Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 17, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/166/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115216506
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7115216506.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a

členov senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: L. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom v O. I., G. XX, zastúpeného JUDr. Jánom Juhászom, bytom v Košiciach, Tokajícka 18 proti
žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 24C/283/2015-432
zo dňa 23. októbra 2018

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v časti výroku pod č. I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu

15.600,00 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ako aj vo výroku o trovách konania.

II. M e n í rozsudok v časti výroku pod č. I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi okrem priznanej
istiny aj príslušenstvo tak, že v časti príslušenstva žalobu žalobcu z a m i e t a.

III. P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, okrem
dovolacieho konania, v ktorom má plný nárok na náhradu trov dovolacieho konania žalovaný proti

žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
rozhodol v tomto znení:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15.600 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia, ktorá pozostáva zo sumy 7.800 EUR titulom náhrady
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe - uznesením Okresného súdu Trebišov č.k. 0Tp 542/2010
zo dňa 24.9.2010 a zo sumy 7.800 EUR titulom náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe -
uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 8ToS 91/2011-321 zo dňa 5.12.2011, v lehote do troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Konanie v časti o zaplatenie sumy 204 EUR s príslušenstvom z a s t a v u j e.
III. Priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 85 %.

2. Predmetom konania je žaloba žalobcu doručená súdu prvej inštancie dňa 25.6.2015, ktorou sa
žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 15.740,00 eur titulom nemajetkovej ujmy (7.690,00
eur + 8.050,00 eur), ako aj zaplatenia sumy 1.120,00 eur titulom náhrady za stratu na zárobku, rovnako

aj zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 9% ročne od 31.12.2010 až do zaplatenia, titulom náhrady
škody spôsobenej rozhodnutiami súdov o väzbe s poukazom na skutočnosť, že žalobca bol spod
obžaloby oslobodený.3. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že ho Okresný súd v Trebišove uznesením č.k. 0Tp/542/2010 zo dňa
24.9.2010 vzal do väzby, ktorá začala plynúť dňa 20.9.2010 a trvala do 4.11.2010, keby bol prepustený
na slobodu. Do väzby bol vzatý za skutok, od ktorého bol neskôr rozsudkom súdu oslobodený spod

obžaloby. V rovnakej trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Trebišove pod sp.zn. 3T/9/2011 súd
uznesením zo dňa 15.11.2011 opätovne vzal žalobcu v tej istej veci do väzby, ktorá začala plynúť
dňa 14.11.2011. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 8Tos/91/2011-321 zo dňa 5.12.2011 bolo
citované uznesenie Okresného súdu v Trebišove zrušené, avšak krajský súd súčasne týmto uznesením
sámvzalžalobcudoopätovnejväzby,ktorátrvalado18.10.2012,kedybolovydanéuznesenieKrajského

súdu v Košiciach č.k. 4Tos/87/2012. Žalobca tvrdil, že výkonom väzby došlo k neprimeranému zásahu
do jeho občianskej a ľudskej dôstojnosti, čo veľmi negatívne ovplyvnilo jeho psychické zdravie.

4.Žalovanýsožalobounesúhlasil,keďžemalzato,žežalobcasisámzavinilnielenvznesenieobvinenia,
ale aj vzatie do väzby, keďže spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, nepoprel a to s poukazom
na citované dôkazy v bode 2. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

5. Pred začatím konania vo veci samej, žalobca vzal späť žalobu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy
vo výške 140,00 eur.

6. Vo veci samej už súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č.k. 24C/283/2015-339 zo dňa 22.9.2016,

ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom straty na zárobku sumu 204,00 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy
916,00 eur s príslušenstvom (z titulu straty na zárobku) žalobu zamietol. Zároveň zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 15.600,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; v časti

o zaplatenie sumy 140,00 eur s príslušenstvom konanie zastavil. O náhrade trov konania súd rozhodol
tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 88 %.

7. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 3Co/166/2017-384 zo dňa 23.4.2018 zrušil rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom straty na zárobku sumu

204,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia, ďalej
vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 15.600,00 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 23.4.2015 až do zaplatenia, ako aj vo výroku
o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie s tým, že uložil súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie v zmysle návrhov strán sporu,

s potrebou konkrétneho vysporiadania sa s nárokmi uplatnenými žalobcom v podanej žalobe, keďže
žalobca si uplatňuje nielen náhradu škody titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ale aj náhradu škody
titulom straty na zárobku, čo treba konkrétne preskúmať a odôvodniť.

8. Žalobca po vrátení veci Krajským súdom v Košiciach ako odvolacím súdom, vzal žalobu v časti o

zaplatenie sumy 204,00 eur s prísl., uplatnenej titulom vecnej škody (straty na zárobku, resp. ušlého
zisku), späť a nakoľko žalovaný so späťvzatím žaloby v tejto časti súhlasil, súd konanie v späťvzatej
časti o zaplatenie sumy 204,00 eur s príslušenstvom zastavil v zmysle ust. § 144 ods. 1 CSP a § 145
ods. 1 a § 146 ods. 1 CSP.

9. Na základe vykonaného dokazovania, po jeho doplnení v intenciách odvolacieho súdu a jeho
vyhodnotení, súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 1 ods. 1 písm. a/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods.
1 písm. a/ bod 1, § 8 ods. 5, 6 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, keďže žalobca sa už len domáhal náhrady škody spôsobenej rozhodnutiami o väzbe.

10. Súd prvej inštancie ako prvé vyhodnotil nesporné skutočnosti a mal za to, že v súlade s ust. §
10 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobca podal u žalovaného žiadosť o uspokojenie svojho nároku titulom
náhrady škody s tým, že jeho nárok nebol ani sčasti uspokojený. Rovnako za nesporné považoval aj to,
že podľa § 4 ods. 1 písm. a/ tohto zákona je oprávneným konať v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
SR. Keďže v danej veci nebolo sporné, že výsledkom trestného konania nebolo odsúdenie dotknutého,

resp. nedošlo k právoplatnému vysloveniu jeho viny za skutok v súvislosti s ktorým bol vzatý do väzby,
bol naplnený aj prvý z predpokladov pre záver o zodpovednosti štátu a to s odkazom na ust. § 8 ods.
5 citovaného zákona, keďže súd vychádzal z toho, že žalobca bol v rovnakej trestnej veci vo väzbe na
základe dvoch rozhodnutí súdov, pričom bol právoplatným rozsudkom súdu spod obžaloby oslobodený.Preto sa dôvodne súd zaoberal ďalšou podmienkou pre naplnenie náhrady škody v zmysle citovaného
zákona, ktorou je (ne)zavinenie väzby, čo konkrétne súd prvej inštancie odôvodnil v bodoch 41. a 45.
odôvodnenia napadnutého rozsudku a to aj s odkazom na citované ust. § 71 ods. 1 Trestného poriadku,

v znení účinnom v čase vzatia žalobcu do väzby a to čo sa týka obidvoch väzieb s tým, že konštatoval,
že v prvej veci bol prvýkrát žalobca vzatý do väzby z dôvodu podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného
poriadku, t.j. pre dôvodnú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý
sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil, keďže žalobca bol Trestným
rozkazom Okresného súdu Trebišov sp.zn. 3T/156/2009 zo dňa 22.9.2009 odsúdený pre prečin marenia

výkonu úradného rozhodnutia na trest odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na
skúšobnú dobu do 8.10.2010 a trestnú činnosť, zo spáchania ktorej je teraz obvinený, spáchal počas
skúšobnej doby.

11. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca si sám zavinil vzatie do prvej
väzby, keďže zavinenie obvineného na vzatí do väzby nemožno stotožňovať so zavineným zahájením

trestného stíhania a rovnako nemožno vidieť zavinenie na udelení väzby len v tom, že išlo o osobu
niekoľkokrát súdne trestanú a že vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, že by mohol ďalej
pokračovať v páchaní trestnej činnosti, keďže zo žiadneho dôkazu nevyplynulo také správanie žalobcu,
ktoré by dávalo dôvod k obavám, že by žalobca chcel pokračovať v trestnej činnosti, že by chcel dokonať
trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo že by pripravoval alebo hrozil spáchaním ďalšieho trestného činu a

preto dospel k záveru, že väzbu v tejto veci si žalobca sám nezavinil a to aj s poukazom na dôležitý fakt,
ktorým je, že žalobca bol z tejto väzby prepustený dňa 4.11.2010, t.j. po 45 dňoch, po prijatí záruky za
jeho ďalšie správanie ponúknutej jeho rodičmi a rovnako žalobca konal v stave opilosti a pod vplyvom
spoluobvineného a nevyslovil žiadnu obavu z toho, že by mal pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

12. Čo sa týka druhej väzby, tomu predchádzalo vydanie uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k.
8Tos/91/2011-321 zo dňa 5.12.2011 podľa ust. § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku s tým, že súd
prvej inštancie rovnako dospel k záveru, že ani túto druhú väzbu si žalobca nezavinil sám, pričom
vychádzal z uznesenia Okresného súdu Trebišov č.k. 3T/9/2011-294 zo dňa 5.11.2011 a z dôvodu vzatia
do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, nakoľko predmetné uznesenie bolo uznesením

Krajského súdu v Košiciach č.k. 8Tos/91/2011-321 zo dňa 5.12.2011 zrušené z dôvodu, že nebol
daný zákonný dôvod vzatia do väzby a to vzhľadom na opakované hospitalizácie a práceneschopnosť
žalobcu.

13. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol do opätovnej väzby vzatý podľa ust. § 71 ods. 2 písm. e/

Trestného poriadku. V zmysle citovaného ustanovenia, ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť
v tej istej veci vzatý do väzby, ak je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný
po prepustení z väzby. Vo vzťahu k použitému dôvodu väzby súd poukázal na skutočnosť, že voči
žalobcovi sa uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trebišove ČVS:E.-XXX/OVK-S.-
XXXXzodňa5.10.2011začalotrestnéstíhaniepreskutokkvalifikovanýakoprečinporušovaniadomovej

slobody v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla v
spolupáchateľstve, ktorého sa mal dopustiť dňa 28.8.2011, teda v čase po jeho prepustení z väzby v
predmetnej veci. Vyššie uvedený trestný čin bol predmetom trestného konania vedeného na Okresnom
súde Trebišov pod sp.zn. 5T/195/2011. Súd z trestného spisu zistil, že rozsudkom Okresného súdu
Trebišov č.k. 5T/195/2011-388 zo dňa 10.6.2014, bol žalobca oslobodený spod obžaloby za skutok,

ktorý mal spáchať dňa 28.8.2011 spoločne s T. W., ktorý skutok bol právne kvalifikovaný ako prečin
porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho
motorového vozidla z dôvodu, že nebolo preukázané, že by žalobca tento skutok spáchal. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 26.6.2014 s tým, že žalobca bol uznaný vinným, keďže dňa 7.9.2010 sa
dopustil prečinu výtržníctva, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorý bol

podmienečne odložený a bola aj určená skúšobná doba v trvaní 1 roka. Z vyššie uvedeného je teda
zrejmé,žesícezákonnýdôvodpreväzbuvdanomčaseexistoval,pretožežalobcabolobvinenýpreďalší
úmyselný trestný čin, ktorý mal spáchať po prepustení z prvej väzby, avšak vzhľadom na skutočnosť, že
žalobca bol následne spod obžaloby za tento trestný čin oslobodený, je nesporné, že vzatie do väzby
si ani v tomto prípade sám svojim konaním nezavinil.

