Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, November 23, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/61/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113214894
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:6113214894.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu V.. X. Č., bývajúceho v O.U. O., K. W. I. XX,
zastúpenéhoJUDr.JozefomŠvarcom,advokátomsosídlomvBanskejBystrici,Horná41,protižalovanej
V.. G. Č., bývajúcej v O. O., K. W. I. XX, zastúpenej JUDr. Magdou Jaňovkovou, advokátkou so sídlom v
Banskej Bystrici, Skuteckého 30, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenom
na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 10 C 113/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. augusta 2020 sp. zn. 16 Co 19/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 31.

októbra 2019 č. k. 10 C 113/2013-335 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej len
„BSM“) tak, že do výlučného vlastníctva žalobcu prikázal garáž, hnuteľnosti a pohľadávky uvedené vo
výroku rozsudku, do výlučného vlastníctva žalovanej prikázal pohľadávky uvedené taktiež vo výroku
rozsudku, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej na vyrovnanie sumu 5.093,30 eur v lehote 3
dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi a žalovanej uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
súdny poplatok v sume 682,- eur. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaná má právo na

náhradu trov konania od žalobcu vo výške 100 %. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že manželstvo
sporových strán uzatvorené dňa 6. augusta 1960 zaniklo dňa 31. mája 2010. Poukázal na to, že bývalí
manželia sa po rozvode dohodli o rozdelení a vyporiadaní hnuteľných vecí patriacich do BSM tak, že
ďalej patria tomu, kto ich v čase zániku BSM užíval a v časti, v ktorej sa bývalí manželia nedohodli,
podal žalobca návrh na vyporiadanie BSM v trojročnej prekluzívnej lehote. Počas konania sa strany len
čiastočne zhodli vo vymedzení okruhu aktív tvoriacich masu BSM s tým, že ich BSM ku dňu zániku

nebolozaťaženépasívamiaspornýmizostalinajmäfinančnéprostriedkyvloženépodľatvrdeniažalobcu
žalovanou do rôznych subjektov, osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia, EČV: O. XXX A. a príves
zn. Sport Jacht LPC-K. Osobné motorové vozidlo Škoda Octavia súd prvej inštancie zaradil do masy
BSM, keď mal preukázané, že sčasti bolo kúpené za finančné prostriedky z BSM a darovaciu zmluvu zo
dňa 30. júna 2009, ktorou podľa tvrdenia žalobcu predmetné motorové vozidlo daroval synovi H., súd
považoval za neplatnú, nakoľko účastníčkou tejto zmluvy nebola žalovaná ako spoluvlastníčka v režime

BSM. Vzhľadom na to, že autom disponuje žalobca, prikázal mu ho súd za zostatkovú sumu 2.062,-
eur. Rovnako uviedol, že situácia ohľadom motorového prívesu značky Sport Jacht LPC-K je obdobná
a prikázal ho žalobcovi, ktorý ním disponuje, za zostatkovú hodnotu 1.000,- eur. Súd prvej inštancie
finančné prostriedky vložené do spoločnosti Tourex Middle East FZE vyporiadal prikázaním peňažných
súm v reálnych hodnotách, ktoré boli stranám v konkurze vyplatené, pričom do BSM nezahrnul finančné
prostriedky investované žalovanou do produktu spoločnosti FORCE WORLDWIDE INVESTMENTS

CORP, keďže žalobca nepreukázal, že v čase zániku BSM tieto finančné prostriedky existovali. Súd
prvej inštancie napokon konštatoval, že súčet hodnoty vyporiadaných vecí a hodnôt ku dňu vyporiadaniaBSM je vo výške 22.740,77 eur, ideálny podiel patriaci každému z bývalých manželov predstavuje sumu
11.370,40 eur (22.740,77 : 2). Vzhľadom na to, že žalobcovi prikázal aktíva v hodnote 16.463,73 eur a
žalovanej v sume 6.277,04 eur, uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej na úplné vyrovnanie sumu

5.093,30 eur. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“).

