti na sporný dokument

Vzhľadom na uvedené je teda nepochybné, že obžalovaný nespáchal trestný čin, ktorý sa mu kladie za
vinu. V deň, keď bola banke predložená žiadosť o úver v banke nebol, podpis na žiadosti o úver nepatrí

jemu, svedkyňa opísala osobu, ktorá podala žiadosť o úver, ako osobu úplne inej fyziognómie ako je
obžalovaný.VzáverepoukazujenaNálezÚstavnéhosúduČRzodňa06.03.2020,sp.zn.II.ÚS2929/18.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa týmto odvolaním domáhal, aby Krajský súd v Trnave zrušil
napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), alebo písm. c) Trestného poriadku a podľa §

322 ods. 1 Trestného poriadku mu vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie s tým, že nebolo dokázané,
že sa stal skutok, pre ktorý je ako obžalovaný stíhaný alebo podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku
rozhodne sám rozsudkom vo veci tak, že ho ako obžalovaného oslobodí spod obžaloby.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie

je prípustné.

Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.Podľa § 317 ods. Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie

treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3,
odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací
súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré
majú vo výroku o vine svoj podklad.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania

poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej prokuratúry,
obžalovaný a náhradný obhajca. Prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť,
náhradný obhajca obžalovaného zotrval na písomných dôvodoch odvolania a navrhol napadnutý

rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, prípadne, aby odvolací
súd rozhodol o oslobodení obžalovaného. Obžalovaný navrhol jeho oslobodenie spod obžaloby.

Zo spisového materiálu bolo zistené, že v trestnej veci obžalovaného už bolo raz rozhodnuté rozsudkom
Okresného súdu Trnava zo dňa 09.02.2021, č. k. 3T/28/2018-481, ktorým bol obžalovaný uznaný za

vinného zo zločinu úverového podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 222 ods. 1, ods. 4
Trestného zákona na tom skutkom základe, že v presne nezistenom čase dňa 31.08.2011 v meste
Trnava na ulici Hlavná č. 31 v pobočke Všeobecnej úverovej banky, a.s., ako konateľ spoločnosti
ROZRÁBKA, s.r.o., IČO: 36 510 165, so sídlom Špitálska 3351/5, Prešov, osobne požiadal o poskytnutie
podnikateľského úveru vo výške 90.000,- Eur, kde spolu so žiadosťou predložil občiansky preukaz na

svoje meno, potvrdenie o výške daňovej povinnosti za rok 2009 a 2010, daňové priznanie k dani z
príjmov právnickej osoby za rok 2010, výkaz ziskov a strát a potvrdenie z Daňového úradu Prešov
1., pričom následne boli bankou predložené doklady preverené s tým, že bolo zistené, že predložené
potvrdenie bolo sfalšované, nakoľko toto nebolo vystavené Daňovým úradom Prešov 1., ani žiadne
daňové priznania tomuto daňovému úradu neboli predložené a naviac vyššie uvedená spoločnosť ani

nespadá do územnej pôsobnosti tohto daňového úradu, preto z uvedeného dôvodu mu bola žiadosť
o poskytnutie podnikateľského úveru zamietnutá a nedošlo k schváleniu a poskytnutiu úveru vo výške
90.000,- Eur, pričom v prípade poskytnutia úveru v danej výške by uvedeným konaním spôsobil
spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90
Bratislava 25, škodu v celkove výške 90.000,- Eur, napriek tomu, že už bol odsúdený za zločin, a to