14. Nakoľko súd dospel k záveru o danosti základného predpokladu pre záver o zodpovednosti štátu,
následne sa zaoberal ďalšími predpokladmi, ktorými sú existencia škody a príčinná súvislosť medzi
rozhodnutím o väzbe a vznikom škody a to s odkazom na citované ust. § 17 ods. 1 až 4 zákona č.514/2003 Z.z. s tým, že ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona zakladá nárok poškodeného na náhradu
nemajetkovej ujmy a to bez ohľadu na to, či mu zároveň vznikla škoda (skutočná škoda, či ušlý zisk) a
to so zohľadnením kritérií ustanovených v ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona ,s prihliadnutím v danej

veci aj na vznik nemajetkovej ujmy s odkazom na ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ( ďalej len
„OZ“), keďže vzal do úvahy nielen psychickú traumu, ktorú žalobca utrpel ale vychádzal aj zo skutočnosti
prameniacej z ustálenej súdnej judikatúry, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä pozbavenie jej
osobnej slobody väzbou, predstavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby chránených
ust. § 11 OZ, s odkazom na čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, pričom súdna judikatúra už viackrát

vyslovila názor, že trestné stíhanie, ako aj výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca.

15. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom spore nebolo sporné, že trestné stíhanie žalobcu trvalo tri
roky (od vznesenia obvinenia do oslobodzujúceho trestného rozsudku), pričom v rámci rovnakej trestnej
veci došlo k pozbaveniu osobnej slobody žalobcu väzbou dvakrát, čo so zreteľom na psychický stav

žalobcu nie je zanedbateľné, berúc do úvahy aj dĺžku výkonu väzby - prvá väzba trvala od 20.9.2010
do 4.10.2010, t.j. 45 dní a druhá od 4.11.2011 do 18.10.2012, takmer 1 rok (spolu 385 dní) s tým, že
žalobca dovtedy vo výkone väzby alebo trestu odňatia slobody nebol s tým, že súd prvej inštancie
prvýkrát v predmetnej trestnej veci rozhodol o treste odňatia slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne a
to rozsudkom zo dňa 23.2.2012, pričom súd rozsudkom zo dňa 29.11.2012 opätovne uložil trest odňatia

slobody žalobcovi v trvaní 7 rokov nepodmienečne. Po oboznámení trestného spisu v znení intencií
odvolacieho súdu rovnako mal súd za preukázané, že v priebehu výkonu druhej väzby žalobca päťkrát
žiadal o prepustenie z väzby na slobodu a jeho žiadosti boli zamietnuté. Preto súd nepochyboval o tom,
že k pocitom neistoty, stresu, úzkosti a frustrácie žalobcu prispel aj takýto priebeh trestného konania,
najmä v spojení s hrozbou skutočne vysokej výmery trestu odňatia slobody.

16. Vykonaným dokazovaním - lekárskymi správami súd mal za preukázané, čo ani žalovaný
nespochybňoval, že žalobca mal problémy súvisiace s duševným zdravím už pred vzatím do väzby,
od detstva bol evidovaný v psychiatrickej, psychologickej a neurologickej ambulancii, čo aj vyplynulo
z Rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Trebišov zo dňa 20.7.2001, podľa ktorého žalobca bol

hodnotený ako dlhodobo ťažko zdravotne postihnuté dieťa vyžadujúce mimoriadnu starostlivosť a to aj
podľa vykonávacej vyhlášky k zákonu o sociálnom zabezpečení. Ďalej zo správy z psychologického
vyšetrenia zo dňa 8.12.1995 vyplynul záver o neurotickej alterácii osobnosti s afektívnou labilitou v
zmysle instability a impulzívnych tendencií pri celkovej zvýšenej dráždivosti nervovej sústavy a zo
správy psychiatra zo dňa 29.3.2000 je zrejmá porucha osobnosti, emočná nestabilita, podozrenie

na paranoidnú schizofréniu, čo vyplynulo aj zo správ psychiatričky MUDr. U. X. z roku 2010. Bolo
vykonaným dokazovaním podľa súdu preukázané, že tieto problémy sa u žalobcu zintenzívnili počas
trestného stíhania, nakoľko žalobca bol počas trestného stíhania viac krát hospitalizovaný s tým, že aj
počas výkonu väzby musel byť pre akútnu dekompenzáciu stavu premiestnený do nemocnice. To ani v
konaní sporné nebolo s tým, že lekárskymi správami bolo preukázané, že pred vzatím do väzby, žalobca

kvôli existujúcim zdravotným problémom hospitalizovaný nebol.

17. Vychádzajúc z vyhodnotenia dôkazov o psychických problémoch žalobcu s odkazom na znalecký
posudok č. 179/2010 vyhotovený znalcami MUDr. Š. X. a MUDr. G. P. O. zo dňa 20.10.2010, správy
MUDr. U. X., správy Univerzity nemocnice L. Pasteura v Košiciach, prvá psychiatrická klinika zo dňa

18.6.2011, prepúšťacej správy univerzitnej nemocnice o hospitalizácii žalobcu zo dňa 30.7.2011 v
kontexte lekárskych správ citovaných psychiatričiek v bode 82., 83. a 85. odôvodnenia napadnutého
rozsudku s odkazom na prepúšťaciu správu o hospitalizácii žalobcu od 5.9.2011 do 28.9.2011 a popisu
jeho zdravotného stavu, ktorý sa viaže k obdobiu po vzatí žalobcu do prvej väzby, s následným opisom
psychiatrického stavu žalobcu po jeho vzatí aj do druhej väzby, a s odkazom aj na citované dôkazy v

období po troch rokov po prepustení z druhej väzby, súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom
prípade boli preukázané negatívne dopady oboch rozhodnutí o väzbe do osobnostnej sféry žalobcu -
na jeho duševné zdravie, keďže žalobca medzi výkonom prvej a druhej väzby absolvoval dve dlhodobé
hospitalizácie a následne po nástupe do väzby bol jeho zdravotný stav zhoršený, problémy psychického
rázu u žalobcu pretrvávajú doposiaľ a to aj tri roky po výkone druhej väzby, keďže okrem duševného

stavu žalobca začal používať aj alkohol, resp. psychotropné látky, čo vyplývalo z citovaných lekárskych
posudkov v bode 97. odôvodnenia napadnutého rozsudku.18. So zreteľom na tieto citované dôkazy tak súd prvej inštancie dospel k záveru o príčinnej súvislosti
medzi rozhodnutiami o väzbe a následkom - nemajetkovou ujmou s tým, že vzťah medzi príčinou
(rozhodnutím o väzbe) a následkami je jednoznačne priamy a bezprostredný.

19. Čo sa týka procesnej obrany žalovaného, k tomu súd uviedol, že vzatím žalobcu do väzby došlo k
negatívnemu dopadu na psychické zdravie žalobcu, čo nie je reálne možné rozlíšiť, keďže ide o súbeh
viacerých prebiehajúcich zásahov do osobnostnej sféry a to aj v prípade, že súbežne prebieha v inej
veci trestné stíhanie a skutočnosť, že žalovaný sám uviedol, že sa po prepustení z väzby zabával, mienil

vycestovať, taktiež nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkaznú situáciu, ktorá svedčí o tom, že v danom čase bol
žalobca psychicky dekompenzovaný a to najmä čo sa týka dopadu nezákonných väzieb na psychický
stav žalobcu.

20. Vzhľadom k týmto skutočnostiam, so zreteľom na vyhodnotenie všetkých dôkazov a okolností tohto
prípadu, súd prvej inštancie konštatoval, že priznaná suma 15.600,00 eur vychádzajúc z negatívnych

dôsledkoch oboch rozhodnutí o väzbe je primeraná a predstavuje optimálne a účinné vyváženie
a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu do práv žalobcu s tým, že je ťažké
kvantifikovať, aký je podiel následkov a teda, rozsah a intenzitu nemajetkovej ujmy zvlášť vo vzťahu k
prvej väzbe a zvlášť vo vzťahu k druhej väzbe a to napriek tomu, že prvá väzba trvala „len“ 45 dní a
druhá väzba „takmer“ jeden rok. Je totiž zrejmé, že k rapídnemu zhoršeniu psychického stavu žalobcu

došlo v období po vykonaní prvej väzby do začatia výkonu druhej väzby. Druhá väzba prirodzene len
umocnila resp. „stabilizovala“ už existujúci negatívny psychický stav žalobcu. Súd bol toho názoru, že
vzhľadom na jediný následok (psychické zdravie) a skutočnosť, že išlo o dve väzby v jednej (tej istej)
trestnej veci, je potrebné tento následok zásahu vnímať komplexne, pričom pre poškodeného žalobcu
je podstatná celková suma priznaného odškodnenia.

21. V záujme vyhovenia požiadavke odvolacieho súdu však žalobca upresnil, že titulom prvej väzby si
žalobca uplatňuje nárok na 7.800,00 eur a titulom druhej väzby taktiež nárok na 7.800,00 eur, čomu súd
vyhovel. V konaní nebolo sporné a žalovaným namietané, že uplatňovaná náhrada je v súlade s limitom
stanoveným v zmysle ust. § 17 ods. 4 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci.

22. Žalobca si okrem istiny uplatnil aj úroky z omeškania zo sumy 15.600,00 eur vo výške 5,05 % ročne
počnúc od 23.4.2015 až do zaplatenia.

23. V zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. s odkazom na § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 OZ a ust.
§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., súd prvej inštancie rovnako zaviazal žalovaného na zaplatenie
úrokov z omeškania z priznanej istiny počnúc dňom 23.4.2015 až do zaplatenia, keďže v konaní nebolo
sporné, že žalobca požadoval o predbežné prerokovanie nároku žalovaného listom zo dňa 20.10.2014
a žalovaný listom zo dňa 22.4.2015 žalobcovi oznámil, že jeho nárok neuznáva, čím sa nasledujúcim

dňom dostal do omeškania, t.j. dňom 23.4.2015 (viď bod 113. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

24. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP, pričom vychádzal z pomerného úspechu žalobcu v konaní a preto priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 85%.

25. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalovaný a to konkrétne proti výroku č. I. a
výroku č. III. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.

26. Žalovaný nesúhlasil s vyhodnotením skutkového stavu veci a to vo vzťahu k zavineniu väzby,

konkrétne prvej, ako aj druhej väzby a to aj vo vzťahu k vzniku a výške nemajetkovej ujmy, pričom
namietal priznané úroky z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy a taktiež aj priznaný nárok na
náhradu trov konania. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, alternatívne rozsudok
zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

27.Konštatoval,žečosatýkavyhodnoteniaskutkovéhostavu,keďžežalobcavzalpočaskonaniažalobu
v časti o zaplatenie sumy 204,00 eur s príslušenstvom, uplatnenej titulom straty na zárobku späť, sa už
žalobca v konaní domáhal len náhrady škody titulom nemajetkovej ujmy, konkrétne titulom rozhodnutío väzbe, keďže mal byť vzatý opakovane do väzby, čím mu mala byť spôsobená nemajetková ujma
spolu vo výške 15.600,- eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania 5,05% ročne od 23.4.2015 do
zaplatenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca si svojim konaním väzbu nezavinil sám a to v

obidvoch prípadoch jeho vzatia do väzby v priebehu vedeného trestného konania a preto mu možno
priznať náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú rozhodnutiami o väzbe, a to aj napriek tomu, že hneď
pri výsluchu po jeho zadržaní dňa 20.9.2010 sám uviedol „svojho skutku veľmi ľutujem, ja som bol veľmi
opitý a na nič podstatné sa nepamätám“, čím spáchanie skutku nepoprel a pri výsluchu popísal ako
došlo ku skutku a že uvedené je pravda s tým, že jediným z dôvodov zavinenia vzatia žalobcu do väzby,

môže byť jeho samotné priznanie k spáchaniu skutku (viď rozsudok NS ČR sp.zn. 30Cdo/827/2014 zo
dňa 20.10.2015) a to, že v tom čase bol naviac žalobca aj v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia
za prečin podľa § 348 ods. 1 písm. v/ Trestného zákona odsúdený k trestu odňatia slobody 3 mesiace
so skúšobnou dobou v trvaní do jedného roka do 8.10.2010, mal byť daný dôvod vzatia žalobcu do
väzby, keďže aj úmyselná nepravdivá výpoveď pred sudcom pre prípravné konanie môže byť posúdená
aj ako správanie sa žalobcu, ktoré odôvodňovalo zavinenie žalobcu na vzatí do väzby (viď rozsudok

NS ČR sp.zn. 25Cdo/2089/2006). Práve z týchto dôvodov mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie
otázku zavinenia väzby v tomto prípade nesprávne právne posúdil a to aj čo sa týka zavinenia druhej
väzby a to aj s poukazom na to, že došlo k obvineniu žalobcu z ďalšieho úmyselného trestného činu,
ktorý mal spáchať po prepustení z väzby, čím súd vec nesprávne právne posúdil. Rovnako žalovaný
bol toho názoru, že vo veci súd nesprávne posúdil zákonné dôvody, o ktoré sa väzba opiera, keďže

musí byť preukázané aj určité konanie obvineného, k čomu ale súd prvej inštancie neprednáša žiadne
úvahy a u žalobcu išlo o osobu trestne stíhanú - odsúdenú, dokonca v skúšobnej dobe podmienečného
prepustenia, ktorá sa ku skutku navyše priznala a preto bolo úlohou súdu prvej inštancie uviesť, za akých
okolností by preventívnu väzbu žalobcu považoval za zavinenú a nekoncipovať svoje odôvodnenie k
zavineniu väzby k útekovej či kolúznej s poukazom na dve rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,

ktoré citoval, kde sa uvádza, že zavinenie väzby môže byť spôsobené osobou žalobcu a jeho trestnou
minulosťou.

28. Vo vzťahu k vzniku a výške nemajetkovej ujmy je rozsudok podľa žalovaného nepreskúmateľný
vychádzajúc z nesprávnych skutkových zistení a rovnako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci,

keďže v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno
priznať, iba ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Súd nezohľadnil
skutočnosť, že žalobca trpí psychickými problémami už od narodenia a že k jeho zhoršeniu došlo práve v
súvislosti s rozhodnutiami o väzbe a to natoľko, aby to odôvodňovalo s poukazom aj na ďalšie konkrétne

skutočnosti priznaním náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.600,00 eur, keďže nie je možné s
určitosťou konštatovať, že nebyť rozhodnutí o väzbe, psychický stav žalobcu by sa nezmenil. Taktiež
súd nešpecifikoval, v súvislosti s ktorým trestným stíhaním sa psychické problémy žalobcu zintenzívnili,
pričom zo žiadnej lekárskej správy nevyplýva zhoršenie zdravotného stavu žalobcu spôsobením väzby,
keďže samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.

29. Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, v danom prípade žalovaný odkazoval na zákonné
limity s odkazom na ust. § 17 ods. 4 citovaného zákona a to aj bez zreteľa na dĺžku trvania prvej a
druhej väzby, čo svedčí o zjavnej neprimeranosti súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže
maximálna výška nemajetkovej ujmy v danom prípade sa rovná nemajetkovej ujme spôsobenej trestným

činom s následkom smrti. Žalovaný rovnako namietal priznanie úrokov z omeškania z priznanej sumy
a poukazoval na ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov v tomto smere ako aj na rozsudok NS SR zo
dňa 14.3.2012 sp.zn. 6Cdo/185/2011 a ďalšie.

30. Vo vzťahu k trovám konania mal žalovaný za to, že v prípade žalobcu neboli naplnené kumulatívne

podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, čím odpadá dôvodnosť priznania nároku na
náhradu trov konania.

31. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nesúhlasil s uplatnenými odvolacími dôvodmi, ktorých
odôvodnenie vychádza z procesnej obrany žalovaného učinené v konaní pred súdom prvej inštancie,

s ktorou sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne vysporiadal a preto súd prvej inštancie
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keďže dve nezákonné väzby sa
jednoznačne negatívne odrazili na psychickom zdravotnom stave žalobcu a podlomili jeho zdravie, čov konaní bolo jednoznačne preukázané. Preto navrhoval, aby odvolací súd, ak neodmietne odvolanie
žalobcu rozsudok súdu ako vecne správny potvrdí v celom rozsahu.

32. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

33. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal hore uvedené odvolanie žalovaného a v spore
rozhodol rozsudkom č.k. 3Co/195/2019-498 zo dňa 16. septembra 2020 a to v tomto znení:
I. P o t v r d z u j e rozsudok v časti výroku pod č. I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu

15.600,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, ako aj vo výroku o trovách konania.
II. M e n í rozsudok v časti výroku pod č. I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi okrem priznanej
istiny aj príslušenstvo tak, že v časti príslušenstva žalobu žalobcu z a m i e t a.
III. P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

34. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná a z dôvodu jeho prípustnosti a

zároveň aj dôvodnosti, Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 1Cdo/36/2021 zo dňa 25. augusta 2021
zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. septembra 2020 sp.zn. 3Co/195/2019 a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, keďže odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite nevysporiadal
s pomerne rozsiahlou argumentáciou žalovaného týkajúcej sa (ne)preukázania zavinenia žalobcu vo
vzťahu k jeho obom väzobným stíhaniam s tým, že v zmysle § 387 ods. 3 veta druhá CSP je povinný

odvolací súd sa vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní s poukazom na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, čo odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne
nevykonal, čím porušil základné práva žalovaného na spravodlivý proces, pričom ak dovolací súd zruší
rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne
tento súd aj o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).

35. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalejlen„CSP“),opätovneprejednalodvolaniežalovanéhosozreteľomnauloženúpovinnosťdovolacím
súdom, po zrušení rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu, ako odvolania podaného včas a
oprávnenouosobouprotirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné,beznariadeniapojednávania

v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380 ods. 1,
2 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP a dospel
k záveru o nedôvodnosti ich uplatnenia.

36. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.11.2021 o 10,30 hod., v

pojednávacej miestnosti č. dv. 230/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
bolo zverejnené dňa 11.11.2021 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa ust. § 219 ods. 1,
3 CSP a § 378 ods. 1 CSP.

37. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, t.j. že súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

38. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu
odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým
sa strane sporu znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v civilnom sporovom konaní

za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

39. Z obsahu odvolania ale odvolací súd zistil, že žalovaný pri uplatnení odvolacieho dôvodu, ale aj
poukazoval na nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, čo je rovnako aj odvolacím dôvodom podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, pričom inou vadou procesného charakteru je aj nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v Stanovisku občianskoprávneho kolégia zo dňa 3.12.2015
uverejneného v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016, nakoľko spravodlivé súdne konanie v sebe
implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého strany musia dostať príležitosť na primeranúreakciu vo vzťahu k vyhodnoteniu skutkového stavu a jeho právnemu posúdeniu konajúcim súdom v
odôvodnení napadnutého rozsudku v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

40. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi

chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov
alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne

vierohodnosti.

41. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods. 1 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú
itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli

z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo
byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj
inéokolnostiakosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktorézvykonaného
dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne

správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

42. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j.
vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,

než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na
daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil
nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

43. Odvolací súd po opätovnom preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj procesného postupu súdu

v konaní z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovaného vymedzených
v podanom odvolaní, sa opätovne stotožňuje so správnymi skutkovými závermi i právnym posúdením
prejednávanej veci, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku na ktoré čo sa týka priznania istiny
uplatneného nároku titulom náhrady škody spočívajúcej v náhrade nemajetkovej ujmy v celom rozsahu
v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje a to aj čo sa týka výroku rozsudku o náhrade trov konania.

44. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

45. Rozhodnutiu súdu nie je možné vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, lebo súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré zákonne z vykonaných dôkazov a prednesov sporových strán vyplynuli a vyšli
za konania najavo, čím neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré zákonne boli vykonanými dôkazmi
preukázané, v jeho hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedátomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 a nasl. CSP. Súd na zistený skutkový
stav aplikoval správne zákonné ustanovenia, ktoré aj správne vyložil a vyvodil zodpovedajúce právne
závery o právach a povinnostiach sporových strán s tým, že rozsudok jednoznačne zodpovedá aj ust.

§ 220 ods. 2 CSP.

46. K odvolacím námietkam žalovaného smerujúcich k nedostatočnému vyhodnoteniu zisteného
skutkového stavu sporu, ako aj následnému právnemu posúdeniu veci v kontexte aj nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že tieto odvolacie námietky žalovaného sú

neopodstatnené, keďže odvolateľ sa v odvolacích námietkach pridržiaval procesnej obrany učinenej v
konaní na súde prvej inštancie, s ktorou sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
správne vysporiadal, v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, a to čo sa týka všetkých namietaných skutočností,
majúcich dopad na skutkové vyhodnotenie veci a jej právne posúdenie.

47. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku s odkazom na ust. § 387 ods. 2 CSP v

rozsahu priznanej istiny uplatneného nároku stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a len na
zdôraznenie správnosti dopĺňa ďalšie skutočnosti.

48. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení základu nároku na náhradu škody postupoval v súlade
s ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou súdov SR v súlade s čl. 2, ods. 1, 2 Základných

princípov CSP, nakoľko štát zodpovedá aj za škodu, ktorá bola poškodenému spôsobená začatím a
vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu.
Pri posudzovaní základu nároku sa tu neposudzuje správnosť rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska
prípadného porušenia právnej povinnosti a zavinenia, rozhodujúcim kritériom pre posúdenie zákonnosti
konania vedeného orgánom verejnej moci je procesný výsledok tohto konania. Zmyslom právnej úpravy

zodpovednosti štátu za škodu je to, aby každá ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu bola odčinená (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009).

49. V tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR, sp.zn. I.ÚS
540/2016, ako aj odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017, z

ktorého vyplýva právny názor, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade
trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, či zastavením trestného stíhania,
je potrebné hľadať nielen v článku 46 ods. 3 Ústavy SR a článku 36 Listiny, ale vo všeobecnej rovine
aj v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť
objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahuje do základných práv jednotlivca.

V tejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie,
ale to, či sa ich podozrenie skutočne v trestnom konaní potvrdilo. Ak orgány v činné v trestnom konaní
dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k stíhanej osobe o postup
porušujúcizákladnéľudsképráva.Akmábyťjednotlivecpovinnýpodrobiť saúkonomtrestnéhokonania,
musí existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu

odškodnenie za všetky úkony, ktorými bol zo strany štátu podrobený.

50. Ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych orgánov SR odvolací súd zvýrazňuje aj citovaním
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/156/2017 zo dňa 09.11.2017, v ktorého odôvodnení
sa konštatuje, že po publikovaní rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009 (Zbierka

stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 37/2014), najvyšší súd nevydal rozhodnutie,
ktoré by bolo založené na odlišných právnych záveroch, pričom zo všetkých nadväzujúcich rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR vyplýva, že rozhodovacia prax nie je rozdielna v tom, že
ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby, je treba s prihliadnutím na
konkrétne okolností a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie voči

nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobený vedením trestného stíhania sa preto
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom
zákonnosti začatia či vedenia trestného stíhanie je teda neskorší výsledok trestného konania.

51. Za tejto situácie odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že vo veci

je daný základ uplatňovaného nároku, keďže trestné stíhanie žalobcu bolo skončené jeho oslobodením
spod obžaloby - viď uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 4T0s/87/2012-632 zo dňa 18.10.2012,
ako aj 4To/7/2013-701 zo dňa 30.10.2013, ktorým Krajský súd v Košiciach žalobcu oslobodil spod
obžaloby a to čo sa týka rozhodnutí súdov o väzbe žalobcu a jeho oslobodenia spod obžaloby.52. Odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporné, že uznesením OO PZ Kráľovský Chlmec ČVS:E.-
XXXX/KC-S.-XXXX zo dňa 20.9.2010 bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi a T. W. za prečin krádeže

formou spolupáchateľstva, ktorého sa mali dopustiť dňa 19.9.2010 odcudzením osobného motorového
vozidla a ďalších vecí, ktoré sa v ňom nachádzali.

53. Okresná prokuratúra v Trebišove podala dňa 18.1.2011 obžalobu na žalobcu a T. W. na tom
skutkovom základe, že dňa 19.9.2010 po predchádzajúcej spoločnej dohode odcudzili motorové vozidlo,

T. W. fyzicky napadol U. C. tak, že ho viackrát udrel rukou do oblasti hlavy spoločne so žalobcom,
následkom čoho tento padol na zem, kde ho ešte obaja bili po rôznych častiach tela. Následne nasadli do
osobného motorového vozidla, v ktorom sa nachádzali aj osobné veci poškodeného, čím takto spôsobili
poškodenémuzraneniaatedaspoločnýmkonanímprotiinémupoužilinásilievúmyslezmocniťsacudzej
veci a spôsobili ním väčšiu škodu, čím spáchali spolupáchateľstvo zločinu lúpeže.

54. Okresný súd Trebišov uznesením č.k. 0Tp/542/2010 zo dňa 24.9.2010 vzal žalobcu do väzby. Väzba
sazačaladňa20.9.2010.Dôvodomprevzatiedoväzbybolo ust.§71ods.1písm.c/Trestnéhoporiadku,
pretože z dokazovania vyplynulo, že je dôvodná obava, že pri ponechaní na slobode bude žalobca
pokračovať v trestnej činnosti. Naplnenie uvedeného dôvodu súd videl v tom, že žalobca bol trestným
rozkazom Okresného súdu Trebišov sp.zn. 3T/156/2009 zo dňa 22.9.2009 odsúdený pre prečin marenia

výkonu úradného rozhodnutia na trest odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na
skúšobnú dobu do 8.10.2010 a trestnú činnosť, zo spáchania ktorej je teraz obvinený, spáchal počas
skúšobnej doby.

55. Okresný súd Trebišov uznesením č.k. 0Tp/542/2010 zo dňa 4.11.2010 prepustil žalobcu z väzby

na slobodu, po prijatí záruky za jeho ďalšie správanie ponúknutej jeho rodičmi. Súd pri rozhodovaní
prihliadol na osoby rodičov žalobcu, ako aj okolnosti prípadu, keď žalobca konal v stave opilosti a pod
vplyvom spoluobvineného W..

56. Okresný súd Trebišov uznesením č.k. 3T/9/2011-294 zo dňa 15.11.2011 v tej istej trestnej veci

žalobcu vzal do väzby, z dôvodov podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a/ a c/ Trestného poriadku. Väzba sa
začala 14.11.2011. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že príkaz na zatknutie bol vydaný z dôvodu, že
žalobcasavyhýbatrestnémustíhaniutým,žesaskrývaabezdôvodnenedostavujenapredvolaniesúdu.

57. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.8 Tos 91/2011-321 zo dňa 5.12.2011 bolo vyššie citované

uznesenie Okresného súdu Trebišov č.k. 3T/9/2011-294 zo dňa 15.11.2011 zrušené.

58. Krajský súd v Košiciach vzal žalobcu opätovne do väzby podľa ust. § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného
poriadku. Väzba začala plynúť dňa 14.11.2011. Z odôvodnenia citovaného uznesenia Krajského súdu v
Košiciach vyplýva, že uznesenie súdu prvej inštancie bolo zrušené z dôvodu, že dôvody podľa ust. § 71

ods. 1 písm. a/ a c/ Trestného poriadku nie sú aplikovateľné v prípade, ak ide o opätovné vzatie do väzby
v tej istej veci. Krajský súd vzal žalobcu do väzby s poukazom na ust. § 71 ods. 2 písm. e/ Trestného
poriadku, podľa ktorého, ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby,
ak je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Vo vzťahu
k použitému dôvodu väzby odvolací súd poukázal na skutočnosť, že voči žalobcovi sa začalo trestné

stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s
prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla v spolupáchateľstve, ktorého sa mal
dopustiť dňa 28.8.2011, teda v čase po jeho prepustení z väzby v predmetnej veci. Dôsledne zvažoval aj
to, či je daný opätovný dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 2 písm. a/ Trestného poriadku, podľa ktorého ak
bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak je na úteku alebo sa skrýva,

aby sa vyhol trestnému stíhaniu, nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom
konaní alebo súdu, nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní
alebo súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov s tým, že konštatoval, že tento
dôvod, vzhľadom na opakované hospitalizácie a práceneschopnosť žalobcu, nie je jednoznačne daný.

59. Okresný súd Trebišov prvýkrát v predmetnej trestnej veci rozhodol rozsudkom č.k. 3T 9/2011 zo dňa
23.2.2012, ktorým žalobcu uznal vinným zo spáchania skutku, z ktorého bol obžalovaný a uložil mu trest
odňatia slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne. Rozsudok bol zrušený uznesením Krajského súduv Košiciach č.k. 4To 31/2012-525 zo dňa 2.5.2012 a vec bola vrátená okresnému súdu na opätovné
prejednanie a rozhodnutie.

60. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 4Tos 87/2012-632 zo dňa 18.10.2012 súd zrušil
uznesenie Okresného súdu Trebišov č.k. 3T 9/2011 zo dňa 25.9.2012, ktorým súd zamietol žiadosť
žalobcu o prepustenie z väzby a sám ihneď prepustil žalobcu z väzby. Z odôvodnenia citovaného
uznesenia vyplýva, že odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, ktorým zrušil
odsudzujúci rozsudok okresného súdu, konštatoval pochybnosti vo vzťahu k správnosti zistenia

skutkového stavu, taktiež medzičasom vypracovaný znalecký posudok vo vzťahu k posúdeniu otázky
hodnovernosti výpovede poškodeného vyznieva v prospech žalobcu a preto konštatoval, že ďalšie
zotrvanie žalobcu vo väzbe nie je dôvodné.

61. Druhýkrát Okresný súd Trebišov vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 3T 9/2011 zo dňa 29.11.2012,
ktorým žalobcu uznal vinným zo spáchania skutku, z ktorého bol obžalovaný a uložil mu trest odňatia

slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne.

62. Aj tento rozsudok bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 4To 7/2013-701
zo dňa 30.10.2013, ktorým krajský súd zároveň žalobcu oslobodil spod skutku obžaloby právne
kvalifikovaného ako zločin lúpeže v spolupáchateľstve, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že okresný súd nevyhodnotil dôkazy objektívne,
logicky, ale práve opačne, vyhodnotil ich subjektívne, výlučne v neprospech obžalovaného žalobcu.
Už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí pritom odvolací súd uviedol, že rozhodnutie o vine
žalobcu zo zločinu lúpeže je predčasné a nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, vo veci existujú
dôvodné pochybnosti hlavne o vierohodnosti výpovede samotného poškodeného U. C.. Žalobca počas

celého konania, na hlavnom pojednávaní i v prípravnom konaní popieral spáchanie skutku. Odvolací
súd uzavrel, že žalobcu zo spáchaniu zločinu lúpeže usvedčuje jedine spoluobžalovaný T. W.. Proti
jeho výpovedi stojí výpoveď žalobcu, ktorý v každom štádiu trestného konania poprel svoju účasť na
spáchanom zločine a na svoju obhajobu tvrdil, že s poškodeným bol kamarát, nemal žiadny motív sa k
nemu správať násilným spôsobom a už vôbec nie odcudziť mu auto. Poškodený U. C. viackrát zmenil

svoju výpoveď, zo záverov znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že poškodený si nepamätá
prežité udalosti a konfabuluje, preto zo psychologického hľadiska nemožno jeho výpoveď považovať
za dôveryhodnú. Na základe rôznych variácií výpovedí poškodeného odvolací súd dospel k záveru, že
jeho výpoveď ani z právneho hľadiska nemožno brať za dôveryhodnú a na základe tejto výpovede uznať
žalobcu za vinného.

