Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 15, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/137/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5819201903
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5819201903.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej
a členov senátu JUDr. Erika Vargu a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobkyne: I. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/XX, Q., zastúpená splnomocneným zástupcom: Mgr. Milan Migo, advokát
so sídlom Alej slobody 2203, Dolný Kubín, IČO: 3227581, proti žalovanému: C. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytomW.XXX/XX,Q.,zastúpenýsplnomocnenouzástupkyňou:JUDr.MartaBojoVevurková,advokátka

so sídlom Mieru 312/13, Námestovo, IČO: 42217075, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/50/2019-161
zo dňa 18. júna 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo strán sporu

spôsobom uvedeným vo výrokoch I., II. a III., vo výroku IV. stranám sporu uložil spoločne a nerozdielne
zaplatiť súdny poplatok za vyporiadania BSM, žiadnej zo strán vo výroku V. nárok na náhradu trov
konania nepriznal a vo výroku VI. každej zo strán uložil nahradiť trovy konania štátu po 50 % tak,
ako budú vyčíslené v uznesení vydanom po právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania
považoval za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Námestovo č. k. 1P/4/2018-56 zo dňa
18.06.2018 zaniklo BSM strán sporu rozvodom. Z manželstva pochádza jedno maloleté dieťa S. E., nar.

XX.XX.XXXX, ktorý bol zverený do osobnej starostlivosti matky oproti povinnosti otca prispievať na jeho
výživu sumou 150,- eur mesačne. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že do BSM nadobudli byt
č. XX vo vchode č. XX na X. poschodí, nachádzajúci sa v bytovom dome súp. č. XXXX k. ú. Z. Q. spolu
so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a príslušným
spoluvlastníckym podielom na pozemku, ktorého hodnotu ustálil sumou 75.000,- eur. Po rozvode v
byte zostala bývať žalobkyňa s maloletým S. i s dieťaťom, ktoré sa jej narodilo s novým partnerom

po rozvode manželstva so žalovaným. Žalovaný navrhoval v rámci BSM vyporiadať i záväzok, ktorý
vznikol na základe zmluvy o bezúčelovom úvere zo dňa 08.11.2015, ktorú žalovaný ako dlžník uzatvoril
s veriteľom W. T. I. prostredníctvom W. T. I. pobočka zahraničnej banky Bratislava. Na jej základe
mu veriteľ poskytol bezúčelový spotrebiteľský úver s úverovým limitom 9.700,- eur. Z vykonaného
dokazovania bolo preukázané, že peňažné prostriedky boli spotrebované počas trvania manželstva na
bežné výdavky domácnosti, a teda nemôžu byť zohľadnené v rámci vyporiadania BSM. Taktiež bolo v

konaní preukázané, že Zmluvou o splátkovom úvere č. 511285640 si sporové strany ako dlžníci od J. J.,
a.s., so sídlom Bratislava, zobrali úver na bývanie na kúpu bytu vo výške 43.290,- eur, ktorý sa zaviazali
splácať v mesačných splátkach po 214,28 eur, celková čiastka spojená s úverom bola dohodnutá na
77.532,25 eur. Zo splátkového kalendára tvoriaceho súčasť zmluvy súd zistil, že záväzok sporových
stránakodlžníkovodzánikuBSMdňa16.06.2018dokoncaúverovéhovzťahujevovýške71.990,05eur.
V priebehu splácania banka znížila mesačné splátky úveru z 214,28 eur na 213,71 eur a počnúc splátkou

splatnou 06.07.2019 na 163,17 eur až do súčasnosti. Na požiadanie, aby banka oznámila výšku záväzku
od zániku BSM do skončenia úverového vzťahu, banka oznámila len výšku zostatku istiny úveru ku dňuzániku BSM. Súd preto z dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu, vyvodil, že výška záväzku z hypotekárneho
úveru od zániku BSM 16.06.2018 do skončenia úverového vzťahu 06.06.2046 je vo výške 70.760,01
eur a určil podiel každej zo strán sporu na tomto záväzku na 35.380,- eur (70.760,01 eur/2 = 35.380,-

eur). Ustálil, že žalobkyňa by mala žalovanému na vyrovnanie podielov na BSM doplatiť 2.120,- eur. K
tejto čiastke súd pripočítal sumu, ktorú na úver od rozvodu manželstva splatil žalovaný aj za žalobkyňu.
Žalovanýnaúverodrozvodumanželstvado15.09.2019zaplatil3.054,03eur,žalobkyňajepretopovinná
nahradiť mu polovicu tejto sumy - 1.527,02 eur. Na podklade uvedeného ustálil sumu, ktorú je žalobkyňa
povinná žalovanému zaplatiť celkovo na 3.647,02 eur. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol

podľa § 257 CSP. Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. Prihliadol na špecifický
charakter konania o vyporiadanie BSM s tým, že je v záujme oboch sporových strán. U žiadnej z nich
nemožno konštatovať, že by mala v spore úspech, resp. neúspech. Pokiaľ sa týka trov štátu, tieto vznikli
v podobe nákladov spojených s podaním bankovej informácie, súd uložil každej zo sporových strán,
aby zaplatila trovy štátu v rozsahu 50 % a zároveň uložil sporovým stranám zaplatiť súdny poplatok za
vyporiadanie BSM vo výške 2.250,- eur ako 3 % z hodnoty vecí, ktoré patria do BSM.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalovaný. Žiadal rozsudok
prvoinštančného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že na
pojednávaní dňa 19.05.2021 súd znemožnil uplatňovať právo právneho zástupcu žalovaného, ktorý
navrhoval vykonať znalecké dokazovanie na stanovenie všeobecnej hodnoty bytu, ktorý bol predmetom

vyporiadania. Súd zamietol vykonať dôkaz navrhovaný žalovaným s tým, že vo veci sa jedná už o
druhé pojednávanie a žalovanému oznámil, že pokiaľ mal záujem, mal dať vyhotoviť vlastný znalecký
posudok na stanovenie všeobecnej hodnoty bytu, ten predložiť na súde. Súd prvej inštancie konštatoval,
že vo veci sa jedná o druhé pojednávanie nesprávne, zamietol návrh na vykonanie dokazovania
na stanovenie všeobecnej hodnoty bytu, čím uprel žalovanému právo na spravodlivý proces. Právny

zástupca žalovaného na otázku súdu, akú sumu považuje za prijateľnú za byt, z opatrnosti uviedol
aspoň 75.000,- eur, avšak ani žalovaný ani právny zástupca nie sú odborníci, nemajú vzdelanie
na ohodnocovanie nehnuteľností, a preto takéto konanie súdu je podľa nich popieraním práva na
spravodlivé súdne konanie a hodnota bytu je určená neobjektívne. V tejto súvislosti poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 53/2019 z 31. marca 2020, ako i nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 168/2019 z 21. novembra 2019. Zároveň súd zamietol návrh na
výsluch žalovaného, ktorým ho žiadal vypočuť v jeho bytovej situácii, pričom na strane 4 odôvodnenia
napadnutého rozsudku dôvodil absenciou tvrdenia žalovaného. Žalovaný nemá vlastné bývanie, v
súčasnosti žije u svojej matky, nemá ani finančné prostriedky na zabezpečenie vlastného bývania, zo
spoločného bytu odišiel z dôvodu nasťahovania si nového partnera žalobkyňou, s ktorým má maloleté

dieťa. Vytýkal, že súd nezobral do úvahy, že po odchode zo spoločnej domácnosti naďalej uhrádzal
splátky hypotekárneho úveru výlučne sám, bez súčinnosti žalobkyne, a to až do septembra 2019.
Žalobkyňa začala splácať len polovicu zo splátky na hypotekárny úver až od októbra roku 2019 a po
obdržaní predžalobnej výzvy. Žalobkyni navrhol, aby predčasne splatili hypotekárny úver za pomoci
rodinných príslušníkov, nakoľko v takomto prípade by boli odpustené úroky a iné poplatky spojené

s hypotekárnym úverom, čo by konečnú sumu úveru výrazne znížilo. J., a.s. v odpovedi na výzvu
uviedla, že úver bol od 26.06.2018 splácaný v splátkach vo výške 198,06 eur a od 06.05.2019 vo
výške splátky 151,22 eur, úroková sadzba sa výrazne zmenila z pôvodnej 3,6 % na súčasnú 1,39
%. Žalovaný predpokladal, že súd výraznú zmenu úrokovej sadzby hypotéky bude brať do úvahy pri
rozhodovaní o vyčíslení zostatku nesplateného úveru. Pokiaľ nevedel presne vyčísliť výšku zostatku,

mal na splácanie hypotekárneho úveru zaviazať obidve sporové strany, každú v jednej polovici, čo by
bolo za danej situácie spravodlivejšie. Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, keď nevzal do úvahy zníženie úrokovej sadzby z 3,6 % na 1,39 %. Ďalej dal do pozornosti rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 1881/2001, z ktorého záverov mal súd v konaní vzhľadom na
nemožnosť zistenia zostatku výšky úveru vrátane príslušenstva vychádzať.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že je irelevantné, či k dohode o cene
bytu došlo na prvom, resp. druhom pojednávaní. Bol to totiž priamo žalovaný, ktorý sa vyjadril, že za
adekvátnu aktuálnu všeobecnú cenu bytu považuje 75.000,- eur, s ktorou žalobkyňa súhlasila. Súd
preto nemal ani najmenší dôvod nijakým spôsobom cenu bytu rozporovať, či vykonávať ohľadne toho