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 2T/55/2010 zo dňa 16.03.2011 za zločin podvodu
podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona k trestu odňatia slobody v trvaní 3 rokov, výkon
ktorého sa podmienečne odkladá s probačným dohľadom za súčasného uloženia skúšobnej doby v
trvaní 4 rokov. Za to obžalovanému uložil podľa § 222 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38ods. 2, ods. 5 Trestného zákona nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 6
(šesť) mesiacov so zaradením pre jeho výkon podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona do ústavu
s minimálny stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave tak, že
uznesením zo dňa 20.05.2021, č. k. 5To/32/2021-527 podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku
napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu , aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

okresný súd pochybil v tom, že sa nedostatočne vysporiadal s obranou obžalovaného o tom, že to nebol
on, kto žiadal v banke o úver, kto predložil sfalšované doklady a kto podpísal žiadosť o úver. Zároveň
vytkol okresnému súdu, že tento považuje vykonanie dokazovania znaleckým posudkom z odboru
písmoznalectva pre rozhodovanie vo veci za nepodstatné, resp. nadbytočné. Úlohou okresného súdu v
novom konaní malo byť doplnenie dokazovania v naznačenom smere a vo veci rozhodnúť v súlade so
zákonom, pričom je potrebné sa dôsledne riadiť zásadou požiadavky náležitého zistenia skutkového

stavu veci tak, aby bez dôvodných pochybností bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Výsledky
znaleckého dokazovania bude musieť súd vyhodnotiť v kontexte ostatných dôkazov, a následne, po
ich riadnom vyhodnotení, vo vzájomných súvislostiach všetkých vykonaných dôkazov bude možné
rozhodnúť, či skutok spáchal práve obžalovaný S. H. tak, ako je uvedené v podanej obžalobe. Ak
dospeje k záveru, že áno, nesmie opomenúť pripojiť kompletný spisový materiál týkajúci sa rozhodnutia

o ukladanom treste vo vzťahu k ustanoveniu § 38 ods. 5 Trestného zákona.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala oprávnená osoba - obžalovaný,
proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla a urobila tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal
postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov

rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, by krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania, avšak také chyby
nezistil.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistiac, že okresný súd vykonal doplnenie
dokazovania ohľadom výroku o vine obžalovaného procesne správne a v rozsahu dostatočnom na

zákonné a spravodlivé rozhodnutie, zistil, že odvolanie obžalovaného je pokiaľ ide o výrok o treste
dôvodné.

K výroku o vine:

Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo tomuto výroku, obžalovaný v odvolaní konkrétne procesné
pochybenia nevytýkal. Krajský súd sa preto v rámci odvolacieho prieskumu zameral len na také chyby,
ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, avšak také chyby
nezistil.

Okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový stav veci. V intenciách § 2 ods.
12 Trestného poriadku okresný súd všetky zákonne vykonané dôkazy správne vyhodnotil jednotlivo
i v celom ich súhrne a tak dospel k úplným a správnym skutkovým záverom. Okresný súd pritom
v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v ustanovení § 168 ods.
1 Trestného poriadku podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a o ktoré

dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky
dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov a tiež
ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.

Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný spáchal skutok v rozsahu skutkových zistení

napadnutého prvostupňového rozsudku a teda spáchal zločin úverového podvodu v štádiu pokusu podľa
§ 14 ods. 1 k § 222 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona.

Obžalovaného z trestnej činnosti usvedčuje výpoveď JUDr. U. O., ktorý potvrdil, že v ich banke bol pokus
o úverový podvod, výpoveď JUDr. P. Q., ktorá potvrdila, že dokumenty z Daňového úradu Prešov I sú

falošné a najmä výpoveď svedkyne Ivety Osvaldovej (ďalej len svedkyňa), ktorá sa opakovane stretla s
obžalovaným, tento jej predložil ďalšie potvrdenia za účelom získania podnikateľského úveru, overovala
jeho občiansky preukaz a videla podpísať obžalovaného žiadosť o úver. Obhajoba vo výpovedi tejto
svedkyne rozporuje najmä tú skutočnosť, že obžalovaný nebol v čase spáchania skutku v banke asvedkyni teda nemohol predložiť svoj občiansky preukaz a zároveň uvádza, že nie je možné vylúčiť,
že svedkyni predložil skutočný páchateľ sfalšovaný občiansky preukaz obžalovaného. S uvedenou
obhajobou sa v dostatočnej miere vysporiadal už okresný súd v napadnutom rozsudku, a preto krajský