63. So zreteľom na hore uvedené konštatovania odvolacieho súdu prejednávajúce trestnú vec, je
spochybnená odvolacia námietka, že žalobca sa k spáchaniu skutku priznal, nakoľko v konaní bola
spornou otázka, ktorú namietal žalovaný, založená na tvrdení, že žalobca si väzbu zavinil sám. Uvedená
skutočnosť totiž vylučuje vznik práva na náhradu škody podľa ust. § 8 ods. 6 písm. a/ citovaného zákona,

čo ale so zreteľom na namietané skutočnosti nemožno potvrdiť.

64. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby, zákon bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a
aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom. Tieto pri rozhodovaní vychádzajú
vždy z konkrétnych okolností každého prípadu.

65. V prvom rade odvolací súd zdôrazňuje, že zákonná koncepcia zodpovednosti štátu je založená na
princípe,žehocirozhodnutieoväzbejezákonné,t.j.nebolozrušenéprenezákonnosť,nároknanáhradu
škody vzniká tak ako je to v tomto prípade, ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, pričom podľa
súdnej judikatúry je preto potrebné zisťovať, či osoba vzatá do väzby skutočne svojim konkrétnym

konaním dala príčinu k uvaleniu väzby alebo jej predĺženiu. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie za
väzbu by malo byť a to preukázané určité konanie obvineného, napr. pokus o útek, pôsobenie na znalca,
zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom
väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na
uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že išlo napr.

o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a že vzhľadom na osobu páchateľa je tu nebezpečenstvo, že by
mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhla trestnému stíhaniu a trestu a že je tu dôvodná obava, že by
mohol naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy a to bez existencie aj ďalších
k tomuto záveru prameniacich konkrétne preukázaných dôkazov, pričom konštatovanie žalobcu, žespáchanie skutku nepoprel a uviedol, že ľutuje, nemožno v stave opilosti, v akej bol žalobca jednoznačne
v čase prípravného konania chápať ako priznanie k spáchaniu skutku, preukázaním zavinenia žalobcu,
keďže nehodnovernosť výpovede poškodeného bola potvrdená aj v rámci trestného konania, v rámci

nariadeného znaleckého dokazovania.

66. Čo sa týka zavinenia prvej väzby na strane žalobcu, odvolací súd opätovne uvádza, že v predmetnej
veci bol prvýkrát žalobca vzatý do väzby z dôvodu podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku,
t.j. pre dôvodnú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil,

alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Naplnenie uvedeného dôvodu súd videl v
tom, že žalobca bol trestným rozkazom Okresného súdu Trebišov sp.zn. 3T 156/2009 zo dňa 22.9.2009
odsúdený pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia na trest odňatia slobody, ktorého výkon bol
podmienečne odložený na skúšobnú dobu do 8.10.2010 a trestnú činnosť, zo spáchania ktorej je teraz
obvinený, spáchal počas skúšobnej doby.

67. Vo vzťahu k prvej väzbe súd opäť podotýka, že sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že žalobca
si sám zavinil vzatie do prvej väzby. Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na výpoveď žalobcu v
prípravnom konaní pri vznesení obvinenia, keď spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, nepoprel a
uviedol, že ho ľutuje. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby totiž nemožno stotožňovať so zavinením
zahájenia trestného stíhania, pretože skutočnosti, ktoré sú predpokladom zahájenia trestného stíhania,

sú odlišné od skutočností, ktoré sú dôvodom pre vzatie obvineného do väzby. Z tohto hľadiska teda
nie je významné to, či správanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či
naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale to, či jeho chovanie vyvolalo obavu
zakladajúcu dôvod, pre ktorý bol vzatý do väzby, pričom žalobca bol spod obžaloby oslobodený a
hodnovernosť výpovede poškodeného bola v trestnom konaní spochybnená.

68. Ako už súd uviedol vyššie, nemožno jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že
išlo o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a že vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, že by
mohol naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Zo žiadneho dôkazu nevyplynulo také správanie
žalobcu, ktoré by dávalo dôvod k obavám, že by žalobca chcel pokračovať v trestnej činnosti, že by

chcel dokonať trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo že by pripravoval alebo hrozil spáchaním ďalšieho
trestného činu a preto si žalobca väzbu v tejto veci nezavinil. V tomto smere súd poukazuje na dôležitý
fakt, ktorým je, že žalobca bol z tejto väzby prepustený dňa 4.11.2010, t.j. „už“ po 45 dňoch, po prijatí
záruky za jeho ďalšie správanie ponúknutej jeho rodičmi, pričom sám súd pri rozhodovaní o prepustení
prihliadol na okolnosti prípadu, t.j. že žalobca konal v stave opilosti a pod vplyvom spoluobvineného a

nevyslovil žiadnu obavu z toho, že by žalobca mal pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

69. Čo sa týka zavinenia žalobcu na druhej väzbe, odvolací súd dopĺňa, že žalobca bol do nej vzatý
uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 8Tos/91/2011-321 zo dňa 5.12.2011 a to podľa ust. § 71
ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca si zavinil väzbu, sa opiera

o uznesenie Okresného súdu Trebišov č.k. 3T/9/2011-294 zo dňa 15.11.2011 a o dôvod vzatia do
väzby podľa ust.§ 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku). Tieto však neboli skutočnými dôvodmi vzatia
žalobcu do väzby, pretože toto uznesenie bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.
8Tos 91/2011-321 zo dňa 5.12.2011. Argumentácia žalovaného, že žalobca si zavinil väzbu, pretože sa
bezdôvodne neustanovoval na verejné zasadnutia súdu, je preto irelevantná. Ako to napokon vyplýva

z odôvodnenia citovaného uznesenia Krajského súdu v Košiciach, súd pri rozhodovaní o opätovnom
vzatí do väzby dôsledne zvažoval aj to, či je daný opätovný dôvod väzby podľa ust. § 71 ods. 2
písm. a/ Trestného poriadku, podľa ktorého ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej
veci vzatý do väzby, ak je na úteku alebo sa skrýva, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, nezdržiava
sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu, nepreberá zásielky

alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, alebo inak vedome marí
vykonávanie nariadených úkonov. Odvolací súd konštatoval, že tento dôvod, vzhľadom na opakované
hospitalizácie a práceneschopnosť žalobcu, jednoznačne daný nie je.

70. V tomto smere odvolací súd apeluje na to, že žalobca bol do opätovnej väzby vzatý podľa ust. §

71 ods. 2 písm. e/ Trestného poriadku s tým, že v zmysle citovaného ustanovenia, ak bol obvinený
prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak je obvinený pre ďalší úmyselný
trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Vo vzťahu k použitému dôvodu väzby súd
poukázal na skutočnosť, že voči žalobcovi sa uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru vTrebišove ČVS:E.-XXX/OVK-S.-XXXX zo dňa 5.10.2011 začalo trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný
ako prečin porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania
cudzieho motorového vozidla v spolupáchateľstve, ktorého sa mal dopustiť dňa 28.8.2011, teda v

čase po jeho prepustení z väzby v predmetnej veci. Vyššie uvedený trestný čin bol predmetom
trestného konania vedeného na Okresnom súde Trebišov pod sp.zn. 5T 195/2011. Súd z trestného
spisu zistil, že rozsudkom Okresného súdu Trebišov č.k. 5T 195/2011-388 zo dňa 10.6.2014, bol žalobca
oslobodený spod obžaloby za skutok, ktorý mal spáchať dňa 28.8.2011 spoločne s T. W., ktorý skutok
bol právne kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody v jednočinnom súbehu s prečinom

neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla, z dôvodu, že nebolo preukázané, že by
žalobca tento skutok spáchal. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.6.2014 s tým, že žalobca aj
keď bol uznaný vinným, že dňa 7.9.2010 sa dopustil prečinu výtržníctva, za čo bol odsúdený na trest
odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorý bol podmienečne odložený a bola aj určená skúšobná doba
v trvaní 1 roka a zároveň, z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že síce zákonný dôvod pre väzbu v
danom čase existoval, pretože žalobca bol obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal spáchať

po prepustení z prvej väzby, avšak vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol následne spod obžaloby
aj za tento trestný čin oslobodený, je potom nesporné, že vzatie do väzby si ani v tomto prípade sám
svojim konaním nezavinil.

71. Ešte raz odvolací súd podotýka, že zavinenie osoby na začatí vlastného trestného stíhania je

potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení o zavinení vlastnej väzby. Toto zavinenie však
nemožno vidieť v tom, že osoba sa dopustila skutku, pre ktorý bola stíhaná, ktorý však, ako bolo v
priebehu trestného stíhania zistené, nenaplňoval znaky trestného činu. Zavinenie obvineného (či už vo
forme úmyselnej, alebo nedbanlivostnej) na začatí trestného stíhania proti nemu znamená, že obvinený
svojim zavineným úkonom prispel k tomu, že jeho konanie bolo dôvodom na začatie trestného stíhania

proti nemu. Príčinnú súvislosť medzi vznesením obvinenia a zavinením obvineného je potrebné hľadať
nie v jeho konaní, ktorým mal podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu
trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale v inom jeho konaní pred začatím trestného stíhania, poprípade
v jeho priebehu, predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či
svojim konaním alebo úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné konanie muselo byť voči

nemu začaté (alebo v ňom naďalej pokračované). Nejde teda o to, či sa obvinený dopustil, hoc aj
zavinene skutku, pre ktorý bol stíhaný a ktorým vyvolal podozrenie, že bol trestný čin spáchaný, ale o
to, či svojim iným, alebo ďalším konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní tak, že
bez tohto jeho konania by k začatiu (pokračovaniu) trestného stíhania nedošlo, napríklad uvádzaním
nepravdivých skutočností, odôvodňujúcich postup podľa § 160 TP, či predstieraním, že voči nemu nie

sú dôvody na trestné stíhanie dané, hoci objektívne neexistovali. Podmienka, že poškodený si sám
zavinil obvinenie, nie je naplnená ani tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie proti
nemu začaté (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 12.6.2003 sp.zn. 25Cdo/1567/2002, zhodne rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 29.5.2002 sp.zn. 25Cdo/539/2002).