ďalšie dokazovanie. Ďalej uviedla, že ak by i žalobkyňa nemala našetrené finančné prostriedky na
„vyplateniebytu“,činazaplateniezostatkuhypotekárnehoúveru,takýtoargumentbynemoholvžiadnom
prípade prevážiť to, že v prípade nepriznania bytu do jej výlučného vlastníctva by ju súd dostal s dvoma
maloletými deťmi do zjavne ťažkej situácie i po finančnej stránke nezvládnuteľnej. Pokiaľ navrhovalrozhodnúť tak, že povinnosť zaplatiť zostatok dlhu uloží súd každému v 1/2-ici, takýto názor označila
za čisto „hypotetickú“ možnosť pre rozhodnutie súdu, naviac s odkazom na rozsudok NS ČR, rozsudok
iného štátu, ktorý je 20 rokov starý. Z odvolania nie je zrejmé, či a aká je „ustálená“ rozhodovacia prax

súdov SR.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
(§ 379, § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario rozsudok
prvoinštančného súdu postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) v súvislosti s ustanovením § 391 ods.

1 CSP zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd nevykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania nedospel k správnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

6. Podľa § 150 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), pri vyporiadaní sa
vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať,
aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a je povinný nahradiť, čo sa zo
spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby
maloletých detí na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie

a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a
na obstarávanie spoločnej domácnosti.

7. Právna úprava výslovne neustanovuje presné kritériá pre rozhodnutie o tom, ktoré časti majetku majú
v rámci vyporiadania pripadnúť tomu-ktorému manželovi. Ak v konaní o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov výjdu najavo rôzne skutočnosti odôvodňujúce prikázanie veci každému
z manželov, je vecou úvahy súdu, aké riešenie zvolí a ktorému z manželov konkrétnu vec z
bezpodielového spoluvlastníctva prikáže. Táto úvaha súdu musí byť riadne odôvodnená, vychádzať z
právne významných skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, nesmie byť zjavne neprimeraná a najmä,
ak pôjde o hodnotnejšie časti majetku. Určujúcim je zásadne hľadisko účelného využitia veci, ďalšou je

zásada rozdelenia jednotlivých častí majetku medzi manželov tak, aby suma, ktorú je jeden z manželov
povinný zaplatiť druhému na vyrovnanie podielov, bola pokiaľ možno čo najnižšia. Súd by mal zobrať
do úvahy aj hľadiská vyplývajúce z § 150 OZ, najmä potreby maloletých detí a zásluhy manžela na
nadobudnutí a udržaní spoločného majetku. Do istej miery možno prihliadať i na to, ktorý z manželov vec
po zániku bezpodielového spoluvlastníctva užíva. Súdy musia dbať tiež na to, aby nebol majetok väčšej

hodnoty, a teda aj povinnosť zaplatiť vyššiu sumu na vyrovnanie hodnoty podielov prikázaný účastníkovi,
ktorému jeho majetkové pomery objektívne neumožňujú túto čiastku uhradiť, resp. pre ktorého by jej
zaplatenie bolo zvlášť ťaživé.

8. V preskúmavanej veci bolo preukázané, že v byte, ktorý je predmetom vyporiadania, po rozvode

manželstva ostala bývať žalobkyňa s dvoma maloletými deťmi. Tiež bolo v konaní preukázané, že má
iného partnera, s ktorým má dieťa.

9. Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd nedostatočne vyhodnotil bytovú situáciu strán
i tým, že neumožnil žalovanému ho v danej veci vypočuť, na jeho bytové pomery a žalobkyňu

na odkázanosť bývania v predmetnom byte, ako i bytovú situáciu jej partnera. Dostatočne nezistil
schopnosti žalobkyne vyplatiť žalovaného na vyrovnanie jeho spoluvlastníckeho podielu za byt.
Nezisťoval nielen jej úspory, prípadne finančné možnosti jej nového partnera a jeho bytovú situáciu,
ale najmä schopnosť žalobkyne zabezpečiť si pre seba úver od peňažného ústavu. Pre prikázanie bytu
do výlučného vlastníctva žalobkyne totiž nie je rozhodujúce iba to, že v byte býva s dvoma maloletými

deťmi, ale taktiež je potrebné zohľadňovať i jej schopnosť vyplatiť žalovaného a poskytnúť mu adekvátnu
finančnú náhradu. V opačnom prípade by totiž postup súdu neprimerane zvýhodnil žalobkyňu oproti
žalovanému, ktorý by jednak stratil právo na prikázanie bytu do výlučného vlastníctva a na druhej strane
by nemal ani istotu v získaní peňažnej náhrady za jeho vyrovnávací podiel.