súd len v krátkosti dodáva, že tvrdenia obhajoby o sfalšovanom občianskom preukaze obžalovaného
neboli v konaní žiadnym spôsobom preukázané, pričom v rozhodnom čase nedošlo k odcudzeniu
občianskeho preukaze obžalovaného, čo potvrdil ako obžalovaný aj svedkyňa, ktorá pri predložení
občianskeho preukazu, tento preverila, či nie je nahlásený ako odcudzený alebo stratený. Obžalovaný
rovnako pri výsluchu uviedol, že nikoho ani nesplnomocnil na podanie žiadosti o úver a doklady mal

pri sebe. Ak by tvrdenie obžalovaného o falošnom doklade totožnosti bolo pravdivé, je otázkou, prečo
obžalovaný po zistení zneužitia jeho občianskeho preukazu nepodnikol kroky a uvedenú skutočnosť
nenahlásil zodpovedným úradom. Navyše tvrdenia obžalovaného o sfalšovaní dokladu totožnosti a
ďalších podkladov ako aj podpisu obžalovaného inou osobou za účelom získania podnikateľského úveru
na spoločnosť obžalovaného (pričom získanie takéhoto úveru je komplikovanejšie ako úveru na fyzickú
osobu) sa krajskému súdu javia ako veľmi nepravdepodobné.

Obhajoba ďalej namieta, že opis páchateľa poskytnutý svedkyňou nezodpovedá popisu obžalovaného.
Poukazuje na to, že svedkyňa hovorí o Rómovi s modrými očami. V prvom rade je potrebné poukázať
na časový odstup od spáchania skutku a výsluchov tejto svedkyne ako aj to, že svedkyňa v žiadnom
výsluchu výslovne neuviedla, že sa určite jednalo o Róma. Pri výsluchu pred vyšetrovateľom v

prípravnomkonaníuviedla,že:„VyzeralakoRóm,tedamaltmavúpleť.“,pričomnahlavnompojednávaní
pred predsedom senátu na otázku, či bol páchateľ príslušník inej rasy odpovedala, že: „Neviem, asi
nie. Keď bolo leto možno bol opálený“. Ani po prečítaní jej výpovede z prípravného konania za účelom
odstránenia rozporov, nevedela s určitosťou potvrdiť, či bol páchateľ Róm.

Uvedenérozpory,ktoréobhajobaopakovanenamietapovažujekrajskýsúdzanezrovnalostizapríčinené
odstupom času a zmenou vizáže obžalovaného (opálenie, oholenie tváre, iný zostrih alebo farba vlasov).
Rovnako nie je možné vylúčiť použitie farebných kontaktných šošoviek obžalovaným, keďže svedkyňa
opakovane uvádza, že páchateľ mal modré oči. Aj keď popis osoby svedkyňou celkom nezodpovedá
popisu obžalovaného, resp. svedkyňa nevie presne určiť popis páchateľa, existujú ďalšie dôkazy, ktoré

preukazujú spáchanie skutku obžalovaným.

Žiadosť o úver bola podpísaná priamo pred svedkyňou, pričom podľa záveru znaleckého posudku č.
19/2021 zo dňa 14.06.2021 od znalca JUDr. Jaroslava Kovalického, identifikačná hodnota a miera
výskytu zistených zhodných znakov, podobných znakov podporuje tvrdenie, že originál (ktorého kópia

mu bola predložená na skúmanie) sporného podpisu mal vyhotoviť S. H., tzn. že písmoznaleckým
skúmaním nezistil identifikačne hodnotné rozdielne znaky, ktoré by podporovali tvrdenie obžalovaného,
že originál sporného podpisu nevyhotovil. Aj toto znalecké skúmanie bolo zo strany obhajoby napadané
v tom zmysle, že znalec skúmal podpis na kópii písomnosti, nie na originály dokumentu, k čomu sa
vyjadril aj samotný znalec tak, že nie je možné jednoznačne potvrdiť, ale ani vylúčiť, že originál sporného

podpisu vyhotovený k osobe S. H. je pravým podpisom S. H. na písomnosti „Žiadosť o úver pre malých
podnikateľov“ zo dňa 31.08.2011.