72. Keďže súd prvej inštancie správne dospel k základnému predpokladu pre záver o zodpovednosti
štátu (rozhodnutie o väzbe, výkon väzby, oslobodenie spod obžaloby a nezavinenie väzby), sa podľa
odvolaciehosúdurovnakosprávneďalejzaoberalajďalšímipredpokladmizodpovednostištátuzaškodu
spôsobenú rozhodnutím o väzbe, ktorými sú existencia škody a príčinná súvislosť medzi rozhodnutím
o väzbe a vznikom škody v zmysle ust. § 17 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže každá škoda spôsobená

nesprávnym či nezákonným zásahom štátu má byť primerane odčinená bez ohľadu na to, či mu zároveň
vznikla škoda, keďže nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného
s prihliadnutím na rovnako správne ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona a to aj so zreteľom na ust.
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže žalobca netvrdil iné zásahy nezákonnej väzby do svojej
osobnostnej sféry, okrem dopadu na jeho psychické zdravie, berúc do úvahy tú skutočnosť, že trestné

stíhanie fyzickej osoby, najmä osoby ako je to v danom prípade, ktorá už predtým trpela psychickými
problémami, boli postavením jej osobnej slobody závažným zásahom do osobnostných práv fyzickej
osoby chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka, keďže trestné stíhanie predstavuje obmedzenie
súhrnu osobnostných práv vymenovaných v čl. 10 Listiny základných práv a slobôd, pričom výkon väzby
predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre

osobný život a životný osud jednotlivca s tým, že v danom prípade trestné stíhanie žalobcu trvalo tri
roky od vznesenia obvinenia až do oslobodzujúceho trestného rozsudku, pričom žalobca v rovnakej
trestnej veci bol pozbavený osobnej slobody väzbou dvakrát, čo malo nezanedbateľný vplyv na jeho
psychický stav s tým, že prvá väzba trvala od 20.9.2010 do 4.11.2010, t.j. 45 dní a druhá od 14.11.2011do 18.10.2012, teda takmer jeden rok, pričom do tej doby žalobca vo výkone väzby alebo trestu odňatia
slobody nebol, berúc do úvahy aj to podľa ust. § 3 ods. 1 citovaného zákona to, že štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem

tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

73. To, či žalobca aj v príčinnej súvislosti trpel pocitom neistoty, stresu, úzkosti a frustrácie vyplýva
z lekárskych správ, ktorými bolo preukázané a ktoré ani žalovaný nespochybňoval, že žalobca
mal problémy súvisiace s duševným zdravím už pred vzatím do väzby, od detstva bol evidovaný
v psychiatrickej, psychologickej a neurologickej ambulancii, čo vyplynulo z rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, pobočky Trebišov zo dňa 20.7.2001, podľa ktorého bol žalobca hodnotený ako dlhodobo

ťažko zdravotne postihnuté dieťa vyžadujúce mimoriadnu starostlivosť podľa vykonávacej vyhlášky k
zákonu o sociálnom zabezpečení, ďalej zo správy z psychologického vyšetrenia zo dňa 8.12.1995, v
ktorej bol konštatovaný záver o neurotickej alterácii osobnosti s afektívnou labilitou v zmysle instability
a impulzívnych tendencií pri celkovej zvýšenej dráždivosti nervovej sústavy, ďalej zo správy psychiatra
zo dňa 29.3.2000, v ktorej bola konštatovaná porucha osobnosti, emočná nestabilita, podozrenie na

paranoidnú schizofréniu, ako aj zo správ psychiatra MUDr. U. X. z roku 2010. Vykonaným dokazovaním
bolo následne aj preukázané, že tieto problémy sa u žalobcu zintenzívnili počas trestného stíhania,
keďže žalobca bol počas trestného stíhania dlhodobo práceneschopný a viac krát hospitalizovaný s tým,
že aj počas výkonu väzby musel byť pre akútnu dekompenzáciu stavu premiestnený do nemocnice.
V konaní sporné nebolo a lekárskymi správami bolo preukázané, že pred vzatím do väzby žalobca

kvôli existujúcim zdravotným problémom hospitalizovaný nebol, čoho dôkazom sú aj zdravotné záznamy
po vzatí do prvej väzby, keďže dňa 11.10.2010 vyšetrovateľ policajného zboru predložil súdu návrh
na vyšetrenie duševného stavu žalobcu, pričom poukázal na správu psychiatrickej ambulancie v
Kráľovskom Chlmci, podľa ktorej je žalobca tenznej nálady, odbrzdený, má afektívnu labilitu, prejavy
OCD kompulzie i obsesie, akoby intrapsychické halucinácie imperatívneho rázu, paranoidity, náznaky

inkoherencie, osobnosť premorbidne psychopaticky štrukturovanú, emočne nestabilnú. Zo znaleckého
posudku č.179/2010 vyhotoveného znalcami MUDr. Š. X. a MUDr. G. P. O. z odboru Zdravotníctva,
farmácie, odvetvia Psychiatrie zo dňa 20.10.2010 síce vyplýva, že žalobca v čase spáchania trestného
činu netrpel a ani v čase vyhotovenia posudku netrpí na žiadnu duševnú poruchu ani chorobu, avšak
znalci konštatovali, že žalobca má neurolabilnú osobnosť so schizoidnými rysmi, je emočne labilný a

instabilný. Konštatované bolo aj druhé štádium chronického alkoholizmu bez chorobného návyku či
závislosti s tým, že konzum alkoholu nemá charakter chorobného návyku či závislosti, preto ochranné
protialkoholické či protitoxikomanické liečenie nie je potrebné. Po prepustení z prvej väzby zo správy
MUDr.U.X.zpsychiatrickéhovyšetreniavyplynulo,žežalobcasasťažovalnanekľud,depresívnepocity,
desivé sny, neschopnosť spať. Objektívne psychiater konštatoval u žalobcu tenznú, depresívnu náladu,

hyposomniu, poruchu osobnosti emočne nestabilnú a adaptačnú poruchu - depresívny stav. Žalobcovi
boli predpísané lieky Lucetam a Zyloram. Z lekárskej správy Univerzitnej nemocnice L.Pasteura v
Košiciach, I. psychiatrickej kliniky zo dňa 18.6.2011 jednoznačne vyplýva, že žalobca sa dostavil
na psychiatrické vyšetrenie pre dekompenzáciu psychického stavu. Užíva lieky Pirabene, Neurol,
Oxazepam.Žalobcaprivyšetreníuviedol,žebolvovyšetrovacejväzbe,tamhovyšetrilpsychiater,potom

ho pustili, lebo bol nevinný, žiadal o pomoc, s tým, že má veľké problémy, nevie vôbec spať, má veľa
myšlienok, nevie sa ukľudniť, nevie sa sústrediť na nič poriadne, má nepríjemné myšlienky, predtým si
už ubližoval, potom sa ukľudnil, napr. sa porezal, teraz síce nemá samovražedné myšlienky, ale chcel
by sa vyliečiť. Nikdy hlasy nepočul, iba svoje myšlienky, predtým mal nutkavé myšlienky, teraz nemá,
je toho veľa, veľa problémov, ale teraz tu na oddelení neostane medzi psychopatmi, potrebuje pomoc,

nechce sa liečiť v Kráľovskom Chlmci, radšej v Košiciach. Chce to najlepšie, čo je, aby ho vyliečili,
aby bol taký ako predtým, veselý, šťastný, lebo teraz má depresie, strach. Z objektívneho hľadiska sa
v správe uvádza, že kontakt so žalobcom je sťažený, žalobca je ambivalentný, myslenie zabiehavé,
málo výpravné, nevylúčená paranoidita, nálada depresívne ladená, sýtená výraznou anxietou a
tenziou, iritabilita, susp. aj organické zmeny CNS, emočná instabilita, osobnosť emočne nestabilná,

simplexne štrukturovaná, insomnia vyplývajúca z psychopatológie, v anamnéze abuzus alkoholu a
iných psychoaktívnych látok, aktuálne bez suicidných tendencií, schizoobsedantný obraz v popredí.
Konštatovaný bol diagnostický záver: schizoobsesívna porucha susp., emočne nestabilná porucha
osobnosti hraničný typ, abúzus viacerých psychoaktívnych látok, podozrenie na organické zmenyCNS. Žalobcovi boli predpísané lieky Neurol a Rispen a odporučená hospitalizácia na psychiatrickej
klinike. Taktiež z prepúšťacej správy Univerzitnej nemocnice L.Pasteura v Košiciach, I.psychiatrickej
kliniky súd zistil, že žalobca bol hospitalizovaný od 20.6.2011 do 11.7.2011, prijatý pre suspenzívnu

depresívnu symptomatiku, suicidiálne tendencie. Žalobca pri prijatí na hospitalizáciu uviedol, že celý
život ho trápi, má depresie, všetci sa pred ním skrývajú, oni sa tešia z toho, obchádzajú ho, hlasy
nepočuje, ale má také myšlienky, akoby sa rozprával sám so sebou, aj také, ktoré sa opakujú, napr.
že by mal spraviť niečo sebe, aby bolo niekomu dobre, v minulosti si aj porezal ruky, má problémy so
spánkom, nemôže zaspať, budí sa v noci, má myšlienky, musí triasť hlavou, najhoršie je odvtedy, čo

bol v base asi pred polrokom, má problém orientovať sa na ulici, netrafil do ubytovne, vracajú sa mu
spomienky na väzbu, niekedy sa mu stalo, že išiel po ulici a mal myšlienky, že sa nesmie otočiť doľava,
lebo sa stane niečo zlé. Objektívne bolo psychiatrickým vyšetrením konštatované: prítomné obsesie,
paranoidné prejavy, v správaní výskyt kompulzií, nálada depresívne ladená, zvýšená intrapsychická
tenzia, emočná labilita, impulzivita, iritabilita, dyssomnia, v anamnéze škodlivé užívanie viacerých
psychoaktívnych látok, automutilačné prejavy suicidiálne myšlienky, osobnosť emočne nestabilná.