10. Súdna prax zaviedla pravidlo oceňovania vecí pre účely vyporiadania, podľa ktorého pri stanovení
ceny veci pre účely vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa vychádza z ceny vecí v
dobe vyporiadania, avšak z jej stavu v dobe zániku tohto spoluvlastníctva. Z odôvodnenia rozhodnutia
prvoinštančného súdu, ako i z vykonaného dokazovania, vyplynulo, že byt s príslušenstvom, ktorýstrany sporu nadobudli počas manželstva do BSM, ocenili sumou 75.000,- eur ako hodnotu, na ktorej
sa sporové strany zhodli na pojednávaní. V podanom odvolaní žalovaný takto ustálenú hodnotu bytu
namieta s tým, že na ocenenie hodnoty bytu navrhoval nariadiť znalecké dokazovanie a iba obštrukciou

súdu k vykonaniu tohto dôkazného prostriedku nedošlo. Sumu 75.000,- eur navrhol z opatrnosti,
žalovaná ju nerozporovala.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd si vyložil ustanovenia o tzv. sudcovskej
koncentrácii nesprávne a extrémne formalisticky, pokiaľ neumožnil žalovanému doplniť, resp. upresniť

svoje skutkové a právne tvrdenia. Nevyhovel jeho požiadavke nariadiť znalecké dokazovanie na
ohodnotenie ceny bytu s príslušenstvom. Podľa názoru odvolacieho súdu mu odňal procesné práva v
takej miere, že bolo porušené právo na spravodlivý proces. V zmysle § 150 ods. 2 CSP platí, že na
zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd požiadať strany sporu o ďalšie skutkové
tvrdenia vzhľadom na charakter predmetu sporu. Podľa názoru odvolacieho súdu musí byť postup súdu
prvej inštancie taký, aby prispel k náležitému objasneniu veci a k rozhodnutiu v primeranom v čase

a najmä vzhľadom na to, že predmetom vyporiadania je byt s príslušenstvom, ktorý nadobudli strany
sporu za trvania manželstva, prispieť k tomu, aby sa pri ohodnotení tohto bytu s príslušenstvom použili
dlhodobé vžité pravidlá, navyše ustálené súdnou praxou. I keď žalobkyňa žalovaným uvedenú hodnotu
bytu s príslušenstvom nerozporovala, mal by súd tiež zvážiť skutočnosti, ktoré ju k nerozporovaniu
hodnoty bytu uvedenej žalovaným viedli a tiež, či sa takto nesporná skutočnosť v neprimeranej miere

neodchýlila od objektívne zistiteľnej ceny bytu s príslušenstvom v danom mieste a čase.

12. Za nesprávny postup odvolací súd považoval i snahu súdu vlastným výpočtom ustáliť zostatok
hypotekárneho úveru, úhradu ktorého prevzala na seba žalobkyňa. V konaní bolo nesporné, že v
priebehu splácania hypotekárneho úveru dochádzalo k zmene výšky splátok, ktoré dlžníci na úhradu

úveru banke poskytovali. I z tohto je možné vyvodiť, že ku dňu rozhodnutia bez úplného zaplatenia úveru
nie je možné presne vyčísliť zostatok úveru, že výška príslušenstva - úrokov sa môže v priebehu času
meniť. Preto súdna prax pristúpila k rozhodnutiam, podľa ktorých súdy uložia povinnosť zaplatiť zostatok
dlhu hypotekárneho úveru obom manželom v rovnakej polovici s tým, že pokiaľ niektorý z nich zaplatí
peňažnému ústavu viac, má právo sa voči druhému účastníkovi domáhať finančného vyporiadania

(rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 1881/2001). Iba takýmto rozhodnutím súd v otázke
vyporiadania hypotekárneho úveru nezasiahne do postavenia hypotekárneho veriteľa, nezhorší jeho
postavenie. I v prípade, ak by zostatok dlhu prebral na úhradu iba jeden z manželov, obaja manželia
naďalej zostávajú dlžníkmi a veriteľ sa môže domáhať splnenia dlhu od ktoréhokoľvek z nich.

13. V nadväznosti na uvedené odvolaciemu súdu nezostávalo, len rozsudok prvoinštančného súdu
zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní prvoinštančný súd vypočuje
žalovaného na jeho aktuálnu bytovú situáciu, žalobkyňu k možnostiam vyplatenia vyporiadacieho
podielu za byt žalovanému s tým, že tieto musí žalovaná i reálne preukázať a na úhradu zostatku
hypotekárneho úveru zaviaže oboch bývalých manželov rovnakým dielom. Iba tak sa dosiahne

spravodlivé usporiadanie vzťahov strán sporu.

14. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)