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu
rozsudkom z 27. augusta 2020 sp. zn. 16 Co 19/2020 rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387

ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi
prvoinštančného rozhodnutia, pričom zdôraznil, že pri vyporiadaní BSM vychádzal zo zákonných zásad
zakotvených v § 143, § 149 ods. 1 až 3 a v § 150 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že súd
prvej inštancie pri rozhodovaní správne vychádzal z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké a v
konaní nebolo preukázané, že by niektorý z manželov vynaložil niečo na spoločný majetok zo svojho

majetku okrem prostriedkov použitých na kúpu osobného motorového vozidla Octavia žalobcom a
nebolopreukázané,žebybolozospoločnéhomajetkuvynaloženéniečonaosobnýmajetokniektoréhoz
bývalých manželov. Taktiež nebolo preukázané, že by sa niektorý z manželov nestaral o rodinu, alebo že
sa nezaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pokiaľ žalobca namietal spôsob vyporiadania
finančných prostriedkov, ktoré vložili bývalí manželia do spoločnosti Tourex Middle East FZE, odvolací

súd považoval postup súdu prvej inštancie ohľadom vyporiadania týchto finančných prostriedkov taktiež
zazákonnýspoukazomnato,žeokresnýsúdvkonečnomdôsledkuvyrovnalpodielybývalýchmanželov
na mase BSM uložením povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanej na vyrovnanie jej podielu sumu 5. 093,30
eur v súdom určenej lehote. Odvolací súd napokon posudzujúc splnenie požiadaviek kladených na
odôvodnenie rozhodnutí podľa § 157 ods. 2 CSP dospel k záveru, že súd prvej inštancie je vo svojej

argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho
argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti vyporiadania BSM v súdenej veci spôsobom, ako
ho aj vyporiadal. Dodal, že obsah predmetného odvolania je v podstate zhodný s obsahom vyjadrení
žalobcu pred okresným súdom, a preto odôvodnenie jeho rozhodnutia považoval za úplné aj pokiaľ ide
o samotné odvolanie. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s 255 ods.

1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s tým, že súdy
mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Namietal,

že súd prvej inštancie pri aplikácii ustanovení § 149 ods. 1 a 4 a § 150 Občianskeho zákonníka
nepostupoval so zásadou rovného a spravodlivého vyporiadania majetkových aktív žalobcu a žalovanej,
pričom v neprospech žalobcu nevysvetlil, prečo preferoval a favorizoval tvrdenia žalovanej bez ich
verifikácie inými dôkazmi. Dovolateľ ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že v konaní nevypočul žalovanú
a uprednostnil hodnotu jej zdravia pred právom žalobcu na vykonanie dôkazu (výsluchu žalovanej), čím

zároveň došlo k porušeniu práva na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu. Tiež uviedol,
že odvolací súd sa v odôvodnení v rozpore s § 387 ods. 3 CSP vôbec nevysporiadal so skutkovou
a právnou argumentáciou žalobcu, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie formalistické a arbitrárne.
Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutia súdov nižších inštancií a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v

súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.7. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

8. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP namietal
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nevykonanie dokazovania osobným výsluchom
žalovanej, porušenie zásady rovnosti zbraní a nesprávne právne posúdenie veci.

9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod

porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

10. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018,
bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá

rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

11. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo

73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie
dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý
proces.

12. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

13. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. V
odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných skutkových
tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich

vyhodnotili, zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery.
Odôvodnenie odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami.
Jeho myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky
rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery,
ktoré prijal. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že sa v celom rozsahu stotožnil s

dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie, a to tak so zisteným stavom veci ako aj jej
právnym posúdením. Poukázal ďalej na správnu aplikáciu ustanovení § 143, § 149 ods. 1 až 3 a §
150 Občianskeho zákonníka súdom prvej inštancie, pričom označil za správny postup, keď hnuteľné
veci ako aj garáž boli prisúdené do vlastníctva toho z bývalých manželov, ktorý ich užíva. Odvolacísúd sa tiež stotožnil s postupom súdu prvej inštancie ohľadom vyporiadania finančných prostriedkov
do spoločnosti Tourex Middle East FZE, keď zdôraznil tú skutočnosť, že okresný súd v konečnom
dôsledku vyrovnal podiely bývalých manželov na mase BSM uložením povinnosti žalobcu zaplatiť

žalovanej na vyrovnanie jej podielu sumu 5.093,30 eur v súdom určenej lehote. Odvolací súd uzavrel,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o
dôvodnosti vyporiadania BSM spôsobom, ako ho aj vyporiadal, zároveň obsah odvolania žalobcu
považoval za (vo svojej podstate) zhodný s obsahom jeho vyjadrení pred okresným súdom, a preto
odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia vyhodnotil ako úplné aj vo vzťahu k samotnému odvolaniu.

Na základe uvedeného a skutočnosti, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu treba v spojení s
rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok, možno konštatovať, že odvolací súd pri
hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných
skutočností, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé, ako a z akých dôvodov
odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu
všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP

nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými
a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a
nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420
písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

14. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní
nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).