Bolo vykonané psychologické vyšetrenie so záverom: kognitívne schopnosti intaktné, v oblasti
afektivity zvýraznená psychopatológia, extrémne zvýšené psychastenické, schizoidné, depresívne a
hypochondrické tendencie, dominuje impulzívne konanie, poruchy myslenia na báze paranoidného
nastavenia u premorbidne zmiešanej poruchy osobnosti. Žalobca bol liečený týmito liekmi: Rispen,
Oxazepam, Paretin, Guajacuran, Apaurin, Neurol. Bola mu poskytnutá psychoterapia. V správe sa

konštatuje spočiatku horšia spolupráca pre tenziu a paranoiditu, vzhľadom k tomu žalobca nastavený
na Risperidon, pre výrazné obsesívne myšlienky pridaný Paroxetin. Pri tejto kombinácii liekov stav
postupne zlepšený, pacient pokojnejší, spolupracuje v psychoterapii a ostatných liečivých aktivitách.
Prepustený v stabilizovanom stave do ambulantnej starostlivosti. Diagnostický záver: OCD, prevažne
obsesívne myšlienky, zmiešaná porucha osobnosti so zvýšenými schizoidnými a paranoidnými črtami,

škodlivé užívanie viacerých psychoaktívnych látok. Po hospitalizácii, v mesiaci júl 2011, žalobca
dva krát navštívil psychiatričku MUDr. G. W.. Boli mu predpísané lieky: Paroksetin, Oxazepan,
Risepro + magnézium. Lekárka konštatovala, že práceneschopnosť žalobcu je nutná. V správe z
psychiatrického vyšetrenia Univerzitnej nemocnice L.Pasteura v Košiciach zo dňa 30.7.2011 sa po
objektívnej stránke uvádza, že žalobca je utiahnutý, pôsobí úzkostným dojmom, poruchy vnímania

nezistené, paranoidita, vzťahovačnosť, obsesie, bez evidentných bludov, nálada úzkostná, emotívna
labilita, anxieta, vystrašený, abuzus alkoholu a amfetamínov - stav laboratórne neoverovaný, osobnosť
senzitívna, ľahko ovplyvniteľný. Konštatovaný záver: zmiešaná porucha osobnosti s paranoidnými a
schizoidnými črtami. V lekárskej správe psychiatričky MUDr. G. W. z 10.8.2011 subjektívne žalobca
uvádza, že je stále veľmi unavený, oťapený, nesvoj, chcel by ísť do práce, ale nevie, má stále obavy,

nevie, ako bude ďalej, má obavy. Správa z objektívneho hľadiska uvádza: odpovede krátke, máloslovné,
nerozvádza, pretrváva emočná labilita s progresívnym obrazom, osciluje intrapsychická tenzia, anxieta,
neistota v prejave s paranoidným nastavením, ľahko ovplyvniteľný, osobnosť emočne instabilná, ťažšia
spolupráca, pacient naliehavý na úpravu liečby, manipulatívny. Konštatovaná diagnóza: prevažne
obsesívne myšlienky alebo ruminácie, zmiešaná porucha osobnosti so zvýšenými schizoidnými

a paranoidnými črtami, poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím viacerých drog a iných
psychoaktívnych látok. Predpísaná farmakologická liečba: Rispero, Paretin, Oxazepam. Odporučená
práceneschopnosť. Z lekárskej správy psychiatričky MUDr. P.H. M., Nemocnica s poliklinikou Trebišov
zo dňa 20.8.2011 súd zistil, že žalobca bol privezený rýchlou záchrannou službou, doma bol údajne
agresívny, chcel ísť pracovať do Talianska, rodičia ho nechceli pustiť. Objektívne: orientovaný

správne, verbálne kontakt dobrý, reč koherentná, odpovede adekvátne bez latencie, psychomotorické
tempo primerané, nejaví známky požitia psychoaktívnych látok ani alkoholu, spolupracuje ochotne,
bez porúch vnímania, bez suicidiálnych tendencií, bez psychotických príznakov, kľudný, podrobivý.
Diagnostický záver: Zmiešané a iné poruchy osobnosti. Akútnu hospitalizáciu na psychiatrickom
oddelení nevyžaduje. Rovnako z prepúšťacej správy Univerzitnej nemocnice L. Pasterura Košice, I.

Psychiatickej kliniky súd zistil, že žalobca bol hospitalizovaný od 5.9.2011 do 28.9.2011. Prijatý bol pre
poruchu správania pri dekompenzačnej poruche osobnosti. Subjektívne uviedol, že sa nemá dobre,
má depresie, úzkosti, nebaví ho život. Podľa údajov príbuzných pacient labilný, ľahko ovplyvniteľný. Z
objektívneho psychiatrického vyšetrenia: pri prijatí bez psychotických príznakov, orientovaný správne,
zvýšená intrapsychická penzia, iritabilita, impulzivita, emotívna instabilita, aktuálne bez odvykacích

prejavov, bez porúch správania a bez suicidných proklamácií. Výsledky laboratórnych vyšetrení boli
negatívne na metamfetamín, opiáty, kokaín, U-MTD, U-PCP a U-bupren. Po úprave terapie došlo
k ústupu ťažkostí, prejasneniu nálady, zmierneniu tenzie a impulzivity, žalobca absolvoval skupinové
psychoterapie, zúčastňoval sa komunít a iných terapeutických aktivít, primerane sa adaptoval nakolektív, v zlepšenom stave prepustený do ambulantnej starostlivosti. Odporúčané lieky: Rispen, Paretin
a Oxazepam, pod vedením ambulantného psychiatra. Z lekárskych správ psychiatričky MUDr. G. W.
zo 11.10.2011 a 17.10.2011 súd zistil, že žalobca bol na kontrolnom psychiatrickom vyšetrení. Bola

mu predpísaná farmakologická liečba: Paratin, Vispem, Diazepam, podporná psychoterapia, vhodná
práceneschopnosť. Z potvrdení o dočasnej pracovnej práceneschopnosti vystavených psychiatrami súd
zistil, že žalobca bol práceneschopný od 20.6.2011 do 1.8.2011, ako aj od 5.9.2011 do 30.9.2011, pričom
po vzatí do druhej väzby v stave, aký je zrejmý z vyššie uvedených lekárskych správ, bol žalobca dňa
14.11.2011 zatknutý a druhý krát umiestnený do výkonu väzby.

74. V sťažnosti obhajcu žalobcu proti uzneseniu o vzatí do väzby zo dňa 24.11.2011 sa taktiež
uvádza, že žalobca sa nevie riadne sám o seba postarať, je objektívne od narodenia ťažko zdravotne
postihnutý, má závažné problémy najmä s duševným zdravím, pričom aj v súčasnej dobe je dlhodobo
práceneschopný, čomu predchádzala ústavná liečba od 20.6.2011 do 11.7.2011 a opätovne od 5.9.2011
až do 28.9.2011. V deň vzatia do väzby sa mal dostaviť na pravidelnú lekársku kontrolu k MUDr.

W., psychiatričke, ako aj na neurologické vyšetrenie k MUDr. S. s následným vyšetrením CT mozgu.
Obhajca poukázal na to, že žalobca je z vyššie uvedených dôvodov stále doprevádzaný k lekárom
matkou alebo niektorým z jeho blízkych rodinných príslušníkov s tým, že krátko po začatí výkonu
druhej väzby, dňa 22.11.2011 Ústav na výkon väzby a na výkon trestu odňatia slobody, Floriánska
18, Košice požiadal Okresný súd v Trebišove o udelenie súhlasu na premiestnenie žalobcu do

Nemocnice pre obvinených a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne a
to zo zdravotných dôvodov na návrh lekára v zmysle § 50 ods. 1 písm. b/ zák. č. 4/2001 Z.z. s
tým, že premiestnenie sa uskutoční 29.11.2011, pričom Okresný súd v Trebišove s premiestnením
súhlasil. Prílohu tejto žiadosti tvorila úradná lekárska správa služobného lekára MUDr. L. Q. zo dňa
22.11.2011, v ktorej sa uvádza, že žalobcu posiela na hospitalizáciu na základe telefonického rozhovoru

s MUDr. O. z Psychiatrického oddelenia Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne. Z
prepúšťacej správy Nemocnice pre obvinených a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia slobody
v Trenčíne súd zistil, že žalobca bol hospitalizovaný v nemocnici od 29.11.2011 do 6.12.2011 pre
depresívny syndróm. diagnostický záver: Situačne podmienená dekompenzácia zmiešanej poruchy
osobnosti. Odporúčaná liečba: Seroxat, Oxazepam, Rispen. Nemocnica pre obvinených a odsúdených

a ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne správou zo dňa 2.12.2011 oznámila Krajskému
súdu v Košiciach, že žalobca bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení nemocnice z dôvodu
zhoršenia duševného stavu. V klinickom obraze sú prítomné prejavy rezultujúce zo subdekompenzácie
abnormne štrukturovanej osobnosti podmienenej situačne - iritabilita (podráždenosť), impulzivita,
emočná instabilita. Počas hospitalizácie neboli zistené prejavy endogénneho duševného ochorenia t.j.

psychotickej poruchy, pacient je orientovaný, situáciu chápe v plnom rozsah, prítomná je sprievodná
depresívna symptomatológia. Dňa 21.6.2012 Ústav na výkon väzby a na výkon trestu odňatia slobody,
Floriánska 18, Košice opätovne požiadal súd o udelenie súhlasu na premiestnenie žalobcu do
Nemocnice pre obvinených a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne a to
zo zdravotných dôvodov na návrh lekára v zmysle § 50 ods. 1 písm. b/ zák. č. 4/2001 Z.z. s tým, že

premiestnenie sa uskutoční dňa 26.6.2012, pričom súd s premiestnením žalobcu súhlasil. Prílohu tejto
žiadosti tvorila úradná lekárska správa služobného lekára MUDr. Y. L. zo dňa 21.6.2012, v ktorej sa
uvádza,žežalobcasavysielanahospitalizáciu naoddelenieneurológie zdôvoduCTvyšetreniamozgu.
Z lekárskej správy Nemocnice pre obvinených a odsúdených a ústavu na výkon trestu odňatia slobody v
Trenčíne, oddelenia neurológie zo dňa 3.7.2012 súd zistil, že žalobca bol na neurologickom vyšetrení od

26.6.2012 do 3.7.2012 pre záchvatovité bolesti hlavy trvajúce asi mesiac. Diagnostický záver vyšetrenia:
neurologický nález bez ložiskovej symptomatológie, cefalea v.s. tenzná, pričom tri roky po prepustení z
druhej väzby z prepúšťacej správy Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach súd zistil, že žalobca
bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení od 7.10.2015 do 27.10.2015 pre akútnu dekompenzáciu
psychického stavu v zmysle úzkostných prejavov, škodlivého užívania alkoholu. Subjektívne žalobca pri

prijatí uviedol, že pred spaním máva záchvaty, búši mu srdce, nevie dýchať, je napätý, má strach, v
poslednej dobe začal dosť piť, mal depresie. Je mu všetko jedno, nemá chuť do života, je nešťastný.
Závery psychologického vyšetrenia konštatovali instabilitu, impulzivitu a depresívne ladenie. Počas
hospitalizácie opakovane upravovaná antidepresívna liečba. Diagnostický záver: Úzkostná porucha
bližšieneurčená,Poruchapsychikyasprávania,zapríčinenáužívanímalkoholu,Zmiešanáaináporucha

osobnosti a v tomto znení zhoršenia jeho psychického stavu je zrejmá aj výpoveď jeho matky, ktorá s
ním bývala v spoločnej domácnosti, keďže už v súčasnosti vzhľadom na psychické ochorenie, ktoré sa
u neho zhoršilo, už syn nebol taký ako bol predtým, zobúdzal sa s rôznymi šokmi, je uzavretý, nie je taký
komunikatívny, pričom aktivitám - kreslenie, hra na hudobných nástrojoch, ktorým sa venoval predtým,sa už toho času nevenuje, nič ho nebaví a prejavili sa u neho vážnejšie problémy s alkoholom, ktoré
kombinuje s liekmi.

75. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, že v danom prípade došlo k preukázaniu negatívnych dopadov oboch rozhodnutí o väzbe do
osobnostnej sféry žalobcu, s dopadom na zhoršenie jeho psychického stavu a preto správne uzavrel,
že v danom prípade boli preukázané negatívne dopady oboch rozhodnutí o väzbe do osobnostnej sféry
žalobcu - na jeho duševné zdravie.

76. Z frekvencie a chronológie vyššie uvedených jednotlivých lekárskych správ je zrejmé, že
najexponovanejšie obdobie nastalo medzi výkonom prvej a druhej väzby, od júna do novembra 2011,
v ktorom žalobca absolvoval dokonca dve dlhodobé hospitalizácie (od 20.6.2011 do 11.7.2011 a od
5.9.2011 do 28.9.2011). V stave, aký je zrejmý z vyššie uvedených lekárskych správ, bol žalobca dňa
14.11.2011 zatknutý a druhýkrát umiestnený do výkonu väzby, pričom bezprostredne po nástupe do

väzby bol pre zhoršený stav premiestnený do nemocnice pre obvinených, na psychiatrické oddelenie.
Problémy psychického rázu u žalobcu pretrvávajú doposiaľ, čomu nasvedčuje aj fakt, že žalobca bol
od 7.10.2015 do 27.10.2015, t.j. tri roky po výkone druhej väzby hospitalizovaný na psychiatrickom
oddelení pre akútnu dekompenzáciu psychického stavu, pričom okrem zhoršenia duševného stavu
oproti stavu pred výkonom väzby došlo u žalobcu aj k zhoršeniu problémov súvisiacich s konzumom

alkoholuresp.psychotropnýchlátok.Uvedenýzáverpotvrdzujúlekárskesprávyzobdobiapredvýkonom
prvej väzby, ktoré uvedený problém nespomínajú, ako aj znalecký posudok, vypracovaný počas výkonu
prvej väzby č.179/2010 znalcami MUDr. Š. X. a MUDr. G. P. O. z odboru Zdravotníctva, farmácie,
odvetvia Psychiatrie zo dňa 20.10.2010, podľa ktorého konzum alkoholu u žalobcu v danom čase
nemal charakter chorobného návyku či závislosti a čo sa týka preukázania príčinnej súvislosti medzi

rozhodnutiami o väzbe a následkami - nemajetkovou ujmou, pričom žalovaný argumentoval, že žalobca
boltrestnestíhanýpretriskutkystým,žezospáchaniajednéhoznichboluznanývinnýmatorozsudkom
Okresného súdu Trebišov č.k. 5T/195/2011-388 zo dňa 10.6.2014, na tom skutkovom základe, že dňa
7.9.2010 sa dopustil prečinu výtržníctva, sa odvolací súd rovnako stotožňuje s tým, že trestné stíhanie
pre skutok, za ktorý bol žalobca odsúdený sa začalo uznesením ORPZ v Trebišove ČVS:E.-XXXX-

X.-XXXX-S. zo dňa 30.8.2011, t.j. v čase, keď už žalobca vykonal prvú väzbu a v čase, kedy bol
jeho psychický stav už takmer celý predchádzajúci rok zjavne dekompenzovaný, čo je zrejmé z hore
citovaných lekárskych správ za obdobie od októbra 2010 do augusta 2011 (viď aj hospitalizáciu na
psychiatrickej klinike od 20.6.2011 do 11.7.2011) a preto nie je možné konštatovať, že by nedošlo k
vzniku príčinnej súvislosti medzi výkonom väzby a nemajetkovou ujmou v danom prípade a to ani v

prípade, že sám žalobca v podaní popisuje, že sa v dňoch 26.8. a 27.8.2011 zdržiaval mimo obce,
keďže zhoršenie jeho psychického stavu jednoznačne vyplýva z hore citovaných lekárskych správ, berúc
do úvahy aj to, že predmetným podaním zo dňa 28.9.2011 žalobca podal sťažnosť proti uzneseniu
o vznesení obvinenia ČVS:E.-XXXX/SB-XXXX-S. zo dňa 30.8.2011 za skutok, ktorý mal spáchať dňa
28.8.2011 spoločne s T. W., ktorý skutok bol právne kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej

slobody v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla.
Žalobcavsťažnostipopisujesvojpsychickýstavpoprepustenízústavnejpsychiatrickejliečbyvjúli2011,
kedy pravidelne navštevoval psychiatrickú ambulanciu a pokračoval v domácej liečbe. O pravdivosti jeho
tvrdení svedčia aj súdom vyššie uvedené lekárske správy z júla a augusta 2011. Žalobca opisuje, že od
14.8.2011 sa na neho opätovne nakontaktoval T. W., ktorý na neho neustále vyvíjal tlak, zneužíval jeho

labilný psychický stav a naivitu a kupoval mu alkohol. Dňa 20.8.2011 (t.j. 8 dní pred skutkom, z ktorého
bol obvinený), jeho mama musela zavolať záchrannú službu, ktorá ho odviezla na vyšetrenie; o tom
svedčí správa z psychiatrického vyšetrenia zo dňa 20.8.2011. Dňa 27.8.2011 ho T. W. prehovoril, aby s
nímšielstanovaťzaobecVeľkýKamenecavolalhotieždoTalianskastým,žetrestnéstíhaniezaskutok,
ktorého sa mal žalobca dopustiť dňa 28.8.2011, sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu

Trebišov č.k. 5T 195/2011-388 zo dňa 10.6.2014, z dôvodu, že nebolo preukázané, že by žalobca tento
skutok spáchal.

77. So zreteľom na hore uvedené skutočnosti učinenými procesným prostriedkami žalobca spochybnil
procesnú obavu žalovaného a tým aj dôvodnosť jeho odvolacích námietok.

78. Odvolací súd sa s odkazom na ust. § 387 ods. 2 CSP rovnako stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, že v danom prípade je potrebné obidve väzby chápať ako celok, s ich dopadom na psychický
stav žalobcu, keďže k k zhoršeniu psychického stavu žalobcu a k vzniku nemajetkovej ujmy došlo vdôsledku oboch rozhodnutí o väzbe, aj keď dĺžka trvania väzieb v prvom a druhom prípade bola odlišná,
ale vo svojom celom kontexte ako celok spôsobila zhoršenie psychického stavu na strane žalobcu
komplexne,čojednoznačnezvýsledkovvykonanéhodokazovaniaajvyplývaapretovýškunemajetkovej

ujmy nemožno rozdeliť, ale treba ju chápať ako celok, keďže jej jediným následkom bol dopad na
psychickom zdraví žalobcu.

79. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
postupoval podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona a pri svojom rozhodovaní správne prihliadol aj na

kritéria určovania výšky nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z. A aj keď
výška náhrady nemajetkovej ujmy v danom prípade bola na vyššej hranici limitu, t.j. 15.600,00 eur,
nie je to v rozpore s výškou náhrady poskytovanej osobám poškodených násilnými trestnými činmi a
keďže súd neprekročil najvyššiu výšku náhrady poskytovanej podľa zákona č. 215/2006 Z.z., je aj táto
odvolacia námietka žalobcu nedôvodná, berúc zreteľ aj na prihliadnutie na výšku náhrady nemajetkovej
ujmy v obdobných prípadoch, nakoľko prvé väzobné stíhanie trvalo 45 dní a druhé takmer jeden rok,

v tomto období došlo k zhoršeniu už pretrvávajúceho psychického stavu u žalobcu, čo bolo v konaní
jednoznačne predloženými lekárskymi správami aj preukázané a nakoľko judikatúra ESĽP, českých, ako
aj slovenských súdov, náhradu nemajetkovej ujmy priznávajú aj v takejto výške, čo nie je ani zákonom
vylúčené,jeodvolacísúdtohonázoru,ževdanomprípade,keďideužopredtýmpsychickychorúosobu,
ktorá si väzbu nezavinila, možno takejto osobe priznať náhradu nemajetkovej ujmy aj na takejto hranici

zákonom stanoveného limitu, ktorý súd neprekročil, nakoľko za čas strávený vo väzbe, priznaná suma
pri 385 dňoch pozbavenia osobnej slobody predstavuje náhradu vo výške 40,50 eur za jeden deň s tým,
že limit náhrady je od 20 eur do 60 eur za jeden deň, ktoré správne so zreteľom na konkrétne skutočnosti
v danom prípade súd prvej inštancie neprekročil.

80. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam sú uplatnené odvolacie námietky zo strany žalovaného
nedôvodné a preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.600,00 eur podľa § 387 ods. 1 CSP s odkazom na ust. § 387 ods. 2
CSP ako vecne správny (I. výrok tohto rozsudku) a keďže súd prvej inštancie pochybil v priznaní nároku
na úroky z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu

v peniazoch vzniká totiž až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia až
uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania (viď rozsudok NS SR sp.zn.
6Cdo/185/2011, ako aj 7Cdo/100/2017 a v tomto znení ustálenú prax Najvyššieho súdu SR), odvolací
súd zmenil rozsudok vo vyhovujúcej časti o úrokoch z omeškania zo sumy 15.600,00 eur a podľa § 388
CSP v tejto časti žalobu zamietol (II. výrok tohto rozsudku) s tým, že z dôvodu vecnej správnosti rovnako

odvolací súd potvrdil aj rozsudok vo výroku o trovách konania vzniknutých na súde prvej inštancie.

81. O nároku na náhradu trov odvolacieho, ako aj dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa §
396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP a to aj s odkazom na ust. § 454 ods. 3 CSP a
nakoľko mal žalobca v odvolacom konaní plný úspech, priznal mu odvolací súd plný nárok na náhradu

trov odvolacieho konania proti žalovanému, okrem nároku na náhradu trov dovolacieho konania, kde mal
plný úspech žalovaný s tým, že v zmysle § 262 ods. 1 CSP o výške priznaných nárokov rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením (viď v tomto znení uznesenie Ústavného súdu SR z 19.11.2019
sp.zn. I.ÚS 453/2019, ako aj uznesenie Krajského súdu v Trnave z 13.8.2019 sp.zn. 27Co/146/2018).

82.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0.(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).