V tomto smere zaujal stanovisko aj okresný súd, ktorý uviedol, že originál žiadosti o úver pre malých
podnikateľov č. l. 77-78 zo dňa 31.08.2011 nebolo už možné zadovážiť, nakoľko po kontaktovaní

spoločnosti VÚB, a.s., bolo súdu oznámené, že originál tejto listiny už nie je k dispozícií, nakoľko
bol už skartovaný. Aj keď znalec stanovil len nerozhodný záver v dôsledku použitia kópie originálu,
vyslovil, že analýzou a vzájomným porovnaním kópie sporného podpisu s predloženými porovnávacími
podpismi obžalovaného v jednotlivých rovinách zistil zhodné, podobné znaky, čo je v situácií, keď nie je
možné zabezpečiť originál, plne postačujúce. K namietanému preneseniu podpisu obžalovaného z inej

písomnosti nemohlo dôjsť, keďže svedkyňa potvrdila, že žiadosť o úver obžalovaný podpísal priamo na
mieste v banke a pred ňou a až z takto podpísaného dokumentu bola vyhotovená predmetná kópia.

Nemožno sa stotožniť s obhajobou, že opomenutie zabezpečenia ďalších dôkazov predstavuje
porušenie práva na obhajobu obžalovaného najmä tým, že k odsúdeniu došlo len na základe

predpokladov. Všetky dôkazy, t. j. výpoveď svedkyne G. E., znalecké skúmanie, výpoveď JUDr. U. O. a
JUDr.P.Q.vosvojomsúhrnepreukazujúspáchanieskutkuobžalovanýmtak,akojeuvedenévobžalobe.Odvolací súd k námietkam obžalovaného ešte uvádza, že súd vykonávajúci dokazovanie vo veci, čo do
rozsahudokazovanianiejeviazanýnávrhmistránaniichnázormi.Jevýlučnenajehozvážení,vykonanie
ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne

významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je
ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Rovnako, v zmysle uvedeného súd nie je
povinný vyhovieť každému návrhu strany na doplnenie dokazovania. Vykonanie a hodnotenie dôkazov
odlišne od predstáv a želaní obžalovaného tak neznamená dôkaznú núdzu, prípadne porušenie jeho
práva na obhajobu.

Ku kritike obžalovaného ohľadne spôsobu, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, je potrebné vo
všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového
stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu
nevyhnutnomprerozhodnutie.Trestnýporiadoknestanovuježiadnepravidlá,pokiaľideomierudôkazov
potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, Trestný

poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny
obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a
súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri
hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý

rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do
úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť
žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).

Krajský súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces

neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva
strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,

ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,
prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je

zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby
bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na
rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn.
4Tdo/36/2015).
Z prezentovaných dôvodov vyhodnotil krajský súd odvolanie obžalovaného voči výroku o vine

napadnutého rozsudku ako nedôvodné.

K výroku o treste:

Pokiaľ ide o napadnutý výrok o treste, krajský súd považuje za potrebné na úvod pripomenúť niektoré

teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre
ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má
zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti

a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestnýchčinov,trestzároveňvyjadrujemorálneodsúdeniepáchateľaspoločnosťou.Trestmápostihovať
iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému
činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a
možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe

hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný
zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť
vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu
a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných
členov spoločnosti.

Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa
a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný

zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými
činmi a pred ich páchateľmi.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov

od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a
spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a
nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a
právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,

pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa
trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.

Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona na pomer
a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a
výmery trestu musí súd v súlade s ust. § 34 ods. 4 Trestného zákona prihliadnuť na spôsob spáchania
trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na

osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti vzal okresný súd do úvahy pri
rozhodovaní o druhu a výmere trestu.

Okresný súd správne zistil, že obžalovaný bol doposiaľ 5 krát súdne trestaný, avšak na účely uloženia
trestu v tomto konaní sú podstatné iba prvé tri odsúdenia, pričom na páchateľa sa hľadí, akoby
nebol odsúdený. Rovnako správne u obžalovaného nezistil poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti a pri
vyrovnanom pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v zmysle ust. § 38 ods. 2 Trestného zákona
mohol okresný súd ukladať trest podľa § 222 ods. 4 Trestného zákona v rozpätí trestnej sadzby od 5

rokov do 12 rokov.

