Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 27, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/34/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119449952
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:6119449952.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka,
členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcu: Mgr. R. J., nar. XX.
XX. XXXX, bytom N. XX, F., zastúpeného Matoška & partners, s. r. o., so sídlom Ševčenkova 1070/18,
Bratislava, IČO: 45 376 263 proti žalovanému: Slovenská republika - zastúpená Slovenská správa ciest,
Miletičova 19, Bratislava, IČO: 00 003 328, o zaplatenie 18 144,52 eur s príslušenstvom, na odvolanie

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. 15C/10/2020-211 zo dňa 18. 12. 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku I., odvolaním nenapadnutom,
o s t á v a nedotknutý.

Vo výroku II. a III. rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 750,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy od 19.
11. 2019 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. vo zvyšnej časti žalobu
zamietol a vo výroku III. rozhodol o trovách konania tak, že žalovaný má právo na náhradu v rozsahu
92 % voči žalobcovi. Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ust. § 107, § 524, § 526, resp. § 451,

§ 452 OZ a § 3 ods. 1 OZ, pričom konštatoval, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie
žaloby s tým, aby sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného v súvislosti s tým, že
na jeho pozemku je cesta v správe žalovaného a z tohto titulu priznal časť plnenia, od kedy vlastníkom
pozemkusastalžalobcaaplneniepredstavujebezdôvodnéobohatenienastranežalovaného,keďužíva
nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol s tým, že konanie žalobcu pri
uzatváraní zmluvy o postúpení pohľadávok od pôvodných vlastníkov pozemku je v rozpore s dobrými

mravmi. Požadovaný nárok z toho istého titulu za obdobie od 01. 12. 2017 do 01. 10. 2019 zamietol. O
trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP s prihliadnutím na úspech účastníkov v konaní.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom zástupcu podal odvolanie
žalobca. Napadol výroky II. a III. s tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné

ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené,
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedol, že súd správne ustálil, že je daná
aktívna legitimácia žalobcu, pokiaľ ide o celý uplatnený nárok, avšak nesprávne vyhodnotil skutkový
stav, keď neposkytol časti tohto nároku žalobcu právnu ochranu. Súd nesprávne, neodôvodnene a

v rozpore s právnymi predpismi ustálil, že by konanie zo strany žalobcu, pokiaľ ide o postúpenie
pohľadávok voči štátu malo byť v rozpore s dobrými mravmi a neoprávnene mu neposkytol právnuochranu. Na takéto rozhodnutie vôbec neboli splnené podmienky, konanie žalobcu nie je v rozpore s
dobrými mravmi a súd vec nesprávne skutkovo a právne posúdil. Na uplatnenie ustanovení o dobrých
mravoch je potrebné, aby situácia bola výnimočná, pričom v danom prípade ide o štandardnú situáciu,

akých je neúrekom. Súd riadne neodôvodnil, prečo by mienka prevažnej väčšiny spoločnosti mala byť
taká, že štát môže užívať pozemky bez právneho dôvodu a súd neposkytne právnu ochranu tomu, na
koho boli nároky voči štátu riadne postúpené. Rovnako súd nijako neodôvodnil, akým preukázaným
konaním mal žalobca porušiť dobré mravy. Naopak žalobca je presvedčený, že mienka prevažnej časti
spoločnosti je taká, že si štát má plniť svoje záväzky a nemá neoprávnene zaberať pozemok iného a

naopak každý môže slobodne predať a kúpiť pozemok, pričom je to práve štát, ktorý má konať správne,
morálne, má dodržiavať zákony, uznať a plniť existujúce záväzky bez potreby obracať sa na súd a sám
sa má správať tak, ako od iných vyžaduje. Súd tiež dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že
všetci traja postupcovia nevedeli, čo je predmetom postúpenia pohľadávok. V konaní nebol produkovaný
žiadny dôkaz, že by postupcovia mali byť v čase podpisu zmluvy o postúpení pohľadávok nespôsobilí
na právne úkony alebo trpeli nejakou duševnou poruchou, ktorá by im všetkým znemožnila chápať

znenie zmluvy o postúpení pohľadávok. Svedkyne nikdy nevypovedali, že by s postúpením pohľadávok
nesúhlasili, práve naopak, čo sa týka tretieho účastníka, tento je nebohý a súd nemôže urobiť žiadne
závery nepriaznivé pre žalobcu, pretože v konaní neboli vo vzťahu k nemu vykonané žiadne dôkazy,
ktoré by odôvodňovali takýto postup súdu. Záver súdu o úmyselnom obohatení sa žalobcu na úkor
postupcov je čisto arbitrárny, ničím neodôvodnený a jednoznačne nesprávny. Jediný, kto z rozsudku, tak