15. Pokiaľ žalobca namietal, že v konaní nebol vykonaný ním navrhnutý osobný výsluch žalovanej,
dovolací súd uvádza, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán
sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (porov. § 185 ods. 1 CSP).
Z ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky zároveň vyplýva, že zásah do

základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo
možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného
dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu
vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním
navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v

konaní (I. ÚS 350/08).
15.1. Podľa názoru dovolacieho súdu ale o tento prípad v prejednávanej veci nešlo. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo napokon nerealizoval osobný výsluch žalovanej a
konfrontáciu pred súdom (porov. bod 8. rozsudku súdu prvej inštancie), pričom dovolací súd považuje
totozdôvodneniezadostatočnéanevzbudzujúceakékoľvekpochybnosti.Súdprvejinštancieuviedol,že

lekárskymi správami o zdravotnom stave žalovanej (č. l. 220, 234 - poznámka dovolacieho súdu) mal za
nesporne preukázané, že účasť žalovanej na súdnom pojednávaní a konfrontácia so žalobcom by mohla
jej zdravotný stav negatívne ovplyvniť. Na základe požiadavky žalobcu zúčastniť sa výsluchu žalovanej
podrobil súd prvej inštancie konflikt práva žalobcu na osobnú prítomnosť na výsluchu žalovanej a práva
žalovanej na zachovanie osobnej integrity a neohrozenie zdravotného stavu testu proporcionality a

dospel k záveru o uprednostnení hodnoty zdravia žalovanej, čo okrem iného zdôvodnil tým, že žalobcovi
bola vytvorená možnosť zúčastniť sa výsluchu žalovanej a klásť jej relevantné otázky prostredníctvom
jeho profesionálne erudovaného právneho zástupcu. Dovolací súd sa s ohľadom na uvedené naviac
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že za danej situácie vykonanie dôkazu výsluchom žalovanejzmaril sám žalobca. Postup súdu prvej inštancie, ktorý zároveň zodpovedal čl. 6 ods. 2 CSP, podľa
ktorého súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu, vyplývajúce napríklad aj z ich zdravotného stavu,
preto vec prejednávajúci senát vyhodnotil ako nespôsobilý zasiahnuť do práva žalobcu na spravodlivý

súdny proces. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že týmto postupom súdu prvej inštancie
nedošlo k založeniu vady podľa § 420 písm. f/ CSP.

16. Z obsahu niektorých námietok žalobcu uvedených v dovolaní tiež vyplýva, že namieta porušenie
princípu rovnosti zbraní, najmä v procese zisťovania skutkového stavu.

17. K tomu dovolací súd uvádza, že strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej
miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu,
ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážnepostaveniestránsporu(článok6CSP).Rovnosťpredsúdomjelenvýrazomrovnostistrán
civilného sporového konania. Rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého

pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných
predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Zásada rovnosti strán v
civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného
postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje civilný súd (m. m. PL. ÚS 43/95). O
tom, ako v tom ktorom prípade prebiehalo civilné sporové konanie, usudzuje dovolací súd na podklade

spisu (m. m. 3 Cdo 321/2015, 3 Cdo 888/2015, 3 Cdo 156/2016, 3 Cdo 90/2017). V danom prípade
dovolací súd musí konštatovať, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súdy porušili zásadu
rovnosti procesných strán. Súd prvej inštancie i odvolací súd vytvorili obom procesným stranám rovnakú
možnosť vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany,
pričom súd prvej inštancie pri svojom procesnom postupe správne zohľadnil v zmysle čl. 6 ods. 2

Základných princípov CSP zdravotný stav žalovanej (viď bod 15. a 15.1. tohto odôvodnenia). Vzhľadom
na námietky žalobcu smerujúce najmä k nevyváženému hodnoteniu dokazovania dovolací súd uvádza,
že v dovolacom konaní nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.
ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil

odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd zároveň
pripomína, že podľa § 191 CSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov bez toho, aby z toho plynúce

skutkové závery boli svojvoľné či ústavne neudržateľné (ktorú vadu v posudzovanom spore dovolací
súd nezistil), nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Dovolací súd pritom pre úplnosť
poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí
právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). Aj tieto

námietky žalobcu preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa §
420 písm. f/ CSP za neopodstatnené.

18. Z obsahu dovolania žalobcu napokon vyplýva, že súdom nižších inštancií vytkol nesprávnu aplikáciu
§ 149 ods. 1 a 4 a § 150 Občianskeho zákonníka.

18.1. K tomu dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nezakladá
skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych
záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Aj z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že
iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

19. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene namieta, že súdy
nižšíchinštanciímunesprávnymprocesnýmpostupomznemožniliuskutočňovaťjemupatriaceprocesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). So zreteľom
na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako dovolanie, ktoré

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

20. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.