Okresný súd pri ukladaní trestu však pochybil, keď prihliadol na v poradí prvé odsúdenie obžalovaného
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.03.2011, sp. zn. 2T/55/2010, právoplatný dňa
18.03.2011, za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona a aplikoval §

38 ods. 5 Trestného zákona a zvýšil dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu polovicu (z pôvodných 5
rokov na 8 rokov na 6 mesiacov), pretože obžalovaný opätovne spáchal zločin. Aj napriek tomu, že
okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku pri tomto odsúdení výslovne uviedol, že toto má
obžalovaný aktuálne zahladené, na odsúdenie prihliadol. Z ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona
vyplýva, že zvýšenie zákonom ustanovenej dolnej hranice trestnej sadzby o polovicu prichádza do úvahy

vprípade,akpáchateľopätovnespáchalzločin,pričompodpojmom„opätovne“trebavovzťahuktomuto
ustanoveniu rozumieť spáchanie zločinu po tom, čo bol páchateľ právoplatne odsúdený za iný zločin.
Na tento znak sa neprihliadne v prípade, ak predchádzajúce odsúdenie za zločin je zahladené. V tomto
smere bola potom odvolacia námietka obhajoby dôvodná.Podľa § 39 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby
ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa za prípravu na zločin alebo za pokus
trestného činu a ak vzhľadom na povahu a závažnosť prípravy alebo pokusu má súd za to, že použitie

trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na ochranu
spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.

Vykonaným dokazovaním mal odvolací súd jednoznačne za preukázané, že obžalovaný sa dopustil
predmetného trestného činu v štádiu pokusu, pričom ku škode, predpokladanej predmetnou skutkovou

podstatou, nedošlo. Z dokazovania je zrejmé, že predmetný úver nebol schválený z toho dôvodu, že sa
zistili nezrovnalosti už v podkladoch. Na základe uvedeného potom odvolací súd dospel k záveru, že
spôsob spáchania predmetného činu nebol nejako zvlášť sofistikovaný, pretože došlo k jeho odhaleniu
ešte skôr ako vznikol predpokladaný následok. Uvedené skutočnosti tak jednoznačne a zásadným
spôsobom poukazujú na povahu a závažnosť konania obžalovaného, ktoré dospelo len do štádia
pokusu.

Vzhľadom na skutočnosť, že konaním obžalovaného nebola spôsobená škoda, časový odstup od
spáchaného trestného činu, ako aj zistený vyrovnaný pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,
najmä však na povahu a konkrétny stupeň závažnosti obžalovaným spáchaného trestného činu vo forme
jeho pokusu, ktorý vzhľadom na mieru, do akej sa konanie obžalovaného priblížilo k dokonaniu trestného

činu, je podstatne nižší než v prípade dokonaného trestného činu, je dostatočne odôvodnený záver, že
použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom za zločin podvodu podľa § 222 ods. 4 Trestného
zákona v rozpätí od 5 rokov do 12 rokov by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a na ochranu
spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.

Možno preto uzavrieť, že mimoriadne znížený (ale) nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4
rokov u obžalovaného splní svoju funkciu nielen z hľadiska individuálnej, ale aj generálnej prevencie a
zároveň morálne odsúdi konanie obžalovaného.

Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody, krajský súd

obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia, keďže obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním
trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody.

Vychádzajúc z prezentovaných úvah krajský súd na podklade odvolania obžalovaného, keďže dospel

k záveru, že ním uplatňované námietky mali z časti svoje opodstatnenie, postupom podľa § 321 ods.
1 písm. d), e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil v napadnutom rozsudku výrok o treste a spôsobe jeho
výkonu a na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci rozhodol sám spôsobom uvedeným vo
výroku (enunciáte) tohto rozsudku, pretože skutkové zistenia plynúce z dokazovania vykonaného pred
okresným súdom to umožňovali.

Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.