ako bol vydaný prvostupňovým súdom, profituje, je žalovaná strana, pričom takýto postup je v rozpore
so zásadou elementárnej spravodlivosti. Viaceré skutkové tvrdenia protistrana výslovne nepoprela a súd
ich tak mal považovať za nesporné. Jedná sa napr. o tvrdenie, že postupcovia nevedeli, že predávajú
pozemky pod cestou štátu, resp. že už v minulosti predávali pozemky pod cestou Slovenskej správe
ciest. Výsluchom žalobcu bolo preukázané, že postupcovia dostali ponuku na vymáhanie pohľadávok

od štátu a alternatívne aj na predaj pozemku. O pohľadávkach voči štátu teda vedeli vopred. Rozhodli
sa pozemok predať a rovnako sa rozhodli pohľadávky voči štátu postúpiť žalobcovi. Zo žiadneho
dôkazu nevyplýva, že by rozporovali uzatvorenie zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalobca uviedol, že vo
všeobecnosti nikto nevstupuje do právnych vzťahov preto, aby boli pre neho nevýhodné. Aj keby žalobca
pozemky kúpil za účelom získania určitých výhod, nespôsobuje to pre neho žiadne nepriaznivé právne

následky. Snaha získať prospech je motorom trhovej ekonomiky, bez ktorej by nemohla vôbec fungovať
a je zväčša dôvodom, pre ktoré zmluvné strany vstupujú do zmluvných vzťahov. Prijatím argumentácie
súdu by žiadny súd nemohol poskytnúť právnu ochranu právnym vzťahom, ktoré vznikli na základe
právnych úkonov, ktoré boli výhodné pre ktorúkoľvek zmluvnú stranu, resp. pre obe zmluvné strany. V
prejednávanej veci žalovanému vzniklo na úkor žalobcu a postupcov bezdôvodné obohatenie, ktoré je

žalovaný povinný vydať formou peňažného plnenia. Žalovaný vedel, že užíva pozemok vo vlastníctve
iných osôb a musel si byť vedomý svojej zodpovednosti vyplývajúcej z užívania pozemku iného.
Žalobca sa domáha uplatnenou žalobou len svojho nároku, resp. jemu postúpeného nároku. Postavenie
žalovaného sa postúpením pohľadávok nijako právne nezmenilo. Žalovaný bol rovnako povinný plniť
pred postúpením pohľadávok a je povinný plniť aj v súčasnosti. Jediný rozdiel je v osobe veriteľa.

Podľa názoru žalobcu nie je v danej veci dlžník ani oprávnený namietať rozpor s dobrými mravmi,
pokiaľ ide o vzťahy medzi tretími osobami. Právne vzťahy medzi postupcami a postupníkom sa nijako
právnerelevantnenedotýkajúokremskutočnosti,žezastupiteľnéplnenie-peniazemáplniťpostupníkovi
namiesto postupcov. Ak by nemal žalovaný plniť žalobcovi, musel by plniť postupcom. Žalovaný namietal
porušenie dobrých mravov v podstate z dôvodu, že žalovaný je štát. Súd naopak už tvrdí, že malo k

porušeniu dobrých mravov dôjsť údajne konaním žalobcu voči postupcom. Súd neopísal, ani nepodporil
dôkazmi ako mal údajne žalobca vo vzťahu k postupcom porušiť dobré mravy. Žiadne takéto konanie
sa nepreukázalo. Žalobca namietal aj postup súdu v konaní, kedy súd už od začiatku konania ešte
pred vykonaním pojednávaní bol rozhodnutý žalobcovi jeho nárok nepriznať. Súd v rámci predbežného
právneho posúdenia prezentovaného na pojednávaní uviedol, že nárok žalobcu je celý nedôvodný,

pričom uviedol, že dôvody právne neobstoja. Pri meritórnom rozhodnutí svoje nesprávne stanovisko
prehodnotil,aleúplneprekvapivoanedôvodnesarozhodolčasťnárokunepriznaťspoukazomnaúdajné
porušenie dobrých mravov, ktoré sa však v skutočnosti nepreukázalo a bolo posúdené nesprávne.
Žalobca má za to, že rozsudkom bol porušený princíp rovnosti sporových strán pred zákonom a žalovaný
bol neodôvodnene zvýhodnený, preto lebo je štátom. Žalobca má za to, že ak by žalovaný nebol štát,

ale napr. nejaký podnikateľ, súd by ani len neuvažoval o tom, že by uplatňovanie práv žalobcu mohlo
byť v rozpore s dobrými mravmi. Súd v rozsudku sa vôbec nevysporiadal s otázkou, prečo poskytuje
ochranu štátu s poukazom na dobré mravy, keď je to práve štát, ktorý sa správa ohľadom pozemkov pod
cestami extrémne nemorálne, dokonca protiprávne. Užíva cudzie pozemky a keď sa vlastník ozve, štátodmieta za užívanie pozemkov platiť, nedôvodne sa bráni voči dôvodne podaným žalobám a snaží sa
oddialiť plnenie svojich povinností. Súd sa rovnako nevysporiadal s otázkou, že bezdôvodné obohatenie
zo strany štátu je úmyselné. Pokiaľ súd nepriznal ani uplatňovanú náhradu vo výške 700,- eur ako náklad

na vypracovanie znaleckého posudku, tento bol riadne vyúčtovaný, súd však uviedol, že nepreukázal
žalobca úhradu vyúčtovania. Ani tieto nároky neboli zo strany žalovaného rozporované, pokiaľ by však
mal súd pochybnosti, že táto úhrada nebola zaplatená, dodatočne doložil potvrdenie o úhrade 700,- eur
kartou,napošteaprevodomnaúčet.Vsúvislostisnesprávnymrozhodnutímjenesprávneajrozhodnutie
o trovách konania. Z uvedených dôvodov odvolateľ žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté výroky

II. a III. tak, že mu žalovaný nárok prizná v celom rozsahu, ako aj náhradu trov konania.

3. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý nesúhlasil s dôvodmi odvolania a naopak uviedol,
že v danom spore ide o výnimočnú situáciu, keď žalovaný účelovo vykupuje pozemky pod cestným
telesom s plným vedomím o ich zaťažení stavbami - cestou, pričom následne požaduje od štátu finančné
prostriedky vo forme bezdôvodného obohatenia. Už v momente, keď žalobca nadobudol predmetné

pozemky, nemohol očakávať a ani predpokladať ich užívanie, pričom podľa jeho tvrdenia nadobudol
pozemky v dobrej viere a s legitímnym očakávaním, že jeho pozemok nebude nikým využívaný
bezplatne. V tomto kontexte žalovaný uviedol, že zo strany žalobcu prebieha viacero sporov a súdnych
konaní, keď viacero pozemkov nadobudol žalobca obdobným spôsobom. Čo sa týka vyjadrenia žalobcu
o údajnom „neoprávnenom zaberaní pozemku iného“, považuje to žalovaný za irelevantné, pretože

na predmetnom pozemku je postavená cesta I. triedy 65, ktorá spája Nitru a Martin. Už v minulosti
tu viedla európska cesta 58 a 571. Štát prostredníctvom Slovenskej správy ciest cestné komunikácie
udržuje a spravuje, pričom žalobca sa na tejto správe, ani údržbe nepodieľa žiadnym spôsobom.
Žalovaný nie je užívateľom, ale správcom ciest I. triedy vo vlastníctve Slovenskej republiky. Cestu
postavenú na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu nevyužíva žalovaný za účelom dosiahnutia zisku,

ale k bezplatnému uspokojovaniu verejných potrieb, pričom vynakladá značné finančné prostriedky
na údržbu a opravy pozemnej komunikácie, tak že je nelogické až priam zarážajúce tvrdenie žalobcu
o tom, že žalovaný neodôvodnene v rozpore s dobrými mravmi, aj zásadami slušnosti sa snaží zo
situácie profitovať a užívať naďalej pozemky pod cestami bez právneho dôvodu a bez toho, aby
vlastníkom pozemku pod cestami čokoľvek platil, pričom sa spolieha na to, že jeho záväzky sa postupne

premlčia. Pôvodní vlastníci pozemkov nikdy nepožiadali Slovenskú republiku - SSC o majetkovoprávne
vysporiadanie predmetného pozemku, t. j. nepožadovali za ne žiadnu náhradu. Žalovanému nie je
nijakým spôsobom zrozumiteľná úvaha žalobcu, resp. jeho poučenie o správaní sa žalovaného „ak by
si na jej pozemku postavil stavbu“, nakoľko žalovaný kupoval pozemok už zaťažený stavbou - cestou
I. triedy, ktorá slúži celé desaťročia pre potreby verejného záujmu, pričom verejný záujem je podľa

ústavy dokonca dôvodom pre obmedzenie základného práva vlastniť majetok a môže byť využívanie
majetku pre potreby verejného záujmu aj dôvodom na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj
tých ďalších základných práv a slobôd, uplatňovaním ktorých by takýto majetok prestal slúžiť potrebám
verejného záujmu. Čo sa týka výpovede svedkýň, z ich obsahu jasne vyplynulo, že zmluvám o postúpení
pohľadávok neporozumeli, vedeli len útržkovite, o čo v predmetnom obchode išlo „že predávajú nejakú

zem“. Na základe týchto skutočností žalovaný má za to, že predmetné konanie zo strany žalobcu
považuje za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a celý proces uzatvárania zmlúv, ako aj zmluvy
o postúpení pohľadávok považuje za nemorálny a špekulatívny, nakoľko ich účelom zo strany žalobcu
bolo sa úmyselne obohatiť na úkor postupcov 1/ až 3/, pričom predmetné pohľadávky boli postúpené
bezodplatne a títo nevedeli, že postupujú pohľadávky, ktoré vznikli pred uzatvorením kúpnej zmluvy.

4. K podanému vyjadreniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že zotrváva na všetkých svojich doterajších
prednesoch. To, že žalobca žaluje žalovaného vo viacerých konaniach len preukazuje, že žalovaný
svoje povinnosti dobrovoľne neplní. Nič to nehovorí o tom, že by nárok žalobcu nebol dôvodný. Tiež
skutočnosť, či SSC do cesty investovala alebo nie, nie je nijako relevantná vo vzťahu k prejednávanej

veci. Cestu postavil a prevádzkuje na cudzom pozemku štát bez súhlasu vlastníka a za užívanie
odmieta platiť. SSC sa vo vyjadrení opätovne nesprávne označuje za žalovaného, pričom žalovanou je
Slovenská republika a Slovenská správa ciest len v mene Slovenskej republiky koná. Právne postavenie
štátu v súkromnoprávnych vzťahoch je rovnaké ako právne postavenie fyzickej osoby. Štát nemožno
v súkromnoprávnych vzťahoch zvýhodňovať len preto, že je štátom. Rozsudok prvoinštančného súdu

neodôvodnene diskriminuje žalobcu na úkor štátu. Žalovaný ďalej nesprávne poukazuje na možnosť
obmedzenia práv vlastníka vo verejnom záujme. Je treba uviesť, že takéto obmedzenie môže byť len na
základe zákona v nevyhnutnom rozsahu a za primeranú náhradu. Na tieto ďalšie podmienky žalovaný
zrejme pozabudol, keď neboli vôbec splnené. Tvrdenie o tom, že by postupcovia netušili, čo je topohľadávka, resp. čo je to postúpenie pohľadávok alebo čo a akým spôsobom postúpili, je absolútne
zavádzajúce, absurdné a žalobca ho odmieta. Dokonca je aj urážlivé vo vzťahu k postupcom. Žalovaný
sa snaží navodiť dojem nechápavých postupcov nespôsobilých uzatvoriť takúto zmluvu, resp. postupcov

so zníženou inteligenciou. Je ťažko uveriteľné, že by sa takáto okolnosť vyskytla u všetkých troch
súrodencov súčasne. Ak je niekto starší, neznamená to, že má znížené duševné schopnosti. Pri stretnutí
sa s postupcami títo konali so znalosťou veci, pričom jedna zo svedkýň dokonca pracovala v minulosti v
banke a vie, čo je to pohľadávka. Žalobca uviedol, že niektoré interpretácie žalovaný vytrhol z kontextu
a navrhuje, aby súd si prehral nahrávku z výsluchu svedkýň v rámci nahrávky celého pojednávania.

Žalobca naďalej odmieta, že by konal v rozpore s dobrými mravmi alebo nemorálne.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 379 CSP a §
381 CSP a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle § 391 ods. 1 CSP.

6. V danom prípade ako vyplynulo z obsahu spisu, preskúmavaného rozsudku a obsahu odvolania, súd
prvej inštancie mal posúdiť, či žalobcovi prináleží nárok, ktorý odvodzoval z bezdôvodného obohatenia.
Zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie vyplynulo, že Slovenská republika v zastúpení
Slovenská správa ciest má postavenú cestu I. triedy I/65 aj na pozemkoch, ktoré nie sú majetkovoprávne

vysporiadané, a teda nie sú vo vlastníctve štátu. Vlastníkmi týchto pozemkov na základe dedenia sa stali
fyzické osoby (postupcovia), ktoré vlastnícke právo previedli na žalobcu. Zároveň zmluvou o postúpení
pohľadávok mu postúpili ich práva súvisiace s vlastníctvom pozemku (možnosť žiadať od užívateľa
pozemku finančnú náhradu). Súd prvej inštancie skonštatoval, že zmluva o postúpení pohľadávok bola
v poriadku a na základe toho žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu na požadovanie žalovaného nároku.

Nesporné tiež bolo, že Slovenská republika má na predmetných pozemkoch cestné teleso, pričom
ako náhradu za užívanie a obmedzenie vlastníctva vlastníkom neplatí. Súd prvej inštancie následne
posudzoval, či uplatnený nárok nie je v rozpore s dobrými mravmi a dospel k záveru, že žalobca vo
vzťahu k postupníkom (pôvodným vlastníkom) jednal v rozpore s dobrými mravmi. Už samotný postup
žalobcu, ktorý sa snažil vyhľadať pozemky, na ktorých je vystavaná cesta I. triedy, následne zistil v koho

súvlastníctve,vyvolaldodatočnédedičskékonanieauzatvorilzmluvuokúpeapostúpenípohľadávok,je
podľa súdu špekulatívny a čisto účelový (uvedené skutočnosti tvrdil najmä žalovaný). Súd tak na základe
tohto zistenia dospel k záveru, že dôvodný je len nárok, keď žalobca sa stal vlastníkom pozemku, nie
nárok pôvodných vlastníkov, ktorý bol žalobcovi postúpený. Súd prvej inštancie sa zároveň stotožnil s
argumentáciou Najvyššieho súdu SR rozsudok 4Cdo 52/2009 s tým, že „ak takýto pozemok nebol vo

verejnom záujme vykúpený alebo vyvlastnený a nebol preukázaný súhlas vlastníka pozemku, prislúcha
pri faktickom obmedzení vlastníckeho práva vlastníkovi náhrada, pretože užívanie cudzieho majetku
bez právneho dôvodu je spojené s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie podľa § 451 OZ“.

7. V zmysle § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

8. Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, resp. niektoré úvahy v ňom uvedené si navzájom odporujú. V zmysle ustálenej
judikatúry súdov dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem,

ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú
akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Rozpor s
dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo
vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami
spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce

formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého
účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s
dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré
právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemuvyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne
v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom nie je vykonať právo, ale
poškodiť právo niekoho iného. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej

povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi
a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má
miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch. Súd v tomto prípade dobré mravy posudzoval vo
vzťahu žalobcu a osôb, zo strany ktorých mu bola postúpená pohľadávka (pôvodní vlastníci pozemkov,
ktorí mu tieto odpredali). Títo však nijakým spôsobom nespochybňovali uzatvorenú zmluvu o postúpení

pohľadávok, ani „nepoukazovali“ na to, že by nejakým spôsobom sa cítili poškodení (že pohľadávku
postúpili). Výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi by sa tak mal posudzovať vo vzťahu k
žalovanému. V tomto prípade však Slovenská republika nijako nespochybnila nárok žalobcu, pričom
organizácia, ktorá ju zastupuje pred súdom, argumentovala nedostatkom finančných prostriedkov, a tým,
že nehnuteľnosť, ktorá sa nachádza na pozemku žalobcu, slúži širokej verejnosti. Z tohto nie je zrejmé,
akým spôsobom mal žalobca voči štátu porušiť dobré mravy. Taktiež súd prvej inštancie na jednej strane

uviedol, že zmluva o postúpení pohľadávok bola v poriadku, na druhej strane však vyvodil záver, že pri
uzatváraní zmluvy o postúpení pohľadávok konanie žalobcu bolo v rozpore s dobrými mravmi (pokiaľ
by súd hodnotil zmluvu o postúpení pohľadávok ako právny úkon v rozpore s dobrými mravmi, nebol
vyvodený žiadny záver v súvislosti s ust. § 39 OZ, v zmysle ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom).

9. V tomto prípade má odvolací súd za to, že nie je možné dobre preskúmať, aké dôvody potom viedli
súd k tomu, že vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

10. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd potom nemohol bližšie vyhodnotiť ani námietky a argumenty

odvolateľa uvedené v odvolaní, a preto mu neostalo iné ako rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

11. V novom rozhodnutí by mal súd prvej inštancie jednoznačne uviesť, či požadovaný nárok žalobcom
vo vzťahu k žalovanému je dôvodný (to nespochybnil ani žalovaný), či vo vzťahu k žalovanému je

konanie žalobcu rozporné s dobrými mravmi a v čom by spočívala výnimočnosť aplikácie ust. § 3 ods.
1 OZ, pre ktorý by nebolo možné požadovaný nárok žalobcovi priznať.

12. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3
CSP).

13. Toto rozhodnutie senátu Krajského súdu v Žiline bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).